Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 4, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/581/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219905
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812219905.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov
JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 14.
februára 2014, č.k. 16C/266/2012-99, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 175,- Eur z titulu majetkovej škody a sumu 497,88
Eur z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania, pričom zároveň rozhodol, že účastníkom náhradu
trovkonanianepriznáva.Súdprvéhostupňamalzvykonanéhodokazovaniazapreukázané,žepodaním
zo dňa 08.10.2009, doručeným exekučnému súdu dňa 15.10.2009, navrhovateľ ako oprávnený podal
návrh na zmenu exekútora. Dňa 02.11.2009 vyzval exekučný súd povereného súdneho exekútora, aby

oznámil, či si uplatňuje trovy exekúcie a v prípade ich uplatnenia, aby predložil ich presnú špecifikáciu
s celým exekučným spisom, pričom dňa 07.12.2009 súdny exekútor požiadal o predĺženie lehoty.
Dňa 11.12.2009 súdny exekútor predložil exekučný spis a vyčíslil trovy exekúcie a dňa 24.05.2010
navrhovateľ žiadal súd o informáciu o stave konania. Exekučný súd uznesením č.k. 9Er/562/2007-14
zo dňa 06.07.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29.7.2010, návrhu oprávneného na zmenu
exekútora vyhovel a poveril vykonaním exekúcie JUDr. Rudolfa Krutého, ktorému zároveň postúpil

exekučný spis. Ďalším uznesením č.k. 9Er/562/2007-23 zo dňa 18.07.2011 exekučný súd vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil, pričom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 20.12.2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu č.k. 13CoE/47/2011-33 zo dňa 08.11.2011. Súd
prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm.
a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ďalej ust. § 44 ods. 7,
8 Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005 Z.z., ako aj ust. § 142 ods. 1 O.s.p. S poukazom

na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli. Pokiaľ ide o odporcom
namietané nedostatky návrhu na začatie konania, uviedol, že návrh navrhovateľa v zmysle ust. § 79
ods. 1 O.s.p. má všetky náležitosti návrhu na začatie konania, pričom neoznačenie spisovej značky
exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného
súdu, nie je takou vadou návrhu, ktorá by bránila súdu vo veci ďalej konať. Za stavu, kedy navrhovateľ

tvrdil, že žiadosti o predbežné prerokovanie nároku podal a odporca v zásade uvedenú skutočnosť
potvrdil, uzavrel, že žiadosť o predbežné prerokovanie navrhovateľom bola podaná dňa 23.04.2012,nárok bol uplatnený na základe žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a s ohľadom na skutočnosť,
že nárok navrhovateľa uspokojený nebol v lehote do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti,
považoval podmienku predbežného prerokovania nároku za splnenú. Skonštatoval, že otázku, či v

konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je kompetentný preskúmavať Ústavný súd, pričom súdne
konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa Zákona č. 514/2003
Z. z. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom
istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Všeobecný

súd môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní podľa Zákona č. 514/2003 Z. z. až v prípade,
ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v konaní. Na základe toho dospel k záveru,
že absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov, nebola splnená
základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Ani samotné dodržanie zákonnej lehoty automaticky
nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR ÚS 16/2002). Zastával názor, že podľa ust. §

9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je dôležité pri skúmaní existencie nesprávneho úradného postupu
a porušenia povinnosti urobiť určitý úkon v stanovenej lehote pri skúmaní nečinnosti orgánu verejnej
moci a skúmaní zbytočných prieťahov v konaní alebo iného zásahu vychádzať z vyššie uvedených
záverov, pretože i samotná súdna prax v tejto oblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej
úpravy možnosť vychádzať v takýchto konaniach o náhradu škody len z výsledkov vybavenia

sťažnosti na prieťahy v konaní, prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z
právoplatnéhorozhodnutiavydanéhovdisciplinárnomkonanívtomtosmere,právoplatnéhorozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti,
ktorým Ústavný súd konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Navrhovateľ nepreukázal, že by podal sťažnosť Ústavnému súdu SR a pokiaľ sa na Ústavný súd
SR s takýmito sťažnosťami v iných konaniach obrátil, boli odmietnuté z dôvodu nedostatku zákonom
predpísaných náležitostí. Označil preto za zrejmé, že navrhovateľ okrem podanej žiadosti o informáciu
o stave konania neurobil žiadne iné procesné kroky, smerujúce k urýchlenému rozhodnutiu vo veci a v
predmetnomexekučnomkonaníakooprávnenýnepodalsťažnosťnaprieťahyvkonaní.Dospelkzáveru,

že i napriek tomu, že v predmetnej veci súd rozhodol o zmene exekútora po uplynutí zákonnej lehoty,
nemožno v tejto skutočnosti vidieť nesprávny úradný postup, ktorým by bola navrhovateľovi spôsobená
škoda, resp. nemajetková ujma. Uviedol, že pre objektívne dôvody súd nemohol dodržať zákonnú
lehotu, pretože pre rozhodnutie vo veci potrebuje súčinnosť pôvodného súdneho exekútora, o ktorého
trovách súd pri zmene osoby exekútora rozhoduje a spolu s uznesením o zmene exekútora je povinný

postúpiť aj exekučný spis, pričom musí pri priznaní trov exekútora podrobne preskúmať uplatnené
trovy pôvodného súdneho exekútora. Okrem toho dodal, že v danom štádiu konania navrhovateľovi nič
nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy podaním sťažnosti predsedovi súdu proti porušovaniu jeho
práva v exekučnom konaní podľa ust. § 3 ods. 7 v spojení s ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z.z.
o súdoch alebo obrátiť sa na Ústavný súd SR s požiadavkou o posúdenie, či došlo alebo nedošlo k

porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ ani jednu z týchto
možností nevyužil a keďže nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho
vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v prejednávanej exekučnej
veci vedenej pod č. 9Er 562/2007, samotným nárokom na náhradu škody sa nezaoberal. Zastával názor,
že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že v prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho

exekútora v zákonnej lehote 30 dní, by došlo k účinnému vymoženiu pohľadávky oprávneného a tým
teda k naplneniu účelu exekučného konania. Pripomenul, že zmena osoby súdneho exekútora je len
čiastkový procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosť pohľadávky nemá vplyv, pričom nesprávny úradný
postup by musel byť podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom prípade nie je možné
konštatovať.Samotnéspísaniežiadostioinformáciuostaveexekučnéhokonaniakdanejvecipovažoval

za bežný postup účastníka exekučného konania a tvrdenie navrhovateľa, že mu vznikla majetková
škoda v sume 175,- Eur a nemajetková ujma v sume 497,88 Eur, označil za ničím podložené. Ďalej
dal do pozornosti Nález Ústavného súdu SR II.ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013 a pripomenul,
že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné
preukázať existenciu škody a jej výšku, pričom navrhovateľ nepreukázal existenciu škody, ani jej výšku

a nároky, ktoré si uplatňuje, označil za hypotetické. Zdôraznil, že požadované paušálne sumy za veľmi
všeobecne uvedené činnosti nie sú skutočnou škodou a určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz
o vzniknutej škode. Skutočnú škodu je potrebné preukázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu
požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo prísť k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniuškody a súd potom nemôže preskúmať predmetný nárok. Podľa jeho názoru navrhovateľ nepreukázal
jednak vznik, a ani výšku skutočnej škody a taktiež nemal za preukázanú zákonnú podmienku príčinnej
súvislostimedzivzniknutouškodouakonanímexekučnéhosúdu,pretoženutnosťspravovaťpohľadávku

oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou
exekúcie. Ide tak o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie a došlo by tak k
duplicitnému plneniu. Ďalej uviedol, že nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania
nedodržania zákonnej, či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení
konštatované, a na základe ktorých nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej

ujmy. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou
na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku
insolventnosti povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť
ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere.
Pripomenul, že okolnosti každého prípadu sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 Eur za
každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd vychádza aj z významu sporu pre navrhovateľa

a aj z toho, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ navrhovateľ tento prostriedok
nevyužil, je neprijateľné, ak by sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybraných nálezov,
keď predseda súdu nemal možnosť zjednať nápravu. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej
činnosti navrhovateľa považoval jeho konanie za rozpor s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok
na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mu mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne

vnímanej podnikateľskej aktivite a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva
navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje
možnosť priznania prípadného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. S poukazom na vyššie
uvedené skutočnosti dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom
exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej

škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
súdu spočívajúcim podľa neho v tom, že súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou, preto návrh v
celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak,
že účastníkom ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa

nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd

prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust.
§ 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení

na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,

za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie

svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnakéoprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež

na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené

v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré
tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá
vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne

spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že

náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd

vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že
súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní

nemajetkovejujmynavrhovateľovi.Uviedol,žesúirelevantnéúvahysúduotomakéspôsobyjudikovania
pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského
rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním
zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny
potvrdiť v súlade ust. § 219 ods. 1 O.s.p., a to z nasledujúcich dôvodov:

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení

skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj

spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V rámci vyčíslenia
výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzal z omeškania exekučného súdu v trvaní 9 mesiacov a

upozornil, že tento bol bezdôvodne nečinný viac ako 271 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, uvedené tvrdenie sa nezakladá
na pravde.Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, dňa 15.10.2009 navrhovateľ ako oprávnený podal návrh na zmenu exekútora a dňa

02.11.2009 vyzval exekučný súd povereného súdneho exekútora, aby oznámil, či si uplatňuje trovy
exekúcie a v prípade ich uplatnenia, aby predložil ich presnú špecifikáciu s celým exekučným spisom,
pričom dňa 07.12.2009 súdny exekútor požiadal o predĺženie lehoty. Dňa 11.12.2009 súdny exekútor
predložil exekučný spis a vyčíslil trovy exekúcie a dňa 24.05.2010 navrhovateľ žiadal súd o informáciu
o stave konania. Exekučný súd uznesením zo dňa 06.07.2010, právoplatným dňa 29.7.2010, návrhu

oprávneného na zmenu exekútora vyhovel a poveril vykonaním exekúcie JUDr. Rudolfa Krutého. Ďalším
uznesením zo dňa 18.07.2011 exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie
zastavil, pričom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.12.2011 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 08.11.2011.

Na základe posúdenia skutkového stavu zisteného v prejednávanej veci odvolací súd na rozdiel od

súdu prvého stupňa dospel k záveru, že v súvislosti s rozhodovaním o návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v tom zmysle, že
rozhodnutie o zmene súdneho exekútora na návrh oprávneného nebolo vydané v 30-dňovej zákonnej
lehotevyplývajúcejzust.§44ods.7Exekučnéhoporiadku,keďbolovydanévlehote8mesiacova22dní
od doručenia návrhu. Právo na náhradu škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu

alebo nesprávny úradným postupom však nie je absolútne, ale podlieha zákonným obmedzeniam
upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie. Okrem samotného nesprávneho úradného postupu musia
byť súčasne splnené aj ďalšie podmienky a to vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.

V tomto smere navrhovateľ podľa názoru odvolacieho súdu dôkazné bremeno neuniesol a nemôže
zbaviť dôkazného bremena ohľadom preukázania vzniku výšky škody tvrdením, že takúto škodu
nemôže vyčísliť, preukázať, prípadne, že sa jedná o ochranu osobných údajov, obchodného tajomstva,
dôverných informácii a zároveň sa svojej dôkaznej povinnosti nemôže ani zbaviť tým, že ponechá
určenie výšky škody na zvážení súdu. Skutočnú výšku škody treba vždy hodnoverne preukázať tak, aby

nedochádzalo k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody. Neobstoja tvrdenia navrhovateľa ani
v časti, v ktorej uvádza, že škoda by mala spočívať v nákladoch na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnancov, nákladov na udržiavanie správy informačného systému a iné,
nakoľko ani v tomto smere navrhovateľ dôkazné bremeno neuniesol.

