Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/446/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5711203583
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5711203583.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa: Stredná
odborná škola obchodu a služieb so sídlom Martin, ul. Stavbárska č. 11, zastúpený splnomocneným
zástupcom JUDr. Danielom Vankom, advokátom so sídlom S., ul. A. H.. XX/XXX proti odporkyni: S. N.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom S., ul. Z.. XXXX/XX, zastúpená splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Miriam
Podhradskou, advokátkou so sídlom S., ul. J. H.. X, o zaplatenie sumy 3.552,46 eur s príslušenstvom,
o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 5C/67/2011-301 zo dňa 10. apríla
2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorým je odporkyňa povinná zaplatiť navrhovateľovi sumu
3.251,87 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a ktorým navrhovateľovi náhradu trov konania
nepriznáva p o t v r d z u j e.

Výrok, ktorým súd konanie v časti návrhu o zaplatenie 300,59 eur zastavuje zostáva n e d o t k n u t ý.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 5C/67/2011-301 zo dňa 10. 04. 2014 odporkyňu zaviazal zaplatiť

navrhovateľovi sumu 3.251,87eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd konanie v časti návrhu o
zaplatenie 300,59 eur zastavil. Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal.
Navrhovateľ žiadal zaviazať odporkyňu zaplatiť žalovanú sumu 3.552,46 eur pozostávajúcu z manka
zistenéhoinventarizáciouvsume1.279,52euraškody(nakúpenésurovinypreprípravustravyvškolskej
jedálni neboli spotrebované v záručnej dobe) v sume 2.272,94 eur.
Súd konštatoval, že odporkyňa mala uzatvorený s navrhovateľom pracovný pomer od 11. 01. 1994 na
základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 11. 01. 1994. Naposledy bola zaradená na pozíciu vedúcej

školskej kuchyne. Pracovný pomer bol ukončený zo strany zamestnávateľa podľa § 68 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce dňa 31. 03. 2010 avšak toto ukončenie bolo predmetom súdneho sporu, kedy zostal
zachovaný pracovný pomer odporkyne. Odporkyňa mala uzatvorená dohodu o hmotnej zodpovednosti.
V období trvania pracovného pomeru bola vykonaná inventúra v školskej jedálni. V predmetnom spore
dôležité bolo posúdiť inventarizačné obdobie od 31. 12. 2009 do 18. 03. 2010 a ďalšie inventarizačné
obdobie od 18. 03. 2010 do 30. 03. 2010. Zo strany navrhovateľa ako listinné dôkazy boli predložené
inventarizačné zápisy a zápis škodovej komisie, na základe ktorých navrhovateľ ustálil, že odporkyňa

mu spôsobila manko vo výške 779,59 eur k 18. 03. 20107 ako aj vo výške 499,23 eur k 30. 03. 2010 a
škodu na potravinách vo výške 2.272,94 eur, na základe čoho ju žiadal zaviazať k povinnosti zaplatiť mu
sumu 3.552,46 eur. Súdu ďalej bola predložená dohoda o náhrade manka uzavretá medzi účastníkmi
konania a podpísaná dňa 12. 03. 2010, obsahom ktorej bolo uznanie manka na základe kontrolnejinventúry 08. 03. 2010 vo výške 3.504,31 eur. Listom zo dňa 17. 03. 2010 odporkyňa odstúpila od
uzavretej dohody dňa 12. 03. 2010. Dňa 06. 10. 2011 účastníci konania uzavreli dohodu o uznaní škody,
obsahom ktorej bolo uznanie škody na základe mimoriadnej inventarizácie ku dňu 18. 03. 2010, výška

škody bola špecifikovaná v sume 2.272,94 eur s tým, že odporkyňa túto škodu v celej výške uznala a
mala záujem škodu riešiť prostredníctvom svojej poisťovne s tým, že pokiaľ by poisťovňa neuhradila celú
škodu, zaplatí zvyšok škody odporkyňa sama. Predmetná dohoda zo dňa 06. 10. 2011 bola odporkyňou
predložená Slovenskej poisťovni a. s., ktorá listom zo dňa 14. 10. 2011 oznámila navrhovateľovi, že zo
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone povolania poukázala poisťovňa vo

veci poistenej - odporkyne poškodenému a to na potravinách vo výške 298,75 eur. K uvedenému bol
pripojený výpočet s tým, že uplatnená výška náhrady škody bola 2.272,94 eur, maximálne plnenie v
zmysle dojednanej poistnej zmluvy bolo 331,94 eur a spoluúčasť 10 % predstavovalo sumu 33,19 eur,
výška poistného plnenia bola poskytnutá vo výške 293,75 eur. Po takto uhradenej škode navrhovateľ
odpočítal zo škody zistenej inventúrou ku dňu 18. 03. 2010 plnenie poskytnuté poisťovňou a zostala
neuhradená čiastka 1.974,19 eur, k úhrade ktorej bola odporkyňa vyzvaná listom zo dňa 24. 10. 2011.

Medzi účastníkmi konania bola sporná inventúra, ktorá bola u navrhovateľa vykonaná za obdobie od
31. 12. 2009 do 18. 03. 2010 a za obdobie od 18. 03. 2010 do 30. 03. 2010. Za účelom odstránenia
spornosti, resp. rozporov v inventarizačných zápisoch súd ustanovil vo veci znalkyňu z odboru ekonómie
a manažmentu, ktorej úlohou bolo posúdiť správnosť inventúry a inventarizačných zápisov. Odporkyňa
(správne znalkyňa - poznámka odvolacieho súdu) vypracovala znalecký posudok, v ktorom konštatovala

že k inventúre ku dňu 18. 03. 2010 boli predložené dva inventúrne súpisy, obidva inventúrne súpisy
boli priložené aj k znaleckému posudku a to inventúrny súpis zásob potravín ku dňu 18. 03. 2010 a
inventúrny súpis zásob potravín po záručnej lehote ku dňu 18. 03. 2010. Podľa znalkyne súpisy potravín
obsahovali všetky potrebné zákonné náležitosti okrem, že neobsahovali len zoznam skutočného stavu
rozdielu majetku a záväzkov - rozdiel nebolo možné uviesť z dôvodu nepredloženia súpisu potravín,

resp. rozdiel nebolo možné uviesť s porovnaním skutočného stavu a stavu skladovej evidencie -
náhradu skutočného stavu do skladovej evidencie. Inventarizačný záznam z 23. 03. 2010 obsahoval
všetky potrebné náležitosti v zmysle zákona o účtovníctve. Znaleckým skúmaním dostupnou a možnou
kontrolou cien bol v inventúre k 18. 03. 2010 zistený rozdiel vo výške 767,02 eur, a to porovnaním
skutočného stavu potravín po záručnej dobe a účtovného stavu, to znamená, že inventúrny rozdiel

zistený inventarizačnou a škodovou komisiou k 18. 03. 2010 bolo manko vo výške 767,02 eur (u
navrhovateľa zistené vo výške 779,59 eur). Na základe znaleckého skúmania znalkyňa konštatovala, že
skúmanú inventúru k 18. 03. 2010 možno považovať čo sa týka zistenia účtovnej hodnoty zásob potravín
za správnu. Skutočná hodnota zásob potravín bola zistená spolu so zodpovednou osobou z dostupnej
predloženej skladovej evidencie. Znaleckým skúmaním zistený rozdiel bol spôsobený pravdepodobne

sčítacími chybami a z rozdielneho zaokrúhľovania, resp. rozdielne zaokrúhlenými jednotkovými cenami.
Nebola zistená žiadna skutočnosť, ktorá by pri zisťovaní skutočného stavu zásob potravín sa dala
pokladať za nesprávnu. K inventúre ku dňu 30. 03. 2010 bol predložený jeden inventúrny súpis a to
inventúra zásob od 19. 03. 2010 do 31. 03. 2010. Tento súpis neobsahoval deň začatia inventúry, ku
ktorému bola inventúra vykonaná, deň skončenia inventúry, údaje sú uvedené v inventarizačnom zápise

aneobsahovalamenoapriezviskoosôbzodpovednýchzazistenieskutočnéhostavumajetku,záväzkov,
rozdielu majetkov a záväzkov, uvedené sú len podpisové záznamy. Všetky chýbajúce údaje sú uvedené
na inventarizačnom zápise. Zoznam skutočného stavu rozdielu majetku a záväzkov bol predložený ako
samostatný zoznam. Predmetom skúmania bol predložený inventarizačný zápis zo dňa 09. 04. 2010,
ktorý spĺňal všetky náležitosti, ktoré ukladal zákon o účtovníctve. Inventúra k 30. 03. 2010 bola vykonaná

bez hmotne zodpovednej osoby, navrhovateľom bol zistený v skladovej evidencii nesúlad s inventúrnym
záznamomzistenýminventúroukudňu18.03.2010.Znaleckýmskúmanímbolzistenýinventúrnyrozdiel
k 30. 03. 2010 v sume 510,66 eur. Inventúrny rozdiel zistený inventarizačnou a škodovou komisiou bolo
manko vo výške 499,93 eur a znaleckým skúmaním zistený inventúrny rozdiel bol 510,66 eur. Tento
rozdiel bol spôsobený rozdielnym zistením v inventúre k 18. 03. 2010.

Na základe znaleckého skúmania súd konštatoval, že skúmanú inventúru k 30. 03. 2010 možno
považovať čo sa týka zistenia účtovnej aj skutočnej hodnoty zásob potravín za správnu. Nebola
zistená žiadna skutočnosť, ktorá by pri zisťovaní skutočného stavu zásob potravín sa dala pokladať za
nesprávnu. Celkove manko zistené na základe obidvoch inventúr a hodnotu potravín po záručnej dobe
ustálila znalkyňa znaleckým dokazovaním nasledovne: potraviny po záručnej dobe k 18. 03. 2010 v

sume 2.274,79 eur. Celkove manko k 30. 03. 2010 - 1.277,68 eur (manko inventúry k 18. 03. 2010 -
767,06 eur, manko z inventúry k 30. 03. 2010 - 510,66 eur). Zistený rozdiel vznikol len na základe zmeny
cien - celkovej ceny potravín po záručnej dobe, ktorej výška sa zmenila o 1,85 eur a hodnota manka bolaznížená o 1,84 eur, pre potreby znaleckého dokazovania bolo možné konštatovať, že rozdiel vznikol
nedopatrením, resp. ručným sčítaním zásob v inventúre k 18. 03. 2010.
V rámci vyjadrenia k znaleckému posudku odporkyňa uviedla, že k jeho záverom a podkladom pre

vypracovanie inventarizačného záznamu, ako aj podkladom pre znalecké dokazovanie žiada vypočuť
ako svedkov K. E., S. O. a M. A.. Následne z jej strany na pojednávaní bolo prednesené stanovisko,
že nežiada vypočuť žiadneho z uvedených svedkov. Odporkyňa nenavrhla vykonať žiadne následné
dokazovanie, nepredložila ani iné listinné dôkazy okrem tých, ktoré sa v spise nachádzali aj v
čase znaleckého dokazovania, resp. vypracovania znaleckého posudku. Pretože zo strany odporkyne

neboli produkované žiadne návrhy na vykonanie dokazovania a súd považoval znalecký posudok za
hodnoverný a správny, pri rozhodovaní vo veci samej znalecký posudok bol podkladom pre posúdenie
nároku navrhovateľa.
Po vypracovaní znaleckého posudku vzhľadom na výpočtové závery zo strany navrhovateľa bol návrh
vzatý späť v sume 1,85 eur a ďalej bol návrh vzatý v časti späť vo výške 298,75 eur (uhradené
poisťovňou), celkove navrhovateľ vzal návrh späť v sume 300,59 eur. Zo strany odporkyne neboli

vznesené námietky k čiastočnému späťvzatiu návrhu, z uvedeného súd konštatoval, že odporkyňa s
čiastočným späťvzatím návrhu súhlasila, konanie v časti späťvzatia istiny bolo zastavené v súlade s ust.
§ 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“).
Zo strany navrhovateľa bol uplatnený nárok pozostávajúci z nároku na náhradu škody a to v návrhu
uvedená suma 2.272,94 eur (následne znížená o sumu zaplatenú poisťovňou) a nárok spočívajúci v

uplatnenom manku vo výške 779,59 eur (správne malo byť 1.277,68 eur - poznámka odvolacieho súdu).
Uvedené finančné čiastky boli navrhovateľom zosúladené so závermi znaleckého dokazovania. Pokiaľ
išlo o uplatnený nárok na náhradu škody, tento súd považoval za preukázaný a dôvodný. Zo strany
odporkyne bol zvolený postup tak, že uvedenú výšku škody uznala, uplatnila ju vo svojej poisťovni, ktorá
jej v zmysle poistných podmienok uhradila maximálne poistenú časť pri započítaní spoluúčasti. Pokiaľ by

odporkyňa nebola uznala takúto škodu, poisťovňa, v ktorej bola poistená, by nebola plnila navrhovateľovi
a pokiaľ následne odporkyňa spochybňovala škodu, spochybňovala vlastne celý svoj postup aj vo
vzťahu k poisťovni, čo podľa názoru súdu nebolo ničím podložené. Pri uplatnení nároku na náhradu
manka súd vychádzal zo záverov znaleckého posudku. Zo strany odporkyne žiadnym hodnoverným
spôsobom neboli spochybnené inventúry, inventarizačné záznamy, odporkyňa ničím nepreukázala, že

na pracovisku, kde bola, nemala vytvorené podmienky tak, aby mohli byť uplatňované vo vzťahu k
nej nároky z dohody o hmotnej zodpovednosti. Pokiaľ tvrdila, že chodila kuchárka do skladu, chodila
s jej vedomím a odporkyňa sa ničím nebránila, že tento postup nebol správny, resp. mal byť zo
strany navrhovateľa zabezpečený iný postup. Na základe vykonaného dokazovania súd posúdil návrh
navrhovateľa dôvodným, návrhu vyhovel, rozhodol tak, ako uviedol vo výrokovej časti rozsudku.

O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. § 150 ods. 1 O. s. p. V danej prejednávanej
veci výnimočnosť prípadu a okolnosti hodné osobitného zreteľa súd videl v tom, že žalovaná bola
zamestnankyňou navrhovateľa, ktorý vo vzťahu k nej uplatňoval náhradu škody a náhradu manka,
pričom odporkyňa sa bránila jej dostupnými prostriedkami, mala záujem prehodnotiť inventarizáciu a
závery inventárnej komisie, čo bolo možné len za účasti znalca. Nakoľko odporkyňa je dlhodobo v

pracovnom spore s navrhovateľom o existenciu jej pracovného pomeru, má nedostatok finančných
prostriedkov. Jej majetkové a sociálne pomery boli dôvodom aj priznania čiastočného oslobodenia od
súdnych poplatkov (80 %). Za týchto okolností súd navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania a bol
toho názoru, že aj keď v prevažnej časti navrhovateľ bol v konaní úspešný, je to právnická osoba, u
ktorejpokiaľnebudúpriznanétrovykonania,nedôjdekvýraznémuzhoršeniujehomajetkovýchpomerov.

Naopak u odporkyne by priznanie trov konania bol zásahom do obmedzeného príjmu, ktorý má po
skončení pracovného pomeru u navrhovateľa.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie odporkyňa prostredníctvom svojej splnomocnenej zástupkyne,
ktorá navrhla rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V odvolaní vytýkala súdu, že rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, súd I. stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Súd v odôvodnení rozhodnutia na str. 7 rozsudku uvádza: „Pri uplatnení nároku na náhradu manka
súd vychádzal zo záverov znaleckého posudku. Zo strany odporkyne žiadnym hodnoverným spôsobom
neboli spochybňované inventúry, inventarizačné záznamy, odporkyňa ničím nepreukázala, že na

pracovisku nemala vytvorené podmienky tak, aby mohli byť uplatnené vo vzťahu k nej nároky z dohody
o hmotnej zodpovednosti.“ S danou citáciou odôvodnenia rozsudku sa odporkyňa nestotožnila. Mala za
to, že v konaní hodnoverne spochybnila vykonané inventúry a dostatočne poukázala aj na nevhodné
pracovné podmienky na pracovisku navrhovateľa. Navrhovateľ je povinný schodok na zverenýchhodnotách zistiť zákonným, predpísaným spôsobom a výšku schodku určiť jednoznačne a nepochybne.
Bola názoru, že navrhovateľ schodok na zverených hodnotách v danom konaní nepreukázal.
Odporkyňa tvrdila, že navrhovateľ sa v dohode o hmotnej zodpovednosti zaviazal vytvoriť a dodržiavať

také pracovné podmienky, ktoré by zamestnancovi umožňovali riadne vykonávať funkciu. Bola toho
názoru, že navrhovateľ ako zamestnávateľ danú povinnosť porušil. Jej predchádzajúca pracovná
pozícia bola samostatný nákupca, skladník a kalkulant. S účinnosťou od 01. 05. 1996 sa pracovná
pozícia zmenila na: vedúca kuchyne - školskej jedálne v SOU sl. Martin. Jej vymedzenou pracovnou
náplňou bolo: - spracovanie rozborov predaja, nákupu a zásob podľa jednotlivých opatrení na zvýšenie

účinnosti predaja, zabezpečuje: bezproblémový chod kuchyne a prípravy stravy, zostavenie týždenného
stravného listu, revízie zariadení a odstraňovanie závad v spolupráci s vedúcim technického úseku,
normovanie stravy, dodržiavanie hygienických predpisov pri príprave a výdaji stravy, vedie: dodržiavanie
hygienických predpisov pri príprave a výdaji stravy. Opätovne poukázala na to, že jej pracovnou náplňou
bolo vedenie evidencie - účtovnej o pohybe a limite surovej stravy denne, nie však skladovej evidencie.
Doskladupotravínmaliprístupokremnejajinízamestnanci.Zamestnávateľnezabezpečilprístupibajej,

napr. nezabezpečil uzamknutie skladu a kľúč by mala k dispozícii iba ona. Zamestnávateľ nevypracoval
internú smernicu v súvislosti s vydávaním potravín zo skladu. Navrhovateľ ani nezabezpečil zakúpenie
evidenčného programu na evidenciu skladu zásob, ktorý by uľahčil a kontroloval plynutie záručných
lehôt potravín a upozorňoval blížiaci sa koniec záruky. Takéto programy sú bežné vo väčšine prevádzok,
kde sa pracuje s potravinami. Tvrdila, že musela manuálne preberať a kontrolovať každú jednotlivú

položku, ktorá sa nachádzala v sklade, čo bolo nesmierne pracné a náročné. Poukázala na to, že výdaj
potravín zo skladu a vypracovanie príslušnej smernice nebolo jej pracovnou náplňou. Pracovnú náplň
podľa nej nemožno vykladať extenzívne. V súvislosti s pracovnou náplňou odporkyne vymedzenej v
listinnomdôkaze:vecnápracovnánáplňfunkcie:vedúcajedálneuviedla:Vsúladesvyššievymedzeným
listinným dôkazom bola povinná viesť evidenciu - účtovnú o pohybe a limite surovej stravy denne, nie

však skladovú evidenciu. Poukázala aj na to, že navrhovateľ nezabezpečil potrebnú jej informovanosť
o reálnom počte stravníkov, ktorí budú konzumovať stravu v konkrétne dni - čo malo zásadný vplyv
na zvyšovanie skladových zásob po záruke. Ona nemohla vedieť, koľko stravníkov sa reálne dostaví a
bude odoberať stravu a preto nemohla efektívne regulovať nakupované potraviny. Toto malo zásadný
vplyv na hromadenie potravín v sklade, aj na plynutie záručných lehôt potravín, z ktorých mnohé

uplynuli len z dôvodu neposkytovania informácií odporkyni. Tieto informácie sa týkali nielen pravidelného
odberu stravy, ale aj školských akcií, mimoškolských akcií a pod. Na túto skutočnosť upozornila aj
zriaďovateľa navrhovateľa, Žilinský samosprávny kraj, odbor školstva a športu, ktorý sa jej sťažnosťou
zaoberal a uznal túto jej námietku/sťažnosť ako opodstatnenú. Zároveň uložil navrhovateľovi, aby
„...zabezpečil pravidelnú informovanosť vedúceho školskej jedálne o pripravovaných akciách žiakov

(exkurzie, športové podujatia a pod...) organizovaných školou...“. Na preukázanie tejto skutočnosti
doložila Oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti zo dňa 09. 08. 2010, č. j. 57722/2010/OŠaŠ-004.
Zároveň opätovne uviedla, že priebežne tovar pred uplynutím záruky vymieňala za čerstvý tovar a tým
predchádzala vzniku škody u navrhovateľa, hoci táto jej povinnosť jej nevyplývala zo žiadneho predpisu.
Bolo len jej dobrou vôľou a ochotou, že takto efektívne predchádzala vzniku škody. Tento fakt preukazuje

aj skutočnosť, že počas trvania jej pracovného pomeru u navrhovateľa nikdy nezasadala škodová
komisia,ktorábymuselariešiťtovarpozámke,resp.mankounej.Vtejtosúvislostiodporkyňapoukázala
na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/196/2011 podľa ktorého pokiaľ vznikne pochybnosť
o tom, že zamestnávateľ odovzdal, poskytol zamestnancovi určité hodnoty, ktoré je povinný vyúčtovať
a ich zverenie sa nepreukáže dostatočne hodnoverným spôsobom, nemožno ani za ich stratu vyvodiť

zodpovednosť na jeho strane. Vzhľadom na vyššie uvedené mala odporkyňa za to, že navrhovateľ
nepreukázal prevzatie tovaru hmotne zodpovednou osobou - ňou.
V súvislosti s jej uznávacími prejavmi (dohoda o náhrade manka zo dňa 12. 03. 2010, od ktorej následne
odstúpila, uznanie manka vo výške 779,59 eur do zápisnice škodovej komisie zo dňa 26. 03. 2010)
poukázala na ustálenú konštantnú judikatúru predstavujúcu rozhodnutie NS SR sp. zn.: 3Cz/61/86 podľa

ktorého sa dlžník nezbavuje uznaním dlhu práva na námietky týkajúce sa jej existencie a súd musí
skúmať, či z hľadiska hmotného práva obstojí nárok žalobcu na uznávací prejav odporcu.
Ohľadom znaleckého posudku vypracovaného znalkyňou poukázala odporkyňa na rozhodnutie NS SR
sp. zn. 1M Obdo V 11/2008. Znalkyňa poukázala na to, že účtovné doklady vyhotovené navrhovateľom
nemajú náležitosti požadované zákonom č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve a že ustanovenia predmetného

zákona sú kogentné. Zákonodarca danú skutočnosť ohľadom náležitosti dokladov zdôraznil slovom
„ musí“. Výsledok inventarizácie je možné vierohodne posúdiť len na základe dokladov, ktoré obsahujú
všetky náležitosti v zmysle zákona o účtovníctve.K uplatnenej náhrade škody v sume 2.272,94 eur odporkyňa uviedla, že dané uznanie škody bolo
urobené v súvislosti s náhradou škody prostredníctvom poisťovne. Mala za to, že sledovanie exspirácie
potravín nebolo jej pracovnou náplňou. Opätovne poukázala na to, že jej pracovnú náplň odporkyne

nemožno vykladať extenzívne. Dodržiavanie hygienických predpisov pri príprave a výdaji stravy
neznamená, že jej povinnosťou bolo sledovanie expirácie potravín. Mala iba povinnosť sledovať, aby sa
dané potraviny nepoužili na prípravu stravy. Neurčitá pracovná náplň nemôže ísť na jej rub. V danom
prípade nie sú splnené zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu.
V ďalšej časti odvolania odporkyňa vyslovil názor, že rozhodnutie súdu je nedostatočne odôvodnené

v súvislosti s preukázaním jej zodpovednosti za vzniknutú škodu vo výške 2.272.94 eur a schodku na
zverených hodnotách vo výške 1.279.52 eur. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s vyššie
vymedzenými skutočnosťami ňou uvádzanými. Odporkyňa v tejto súvislosti poukázala na náležitosti
rozsudku uvedené v ust. § 157 ods. 2 O. s. p.

Navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu vo vyjadrení k odvolaniu odporkyne

navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť.
Rozsudok okresného súdu považoval za správny, aj keď sa v plnom rozsahu nestotožnil s rozhodnutím o
náhrade trov konania, avšak z dôvodu nepredlžovania sporu sa navrhovateľ neodvolal voči rozhodnutiu
o trovách konania.
Podľa navrhovateľa odporkyňa, ako sa dá zistiť aj zo súdneho spisu, opätovne uvádza také skutočnosti,

ktoré majú vniesť do konania neprehľadnosť a s vecou nesúvisia. Mení nielen svoje vyjadrenia, ale aj
uvádza nepravdivé skutočnosti.
Kuplatnenejvýškemankauviedol,žezceléhopriebehusúdnehopojednávaniajesamotnouodporkyňou
nespochybniteľné, že bola hmotne zodpovednou osobou za skladové zásoby. Dôkazom sú aj všetky
vykonávané inventúry v predchádzajúcich obdobiach pred vznikom sporu. Odporkyňa nespochybnila,

že tovar nakupovala, uskladňovala a vydávala. Ak by táto činnosť nebola predmetom jej pracovnej
činnosti, určite by túto skutočnosť použila na obranu už pred vykonaním inventúr, konaných počas celej
doby jej pracovného zaradenia, resp. pri sporových inventúrach. Navrhovateľ považoval za nepravdivé,
že nevytvoril vhodné pracovné podmienky pre odporkyňu. Odporkyňa, aby mohla riadne vykonávať
svoju funkciu vedúcej ŠJ s hmotnou zodpovednosťou, mala samostatnú uzamykateľnú kanceláriu,

uzamykateľný sklad potravín, uzamykateľnú miestnosť s chladničkami, uzamykateľné mraziace pulty,
uzamykateľný sklad čistiacich a hygienických potrieb a uzamykateľný sklad ostatného vybavenia (DHM,
obrusy, sklo, ...), pričom kľúče mala od zamestnávateľa jedine ona. Tak ako to uviedol na pojednávaní,
odporkyňa nikdy nedostala príkaz od zamestnávateľa, aby mali kľúče od skladov aj iní zamestnanci, ktorí
nie sú hmotne zodpovední, či už pri individuálnej alebo spoločnej hmotnej zodpovednosti. Prevádzka

bola a je vybavená aj samostatným zabezpečovacím zariadením.
Odporkyňa v odvolaní uvádza nové zavádzajúce tvrdenie: „...Zamestnávateľ nezabezpečil prístup
iba odporkyni (napr. nezabezpečil uzamknutie skladu a kľúč by mala k dispozícii iba odporkyňa“).
Navrhovateľ bol toho názoru, že takáto obrana zo strany odporkyne nie je dôvodná. Navrhovateľ nemá
vedomosť, ani iný doklad o tom, že odporkyňa svoje kľúče odovzdávala, resp. požičiavala inej osobe

(na pojednávaní odporkyňa označila kuchárku). Táto vec bola výslovne záležitosťou odporkyne, ktorá
bola jedinou hmotne zodpovednou osobou a len ona disponovala s kľúčmi. Na prevádzke nebol okrem
odporkyni žiadny zamestnanec, ktorý by bol zamestnávateľom poverený alebo určený na manipulovanie
s potravinami v sklade alebo zodpovedal za sklad. Pri priemernom dennom stave 70 jedál, nie je možné
zamestnávať skladníka a preto celú činnosť súvisiacu s nákupom a skladovaním surovín vykonávala

odporkyňa. Do podania odvolania odporkyňa nikdy nespochybnila ani nenamietala túto skutočnosť.
Podľa navrhovateľa odporkyňa si sama odporuje vo svojich tvrdeniach aj v samotnom odvolaní, keď sa
na jednej strane bráni, že vydaj potravín zo skladu nebolo jej pracovnou náplňou a na druhej strane
viackrát uvádza, že sklad obhospodarovala, napr. „odporkyňa musela manuálne preberať a kontrolovať
každú jednotlivú položku, ktorá sa nachádzala v sklade, čo bolo pre ňu pracné a náročné“ alebo

„......odporkyňa priebežne tovar pred uplynutím záruky vymieňala za čerstvý tovar“. Jedine odporkyňa
ako hmotne zodpovedná osobne preberala tovar na sklad, prevzatie tovaru potvrdila dodávateľovi
pečiatkou prevádzky, svojím podpisom a vystavovala následne prostredníctvom vhodného softvéru
príjemku na tovar, pripadne výdajku do spotreby, ktorú vlastnoručne podpisovala a dávala spolu s
faktúrou (ktorú vlastnoručne podpisovala na likvidačnom liste) vrátane objednávky na schválenie svojmu

vedúcemu a následne na úhradu a zúčtovanie do učtárne. Pokiaľ sa dodržiava finančný limit surovej
stravy a denne sa vypracuje výkaz o spotrebe surovín, tým sa odpíšu účtovne zo skladových zásob
(prostredníctvom počítača) a tým musí byť súlad stavu zásob v sklade s účtovným stavom. Odporkyňa
akovedúcanosilakaždýmesiacdoučtárneuzávierkuaobratovúsúpiskuzásobvlastnoručnepodpísanúa opečiatkovanú svojou pečiatkou prevádzky. Tieto vypracované listiny majú odzrkadľovať skutočný
stav zásob v sklade, t. j. účtovná hodnota sa musí rovnať skladovému reálnemu stavu zásob. Daný
postup je potom aj východiskom pre inventúru, t. j. porovnanie účtovného stavu s reálnym stavom zásob

nachádzajúcim sa v sklade.
Všetky účtovné doklady, ako aj organizačné a technické zabezpečenie jednoznačne preukazujú, že
on dal jedine odporkyni do jej dispozície veci určené na vyúčtovanie a že odporkyňa zodpovedá za
vzniknuté manko, ako osoba hmotne zodpovedná. Navrhovateľ bol toho názoru, že prvostupňový súd
správnepostupoval,keďzaúčelomobjektívneho,vecnéhoaprávnehoustáleniaotázkyvznikuarozsahu

manka a škody vychádzal zo znaleckého posúdenia predmetného sporu. Prvostupňový súd podrobil
hodnoteniuajznaleckýposudok,čodokazujúajúkonyvykonanépočassúdnehokonaniaajehosamotné
vyjadrenie, že znalecký posudok považuje za hodnoverný a správny. Ohľadom znaleckého posudku
vypracovaného znalkyňou (stanovenou súdom) vytrhla odporkyňa svoje tvrdenie z celého kontextu v
časti 3 záver (str. 28): „Predložený inventúrny súpis zásob potravín k 30. 03. 2010 neobsahoval všetky
potrebné zákonné náležitosti. Neobsahoval deň začatia inventúry ...“, pričom nasledujúca veta znie:

„Všetky chýbajúce údaje sú uvedené na inventarizačnom zápise“. Celkové stanovisko znalkyne znie:
„Predložený Inventarizačný zápis obsahuje a spĺňa všetky náležitosti, ktoré ukladá Zákon o účtovníctve“.
K uplatnenej výške škody navrhovateľ uviedol, že sledovanie expirácie - záruky je hlavnou a nosnou
časťou dodržiavania hygienických predpisov pri príprave a výdaji stravy, za čo zodpovedala odporkyňa.
Objednávanie, nákup, manipulácia, vedenie účtovnej evidencie a expirácia potravín bola pracovnou

náplňou odporkyni aj na základe dodržiavania hygienických predpisov pri príprave a výdaji stravy.
Dodržiavanie hygienických predpisov pri príprave a výdaji stravy znamená v preklade aj, že na sklade sa
nesmú nachádzať potraviny, ktoré sú zakázané používať v školskom stravovaní a potraviny po záruke.
Čo sa týka expirácie potravín, mala odporkyňa nakupovať tovar v takom rozsahu, aby sa predišlo možnej
expirácii vo väzbe na jedálny lístok. Väčšina potravín má záruku od 6 mesiacov po 2 roky. Výnimkou

je mäso (chladené), mliečne výrobky, kde sú kratšie záruky, preto tento tovar sa objednáva v menšom
množstve. Podľa navrhovateľa obrana odporkyne v tom, že tovar po záruke mohla vymeniť len dokazuje
na jej neprofesionálnu prácu a ohrozovanie predovšetkým zdravie žiakov. Táto mala medzi tovarom aj
potraviny po záruke, t. zn. vôbec nemala prehľad o tovare po záruke a takýto tovar bežne používala pri
príprave jedál. V prípade, že by sa nevykonala daná inventúra, odporkyňa by použila tovar po záruke v

hodnote 2.274 eur k príprave jedál pre žiakov, ktorí študujú u navrhovateľa.
Odporkyňa svojím konaním spôsobila škodu, čoho si bola aj plne vedomá. Škodu uznala v rozsahu
2.272,94 eur. Škodu v danej výške nespochybnila ani v rámci súdneho pojednávania. Odporkyňa na
súdnom pojednávaní dňa 06. 10. 2011 potvrdila, že podpíše na uvedenú škodu dohodu o uznaní, čo aj
urobila v priebehu súdneho konania. Na pojednávaní dňa 09. 11. 2011 právna zástupkyňa odporkyne

uviedla, že v časti uplatňovanej náhrady škody navrhovateľom vo výške 2.272,94 eur pokladajú
nárok uznávacím prejavom odporkyňou a čiastočným plnením zo strany poisťovne za vysporiadaný s
následnou úhradou.
V rámci uplatňovanej náhrady škody, ktorá nebola do dnešného dňa uhradená, nebola vznesená
žiadna námietka odporkyňou, ani jej právnou zástupkyňou a neboli navrhnuté ani žiadne ďalšie návrhy

na dokazovanie. Na základe týchto skutočností je pre navrhovateľa preto prekvapivé, že v odvolaní
odporkyňa napáda rozhodnutie súdu o náhrade škody, ktorú spôsobila navrhovateľovi.
Ďalej navrhovateľ uviedol, že tak ako je aj v rozsudku uvedené, odporkyňa po vypracovaní znaleckého
posudku nenavrhla ďalšie následné dokazovanie, nepredložila ani iné listinné dôkazy, okrem tých
ktoré sa v spise nachádzali aj v čase znaleckého dokazovania, resp. vypracovania znaleckého

posudku. Bol toho názoru, že prvostupňový súd venoval náležitú pozornosť prejednávanej veci, vykonal
dokazovanie pre spravodlivé rozhodnutie aj prostredníctvom znaleckého dokazovania, zaoberal sa
všetkými vznesenými podaniami a námietkami zo strany účastníkov konania, čo je všetko opísané v
odôvodnení jeho rozhodnutia.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania

(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedla v rámci odvolacieho konania odvolateľ - odporkyňa, konštatuje, že
prvostupňový súd vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie
veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p. a dospel k skutkovým a

právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované
ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav ohľadom oboch uplatňovaných nárokov (náhrada
schodku a náhrada škody), primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská procesných
stránkprejednávanejveci,výsledkyvykonanéhodokazovaniapredstavujúcenajmäpodanieznaleckého

posudku, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Odvolací súd tak dospel k záveru, že skutkové a právne závery okresného súdu nie sú v danom
prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že
odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§
157 ods. 2 O. s. p.).

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sa zaoberal len námietkami odporkyne uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Pokiaľ ide o súdom priznanú sumu 1.974,19 eur (uplatňovanú pôvodne v sume 2.272,19 eur, ktorá
po úhrade poisťovňou v sume 298,75 eur predstavuje sumu 1.974,19 eur) ako náhradu škody z
odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že tento nárok považoval za preukázaný a dôvodný.
Zo strany odporkyne bol zvolený postup tak, že uvedenú výšku škody uznala, uplatnila ju vo svojej

poisťovni, ktorá jej v zmysle poistných podmienok uhradila maximálne poistenú časť pri započítaní
spoluúčasti. Pokiaľ by odporkyňa nebola uznala takúto škodu, poisťovňa, v ktorej bola poistená, by
nebola plnila navrhovateľovi a pokiaľ následne odporkyňa spochybňovala škodu, spochybňovala vlastne
celý svoj postup aj vo vzťahu k poisťovni, čo podľa názoru súdu nebolo ničím podložené.

K uplatnenej náhrade škody v sume 2.272,94 eur odporkyňa v odvolaní uviedla, že dané uznanie škody
bolo urobené v súvislosti s náhradou škody prostredníctvom poisťovne. Mala za to, že sledovanie
exspirácie potravín nebolo jej pracovnou náplňou. Opätovne poukázala na to, že jej pracovnú náplň
nemožno vykladať extenzívne. Dodržiavanie hygienických predpisov pri príprave a výdaji stravy
neznamená, že jej povinnosťou bolo sledovanie exspirácie potravín. Mala iba povinnosť sledovať, aby

sa dané potraviny nepoužili na prípravu stravy. Neurčitá pracovná náplň nemôže ísť na jej rub. V danom
prípade nie sú splnené zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu.

Predmetom konania bol nárok na náhradu škody v zmysle § 179 ods. 1 Zákonníka práce č.
311/2001 Z. z., v zmysle ktorého zamestnanec zodpovedná zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu

spôsobil zavineným porušením povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislostí s ním.
Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených v § 182
a 185. Pre vznik všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu musia byť splnené nasledujúce
predpoklady: vznik škody pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením,
protiprávny úkon, porušenie povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi alebo

úmyselné konanie proti dobrým mravom, príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom
škody a zavinenie na stane zamestnanca. Pre zodpovednosť zamestnanca za škodu sa vyžaduje
splnenie všetkých uvedených predpokladov, ak nie je splnení čo len jeden predpoklad zametane za
škodu podľa tohto ustanovenia nezodpovedá. Za škodu sa považuje ujma, ktorá nastala v majetkovej
sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi. Za protiprávne

konanie zamestnanca sa vo všeobecnosti pokladá konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom,
dôsledkom ktorého je ujma zamestnávateľa vo forme škody. Konanie zamestnanca majúce relevantné
právnedôsledkypritommôžespočívať vkonaní,aleboopomenutíkonať,atovprípade,akzamestnanec
mal povinnosť konať určitým spôsobom, musí ísť pritom o zavinené protiprávne konanie pri plnenípracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Povinnosti zamestnanca môžu vyplývať z ust.
Zákonníka práce, z ďalších právnych predpisov, ktoré majú pracovnoprávny charakter, ale tiež z
kolektívnej zmluvy, pracovného poriadku, určených pracovných postupov, ako aj z obsahu pracovného

pomeru.

Pokiaľ ide o náhradu škody v sume 1.974,19 eur odvolací súd z obsahu spisu okresného súdu tiež
zistil, že splnomocnená zástupkyňa odporcu na pojednávaní (č.l. 91 spisu) uviedla: “Prvý uplatnený
nárok bol riešený uznaním a to podpísaním dohody zo strany odporkyne a čiastočným plnením zo

strany poisťovne, v tejto časti by sme nárok pokladali za vysporiadaný s následnou úhradou“. Podľa
odvolacieho súdu odporkyňa v konaní pred okresným súdom preto škodu nespochybňovala a ani
nenavrhovala žiadne dôkazy. Okresný súd preto nemal dôvod nezaviazať odporkyňu k zaplateniu
uplatňovanej sumy. Pokiaľ táto v odvolaní poukazovala na to, že sledovanie expirácie potravín nebolo
jej pracovnou náplňou tak na uvedené tvrdenie odvolací súd neprihliadol. S ohľadom na dohodnutý druh
práce - vedúca kuchyne v školskej jedálne bolo jej povinnosťou nakupovať potraviny na prípravu stravy

a dodržiavať hygienické predpisy pri príprave a výdaji stravy, s ktorými činnosťami súvisí aj sledovanie
záručných dôb.

Čo sa týka nároku na náhradu škody z titulu schodku v sume 1.277,68 eur (od 31. 12. 2009 do 18.
03. 2010 v sume 767,02 eur a od 18. 03. 2010 do 31. 03. 2010 v sume 510,66 eur) odvolací súd

poukazujenato,žeakzamestnanecprevzalnazákladedohodyohmotnejzodpovednostizodpovednosť
za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty určené na obeh alebo obrat,
ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý schodok (§ 182 ods. 1 prvá veta Zákonníka práce).
Zamestnanec sa zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol celkom
alebo sčasti bez jeho zavinenia (§ 182 ods. 3 Zákonníka práce). Schodok je rozdiel medzi skutočným

stavom hodnôt zverených na vyúčtovanie a údajmi v účtovnej evidencii, o ktorý je skutočný stav nižší než
stav účtovný. Zodpovednosť zamestnanca za schodok je založená na princípe zavinenia zamestnanca,
pri tejto zodpovednosti sa jeho zavinenie predpokladá. Pri zodpovednosti za schodok zamestnávateľ
nemusí existenciu zavinenia preukazovať. Ak sa chce zamestnanec zbaviť tejto zodpovednosti, musí
preukázať, že vznik schodku nezavinil (že schodok vznikol napríklad živelnou udalosťou alebo že

schodok vznikol zavinením iných osôb). Zamestnanec sa zbaví zodpovednosti úplne alebo sčasti
napríklad vtedy, keď preukáže, že mu zamestnávateľ nevytvoril vhodné podmienky na hospodárenie so
zverenými hodnotami, alebo vtedy, keď preukáže, že zverená hodnota mu bola odcudzená - v takom
prípade páchateľ spôsobil, že hmotne zodpovedný zamestnanec nemá možnosť so zverenou hodnotou
riadne hospodáriť a starať sa o ňu.

Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania
každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach boli v konaní dostatočným
spôsobom preukázané podmienky pre vyhovenie návrhu na začatie konania. Odporkyňa bola hmotne
zodpovednou osobou. Schodok bol v danom prípade preukázaný aj znaleckým dokazovaním, o

záveroch ktorého nemal pochybnosti. Okrem toho poukazuje na podstatu veci, že odporkyňa
nepreukázala, že sa navrhovateľovi ako zamestnávateľovi sťažovala na pracovné podmienky, že by
ho upozorňovala na nedostatky v organizácii v práci, že by žiadala zamestnávateľa, aby vykonal
opatrenie k zlepšeniu pracovných podmienok a nebolo taktiež ani zistené, že by škoda bola spôsobená
úmyselným konaním inými pracovníkmi alebo treťou osobou, teda aj podľa názoru odvolacieho súdu

boli splnené podmienky pre to, aby odporkyni bola uložená povinnosť na zaplatenie uplatňovanej sumy.
Z obsahu spisu (č.l. 96) vyplýva, že odporkyňa v konaní pred okresným súdom uviedla len nasledovné:
„Kľúče od skladu mala aj kuchárka, ktorá nemala hmotnú zodpovednosť“. K uvedenému tvrdeniu
odporkyňa nenavrhla v konaní žiadne dôkazy, pričom dôkazné bremeno v tomto smere bolo na nej.
Podľaodvolaciehosúduvodvolacomkonaníuvádzalaužnovéskutočnostimajúcepredstavovaťdôvody

k zbaveniu sa jej zodpovednosti a predložila dôkazy. Nakoľko odporkyňa napriek poučeniu podľa § 120
ods. 4 O. s. p. v prvostupňovom neuviedla žiadne skutočnosti a dôkazy (č.l. 299 spisu), u ktorých naviac
neuviedla, že ich bez svojej viny nemohla predložiť, nemohli byť tieto odvolacím dôvodom v zmysle ust.
§ 205a ods. 1 O. s. p. Odvolací súd preto na ne neprihliadal.

Keďže odvolací súd sa stotožnil s rozsudkom okresného súdu v napadnutej časti v celom rozsahu nebol
dôvod na doplnenie či zopakovanie dokazovania a preto tento ako vecne správny a to vrátane výroku
o trovách konania potvrdil.V ostatnej časti zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý lebo nebol napadnutý odvolaním.

Výrok o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. Navrhovateľ

bol v odvolacom konaní úspešný, avšak trovy odvolacieho konania si v rámci vyjadrenia k odvolaniu
neuplatnil (§ 211 ods. 2, 151 ods. 1 O. s. p.), pričom ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .