Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/277/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204507
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3212204507.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr.

Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci žalobcu D., s.r.o., so sídlom R., D. XX, B.:
XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou W. D., s.r.o. so sídlom R., I. 4, proti žalovanému
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o
náhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúdu
Bánovce nad Bebravou zo dňa 05. decembra 2013, č.k. 6C/156/2012-120 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti
žalovanému zaplatenia náhrady majetkovej škody a náhrady nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou a zamietol návrh žalobcu
na prerušenie konania. Zároveň žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie po
právnej stránke odôvodnil poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. a) a d),
§ 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a §
17 ods. 1, 2, 3 písm. a), b), c), d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov i § 103, § 104 ods. 2 OSP. K opakovanému
návrhu žalobcu na prerušenie konania súd prvého stupňa uviedol, že o rovnakom návrhu bolo už
skôr v tomto konaní právoplatne rozhodnuté. Ak by mal súd akceptovať takéto návrhy na zrušenie
alebo odročenie pojednávania za účelom rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania a aj niekoľkokrát
rozhodovať o návrhoch na prerušenie konania podaných z tých istých dôvodov, nebolo by možné
pristúpiť k prejednaniu veci a k rozhodnutiu o veci samej, čím bol popretý zmysel a účel súdneho
konania, porušené právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov minimálne jedného z

účastníkov, nehovoriac o porušení ďalších zásad súdneho konania, ako zásady hospodárnosti, ale aj
zásady ne bis in idem (nerozhodovať dvakrát o tej istej veci), hoc ide o procesnú otázku. Okrem toho
žiadosť žalobcu o zrušenie pojednávania (ergo jeho odročenie) nespĺňala náležitosti v zmysle § 119 O.
s. p., žalobca sa o uvedenom dôvode dozvedel podstatne skôr ako bol jeho návrh zaslaný (nakoľko
o identickom návrhu už bolo pred časom rozhodnuté) a dôvod na odročenie nemožno za žiadnych
okolností považovať za dôležitý aj z toho hľadiska, že o totožnom návrhu na prerušenie konania už bolo
rozhodnuté. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol. Najskôr

skúmal, či sú splnené podmienky konania. Uzavrel, že pokiaľ sa žalobca domáha náhrady škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. na základe nesprávneho úradného postupu exekučného súdu spočívajúceho v
prieťahoch v konaní, je tak daná právomoc a príslušnosť súdu prvého stupňa tento nárok vecne posúdiť,
prejednať a rozhodnúť o ňom. Námietku žalovaného o nesplnení podmienky predbežného prerokovanianároku vyhodnotil súd prvého stupňa ako nedôvodnú. V tomto prípade ide o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý je odstrániteľný, a ktorý v konaní bol odstránený tým, že v priebehu konania uplynulo
od prijatia žiadosti žalovaným do dňa rozhodnutia súdu viac ako 6 mesiacov a odporca v tejto lehote

nárok žalobcu na náhradu škody neuspokojil. Pokiaľ žalovaný namietal procesné nedostatky žaloby, tak
je pravdou, že žaloba mala nedostatky, no nie také, aby odôvodňovali postup súdu podľa ustanovenia
§ 43 ods. 1 OSP. Žalobca uviedol v žalobe rozhodujúce skutočnosti a z označenia veci bolo možné
zistiť, z ktorej konkrétnej exekučnej veci svoj nárok odvodzuje. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že
k žalobcom tvrdeným prieťahom v exekučnom konaní nedošlo. Exekučný poriadok v ustanovení § 44

ods. 2 v čase začatia exekučného konania stanovoval 15 - dňovú lehotu iba pre udelenie poverenia
exekútorovi na vykonanie exekúcie, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom
plynula od doručenia žiadosti exekútora súdu, nie od podania návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho
exekútora. V žiadnom prípade však táto lehota neplatila pre iné rozhodnutie súdu o žiadosti exekútora,
a to ani na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Pre iné rozhodnutie o žiadosti o

udelenie poverenia tak platila iba všeobecná povinnosť konať a rozhodnúť o nej v primeranom čase
bez zbytočných prieťahov tak, aby to zodpovedalo právu oprávneného na súdnu ochranu v zmysle čl.
46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V danom
prípade exekučný súd o žiadosti rozhodol do troch mesiacov zastavením exekučného konania z dôvodu
nesplnenia podmienok konania. Dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia do

rozhodnutia súdu o tejto žiadosti preto súd prvého stupňa nepovažoval za prieťahy v konaní
na strane súdu, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu
navrhovateľa na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.
Keďže vecný základ nároku žalobcu bol nedôvodný, keďže súd prvého stupňa nezistil nesprávny úradný
postup v postupe exekučného súdu, bolo by tak bezpredmetné zaoberať sa vznikom škody, jej výškou a

príčinnou súvislosťou medzi postupom exekučného súdu a škodou navrhovateľa. Žalobca nepreukázal
výšku majetkovej škody relevantnými dôkazmi a na jej preukázanie ani nenavrhol žiaden dôkaz. Táto
ani nevyplýva z exekučného spisu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou. Znalecký posudok č.
1/2013 vypracovaný znalcom doc. JUDr. PhDr. G. E., PhD. súd prvého stupňa nepovažoval za dôkaz,
ktorý by mal význam v prejednávanej veci. Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že vo veci by bolo

nadbytočné vykonávať akékoľvek dokazovanie výsluchom svedkov pôsobiacich na exekučnom súde,
keď jediným objektívnym dôkazom o prípadných prieťahoch v konaní, resp. o inom nesprávnom
úradnom postupe súdu môže byť iba exekučný spis, z ktorého sú zrejme všetky úkony a rozhodnutia
súdu v danej veci, ako aj dĺžka konania a čas vykonávania jednotlivých úkonov. Keďže žaloba bola
nedôvodná už v samotnom právnom základe uplatneného nároku, nebol dôvod o právnom

základe uplatneného nároku rozhodovať medzitýmnym rozsudkom. O trovách konania rozhodol súd
prvého stupňa v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 2 O.s.p. a žalovanému náhradu trov
konania nepriznal, keďže si ich nevyčíslil a zo spisu mu žiadne nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní došlo

k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa
mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v
konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.),
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s
ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu
postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania.

Žalobca uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť,
pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre

rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej
republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. Žalobca podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v časejeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd
sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť

navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť
vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v
odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy žalobca

ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa
k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z
vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez

uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu
spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej
strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení

rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si
určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list.
Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti

konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu
udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov,
publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé
akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka
chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a

skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi
opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady
na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je
v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Žalobca hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o

výškemajetkovejškody,atoajprostredníctvomznaleckéhoposudku,ktoréhovyhotoveniesizabezpečil.
Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom
stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný

ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil
porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej
ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky
si žalobca zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika.
Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére žalobcu nerešpektovaním zákonnej

lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219
ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje. Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces,
nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť,
naopakprvostupňovýsúdichnáležitýmspôsobomvcelomsúhrneposúdil,aajnáležitevyhodnotil(nálezÚstavnéhosúduSRsp.zn.IIIÚS36/2010).Jehoúvahyadôvodypodporujúpríslušnýzáver o
nedôvodnosti nároku navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v
rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre

právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj spravodlivé. Žalobca, napriek úvodnému
všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní neuviedol (nepochybne z dôvodu
predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy), aké konkrétne nedostatky meritórnemu
posúdeniu prejednávaného prípadu, teda vecnému dôvodu zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza len
všeobecné konštatovania (napr. "súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že namietané

lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané"), ktoré uvádzal aj v návrhu. Okrem toho uvedené odvolacie
tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá ani skutkovým zisteniam ani
právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd v tomto
prípade zdôrazňuje, že zo znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehotu 15
dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora stanovuje zákon na poverenie exekútora na vykonanie
exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna prax usmerňuje exekučné súdy pred vydaním poverenia

materiálne preskúmať, či neexistuje právna nedovolenosť alebo rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu. V prípade materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu je vo všeobecnosti
15-dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, keďže
spotrebiteľské právo je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré
priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane

judikatúry Súdneho dvora EÚ. A práve preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o
udelenie poverenia ani na zastavenie exekučného konania. Z jazykového, gramatického výkladu
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákonodarca nemal na mysli lehotu 15 dní
na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie.
Ak bolo jeho zámerom, aby sa lehota 15 dní vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, výslovne by to upravil spôsobom ako
pri iných ustanoveniach Exekučného poriadku (napr. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2, atď.) teda s použitím slova
„rozhodne.“ Z uvedených viacerých druhov výkladov zákona (gramatický, jazykový, účelový) vyplýva, že
je nesprávny výklad žalobcu, podľa ktorého je zákonom daná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do 15 dní od doručenia takej žiadosti.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS

197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí

vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia do rozhodnutia súdu o tejto žiadosti nemožno považovať za prieťahy v konaní, ktoré by mohli
viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu, ani za rozhodnutie v lehote,
ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu na súdnu ochranu. Preto odvolací súd zdôrazňuje,

že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo
potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu tak, ako to predpokladá
ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. V nadväznosti na vyššie uvedené
je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať prípadnou nemajetkovou ujmou, tak
ako to predpokladá ustanovenie § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., by v prvom rade muselo

dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej premisy, že k nesprávnemu
úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod sa v prejednávanej veci
zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola žalobcovi postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Prvostupňový súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany žalobcu v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.

Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa, vec bola pridelená sudcovi Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou JUDr. A., PhD. Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 18.10.2012, č. k.
17NcC/480/2012-15, rozhodol, že sudca Okresného súdu Bánovce nad Bebravou JUDr. A. E., PhD. nie
je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 6C/156/2012.
Z obsahu spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že daná vec bola v priebehu konania pridelená na základe

pokynu č. 11/2013-C na prejednanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. C. H.. JUDr. C. H. vo svojom vyjadrení
zo dňa 14.02.2014 uviedol, že v danej veci sa necíti byť zaujatý nakoľko ujma, ku ktorej malo na strane
navrhovateľa dôjsť nebolo spôsobená jeho konaním, ani konaním inej osoby, ktorá by bola k nemu vo
vzťahu osoby blízkej. Taktiež si nebol vedomý ani žiadnych iných okolností na základe, ktorých by bolo
dôvodné pochybovať o jeho nezaujatosti pre vzťah k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom.
Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k záveru,

že na strane zákonného sudcu JUDr. C. H. nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ho v zmysle § 14 a
nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania vo veci vzhľadom na pomer k veci a účastníkom
konania. Odvolací súd má teda za to, že ani zaujatosť sudcu JUDr. Juraja Valášeka rozhodujúceho
vo veci, tvrdená žalobcom a uplatnená ako odvolací dôvod daná nie je. Dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia žalobcu svojim

nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za majetkovú a
nemajetkovúujmuvzmyslezákona514/2003Z.z.Odvolacísúdtiežpoukazujenato,žeÚstavnýsúdSR
opakovane odmietol sťažnosti žalobcu, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu
ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov,
pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu. Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v

odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti žalobcu a žalovaného a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 OSP, hoci tak urobiť nemohol. Súd prvého stupňa
sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania a taktiež v uznesení,
ktorým zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, riadne v odôvodnení uviedol, z akých
dôvodov tento návrh žalobcu zamietol a opätovne o ňom rozhodol aj v rámci odvolaním napadnutého

rozsudku. Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany žalobcu neobstoja z dôvodu,
že súd prvého stupňa na prejednanie veci nariadil opakovane pojednávanie, čím účastníkom konania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre
rozhodnutie vo veci za podstatné. Vyjadrenie žalovaného k návrhu na začatie konania
bolo žalobcovi doručené dňa 14.03.2013 spolu s predvolaním na prvý termín pojednávania vytýčený

na 20.05.2013, pričom tento termín pojednávania bol následne zrušený z dôvodu potreby rozhodnutia
o návrhu žalobcu na prerušenie konania. Druhý termín pojednávania súd prvého stupňa vytýčil na
05.12.2013 a predvolanie žalobcovi doručil dňa 21.10.2013. Žiadneho z nariadených pojednávaní sa
žalobca napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani žalovaný, preto nemožno
uzavrieť, že by v danej súvislosti žalobcovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k

tvrdeniam žalovaného v konaní. Túto možnosť žalobca nevyužil ani po poučení podľa ustanovenia §
120 ods. 4 O.s.p., ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 08.11.2012, ako to vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1 O.s.p., kedy úspešnému žalovaného v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.