Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 22, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/798/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218933
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812218933.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa C., zastúpeného Q. proti
odporcovi G., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza, č.k. 16C/200/2012-181 zo dňa 27. mája 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal
odporcu zaplatiť mu sumu 175 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 442,56 Eur z titulu nemajetkovej
ujmy. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola súdu doručená dňa 23.04.2007. Dňa 03.05.2007 súd pre exekútora vydal poverenie
č. 5307 042174. Dňa 15.10.2009 navrhovateľ ako oprávnený podal návrh na zmenu exekútora. Dňa

02.11.2009 súd vyzval povereného súdneho exekútora N.. I. G., aby v lehote 10 dní oznámil, či si
uplatňuje trovy exekučného konania a v prípade ich uplatnenia, aby predložil ich presnú špecifikáciu,
spolu s exekučným spisom. Dňa 07.12.2009 súdny exekútor požiadal o predĺženie lehoty
a dňa 11.12.2009 súdny exekútor predložil exekučný spis a vyčíslil trovy exekúcie. Dňa 24.05.2010
navrhovateľ žiadal súd o informáciu o stave konania. Okresný súd Prievidza uznesením, č.k.
9Er/726/2007-18 zo dňa 24.06.2010 návrhu oprávneného na zmenu exekútora vyhovel a

vykonaním exekúcie poveril N.. M. Y., ktorému aj postúpil exekučný spis. Po právnej stránke svoje
rozhodnutie odôvodnil § 44 ods. 7 a 8 Exekučného poriadku, ďalej § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1
písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škody spôsobenú pri výkone verejnej moci. Po zhodnotení výsledkov vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný, nakoľko nebol splnený ani jeden zo
zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. Navrhovateľ si nárok o náhradu škody
uplatnil podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodov, že exekučný súd svojím postupom

porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo
nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky je kompetentný preskúmavať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so
svojou ústavnou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu, najmä podľa troch základných kritérií - zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu

(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 41/02). Súdne konanie
nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len
Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podkladesťažnosti na prieťahy. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. až v prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v
konaní.Absencioupredmetnéhorozhodnutiaoprávnenéhoorgánuoexistenciiprieťahovnebolasplnená

základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
ÚS 16/2002 okrem iného vyplýva, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k
porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd prihliada síce na lehoty,
ktoré sú uvedené v Ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie

uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci.
Súd zastával názor, že podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je dôležité pri skúmaní
existencie nesprávneho úradného postupu a porušenia povinnosti urobiť určitý
úkon v stanovenej lehote pri skúmaní nečinnosti orgánu verejnej moci a skúmaní zbytočných prieťahov
v konaní alebo iného zásahu vychádzať z vyššie uvedených záverov, pretože i samotná
súdna prax v tejto oblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej úpravy možnosť vychádzať v

takýchto konaniach o náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní, prípadne
žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia
vydaného v disciplinárnom konaní v tomto smere, právoplatného rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o

ústavnej sťažnosti. Navrhovateľ okrem podanej žiadosti o informáciu o stave konania neurobil žiadne
iné procesné kroky, smerujúce k urýchlenému rozhodnutiu vo veci a v predmetnom exekučnom
konaní ako oprávnený nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní. Navrhovateľ v obsahu návrhu tvrdil, že
exekučný súd bol bezdôvodne nečinný a nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej 30-dňovej lehote. Z obsahu exekučného spisu, sp. zn. 9Er 726/2007 mal súd za preukázané,

že navrhovateľ ako oprávnený návrh na zmenu exekútora podal dňa 15.10.2009. Dňa 02.11.2009 súd
vyzval povereného súdneho exekútora N.. I. G., aby v lehote 10 dní oznámil, či si uplatňuje trovy
exekučného konania a v prípade ich uplatnenia, aby predložil ich presnú špecifikáciu, spolu s celým
exekučným spisom. Dňa 07.12.2009 súdny exekútor požiadal o predĺženie lehoty. Dňa
11.12.2009súdnyexekútorpredložilexekučnýspisavyčísliltrovyexekúcie.Dňa24.05.2010navrhovateľ

žiadal súd o informáciu o stave konania. Okresný súd Prievidza uznesením, č.k. 9Er 726/2007-18 zo dňa
24.06.2010 návrhu oprávneného na zmenu exekútora vyhovel. I napriek tomu, že v predmetnej veci súd
rozhodol o zmene exekútora po uplynutí zákonnej lehoty, súd nevidel v tejto skutočnosti nesprávny
úradnýpostup,ktorýmbybolanavrhovateľovispôsobenáškoda,resp.nemajetkováujma.Preobjektívne
dôvody súd nemohol dodržať zákonnú lehotu, pretože pre rozhodnutie vo veci potrebuje súčinnosť

pôvodného súdneho exekútora, o ktorého trovách súd pri zmene osoby exekútora rozhoduje. Navyše v
exekučnom konaní v čase, keď bol podaný návrh na zmenu exekútora, k žiadnej škode dôjsť nemohlo,
pretože pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného
konania. Navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu,
a to existenciu nesprávneho úradného postupu. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že v

prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote 30 dní by došlo
k účinnému vymoženiu pohľadávky oprávneného, a tým teda k naplneniu účelu exekučného konania.
Zmena osoby súdneho exekútora je len čiastkový procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosť pohľadávky
nemá vplyv. Dal do pozornosti Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 520/2012-39 zo
dňa 10.07.2013. Navrhovateľ v žalobnom návrhu vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie

vecných nákladov s tým, že majú spočívať v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových
výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku trvania tvrdených
prieťahov. Dňa 24.02.2014 vo veci, sp. zn. 15C/235/2012, vedenej na tamojšom
súde, navrhovateľ predložil znalecký posudok č. X/XXXX s tým, že na tento posudok bude odkazovať
aj v iných konaniach, a že do každého konania predloží podrobnú právnu argumentáciu založenú na

posudku. Vo veci, sp. zn. 16C 200/2012 však navrhovateľ podrobnú právnu argumentáciu nepredložil.
Uvedený znalecký posudok je vyčíslením škody spôsobenej v tisíckach exekučných konaní, pričom
úradný postup exekučného súdu, ktorý je navrhovateľom namietaný, nie je v jednotlivých konaniach
identický.Vdanomznaleckomposudkuniejerelevantnýmspôsobomvyčíslenáškoda, kuktorej
v predmetnom exekučnom konaní malo dôjsť tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného

súdu, lebo táto je určená iba ako parciálna časť nepreukázaného balíka nákladov, ktorý je rozpočítaný
medzi počet žalôb, ktorými sa navrhovateľ domáha náhrady škody na jednotlivých súdoch v Slovenskej
republike. Škoda je tak výlučne paušálnou bez dopadu na konkrétne jednotlivo uplatnené
nároky, teda i na predmetný nárok. Ďalej súd uviedol, že nemajetková ujma nezávisí automaticky lenod konštatovania nedodržania zákonnej, či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci
v odôvodnení konštatované, a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme
nemajetkovej ujmy. Poukázal na skutočnosť, že žiadne konanie, v ktorom by boli konštatované prieťahy

v konaní, sa neviedlo. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že
konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného návrhu nevyplýva,
pretože navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada
v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k
nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa

a povedomí, ktoré je okolo neho s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na
popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považuje súd jeho konanie za rozpor
s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mu
mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite a súčasne v
takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia
práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy voči štátu. V zmysle uvedeného súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal,
že by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu, spočívajúcim podľa neho v tom, že súd nerozhodol o
návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou

škodou a nemajetkovou ujmou. Návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. O trovách konania
bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola priznaná. Odporcovi,
ktorý mal vo veci úspech, náhrada trov konania nebola priznaná, pretože ich neuplatnil a napokon mu
žiadne ani nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.

h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101

ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach

verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných
krajských súdov. Uviedol, že konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa
nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť

navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako

strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez

nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah
si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu
spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom,ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je
v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd

bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah
si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný
spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním
dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na

udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie
textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla.
Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový
dej a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie
rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež

s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný.
Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník
nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda

ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a
napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie

o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa
nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť
poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
§ 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky,sp.zn.IIIÚS36/2010).Jehoúvahyadôvodypodporujúpríslušnýzáveronedôvodnostinároku
navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku

ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V rámci vyčíslenia

výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzal zo osemmesačného omeškania exekučného súdu a
upozornil, že tento bol bezdôvodne nečinný viac ako 259 dní.

Ako konštatoval súd prvého stupňa dňa 23.04.2007 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia a dňa 03.05.2007 súd vydal poverenie pre exekútora.

Dňa 15.10.2009 navrhovateľ ako oprávnený podal návrh na zmenu exekútora. Dňa 02.11.2009 súd
vyzval povereného súdneho exekútora, aby v lehote 10 dní oznámil, či si uplatňuje trovy exekučného
konania a v prípade ich uplatnenia, aby predložil ich presnú špecifikáciu, spolu s exekučným spisom.
Dňa 07.12.2009 súdny exekútor požiadal o predĺženie lehoty a dňa 11.12.2009predložil exekučný spis a vyčíslil trovy exekúcie. Dňa 24.05.2010 navrhovateľ žiadal súd o informáciu
o stave konania. Okresný súd Prievidza uznesením, č.k. 9Er 726/2007-18 zo dňa 24.06.2010 návrhu
oprávneného na zmenu exekútora vyhovel.

Zo skutkového stavu zisteného v prejednávanej veci tak síce vyplýva, že zo strany exekučného súdu
nebola dodržaná zákonná lehota v tom zmysle, že rozhodnutie o zmene súdneho exekútora na návrh
oprávneného nebolo vydané v 30-dňovej zákonnej lehote, keď bolo vydané v lehote 8 mesiacov a 9 dní
od doručenia návrhu. Právo na náhradu škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu

alebo nesprávny úradným postupom však nie je absolútne, ale podlieha zákonným obmedzeniam
upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie. Okrem samotného nesprávneho úradného postupu musia
byť súčasne splnené aj ďalšie podmienky a to vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.

Odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v

exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení
ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného
súdu Slovenskej republiky (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu

nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V

zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že rozhodnutie o zmene súdneho
exekútora za stavu, kedy exekučný súd pred vydaním rozhodnutia vyzval súdneho exekútora, aby mu
oznámil či si uplatňuje trovy exekučného konania a v prípade ich uplatnenia, aby predložil ich presnú
špecifikáciu, spolu s celým exekučným spisom, pričom súdny exekútor požiadal o predĺženie lehoty, v
lehote 8 mesiacov a 9 dní od doručenia žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora, avšak v

lehote 6 mesiacov a 13 dní od zabezpečenia všetkých potrebných podkladov pre rozhodnutie
o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, nemožno považovať za prieťahy v
súdnom konaní, ktoré by mali nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať

prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo
strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému

bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 06.11.2012 pod sp. zn. 17NcC/652/2012-14, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Prievidza JUDr. Jarmila Schromová je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej na tomto súde pod sp. zn. 16C/200/2012. Zároveň rozhodol, že sudcovia Okresného súduPrievidza JUDr. Klaudia Šišková, JUDr. Ľubica Chmelanová, JUDr. Beáta Gešvantnerová, JUDr. Danka
Lauková, JUDr. Valéria Píšová, JUDr. Ľudmila Škvaridlová, JUDr. Katarína Zajacová, JUDr. Róbert
Matulák, JUDr. Oľga Balážová, JUDr. Eva Kiššová, JUDr. Róbert Šorl, PhD., JUDr. Pavol Bielik, JUDr.

Noema Turanovičová, Mgr. Vojtech Chmelan, JUDr. Miriam Kohútová, PhD. a Mgr. Katarína
Juračková nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn.
16C/200/2012. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd
zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia

navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na
to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich
základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých
sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v
neprítomnosti navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust.
§ 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal
z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie
nedostavili. V tomto smere odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce

odôvodnenie súdu prvého stupňa na strane 6 a 7 napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 05.11.2013, pričom

termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 12.11.2013, teda navrhovateľovi
nebola súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani
po poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí
predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach,
v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo

veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada.
Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v ust. §
205a. Poučenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi
navrhovateľa dňa 01.10.2013, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Nedôvodne navrhovateľ v podanom odvolaní namieta, že súd doplnil skutkový stav dokazovaním
bez nariadenia pojednávania. Ako vyplýva z obsahu spisu, navrhovateľ sa nezúčastnil pojednávania
nariadeného na deň 27.05.2014, a to ani napriek mailovému podaniu, ktorým súd (č.l. 176 spisu)
navrhovateľovi oznámil, že jeho žiadosť o zrušenie termínu pojednávania neakceptuje a pojednávanie
vo veci sa uskutoční.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa

spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení
s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho
konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu
mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .