Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 22, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoP/248/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7212223282
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7212223282.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov

senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci starostlivosti súdu o maloletú
X. V. nar. XX.XX.XXXX bývajúcu u matky zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych
vecí a rodiny Košice dieťaťa rodičov: X. V. nar. X.XX.XXXX bývajúcej v F.A. na E. V.K. č. XXXX/XX
zastúpenej JUDr. Danicou Holováčovou advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na
ul. Poštovej č. 14 a H. V. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v F. na E. V. č. XXXX/XX zastúpeného JUDr.
Vlastimilom Klepáčom advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Krmanovej č.
16 o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu

Košice II zo dňa 6.6.2014 č.k. 45P 187/2012-122 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch o výživnom a o dlhu na výživnom.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zastavil konanie o zverenie mal. X. V. do osobnej
starostlivosti jedného z rodičov na čas do rozvodu. Zaviazal otca uhradiť na výživu mal. X. za obdobie
od 10.8.2012 do 22.1.2014 sumu 40 € mesačne. Dlžné výživné za obdobie od 10.8.2012 do 22.1.2014
222,95 € zaviazal otca uhradiť matke do 90 dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie matka s návrhom, aby odvolací
súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie,
alternatívne zmenil napadnutý rozsudok a vyhovel jej návrhu. Podané odvolanie odôvodnila ust. § 205

ods. 2 písm.f/ O.s.p.. Nestotožnila sa s právnym názorom súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení
napadnutého rozsudku, pokiaľ sa týka určovania výšky vyživovacej povinnosti. Súd prvého stupňa
zohľadnil pri určovaní výživného zárobkové a majetkové pomery na strane otca v relevantnom období,
ako aj odôvodnené potreby maloletého dieťaťa v danom období, pričom poukázal na tú skutočnosť,
že odôvodnené potreby dieťaťa boli rovnaké, ako ich zistil súd v konaní sp.zn. 43P 178/2012, keď
rozhodoval o výške vyživovacej povinnosti pre čas po rozvode a taktiež aj príjmy a výdavky otca boli
podobné, ako v čase rozhodovania súdu o rozvode manželstva. Podľa názoru súdu však zásadný

rozdiel spočíval v tej skutočnosti, že právoplatnosťou rozsudku o rozvode manželstva zanikla povinnosť
otca uhrádzať výživné na manželku v sume 50 € mesačne. V tomto prípade súd musel brať zreteľ
na tú skutočnosť, že v relevantnom období takúto povinnosť uhrádzať manželské výživné otec mal,
čo súd vyhodnotil ako zvýšený výdaj proti obdobiu po rozvode manželstva a taktiež súd zobral zreteľ
na preukázanú skutočnosť, že v danom období otec v splátkach cca 65 € uhrádzal dlh na nájomnom
a platbách spojených s užívaním bytu, ktorý vznikol v čase spoločného užívania bytu manželmi. Súd
preto určil na čas do rozvodu výživné sumou 40 € mesačne odlišne od určenia výživného na čas

po rozvode, nakoľko pomery účastníkov neboli v čase pred a po rozvode totožné. S týmto názorom
súdu prvého stupňa nesúhlasí, pričom v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Krajského súdu vKošiciach 8Co 80/2013 zo dňa 27.1.2014 vyhlásený v konaní o určenie manželského výživného, ktorý
nadobudol právoplatnosť 13.2.2014, ktorým Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd potvrdil rozsudok
Okresného súdu Košice II sp.zn. 43P 230/2012 zo dňa 9.5.2013 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo

dňa 21.6.2013, ktorým bol H. V. zaviazaný prispievať na jej výživu 50 €. Krajský súd v Košiciach v
tomto rozsudku konštatoval, že skutkový stav zistený v priebehu tohto konania by odôvodňoval určenie
výživného vo väčšom rozsahu. Z uvedeného vyplýva, že majetkové aj finančné pomery otca maloletej
mu umožňovali prispievať titulom manželského výživného aj vyššou sumou, ktorá mu bola priznaná
súdnym rozhodnutím a bolo v jeho možnostiach a schopnostiach hradiť výživné na mal. X. za obdobie

odo dňa doručenia návrhu o nariadenie predbežného opatrenia na Okresný súd Košice II, t.j. odo dňa
10.8.2012 do právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Košice II sp.zn. 43P 178/2012 zo dňa 18.11.2013
v konaní o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov na čas po rozvode k maloletej,
t.j. odo dňa 22.1.2014 v sume požadovanej v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa
9.8.2012, ktorá predstavovala sumu 88,82 €. Poukázala na to, že pri určovaní rozsahu výživného je treba
vychádzaťzodôvodnenýchpotriebmaloletejajepotrebnézohľadňovaťajtúokolnosť,žedieťamáprávo

podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Nesúhlasí s názorom súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého pri
určovaní výšky výživného v rozhodnom období bral zreteľ aj na tú skutočnosť, že otec v danom období
v splátkach cca 65 € uhrádzal dlh na nájomnom a platbách spojených s užívaním bytu, ktorý vznikol v
čase spoločného užívania bytu manželmi. K tomu uviedla, že tento byt je vo výlučnom vlastníctve otca
maloletej. V danom období ona bola na materskej dovolenke a jej príjem pozostával z materského vo

výške 6,83 € na deň a prídavku na dieťa vo výške 22,01 € mesačne, resp. z rodičovského príspevku
vo výške 199,60 € a prídavku na dieťa vo výške 23,10 € v roku 2013, pričom ona nemala iný príjem
ani majetok. Z týchto finančných prostriedkov zabezpečovala starostlivosť o maloletú, znášala všetky
výdavky s tým spojené, nakoľko otec maloletej jej na jej výživu a na ďalšie nevyhnutné potreby maloletej
neposkytoval žiadne finančné prostriedky, hoci ho o to opakovane žiadala, ani vhodným spôsobom na

výživu a starostlivosť neprispieval napriek tomu, že jeho finančné možnosti to jednoznačne dovoľovali
vzhľadom na výšku príjmu cca 660 €. Nebolo možné, aby z jej príjmu zabezpečovala aj starostlivosť o
maloletú, hradila všetky výdavky s tým spojené a ešte uhrádzala náklady za byt, t.j. nájomné a služby
spojené s užívaním bytu. Ak by sa otec maloletej podieľal na uhrádzaní spoločných nákladov aspoň
úhradou nájmu, nevznikol by dlh, ktorý je potrebné splácať, a preto má za to, že úhrada vzniknutého

dlhu na nájomnom nemôže byť považovaná za nevyhnutný výdavok na strane otca maloletej a teda by
súd na neho nemal prihliadať pri rozhodovaní o výške výživného v období od 10.8.2012 do 22.1.2014.
Uviedla,ževýživné40€predstavujenadeňsumu1,33€,čonepostačujeaninaúhradunajzákladnejších
potrieb dieťaťa, preto na základe takto priznaného výživného súdom prvého stupňa je nepochybné,
že ona ako matka aj na úkor svojho životného minima zabezpečuje odôvodnené potreby dieťaťa na

hranici svojich možností, pričom takúto povinnosť má aj otec maloletej, čo súd prvého stupňa nebral
do úvahy. Vytkla konajúcemu súdu, že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné, keďže z rozhodnutia súdu
prvého stupňa nie je zrejmé, aké výdavky súd zarátal medzi nevyhnutné výdavky na strane otca. Uviedol
len to, že súd musel brať zreteľ na tú skutočnosť, že v relevantnom období takúto povinnosť uhrádzať
manželské výživné v sume 50 € otec mal, čo súd vyhodnotil ako zvýšený výdaj oproti obdobiu po

rozvode manželstva a taktiež súd zobral zreteľ na preukázanú skutočnosť, že v danom období otec
v splátkach cca 65 € uhrádzal dlh na nájomnom a platbách spojených s užívaním bytu, ktorý vznikol
v čase spoločného užívania bytu manželmi. Ak by zarátal len takéto výdavky, musel by prijať záver,
že finančné pomery otca odôvodňujú priznanie výživného sumou v ňou požadovanej výške. Z obsahu
napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd zarátal medzi nevyhnutné výdavky otca aj náklady na telefón,

televíziu, internet, aj splátky hypotekárneho úveru, ktoré nemožno považovať za nevyhnutné výdavky,
nakoľko výživné pre dieťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť, je prednostnou pohľadávkou a rodičia
sú povinní v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne uspokojovať svoje potreby,
prípadne uhrádzať iné záväzky.

Otec ani kolízny opatrovník sa k odvolaniu matky nevyjadrili.

Výrok rozsudku súdu prvého stupňa o zastavení konania o zverenie mal. X. do osobnej starostlivosti
jedného z rodičov pre čas do rozvodu nadobudol právoplatnosť, pretože nebol odvolaním napadnutý,
preto nebol predmetom preskúmavania v odvolacom konaní (§ 262 O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutých výrokoch o určení výživného a dlžnom výživnom
aj s konaním, ktoré im predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm.a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa
dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a správne a
zákonne rozhodol o rozsahu vyživovacej povinnosti otca k mal. X. na čas do rozvodu manželstva jej

rodičov,pretorozsudokvnapadnutýchvýrokochpodľa§219ods.1O.s.p.akovecnesprávnepotvrdil.Zo
zákonných ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa týkajúcich sa určovania
rozsahu vyživovacej povinnosti rodičov k dieťaťu vyplýva, že pri určovaní rozsahu výživného je potrebné
vychádzať z toho, aká peňažná suma je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom
medzi tieto potreby patria výživa vo vlastnom zmysle slova, hmotné potreby ako je šatstvo, bielizeň,

obuv,nájomnézabytatiežpotrebysúvisiacesrozširovanímaprehlbovanímvzdelaniadieťaťa,rozvojom
jeho záujmov a potrieb, prípravou na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, ako aj
potreby súvisiace so zdravotným stavom, t.j. všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje život kultúrneho
človeka v súčasnosti. Miera týchto potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým od veku dieťaťa, jeho
zdravotného stavu, pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, má výživné zabezpečovať

dieťaťu primeraný podiel na výhodách, ktoré dovoľujú možnosti rodičov. Dieťa má právo podieľať sa
na životnej úrovni rodičov a pokiaľ životná situácia rodičov umožňuje vyšší životný štandard, možno
očakávať, že rovnaký štandard umožnia aj svojmu dieťaťu a to formou výživného, čo je v súlade s
požiadavkou, že dieťa, rodičia ktorého nežijú spolu, má mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie
rodičov existovalo. Na strane povinných osôb, rodičov dieťaťa, súd zisťuje ich reálne príjmy, celkové

majetkové pomery, nevyhnutné životné náklady, prihliada na ich ďalšie zákonné vyživovacie povinnosti,
ako aj pomer zabezpečovania osobnej starostlivosti o dieťa tým ktorým z rodičov. Vychádzajúc z vyššie
uvedených úvah je potrebné zdôrazniť, že výživné nie je možné určovať mechanickým výpočtom.
Zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa nepochybne vyplýva, že celodennú osobnú
starostlivosť o maloletú zabezpečuje matka, ktorá v relevantnom období bola na materskej dovolenke.

Otec v uvedenom období pracoval v trvalom pracovnom pomere s čistým priemerným mesačným
príjmom700€.JevlastníkomdvojizbovéhobytuaosobnéhomotorovéhovozidlaznačkyOpelrokvýroby
1994. Z uvedeného vyplýva, že príjem matky je obmedzený z dôvodu starostlivosti o maloleté dieťa,
preto si vyživovaciu povinnosť k maloletej plní prevažne osobnou starostlivosťou, na ktorú skutočnosť
je súd povinný prihliadať pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti v súlade s ust. § 62 ods. 4 Zákona

o rodine. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že možnosti, schopnosti a
majetkové pomery otca odôvodňujú určenie výživného v rozsahu 40 € za obdobie od podania návrhu
do právoplatnosti výroku o rozvode manželstva. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého
stupňa, pokiaľ bral na zreteľ tú skutočnosť, že v relevantnom období otec mal povinnosť uhrádzať
manželské výživné a splácal po 65 € dlh na nájomnom a platbách spojených s užívaním bytu, ktorý

vznikol v čase spoločného užívania bytu manželmi, preto správne odlišne rozhodol o určení výživného
do rozvodu než bolo určené po rozvode, nakoľko pomery účastníkov neboli pred rozvodom a po rozvode
rovnaké. Vo vzťahu k ďalším odvolacím námietkam matky odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp.
právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie
tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Pretože

súd prvého stupňa správne a zákonne určil rozsah vyživovacej povinnosti otca k mal. X., správne určil
počiatok plnenia takto určeného výživného od podania návrhu a jeho trvanie do právoplatnosti výroku o
rozvode manželstva, správne ustálil dlh na výživnom a rozhodol o jeho splatnosti, odvolací súd podľa §
219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch ako vecne správne potvrdil.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.