Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 10, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/968/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6411204610
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6411204610.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Danice Kočičkovej a sudcov JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a JUDr. Amy Odalošovej, v právnej veci
navrhovateľky: W. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. č. XXX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou AK
JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Ľudová 14, Košice, adresa na doručovanie: Kuzmányho 29, Košice,
IČO:47234466,zaúčastivedľajšiehoúčastníkanastranenavrhovateľky:Združenienaochranuobčana

spotrebiteľa HOOS, so sídlom Nám. Legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného W. B., nar.
XX. XX. XXXX, bytom B. XX, proti odporcovi: Provident Financial, s.r.o., Mlynské Nivy 49, Bratislava 2,
IČO: 35 805 731, zastúpeným De minimis, spol. s r. o., Mateja Bela č. 6, Bratislava, IČO: 36 868 949,
konajúceho prostredníctvom konateľa advokáta Mgr. Mareka Kaľavského, v konaní o návrhu na vydanie
bezdôvodného obohatenia o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom
č. k. 5C 114/11-125 zo dňa 18. 09. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľky zamietol. O trovách konania
rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte
len OSP) tak, že navrhovateľka je povinná nahradiť odporcovi trovy konania a zaplatiť ich na účet

právneho zástupcu odporcu De minimis spol. s r.o. so sídlom v Bratislave, do 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia. V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že navrhovateľka sa podaným
návrhom domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 198,83 € s prísl. ako aj zaplatenia
primeranéhofinančnéhozadosťučineniavovýške198,83€.Uznesenímzodňa19.06.2013okresnýsúd
vylúčil návrh navrhovateľky na uloženie povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľke primerané finančné
zadosťučinenievovýške198,83€nasamostatnékonanie;uvedenéuznesenienadobudloprávoplatnosť

dňa 10. 07. 2013.

Okresný súd vykonal dokazovanie a to oboznámením sa s podaným návrhom, uzavretou zmluvou
o spotrebiteľskom úvere, so špecifikáciou platieb navrhovateľky v prospech odporcu a s ostatnými
listinnými dôkazmi a vyjadreniami predloženými účastníkmi konania. Zistil, že navrhovateľka dňa 24. 02.
2005 uzatvorila s odporcom Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 662865171 (ďalej v texte aj Zmluva),
na základe ktorej poskytol odporca navrhovateľke bezúčelový úver vo výške 331,94 € (10 000 Sk),

ktorý sa navrhovateľka zaviazala odporcovi vrátiť vo forme 39 týždenných splátok po 13,60 € (410 Sk).
Náklady na úver predstavovali sumu 198, 83 € (5 990 Sk) a teda celkom sa navrhovateľka zaviazala
odporcovi vrátiť 530,77 € (15 990 Sk). Z vyjadrenia navrhovateľky okresný súd zistil, že navrhovateľka
uhradila odporcovi celú sumu 530,77 € (15 990 Sk). Navrhovateľka v návrhu poukázala na to, že výška
úrokovej miery v Zmluve uvedená nie je a celkové náklady súvisiace s poskytnutím úveru predstavujú
sumu 198,83 €. Matematickým výpočtom zistila, že výška úrokov pri uvedenej Zmluve predstavuje86,99 % p. a., pričom úroková sadzba podľa údajov NBS v čase uzavretia Zmluvy bola cca 12% p.
a. Navrhovateľka v návrhu ďalej uviedla, že úroky, ktoré na základe predmetnej Zmluvy žiadal uhradiť
odporca niekoľkonásobne prekračovali obvyklé úroky a preto je Zmluva v rozpore s dobrými mravmi,

v dôsledku čoho je v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Navrhovateľka v
návrhu na začatie konania poukázala tiež na tú skutočnosť, že samotná Zmluva neobsahuje konkrétnu
výšku dohodnutých úrokov z úveru a neobsahuje ani dojednanie o spôsobe ich určenia a preto trpí v tejto
časti vadou, ktorá je sankcionovaná absolútnou neplatnosťou podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Ďalej poukázala na to, že to isté sa vzťahuje aj na sumu, ktorá je v zmluve uvedená ako celkové

náklady v súvislosti s úverom. Tvrdila, že splatila celú sumu 530,77 €. V uvedenej súvislosti poukázala
na to, že svoj nárok opiera o ust. § 451 Občianskeho zákonníka ako nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, pretože v danom prípade sa plnilo na základe neplatného právneho úkonu. Poukázala tiež
na skutočnosť, že odporca sa dopustil nekalej obchodnej praktiky, keďže Zmluva neobsahuje údaje
o RPMN. Tvrdila, že na daný prípad je nutné aplikovať 10 ročnú premlčaciu dobu, pretože odporca
poskytol úvery na základe svojej dlhoročnej činnosti a v podstate uvádzal výšku ročnej percentuálnej

miery nákladov v rozpore s dobrými mravmi. Okresný súd poukázal na ust. § 100 ods. 1 Občianskeho
zákonníka ako aj na ust. § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, pričom uviedol, že v danej veci
rozhodol už raz rozsudkom zo dňa 17. 08. 2011, ktorý zrušil Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením
č. k. 17Co 301/2011 zo dňa 04. 07. 2012 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd
doplnil dokazovanie v zmysle intencií Krajského súdu v Banskej Bystrici vymedzených v predmetnom

uznesení, pričom dospel k záveru, že v danom prípade nie je možné aplikovať 10 - ročnú premlčaciu
dobu, pretože navrhovateľka nepredložila súdu žiadne dôkazy, ktorými by preukazovala svoje tvrdenia
o tom, že odporca sa dopustil úmyselného bezdôvodného obohatenia voči jej osobe. Konštatoval,
že navrhovateľka nepreukázala, že odporca vedel, že svojim konaním získa bezdôvodné obohatenie
na úkor navrhovateľky ani to, že odporca chcel obohatenie získať, čo podľa názoru okresného súdu

znamená, že nie je daný priamy úmysel bezdôvodne obohatiť sa na strane odporcu. Okresný súd ďalej
uviedol, že navrhovateľka nepreukázala ani tú skutočnosť, že odporca vedel, že svojim konaním môže
bezdôvodné obohatenie získať a nepreukázala ani to, že s týmto následkom bol odporca pre prípad, že
nastane uzrozumený to znamená, že v danom prípade nie je daný ani nepriamy úmysel. Vzhľadom na
uvedenú skutočnosť okresný súd ustálil, že na daný prípad nie je možné aplikovať 10 - ročnú premlčaciu

dobu a preto návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietol.

Proti predmetnému rozsudku okresného súdu sa navrhovateľka odvolala a v odvolaní uviedla, že
podáva odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f / OSP, nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na ust. § 226 OSP, pričom uviedla,
že Krajský súd v Banskej Bystrici uložil okresnému súdu zrušujúcim uznesením zo dňa 04. 07.

2012 povinnosť vysporiadať sa s otázkou, či navrhovateľka mohla uplatniť svoj nárok v trojročnej,
alebo desaťročnej premlčacej dobe. Uvedenú povinnosť prvostupňový súd podľa názoru navrhovateľky
porušil, keď v rozsudku stroho konštatoval, že nebolo preukázané, že v prejednávanom prípade došlo
k úmyslu pri bezdôvodnom obohatení, pričom svoje zistenia oprel o teóriu trestného práva (priamy
a nepriamy úmysel) hoci aplikácia iných právnych noriem nie je prípustná. Výklad okresného súdu

nemožno podľa názoru navrhovateľky považovať za splnenie povinnosti zodpovedne sa vysporiadať
s otázkou dĺžky premlčacej doby. Podľa názoru navrhovateľky okresný súd sa nezaoberal otázkou,
či odporca ako subjekt poskytujúci spotrebiteľské úvery vedel, že odplata vo výške 86,98% ročne
je v rozpore so zákonom alebo nie, hoci toto je pre správne rozhodnutie vo veci podľa názoru
navrhovateľky rozhodujúce. Navrhovateľka v odvolaní ďalej uviedla, že keďže bola Zmluva medzi

účastníkmi uzatvorená 24. 02. 2005, to znamená po viac ako štyroch rokoch podnikania odporcu v
danej oblasti, okresný súd došiel k nesprávnemu záveru, že zo strany odporcu nešlo o úmyselné
konanie. Výpis z obchodného registra je skutočnosť, ktorá je súdu všeobecne známa. Dátum podpisu
zmluvybolzosúdnehospisuznámy.Vprípadebezdôvodnéhoobohateniamôžeísťokonanieúmyselné,
alebo neúmyselné. Akýkoľvek výklad, podľa ktorého ak nebankový subjekt, ktorý dlhodobo extrémne

nadsadzuje úroky ako odplatu vo svojich formulárových zmluvách, nekoná úmyselne vedie podľa
navrhovateľky k nelegitímnej ochrane silnejšej zmluvnej strany. Vychádzajúc z ustálenej praxe súdov
je potrebné považovať dohodu o výške odplaty v miere 86,98 % ročne z poskytnutých finančných
prostriedkov za dohodu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. Ide o skutočnosť všeobecne známu,
preto nemožno pochybovať o vedomosti a teda o jednoznačnom úmysle profesionála bezdôvodne

obohatiť sa. Navrhovateľka v odvolaní ďalej poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo
dňa 28. 09. 2011 č. k. 3Co 3/2011, ktorým Krajský súd v Prešove posúdil dohodu o výške úrokov medzinebankovou spoločnosťou a spotrebiteľom, prevyšujúcu úroky požadované v bankách pre rozpor s
dobrými mravmi za absolútne neplatnú. Krajský súd v Prešove v predmetnom rozhodnutí uviedol, že ak
bynešloonadvláduveriteľanadspotrebiteľom(tieseň,čiastočnáľahkomyseľnosť)bolibyprinebankovej

spoločnosti akceptovateľné vyššie úroky, rozhodne však nie o 100% vyššie oproti priemeru bánk, pričom
zohľadniť sa musia vždy aj osobitosti prípadu. Navrhovateľka v odvolaní ďalej poukázala na rozhodnutie
Krajského súdu v Trenčíne z 09. 11. 2010 č. k. 17 Co 313/2010-99, v ktorom sa odvolací súd stotožnil
so záverom okresného súdu a uviedol, že ak si navrhovateľ uplatňuje úroky najmenej vo výške 24%
ročne, teda takmer trojnásobne ako banky pri úveroch pre fyzické osoby v rovnakom období, potom

úroky podstatne prevyšujú obvyklé úroky požadované bankami a sú preto v rozpore s dobrými mravmi. V
uvedenom prípade Krajský súd v Trenčíne neuznal argumenty nebankového subjektu, že úroková miera
zodpovedá miere rizika pri poskytnutí spotrebiteľského úveru bez akéhokoľvek zaistenia. Navrhovateľka
ďalej poukázala aj na rozhodnutie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 29. 06. 2010 sp.
zn. 10C 20/2010-83 a na rozhodnutie Krajského súdu v Ostrave zo dňa 23. 08. 2011 sp. zn. 16 ICm
944/2010, ktorými chcela tiež podporiť svoj názor, že úroky presahujúce horný limit obvyklej úrokovej

miery požadovanej bankami sú konaním v rozpore s dobrými mravmi, ktoré je postihnuté absolútnou
neplatnosťou podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V závere odvolania navrhovateľka navrhla, aby
odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil v celom rozsahu, pričom si uplatnila
náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.

K obsahu odvolania navrhovateľky sa odporca písomne vyjadril a vo vyjadrení uviedol, že odvolanie

navrhovateľky považuje za nedôvodné, nakoľko okresný súd sa podľa názoru navrhovateľky správne
vysporiadal s otázkou, či si navrhovateľka mohla uplatniť svoj nárok v trojročnej alebo desaťročnej
premlčacej dobe. V uvedenej súvislosti odporca uviedol, že odporca nezodpovedá za to, že
navrhovateľka počas konania neprodukovala žiadne dôkazy, ktoré by akokoľvek preukazovali, že v čase
prijímania plnení existoval na strane odporcu akýkoľvek úmysel obohatiť sa na úkor navrhovateľky. Po

vrátení veci krajským súdom späť okresnému súdu sa konali pred okresným súdom dve pojednávania
a to dňa 22. 05. 2013 a dňa 18. 09. 2013, pričom prvého z nich sa zúčastnila navrhovateľka osobne,
ako aj jej právny zástupca a tiež právny zástupca vedľajšieho účastníka pán Purdek, od ktorého
sa navrhovateľka v roku 2011 dozvedela o možnosti podať žalobu na súd. Na tomto pojednávaní
navrhovateľka neurobila žiadny návrh na vykonanie takého dôkazu, ktorý by akokoľvek preukázal

úmysel odporcu obohatiť sa v čase uzatvorenia Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 662865171, čo
bolo dňa 24. 02. 2005; druhého pojedávania sa navrhovateľka nezúčastnila. Odporca uviedol, že
dôkazná povinnosť je zákonná povinnosť, ktorá v konaní zaťažuje toho, kto niečo tvrdí. Pritom podľa
§ 120 ods. 1, veta prvá OSP platí, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Podľa Najvyššieho súdu SR povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na označenie dôkazov

preukazujúcich pravdivosť skutkových tvrdení. Splnenie tejto povinnosti nie je možné od účastníkov
konania vynucovať. V súvislosti s dokazovaním sa treba zaoberať otázkou dôkazného bremena a jeho
významom pre rozhodnutie súdu. Dôkazné bremeno možno charakterizovať ako povinnosť účastníka
konania pokiaľ chce byť v konaní úspešný, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, ktoré sú relevantné
k posudzovanej veci a teda sú spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie súdu. Zodpovednosť

za neunesenie dôkazného bremena teda znamená, že účastník konania, ktorého zaťažovalo dôkazné
bremeno na preukázanie rozhodných skutočností a toto bremeno neuniesol, nebude v konaní úspešný.
Navrhovateľka nenavrhla vykonať žiadne dôkazy, ktoré by akokoľvek preukazovali jej tvrdenie, že
v danom prípade išlo zo strany odporcu o úmyselné bezdôvodné obohatenie, alebo také dôkazy,
ktoré by preukazovali, že nemohla uplatniť svoj nárok včas. Za dôkazy v uvedenom zmysle, ktoré

by preukazovali úmysel obohatiť sa na strane odporcu nemožno považovať výpis z obchodného
registra ani ustanovenie Zmluvy obsahujúce údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, pretože
výpis z obchodného registra nie je dôkazom o danosti úmyslu odporcu bezdôvodne obohatiť sa v
čase uzatvorenia Zmluvy o úvere. Zdôraznil, že výpis z obchodného registra navrhovateľka jednak
nepredložila a jednak uvedenie predmetu podnikania vo výpise z obchodného registra nezakladá podľa

zákona žiadnu prezumpciu úmyslu na strane podnikateľa obohatiť sa úkor svojich zákazníkov. Pokiaľ
ide o údaj o RPMN vo výške 86,98 % odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že ani
údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov vo výške 86,98 % nie je dôkazom o úmysle odporcu obohatiť
sa na úkor navrhovateľky, pretože v rokoch 2008-2010 bola akceptovaná RPMN v rozpätí medzi 76%
až 112,52 %, k čomu predložil tabuľky vydané podľa nariadenia vlády SR č. 238/2008. Zdôraznil, že

navrhovateľka na úmyselné bezdôvodné obohatenie len poukázala, ale nijako ho nepreukázala, preto
v konaní neuniesla dôkazné bremeno. Odporca si úspešné uplatnil námietku premlčania pre zmeškanieobjektívnej premlčacej doby ustanovenej v § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení neskorších
predpisov, preto je odvolanie navrhovateľky nedôvodné a je v celom rozsahu naplnený dôvod pre
potvrdenie odvolaním napadnutého rozsudku a to v zmysle § 219 ods. 1 OSP. V závere vyjadrenia k

odvolaniu navrhovateľky odporca navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného
súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil a zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia
v odvolacom konaní vo výške 37,38 €, vrátane DPH.

KrajskýsúdvBanskejBystriciakosúdodvolacíprejednalvecvrozsahudanomodvolanímnavrhovateľky
podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a odvolaním napadnutý

rozsudok okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1,2 OSP ako vecne správny potvrdil.

Zo spisu odvolací súd zistil, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľka domáhala, aby súd
zaviazalodporcuzaplatiťnavrhovateľketitulombezdôvodnéhoobohatenia198,83€spoluso6%úrokom
z omeškania ročne od 30. 09. 2005 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň
sa domáhala, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 198,83 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Uznesením č. k. 5C/114/2011- 104 zo dňa 19. 06. 2013 okresný súd návrh navrhovateľky na zaplatenie
sumy 198,83 € titulom primeraného finančného zadosťučinenia vylúčil na samostatné konanie.

Rozsudkom č. k. 5C 114/11-34 zo dňa 17. 08. 2011 okresný súd návrh navrhovateľky na zaplatenie sumy
198 € s prísl. titulom bezdôvodného obohatenia zamietol.

Proti predmetnému rozsudku okresného súdu sa navrhovateľka odvolala. V odvolacom konaní vedenom

na základe odvolania navrhovateľky Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 17Co/301/2011-57
zo dňa 04. 07. 2012 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení
predmetného uznesenia krajský súd uviedol, že okresný súd nesprávne vyhodnotil začiatok plynutia
objektívnej premlčacej doby, nakoľko pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúce
faktické získanie bezdôvodného obohatenia, nie deň kedy došlo k právnej skutočnosti, na základe

ktorej bolo v neskoršom období bezdôvodné obohatenie získané. Uviedol, že ak navrhovateľka tvrdí, že
bezdôvodné obohatenie získal odporca tým, že prijímal od nej plnenie titulom zaplatenia úrokov z úveru
a poplatkov za poskytnutie úveru v splátkach, ktoré boli poukazované po dátume 24. 02 2005 (dátum
uzavretia zmluvy), nemohla objektívna premlčacia doba na vydanie takto získaného bezdôvodného
obohatenia začať plynúť skôr, ako odporca fakticky bezdôvodné obohatenie získal, teda skôr ako

jednotlivé splátky od navrhovateľky prijal. Za nesprávny označil odvolací súd v predmetnom zrušovacom
uznesení aj názor okresného súdu, že dĺžkou objektívnej premlčacej doby, či ide o trojročnú, alebo
desaťročnú, sa má súd zaoberať len ak účastník tvrdí, že premlčacia doba je desaťročná pre úmyselné
získanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko súd musí v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia
posúdiť námietku premlčania komplexne z hľadiska ust. § 107 Občianskeho zákonníka a bez námietky

účastníka, z úradnej povinnosti skúmať aj to, či sa na daný prípad vzťahuje trojročná alebo desaťročná
objektívna premlčacia doba. Okresný súd Žiar nad Hronom opätovne vo veci rozhodol, pričom návrh
zamietol konštatujúc, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu svojho
tvrdenia, že odporca sa na jej úkor úmyselne bezdôvodne obohatil, čo znamená, že nepreukázala, že by
sa na daný prípad mala vzťahovať desaťročná premlčacia doba a teda keďže podala návrh na vydanie

bezdôvodného obohatenia po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby, okresný súd návrh na
vydanie bezdôvodného obohatenia v celom rozsahu zamietol.

S uvedeným rozhodnutím okresného súdu navrhovateľka nesúhlasila a v odvolaní namietala a) že
okresný súd sa nedostatočne vysporiadal s dĺžkou premlčacej doby b) že pri posúdení existencie úmyslu
na strane odporcu vychádzal z teórie trestného práva, c) že sa nedostatočne zaoberal s otázkou, či

odporcavedelalebonevedel,žeRPMNvovýške86,98%jevrozporesozákonom,pričompoukázalana
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. k. 3Co 3/2011 zo dňa 28. 09. 2011, Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 17Co/313/2010 zo dňa 09. 11. 2010, Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 10C/20/2010
zo dňa 29. 06. 2010 a Krajského súdu v Ostrave 16 ICm 944/2010 zo dňa 23. 08. 2011.Po preskúmaní veci v medziach daných odvolaním navrhovateľky odvolací súd dospel k záveru, že
okresný súd sa správne vysporiadal s otázkou posúdenia dĺžky premlčacej doby, keď uviedol, že
navrhovateľka právne relevantným spôsobom nepreukázala, že zo strany odporcu v danom prípade

išlo o úmyselné obohatenie sa. Pojem úmysel vymedzuje § 15 a 16 Trestného zákona. Vymedzenie
zakotvené v Trestnom zákone možno použiť na celý právny poriadok, vrátane občianskoprávnej
zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie a teda neobstojí námietka právneho zástupcu navrhovateľky,
že pokiaľ okresný súd oprel svoj záver o zistenie, že v konaní nebol na strane odporcu preukázaný
úmysel bezdôvodne obohatiť sa na úkor navrhovateľky, pričom vychádzal z teórie trestného práva, tak

takýto záver neobstojí, pretože aplikácia iných právnych noriem ako občianskoprávnych je neprípustná.
K odvolacej námietke navrhovateľky, že okresný súd viazaný v zmysle ust. § 226 OSP právnym názorom
odvolacieho súdu sa mal zodpovedne vysporiadať s otázkou, či si mohla navrhovateľka uplatniť nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia v trojročnej alebo desaťročnej premlčacej dobe, ktorú povinnosť
si prvostupňový súd podľa názoru navrhovateľky riadne nesplnil, odvolací súd uvádza, že uvedená
odvolacia námietka navrhovateľky je rovnako ako predchádzajúca odvolacia námietka neopodstatnená,

pretože okresný súd neuviedol vo všeobecnej rovine, že v konaní nebolo preukázané, že išlo o
bezdôvodné obohatenie odporcu (tak ako to tvrdí v odvolaní navrhovateľka), ale celkom konkrétne a
adresne vo vzťahu k navrhovateľke uviedol, že navrhovateľka nepreukázala a teda neuniesla dôkazné
bremeno na preukázanie svojich tvrdení, že odporca sa dopustil úmyselného bezdôvodného obohatenia
voči navrhovateľke, a teda nepreukázala, že sa na daný prípad vzťahuje desaťročná objektívna

premlčacia doba. Z ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka jednoznačne vyplýva, že právo na
vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí (v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia)
za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Dôkazné bremeno na preukázanie uvedenej skutočnosti
je na tom, kto tvrdí, že niekto iný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, teda v danom prípade je
dôkazné bremeno na navrhovateľke, ktorá musí preukázať, že v čase keď sa odporca bezdôvodne

obohatil existoval na strane odporcu úmysel bezdôvodne sa na jej úkor obohatiť. Úmysel (priamy alebo
nepriamy) súvisí so zavineným protiprávnym konaním zodpovedného subjektu. Protiprávne konanie
je také konanie, ktoré je v rozpore s právom. Navrhovateľka v návrhu na začatie konania tvrdila, že
úmysel odporcu bezdôvodne obohatiť sa vyplýva zo skutočnosti, že v Zmluve absentuje údaj o RPMN
(pričom celkom zjavne vychádzala zo záverov rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Co/84/2011

zo dňa 12. 12. 2011, kde sa riešila iná právna a skutková otázka, keďže v prípade Zmluvy, ktorú
posudzoval Krajský súd v Prešove absentoval v zmluve na rozdiel od tohto prípadu údaj o RPMN),
v odvolaní už navrhovateľka namietala, že RPMN vo výške 86,98 % je v rozpore s dobrými mravmi
a teda uvedená skutočnosť preukazuje podľa navrhovateľky úmysel odporcu bezdôvodne obohatiť sa
na úkor navrhovateľky, pričom poukázala na niektoré rozhodnutia súdov v spotrebiteľských veciach,

kde sa však riešila v zásade výška úrokovej sadzby, čo je iný údaj ako RPMN, ktorá predstavuje
celkové náklady úveru, do ktorých sú okrem úrokovej sadzby zahrnuté aj ostatné súvisiace náklady
(poplatky spojené s poskytnutím úveru, poistenie úveru a pod.) V čase uzavretia predmetnej úverovej
Zmluvy právna úprava výšku RPMN nelimitovala. Limity RPMN boli zavedené až nariadením vlády
SR č. 238/2008 Z. z., ktorým sa v tom čase stanovovala výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za

poskytnutie spotrebiteľského úveru. Uvedenou právnou úpravou vláda SR nariadila, že výška odplaty
za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá dvojnásobku priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov pre príslušný typ spotrebiteľského úveru, platnej ku dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenej podľa § 7a ods. 2 Zákona o spotrebiteľských
úveroch (na stránke Ministerstva financií SR). V zmysle uvedeného bola maximálna výška odplaty

za poskytnutie spotrebiteľského úveru vypočítaná zo súhrnných údajov poskytnutých spotrebiteľských
úverov veriteľmi za prvý štvrťrok 2008 pri spotrebiteľských úveroch rovnakého typu ako bol poskytnutý
navrhovateľke 112,52 %. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že v čase pred vyhlásením odvolaním
napadnutého rozhodnutia (v Zápisnici o pojednávaní zo dňa 22. 05. 2013) navrhovateľka vo vzťahu k
existencii úmyslu bezdôvodne obohatiť sa na strane odporcu argumentovala tým, že úmysel odporcu

bezdôvodne na úkor navrhovateľky obohatiť sa vyplýva zo skutočnosti, že odporca ako dlhodobo
podnikajúci nebankový subjekt v oblasti poskytovania úverov uvádzal v zmluvách RPMN v rozpore
s dobrými mravmi a zákonom. Túto skutočnosť však navrhovateľka v danom konkrétnom prípade
nepreukázala. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľka právne relevantným spôsobom nepreukázala, že
sa na daný prípad vzťahuje objektívna 10 - ročná premlčacia doba a keďže žiadne iné tvrdenia vo vzťahu

k existencii úmyslu na strane odporcu bezdôvodne na úkor navrhovateľky obohatiť sa neprodukovala a
tieto ani následne nepreukázala, odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vecne
správne a teda pochybenia vytknuté navrhovateľkou v odvolaní okresnému súdu sú neopodstatnené avovzťahukzáveromokresnéhosúdu,právneirelevantné.Preúplnosťodvolacísúduvádza,žeprocesné
právopodmieňujeúspechúčastníkavkonaníunesenímdvochprocesnýchbremien-bremenomtvrdenia
a dôkazným bremenom. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno je ust.

§ 120 ods. 1 OSP, podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý je
určovaný výsledkom vykonaného dokazovania, pričom dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nebolo
preukázané je nepriaznivé rozhodnutie pre toho účastníka konania, ktorý neuniesol dôkazné bremeno
na preukázanie svojich tvrdení.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu ako
vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1,2 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 OSP v nadväznosti na
ust. § 142 ods. 1 OSP a ust. § 150 ods. 2 OSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, nakoľko
v danom prípade sa jedná o tzv. drobný spor (§ 200ea OSP).

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.