Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/461/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812206274
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5812206274.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy,
na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 7C/58/2012-36 zo
dňa 17. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Námestovo. Vychádzal zo skutočnosti, že v
dotknutej exekučnej veci (sp. zn. tamojšieho súdu 5Er/309/2011) bol exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok. Po podrobnej analýze príslušnej právnej úpravy (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku),
vrátane jej legislatívneho vývoja, dospel k záveru, že lehota 15 dní na vydanie poverenia sa od 1.6.2011

nevzťahuje na prípady, v ktorých je exekučným titulom (práve) rozhodcovský rozsudok. V predmetnej
exekučnej veci bola pritom žiadosť o vydanie poverenia podaná dňa 14.4.2011. Tým, že o nej bolo
rozhodnuté („až“) 10.6.2011 teda nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu ,t.j. k postupu orgánu
verejnejmoci,ktorýjevrozporesplatnýmiprávnyminormamiaspočívavinejnežrozhodovacejčinnosti.
Za nepreukázanú považoval okresný súd (predovšetkým z hľadiska neunesenia bremena tvrdenia a
dôkazného bremena napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p.) aj zo strany navrhovateľa nárokovanú
škodu; osobitne tvrdené režijné náklady. Obdobne navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi

tvrdenýmnesprávnymúradnýmpostupomaúdajnouškodou,činemajetkovouujmou,ktorútaktiežnijako
konkrétne nevymedzil.
Samostatnýmvýrokomokresnýsúdzamietolprocesnýnávrhnavrhovateľanaprerušeniekonania(podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ a súčasne i podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) do rozhodnutia ústavného súdu
o jeho ústavnej sťažnosti. V tejto spojitosti konštatoval, že otázka vylúčenia zákonnej sudkyne nie je
svojim charakterom predbežnou otázkou; navyše nadriadený súd už (konečným rozhodnutím) o nej
rozhodol, pričom ide o otázku, ktorú sú súdy oprávnené posudzovať. O trovách konania okresný súd

rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v spore úspešnému odporcovi právo na ich náhradu nepriznal
s poukazom na to, že si tieto nevyčíslil a ani zo spisu nevyplývajú.Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že za situácie, kedy sa odporca k návrhu
nevyjadril a zároveň bolo potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise,

nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Taktiež však (súčasne) namietal, že okresný
súd nesprávne prejednal vec v jeho neprítomnosti, lebo (on) predložil riadne zdôvodnenú žiadosť o
zrušenie pojednávania. V tejto spojitosti tvrdil, že nemal možnosť vyjadriť sa k prednesom odporcu,
k vykonaným dôkazom a ani sám nemohol navrhnúť dôkazy na podporu jeho tvrdení. Zdôrazňoval,
že nebol oboznámený s vyjadrením protistrany. Upozornil tiež na to, že pôvod listinných dôkazov

nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Zároveň si okresný súd obsah a rozsah dokazovania určil (bez akéhokoľvek zdôvodnenia) sám.
Meritórne rozhodnutie označil taktiež za predčasné z dôvodu, že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť
rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na

vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a je tiež v
rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania
práva na nestranný súd.

Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal (i) viacero omylov; napr. mal konštatovať, že navrhovateľom
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Dodal, že bolo potrebné sa zaoberať všetkými zložkami nesprávneho
úradného postupu. Osobitne navrhovateľ zdôraznil, že pokiaľ odporca nereagoval na výzvu súdu, aby
predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal okresný súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre

zmeškanie.
Odvolateľ ďalej uviedol, že okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu (celkových)
administratívnych výdajov. V tejto časti považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je neakceptovateľné, aby okresný súd svoje
rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje

identický navrhovateľ a odporca. Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti zapríčinil dlžník - povinný. Právnym titulom nároku je nesprávny úradný postup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal prostredníctvom
znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody,
okresný súd však dokazovanie neprípustne skrátil, pričom odvolateľa nepoučil ani podľa § 120 ods. 4

O.s.p.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Rozhodnutie prvostupňového súdu označil za vnútorne rozporné; na jednej strane bolo
zistené, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pre ktorú nečinnosť sa nenašiel

žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však porušenie práva nebolo
konštatované.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je

právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný. Svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné
naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania

dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť. V tejto
súvislosti sú potom ďalšie jeho námietky dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia
zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.Vyjadrenie k veci nebolo v súdenom prípade odporcom podané, preto (logicky) okresný súd nemohol
porušiť povinnosť jeho doručenia protistrane/navrhovateľovi. Tým je vyvrátená zásadná odvolacia
námietka navrhovateľa, že sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu.

Termín pojednávania v súdenej veci (na deň 17.2.2014 o 8.30 hod. - pondelok) prvostupňový súd
určil 20.1.2014 a právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 23.1.2014.
Až dňa 14.2.2014 (piatok) o 18.29 hod., t.j. po úradných hodinách súdu bol konajúcemu súdu
doručený elektronickým podaním návrh navrhovateľa „na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu

objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“.
Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo zodpovedá nižšie
rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. V
prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže
dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo
116/1993) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Navrhovateľ žiadosť o odročenie pojednávania podal v krátkom časovom predstihu - z hľadiska
pracovných dní doslova niekoľko minút - pred jeho termínom, čím s poukazom (aj) na vzdialenosť
jeho sídla, resp. sídla jeho právneho zástupcu od sídla konajúceho súdu (cca 300km) fakticky zmaril
efektívne využitie ustanovenia § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Navyše, vzhľadom na to, že dotknuté podanie
neobsahuje náležitosti predpísané v ustanovení § 119 O.s.p. - nevymedzenie dňa, kedy sa o dôvode

(požadovaného odročenia pojednávania) navrhovateľ dozvedel a s odkazom na deň tvrdeného podania
ústavnej sťažnosti (12.6.2013) sa nejedná ani o včas podanú žiadosť, v úhrne nepredstavuje dané
podanie kvalifikovaný základ pre eventualitu odročenia pojednávania.

Bezpredmetnou je námietka odvolateľa o neprípustnom konaní vylúčeného sudcu. Zodpovedá totiž

doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v intenciách
záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ ani v žiadosti o odročenie
pojednávania (a prerušenie konania) a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol
žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom
posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu

prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z
19.6.2013 či 4 Cdo 317/2013 z 25.6.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.
Vzhľadom na konštatované taktiež nebolo potrebné vyčkať na právoplatnosť rozhodnutia/výroku o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, v ktorej navrhovateľ na jednej strane vytýka okresnému súdu
vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez jeho nariadenia.
Neopodstatnenými sú tiež tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,
resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie)
založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo

vykonané oboznámením obsahu exekučného spisu sp. zn. Okresného súdu Námestovo 5Er/309/2011,
ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu - označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval
navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (str. 2). Z
uvedeného vyplýva, že zásadným dôkazom je exekučný spis, ktorého pripojenie a oboznámenie žiadal
samotný navrhovateľ. Okresný súd teda rozhodol na základe skutkového stavu zisteného vykonaním

dokazovania, iniciovaného práve navrhovateľom. Zároveň navrhovateľ bol osobitným uznesením z
26.12.2012 (prevzatým 30.11.2012) poučený - okrem iného - o dôkaznej povinnosti, vrátane poučenia
v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p.

Taktiež je v rozpore so skutočným obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacia námietka,

v zmysle ktorej súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote a pre
túto nečinnosť nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Naopak, okresný súd
jednoznačne pomenoval/označil dôvody, v zmysle ktorých k nesprávnemu úradnému postupu nedošlo.
Právnej úprave nezodpovedajúcou je i požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu
nevyjadril, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je výlučne vecou procesnej autonómie

odporcu, či sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim
súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie
saodporcunepochybnebezďalšiehoneznamenápovinnosťsúdurozhodnúťrozsudkomprezmeškanie.V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods.
1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne z dôvodu predkladania enormného

množstva typových podaní) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu k vecným
dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. K žiadnemu zo zásadných záverov okresného
súdu (t.j. predovšetkým o „neplatnosti“ lehoty 15-dní na vydanie poverenia v dotknutej exekučnej veci,
vrátane podrobného právneho rozboru, či o neunesení dôkazného bremena), na ktorých založil svoje
meritórne rozhodnutie, odvolateľ nepredložil relevantnú, resp. vôbec žiadnu protiargumentáciu. Fakticky

sa obmedzil na všeobecné konštatovania („nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach“,
“konajúci súd sa musí vysporiadať s všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“),
ktoré sú len opakovaním návrhu.
Odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu
účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie
na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí, že

nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil (napr. údajné
zistenie o nerozhodnutí v zákonom stanovenej lehote, či o zodpovednosti dlžníka za náklady na správu
pohľadávky). Krajský súd zdôrazňuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa všetky zákonné
požiadavky.

Odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), napadnutý
rozsudok preto vo veci samej potvrdil. Vzhľadom na vecnú správnosť záveru okresného súdu o
neexistencii nesprávneho úradného postupu a kumulatívnosť predpokladov zodpovednosti štátu za
škodu pri výkone verejnej moci bolo neúčelné bližšie sa zaoberať (ne)splnením ďalších podmienok

zodpovednosti.
Viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi dôvodmi odvolania bola významná i pre potvrdenie výroku o
zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Odvolateľ síce výslovne uvádzal, že napáda
rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k predmetnému výroku neposkytol žiadnu
konkrétnejšiu argumentáciu. Nedôvodnosť tvrdenia navrhovateľa o konaní a rozhodovaní vylúčeným

sudcom (ktorá hypoteticky okrajovo mohla spochybňovať daný výrok) je vysvetlená a konštatovaná
vyššie.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od meritórneho
rozhodnutia závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu
úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho
odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.