Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 11, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/14/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219022
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812219022.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej, sudcov JUDr.

Gabriely Janákovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci navrhovateľa: A., s.r.o., so sídlom N., A. ul.
č. XX, IČO: 35 807 598, právne zastúpený T. A., s.r.o. so sídlom v N., B. 4, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Z. F., zastúpená O. Z. Z., R. D. XX, N., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 04. septembra 2013, č.k.
8C/179/2012-66, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej, zamietol
návrh na prerušenie konania a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že navrhovateľ sa návrhom domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 3.989,37
Eur z titulu majetkovej škody a sumu 797,87 Eur z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza, pretože tento nerozhodol o jeho žiadosti
o udelenie poverenia v exekučnom konaní EX 14259/2010 v zákonom stanovenej lehote, čo malo za
následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv navrhovateľa,

pričom márnym plynutím času nastalo riziko zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným a riziko insolvencie povinného. Navrhovateľ pred vykonaním prvého pojednávania
vo veci samej doručil súdu návrh na zrušenie pojednávania spolu s návrhom na prerušenie konania.
Návrhzdôvodniltým,žepodalnaÚstavnýsúdSlovenskejrepublikysťažnosťvočirozhodnutiuKrajského
súdu v Trenčíne, ktorým bolo rozhodnuté, že sudcovia Okresného súdu Prievidza nie sú vylúčení z
prejednávania a rozhodovania veci a dôsledkom tejto sťažnosti bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. O návrhu navrhovateľa na prerušenie

konania súd rozhodol tak, že návrh zamietol. Súd preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie konania,
pričom dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods.
1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú
súd nie je oprávnený riešiť. Možnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať
význam pre rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže byť len rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá
je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a nie vo veci týkajúcej sa ústavnosti

rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci. V predmetných veciach bolo pritom rozhodnuté odvolacím súdom o nevylúčení zákonného sudcu,
pričom zákonný sudca je takýmto rozhodnutím viazaný. V ďalšom rozhodnutie po právnej stránke
odôvodnil súd prvého stupňa ustanoveniami § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 16ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.) a ustanoveniami § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Založil
ho najmä na skutkovom základe vyplývajúcom z pripojeného spisu Okresného súdu Prievidza sp. zn.

15Er/3142/2010. Z uvedeného spisu zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
súdu doručená dňa 26.11.2010. Okresný súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol dňa 13.12.2010.
Exekučným titulom v danej veci bol rozsudok rozhodcovského súdu. Ďalej súd konštatoval, že podľa §
44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 do 31.5.2011 platila uvedená právna úprava
s tým, že lehota na vydanie poverenia neplatila ak išlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/

a d/ Exekučného poriadku. Po 1.6.2011 neexistovala v exekučnom konaní žiadna zákonná lehota na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pokiaľ išlo o rozhodcovské rozsudky. Súd však zastáva
názor,že ipred 1.6.2011 sa súdnoupraxourozhodcovskérozsudkypovažovalizaexekučnétitulypodľa
§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Podľa názoru súdu vychádzajúc z výslovného znenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení, prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Pokiaľ teda
navrhovateľ považuje za nesprávny úradný postup nečinnosť Okresného súdu Prievidza v exekučnom
konaní, v ktorom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-
dňovej lehote, je toto tvrdenie nepravdivé, pretože na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia zákon
lehotu neupravuje. K rozhodnutiu súdu došlo po 17 dňoch od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, pričom súd podrobne a precízne vo svojom sedemstranovom rozhodnutí uviedol
v čom konkrétne vidí nezákonnosť exekučného titulu, poukázal na príslušnú právnu úpravu týkajúcu
sa povahy prisúdeného plnenia, neplatnosti uzavretej dohody o vyplnení zmenky, preto rozhodnutie
vyžadovalo isté prvky zložitosti a náročnosti. Tak ako súd vysvetlil vyššie, doba na rozhodnutie o
zamietnutie žiadosti v prípade, keď zistil nesúlad exekučného titulu so zákonom, neplynula, pričom

vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť
rozhodcovskej doložky, uvedené vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa, považuje súd
rozhodnutie v uvedenej lehote za rozhodnutie v primeranej lehote so záverom, že súd postupoval aj
vzhľadom na veľké množstvo exekučných konaní vyvolaných navrhovateľom plynule a s osobitnou
rýchlosťou. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení navrhovateľa s poukazom na citované ustanovenia

zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd
nepovažoval návrh navrhovateľa za dôvodný. Z uvedeného teda vyplýva, že postup súdu zahrňujúci
právne posúdenie veci, skutočnosť, že súd je oprávnený v exekučnom konaní preskúmavať exekučný
titul, na tento účel zistiť skutkový stav, vybrať, aplikovať zvolený právny predpis na skutkový stav, ktorý
následne nájde výraz vo vydanom rozhodnutí, nemožno považovať za nesprávny úradný postup na

účely zákona č. 514/2003 Z.z. a zodpovednosť štátu za takýto nesprávny úradný postup je vylúčená.
Už vôbec neprichádza do úvahy zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože
ani jedno rozhodnutie z tohto druhu nebolo zrušené pre nezákonnosť. Súd dospel k záveru, že návrh
navrhovateľa nebol podaný dôvodne, a preto ho v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania súd
prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku. Odporca mal v konaní plný

úspech, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania a tento nárok si v konaní aj uplatnil. Súd mu
však náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že v konaní mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav

neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého
stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods.
2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec

pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský
súdnevzhliadolvoznačenýchveciachaskutočnostiachdôvodnavylúčeniesudcuničnemenínatom,že
v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdoch. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo vecisúdom (vylúčeným sudcom), neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je

možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z
dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané,
avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho

práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,

ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie

je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnostisúduaopisujejuakoškodu,ktorávzniklavpríčinnejsúvislostiskonanímdlžníka(povinného).

Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je

jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej

škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež
na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečonekonštatoval,žedošlokporušeniuprávažalobcunaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie

súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že
sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu,

svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal
preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

K odvolaniu navrhovateľa sa odporca písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne.

Pre rozhodovanie o uplatnenom nároku bolo rozhodujúce jeho vymedzenie v návrhu. Navrhovateľ svoj
nárok odvodzoval z tvrdenia že nesprávny úradný postup spočíval v nedodržaní lehoty 15 dní určenej
ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia. V tomto
smere prijal súd prvého stupňa správny právny záver ohľadom lehoty podľa § 44 ods. 2 Exekučnéhoporiadku ako lehoty stanovenej iba pre rozhodnutie o udelení poverenia a nie aj pre rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti. Dikcia predmetného ustanovenia je jednoznačná („...do 15 dní poverí...“). Súd
prvého stupňa tiež správne konštatoval, že ani rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

v lehote necelých 17 dní od podania žiadosti (ako správne vyhodnotil vykonané dôkazy) nepredstavuje
prieťahy v konaní. K tomu odvolací súd dopĺňa, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia v lehote 17 dní bolo vydané v primeranej lehote aj vzhľadom na potrebu posúdenia plnenia
priznaného exekučným titulom z hľadiska kritérií ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) Zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní, teda či plnenie nie je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

neodporuje dobrým mravom, ako aj s ohľadom na značný nápad žiadostí o výkon rozhodcovských
rozsudkov v danom období.

Konštatovaniami súdu prvého stupňa o neexistencii nesprávneho úradného postupu a nezákonného
rozhodnutia boli v celom rozsahu posúdené tvrdenia navrhovateľa ohľadom dôvodov vzniku uplatnených
nárokov, tak ako ich navrhovateľ vymedzil v návrhu. Danosťou nesprávneho úradného postupu z

hľadiska nedôvodnej výzvy na predloženie listín, či danosťou nezákonného rozhodnutia z dôvodu jeho
nepreskúmateľnosti nebolo potrebné sa v návrhovom konaní zaoberať, pretože navrhovateľ takéto
skutočnosti netvrdil a uplatnený nárok z nich neodvodzoval. Nad rámec návrhu teda súd prvého stupňa
konštatoval danosť nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia. Ohľadom danosti
takého nesprávneho úradného postupu a takého nezákonného rozhodnutia, na ktorých bol uplatnený

nárok založený však, súd prvého stupňa správne konštatoval, že dané nie sú. Už na tomto zistení mohol
súd prvého stupňa založiť svoje zamietavé rozhodnutie bez toho, aby nad rámec návrhu skúmal iné,
netvrdené predpoklady vzniku škody a následne sa zaoberal otázkou preukázania tvrdenej škody.

Pri posudzovaní predpokladov vzniku škody tvrdených v návrhu a uvedených vyššie (nedodržanie lehoty

podľa § 44 ods. 2 EP a úplný meritórny prieskum exekučného titulu) sa súd prvého stupňa nedopustil
žiadneho pochybenia vytýkaného v odvolaní. K otázke správnosti právneho posúdenia (§ 205 ods.
2 písm. f) O.s.p.) ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 6 ods. 1 Zákona č. 514/2003 o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci možno odkázať na odôvodnenie uvedené
vyššie. Rovnako v uvedených otázkach prijal z vykonaných dôkazov správne skutkové zistenia (§205

ods. 2 písm. d) O.s.p.), keď stavu zodpovedajúcemu exekučnému spisu zistil časový sled úkonov
exekučného konania, dôvod zrušenia rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia ako aj
spôsob konečného rozhodnutia o uvedenej žiadosti. Čo sa týka odvolacích dôvodov podľa § 205
ods. 2 písm. c) a f), navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne konkrétne navrhované dôkazy, ktoré
súd prvého stupňa nemal vykonať v otázke predpokladov vzniku škody a ani žiadne konkrétne ďalšie

skutočnostialebodôkazy,ktorévotázkepredpokladovvznikuškodynebolidoterazuplatnené.Pritomiba
vo vzťahu ku konkrétnym v odvolaní uvedeným skutočnostiam a dôkazom možno posudzovať danosť
uvedených odvolacích dôvodov, a pretože navrhovateľ v otázke predpokladov vzniku škody žiadne
ďalšie skutočnosti a navrhované či ďalšie dôkazy v odvolaní neuviedol, neboli ani odvolacie dôvody
podľa § 205 ods. 2 písm. c) a f) uplatnené dôvodne.

Z dôvodov vyššie uvedených boli vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným predpokladom vzniku
uplatnených nárokov správne skutkové aj právne závery súdu prvého stupňa. Vzhľadom na neexistenciu
navrhovateľom tvrdených predpokladov uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy bolo napadnuté
rozhodnutie vo výroku vecne správne, i keď bolo súdom prvého stupňa založené aj na nepreukázaní

škody, ktorou sa však súd prvého stupňa zaoberal nadbytočne.

Odvolací súd nezistil ani danosť navrhovateľom uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2
písm. a), teda vady konania uvedené v § 221 ods. 1 O.s.p.

V konaní pred súdom prvého stupňa nebola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 221
ods. 1 písm. f) O.s.p.) tým, že by súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní v neprítomnosti
navrhovateľa a jeho právneho zástupcu. Tento postup súdu prvého stupňa bol dôvodný na základe § 101
ods. 2 O.s.p., pretože dôvody, pre ktoré žiadal navrhovateľ odročenie pojednávania nemožno považovať
za dôležité. To, že navrhovateľ aj po rozhodnutí nadriadeného súdu o nezaujatosti vec prejednávajúceho

sudcu považoval tohto za zaujatého a odmietal sa zúčastniť na pojednávaní ním vedenom, nemožno
akceptovať ako dôvod pre odročenie pojednávania, pretože otázka zaujatosti sudcu bola vyriešená
postupom stanoveným O.s.p. a nepredstavovala preto pre súd prvého stupňa prekážku pojednávania vo
veci. Súd prvého stupňa riadne odôvodnil z akých dôvodov zamietol návrh navrhovateľa na prerušeniekonania. V tomto smere odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce
odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

K odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo ani v odvolaní namietaným neumožnením reagovať na
vyjadrenie protistrany, oboznámiť sa s vykonanými dôkazmi, vyjadriť sa k dôkazom, navrhovať ďalšie
dôkazy a všeobecne porušením práva na kontradiktórny proces. Nariadením pojednávania umožnil
súd prvého stupňa navrhovateľovi realizáciu viacerých práv, ktorých porušenie navrhovateľ namieta.
Pokiaľ sa navrhovateľ pojednávania nezúčastnil bez toho, aby na jeho strane bol pre neúčasť daný

dôležitý dôvod (viď vyššie), nie je nerealizácia procesných práv navrhovateľa, ktorú umožňuje práve
pojednávanie pochybením súdu prvého stupňa, ale iba dôsledkom konania navrhovateľa. Nemôže byť
preto na ťarchu napadnutého rozhodnutia.

Nariadením pojednávania súd prvého stupňa vytvoril navrhovateľovi možnosť uplatniť právo na
kontradiktórny proces v plnom rozsahu, preto neobstoja odvolacie námietky navrhovateľa, že nemal

možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam protistrany, dôkazom a sám navrhovať dôkazy. Ako bolo uvedené,
navrhovateľ bez ospravedlniteľného dôvodu túto možnosť nevyužil, keď sa pojednávania nezúčastnil
bez toho, aby mal na to dôležité dôvody. Pokiaľ za tejto situácie nenavrhol pred vyhlásením uznesenia o
skončenídokazovaniaďalšiedôkazy,ostalineskoršiedôkaznénávrhyvodvolacomkonaní prípustnéiba
za podmienok podľa § 205a ods. 1 O.s.p., ktoré však naplnené neboli. Pre vykonanie dôkazu znaleckým

posudkom v odvolacom konaní, tak ako ho navrhoval navrhovateľ preto neboli splnené procesné
podmienky a pokiaľ sa jedná o znalecký posudok o výške škody, bol by takýto dôkaz nadbytočný aj
pokiaľ by bol procesne prípustný, pretože v prípade nepreukázania nesprávneho úradného postupu, ako
jednej zo základných podmienok vzniku škody je otázka samotnej výšky škody bezpredmetná.

Opodstatnený nie je ani odvolací dôvod spočívajúci v rozhodovaní vylúčeného sudcu. Ako vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu,
ktorému bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 11.01.2013 pod sp.zn. 19NcC/6/2013-21, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Prievidza JUDr. O. G. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa

týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako
bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane

odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Navrhovateľ nedôvodne namieta dôsledky okolností ako neuskutočnenie pojednávania, nevyjadrenie sa

odporcu k návrhu, nevyčkanie právoplatnosti rozhodnutia o prerušení konania, pretože k týmto situáciám
v danom konaní nedošlo.

Rovnako odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nemá navrhovateľom vytýkané vady, keďže súd
prvého stupňa riadne zdôvodnil, prečo rozhodnutie vydané so zisteným časovým odstupom od podania

žiadosti o udelenie poverenia nepredstavuje nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných
prieťahoch v konaní a prečo exekučný titul nezakladá nezákonnosť rozhodnutia.

Vzhľadom na vyššie uvedené nebola zistená danosť uplatnených odvolacích dôvodov a napadnuté
rozhodnutie bolo preto krajským súdom potvrdené.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
a úspešnému odporcovi náhrada trov odvolacieho konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne
trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu ani trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .,