Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 22, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/84/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513206480
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8513206480.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a sudcov JUDr.
Milana Šebeňa a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 4C/44/2013-66 zo dňa 9.4.2014, zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu náhradu
majetkovej škody vo výške 175 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 331,92 Eur, ktorej sa žalobca domáhal
z titulu oneskoreného rozhodnutia o zmene exekútora v zmysle § 44 ods. 8 Exekučného poriadku
vo veci 9Er/198/2003 Okresného súdu Vranov nad Topľou. Zo spisu sp.zn. 9Er/198/2003 vyplýva,
že súdu bol doručený návrh na zmenu exekútora dňa 2.7.2009, následne súd dňa 15.7.2009 vyzval
súdneho exekútora, ktorému bolo pôvodne udelené poverenie na vykonanie exekúcie, na predloženie
exekučného spisu a vyčíslenie trov exekúcie v lehote 10 dní, čo príslušný súdny exekútor učinil dňa
4.11.2009 a súd rozhodol o zmene exekútora uznesením č.k. 9Er/198/2003-16 zo dňa 7.1.2010.

Po citácii ustanovení čl. 46 ods.3 a čl. 48 ods.2 Ústavy SR, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1,2, §
9 ods.4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1,2, § 17 ods. 1 až 3, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 44 ods. 8,9, § 243 ods.1 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) súd prvého stupňa konštatoval, že
žaloba nie je dôvodná.

Uviedol, že v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci splnené všeobecné podmienky,
a to nezákonné rozhodnutie resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, pričom žalobca
nepreukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. V predmetnej
veci vidí žalobca nesprávny úradný postup súdu v tom, že rozhodol o žiadosti o zmene exekútora
oneskorene, keď súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 192 dní. Prvostupňový súd mal preukázané,
že žalobca nepodal v predmetnom exekučnom konaní sťažnosť na prieťahy v konaní, pričom otázku,

či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR. Súdne, a tým aj exekučné konanie nie
je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len
Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy.
Prvostupňový súd v predmetnom konaní vzhľadom na tvrdený okamih spôsobenia škody postupoval
podľa znenia zákona účinného do 31.12.2012, pričom je toho názoru, že v zmysle § 9 ods. 1 citovaného
zákona je dôležité pri skúmaní existencie nesprávneho úradného postupu a porušenia povinnosti urobiť
určitý úkon v ustanovenej lehote, pri skúmaní nečinnosti orgánu verejnej moci a skúmaní zbytočných
prieťahov v konaní alebo iného zásahu vychádzať z vyššie uvedených záverov, pretože i samotná
súdna prax v tejto oblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej úpravy možnosť vychádzať v
takýchto konaniach o náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy konaní, prípadne
žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy a pod. s poukazom na znenie § 9 citovaného
zákona s účinnosťou od 1.1.2013. Uvedené je dôležité nielen z pohľadu kompetencie príslušného orgánu
posudzovať prieťahy konaní, resp. porušenia ústavného práva, ale i z pohľadu splnenia si všeobecnej
preventívnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka, keďže si žalobca nepočínal tak, aby
nedošlo ku škode na majetku. Aj keď predmetom konania je skúmanie nesprávneho úradného postupu
súdu a s tým vzniknutú majetkovú škodu alebo nemajetkovú ujmu, prvostupňový súd považoval za
správne poukázať i na rozhodnutia Ústavného súdu SR, pretože v konaniach pred ústavným súdom, kde
sa posudzuje porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa v podstate skúmajú a
vyhodnocujú tie isté okolnosti, ako je zákonná lehota na rozhodnutie, ostatné okolnosti prípadu, úkony
súdu, úkony účastníka konania, zložitosť veci a podobne. V tejto súvislosti prvostupňový súd uviedol, že
i keď súd v exekučnom konaní urobí úkon po zákonom stanovenej lehote, nemožno bez zohľadnenia
ďalších okolností veci konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu, pričom v tomto
exekučnom konaní bola dĺžka konania ovplyvnená aj správaním súdneho exekútora, ktorý na výzvy
súdu v stanovenej lehote nereagoval. Čo sa týka druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu,
a to existencie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, prvostupňový súd sa stotožnil s argumentáciou
žalovanej a dospel k záveru, že žalobca ich v konaní nepreukázal. Mal za to, že v priebehu exekúcie v
čase keď je podaný návrh na zmenu exekútora k žiadnej škode pre prípadnú nečinnosť súdu nemôže
dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona povinnosť vykonávať úkony exekučného konania.
Pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky, mal
súd za to, že aj v prípade, že by existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba skutočnú škodu a
ušlý zisk, ktorých vznik je povinný žalobca preukázať. Žalobca v konaní nepredložil ani neoznačil žiaden
dôkaz preukazujúci vznik majetkovej škody a škodu vyčíslil paušálne za pracovné výkony zamestnancov,
udržiavanie a správu informačného systému, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom a za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné
a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Z
exekučného spisu súd žiadne urgencie zo strany žalobcu nezistil, a ten tieto ani nijako nepreukázal.
Paušálne vyčíslené administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou a jedná sa iba o jednostranné
tvrdenia žalobcu, ktoré nemajú oporu v predložených či označených dôkazoch. Uviedol, že žalobca súdu
dňa 24.2.2014 doručil znalecký posudok č. 1/2014, ktorým bola vyčíslená majetková škoda žalobcovi z
dôvodu nesprávneho úradného postupu, pričom poukázal na posledný odsek na stane 4 tohto posudku,
podľa ktorého pri vypracovaní znaleckého posudku sa vychádzalo zo skutočností, ktoré boli zistené
z podkladov poskytnutých zadávateľom, pričom podklady boli kontrolované len po formálnej stránke.
Vecná stránka obsiahnutá v ekonomických a účtovných výstupoch je garantovaná poskytovateľom
informácií. Ako vyplýva z tohto posudku, znalecký ústav sa v tomto posudku zaoberal len výškou
škody, avšak vôbec sa nezaoberal skutočnosťou, či žalobcovi táto škoda, majetková aj nemajetková,
vznikla. Z tohto dôvodu na tento znalecký posudok neprihliadal. Žalobca sa taktiež domáhal náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože mal za to, že samotné konštatovanie porušenia práva na
rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Z uvedeného vyplýva,
že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj tu
platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nedodržania zákonnej lehoty, bez
osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu, následkov

na navrhovateľa v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automatický vznik nároku na
nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena
účastníkom konania. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods. 3 zákona č.
514/2003 Z. z. je preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a následkov,
ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Žalobca uviedol, že nezákonným zásahom
vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších
rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca však svoje tvrdenia nijakým spôsobom nekonkretizoval a
ničím nepreukázal, pričom súd nemôže žalobcovi priznať náhradu nemajetkovej ujmy na základe jeho
abstraktných tvrdení, keď nepreukázal a nekonkretizoval, aké podnikateľské postupy a aktivity boli
ovplyvnené. Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty,
ale aj od okolností jednotlivého prípadu. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora potreboval súd
súčinnosť pôvodného exekútora, ktorého vyzval na vyčíslenie trov konania a zaslanie exekučného
spisu. Nakoľko ani samotný exekútor nedodržal lehotu na vyjadrenie a zaslanie súdneho spisu, nebolo
objektívne možné, aby súd zákonnú lehotu dodržal. Súd mal za to, že nedodržanie zákonnej lehoty
preto na strane žalobcu nemohlo spôsobiť neistotu, alebo vznik akejkoľvek škody či nemajetkovej ujmy.
Odhliadnuc od skutočnosti, že žalobca nijako nepreukázal ani vznik skutočnej škody ani nemajetkovej
ujmy, je nepravdepodobné, že by za dobu omeškania s rozhodnutím o návrhu na zmenu exekútora došlo
k tak závažnej ujme, ako popisoval žalobca. Súd prvého stupňa mal ďalej za to, že žalobca nepreukázal
ani splnenie tretieho predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, keď nepreukázal existenciu priamej
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou majetkovou a nemajetkovou
škodou. Žalobca v konaní nepreukázal nielen vznik majetkovej škody, ako ani vznik nemajetkovej ujmy
na jeho strane, nepreukázal ani len to, že zo strany exekučného súdu v exekučnom konaní išlo o
nesprávny úradný postup spočívajúci v ním uvádzaných zbytočných prieťahoch, nepreukázal taktiež
ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a prípadne
žalobcovi vzniknutou či už majetkovou škodou alebo nemajetkovou ujmou, teda nepreukázal ani jednu
z podmienok zakladajúcich zodpovednosť žalovanej podľa zákona č. 514/2003 Z.z.., a taktiež nebol
preukázaný namietaný stav právnej neistoty. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa žalobu zamietol. O
trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Uviedol, že žalovaná si síce náhradu trov konania
uplatnila, avšak ich nevyčíslila, pričom z obsahu spisu nevyplýva, aby jej nejaké trovy vznikli, preto jej
náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.

Poukázal na to, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou
obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom
konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a
založenia zodpovednosti právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho
vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní
jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím
zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., pretože svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej agendy a podobne. Nemožno pochopiť,

ako môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom.

Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z
ustanovenia § 212 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. O odvolaní bolo rozhodnuté
postupom podľa ustanovenia § 214 ods. 2 v spojení s ustanovením § 156 ods. 3 O. s. p., pričom miesto
a čas vyhlásenia rozhodnutia boli oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej päť dní pred vyhlásením.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu, aj keď
nie je možné súhlasiť so všetkými právnymi závermi uvedenými súdom prvého stupňa v odôvodnení
jeho rozhodnutia, čo však nič nemení na vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje
postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa
článku 86 písm. a/ a d/
Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu Vlády Slovenskej republiky pri výkone jej
pôsobnosti podľa článku 119 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o
zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu spočívajúcou v tom, že aplikácia ustanovenia § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť
na vznik nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nie je možné aplikovať na právne
vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou
tohto zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.), pretože by išlo o retroaktivitu pri
aplikácii právneho predpisu. Toto ustanovenie zákona č. 514/2003 Z. z. bolo zavedené do tohto zákona
zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2013, preto je toto zákonné ustanovenie priamo
aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy upravené zákonom č. 514/2003 Z. z. len tie, ktoré
vznikli od 01.01.2013.

To však neznamená, že by súd prvého stupňa nemohol ako príklad (inšpiráciu, o ktorej hovorí aj žalobca
vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa) uviesť právne významné okolnosti uvedené v
tomto ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a to v kontexte skúmania, ktoré musí súd vykonať

aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu (vrátane prieťahov v konaní) pohybuje
v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré bolo účinné v čase,
keď mal vzniknúť zodpovednostný právny vzťah medzi účastníkmi tohto konania v preskúmavanom
exekučnom konaní.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že vo veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k
disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní
konštatoval.

V predmetnej veci je potrebné vychádzať z ustanovenia § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého
vyplýva, že konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.08.2005, pričom v
zmysle § 230 ods. 2 Exekučného poriadku určité presne stanovené ustanovenia Exekučného poriadku
sa použijú aj na konania začaté pred 01.09.2008, pričom však úprava uvedená v § 44 ods. 7 (vtedy
platného Exekučného poriadku) v ustanovení § 238 ods. 2 Exekučného poriadku sa nenachádza.

Odvolací súd konštatuje, že konanie vo veci 9Er/198/2003 OS Vranov nad Topľou začalo 8.12.2003, a
preto lehota uvedená v § 44 ods. 7 Ex.por. v znení platnom od 01.09.2005 sa na toto exekučné konanie
nevzťahovala. So zreteľom na začiatok exekučného konania v predmetnej veci OS Vranov nad Topľou
platilo ustanovenie § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého súd nebol viazaný lehotou 30 dní
na zmenu exekútora od doručenia takéhoto návrhu, pričom je potrebné konštatovať, že k tejto zmene
došlo až s účinnosťou od 01.09.2005, pričom podľa prechodných a záverečných ustanovení účinných od
01.09.2005 k Exekučnému poriadku konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného
do 31.08.2005, ak § 238 ods. 2 Exekučného poriadku neustanovuje inak.

Ako bolo vyššie naznačené, ustanovenie § 44 ods. 7 Exekučného poriadku sa na predmetnú vec
uvádzanú žalobcom ako vec, v ktorej došlo k prieťahom v konaní v podobe oneskoreného rozhodnutia
o návrhu na zmenu exekútora, nevzťahuje.

Pri rozhodovaní o nárokoch uplatnených žalobcom v tomto konaní je potrebné vychádzať aj z judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom je potrebné použiť závery tohto ústavného orgánu
aplikované v rozhodnutí IV. ÚS 606/2012, ktoré sa týkalo sťažnosti žalobcu v obdobnej veci. V nej bola
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (teda nie návrh na zmenu súdneho exekútora)
podaná 15.08.2011, nasledovala výzva na predloženie rozhodcovskej zmluvy zo 16.04.2012, ktorá
bola predložená 04.05.2012 a uznesením z 05.10.2012 bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá.
Ústavný súd Slovenskej republiky okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí
zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovateľ
(žalobca) podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase
väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane
súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne
akceptovateľné.

Ako bolo vyššie naznačené, tieto závery Ústavného súdu Slovenskej republiky sú akceptovateľné aj
v predmetnej veci, aj keď nešlo o rozhodnutie súdu o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, ale
o rozhodnutie o zmene exekútora na základe návrhu oprávneného. Základné zásady nazerania na
problematiku prieťahov v konaní, ktoré boli vyslovené v tomto rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 606/2012, sú však plne aplikovateľné aj na postup súdu pri rozhodovaní o zmene
súdneho exekútora. Naďalej platí, že žalobca skutočne podával v danom období viacero exekučných
návrhov, ktoré následne boli postupované súdu v podobe návrhu na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie a po udelení takéhoto poverenia nasledovali ďalšie procesné návrhy (tak ako v predmetnej
veci) napr. v podobe návrhu na zmenu exekútora. Teda platí, že žalobca musí vychádzať z daných
technických a administratívnych možností súdu, ktorý má spracovať hromadné žiadosti a musí počítať
aj s určitým zdržaním.

Zároveň je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde
relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody, pričom súd prvého stupňa správne
neprihliadol na znalecký posudok č. 1/2014 predložený žalobcom v tomto konaní a vyporiadal sa s ním

v odôvodnení svojho rozhodnutia. S týmito závermi súdu prvého stupňa, ktoré sa týkajú predmetného
znaleckého posudku, súhlasí aj odvolací súd, pretože znalecký posudok je sumarizáciou možných
nákladov, ale nie dôkazom ich skutočného vzniku.

Žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v
žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca ničím nepodložil a
nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením
procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky
smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto
okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania.

Taktiež je správny názor súdu prvého stupňa, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi
postupom súdu prvého stupňa v predmetnej exekučnej veci (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie je
možné považovať ani za prieťahy v konaní) a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Pokiaľ ide o tzv. polemizovanie o vhodnosti dĺžky konaní zákonnými lehotami, je potrebné konštatovať, že
súd prvého stupňa poukázal len na obtiažnosť problematiky, ktorá sa v exekučnom konaní preskúmava,
zvlášť pokiaľ ide o tzv. materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu so zákonom, avšak táto otázka
je bez právneho významu, pretože rozhodujúcou okolnosťou, o ktorú sa súd oprel pri zamietnutí žaloby
žalobcu v predmetnej veci, je nepreukázanie základných okolností rozhodujúcich pre priznanie nárokov
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle vyššie uvedeného.

Záverom je potrebné poukázať na skutočnosť, že samotná okolnosť zmeny súdneho exekútora
(poverený exekútor JUDr. Lucia Žužová zmena na nového exekútora JUDr. Rudolfa Krutého) nemôže
mať vplyv na priebeh exekúcie a akokoľvek ovplyvniť jej priebeh, nakoľko kým o tejto zmene povereného
exekútora nie je právoplatne kladne rozhodnuté je povinný v zmysle ustanovenia § 46 ods. 1 Exekučného
poriadku sa o jej vykonanie postarať a pokračovať bez akýchkoľvek obmedzení pôvodne vykonaním
exekúcie poverený súdny exekútor, ktorým bola JUDr. Lucia Žužová.

Preto je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne a ako také ho odvolací súd postupom podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a
žalovanému žiadne preukázateľné trovy spojené s odvolacím konaním nevznikli, preto táto náhrada
nebola priznaná žiadnemu z účastníkov.

Uvedené rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.