Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/334/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210142
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312210142.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Pauerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa :
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. 25, IČO: 35 807 598 zastúpený: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13,
o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Čadca č.k. 4C/231/2012-107 zo dňa 09.07.2013, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, v ktorom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol a vo výroku

o náhrade trov prvostupňového konania (výrok I a II).

Výroku rozsudku okresného súdu, v ktorom zamietol súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania, sa
krajský súd n e d o t ý k a .

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa (I.), ktorým sa dňa 27.09.2012
od odporcu domáhal náhrady škody v sume 125,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume

597,46 Eur. Tvrdil, že práve orgán štátu - Okresný súd Čadca v exekučnej veci označenej podľa
spisovej značky súdneho exekútora Ex/7025/2011 sa dopustil nesprávneho úradného postupu tým, že
poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie nebolo vydané v zákonnej lehote 15 dní, ale
s omeškaním 324 dní a napokon okresný súd vydal i nezákonné rozhodnutie, keď žiadosť súdneho
exekútora o vydanie poverenia zamietol. Uvedeným rozhodnutím okresný súd porušil zásadu právnej
istoty, nerešpektoval právoplatné rozhodnutie rozhodcovského súdu ako rovnocenný exekučný titul.
Navrhovateľ tvrdil, že vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní, keď podal

viaceré žiadosti o informáciu o stave konania (dňa 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010),
podal i sťažnosť na prieťahy (dňa 30.08.2010, 23.11.2010, 25.05.2011). V exekučnej veci neexistovala
okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi
tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej
dobe. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody
v sume 125,- Eur, túto sumu vynaložil vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a

rozhodnutím o nej. Požadoval aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Mal za to, že je nepostačujúce
samotné konštatovanie porušenia jeho práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanieexekúcievzákonomstanovenejdobe.Potrebunáhradynemajetkovejujmyvidelvpožiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutia adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie zaporušenie základných práv a princípov právneho štátu. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si
uplatnil sumu 597,46 Eur. Tento výpočet uskutočnil alikvotným pomerom 55,- Eur za každý mesiac
omeškania v činnosti exekučného súdu vychádzajúc z judikačnej činnosti Ústavného súdu SR v

nálezoch o priznaní finančného zadosťučinenia v dôsledku prieťahov spôsobených všeobecnými súdmi
(navrhovateľ v návrhu uviedol i označenie jednotlivých nálezov Ústavného súdu SR).

Odporca sa v konaní bránil, žiadal zamietnutie návrhu pre bezdôvodnosť. Argumentoval závermi
Ústavného súdu SR prijaté k problematike základného práva (jeho porušenia) na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy SR) prijaté v Nálezoch III ÚS/69/2011, I ÚS/16/02, I
ÚS/63/00, I ÚS/476/2012 a ďalšie. Zvýraznil, že vychádzajúc z novely Exekučného poriadku Zákonom
č. 102/2011 Z.z. (v účinnom znení od 1.6.2011) neplatí 15 dňová lehota na vydanie poverenia podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku,
teda o rozsudok rozhodcovského súdu. Analogické uplatnenie postupu v zmysle tohto ustanovenia aj
pred 01.06.2011 je podľa odporcu prípustné. Následne nedodržanie lehoty 15 dní na vydanie poverenia

pri exekučných tituloch - rozhodcovských rozsudkoch nemožno považovať za prieťah v konaní. Napokon
15 dní bola stanovená len na vydanie poverenia, nevzťahuje sa na prípady zamietnutia návrhu na
vydanie poverenia, čo vyplýva priamo i z obsahového znenia ust. § 44 ods. 2 EP. Za nesprávny úradný
postup nemožno považovať samotné rozhodnutie, ktorým súd návrh na vydanie poverenia zamietol.
Rozhodnutia exekučných súdov ktorými boli zamietnuté žiadosti o vydanie poverenia a skúmanie

materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku, nekalej povahy rozhodcovskej doložky nemožno
považovať za nesprávny úradný postup súdu. Uvedené rozhodnutie za nezákonné možno považovať
len vtedy, ak bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť. Odporca zároveň vzniesol námietku
premlčania voči uplatnenému nároku argumentujúc, že k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu
došlo pred marcom 2009 a ku dňu podania žaloby 27.09.2012 uplynula trojročná premlčacia lehota.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu
Čadca sp. zn. 11Er/607/2011 (sp. zn. súdneho exekútora Ex/7025/2011) zistil, že navrhovateľ v
rozhodcovskom konaní uplatňoval svoj nárok voči povinnej Z. H. (dlžníčke) titulom zmluvy o úvere,
ktorú uzatvorili 20.07.2009 na sumu 200,- Eur úveru zvýšený o poplatok 196,- Eur, spolu 396,- Eur,

mesačná splátka 33,- Eur. Povinná svoj dlh nesplácala, navrhovateľ dňa 20.09.2010 podal návrh na
vydanie exekučného titulu rozhodcovskému súdu. Rozhodcovský súd zaviazal povinnú zaplatiť dlh
oprávnenému (v aktuálnom konaní navrhovateľovi) vo výške 168,- Eur so zmenkovým úrokom 0,25
% denne od 22.06.2010 do zaplatenia, zákonným úrokom 6 % ročne od 06.09.2010 do zaplatenia
a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 122,54 Eur. Rozhodcovský rozsudok nadobudol

právoplatnosť dňa 11.04.2011, vykonateľnosť dňa 14.04.2011. Žiadosť exekútora o vydanie poverenia
bola súdu doručená 24.06.2011, súd rozhodol dňa 01.03.2012 zamietnutím žiadosti exekútora, keď
poverenie nevydal a následne exekučné konanie zastavil. Oprávnený proti dotknutému uzneseniu
exekučného súdu odvolanie nepodal, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.04.2012.

Okresný súd poukazuje ďalej na postupy navrhovateľa, keď ten nezabezpečil pohľadávku preventívne
zabezpečovacímiprostriedkami(napr.ručenie,dohodaozrážkachzomzdy,záložnázmluvaapodobne).
Súdu neprodukoval žiadne dôkazy o tom, že skúmal majetkovú situáciu povinného - návratnosť úveru
pred uzavretím zmluvy o úvere. Napokon povinná podľa zistení súdu ku dňu uzatvorenia zmluvy
20.07.2009 bola bez príjmu, bez zamestnania a zadlžená, čím mal súd preukázané, že navrhovateľ

nezisťoval ani zadlženosť povinnej ku dňu poskytnutia úveru u iných subjektov, dokonca povinnej
poskytolúver,hocipovinnábolaneplatičomskoršíchúverovposkytnutýchnavrhovateľom,čomumuselo
byť zjavné z vlastnej evidencie ku dňu uzavretia úverovej zmluvy.

Okresný súd vec právne posúdil z pohľadu ustanovenia § 3 ods. 1, 2 § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2 § 9

ods. 1 a 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov, vychádzal aj z ustanovenia § 44 ods. 2 Zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej iba „Exekučný poriadok“) v znení účinnom do 01.06.2010 a
v znení od 01.06.2010, z § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Uplatnený nárok navrhovateľa
vyhodnotil i z pohľadu ust. § 441 Občianskeho zákonníka v spojení s § 25 ods. 1 Zákona č. 514/2003 v

spojení s ust. § 17 ods. 1,2,3,4 označeného právneho predpisu.

Vychádzajúc z výsledkov hodnotenia vykonaných dôkazov a z aplikovaných ustanovení označených
právnych predpisov súd prijal záver, že k prieťahom v dotknutom exekučnom konaní nedošlo. Exekučnýsúd síce nerozhodol v lehote 15 dní, avšak zákonná 15 dňová lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku podľa názoru okresného súdu sa vzťahuje len na prípad, keď súd poverenie vydá. Nevzťahuje
sa na prípad, keď súd poverenie nevydá. Vyplýva to z gramatického a logického výkladu ust. § 44

ods. 2 Exekučného poriadku. V danom prípade exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, ale
vychádzajúc z novely Exekučného poriadku § 44 ods. 2 v účinnom znení od 01.06.2010, lehota 15 dní
pre vydanie poverenia neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2, písm. c/ a d/ Exekučného
poriadku, teda o rozsudok rozhodcovského súdu ako sa jednalo v súdenom prípade. Okresný súd
konštatoval, že nedošlo ani k vydaniu nezákonného rozhodnutia, samotné rozhodnutie o zamietnutí

žiadosti na vydania poverenia nemožno považovať za nesprávny úradný postup súdu, pretože postup
súdu našiel vyjadrenie v rozhodnutí, nebol neefektívny. Práve táto rozhodovacia činnosť je podstatou
súdnictva a nemožno ju vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup (poukaz súdu na závery uznesenia
Najvyššieho súdu ČR 25Cdo/1018/07 zo dňa 25.08.2009). Za nesprávny úradný postup okresný súd
nevyhodnotilaniprocesnýpostupexekučnéhosúdupredvydanímrozhodnutia,pretožeprocesnýpostup
smeroval k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti a jeho výsledkom bolo rozhodnutie. Z tohto dôvodu

sa jednalo o procesný postup efektívny. Napokon okresný súd poukazuje na obsahové znenie ust. § 6
ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z., keď rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia
bolo možné skúmať len z hľadiska jeho nezákonnosti. Nezákonné rozhodnutie v dotknutej exekučnej
veci vydané nebolo, napokon ani navrhovateľ nepodal riadny opravný prostriedok proti uzneseniu,
(uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.04.2012), nepredložil rozhodnutie príslušného orgánu,

ktorým by bolo rozhodnutie súdu zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť a ktorým by bol súd viazaný.

Okresný súd zvýrazňuje aj charakter zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom alebo nezákonným rozhodnutím z pohľadu ust. zákona č. 514/2003 Z.z. Ide o osobitnú
zodpovednosť a objektívnu. Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti : 1) porušenie

právnej povinnosti orgánom verejnej moci, spočívajúce v nezákonnom rozhodnutí alebo nesprávnom
úradnom postupe, 2) vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym
úradným postupom, 3) príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá
porušením povinností vznikla - musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky
zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu

nemožno zbaviť.

Podľa záveru okresného súdu navrhovateľ v súdenej veci nesplnil prvú podmienku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, nepreukázal
nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie. Keďže všetky podmienky zodpovednostného

vzťahu musia byť splnené kumulatívne, pri aplikácii logického výkladu je nadbytočné a nehospodárne
dokazovať splnenie ďalších podmienok. Pritom súd by mohol návrh zamietnuť pri nesplnení čo i len
jednej podmienky. Preto nesplnenie ďalších dvoch podmienok súd zdôvodňoval len okrajovo a nad
rámec zákonnej povinnosti. Na strane 9 až 11 rozhodnutia sa následne vyjadruje súd aj k nesplneniu
ďalších dvoch zákonných podmienok uplatňovanej zodpovednosti za škodu, zdôvodňuje, vyhodnocuje

zákonné požiadavky pre naplnenie ďalších podmienok uplatneného nároku, v osobitostiach uvádza
prečo a z akých dôvodov nepreukázal navrhovateľ naplnenie týchto ďalších zákonom požadovaných
podmienok.

Okresný súd v dôvodoch rozhodnutia sa vyjadruje aj k otázke vznesenej námietky premlčania nároku

odporcom. Konštatoval podanie návrhu navrhovateľom v trojročnej zákonnej lehote.

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol aj procesný návrh navrhovateľa, ktorým sa
domáhal prerušenia konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti
pre porušenie jeho práva na zákonného sudcu a na nestranný súd (výrok III). Dôvodnosť procesného

návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c/
O.s.p. podľa názoru okresného súdu naplnený nebol. O vylúčení/nevylúčení sudcov Okresného súdu v
Čadci rozhodoval Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, nie však na základe námietky navrhovateľa
(opakovane tvrdil, že nevzniesol žiadnu námietku zaujatosti voči sudcom Okresného súdu v Čadci),
ale na základe toho, že sudcovia z vlastnej iniciatívy oznamovali skutočnosti z pohľadu § 15 O.s.p. z

dôvodov v § 14 ods. 1 O.s.p. Navrhovateľ neuplatnil právo na vylúčenie sudcov Okresného súdu v Čadci
patriace mu podľa § 15a ods.1 O.s.p. v nadväznosti na § 14 ods. 1 O.s.p. Otázka vylúčenia/nevylúčenia
sudcov z rozhodovania a prejednávania bola nadriadeným súdom zákonným spôsobom rozhodnutá, ideo rozhodnutie v súlade so zákonom, preto nebol dôvod na postúpenie návrhu na zaujatie stanoviska
Ústavnému súdu.
Neexistoval dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Označené ustanovenie

má charakter fakultatívny nie kogentný. Podľa tohto ustanovenia súd môže konanie prerušiť; otázka
vylúčenia/nevylúčenia (zaujatosti zákonného sudcu) bola vyriešená zákonným postupom. Zákonná
sudkyňa z prejednania a rozhodovania veci vylúčená nie je, ide o otázku vyriešenú, preto prerušenie
konania by bolo v zjavnom rozpore s účelom návrhu ktorý navrhovateľ podal. Súd dodal, že navrhovateľ
na jednej strane tvrdí prieťahy v konaní a sám tieto prieťahy spôsobuje vznášaním procesných návrhov,

ktoré sú v rozpore s účelom samotného konania, ktoré sa začalo na jeho návrh.

Okresný súd vec prejednal a rozhodol podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti navrhovateľa a jeho
právneho zástupcu. Procesný návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal odročenia pojednávania okresný
súd neakceptoval. Navrhovateľ predvolanie s procesným poučením prevzal dňa 31.05.2013, návrh na
odročenie pojednávania vzniesol až 08.07.2013, pojednávanie bolo vytýčené na 09.07.2013. Postupom

podľa § 119 O.s.p. oznámil súd právnemu zástupcovi navrhovateľa ihneď po doručení návrhu na
odročenie pojednávania mailovou poštou, že pojednávanie nebude odročené, tvrdený dôvod (podanie
návrhu navrhovateľom na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o
ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na zákonného sudcu a na nestranný súd) nepovažoval za
závažnýdôvodpreodročeniepojednávania,napokonprocesnýnávrhnaodročeniepojednávaniaztohto

namietaného dôvodu mohol vzniesť v podstate skôr., naviac návrh na odročenie pojednávania nemá
náležitosti návrhu podľa § 119 O.s.p. (nebola dodržaná lehota bez zbytočného odkladu - od doručenia
uznesenia do podania návrhu na odročenie pojednávania uplynula lehota takmer 1 mesiaca).

V súvisiacom výroku o trovách konania (výrok II) okresný súd postupoval podľa § 142 ods. 1 v spojení

s § 151 ods. 1 O.s.p. Konštatoval úspech odporcu, na tomto základe i jeho právo na náhradu trov
od neúspešnej procesnej strany - navrhovateľa. Úspešný účastník - odporca trovy konania v zákonnej
trojdňovej lehote nevyčíslil, preto súd rozhodol tak, že mu náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia

rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd porušil svoju povinnosť
zakotvenú v § 114 ods. 2 druhá veta O.s.p., keď mu bezodkladne nedoručil vyjadrenie odporcu k
návrhu. Nemal k dispozícií uvedené vyjadrenie pred termínom pojednávania. Nemal tak vedomosť o
argumentácii a návrhoch na dokazovanie zo strany odporcu, nemal možnosť vyjadriť sa k návrhom
na dokazovanie, predložiť návrhy na doplnenie dokazovania, možnosť vyjadriť sa k vykonanému

dokazovaniu. Takýmto postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať. Vytýkal ďalej, že súd postupujúc
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v jeho neprítomnosti zdôvodňujúc, že sa bez ospravedlnenia na
pojednávanie nedostavil. Postupoval tak napriek tomu, že on podal elektronicky na zverejnenú mailovú
adresu súdu návrh na zrušenie pojednávania, o zrušenie pojednávania požiadal riadne a včas, uviedol
dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené z označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v

jeho neprítomnosti a ak tak postupoval, odňal mu tým právo zúčastniť sa konania pred súdom.
Citoval obsahové znenie ust. § 15 O.s.p. a § 14 ods. 1 O.s.p. Uviedol, že už v texte podaného návrhu
na začatie konania upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v jeho očiach

(odvolateľa) a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu
tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), lebo rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s
ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov, tento jeho právny názor potvrdzujú i rozhodnutia
Krajského súdu v Trenčíne, Nitre, Prešove v skutkovo a právne zhodných veciach v ktorých boli vylúčení
všetci sudcovia okresného súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k

princípu zachovanie práva na nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným sudcom) poukazoval na
rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I.ÚS 27/98, III.ÚS 16/2000.
Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR, a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu neobstojí; že podal (odvolateľ) ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný

súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo ani nie je prípustné, aby
konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom by vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca.Odvolateľ vytýkal ďalej, že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť
konanie, keď odignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej

ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôrazňoval, že trvá na osobnej
účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na
nestrannomsúde.Napokonon(odvolateľ)nemalmožnosťsavyjadriťktvrdeniamodporcu,zktorýchsúd
pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť

vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej
situácie došlo k degradácií zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj
k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ nesúhlasil s aplikáciou „novej právnej úpravy § 9 ods. 2 Zákona
č. 514/2003 Z.z.“ súdom prvého stupňa pri právnom hodnotení zodpovednostného právneho vzťahu.

Podľa neho súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
účinnom pred prijatím Zákona č. 412/2012 Z.z., nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
§ 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. v znení Zákona č. 412/2012 Z.z. Súd svojim rozhodnutím de jura a
de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Neobstojí názor súdu, že Exekučný poriadok nestanovuje lehotu 15 dní na rozhodnutie o zamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia, pretože z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyhnutne vyplýva, že
súd je povinný preskúmať súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom v lehote 15 dní a dospieť k jednoznačnému
záveru, či poverenie vydá, alebo nevydá. Súd musí uskutočniť rozhodovací proces v zákonom určenej
lehote 15 dní bez ohľadu na konečný výsledok, t.j. bez ohľadu na to, či poverenie udelí alebo neudelí.

Odvolateľ v súvislosti s touto odvolacou argumentáciou poukazoval na jednotlivé prípadové situácie,
ktoré podľa jeho názoru v praxi môžu pri aplikácii tohto ustanovenia nastať.
Navrhovateľ poukazuje v odvolaní aj na to, že okresný súd v rozhodnutí sa zaoberal výlučne otázkou
nesprávneho úradného postupu v podobe zbytočných prieťahov. Podstata nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu podľa odvolateľa pozostáva z kumulovaných právnych skutočností, ktoré

predstavujú jednak nerozhodnutie v zákonnej lehote, jednak neodôvodnenú nečinnosť, ako aj existenciu
zbytočných prieťahov. Súd si z uvedených právnych skutočností svojvoľne vybral len jedinú - zbytočné
prieťahy,rozhodovallenonejaostatnénamietanéskutočnostiignorovalčojeneprípustné.Zanesprávne
označil odvolateľ konštatáciu súdu prvého stupňa o nesplnení hmotnoprávnych predpokladov pre vznik
nároku na náhradu škody podľa § 9 ods. 2 len na základe toho, že nebola podaná sťažnosť na prieťahy

v konaní. Z obsahu odôvodnenia súdu nie je zrejmé, že by súd v tomto smere vykonal dokazovanie vo
vzťahu k všetkým spôsobom, ktoré ustanovenie § 9 ods. 2 Zákona 514/2003 Z.z. predpokladá. Okresný
súd konštatuje v rozhodnutí, že nemal preukázanú výšku škody a ani príčinnú súvislosť. On práve
na preukázanie týchto okolností navrhol vykonanie dokazovania, ktoré súd nevykonal, čím mu odňal
opätovne možnosť konať pred súdom a zasiahol do práva na spravodlivý súdny proces. Jednak navrhol

vykonať dokazovanie oboznámením sa s exekučným spisom exekučného súdu v ktorom došlo k vzniku
škody a napokon na vyčíslenie nákladov nechal vypracovať znalecký posudok znaleckou organizáciou,
ktorý je v súčasnosti v štádiu rozpracovania a bude súdu predložený ihneď po jeho spracovaní. Ak súd
rozhodol o návrhu bez oboznámenia sa s týmto dôkazom, je dôvodné očakávanie, že budú naplnené
dôvody na obnovu konania.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom

v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p. a viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania, aplikáciou postupu podľa §
156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu v meritórnom
výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú
správnosť.

Prioritne krajský súd zdôrazňuje, že v posudzovanom prípade ide o sporové konanie, ktoré je
ovládané dispozičnou zásadou. V sporom konaní je povinnosťou účastníkov konania nielen tvrdiť
určité skutočnosti, ale na svoje tvrdenia označiť i predkladať dôkazy. Skutkové tvrdenia navrhovateľa
v podanom návrhu na začatie konania sa viazali k namietanému nesprávnemu úradnému postupuexekučného súdu v konkrétnej odvolateľom označenej exekučnej veci, v ktorej podľa skutkového
vymedzenia návrhu na začatie konania nesprávny úradný postup bol zapríčinený nesplnením povinnosti
exekučného súdu vydať poverenie pre exekútora v lehote 15 dní od predloženia žiadosti o vydanie

poverenia. Z uvedeného tvrdeného nesprávneho úradného postupu navrhovateľ vyvodzuje svoj nárok
tak na náhradu majetkovej škody, ako aj na náhradu nemajetkovej ujmy.

Okresný súd v posudzovanej veci skutkový stav zistil riadne, vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu. Vykonané dôkazy vyhodnotil v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. a

vec správne právne aj posúdil. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným odôvodnením
napadnutého rozhodnutia a len na zvýraznenie správnosti záverov súdu prvého stupňa považuje za
svoju povinnosť vyjadriť sa k podstatným odvolacím argumentáciám tak procesného charakteru, ako aj
charakteru hmotnoprávneho vznesené navrhovateľom v odvolaní.

Podľa ustálenej súdnej praxe pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci

postup súdu v konaní, ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva
Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ide o prípady,
ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecnými záväznými právnymi predpismi
a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva.

Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby dosiahli účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu
všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu (§ 101 ods. 1
O.s.p.). Súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví
na pojednávanie, ani nepožiada z dôležitého dôvodu o jeho odročenie, môže súd vec prejednať v
neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods.

2 O.s.p.).

Pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov (§ 119 ods. 1 O.s.p.). Účastník, ktorý navrhuje
odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu
potom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky

okolnosti ho mohol predpokladať.

Okresný súd za účelom vecného prejednania návrhu nariadil pojednávanie na deň 09.07.2013, na
ktoré predvolal účastníkov, právny zástupca navrhovateľa obdŕžal všetky súvisiace listiny vo veci,
na pojednávanie bol súdom riadne predvolaný, a ako je zrejmé aj z obsahu súdnej doručenky

predvolanie na pojednávanie navrhovateľ prevzal dňa 31.05.2013. Navrhovateľ mal dostatok času na
prípravu na pojednávanie. Je neopodstatnený ďalší odvolací argument vytýkajúci súdu prvého stupňa
uskutočnenie pojednávania napriek písomnej žiadosti o jeho odročenie z dôležitého dôvodu. Z obsahu
spisu vyplýva, že návrh na zrušenie vytýčeného termínu pojednávania navrhovateľ doručoval mailovou
poštou okresnému súdu 08.07.2013, Okresný súd s uvedeným podaním sa aj oboznámil, mal ho

k dispozícii v deň konania pojednávania a mal za to, že sú splnené podmienky na pojednávanie
v neprítomnosti navrhovateľa, jeho právneho zástupcu, o čom rozhodol na pojednávaní procesným
uznesením. Odvolateľom proklamovaný dôležitý dôvod v návrhu o zrušenie pojednávania (na jeho
odročenie) ako objektívne porušenie zásady nestrannosti súdu a sudcu, nevylúčenie sudcov okresného
súdu rozhodnutím krajského súdu z prejednania a rozhodovania v nadväznosti na to i podanie sťažnosti

na Ústavný súd SR odvolateľom sú odvolacie argumentácie podľa názoru krajského súdu účelové,
pretože z obsahu spisu nepochybne vyplynulo že uznesenie Krajského súdu v Žiline 6NcC/3372013-19
zo dňa 28.03.2013, ktorým zákonná sudkyňa JUDr. Anna Plichtíková nebola vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci, bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa 31.05.2013. Je jednoznačné,
že sudkyňa JUDr. Anna Plichtíková (vydala odvolaním napadnutý meritórny rozsudok) z prednania a

rozhodovania veci vylúčená nebola. Neexistuje teda rozhodnutie, ktorým by zákonný sudca mal byť
vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Napokon sám navrhovateľ na písomnú výzvu okresného
súdu zo dňa 19.09.2012 (č.l. 8 spisu) v podaní zo dňa 12.11.2012 (č.l. 10 spisu) výslovne prehlásil, že on
súdu námietku zaujatosti podľa ustanovenia § 15a ods. 1 O.s.p. nepodal. Vzhľadom aj na tento písomný
a výslovný prejav navrhovateľa vyznie kontroverzne jeho námietka v odvolacom konaní vytýkajúca

nedodržanie princípu zákonného sudcu, naviac táto námietka nemá svoj právny základ v danom
štádiu rozhodovania o jeho odvolaní. Následne nebolo možné vyhodnotiť túto skutočnosť uvádzanú
navrhovateľom v návrhu na zrušenie pojednávania za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania,správne preto súd prvého stupňa podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal vec v neprítomnosti účastníkov,
boli pritom naplnené všetky zákonné podmienky aj pre vydanie meritórneho rozhodnutia.

Krajský súd dodáva, že okresný súd disponoval aj dostatočným spisovým materiálom preukazujúcim
skutkový stav veci, navrhovateľ priamo v návrhu vo veci samej už označil konkrétne dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení o nesprávnom úradnom postupe, z ním označených dôkazov súd prvého
stupňa dokonca i vychádzal, keď sa oboznámil s obsahom konkrétneho exekučného spisu priamo na
pojednávaní. Je zrejmé, že navrhovateľ svojim kontroverzným procesným postupom, ktorým účelovo

sledoval odročenie a zmarenie pojednávania, sám sa dostal o možnosť zúčastniť sa pojednávania,
priamo na pojednávaní argumentovať, prípadne predniesť svoje stanoviská. Súd prvého stupňa vytvoril
účastníkom konania procesný priestor, aby prezentovali svoje skutkové tvrdenia, navrhovali, označili
dôkazy. Bolo na účastníkoch, či tento procesný priestor v konaní využijú, alebo nie. Súd prvého
stupňa bol dôsledný i v dôkaznom konaní. Skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie existencie/
neexistencie základu právneho nároku súd zisťoval z obsahu súvisiaceho exekučného spisu ( vychádzal

z označeného dôkazu navrhovateľom ). Jeho skutkové zistenia korešpondujú s existujúcou procesnou
situáciou v predmetnom spise. V dôvodoch rozhodnutia súd dáva účastníkom konania relevantné
odpovede na skutkovo i právne významné otázky z ktorých vychádzal, ktoré ustanovenia súvisiacich
právnych predpisov na posudzovanú vec aplikoval. Poukázal na rozhodovaciu prax aj Ústavného súdu
SR. Nie je možné opomenúť, že exekučným titulom v posudzovanej exekučnej veci bol rozhodcovský

rozsudok, ktorý riešil nároky plynúce z oblasti spotrebiteľského práva. Vzhľadom aj na túto významnú
skutočnosť bolo povinnosťou súdu prvého stupňa i v štádiu rozhodovania o vydaní/nevydaní poverenia
posúdiť, či exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) je v súlade so zákonom, osobitne keď rozhodcovský
rozsudok riešil nároky plynúce zo spotrebiteľsko-právneho vzťahu.

Navrhovateľ podaným návrhom sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy na základe tvrdeného
nesprávneho úradného postupu orgánu štátu (okresného súdu v exekučnom konaní), ktorý videl v
tom, že exekučný súd v posudzovanej veci nerozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, k jeho rozhodnutiu o poverení došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby
(omeškanie viac ako 324 dní). Na daný prípad v celom rozsahu dopadajú ustanovenia Zákona č.

514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do
31.12.2012. Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ označeného právneho predpisu štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, pri výkone
verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon,

alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Správne konštatuje súd prvého stupňa, že ustanovenie §
3 Zákona č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá
predpokladá súčasné splnenie troch podmienok:1/ existenciu nesprávneho úradného postupu, 2/ vznik

škody, 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ide pritom o
kumulatívne splnenie všetkých podmienok. Stačí ak nie je splnená jedna zákonná podmienka, nemôže
nastať zodpovednosť podľa označeného právneho predpisu.

V posudzovanej veci prioritnou hmotnoprávnou otázkou podľa názoru krajského súdu je otázka, či

bola splnená prvá zákonná podmienka základu nároku - existencia nesprávneho úradného postupu.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žiadosť exekútora na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie bola súdu doručená 24.06.2011. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava sp. zn. SR/10822/10 vydaný
dňa 23.11.2010 (právoplatný 11.04.2011 a vykonateľný 14.04.2011). Je jednoznačné, že rozhodcovský

rozsudok ako exekučný titul bol vydaný v spotrebiteľskej veci, takže exekučný súd v súlade s ust.
§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní podrobil exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) ex offo
prieskumu v štádiu exekučného konania, či exekučný titul nemá nedostatky uvedené v § 40 písm.
a/ a b/ Zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, odporuje dobrým mravom. Skúmal

teda súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom
konaní, ktoré ustanovuje hmotno-právny predpoklad vykonania exekúcie. V rámci tohto prieskumu
okresný súd konštatoval neplatné dojednanie rozhodcovskej doložky spotrebiteľskej zmluvy a prijal
následný záver o nedostatku právomoci rozhodcovského súdu v dotknutej veci vydať rozhodnutie.Rozhodcovský rozsudok mal vady z materiálnej stránky následne bol vydaný na základe zmluvy, ktorá
obsahuje neprijateľné podmienky a teda neplatné, následne vydal ho rozhodca, ktorý konal na základe
rozhodcovskej doložky, ktorú súd považuje ako celok za neprijateľnú a neplatnú podľa § 53 ods. 5

Občianskehozákonníka.Tietozisteniaviedlipotomkzamietnutiužiadostisúdnehoexekútoranavydanie
poverenia. Krajský súd osobitne dodáva, že uvedená prieskumná činnosť exekučného súdu je i v štádiu
exekučnéhokonaniaprípustná,dokoncajepovinnosťouexekučnéhosúduvspotrebiteľskejveci(takako
sajednalovdotknutejexekučnejveci)podrobiťexekučnýtitul-rozhodcovskýrozsudokexoffoprieskumu
z pohľadu ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 40 písm. a/ a b/ označeného právneho

predpisu. Tak sa stalo i v súdenej veci. Uvedená prieskumná činnosť si vyžaduje náročnejší časový
priestor v rozhodovacej činnosti exekučného súdu. Výsledok ex offo prieskumu našiel svoj výraz v
rozhodnutí, ktorým okresný súd žiadosť súdneho exekútora zamietol. Proti uzneseniu odvolanie podané
nebolo, neexistuje teda ani rozhodnutie, ktorým by uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
bolo zrušené, resp. zmenené pre nezákonnosť. Navyše skutkové tvrdenie navrhovateľa o tom, že súd
o žiadosti exekútora o udelenie poverenia rozhodol s omeškaním viac ako 324 dní sa preukázalo ako

nepravdivé.

Aj krajský súd prijal záver v súdenej veci, že nebola splnená prioritná - zákonná podmienka
uplatňovaného zodpovednostného vzťahu - existencia nesprávneho úradného postupu orgánom štátu.
ZvýrazňujekrajskýsúdirozhodovaciupraxÚstavnéhosúduSRv NálezochII.ÚS57/01,I.ÚS46/01,I.ÚS

66/02, v zmysle ktorých „ nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“

Nesplnenie prioritnej zákonnej podmienky základu nároku má za následok, že je bezdôvodné zaoberať
sa riešením vzniku existencie škody ( jej výšky ), otázkou príčinnej súvislosti medzi škodou a

nesprávnym úradným postupom. Uvedené hmotnoprávne otázky okresný súd podľa názoru odvolacieho
súdu v dôvodoch rozhodnutia uvádza už nad rámec svojich rozhodovacích povinností.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu
v aplikovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd sa nedotýkal výroku rozsudku v ktorom okresný súd zamietol návrh na prerušenie konania,
tento výrok odvolaním napadnutý nebol.

V odvolacom konaní navrhovateľ úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy odvolacieho
konaniaúspešnejprocesnejstrane-odporcovi,odporcasivšaktietotrovyneuplatnilaanizobsahuspisu
nevyplynulo, že by boli vznikli v súvislosti s podaným odvolaním navrhovateľa nejaké trovy v odvolacom
konaní. Z týchto dôvodov krajský súd postupom podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .