Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/348/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114213079
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114213079.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom
v Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, právne zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o. so sídlom v Bratislave,
na ul. Gr?sslingovej č. 4, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov zo dňa 17.9.2014, č. k. 8C 26/2014-7, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada n e p
r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

Súd vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods.
1, § 17 ods. 1 - 3, § 19 ods. 1 - 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.); § 44 ods. 2

zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku (ďalej len „Exekučný poriadok“); § 45 ods. 1, 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že v konaní žalobca uplatnil nárok na náhradu škody
spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu spôsobenú tým, že Okresný súd Vranov nad Topľou
nerozhodol v 15 - dňovej lehote o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia.

Vychádzajúc z gramatického a logického výkladu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je
zrejmé, že zákon ukladá súdu rozhodnúť v 15 - dňovej lehote len v prípade vydania poverenia
exekútorovi, teda v prípade, že súd nezistí rozpor so zákonom v exekučnom titule prípadne návrhu na
exekúciu alebo žiadosti o vydanie poverenia a následne len stručne vyplní príslušné tlačivo obsahujúce
spomínané poverenie. Je preto logické, že tá istá lehota nemôže platiť pre zamietnutie žiadosti o
vydanie poverenia (čo i len čiastočné), keď súd musí vypracovať rozsiahle rozhodnutie a v ňom patrične
zdôvodniť svoj právny názor a vysvetliť porušenie zákona. Pred týmto rozhodnutím bolo navyše nutné

zabezpečiť aj ďalšie listiny, najmä ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, ako je tomu aj v
tomto prípade. Exekučný súd je totiž povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne
predpoklady pre vedenie exekúcie v každom štádiu konania, a to aj bez návrhu. Je povinný skúmať,
či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia je spôsobilým exekučnýmtitulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku. Keďže exekučným titulom v danej veci je rozhodcovský
rozsudok, je potrebné vychádzať aj z ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

Podľa názoru Ústavného súdu SR vyslovenom v uznesení II. US 545/2010-15 zo dňa 9.12.2010
exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.

Žalobca vytýka exekučnému súdu nesprávny úradný postup predstavujúci zbytočné prieťahy. Týmto

pojmom sa zaoberal aj Ústavný súd SR a ten vo viacerých svojich rozhodnutiach dospel k záveru, že je
potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a že aj niekoľko mesačná nečinnosť súdu nemusí
predstavovať zbytočné prieťahy (I.US 42/01, I.US 63/00, IV. US 606/12). Práve konkrétne okolnosti tohto
prípadu vylučujú prijatie záveru o zbytočných prieťahoch exekučného súdu. Z rozsiahlej rozhodovacej
činnosti súdu sú známe obchodné praktiky žalobcu poškodzujúce spotrebiteľov na ich právach, najmä
neprijateľným naformulovaním rozhodcovskej doložky, ktorou žalobca určil právomoc rozhodcovského

súdu na prejednanie sporov, pričom práve túto rozhodcovskú doložku súdy vyhodnocovali ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je nepochybne v neprospech spotrebiteľov. Z rozhodovacej
činnosti súdu je tiež zrejmé, že súdny exekútor na návrh žalobcu predložil na súdy enormný počet
takýchto rozhodcovských rozsudkov, na základe ktorých požadoval vydanie poverenia. Nevyhnutné
individuálne skúmanie podmienok, za ktorých bolo rozhodcovské konanie medzi účastníkmi zmlúv

dojednané, spôsobilo vyššiu časovú náročnosť, pričom v mnohých prípadoch (vrátane tohto) súd
zabezpečoval za účelom náležitého posúdenia žiadosti aj ďalšie listiny, napr. spis rozhodcovského
súdu. V dôsledku množiacich sa nekalých obchodných praktík mnohých podnikateľských subjektov
poskytujúcich úvery, súdy musia vynakladať nadmerné úsilie na dosiahnutie efektívnej ochrany práv
spotrebiteľov. Súdy sú zaťažené takýmito podaniami, ktorými sú uplatňované práva vyplývajúce z

nekalých praktík. Avšak práve tieto konkrétne okolnosti, ak sám žalobca porušuje zákon, ak poškodzuje
práva spotrebiteľov (neprimerané úrokové sadzby, neprimerané sankcie, nanútenie rozhodcovskej
doložky a pod.) s čím sa súd musel dôsledne vysporiadať, nemožno považovať za zbytočný prieťah.
Navyše každý výkon práva podlieha posúdeniu, či je v zhode so zásadou dobrých mravov (§ 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka).

Súd teda dospel k záveru, že exekučný súd sa postupom v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 10 Er
386/2009 nedopustil nesprávneho úradného postupu a neporušil právo žalobcu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov.

Vo vzťahu k žalobcom vyčíslenej škode dospel súd k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri
preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil súdu žiadne relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú
výšku tejto škody. Z tohto dôvodu súd nevykonal žalobcom navrhnuté znalecké dokazovanie, ktoré
je bez existencie základu nároku na náhradu škody irelevantné. Žalobca tiež žiadnym spôsobom
nepreukázal dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, ktoré uvádzal v žalobe. Žalobca v žalobe označil

len potencionálne riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť
a vec vrátiť na opätovné prejednanie. Ako dôvod uviedol, že v merite veci sa rozhodlo na základe a s
použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval

hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z.,
pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu

sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom

nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej agendy a podobne. Nemožno pochopiť,
ako môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom. Poznamenal, že ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd
vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Poznamenal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., a to znalecký
posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným
znaleckým posudkom bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu
negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške. Namietal,

že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné oboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom. Mal
za to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody.

K návrhu na prerušenie konania uviedol, že súd bol povinný pred rozhodnutím vo veci samej o
tomto návrhu osobitne rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému

súdnemu pojednávaniu. Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nesprávne (retroaktívne) vychádzal z ustanovenia §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť
na vznik nesprávne úradného postupu v podobe prieťahov v konaní. Argumentácia súdu prvého stupňa
je zrejmá z odôvodnenia jeho rozhodnutia, pričom sa netýka ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013, ale v znení účinnom ku dňu podania návrhu. Preto tento odvolací

dôvod odvolací súd považoval za nedôvodný.

To ale neznamená, aby súd prvého stupňa nemohol ako príklad uviesť právne významné okolnosti
uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a to v kontexte skúmania, ktoré súd musí
vykonať, aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu vrátane prieťahov v konaní

pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom
v čase vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi účastníkmi konania.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v prejednávanej veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v
konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu, alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu

pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré by prieťahy v konaní konštatovalo.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.2.2002 do 31.5.2010, súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie

alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.Je pravdou, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje lehotu 15 dní na písomné
poverenie exekútora na vykonanie exekúcie. Ustálená súdna prax však umožňuje a usmerňuje súdy

aj v smere materiálneho preskúmania okolností, či neexistuje rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu, pričom ak takýto rozpor súd zistí, je oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom na takéto zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia
nie je v exekučnom poriadku stanovená žiadna lehota.

Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie) so zákonom je potrebné vykladať aj v kontexte zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý v zmysle §
45 ods. 1, 2 citovaného zákona, umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný
vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol

vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom
rozhodcovskom konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležitou
okolnosťou je to, že exekučný súd je oprávnený na zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku alebo
exekučného konania aj bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona

o rozhodcovskom konaní.

Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva jednoznačná potreba materiálneho prieskumu súladnosti
exekučného titulu so zákonom. Za takejto situácie je 15 - dňová lehota na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, a práve preto zákon pri predpokladanom zistení

rozporu exekučného titulu so zákonom nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie (hoci i len čiastočné), na zastavenie exekúcie alebo na zastavenie
exekučného konania.

Pri rozhodovaní o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. o zastavení

exekúcie, žiadne zákonné lehoty porušené neboli, a teda nie je naplnený jeden zo základných
predpokladov pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorým je nesprávny úradný postup
spočívajúci v porušení povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote. Už len nesplnenie tohto predpokladu je samo o sebe dôvodom pre zamietnutie
žaloby.

Odvolací súd ďalej poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 520/2012-39
z 10. 7. 2013. Ústavný súd Slovenskej republiky konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné
množstvo vecí, v ktorých musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp.
štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na

krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie...“ Ústavný
súd Slovenskej republiky však konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre
ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných
veciach. Nešlo teda o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami či tisíckami podaní prispel k zaťaženosti
súdu, a týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti

liberalizácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od
prerokúvanej veci... V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby
reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady obdobné, kde, ako už ústavný súd
uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie v stovkách typovo obdobných veciach, je nevyhnutné
vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv

a slobôd iných. In concreto tak Ústavný súd Slovenskej republiky túto skutočnosť musel zohľadniť
pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je
jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorých súd koná, a
kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa
s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci z dôvodov, ktoré

vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať
relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd Slovenskej republiky konštatuje, že
povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva
do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a vprimeranej lehote aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o
súdnu ochranu. Obdobný právny názor už Ústavný súd Slovenskej republiky v minulosti prezentoval
napríkladvrozhodnutísp.zn.II.ÚS64/97,keďprihodnoteníporušeniaprávanakonaniebezzbytočných

prieťahov poukázal na to, že „... v rovnakom čase na identickom súde sa právo na konanie bez
zbytočných prieťahov zabezpečuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s
požiadavkou na odstránenie svoje právnej neistoty“.

Rozhodnou v súvislosti s posúdením nesprávneho úradného postupu z hľadiska zbytočných prieťahov

exekučného súdu je v predmetnej veci všeobecne známu skutočnosť, že žalobca na exekučnom
súde inicioval stovky exekučných konaní v typovo obdobných veciach, čo determinovalo uplatňovanie
zákonných lehôt a zvyšovala faktickú zložitosť veci.

Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že v uvedených exekučných konaniach sa exekučný súd
nedopustil nesprávneho úradného postupu v podobe „zbytočných prieťahov v konaní“ v zmysle § 9 ods.

1 zákona č. 514/2003 Z. z., čím nie je daný prvý predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá
mala žalobkyni vzniknúť. Súd sa preto nemal dôvod zaoberať ani otázkami výšky priznania náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáhala a z toho dôvodu aj znaleckým posudkom.

Zákonnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.

sú existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Ak chýba čo i len jeden z týchto predpokladov zodpovednosť žalovanej
vyplývajúca zo zákona č. 514/2003 Z. z. daná nie je.

Žiadne skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť správnosť uvedeného

záveru a právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa, a neodôvodňujú iné rozhodnutie o uplatnenom
nároku.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1
O.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že úspešnému žalovanému v
odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.