Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 18, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/106/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514200557
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8514200557.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a sudcov

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Kohúta ako sudcu spravodajcu, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko,
s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 4C
30/2014 -113 z 02.07.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu v predmetnej veci o zaplatenie náhrady škody a
nemajetkovej ujmy zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Po vykonanom dokazovaní vzal za preukázané, že žalobca sa domáha od žalovanej zaplatenia náhrady
majetkovej škody v sume 125 eur a v sume 961,15 eur z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola
spôsobená tým, že Okresný súd Vranov nad Topľou nerozhodol v zákonom stanovenom čase o žiadosti

oudeleniepoverenianavykonanieexekúcie(vexekučnejvecivedenejnaOSVranovnadTopľoupodsp.
zn. 3Er/64/2011). Ako vyplýva zo spisu OS Vranov nad Topľou sp. zn. 3Er/64/2011, súdu bola doručená
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 31.01.2011. Spolu s touto žiadosťou žalobca
ako oprávnený predložil aj exekučný titul, ktorým je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 09069/10. Súd rozhodol o žiadosti súdneho
exekútora uznesením č. k. 3Er/64/2011-10 zo dňa 1.2.2011 tak, že žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol.

Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením č. k. 5C/833/2012-7 zo dňa 09.10.2012 spojil veci vedené
pod sp. zn. 5C/833/2012, 5C/834/2012, 5C/835/2012, 5C/836/2012, 5C/837/2012, 5C/838/2012,
5C/839/2012, 5C/840/2012, 5C/843/2012, 5C/845/2012, 5C/850/2012, 5C/853/2012, 5C/890/2012 na
spoločné konanie s tým, že budú vedené pod sp. zn. 5C/833/2012. Uznesením sp. zn. 8NcC/50/2012-11
zo dňa 18.10.2012 Krajský súd v Prešove vylúčil sudcov Okresného súdu Vranov nad Topľou a vec
prikázal Okresnému súdu Stará Ľubovňa.

Tamojší súd uznesením č. k. 4C/120/2012-39 zo dňa 9.12.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
12.12.2013 súd vylúčil z predmetného konania veci spojené uznesením Okresného súdu Vranov nad
Topľou č.k. 5C/833/2012 zo dňa 9.10.2012 na samostatné konanie.K porušeniu povinnosti spočívajúcemu v nesprávnom úradnom postupe podľa tvrdenia žalobcu došlo
z dvoch dôvodov, a to tým, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia takejto žiadosti a tým došlo k nedodržaniu
zákonnej lehoty uvedenej v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, resp. že exekučný súd
vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok vydaním uznesenia, ktorým bolo
zamietnuté vydanie poverenia na vykonanie exekúcie s účinkami spočívajúcimi v zániku vykonania
práva, pričom takáto činnosť by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu

odvodzujúceho svoju právomoc od ustanovenia § 40 a nasledujúcich zákona č. 244/2002 Z. z.. V
predmetnej veci vidí žalobca nesprávny úradný postup OS Vranov nad Topľou v tom, že rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oneskorene, keď súd bol bezdôvodne nečinný
viac ako 467 dní, pretože exekučné konanie podľa tvrdenia žalobcu začalo dňa 12.1.2011 a exekučným
súdom bolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 23.4.2011. Po preskúmaní exekučného
spisu však súd prvého stupňa zistil, že tieto tvrdenia sa nezakladajú na pravde, pretože k rozhodnutiu

o žiadosti došlo nasledujúci deň po doručení žiadosti a nie po žalobcom tvrdených 467 dňoch. V
danej veci teda súd nebol nečinný. Otázku, či v konkrétnom prípade konkrétnom prípade bolo alebo
nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať
len Ústavný súd SR, ktorý ju preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu najmä z pohľadu troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu.

Súdne a tým i exekučné konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda
súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. I keď súd v predmetnom konaní vzhľadom na tvrdený okamih
spôsobenia škody, postupuje podľa znenia zákona účinného do 31.12.2012 zastáva názor, že v zmysle
§ 9 ods. 1 citovaného zákona, je dôležité pri skúmaní existencie nesprávneho úradného postupu a

porušenia povinnosti urobiť určitý úkon v ustanovenej lehote, pri skúmaní nečinnosti orgánu verejnej
moci a skúmaní zbytočných prieťahov v konaní alebo iného zásahu vychádzať z vyššie uvedených
záverov, pretože i
samotná súdna prax v tejto oblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej úpravy možnosť
vychádzať v takýchto konaniach o náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy

konaní,prípadnežiadostioprešetrenievybaveniasťažnostinaprieťahyapod.(viďznenie§9citovaného
zákona s účinnosťou od 1.1.2013). Uvedené je dôležité nielen z pohľadu kompetencie príslušného
orgánu posudzovať prieťahy konaní, resp. porušenia ústavného práva, ale i z pohľadu splnenia
si všeobecnej preventívnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka, keďže si navrhovateľ
nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na majetku. I keď predmetom konania o nárokoch žalobcu je

skúmanie nesprávneho úradného postupu súdu a s tým vzniknutú majetkovú škodu alebo nemajetkovú
ujmu, súd považuje za správne poukazovať i na rozhodnutia Ústavného súdu SR, pretože v konaniach
pred ústavným súdom, kde sa posudzuje porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov sa v podstate skúmajú a vyhodnocujú tie isté okolnosti, ako je zákonná lehota na rozhodnutie,
ostatné okolnosti prípadu, úkony súdu, úkony účastníka konania, zložitosť veci a podobne. Súd má za

to, že nemožno všeobecne rozhodnutie súdu po zákonom stanovenej lehote posudzovať bez ďalšieho
ako nesprávny úradný postup súdu. Žalobca ďalej namietal nesprávny úradný postup exekučného súdu
z dôvodu, že tento nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupom, v
ktorom by správne interpretoval a aplikoval ustanovenie § 44 ods.2 zákona č.233/1995 Z. z.. V tejto
súvislosti dospel súd k záveru, že čo sa týka tvrdeného nesprávneho úradného postupu zamietnutím

vydania poverenia na vykonanie exekúcie, nemohlo sa jednať o nesprávny úradný postup, ale len o
nezákonné rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 6 ods. 4 zákona 514/2003 Z. z., ktorého výsledkom bola
podľa názoru žalobcu prekážka veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným
a dlžníkom ako povinným. K tomu by chcel súd uviesť, že za nesprávny úradný postup nemožno
považovať taký postup, ktorý našiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Podľa názoru

súdu takéto rozhodnutie, ktorým bolo odmietnuté vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekútorovi,
nebolo ani nesprávnym úradným postupom v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ani sa
nejednalo o nezákonné rozhodnutie, ktorým by orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc v zmysle §
6 ods. 4 zákona 514/2003 Z. z. Dôvodom pre odmietnutie vydania poverenia v predmetnom exekučnom
konaní, bola totiž nezákonnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku z dôvodu neprijateľnej

rozhodcovskej doložky vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu. Skúmaním rozhodcovskej
doložky exekučný súd nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval
svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako je
uvedené napr. v rozhodnutí NS SR sp. zn. 1Cdo/144/2012. V tomto rozhodnutí NS SR je uvedené, žeexekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu a to v ktoromkoľvek štádiu
už začatého exekučného konania a nielen s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, pričom tak
môže urobiť na návrh účastníka konania ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Je v

kompetencii exekučného súdu skúmať tak formálnu, ako aj materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu.
Súdtaknazákladeuvedenéhodospelkzáveru,žežalobcanepreukázalsplnenieužprvéhopredpokladu
zodpovednosti štátu za škodu a to existenciu nesprávneho úradného postupu, resp. nezákonného
rozhodnutia. Čo sa týka druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existencie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej a dospel k záveru, že žalobca

ich v konaní nepreukázal. Súd mal za to, že pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady majetkovej
škody predstavujúcej
náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím
všeobecného súdu v konaní proti dlžníkovi, je pre prípad, že by existovala možnosť vzniku škody,
možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je povinný žalobca preukázať. Žalobca
však v konaní nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci vznik majetkovej škody. Súd

mal zároveň za to, že uznesenie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti oprávneným zvoleného
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie obdobne ako uznesenie okresného
súdu o zastavení exekučného konania prelomí materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku,
pričomzároveňzanikáprekážkarozsúdenejveci.Nadobudnutímprávoplatnostinapadnutéhouznesenia
pre oprávneného odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie jeho práva na súde. Súd sa preto

