Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/620/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812206291
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5812206291.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa
- POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné nám. 13, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 3C/60/2012-44 zo dňa 6.5.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal
od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 2.067,17 eur a nemajetkovej ujmy 413,43 eur titulom
tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu (Okresný súd Námestovo), v exekučnej veci
vedenej podľa spisovej značky súdneho exekútora pod sp. zn. Ex/7194/2010 (povinná E. F. - dlžník).
Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie rozhodol až 18.11.2010 (konanie začalo dňa 7.6.2010) a to rozhodnutím

o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, stalo sa tak po uplynutí zákonom stanovej doby s
omeškaním viac ako 164 dní. Exekučný súd svojim nelegálnym postupom (zamietnutím žiadosti o
vydanie poverenia) vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny,
a to bez splnenia zákonných podmienok. Takýto postup súdu formálne vyvolal stav, ktorý založil
prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako
povinným, odvíjajúceho svoju podstatu od uzavretej zmluvy o úver. Exekučný súd postupoval tak
napriek existencii právne relevantného exekučného titulu - rozsudku rozhodcovského súdu. Existenciou

rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej, na ktorú je
povinný súd prihliadať ex offo. Navyše podľa platnej právnej úpravy je rozsudok rozhodcovského
súdu rovnocenným exekučným titulom s rozsudkom vydaným všeobecným súdom v občianskom
súdnom konaní. Na jednej strane z pohľadu exekučného súdu je rozhodcovský rozsudok materiálne
nevykonateľný, a na druhej strane nie je možné, aby navrhovateľ inicioval občianske súdne konanie a
požadoval súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom práve z dôvodu, že existenciou
rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Opísaný postup

exekučného súdu je v rozpore s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V súdenom prípade
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpilaž po veľmi dlhej dobe, rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci
reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Uvedeným postupom on (navrhovateľ) utrpel majetkovú škodu v celkovej výške 2.067,17 eur,
predstavujúcu náhradu škody s príslušenstvom. Táto nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím
všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného
vzťahu, založeného zmluvou o úver, nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie
istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu. Pri uplatnení aj náhrady nemajetkovej ujmy v

peniazoch navrhovateľ argumentoval tým, že nesústredená činnosť exekučného súdu v exekučnom
konaní nadobudla takú intenzitu, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti jeho
majetkového práva. Došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom
súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. V prípade skorého rozhodnutia exekučného súdu v zákonnej
lehote mohol včas, efektívne a účinne uskutočniť rad krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimo
súdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že

žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného súdu mu zamedzil správať sa so
starostlivosťou riadneho hospodára. Akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú
satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv. Márnym uplynutím času
došlo u neho aj k vyvolaniu zásahu do zákonných nárokov a základných práv spojených s absolútnou
nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva, čo vyvolalo u navrhovateľa, resp.

u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho
uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva, spôsobili v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a
jej príslušenstvom zánik ďalších podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených
podnikateľskýchplánov.Vyvolanástrataziskuzrealizovanéhoobchoduspôsobilahospodárskustratuna

strane navrhovateľa, ale aj na strane jeho majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila
jeho podnikateľský postup, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Základ
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy videl navrhovateľ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie
vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a
princípov právneho štátu. Z tohto titulu požadoval úhradu sumy 413,43 eur, t.j. 20% z uplatňovanej istiny

s príslušenstvom.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu sp.
zn. 5Er/595/2010 (sp. zn. u súdneho exekútora Ex 7194/10) zistil, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručil exekučnému súdu 5.8.2010. Exekučným

titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. O žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučný súd rozhodol uznesením č.k. 5Er/595/2010-10 zo
dňa 23.9.2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 22.11.2011.

Okresný súd vec právne posúdil z pohľadu ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/,
§ 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1,2,3, Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v znení platnom ku dňu podania návrhu.
Aplikoval na súdenú vec i ustanovenia § 44 ods. 2 EP v spojení s § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ v znení
účinnom v čase začatia exekúcie. Konštatoval nepochybnú skutočnosť, že v dotknutej exekučnej veci

nerozhodol exekučný súd v lehote ustanovenej Exekučným poriadkom. Uvedenou lehotou však okresný
súd nebol viazaný. Súd poukazuje na obsahové znenie ustanovenia § 44 ods. 2 EP v znení účinnom
v čase začatia exekúcie, v zmysle tohto ustanovenia lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho
exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. V

uvedenom ustanovení je výslovne uvedené, že táto lehota sa nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský
rozsudok. Označené ustanovenie obsahuje výnimku, dôvodom tejto výnimky je nutnosť preverenia
prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmaním písomností, ktoré ani nemusia byť
prílohou návrhu na vykonanie exekúcie, a to napr. rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky.

V konkrétnej exekučnej veci existovali oba dôvody, pri ktorých neplatí 15 dňová lehota na rozhodnutie
o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.Súhrnom uvedených úvah súd konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal jednu zo zákonných podmietok
pre vznik prípadného nároku na náhradu škody, prípadne nároku na nemajetkovú ujmu, a to nesprávny
úradnýpostupexekučnéhosúdu.Pretoužvďalšomkonanísanezaoberalskúmanímotázky,činastrane

navrhovateľa týmto prípadným nesprávnym úradným postupom vznikla škoda alebo iná majetková ujma
a či existuje príčinná súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody,
prípadne nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa, pretože žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá a exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok.
Navyše súd poukazuje aj na judikatúru Ústavného súdu SR, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený

prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov v mysle článku 48 ods. 2 Ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru (ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, II. ÚS 57/01). Nečinnosť
súdu, hoci aj v trvaní niekoľko mesiacov, ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 42/01). Súd poukazuje i na tú skutočnosť, že
navrhovateľ podáva hromadne v rámci celej Slovenskej republiky niekoľko tisíc až desiatok tisíc návrhov

na exekúcie na základe exekučných titulov - rozhodcovských rozsudkov, tým znemožňuje rozhodnúť
súdom v primeraných lehotách, návrhy na exekúciu podáva opakovane aj po tom, ako boli právoplatne
judikované okolnosti, že navrhovateľom používané exekučné tituly obsahujú neprijateľné podmienky a
pre ich rozpor so zákonom sa žiadosti o vydanie poverenia zamietajú. Dochádza zo strany navrhovateľa
týmto postupom k šikanóznemu výkonu práva, hromadnými podaniami totiž znefunkčňuje súdy, súdy

nemôžu vydávať rozhodnutia v primeraných lehotách. Samotný navrhovateľ situáciu zneužíva tým, že
podáva návrhy na náhradu škody voči štátu za nesprávny úradný postup súdov. Takýto šikanózny výkon
práva nemôže požívať súdnu ochranu.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd aplikoval § 142 ods. 1 O.s.p., vychádzal z princípu

úspechu/neúspechu účastníkov v konaní, pričom konštatoval úspech odporcu, ktorému vznikol nárok na
náhradu trov od neúspešnej procesnej strany - navrhovateľa, odporca náhradu trov konania nevyčíslil a
ani z obsahu spisu nevyplynulo, žeby mu boli nejaké trovy vznikli. Z týchto dôvodov odporcovi náhradu
trov konania okresný súd nepriznal.

Okresný súd vo výroku II. zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania zo dňa 28.4.2014.
Konštatoval neexistenciu dôvodov pre prerušenie konania, či už z pohľadu ustanovenia § 109 ods. 1
písm. b/ O.s.p., či už z pohľadu ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Prerušenie konania navrhovateľ
zdôvodnil tým, že podal ústavnú sťažnosť na Ústavný súd SR vo veci 7NcC/41/2013 Krajského súdu
v Žiline, keďže nadriadený súd porušil jeho práva tým, že nevylúčil sudcov okresného súdu z konania.

Boli porušené uvedeným rozhodnutím jeho práva na zákonného sudcu a právo na nestranný súd. Mal
za to, že sú dané dôvody na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 písm. c/ O.s.p.

Uvedený procesný návrh súd prvého stupňa vyhodnotil za nedôvodný. Otázku zaujatosti sudcov
okresného súdu v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku posudzoval

Krajský súd v Žiline ako súd nadriadený, jeho rozhodnutím je okresný súd viazaný. O námietke zaujatosti
bolo rozhodnuté v zmysle zákonných ustanovení upravujúcich procesný postup súdu. Nie je preto dôvod
pre prerušenie konania z pohľadu ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.

Dôvod prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je dôvod fakultatívny. Súd môže konanie

prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie alebo
ak súd dal na takéto konanie podnet. Nadriadený súd otázku zaujatosti sudcov vyriešil. Podanie ústavnej
sťažnosti na ústavný súd nie je dôvodom pre prerušenie konania z pohľadu uvádzaného procesného
ustanovenia O.s.p., navyše navrhovateľ ani neosvedčil, že sťažnosť na Ústavný súd podal, predložil len
rovnopis sťažnosti bez doklad preukazujúceho jej podanie.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu mu bola
odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd

nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.V osobitostiach vytýkal, že súd postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v jeho neprítomnosti
zdôvodňujúc, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Odvolateľ poukazoval na to, že
podal u súdu návrh na zrušenie pojednávania, o zrušenie pojednávania požiadal riadne a včas, uviedol

dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v
jeho neprítomnosti, a ak tak postupoval, odňal mu tým právo zúčastniť sa konania pred súdom. Napokon
súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania (o čo požiadal z dôležitého dôvodu) ignoroval, vychádzajúc z
mylného skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom dôkazov.
Odvolateľ zvýraznil, že v žiadosti o zrušenie pojednávania uviedol skutočnosti, pre ktoré sú všetci

sudcovia okresného súdu vylúčení z prejednávania a rozhodnutia veci podľa § 15 O.s.p. Vec mala
byť predložená na rozhodnutie predsedovi súdu a pre prípad, že predseda súdu má za to, že nie
je dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcu, mal podľa § 16 ods. 1O.s.p. predložiť vec nadriadenému
súdu. On uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie

sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie
krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a
právne totožných veciach. Tento jeho právny názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne,
Nitre, Prešove v skutkovo a právne zhodných veciach, v ktorých boli vylúčení všetci sudcovia okresného

súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na
nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného
súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I. ÚS 27/98, III. ÚS 16/2000.

Podľa odvolateľa konečné/meritórne rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy

aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z tohto dôvodu podáva proti
rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o
zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok
správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia

o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie práva
odvolateľa na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať pred súdom. Meritórne rozhodnutie
súdu je prinajmenšom predčasné.

Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom

rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo
k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.
Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie

rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Podľa
jeho názoru na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov, a na konanie bez
neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný
súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi.
Navrhovateľ vytýkal ďalej, že súd porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia

mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa
oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť
súdne rozhodnutie. Súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam
veci. Ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k
týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich proti

tvrdení. Súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil
sám. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Táto
zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a je zaručená aj v občianskoprávnom procese a

procese pred Ústavným súdom. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v
danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka
nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu.Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie

podľa § 153b O.s.p. (tým že súd meritórne rozhodol, označené ustanovenie ignoroval). Skutkovým
základom sa mal stať ním (navrhovateľom) tvrdený skutkový stav.

Odvolateľ vytýka súdu odignorovanie všetkých jeho tvrdení o majetkovej škode, ktorá mu vznikla z titulu
na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov: na administratívne spracovanie textov

urgencii, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje,
v tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia rozsudku
nie je vôbec zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že
majetková škoda nevznikla. Hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo,

jeho (odvolateľa) nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo
veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.

Súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v

zákonom stanovenom čase, a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľné,ospravedlniteľnédôvody.Rozhodnutiesúdujevnútornerozporné.Napriektomu,žesúdzistil
porušenie práva, nekonštatoval ho, na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej
ujmy. Jeho práva boli porušené prekročením zákonom stanovenej lehoty, a tento fakt jednoznačne
vyplýva z vykonaného dokazovania.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal na to oprávnený
účastník (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v

rozsahu danom v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania a aplikáciou
postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného
súdu v celom rozsahu potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny
záver.

Odvolanie navrhovateľa smeruje nielen do merita, ale smeruje aj do výroku, ktorým okresný súd jeho
návrh na prerušenie konania zo dňa 28.4.2014 zamietol. Treba dodať, že ide o sporový charakter
konania. V sporovom konaní, ako je i v súdenej veci, odvolací súd je viazaný rozsahom i dôvodmi
odvolania. Odvolateľ v danom odvolaní iba vo všeobecnosti uvádza, že podáva odvolanie aj proti
uvedenému výroku, svoje odvolanie však konkrétne nešpecifikoval, neuvádzal, v čom vidí nesprávnosť

rozhodnutia súdu prvého stupňa pri zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania (výrok II.). Odvolací
súd v sporovom konaní nemôže nahradiť aktivitu odvolateľa, nemôže namiesto neho formulovať
odvolacie dôvody. Vzhľadom na uvedenú procesnú situáciu krajský súd konštatoval vecnú správnosť
rozhodnutia súdu prvého stupňa a rozsudok okresného súdu vo výroku II. potvrdil.

Boli splnené dôvody na prejednanie veci aplikáciou § 101 ods. 2 O.s.p. Nebol dôvod na odročenie
pojednávania z dôvodu tzv. dôležitého, ktorým bolo podanie ústavnej sťažnosti vo veci rozhodnutia
nadriadeného súdu - Krajského súdu v Žiline 7NcC/41/2013-25 zo dňa 1.2.2013, v ktorom rozhodnutí
nadriadený súd posudzoval otázku vylúčenia/nevylúčenia sudcov z prejednávania a rozhodovania veci.
Uvedené uznesenie nadriadeného súdu bolo doručené navrhovateľovi 9.9.2013, odvolateľ poukazuje

na podanie ústavnej sťažnosti u Ústavného súdu SR Košice v podaní 28.4.2014. Vzhľadom na
vytýčený termín pojednávania 5.6.2014 treba vyhodnotiť procesný návrh na odročenie pojednávania
za tendenčný sledujúci najmä predlženie súdneho konania, nič totiž nebránilo navrhovateľovi, aby
podal ústavnú sťažnosť aj skôr, nie až bezprostredne pred konaním meritórneho pojednávania. V tejtosúvislosti je osobitne významné podanie navrhovateľa zo dňa 4.12.2012 (na č.l. 17 spisu), v ktorom
oznamuje konajúcemu súdu, že jeho námietka dotýkajúca sa nestrannosti súdu a nestrannosti sudcov
nepredstavuje námietku zaujatosti podľa ustanovenia § 15a ods. 1 O.s.p.

Okresný súd vo fáze dokazovania vychádzal z dôkazov, ktoré navrhovateľ navrhol priamo v návrhu
na začatie konania. Za podstatný a rozhodujúci dôkaz označil exekučný spis, ktorý identifikoval podľa
spisovej značky súdneho exekútora Ex 7194/10, uvedenej spisovej značke zodpovedá spis vedený
u Okresného súdu 5Er/595/2010. Je jednoznačné z obsahu tohto spisu, z ktorého okresný súd

vychádzal, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý v dotknutej exekučnej veci (povinná E. F.) podal
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 5.8.2010. Exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s.,
so sídlom Karloveské rameno Bratislava, sp. zn. SR 21128/09 zo dňa 7.12.2009. Ide o exekučný
titul riešiaci nároky plynúce zo spotrebiteľského právneho vzťahu, založené zmluvou o úvere, a v
zmysle všeobecných podmienok poskytnutia úveru o nároky plynúce z dohody o vyplnenie zmenky

zo dňa 28.11.2008. Okresný súd žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol 23.9.2010
(právoplatne 22.11.2011), v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline 7CoE/136/2011. Zamietnutie
žiadosti o vydanie poverenia bolo výsledkom ex offo prieskumu postupom podľa § 44 ods. 2 EP v spojení
s § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. v rozhodcovskom konaní. Prioritným dôvodom zamietnutia žiadosti
exekútora o vydanie poverenia bola neplatnosť dojednania rozhodcovskej doložky. V zmluve absentoval

aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Ako vyplýva z obsahu exekučného spisu, oprávnený (v
aktuálnom štádiu konania navrhovateľ) odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu zobral
späť podaním zo dňa 19.1.2011 a navrhol odvolacie konanie zastaviť. Uvedené procesné podanie
oprávneného bolo dôsledkom zastavenia odvolacieho konania krajským súdom dňa 20.7.2011.
Procesné postupy exekučného súdu v celom rozsahu preukazuje obsah exekučného spisu, tento

dôkaz pre účely konania vo veci náhrady škody a nemajetkovej ujmy navrhoval oprávnený. Z toho
je zrejmé, že obsah a rozsah dokazovania okresný súd si neustálil svojvoľne a sám, navrhovateľ
mal možnosť sa meritórneho pojednávania zúčastniť, vyjadriť sa k podstatným vecným argumentom
odporcu vzneseným proti podanému návrhu. Bolo na navrhovateľovi či súdom umožnený procesný
priestor zúčastniť sa meritórneho pojednávania, argumentovať priamo na pojednávaní využije alebo

nie. Tým, že sa navrhovateľ meritórneho pojednávania nezúčastnil, o takúto možnosť (zúčastniť sa
pojednávania, priamo na pojednávaní argumentovať k tvrdeniu protistrane) sa obral prakticky sám. V
dôvodoch rozhodnutia okresný súd dáva účastníkom konania relevantné odpovede na všetky skutkové
i právne významné otázky, z ktorých vychádzal, uviedol, ktoré ustanovenia súvisiacich právnych
predpisov na posudzovanú vec aplikoval. Nedôslednosti vytýkané navrhovateľom v návrhu na začatie

konania zakladajúce tzv. nesprávny úradný postup súdu prvého stupňa v exekučnom konaní nemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože vzhľadom na doterajšiu rozhodovaciu prax národných súdov,
Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu SR v oblasti spotrebiteľskej ochrany, ochrany
práv spotrebiteľov je povinnosťou exekučného súdu i v štádiu exekučného konania poskytnúť zákonom
vyžadovanú ochranu spotrebiteľov, z týchto atribútov vychádzal i exekučnú súd pri zamietnutí žiadosti o

vydanie poverenia exekútorovi. V dotknutej exekučnej veci je jednoznačné, že neexistuje rozhodnutie,
ktoré by malo byť zrušené, resp. konštatovaná jeho nesprávnosť alebo protiprávnosť so zákonom.

Krajský súd dodáva i to, že vykonané dokazovanie nepreukázalo ani skutkové tvrdenie uvádzané
navrhovateľom v návrhu, že k rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia došlo s omeškaním viac ako

164 dní. Jedná sa o skutkové tvrdenie nepravdivé a nepreukázané.

Navrhovateľ podaným návrhom sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy na základe tvrdeného
nesprávneho úradného postupu orgánu štátu (okresného súdu v exekučnom konaní). Na daný prípad v
celom rozsahu dopadajú ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2012. Vychádzajúc z ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d/
označeného právneho predpisu „štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom“.
V prípade tejto zodpovednosti ide o tzv. objektívnu zodpovednosť, ktorej sa nemožno zbaviť, aby takáto
zodpovednosť štátu existovala, musia však byť kumulatívne splnené zákonom stanovené tri podmienky.

V posudzovanej veci nebola naplnená prioritná (prvá) podmienka - existencia nesprávneho úradného
postupu. Navrhovateľom tvrdená skutková a napokon i podstatná otázka existencie nesprávneho
úradného postupu nevyplynula z vykonaného dokazovania, ba práve naopak v namietanej exekučnej
veci okresný súd konal priebežne, jeho úkony boli účelné a viedli k uzavretiu prípadu. Keďže neexistovalnesprávny úradný postup exekučného súdu, ďalšie zložky zodpovednostného vzťahu neboli pri právnom
posúdení veci podstatné, pretože stačí, ak nie je splnená jedna zložka tohto zodpovednostného vzťahu,
už nemožno konštatovať existenciu nesprávneho úradného postupu. Následne potom ďalšie odvolacie

argumentácie odvolateľa právny význam pri posúdení veci nemali.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu
v aplikovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
l O.s.p. tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ v odvolacom konaní
úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy úspešnej procesnej strane - odporcovi, odporca
sivšaktietotrovyneuplatnilaanizobsahuspisunevyplynulo,žebymubolivzniklivsúvislostispodaným
odvolaním navrhovateľa nejaké trovy.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .