Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 17, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/622/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614203305
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5614203305.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej,

sudcov JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci navrhovateľa: PROFI CREDIT
Slovakia,s.r.o.,sosídlomPribinova25,82496Bratislava,IČO:35792752,zastúpenéhospoločnosťou:
Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47
233 516, proti odporcovi: Y. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX P. XXX, štátny občan SR, v konaní o
zaplatenie sumy 832,83 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš č. k. 4C/104/2014-22 zo dňa 30. 05. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 4C/104/2014-22 zo dňa 30. 05. 2014 vo výroku,

ktorým súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol a vo výroku o trovách konania potvrdzuje.

Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok Liptovský Mikuláš č. k. 4C/104/2014-22 zo dňa 30. 05.
2014 n e d o t k n u t ý .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 67,48 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% zo sumy 67,48 Eur od 01.09.2010 do zaplatenia do
troch od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že
odporcovi ich náhradu nepriznal.

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa svojím návrhom na začatie konania zo
dňa 11.04.2014 domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 832,83 Eur spolu

s 9% ročným úrokom z omeškania od 26.05.2010 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Svoj
návrh odôvodnil tým, že navrhovateľ dňa 01.12.2009 uzatvoril s odporcom zmluvu o revolvingovom
úvere č. 8200025971, na základe ktorej poskytol odporcovi úver vo výške 597,49
Eur, ktorý sa odporca zaviazal zaplatiť v 18-tich mesačných splátkach vo výške 48,99 Eur v termínoch
splatnosti podľa splátkového kalendára, ktorý bol dohodnutý v zmluve. Odporca sa dostal do omeškania
súhradousplátokúveruužprisplátkeč.1,apretosinavrhovateľuplatnilprávopodľa§565Občianskeho
zákonníka, t. j. do okamžitej splatnosti úveru, napokon odporca zaplatil len sumu 48,99 Eur. Odporca

mal uhradiť sumu splátok vo výške 832,83 Eur dňa 26.05.2010, ktorú však navrhovateľovi neuhradil ani
čiastočne.

Prvostupňový súd rozhodol vo veci rozsudkom bez nariadenia pojednávania (§ 115 ods. 1 a 2
O.s.p.) pričom vychádzal z listinných dôkazov produkovaných účastníkmi konania v štádiu prípravypojednávania. Z ich obsahu mal preukázané, že odporca dňa 27. 11. 2009 požiadal o
poskytnutie revolvingového úveru pri výške úverového limitu 597,49 Eur splatnom v 18-ich mesačných
splátkach vždy k 20. dňu v mesiaci vo výške 48,99 Eur, pri predpokladanej RPMN 68,86 % ročne,

úrokovej sadzbe 68,86 %, priemernej RPMN 48,96 %, resp. pri poskytnutej čiastky revolvingu vo výške
329,25 Eur, zmluvnej odmene za poskytnutie revolvingu v sume 258,68 Eur, pri predpokladanej RPMN
57,92 % a ročnej úrokovej sadzbe 64,94 %. Z Oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi mal súd
za preukázané, že odporcovi bol schválený úver vo výške 597,49 Eur splatný v 18-ich mesačných
splátkach po 48,99 Eur, so splatnosťou prvej splátky 20. 01. 2010, splatnosťou poslednej splátky 20. 06.

2011, vždy k 20. dňu v mesiaci, pri ročnej úrokovej sadzbe 68,88 %, RPMN 62,90 %, priemernej
RPMN 48,96 Eur. Podľa článku 8.1. Zmluvy predmetom dohody o poskytnutí služby je záväzok veriteľa
poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení nižšie uvedených podmienok službu spočívajúcu
v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru resp. revolvingu poskytnuté na základe
Žiadosti/Zmluvy uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom a záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi odplatu za
poskytnutie služby spočívajúce v možnosti odkladu splátok úveru vo výške 73,62 Eur a za poskytnutie

služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok revolvingu vo výške 44,61 Eur. Z výpisu z účtu
odporcu mal súd za preukázané, že odporcovi bola poskytnutá čiastka 597,49 Eur, skutočne vyplatená
čiastka 523,87 Eur. Odporca zaplatil prvú splátku vo výške 48,99 Eur dňa 20. 01. 2010, ďalšiu splátku
splatnú 20. 02. 2010, a ani nasledujúce odporca neuhradil.

Prvostupňový súd citoval ust. § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 9, § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 4 ods.

1, 2 a 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a tiež ust. § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka pri aplikácii ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení
účinnom do 31.01.2013, ako aj ust. § 261 ods. 2 písm. d) Obchodného zákonníka v znení účinnom do
31.01.2013 a § 497 Obchodného zákonníka, pričom dospel k záveru, že podanou žalobou
sa navrhovateľ domáhal zaplatenia sumy 832,83 Eur a úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo

žalovanej sumy od 26. 05. 2010 do zaplatenia na základe medzi účastníkmi konania uzatvorenej Zmluvy
revolvingovom úvere č. 8200025971. Uvedená zmluva bola uzavretá za účinnosti zákona č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch, preto sa na ňu vzťahujú normy spotrebiteľského práva, keďže ju uzatvoril
odporca ako spotrebiteľ, ktorý nekonal v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Uvedená zmluva je typickou spotrebiteľskou zmluvou, vzhľadom na právnu povahu účastníkov konania.

Na základe písomnej žiadosti bol odporcovi poskytnutý úver vo výške 597,49 Eur. V bode 5. Žiadosti
odporca navrhol uzatvorenie Zmluvy o revolvingovom úvere pri výške úverového limitu 597,49 Eur,
splácaním úveru v 18 mesačných splátkach po 48,99 Eur, úrokoch vo výške 68,86 %, predpokladanej
RPMN 68,86 %, priemernej RPMN 48,96 %. Odporcovi bol poskytnutý úver vo výške 597,49 eur,
splatný v 18 mesačných splátok po 48,99 eur, úrokovej sadzbe 68,86 %, RPMN 62,90 % a priemernej

RPMN 48,96 %. Podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky,
výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Okresný
súd nepovažoval za preukázanú existenciu dvoch platných vzájomných a obsahovo zhodných prejavov
vôle zmluvných strán v časti údaju o výške RPMN. Pritom je právne bezvýznamné, či uvedená zmena
je v prospech alebo neprospech spotrebiteľa. Nakoľko tieto údaje absentujú, uvedený úver sa podľa §

4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Odporcovi bol poskytnutý úver vo výške 597,49 Eur, ale skutočne mu
bola vyplatená čiastka 523,87 Eur, keďže rozdiel navrhovateľ započítal na úhradu odplaty za možnosť
odkladu splátok dojednanú v článku 8.1 Zmluvy. Okresný súd k uvedenej odplate neprihliadol, nakoľko
mal za to, že uvedené dojednanie je neplatné pre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho

zákonníka), v dôsledku čoho vychádzal z výšky skutočne poskytnutého úveru t.j. zo sumy 523,87 Eur,
od ktorej odpočítal výšku odporcom uhradenej splátky 48,99 Eur a rozdiel predstavuje suma 474,88 Eur.

Súd žalobu zamietol v časti čo do zaplatenia 14 splátok po 29,10 Eur, t.j. sumy, ktorá pripadá na tzv.
čistú istinu zo splátok úveru splatných za obdobie od februára 2010 do marca 2011, splatných vždy
k 20. dňu v mesiaci, ako aj jeho príslušenstvo (úroky z omeškania), keď v zmysle ust.

§ 5b Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nároku zo spotrebiteľskej
zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho
voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré
bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné,
aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť dňa 01. 05.

2014. Je zrejmé, že v každej splátke úveru je zahrnutá tzv. čistá istina a úrok. Sumu, ktorá pripadá na
tzv. čistú istinu súd vypočítal ako podiel sumy poskytnutého úveru (523,87 Eur) a počtu dojednanýchsplátok (18). Nakoľko súdom priznaná suma predstavuje tzv. čistú istinu bez úrokov a poplatkov, súd z
navrhovateľom uplatnených splátok úveru odpočítal tzv „čistú istinu“ štrnástich premlčaných splátok, t.j.
sumu 407,40 Eur, rozdiel tak predstavuje súdom priznaná suma 67,48 Eur.

