Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 21, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15CoPr/3/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113218433
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Gallo

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6113218433.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Galla a členov

senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci navrhovateľky Q. V., nar.
XX. XX. XXXX, trvale bytom T. XXXX/XX, A. A., v konaní právne zastúpenej JUDr. Helenou Kontrovou,
advokátkou, so sídlom Semerovo 414, proti odporcovi W. M., IČO: 14 155 168, sídlo: Kráľovohoľská 15,
Banská Bystrica, v konaní právne zastúpený advokátskou kanceláriou URBÁNI & Partners s.r.o., IČO:
36 646 181, Skuteckého 17, Banská Bystrica, o neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru, o
odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7Cpr/5/203 - 71, zo dňa
10. 02. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Navrhovateľka je povinná nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia vo výške 83,87 eur na účet právneho zástupcu odporcu URBÁNI & Partners s.r.o., Banská
Bystrica, vedený v C. banke, a. s., A. A. č. ú.: XXXXXXXXXX/XXXX v lehote troch dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľky o určenie neplatnosti
dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 10. 05. 2013 s poukazom na ust. § 60 Zákonníka
práce. Súd mal preukázané z vykonaného dokazovania, že dňa 17. 04. 2013 doručila navrhovateľka
odporcovi návrh na skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 10. 05. 2013. Nebolo preukázané,

že by odporca písomne akceptoval návrh na skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 10.
05. 2013, avšak bolo preukázané, že pri jednaní dňa 30. 04. 2013 odporca vystavil navrhovateľke
potvrdenie o zamestnaní, ktoré zároveň prevzala a z ktorého vyplýva skutočnosť potvrdená odporcom,
že navrhovateľka bola u neho zamestnaná od 01. 02. 2009 do 10. 05. 2013 a pracovný pomer skončil
dohodou podľa § 60 Zákonníka práce. Skutočnosť, že došlo k takejto dohode o skončení pracovného
pomeru dňa 30. 04. 2013 preukazuje aj list navrhovateľky zo dňa 13. 05. 2013, v ktorom navrhovateľka
konštatuje, že bol jej pracovný pomer ukončený dňa 10. 05. 2013 podľa § 60 Zákonníka práce. V

súlade s § 77 Zákonníka práce navrhovateľka mohla podať návrh na neplatnosť skončenia pracovného
pomeru dohodou v lehote do dvoch mesiacov odo dňa kedy sa mal pracovný pomer skončiť. Pracovný
pomer mal skončiť ku dňu 10. 05. 2013. Do 10. 07. 2013 takýto návrh nepodala, pričom ide v prípade
neplatnosti skončenia pracovného pomeru o relatívnu neplatnosť právneho úkonu, ktorým sa môže
účastník dovolávať v prekluzívnej dvojmesačnej lehote. O trovách konania okresný súd rozhodol s
poukazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p., kde odporcovi ako úspešnému účastníkovi konania priznal
náhradu trov konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia.Proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala rozsudok zmeniť a určiť,
že dohoda o skončení pracovného pomeru, ktorú mali uzavrieť odporca a navrhovateľka ku dňu 10.
05. 2013 je neplatná. Zároveň si uplatnil náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania. V

odvolaní uviedla, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec. Nie je pravdou, že navrhovateľka
zmeškala prekluzívnu lehotu tak, ako je to uvedené v odôvodnení rozsudku, nakoľko pracovný pomer
mal skončiť dňa 10. 05. 2013 a navrhovateľka podala návrh na súd poštou dňa 03. 07. 2013, ktorý
bol súdu doručený dňa 08. 07. 2013. Odporca podmieňoval súhlas so skončením pracovného pomeru
zaplatením vykonštruovaného manka. Navrhovateľka predložil návrh na uzavretie dohody o skončení

pracovného pomeru, pričom odporca svoje súhlasné stanovisko k návrhu nikdy neoznámil, nenapísal,
nedoručil. Ako dôkaz predložil navrhovateľkou predložený návrh na uzavretie dohody, kde rukou
dopísal stanovisko. Text bol dopísaný dodatočne. Odporca podmieňoval uzavretie dohody zaplatením
ním vykonštruovaného schodku na zverených hodnotách. Ani na pojednávaní nevedel uviesť, kedy a
ako oznámil svoje súhlasné stanovisko navrhovateľke. Nie je pravda, že by jej to bol oznámil dňa 30.
04. 2013. Ak by to bola pravda, navrhovateľka by listom zo dňa 13. 05. 2013 nežiadala o predloženie

stanoviska. Navrhovateľka má za to, že medzi účastníkmi nedošlo k uzavretiu dohody o skončení
pracovného pomeru. Ak tvrdí odporca , že dohoda bola uzavretá, táto nie je platná, nakoľko neprišlo ani
písomne ani ústne k uzavretiu takejto dohody, odporca prijatie návrhu na uzavretie dohody podmieňoval
úhradou ním vykonštruovaného schodku na ním zverených hodnotách, nikdy súhlasné stanovisko
neoznámil. Zároveň si navrhovateľka uplatnila aj trovy konania.

Odporca vo vyjadrení sa k odvolaniu navrhovateľky navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdiť, zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd, prejednal vec v medziach daných ust. § 212 ods. 1
O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu potvrdil
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

Navrhovateľka sa podaným návrhom doručeným na Okresný súd Banská Bystrica dňa 08. 07.
2013 domáhala určenia, že dohoda o skončení pracovného pomeru, ktorú mali uzavrieť odporca a
navrhovateľka ku dňu 10. 05. 2013 je neplatná.

Podľa § 77 zák. č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník
práce“) neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v

skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr
v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že je potrebné rozlišovať pri uplatnení
nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru na súde „neplatnosť skončenia pracovného
pomeru dohodou“ alebo „neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru“. Práve v tejto súvislosti

okresný súd poukazoval na to, že v zmysle § 77 Zákonníka práce navrhovateľka mohla podať návrh na
neplatnosťskončenia pracovnéhopomerudohodou.Navrhovateľkasavtomtokonanívšaknedomáhala
neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou, ale domáhala sa určenia neplatnosti právneho
úkonu a to dohody o skončení pracovného pomeru. V nadväznosti na takýto záver okresný súd potom
uviedol, že podľa § 80 písm. c) O. s. p. naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu

(dohoda o skončení pracovného pomeru) môže mať len účastník v prípade, ak by vyhovením tomuto
návrhu mohlo dôjsť k priaznivému dopadu na jeho právne postavenie. V prípade, ak by sa navrhovateľka
domáhala neplatnosti skončenia pracovného pomeru ako takého, naliehavý právny záujem by bol daný,
nakoľko uplynutie prekluzívnej lehoty má za následok, že po uplynutí zákonnej lehoty sa už účastník
nemôže dovolávať neplatnosti skončenia pracovného pomeru a má sa za to, že pracovný pomer skončil

platne. Navrhovateľka sa však domáhala určenia neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru,
pričom vyslovením neplatnosti takejto dohody by sa postavenie navrhovateľky nijakým spôsobom
nezmenilo. Tento záver okresného súdu nie je správny.Zamestnanecsamôžedomáhaťnasúdeneplatnostiprávnehoúkonusrovnakými nárokmizneplatného
skončenia pracovného pomeru bez ohľadu na to, či sa formálne domáha neplatnosti skončenia
pracovného pomeru dohodou alebo neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru. Zákonník

práce formálne nerozlišuje rozdiel medzi neplatnosťou týchto dvoch právnych úkonov. Svedčia o
tom aj samotné formulácie v Zákonníku práce, kde na jednej stane v § 77 sa hovorí o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru výpoveďou, dohodou a podobne, ale na druhej strane § 78 hovorí o
„neplatnej výpovedi“ a § 80 priamo „o neplatnej dohode o skončení pracovného
pomeru“. Rozlišovanie neplatnosti takýchto právnych úkonov by bolo príliš formalistické a neprispievalo

by k stabilizácii právneho vedomia a účelu a duchu zákona. Navyše aj v § 17 ods. 2 sa priamo
predpokladá, že pokiaľ právny úkon sa neurobil formou predpísanou zákonom (napr. výpoveď, ktorá
musí byť písomná a doručená) je neplatná, ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný
predpis. Podľa názoru odvolacieho súdu preto bez ohľadu na to, či zamestnanec sa domáha nárokov
z neplatného skončenia pracovného pomeru titulom určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru
dohodou, alebo neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru, tieto nároky sa vždy v zmysle §

77 Zákonníka práce musí uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa kedy sa mal
pracovný pomer skončiť. Pokiaľ navrhovateľka podala návrh na určenie neplatnosti dohody o skončení
pracovného pomeru, ktorý sa mal skončiť k 10. 05. 2013, dňa 08. 07. 2013, právne správne sa domáhala
nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru v zákonnej lehote podľa § 77 Zákonníka práce.
Navyše odvolací súd sa nestotožňuje ani s právnym záverom, že v prípade podania návrhu na určenie

neplatnosti právneho úkonu ohľadne skončenia pracovného pomeru musí byť preukázaný naliehavý
právny záujem na určení neplatnosti takéhoto právneho úkonu podľa § 80 písm. c) O. s. p.