nestotožnil s tvrdeniami žalobcu o tom, že v dôsledku postupu exekučného súdu podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku došlo k vytvoreniu stavu zakladajúceho reálnu nevymožiteľnosť istiny a mal za
to, že žalobcovi nemohla vzniknúť majetková škoda vo výške náhrady istiny s príslušenstvom, keďže
táto mohla byť opätovne priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom
konaní. Dôkazné bremeno preukázať vznik a výšku skutočnej škody zaťažovalo žalobcu. Žalobca

však toto dôkazné bremeno neuniesol (nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz) a nepreukázal ani
splnenie druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu v časti vzniku majetkovej ujmy. Žalobca sa
taktiež domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože mal za to, že samotné konštatovanie
porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces
zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je

dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Z uvedeného
vyplýva, že nedodržanie zákonnej lehoty, resp. vydanie nezákonného rozhodnutia exekučným súdom

automaticky nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť preukázania
nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nedodržania zákonnej lehoty, resp. nezákonného rozhodnutia,
bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu,
následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automatický vznik nároku na
nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž

súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena účastníkom
konania. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003
Z. z. je preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Žalobca uviedol, že nezákonným zásahom vyvolaná
situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí,

ktoré mohol prijať. Žalobca však svoje tvrdenia nijakým spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal.
Súd nemôže žalobcovi priznať náhradu nemajetkovej ujmy na základe jeho abstraktných tvrdení,
keď nepreukázal a nekonkretizoval, aké podnikateľské postupy a aktivity boli ovplyvnené. Žalobcom
požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20 % z istiny a príslušenstva nie je podložená nijakými
reálnymi skutočnosťami, či odôvodnenými výpočtami. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. V
predmetnom konaní však nedošlo k žiadnemu
porušeniu práv žalobcu, preto mu ani nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca
zároveň nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada
v peniazoch. Prvostupňový úd mal ďalej za to, že žalobca nepreukázal ani splnenie tretieho

predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou majetkovou a nemajetkovou škodou. Žalobca
teda podľa súdu v konaní nepreukázal nielen vznik majetkovej škody, ako ani vznik nemajetkovej ujmy
na jeho strane, nepreukázal ani len to, že zo strany exekučného súdu v exekučnom konaní išlo onesprávny úradný postup, nepreukázal taktiež ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu a prípadne žalobcovi vzniknutou či už majetkovou škodou
alebo nemajetkovou ujmou, teda nepreukázal v tomto konaní ani jednu z podmienok zakladajúcich v

dotknutých prípadoch zodpovednosť žalovanej podľa zákona č. 514/2003 Z. z.., preto súd jeho žalobu
zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. Poukázal na to, že súd rozhodol v merite
veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby
súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednosti
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný

ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
v znení zákona č. 412/2012 Z. z., pretože svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Súd nemôže založiť odôvodnenie zániku nároku na náhradu škody spôsobnej
nesprávnym úradným postupom nedôveryhodnosťou údajov. Platné právo nepozná zánik právneho

nároku takýmto spôsobom. Žalobca nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu a tak mohol niektoré
skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali pôvod v realite. Preto aj ako
dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Toto žiadal už pri
predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody u žalovaného. Súd nevysvetlil názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému

rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda

sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Európsky súd
pre ľudské práva opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej
agendy a podobne. Nemožno pochopiť, ako môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd
vyjadril svoje presvedčenie o rozpore

exekučného titulu so zákonom. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd prejednal vec na neverejnom zasadnutí a teda bez toho, aby na odvolacom pojednávaní
zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa. Právnym dôsledkom takého
preskúmavania napadnutého rozsudku je viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom zisteným
súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1, 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Nakoľko však rozsudok vo veci
samej musí byť verejne vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom

stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu a na internete (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní
napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol
oprávnený preskúmavať tento rozsudok z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom
odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní

napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
opodstatnené. Napriek čiastočne nepresnej citácii dôvodu podanej žaloby a čiastočne nesprávneho
právneho hodnotenia veci rozhodol prvostupňový súd v konečnom dôsledku vecne správne.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v navrhovanom rozsahu, na základe ktorého správne

zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie napadnutého rozsudku a len na zdôraznenie jeho správnosti k
tam uvedeným dôvodom dodáva:

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ZZŠ), štát zodpovedá za
podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem

tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Za „zbytočné prieťahy“ v zmysle citovaných ustanovení nemožno považovať prípady nedodržania lehoty
15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi stanovenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v
prípadoch zamietnutia takejto žiadosti, ako aj v prípadoch zastavenia exekúcie z dôvodov uvedených
v § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, či v prípade zastavenia exekúcie podľa § 45 z. č. 244/1992 Z.

z. o rozhodcovskom konaní.

Podľa § 9 ods. 1 ZZŠ, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci pri výkone verejnej

moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok
postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 86 písm. a/ a d/
Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu Vlády Slovenskej republiky pri výkone jej
pôsobnosti podľa článku 119 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom od 1.1.2013, pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie

vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu spočívajúcou v tom, že ustanovenie § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť na

vznik nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nie je možné aplikovať na právne
vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou
tohtozákonnéhoustanovenia,pretožebyišlooneprípustnú,tzv.pravúretroaktivitupriaplikáciiprávneho
predpisu. Toto ustanovenie zákona č. 514/2003 Z. z. bolo zavedené do tohto zákona zákonom č.
412/2012 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2013, preto je priamo aplikovateľné len na právne vzťahy upravené

zákonom č. 514/2003 Z. z., ktoré vznikli od 01.01.2013.

To však neznamená, že by súd prvého stupňa nemohol ako príklad (inšpiráciu, o ktorej hovorí aj žalobca
vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa) uviesť právne významné okolnosti uvedené vtomto ustanovení, a to v kontexte skúmania, ktoré musí súd vykonať, aj keď sa pri posudzovaní otázky
nesprávneho úradného postupu (vrátane prieťahov
v konaní) pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z. z., ktoré bolo účinné v čase, keď mal vzniknúť zodpovednostný právny vzťah medzi účastníkmi tohto
konania v preskúmavanom exekučnom konaní uvedenom v žalobe a v odôvodnení rozhodnutia súdu
prvého stupňa.

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento
návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od
doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so
zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu; táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

zamietne. V prípade takéhoto rozhodnutia zákon nestanovuje lehotu na rozhodnutie súdu. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,
exekučný titul sa nepreskúmava.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.9.2005, podľa tohto zákona
možno vykonať exekúcie aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých
je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná
osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. S účinnosťou od 1.6.2011 sa to týka výslovne aj

rozhodnutí rozhodcovských súdov (z. č. 102/2011 Z. z.). Pretože rozhodcovské konanie na riešenie
pracovných sporov od roku 1991 neexistuje a právo priznané rozhodnutím takejto komisie sa premlčalo
uplynutím 10 rokov (§ 110ods. 1 Občianskeho zákonníka), je treba ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku vykladať podľa medzinárodného práva, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Je pravdou, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje lehotu 15 dní na písomné
poverenie exekútora na vykonanie exekúcie, s výnimkou exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm.
c/, d/ Exekučného poriadku. Táto legislatívna zmena bola zavedená do exekučného poriadku
zákonom č. 144/2010 Z. z., ktorý novelizoval (okrem iného) Exekučný poriadok a zakotvil s účinnosťou
od 1.6.2010 spomínanú okolnosť, že lehota 15 dní na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí

pre rozhodnutia rozhodcovských komisií a od 1.6.2011 ani pre rozhodcovské rozsudky.

Ustálená súdna prax však umožňuje a usmerňuje súdy aj v smere materiálneho preskúmania okolností,
či neexistuje rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu,
pričom ak takýto rozpor súd zistí, je oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, pričom na takéto zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je v exekučnom
poriadku stanovená žiadna lehota.

Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie) so zákonom je potrebné vykladať aj v kontexte zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý v zmysle §

45 ods. 1, 2 citovaného zákona, umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný
vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom

rozhodcovskom konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležitou
okolnosťou je to, že exekučný súd je oprávnený na zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku alebo
exekučného konania aj bez návrhu v prípade zistenianedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o rozhodcovskom konaní.

Podporne táto okolnosť vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS

606/2012 zo 14.12.2012.

Taktiež je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody a nemožno v súlade s názorom
súdu prvého stupňa vychádzať ani z predloženého znaleckého posudku.

Podobne žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej
tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca ničím
nepodložil a nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým
ukončením procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala

kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože samotná žaloba
tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania.

Jepotrebnézdôrazniť,ženebolapreukázanáanipríčinnásúvislosťmedzipostupomsúduprvéhostupňa
v predmetnej exekučnej veci (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie je možné považovať ani za prieťahy

v konaní) a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Taktiež nijakým spôsobom žalobca nepreukázal údajný stav trvania právnej neistoty, ktorá mala byť
spôsobená tým, že súd prvého stupňa v exekučnom konaní nerozhodol v zákonom stanovenej 15 -
dňovej lehote na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Je potrebné súhlasiť so správnou analýzou právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú vec
vykonanú súdom prvého stupňa a uvedenú v odôvodnení jeho rozhodnutia.

Je totiž potrebné vychádzať z ustanovenia § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva, že

konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.08.2005, pričom v zmysle §
230 ods. 2 Exekučného poriadku určité presne stanovené ustanovenia Exekučného poriadku sa použijú
aj na konania začaté pred 01.09.2008, pričom však úprava uvedená v § 44 ods. 2 (vtedy platného
Exekučného poriadku) v ustanovení § 238 ods. 2 Exekučného poriadku sa nenachádza.

Ako bolo vyššie naznačené, ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa na predmetnú vec
uvádzanú žalobcom ako vec, v ktorej došlo k prieťahom v konaní v podobe oneskoreného rozhodnutia
o návrhu na zmenu exekútora, nevzťahuje.

Taktiež je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia,

že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde
relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody, pričom súd prvého stupňa správne
neprihliadol na znalecký posudok predložený žalobcom v tomto konaní a vyporiadal sa s ním v
odôvodnení svojho rozhodnutia. S týmito závermi súdu prvého stupňa, ktoré sa týkajú predmetného
znaleckého posudku, súhlasí aj odvolací súd, pretože znalecký posudok je sumarizáciou možných

nákladov, ale nie dôkazom ich skutočného vzniku.

Žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v
žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca ničím nepodložil a
nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením

procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky
smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto
okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania.

Taktiež je správny názor súdu prvého stupňa, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi
postupom súdu prvého stupňa v predmetných exekučných veciach (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie
je možné považovať ani za prieťahy v konaní) a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.Pokiaľideotzv.polemizovanieovhodnostidĺžkykonanízákonnýmilehotami,jepotrebnékonštatovať,že
súd prvého stupňa poukázal len na obtiažnosť problematiky, ktorá sa v exekučnom konaní preskúmava,
zvlášť pokiaľ ide o tzv. materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu so zákonom, avšak táto

otázka je bez právneho významu, pretože
rozhodujúcou okolnosťou, o ktorú sa súd oprel pri zamietnutí žaloby žalobcu v predmetnej veci,
je nepreukázanie základných okolností rozhodujúcich pre priznanie nárokov na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy v zmysle vyššie uvedeného.

Pokiaľ ide o predmetnú exekučnú vec, v ktorej malo dôjsť k prieťahom v konaní (vec Okresného
súdu Bardejov sp. zn. 5Er 563/2010), je potrebné konštatovať, že žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola podaná na súd prvého stupňa po 01.06.2010 (30.08.2010), kedy so zreteľom
na legislatívnu zmenu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s účinnosťou od 01.06.2010 lehota 15 dní na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatila pre rozhodcovské rozsudky.

Je však potrebné prisvedčiť súdu prvého stupňa, že tvrdenia žalobcu o oneskorenom vydaní poverenia
sa nezakladajú na pravde, pretože žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 31.1.2011 a o tejto žiadosti bolo rozhodnuté a to uznesením č. k.
3Er/64/2011 dňa 1.2.2011, čiže k rozhodnutiu o žiadosti došlo nasledujúci deň po doručení žiadosti o
vydanie poverenia a nie po žalobcom tvrdených 467 dňoch. V danej veci teda súd nebol nečinný.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v predmetnej veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v
konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej
republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval.

Preto je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne a ako také ho odvolací súd postupom podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, pričom v podrobnostiach poukazuje na správne a výstižné dôvody uvádzané
súdom prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a
žalovanému žiadne preukázateľné trovy spojené s odvolacím konaním nevznikli, preto táto náhrada
nebola priznaná žiadnemu z účastníkov.

Uvedené rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.