Z výpisu z účtu odporcu mal súd za preukázané, že odporca neuhradil splátku splatnú 20.
02. 2010. Navrhovateľ listom zo dňa 05. 05. 2010 oznámil odporcovi zosplatnenie úveru. Podľa § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v
splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania
zo zaplatenia splátky a keď súčasne upozorní spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie

tohto práva. Preto list zo dňa 05. 05. 2010 (tri mesiace od splatnosti splátky splatnej 20.
02. 2010 uplynuli 20. 05. 2010) označený ako Oznámenie o zosplatnení súd považoval za
upozornenie navrhovateľa na uplatnenie si práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka a za uplatnenie
si práva podľa § 565 t.j. za deň zosplatnenia pohľadávky súd považoval dátum 31. 08. 2010, označený v
Karte klienta zo dňa 09. 12. 2013 ako dátum vykonateľnosti a priznal navrhovateľovi uplatnené úroky z
omeškania odo dňa nasledujúceho t.j. od 01. 09. 2010. Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal zaplatenia úroku

z omeškania od skoršieho dátumu, súd aj v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil ust. § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že odporcovi, ktorý
mal prevažný úspech vo veci, právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže tento si trovy konania
neuplatnil žiadne.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, a to proti výroku ktorým súd vo

zvyšnej časti jeho žalobu zamietol a výroku o trovách konania. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok okresného súdu zmenil tak, že jeho návrhu vyhovie a súčasne zaviaže odporcu na náhradu
trov prvostupňového i odvolacieho konania, ktoré zároveň presne vyšpecifikoval.

Odvolateľ nesúhlasil so záverom okresného súdu o neexistencii dvoch platných vzájomných a obsahovo
zhodných prejavov vôle zmluvných strán, v časti údaju o výšky RPMN. Návrhom na uzavretie zmluvy o

revolvingovom úvere v tomto prípade je bod 5 - žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru a prijatím
návrhu je bod 6 - údaje o schválenom revolvingovom úvere. Ohľadne mechanizmu zmluvného vzťahu
preto okresný súd nedostatočne zohľadnil skutočnosť, kedy obsah návrhu a podmienky, za ktorých je
podávaný je určený charakterom žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru. Z bodu 2.1 zmluvných
dojednanívyplýva,žežiadosťoposkytnutierevolvingovéhoúverujepredkladanážiadateľom(dlžníkom),

ktorý svojou žiadosťou žiada o poskytnutie úveru (ako maximálnej sumy s vedomím, že môže byť
znížená s ohľadom na výsledok posúdenia jeho schopnosti splácať, resp. že môžu byť schválené iné
parametre úveru), s výškou úrokovej sadzby a výškou ročnej percentuálnej miery (ktoré môžu byť
len znížené, t. j. zmenené v jeho prospech) a tiež s výškou splátky (ktorej schválená výška rovnako
nemôže byť vyššia). Po vykonaní posúdenia schopnosti žiadateľa o poskytnutie úveru na základe ním

predloženýchlistínjerozhodnutéouzavretízmluvy,aschválení/neschváleníúveruvpožadovanejvýške.
Konsenzus zmluvných strán o obsahu ich vzájomných vzťahov a na základe zmluvy, ktorý je conditio
sinequa non uzavretia zmluvy nastáva v dôsledku spôsobu, akým dlžník formuluje a vymedzuje obsah
svojho návrhu, keď je to práve sám dlžník, ktorý prostredníctvom odseku 1.1, 1.2, 1.3 a 2.1 žiadosti
výslovne vyjadruje, že jeho návrh zahrňuje aj žiadosť o úver v nižšej sume, ako sa uvádza v bode 5

žiadosti, resp. s inými parametrami, t. j. aj inou výškou RPMN. Údaje o schválenom úvere sú v samotnej
zmluve o revolvingovom úvere a požiadavka na zhodný prejav vôle teda zachovaná bola. Zmluvná
slobodaúčastníkovzmluvyakozákladnýprincípzmluvnéhoprávazahrňujenielenprávouzavrieťzmluvu
s určitým obsahom, ale aj právo dohodnúť sa na mechanizme vzniku zmluvu, ako a čím bude zmluva
tvorená a pod.. Obsah zmluvy ako právneho úkonu je možné určiť aj odkazom na iné ustanovenia

(typicky všeobecné obchodné podmienky, interný predpis v nejakej spoločnosti a pod.). V tomto smere
odvolateľ poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 3Cdon 1396/96 a sp. zn.
33Odo 714/2001. Aj v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka platí, že návrh na uzavretie zmluvy a
jeho prijatie nemusia byť na jednej a tej istej listine, keďže sa nejedná o nehnuteľnosti. Záver okresného
súdu, že postup pri dojednaní odplaty za poskytnutie služby, spočívajúcej v možnosti

odkladu splátok úveru a revolvingu, ako zmluvné dojednanie je v rozpore s dobrými mravmi nezdôvodnil,
a v tejto časti je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Predmetom dohody o poskytnutí služby je prevzatie
záväzku veriteľom (navrhovateľom) poskytnúť odklad splatnosti maximálne troch splátok (v
prípade úveru, a ak dôjde k poskytnutiu revolvingu, aj v prípade revolvingu) a záväzok dlžníka zaplatiť
odplatu za túto službu. Na jednej strane je teda záväzok zaplatiť odplatu za prevzatie povinnosti veriteľaposkytnúť odklad splatnosti splátok a na strane druhej, poskytnúť odklad splatnosti splátok. Jedná sa
teda o úpravu takej situácie, ktorá keby nebola dohodnutá medzi zmluvnými stranami, potom by sa
nedala nahradiť nijakou zákonnou úpravou. Zákon žiadny odklad splátok neupravuje, a už vôbec nie, že

by bolo povinnosťou veriteľa ho poskytnúť, a ak o to dlžník požiada, a to bezodplatne. Uzavretie dohody
naopak, zavádza úpravu, ktorá je výhodnejšia oproti stavu, keby nedošlo k takejto zmluvnej úprave.
Nie je preto zrejmé a odporuje podstate veci, ako môže byť dojednanie dohody o odplatnom poskytnutí
služby a odplaty podľa nej v neprospech spotrebiteľa a v rozpore s dobrými mravmi.

Odvolateľ taktiež nesúhlasil so záverom prvostupňového súdu, ktorý zamietol návrh v časti z dôvodu,

že je premlčaný. Trojročná premlčacia lehota v súdenej veci totiž nemôže byť aplikovaná. Zmluva o
úvere (vrátane zmluvy o revolvingovom úvere) je tzv. absolútnym obchodom (§ 261 ods. 3 písm. d)
Obchodného zákonníka), čo okrem iného znamená aj to, že úprava Obchodného zákonníka sa použije
vždy, iba že je niektorá otázka v ňom neupravená, alebo osobitný predpis obsahuje samostatnú úpravu
na ochranu spotrebiteľa výhodnejšie. Obchodný zákonník upravuje premlčanie komplexne. Súčasne
úprava premlčania v Občianskom zákonníku nie je právnou úpravou určenou na ochranu spotrebiteľa.

Preto by sa v súdenej veci malo postupovať podľa obchodnoprávnej regulácie premlčania. To, že na
obchodnoprávne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa aplikujú ustanovenia aj Obchodného
zákonníka vyplýva výslovne z ust. § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka, ktoré presne stanovuje, ktoré
z jeho ustanovení sa na takýto vzťah s účasťou spotrebiteľa nemôžu použiť (§ 340a ods. 4, § 340b ods.
5, § 369c), resp. sa upravujú obmedzenia pre ich použitie (§ 369 ods. 3). Úprava premlčania tam teda

nepatrí. Obchodnoprávna úprava premlčania a jej použitie vo vzťahu dodávateľ - spotrebiteľ teda nie je
vylúčená, ale naopak prípustná. Uvedený záver vyplýva aj z logického výkladu spotrebiteľského práva
a podstaty právnej úpravy ochrany spotrebiteľa. Právna úprava premlčania v Občianskom zákonníku
nie je úpravou, ktorú je možné považovať za ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Ich cieľom je vytvoriť
medzi zmluvnými stranami také postavenie, aké by mali dvaja rovnocenní zmluvní partneri. Zdanlivá

výhoda použitia občianskoprávnej úpravy premlčania oproti obchodnoprávnej sa prejaví ako nevýhoda
vtedy, ak dôjde napríklad k uznaniu dlhu dlžníkom (záväzku) - viď § 408 Obchodného zákonníka.
Uznanie dlhu, je teda v prípade obchodnoprávneho vzťahu pre dlžníka výhodnejšie, než ako je tomu
v zmysle občianskoprávnej úpravy. V tomto smere poukázal odvolateľ na rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 32Cdo 3337/2010. Zdôraznil, že podľa článku 3 Smernice Rady 93/13

EHS sa za ustanovenie smerujúce k ochrane spotrebiteľa majú považovať také, ktoré
chránia slabšiu stranu proti silnejšej, t. j. upravuje vzťah dvoch subjektov vo výraznom nerovnovážnom
postavení. V tom prípade danú nerovnováhu odstraňujú. Občianskoprávna úprava premlčania takou
rozhodne nie je. Z ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka
vyplýva,ževprospechspotrebiteľasavprípadepochybnostímávykladaťlenobsahzmluvy,anieprávna

úprava. Výklad zákona musí byť vzhľadom na požiadavku predvídateľnosti jeho výkladu i aplikácie
ako imanentného znaku právneho štátu rovnaký. Vzhľadom k uvedenému, navrhovateľ konštatoval, že
konajúci súd nezákonne rozhodol keď dospel k záveru o premlčaní uplatneného nároku, nakoľko mal
vychádzať zo štvorročnej premlčacej doby upravenej Obchodným zákonníkom.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec
rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1 a 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávanie
postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného
súdu vo výroku, v ktorom prvostupňový súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol a v závislom výroku o

trovách konania a ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru,
že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich
skutočnosti, na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym
skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného

vyhotovenia napadnutého rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., odvolací
súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne
odkazuje.Odvolacie námietky navrhovateľa odvolací súd nepovažuje za dôvodné.

Na doplnenie odvolací súd uvádza, že úverová zmluva je dvojstranný úkon, na základe ktorého
dochádza k vzniku, zmene alebo zániku súkromno-právnych vzťahov. Zmluva vzniká na

základe zhodného prejavu vôle zúčastnených osôb. Dvojstranná zmluva vzniká na základe návrhu
na uzavretie zmluvy a prijatia návrhu na uzavretie zmluvy. Pokiaľ návrh na uzavretie zmluvy a jej
prijatie zodpovedajú náležitostiam vyžadovaným zákonom a zodpovedajú skutočnej vôli konajúcich
osôb, dochádza k platnému vzniku zmluvy. Zmluvný konsenzus účastníkov zmluvy má právotvorné
účinky. Pokiaľ ide o návrh a jeho prijatie, musí ísť o vzájomné a obsahovo zhodné prejavy vôle dvoch
zmluvných strán, inak platná zmluva nevznikne.

V súdenom prípade ide o nepochybne spotrebiteľský úver, ktorého podstatnou náležitosťou je dohoda o
výške RPMN. Z listinných dôkazov produkovaných navrhovateľom v prvostupňovom konaní, nesporne
vyplýva, že výška RPMN je iná v návrhu na uzavretie zmluvy, ako je v akceptácii. Z hľadiska zmluvného
práva je irelevantné, či takáto zmena je pre spotrebiteľa výhodná alebo nevýhodná. Podstatná
je skutočnosť, že návrh nebol prijatý bezvýhradne. Z uvedených dôvodov okresný súd správne aplikoval

pri rozhodovaní veci ust. § 44 ods. 2 vety prvej Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že prijatie
návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a
považuje sa za nový návrh. Výška RPMN bola v prejednávanej veci nepochybne uvedená v akceptácii
odchýlne ako v návrhu na uzavretie zmluvy, a preto neobstojí ani možná aplikácia druhej vety citovaného
ust. § 44 ods. 2 a to, že prijatím návrhu je však odpoveď, ktorá vymedzuje obsah navrhovanej

zmluvy inými slovami, ak z odpovede nevyplýva zmena obsahu navrhovanej zmluvy. O takýto prípad
v preskúmavanej veci nešlo.

Z uvedených dôvodov dojednanie o RPMN v zmluve o revolvingovom úvere uzavretej účastníkmi zo dňa
01.12.2009 nemožno považovať za platné zmluvné dojednanie, keďže chýba bezvýhradná akceptácia
návrhu, ak zmluvnému konsenzu medzi zmluvnými stranami nedošlo. Neplatné dojednanie RPMN

spôsobuje absenciu povinnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a spotrebiteľský úver tak, ako
správne konštatoval okresný súd, treba považovať za úver poskytnutý odporcovi navrhovateľom za
bezúročný a bez poplatkov. (§ 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy). Rovnako záver o výške poskytnutého úveru a dlhu
navrhovateľa je správny, a to z dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí.

Následne pristúpil odvolací súd k posúdeniu, či v prejednávanom prípade treba na právny vzťah
účastníkov aplikovať ustanovenia o premlčaní formulované v Občianskom zákonníku alebo úpravu
premlčania upravenú v Obchodnom zákonníku. Aj v prípade, že úver je absolútnym obchodom a že naň
majú dopadať ustanovenia Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy,
v predmetnej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou zákona

o spotrebiteľských úveroch a nepochybne aj ochrannými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ide o
vzťah medzi dodávateľom - obchodníkom a spotrebiteľom, a teda ide o typický občianskoprávny vzťah.

Vprípadeduplicitnejprávnejúpravyrovnakýchinštitútovsúkromnéhoprávajedôvodnéaplikovaťprávnu
úpravu o občianskych právach, a nie podnikateľské právo (rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci
5MCdo 20/2009). Prípadné použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva na spotrebiteľský právny

vzťah, a to aj pokiaľ ide o otázku premlčania, predstavuje zhoršenie postavenia spotrebiteľa.

V súvislosti s nadobudnutím účinnosti zákona č. 150/2004 Z. z. (01. 01. 2004) došlo k zásadnej
zmene spotrebiteľského práva. Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly oproti zneniu Občianskeho zákonníka
sa dostali do rozporu s jeho novým ustanovením § 54 ods. 1 „spotrebiteľovi sa ani inak nesmie
zhoršiť jeho postavenie“. Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva, a nie občianskeho práva na

spotrebiteľský právny vzťah, vrátane premlčania, predstavuje takého zhoršenie postavenia spotrebiteľa.

Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami
(dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy, dvojaká právna
úprava zmluvných pokút a pod). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo fungovať(od 01. 01. 1992), avšak niet rozumného dôvodu na konštatovanie, že
na plynutie času a jeho dôsledky vrátane premlčania v typickej občianskoprávnej veci má dopadať
právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi biznismenmi, ak Občiansky zákonník ako kódex

občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre spotrebiteľov výhodnejšia. Odvolací súd preto
odmietol názor navrhovateľa, podľa ktorého na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava
občianskeho práva, ale obchodného práva. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ uplatnil v konaní
premlčané právo, prvostupňový súd postupoval správne, keď pri aplikácii ust. § 5b zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka jeho návrh v

predmetnej časti ako premlčaný zamietol. Totožné závery prijal aj Krajský súd v Prešove v rozsudku č. k.
6Co/81/2012-279 zo dňa 14.02.2013.Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu bolo napadnuté ústavnou
sťažnosťou, na základe ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením I. ÚS 402/2013-10 zo
dňa 19.06.2013 predmetnú sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť a uzavrel, že „nezistil
možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkom krajského súdu“.

Z uvedených dôvodov považuje odvolací súd za nedôvodnú odvolaciu námietku žalobcu, že na
predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale právna úprava uvedená
v Obchodnom zákonníku.

Rovnako vecne správne bolo aj rozhodnutie okresného súdu vo výroku o trovách konania, ktoré plne
zodpovedá úspechu odporcu v tomto konaní a znení ust. § 142 ods. 2 O.s.p. pri aplikácii ust. § 151 ods.

1 O.s.p., proti ktorému odvolateľ nepodal žiadne odvolacie námietky.

Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu v časti, v
ktorej zamietol žalobu a v závislom výroku o trovách konania ako vecne správny p o t v r d i l .

Vo zvyšnej časti, nenapadnutej odvolaním, (t.j. vo vete prvej výroku), zostal rozsudok okresného súdu
nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal. Odvolateľ
- navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na ich náhradu. Naproti tomu, úspešný odporca si náhradu trov aktuálneho
odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu ani žiadne trovy v súvislosti s terajším
druhostupňovým konaním nevznikli.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.