U žalôb o neplatné skončenie pracovného pomeru neprichádza do úvahy skúmanie naliehavého
právneho záujmu na určení neplatnosti právneho úkonu, ako je tomu inak podľa § 80 písm. c) O.
s. p. okrem osobitných prípadov, ako napríklad, ak by rozviazal pracovný pomer niekto, kto nebol

účastníkom tohto právneho vzťahu (pozri aj judikatúru Českej republiky 21Cdo/487/1999, PR č. 10/1999,
s. 553-556).

Odvolací súd sa však v plnom rozsahu stotožňuje so záverom prvostupňového súdu ohľadne posúdenia
písomnej formy dohody o skončení pracovného pomeru podľa § 60 ods. 1 Zákonníka práce v
nadväznosti na § 17 ods. 2 Zákonníka práce.

Podľa § 60 ods. 1 Zákonníka práce, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení
pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.

Ku skončeniu pracovného pomeru dohodou malo dôjsť ku dňu 10. 05. 2013 na základe písomného
oznámenia navrhovateľky o „ukončení pracovnej neschopnosti“ zo dňa 15. 04. 2013 kde priamo uviedla,
že zasiela „návrh na skončenie pracovného podľa § 60 (1) a to po vyčerpaní nároku na dovolenku . . .

6.5 7.5 a 10.5 čo je 8 dní. K tomuto dátumu by skončil aj pracovný pomer.“

Na písomnomvyhotoveníuvedenejlistinyzároveňodporcaakozamestnávateľstýmtonávrhomsúhlasil
s tým, že pracovný pomer skončí k 10. 05. 2013, čo datoval dňom 29. 04. 2013.

Obsahové náležitosti dohody Zákonník práce nezakotvuje. Pri jej uzatvorení platia Všeobecné
ustanovenia o zmluvách zakotvené jednak v Občianskom zákonníku, ako aj v § 18 Zákonníka

práce o zmluvách v pracovnom práve. Pri skončení pracovného pomeru dohodou sa podľa Zákonníka
práce nevyžaduje ani ingerencia zástupcov zamestnancov vo forme prípadného prerokovania, resp.
súhlasu. Dohoda o skončení pracovného pomeru musí obsahovať len dve podstatné náležitosti, a to
vzájomný súhlasný prejav vôle účastníkov skončiť pracovný pomer a deň jeho skončenia. O dohode
skončiť pracovný pomer nemôžeme hovoriť len vtedy, ak by sa úmysel zamestnanca a zamestnávateľa

skončiť pracovný pomer nezhodoval.Podľa § 60 ods. 2 prvá veta Zákonníka práce, dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ
a zamestnanec uzatvárajú písomne.

Aj keď Zákonník práce priamo predpokladá, že dohoda o skončení pracovného pomeru sa uzatvára

písomne, písomná forma však nie je podmienkou jej platnosti. Dohodu o skončení pracovného pomeru
možno uzavrieť aj ústne alebo konkludentne, a to okamihom, keď sa prejaví vôľa oboch účastníkov
stretnúť.

Z listiny zo dňa 15. 04. 2013 je zrejmé, že ide o návrh na uzavretie dohody o skončení pracovného
pomeru podľa § 60 ods. 1 Zákonníka práce, a to k dátumu 10. 05. 2013. Z tohto úkonu navrhovateľky
jasne vyplýva označenie a právna kvalifikácia skončenia pracovného pomeru s poukazom priamo

na zákonnú, skutkovú podstatu dohody o skončení pracovného pomeru. Ani odvolací súd tak nemal
pochybnosti, že zo strany navrhovateľky došlo k návrhu na skončenie pracovného pomeru dohodou zo
dňa 15. 04. 2013 ku dňu 10. 05. 2013.

Ust. § 60 ods. 2 Zákonníka práce nepodmieňuje neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru
nedodržaním písomnej formy. Aj z ust. § 17 ods. 2 Zákonníka práce, na čo poukázal aj okresný súd,

priamo vyplýva, že právny úkon na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán alebo zákonný
zástupca, alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon ktorý
nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou
predpísanou týmto zákonom je neplatný len, ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný
predpis.

Osobitným spôsobom v porovnaní s Občianskym zákonníkom, Zákonník práce rieši neplatnosť
právneho úkonu pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy, prípadne ďalších náležitostí.
Zákonník práce také právne úkony považuje za neplatné len za predpokladu, že to sám Zákonník
práce alebo osobitný predpis výslovne stanovujú vo svojich príslušných ustanoveniach tzv. doložkami
neplatnosti zväčša formuláciou „inak je právny úkon neplatný“, ako je to napríklad pri výpovedi (§ 61

ods. 1 Zákonníka práce) alebo okamžitom skončení pracovného pomeru (§ 70 Zákonníka práce).

Pokiaľ navrhovateľka ako zamestnanec podala návrh a uzavretie dohody o skončení pracovného
pomerukudňu10.05.2013aodporcaakozamestnávateľtakútodohoduakceptoval,čoajkonkludentne,
ku skončeniu pracovného pomeru dohodou došlo dňa 10. 05. 2013. O tom, že takáto vôľa bola prejavená
svedčí jednak listina zo dňa 15. 04. 2013 nazvaná ako „ukončenie pracovnej neschopnosti“ kde

akceptovanie dohody o skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je ručne dopísané
a datované dňom 29. 04. 2013. Je prekvapujúce, že navrhovateľka následne popiera akceptovanie
skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom ku dňu 10. 05. 2013 už 29. 04. 2013, keď v písomnom
podaní ktoré je datované dňom 30. 04. 2013 priamo uvádza, že „k 10. 05. 2013 mám ukončiť pracovný
pomer“. Podporne je potrebné poukázať aj na list navrhovateľky adresovaný odporcovi zo dňa 13.

05. 2013 označený ako „výzva na vystavenie a doručenie chýbajúcej dokumentácie pri ukončení
pracovného pomeru“ , v ktorom taktiež priamo navrhovateľka uvádza „vo veci usporiadania pracovno-
právneho vzťahu z pracovnej zmluvy zo dňa 29. 01. 2009 . . . a ktorý sme ukončili dňa 10. 05. 2013
§ 60 ZP . . .“ Sama navrhovateľka konštatuje ukončenie pracovného pomeru dohodou o skončení o
pracovného pomeru v zmysle § 60 Zákonníka práce, čo z obsahu tohto podania je možné posúdiť.

Odvolací súd tak nemá pochybnosti o tom, že ku skončeniu pracovného pomeru došlo dohodou ku
dňu 10. 05. 2013 podľa § 60 ods. 1 Zákonníka práce došlo minimálne v rozsahu konkludentného
prejavu. Aj samotné potvrdenie o zamestnaní, na ktoré poukazuje aj prvostupňový súd zo dňa 30.
04. 2013 vystavené odporcom pre navrhovateľku ohľadne údajov pre zápočet predchádzajúcich období
práceneschopnosti potvrdzuje, že navrhovateľka bola zamestnaná u odporcu od 01. 02. 2009 do 10.

05. 2013.

Pokiaľ okresný súd v zmysle § 132 O. s. p. vyhodnotil tieto dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a
žiaden iný dôkaz zo strany navrhovateľky nebol produkovaný, ktorý by spochybnil uvedené písomné
listiny, v nadväznosti na to rozsudok okresného súdu, ktorým zamietol návrh navrhovateľky je potrebné
považovať za vecne správny.V konaní nebolo preukázané to, čo namieta navrhovateľka v odvolaní, že by odporca podmieňoval
uzavretie dohody zaplatením ním konštruovaného schodku na zverených hodnotách.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 O. s. p. v nadväznosti

na § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech v odvolacom konaní, priznal
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie práva proti navrhovateľke, ktorá v odvolacom konaní
úspech nemala.

Odporcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške
83,87eur,ktorépozostávajúzodmenyzajedenúkonprávnejpomociatovyjadrenieodporcukodvolaniu
podľa § 13a ods. 1 písm. c) vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov vo výške podľa § 11 ods. 1 písm. a) citovanej vyhlášky
61,85 eur, režijný paušál 8,04 eur podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky spolu 69,89 eur, ako aj 20% DPH
podľa § 18 ods. 3 vyhlášky 13,98 eur, na účet právneho zástupcu odporcu v súlade s § 149 ods. 1 O. s. p.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.