Rovnakonavrhovateľneuniesoldôkaznébremenoaniohľadompreukázanianáhradynemajetkovejujmy
v peniazoch, a to s poukazom na nesplnenie ďalšej povinnosti bremena tvrdenia v tom smere, aby
preukázal a zdokladoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a podmienky, za ktorých by mu mohla
byť eventuálne náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch priznaná.

Okrem uvedeného považuje odvolací súd za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že exekučný súd
uznesením zo dňa 18.07.2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil, a to z
dôvodu nespôsobilosti exekučného titulu. S prihliadnutím na uvedené v exekučnom konaní, ktoré bolo
vedené na podklade nespôsobilého exekučného titulu, nemohlo v dôsledku oneskoreného rozhodnutia
exekučného súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora dôjsť k vzniku zbytočných prieťahov, ktoré

by mali za následok vznik uplatnenej škody, resp. nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa, preto bol
v konečnom dôsledku správny postup súdu prvého stupňa, ktorý návrh navrhovateľ aj s poukazom na
neunesenie dôkazného bremena v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov

v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo

možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Vzmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že rozhodnutie o zmene súdneho exekútora
zastavu,kedyexekučnýsúdnajskôrvyzvalsúdnehoexekútora,čisiuplatňujetrovyexekúcieavprípade
ich uplatnenia, aby predložil ich presnú špecifikáciu s celým exekučným spisom a tento výzvu splnil až

po viac ako mesiaci, v lehote 8 mesiacov a 22 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora, nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní, ktoré by mali nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, vedúce k vzniku uplatnenej
škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo

strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahuspisusúduprvéhostupňa,onámietkenavrhovateľaohľadomnámietkyzaujatostisudkyne,ktorej
bola vec pôvodne pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v
Trenčínezodňa02.novembra2012podsp.zn.17NcC/659/2012,kedykrajskýsúdrozhodol,žesudkyňa
Okresného súdu Prievidza JUDr. Jarmila Schromová je vylúčená z prejednávania a rozhodovania

veci, a zároveň rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Prievidza JUDr. Klaudia Šišková, JUDr. Ľubica
Chmelanová, JUDr. Beáta Gešvantnerová, JUDr. Danka Lauková, JUDr. Valéria Píšová, JUDr. Ľudmila
Škvaridlová, JUDr. Katarína Zajacová, JUDr. Róbert Matulák, JUDr. Oľga Balážová, JUDr. Eva Kiššová,
JUDr. Róbert Šorl, PhD., JUDr. Pavol Bielik, JUDr. Noema Turanovičová, Mgr. Vojtech Chmelan, JUDr.
Miriam Kohútová, PhD. a Mgr. Katarína Juračková z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení nie sú.

V nadväznosti na uvedené došlo k prideleniu veci na prejednanie a rozhodnutie sudkyni súdu prvého
stupňa JUDr. Danke Laukovej, o ktorej nadriadený súd rozhodol, že z prejednávania a rozhodovania
vylúčená nie je, nakoľko nezistil dôvody na jej vylúčenie. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom
rozhodovaniavylúčenýmsudcom,odvolacísúdzdôrazňuje,takakobolouvedenéužvpredchádzajúcom
rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,

ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci
založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa,
ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu,
že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu

tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak nemohol
postupovať. Súd prvého stupňa sa s touto otázkou v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočným

spôsobom vysporiadal, pričom v danom prípade boli aj podľa názoru odvolacieho súdu splnené
predpoklady pre uskutočnenie pojednávania v neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov. Uvedené
vyplýva z toho, že odporca svoju neprítomnosť ospravedlnil a dôvod, pre ktorý navrhovateľ opakovane
žiadal zrušiť nariadené pojednávanie, nebolo možné s prihliadnutím na doterajší priebeh konania, v
ktorom bolo rozhodnuté o nezaujatosti konajúcej sudkyne a zároveň o zamietnutí návrhu navrhovateľa

na prerušenie konania, za dôležitý.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 21.08.2013, pričom

termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 24.09.2013, teda navrhovateľovi nebola
súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na

dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené
neskôrsúodvolacímdôvodomlenzapodmienokuvedenýchvust.§205a.Poučeniesúduprvéhostupňa
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 21.08.2013, ako
to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,

odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne

predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .