Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 26, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/734/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210031
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Potocký

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312210031.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka

Potockého a členiek senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci
žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom
Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 16C/209/2012-58 zo dňa 04. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd rozsudkom č. k. 16C/209/2012-58 zo dňa 04.04.2014 žalobu zamietol (výrok I.),
žalovanému náhradu trov konania nepriznal (výrok II.) a návrh žalobcu na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie
o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a na nestranný súd zamietol (výrok III.).
V odôvodnení uviedol, že žalobca návrhom zo dňa 27.09.2012 žiadal, aby mu žalovaný nahradil škodu
vo výške 175 € a nemajetkovú ujmu vo výške 995,76 €, ktoré vznikli nesprávnym úradným postupom

súdu spočívajúcim v nevydaní rozhodnutia bez zbytočných prieťahov, keď súd nerozhodol v zákonnej
lehote o zmene súdneho exekútora.
Súd na daný vzťah primárne aplikoval zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov (ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z. z.“), podporne ustanovenia Občianskeho zákonníka, článok 48 ods. 2 prvú vetu Ústavy
Slovenskej republiky, článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
Exekučný poriadok.

Z exekučného spisu sp. zn. 12Er/840/2006 mal súd preukázané, že návrh na zmenu súdneho exekútora
bol podaný dňa 20.09.2010, uznesením č. k. 12Er/840/2006-16 zo dňa 03.04.2012 súd návrh na
zmenu súdneho exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Krajský súd v Žiline
uznesením č. k. 10CoE/99/2013-39 zo dňa 31.06.2013 uznesenie okresného súdu na základe odvolania
oprávneného potvrdil.
Súd konštatoval, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo
nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je osobitnou objektívnou zodpovednosťou.

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
alebo nezákonným rozhodnutím sú porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva
v nezákonnom rozhodnutí alebo nesprávnom úradnom postupe, pričom za nesprávny úradný postup
sa považuje aj nečinnosť, vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnymúradným postupom a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením
povinností vznikla.
Z obsahu spisu sp. zn. 12Er/840/2006 mal okresný súd za zrejmé, že súd nevydal rozhodnutie o zmene

exekútora v lehote 30 dní odo dňa doručenia návrhu na jeho zmenu.
Žalobca v predmetnom exekučnom konaní nepodal sťažnosť na prieťahy. Otázku, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je podľa
názoru okresného súdu kompetentný preskúmavať len ústavný súd. Súdne konanie nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na

podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by
znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať
postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Uvedené uvádza aj dôvodová správa
k novele zákona č. 514/2003 Z. z. vykonanej zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2013.
I keď súd v predmetnom konaní vzhľadom na tvrdený okamih spôsobenia škody, postupuje podľa
znenia zákona účinného do 31.12.2012 zastal názor, že v zmysle § 9 ods. 1 citovaného zákona je

dôležité vychádzať z uvedených záverov, pretože i samotná súdna prax v tejto oblasti vyvolala potrebu
uviesť výslovne do právnej úpravy možnosť vychádzať v takýchto konaniach o náhradu škody len
z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní, prípadnej žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým

bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti
okresný súd poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/2002, kde sa okrem
iného konštatuje, že pri posúdení či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone,
ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože v

týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci.
V ďalšom odôvodnení okresný súd uviedol, že žalobca nepreukázal vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy priamo vyvolanej nesprávnym úradným postupom. Nemal preukázané, že v prípade rozhodnutia
súdu o zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote 30 dní, by došlo k účinnému vymoženiu pohľadávky
oprávneného, a tým naplneniu účelu exekučného konania. Poverený exekútor mohol vykonávať všetky

úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora. V súvislosti s
nevydaním rozhodnutia o zmene exekútora v zákonnej lehote preto nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej
materiálnej škody.
Žalobcanepreukázalvakomrozsahusanedomoholexekvovanejsumy,anito,žesajejnemôžedomôcť,
nepreukázal ani výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením povinností žalovanej. Vyúčtované režijné

náklady žalobcu nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na jeho celkovú
podnikateľskú činnosť. Žalobca je podnikateľský subjekt, náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s
realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu.
Žalobca nepreukázal ani vznik podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. na
náhradu nemajetkovej ujmy. Nekonkretizoval prečo samotné konštatovanie práva nie je dostatočným

zadosťučinením. Žalobca v návrhu vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne dôkazy, ani
konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla.
Žalobca podľa názoru súdu nakoniec nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením
povinností a tvrdenou škodou. Nepreukázal, že bez tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo
došlo k vzniku tvrdenej škody.

Z dôvodu nepreukázania základných zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom potom súd žalobu zamietol.
Okresný súd zamietol aj návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný súd.
Súd dospel k záveru, že dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „O. s. p.“) nie je daný, rovnako nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 písm. c/ O. s. p. Prejudiciálnu otázku si môže súd vyriešiť aj sám (§ 135 ods. 2 O. s. p.). V tomto
prípade touto otázkou je zaujatosť zákonného sudcu, ktorá už bola vyriešená zákonným postupom.
Prerušenie konania by bolo zároveň v zjavnom rozpore s účelom žaloby, ktorú žalobca podal.
O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého žalovanému

ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal, nakoľko ich v zákonnej lehote
nevyčíslil.Proti tomuto rozsudku podal žalobca, prostredníctvom právneho zástupcu, odvolanie, v ktorom navrhol
aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.
Odvolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 O. s. p. K jednotlivým

dôvodom odvolania bližšie uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité
dôvody pre tento postup, z ktorého dôvodu nemohol súd postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a
vec prejednať v jeho neprítomnosti. Pokiaľ tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Uviedol, že uskutočnil podanie obsiahnuté v texte žaloby, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť,

že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom,
že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Ďalej uviedol, že konečné rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.
Proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podáva odvolanie, a teda v čase podania
odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o jeho návrhu na prerušenie konania,

z ktorého dôvodu je meritórne rozhodnutie predčasné. Okresný súd sa podľa žalobcu nedostatočne
oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie
(odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Okresný súd, bez oboznámenia sa s
obsahom predloženej ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Žalobca ďalej
tvrdil, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní

vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa dopustil viacerých omylov, keď
konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady
kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať

pred súdom. Ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť
sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Vytýkal okresnému súdu, že sa
v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu, úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na
udržiavanie a správu informačného systému a z titulu výdajov v súvislosti s urgenciami. Z odôvodnenia

rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom,
že majetková škoda nevznikla, rovnako sa to týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Hodlal
v konaní pred súdom predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy
vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť

rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Súd vo svojom
rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Sám súd predsa zistil, že o
návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup
nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie

práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu, ktoré mu bolo riadne doručené, písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. O. s. p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1 O. s. p.
preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po
preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p. za použitia § 156 ods.
3 O. s. p.), podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým
zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného
vyhotovenia napadnutého rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., odvolací

súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne
odkazuje.Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k chybám, ktoré mohli

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vychádzajúc z uvedeného odvolacie námietky žalobcu
nepovažuje odvolací súd za dôvodné.

V súvislosti so žalobcom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd poukazuje
na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania domnieva, že

sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich
zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Žalobca, kvalifikovane zastúpený advokátom, na výzvu súdu
v danej veci výslovne uviedol, že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. nepodal (č.l. 9 spisu).
Z obsahu spisu však zároveň vyplýva, že o skutočnostiach oznámených žalobcom v návrhu na začatie
konania, pre ktoré mala byť konajúca sudkyňa z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, rozhodol
Krajský súd v Žiline uznesením č. k. č. k. 7NcC/65/2013-16 zo dňa 30.01.2013, ktorým konajúcu sudkyňu

Mgr. Alenu Jančulovú z prejednávania a rozhodovania danej veci nevylúčil. Uznesenie krajského súdu
bolo právnemu zástupcovi žalobcu podľa doručenky doručené dňa 02.04.2013.
Na zdôraznenie, vzhľadom na opakované námietky žalobcu, odvolací súd opätovne uvádza, že
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej
ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 Ústavy SR). Vzhľadom

na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a
len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom,
objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého
sudcusúdanéokolnostivylučujúcehozprejednávaniaarozhodovaniavecieštenezakladábezďalšieho
dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie

sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je
súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31.05.2010 sp. zn.
3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu)
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného na náhradu

škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu
SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej
miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný
profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol

zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá
pomer k veci.

Ďalšiu námietku žalobcu, že okresný súd nemohol v prejednávanej veci postupovať podľa § 101 ods.
2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti, vyhodnotil odvolací súd rovnako ako nedôvodnú.

Zo spisového materiálu mal odvolací súd preukázané, že okresný súd nariadil na prejednanie veci
pojednávanie na deň 04.04.2014. Žalobca a jeho právny zástupca prevzali predvolanie na pojednávanie
dňa 10.03.2014 (č. l. 37 pv spisu), napriek tomu sa na pojednávanie nedostavili. I keď žalobca dňa
28.03.2014 prostredníctvom právneho zástupcu požiadal o zrušenie pojednávania, dôvody uvádzané
žalobcom nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania v zmysle ust. § 101

ods. 2 O. s. p. Žalobca nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku
na jeho strane brániacej mu v účasti na pojednávaní (§ 119 ods. 1 až 3 O. s. p.), ale z dôvodu, že vo veci
koná vylúčený sudca, o ktorej otázke však už nadriadený súd právoplatne rozhodol. Boli teda splnené
všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu v zmysle
ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní dňa 04.04.2014 prejednal a o nej

rozhodol, neodňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám zbavil tým,
že sa na pojednávanie nedostavil. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka žalobcu, že okresný súd
vo veci rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci, nakoľko
neúčasťou na pojednávaní si žalobca a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať
svojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovaťsakvykonanýmdôkazom

a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120
ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku žalobcu, že nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a tvrdení a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie, keď boli v zmysle
ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti žalobcu a

jeho právneho zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní dôkazy vykonal, neodňal tým
žalobcovi možnosť konať pred súdom. V rámci dokazovania boli pritom vykonané len dôkazy navrhnuté
žalobcom, a to exekučný spis Okresného súdu Čadca sp. zn. 12Er/840/2006.

Pokiaľ žalobca namietal, že nemal možnosť oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného, z obsahu spisu

vyplýva, že vyjadrenie žalovaného bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 10.03.2014, spolu
s predvolaním na pojednávanie.

Vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia podrobne uviedol skutkové závery a svoje právne úvahy vo vzťahu k
prejednávanej veci, keď zároveň podrobne vysvetlil, na základe akých skutočností nemal preukázané

splnenie predpokladov zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z., najmä vznik škody a
nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť. Námietka žalobcu, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov
keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, nie je dôvodná. Z
odôvodnenia napadnutého rozsudku nič také nevyplýva. Samotný súd konštatoval, že exekučný súd
nevydal rozhodnutie o zmene exekútora v lehote 30 dní odo dňa doručenia návrhu na jeho zmenu.

Súd však nemal preukázané splnenie ďalších dvoch podmienok vyžadovaných na vznik zodpovednosti
žalovaného za žalobcom tvrdené ujmy, a to vznik škody a príčinnú súvislosť medzi postupom súdu
a tvrdenou škodou. Okresný súd sa dostatočne zaoberal aj týmito ďalšími atribútmi zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, z ktorého dôvodu odvolací súd nepovažoval
za veci zodpovedajúce tvrdenia žalobcu, že prvostupňový súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal

len škodou, ktorá súvisela so správou pohľadávky počas nečinnosti exekučného súdu a ignoroval
všetky ostatné tvrdenia týkajúce sa uplatnenej škody, čím sa stalo jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.
Okresný súd sa pomerne rozsiahlo venoval tak otázke vzniku škody a jej preukázania, ako aj príčinnej
súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Rovnako nie sú na mieste
ani tvrdenia žalobcu o chýbajúcich dôvodoch pri nemajetkovej ujme, keď okresný súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku uviedol podrobné argumenty nielen vo vzťahu k nepreukázaniu existencie škody
ale aj nemajetkovej ujmy, s ktorými argumentmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.

V súvislosti so žalobcom tvrdenou škodou, ktorá mala vzniknúť neskorým rozhodnutím o návrhu na
zmenu súdneho exekútora, zároveň odvolací súd poukazuje na to, že ak je podaný návrh na zmenu

súdneho exekútora, pôvodný súdny exekútor je povinný naďalej vykonávať úkony exekučného konania,
a teda pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktoré mal poverenie, a to až do doby kým nie je
rozhodnuté o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora
pôvodnému exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím o návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote nemohlo dôjsť vytýkaným postupom súdu k vzniku

žiadnej materiálnej škody oprávnenému.

K odvolacím námietkam žalobcu vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na prerušenia konania odvolací
súd, na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu a v reakcii naň, dopĺňa, že odvolateľ v
návrhu na prerušenie konania, ani v odvolaní, neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali

zakladať vylúčenie sudcu (ktorému bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie), než tie, ktoré už boli
predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenie sp. zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013) v
otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, na zrejmú
neopodstatnenosť návrhu na prerušenie konania zo žalobcom uvádzaných dôvodov, preto podľa názoru

odvolacieho súdu nedošlo k pochybeniu, pokiaľ okresný súd o návrhu na prerušenie konania rozhodol
na pojednávaní, na ktorom zároveň rozhodol vo veci samej.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania,
ktorý nebol napadnutý odvolaním žiadneho z účastníkov, ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O. s. p.
Úspešným účastníkom odvolacieho konania bol žalovaný, ktorý si však náhradu trov odvolacieho
konania neuplatnil, preto mu súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.Toto rozhodnutie prijal odvolací súd hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.