Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 17, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/277/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812202481
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5812202481.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a

členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Jany Urbanovej, v právnej veci žalobcov: 1/ Mgr. C. G.,
rod. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. č. XXX, 2/ E. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. č. XXX, obaja právne
zastúpení: Mgr. Igorom Paliderom, advokátom, so sídlom v X., T. II. č. XXX, proti žalovanému: C. L., nar.
XX.XX.XXXX, bytom B. č. XXX, právne zastúpený: Mgr. Gabrielom Vonsom, advokátom, so sídlom v
L., ul. C. č. XXX, v konaní o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného
súdu Námestovo č. k. 8C/37/2012-83 zo dňa 27. marca 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 8C/37/2012-83 zo dňa 27. marca 2013 p o t

v r d z u j e.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Námestovo zamietol žalobu žalobcov v rade 1/ a 2/, ktorou
žiadali určiť, že sú titulom vydržania vlastníkmi pozemkov v k. ú. B., zobrazených na geometrickom
pláne Jaroslava Martvoňa - Geoplán zo dňa 09.11.2011, ako KN-C parc. č. 518/14 - zastavané plochy a
nádvoria o výmere 86 m2, KN-C parc. č. 518/7 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 116 m2, KN-C
parc. č. 518/15 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 20 m2, KN-C parc. č. 518/16 - zastavané plochy
a nádvoria o výmere 34 m2, KN-C parc. č. 518/18 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 43 m2, KN-
C parc. č. 518/17 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 40 m2 a KN-C parc. č. 518/13 - trvalé trávne

porasty o výmere 57 m2. Žalobcov v rade 1/ a 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému
trovy konania vo výške 290,07 Eur, k rukám jeho právneho zástupcu Mgr. Gabriela Vonsa, advokáta, so
sídlom v L., ul. C. XXX, a to v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že žalobcovia v rade 1/ a 2/ nemohli nadobudnúť
vlastnícke právo k sporným pozemkom vydržaním podľa § 134 Občianskeho zákonníka preto, lebo aj
keď nehnuteľnosti užívajú od roku 1985, od samého počiatku vedeli, že sa nejedná o tie nehnuteľnosti,
ktoré im boli pridelené bývalým MNV v Lokci na výstavbu ich rodinného domu a zriadenia záhradky.

V skutočnosti boli žalobkyni v rade 1/ zriadené právo osobného užívania k parc. EN č. 518/13, ktorá
je v súčasnosti zapísaná na LV č. XXXX pre k. ú. B., ako parcela KN-C č. 518/17. Na tejto parcele
majú aj žalobcovia postavený svoj rodinný dom súpisné č. XXX. Z vykonaného dokazovania (výsluchu
účastníkov, oboznámením sa s predloženými listinným dôkazmi, výsluchmi svedkov) vyplynulo, že
žalobcovia po celý čas od začiatku stavby rodinného domu vedeli, že neužívajú pôvodnú parcelu s č.
518/13,kuktorejbolozriadenéprávoosobnéhoužívania,ažestavajúnainejparcele.Ktejtosaajneskôr
snažili získať vlastnícke právo vydaním osvedčenia o vydržaní, avšak neúspešne. Vedomosť žalobcov,

o zlom polohovom umiestnení ich rodinného domu je zrejmá už z geometrických plánov z roku 1983 a1985. Pretože žalobcovia vedeli, že ich dom nestojí na pôvodne pridelenej parcele č. 518/3, nemohli byť
presvedčeníotom,žepozemokpoddomomimpatríibazdôvodu,žeimbolovydanéstavebnépovolenie
a kolaudačné rozhodnutie, či preto, že im k tejto parcele svedčil zápis na liste vlastníctva. S poukazom

na uvedené, okresný súd ďalej konštatoval, že v prípade žalobcov v rade 1/ a 2/ sa nejednalo v súvislosti
s tvrdeným nadobudnutím vlastníckeho práva a vydržaním o žiaden ospravedlniteľný skutkový omyl.
A preto nemohli byť ani držiteľmi oprávnenými. Je bez právneho významu, že ich z pozemku niekto
vyháňal alebo upozorňoval na to, že nemajú stavbu na svojom pozemku. Ak aj žalobcovia argumentovali
tým, že medzi C. M. a žalobkyňou v rade 1/ došlo v roku 1984 k reálnej deľbe pôvodných parciel č. 518/1

a č. 518/3 na konci tak, že si tieto parcely rozdelili priečne, ani táto skutočnosť, napriek nerušenému
užívaniu svojej časti „od Námestova“ nemohla u nich z objektívneho hľadiska vyvolať presvedčenie, že
im táto časť skutočne aj patrí. Odhliadnuc od uvedené, v konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz o tom,
či C. M. a žalobkyňa v rade 1/ boli skutočne podielovými spoluvlastníkmi uvedených parciel. A teda je
otáznym, či sa vôbec mohli dohodnúť na takomto rozdelení. Navyše v roku 1984 ustanovenie § 141 ods.
1 Občianskeho zákonníka jednoznačne určovalo, že síce spoluvlastníci sa môžu dohodnúť o zrušení

spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní, avšak ak predmetom spoluvlastníctva bola nehnuteľnosť,
dohoda musela byť písomná. Ak takáto dohoda nebola uzatvorená v písomnej forme, išlo o neplatný
právny úkon podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Preto ani neformálna dohoda o vyporiadaní
prípadného spoluvlastníctva nemohla u žalobcov založiť dobrú vieru, keďže v danom prípade by išlo o
tzv. právny omyl, ktorý je neospravedlniteľný, a to vzhľadom na základnú zásadu, podľa ktorej neznalosť

zákona neospravedlňuje. Na podporu správnosti predmetnej argumentácie prvostupňový súd poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/12/2011 zo dňa 29.02.2012 v zmysle ktorého, pre
založenie dobrej viery nepostačuje iba neformálna dohoda v čase, kedy zákon jednoznačne vyžadoval,
pre platnosť takéhoto právneho úkonu písomnú formu.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s.

p.“) keď v zmysle zásady úspechu v konaní zakotvenej v citovanom ustanovení priznal úspešnému
žalovanému trovy právneho zastúpenia spolu v celkovej sume 290,07 Eur, ktoré boli vyčíslené podľa
Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Proti vyššie uvedenému rozsudku podali žalobcovia v rade 1/ a 2/ odvolanie na základe, ktorého
odvolací súd žiadali, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil, a ich žalobe v celom rozsahu

vyhovel, alternatívne ho zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Okresnému súdu
vytýkali nesprávne skutkové zistenia a právne posúdenie veci. V ďalších podrobnostiach uviedli, že
prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie, keďže žalobcovia sú presvedčení,
že svojimi výpoveďami, ako aj výpoveďami svedkov preukázali pravdivosť svojich tvrdení ohľadom
nadobudnutia vlastníckeho práva, a preto súd mal ich žalobe vyhovieť. Odvolatelia zopakovali, že

prvotne žalobkyňa v rade 1/ požiadala obec Lokcu o pridelenie stavebného pozemku. Tento jej
bol pridelený ako parc. č. 518/13 v k. ú. B.. Vo vzťahu k tomuto pozemku aj podpísala dohodu
o osobnom užívaní stavebného pozemku. V skutočnosti, však na základe stavebného povolenia v
zmysle schválenej projektovej dokumentácie, žalobcovia postavili svoj rodinný dom na inom pozemku.
Popisované umiestnenie stavebného pozemku v stavebnom povolení zo dňa 30.09.1985 zodpovedá

terajšiemu umiestneniu stavby súpisné č. XXX, t. j. v susedstve stavby rodičovského domu žalovaného
(bod 1 stavebného povolenia). Aj v zmysle schválenej projektovej dokumentácie situačné zobrazenie
novostavby preukazuje, že stavebné miesto sa síce definuje označením ako parcela č. 518/3, avšak
reálny zákres umiestnenia stavby zodpovedá presne terajšiemu umiestneniu stavby č. XXX na parc. č.
518/7 a č. 517/8 pre k. ú. B.. Tento najzávažnejší dôkaz opomenul prvostupňový súd vyhodnotiť. Za

ďalšie, aj z kolaudačného rozhodnutia vyplýva skutočné umiestnenie stavebného pozemku. Predmetné
rozhodnutia, ktoré boli vydané na to kompetentnými úradmi, žiadnym spôsobom nevyvolali u žalobcov
vedomosť, že pozemok pod stavbou rodinného domu by im nemal patriť. A práve naopak utvrdili ich
v presvedčení, že všetko súvisiace so stavebným pozemkom majú v poriadku. V tom čase platná
právna úprava (§ 44 Zákona č. 50/1976 Z. z. Stavebný zákon) by pri miestnom šetrení a

zistení, že stavba je postavená na inom pozemku určite neviedla k vydaniu kolaudačného rozhodnutia.
Neobstojí ani geometrický plán z roku 1985, predložený žalovaným, pretože tento nevedel uviesť bližšie
okolnosti, kto ho objednal, pričom označenie objednávateľa je pravidelným údajom v popisnej časti
geometrického plánu. Za danej dôkaznej situácie žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že by malo
ísť o geometrický plán vypracovaný na základe objednávky žalobcov, a v konaní sa nepreukázalo, kto

ho objednával. Taktiež nebolo preukázané, že by bol niekedy doručený žalobcom. Išlo o geometrickýplán, ktorý nebol použitý na žiadny právny úkon a je nelogické, aby si žalobcovia objednali vyhotovenie
geometrického plánu. Tento zaplatili a potom ho na nič nepoužili. Právne závery prvostupňového súdu,
vo vzťahu k úprave vydržania podľa § 134 a nasl. Občianskeho zákonníka s použitím zmienky o

neospravedlniteľnom právnom omyle na strane žalobcov, označili odvolatelia za neprípustný, sledujúci
konformný výklad citovanej právnej normy. V súdenom prípade neboli až do roku 2004, ako to uviedol
svedokK.medziúčastníkmipochybnostiovlastníctvespornéhopozemku.Tentopremeriavaližalobcovia
spoločne s C. M. až v roku 2004. Táto skutočnosť preukazuje, že prv nedošlo k vedomosti žalobcov
o probléme s vlastníctvom sporného pozemku, a teda žiadna iná skutočnosť nevyvrátila existenciu

dobromyseľnosti o vlastníctve sporného pozemku zo strany žalobcov. V zmysle ustanovenia § 130
Občianskeho zákonníka platí, že v pochybnostiach je držba oprávnená. Žalobcovia práve svojim
správaním, keď všetky rozhodnutia k stavbe rodinného domu získali zákonným postupom, a napokon
uskutočniliajúspešnúkolaudáciuichrodinnéhodomu,dosvedčilisvojudobromyseľnosťapresvedčenie,
že im sporný pozemok patrí. Vo svojom odôvodnení však prvostupňový súd posúdil nesprávne tak
nadobúdací titul žalobcov ako aj oprávnenosť ich držby. Vonkajšie správanie žalobcov od roku 1985

až do roku 2014, teda za 19 rokov užívania sporných nehnuteľností neviedlo k zisteniu, že im sporný
pozemok pod rodinným domom č. XXX nepatrí. O posudzovaní skutkového omylu, na ktorý odvoláva
okresný súd pojednáva judikatúra v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/301/2000 zo dňa
17.07.2001. Ďalej do pozornosti odvolacieho súdu dali žalobcovia aj judikatúru o domnelom právnom
dôvode, viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/417/1998, Najvyššieho súdu SR sp. zn.

8/2001 a Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/2077/1999. Prvostupňový súd si mal taktiež vyhodnotiť
aj výpoveď svedkyne J., ktorá prevádzala sporný pozemok na žalovaného, pričom táto potvrdila, že ani
nevedela, že sporný pozemok sa nachádza pod stavbou žalobcov, a teda ani nevedela popísať predmet
prevodu medzi ňou a žalovaným. V danom prípade, takto práve uvedený prevod trpí právnymi vadami, t.
j. s neplatnosťou úkonu pre nenaplnenie náležitosti vôle a prejavu, čo si mal okresný súd, ako predbežnú

otázku vyhodnotiť.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.
s. p. ako vecne správny potvrdil, a to z nasledovných dôvodov:

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania odvolatelia - žalobcovia konštatuje, že
prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal

dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p. a dospel ku skutkovým a právnym záverom,
s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 219 ods. 2
O. s. p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa
na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.

Nadoplnenie,atovsúvislostisvytýkanýmiskutkovýmizávermiokresnéhosúduovedomostižalovaných

v rade 1/ a 2/ ohľadom správneho polohového umiestnenia ich rodinného domu, o neexistencii omylu,
odvolací súd uvádza, že do obsahu práva účastníka občianskeho súdneho konania vyjadriť sa k
všetkým vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia súdom vykonaných dôkazov, prípadne dožadovať sa ním navrhovaného spôsobuvyhodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 98/1997). Za porušenie základného práva zaručeného v
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že okresný súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa. Okresný súd výsledky hodnotenia dôkazov

zahrnul do odôvodnenia napadnutého rozsudku a v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. dostatočne vysvetlil,
ktoré skutočnosti považoval za rozhodné, preukázané a z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odvolací súd poukazuje na to, že právna úprava neurčuje, ako má súd
dôkazy hodnotiť, uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy tak, aby bola súčasne dodržaná
právna úprava, formálna logika a aby rozhodnutie, resp. jeho odôvodnenie, vychádzalo a opieralo sa o

zistený skutkový stav, čo v danom prípade bolo splnené.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.) odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri
aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný
právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho

interpretoval na daný prípad.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nebol naplnený.

Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom
určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho
orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené zároveň

tieto zákonné predpoklady: a/ nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b/
nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom
ustanovenej doby, c/ spôsobilý predmet vydržania. Rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou a
neoprávnenou je dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosti je
potrebné posudzovať „so zreteľom na všetky okolnosti“. Súdna prax je jednotná v tom, že posúdenie

toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len
z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné
objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou,
resp. vykonávaniu práva pre seba. V dobrej viere je držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo
vykonávané právo patrí, aj keď v skutočnosti tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho

práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave.
Základom oprávnenej držby je teda ospravedlniteľný omyl. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo
napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam
konkrétneho prípadu požadovať. O ospravedlniteľný omyl naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z
nedbalosti nevyužila možnosť overiť si skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie právneho úkonu. Omyl

vychádzajúciznevedomostijednoznačneformulovanéhoustanoveniaObčianskehozákonníkaplatného
vdobe,kedysadržiteľdržbyujíma(právnyomyl),ospravedlniteľnýnieje.Pretoaksaniektouchopídržby
nehnuteľnostinazákladeústnejzmluvyoprevodenehnuteľnosti(vdanomprípadebolotvrdenouzmluva
o zrušení spoluvlastníctva), nemôže byť s ohľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom
veci, a to ani v prípade, ak je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti

postačuje a jej zápis v katastri nehnuteľnosti je len formálnym úkonom. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa
o takú zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu (z rozsudku NS SR sp. zn. 5 Cdo 49/2010 zo dňa 29.
03. 2011).

V preskúmavanej veci prvostupňový súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery,
keďkonštatoval,žežalobcoviavrade1/a2/nemohlinadobudnúťvlastníckeprávokspornýmpozemkom

vydržaním podľa § 134 Občianskeho zákonníka preto, lebo aj keď nehnuteľnosti užívajú od roku 1985,
od samého počiatku museli vedieť s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu, že sa nejedná
o tie nehnuteľnosti, ktoré im boli pridelené bývalým MNV v Lokci na výstavbu ich rodinného domu a
zriadenia záhradky. Zo strany žalobcov tak nebola naplnená podmienka dobromyseľnosti, ako jedna zo
zákonných predpokladov nadobudnutia sporných nehnuteľností vydržaním.

Za správny považuje odvolací súd aj právny záver okresného súdu, že aj prípadná neformálna dohoda
o vyporiadaní spoluvlastníctva nemohla u žalobcov založiť dobrú vieru, keďže v danom prípade by
išlo o tzv. právny omyl, ktorý je neospravedlniteľný (viď. prvostupňovým súdom uvádzané rozhodnutieNajvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/12/2011 zo dňa 29.02.2012 a takisto aj sp. zn. 5 Cdo 49/2010 zo
dňa 29. 03. 2011).

Pokiaľ sa týka výroku o trovách konania, okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, za ktoré úkony

právnej služby a v akej sume a podľa akých ustanovení priznal žalovanému trovy konania. V tomto
smere, žalobcovia v rade 1/ a 2/ vo svojom odvolaní neuviedli nič, čím by spochybnil rozhodnutie
okresného súdu.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s.
p. v prospech žalovaného, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech. Tento si však trovy odvolacieho
konania neuplatnil, ani z obsahu spisu nezistil odvolací súd vznik nároku na ne, preto mu náhradu

odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.