Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 26, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/223/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2612209622
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2612209622.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej

a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: Prima banka Slovensko, a.s., Žilina, Hodžova 11,
zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária Antovszká, s.r.o., Bratislava, Bárdošova 2/A,
protižalovanému:M.B.,nar.XX.Q.XXXX,bytomB.,W.XXX/X,o40,17eurspríslušenstvom,oodvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Senica z 12. júna 2013 č. k. 6C 219/2012-67 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. žalobu zamietol a II. žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 52 ods. 1 a § 544 ods. 2 O. z.

(Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 1 ods. 3 zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.
71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov; § 708 ods. 1 a § 710 Obch.
z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 79 ods. 1, § 101
ods. 1, § 120 ods. 1 a § 153 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení). Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia debetného zostatku
na rastovom osobnom účte a žalobu skutkovo odôvodnila tým, že na základe uzavretej zmluvy poskytla
žalovanému službu Povolené prečerpanie na osobnom účte, pričom žalovaná suma má pozostávať z

istiny 26,43 eur a vyčísleného sankčného úroku 13,74 eur. Mal za to, že žalobkyňa síce preukázala
uzavretie medzi ňou (pôvodné obchodné meno žalobkyne bolo Dexia banka Slovensko a.s. a zmenené
bolo1.januára2012naobchodnémenouvedenéajvžalobearozsudku)ažalovaným26.februára2007
Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb (na základe ktorej sa žalobkyňa
zaviazala pre žalovaného zriadiť rastový osobný účet č. XXXXXXXXXX), avšak nepreukázala, že medzi
účastníkmibolozmluvnedojednanéajposkytnutieúveru(povolenéprečerpanienaosobnomúčte),ktoré
sa malo prejaviť ako debetný stav na úverovom účte. Zo Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových

produktov a služieb jednoznačne vyplýva, že žalovaný ako majiteľ účtu nedal návrh na uzavretie
Zmluvy o poskytovaní služby Povolené prečerpanie na osobnom účte a o debete vôbec nevedel. Pre
absenciu jeho vôle nemohlo dôjsť k uzatvoreniu takejto zmluvy, keďže danosť vôle je najzákladnejšou
požiadavkou, ktorú právny poriadok kladie, pretože bez vôle nie je právny úkon. V prípade ak by sa
jednalo o nepovolené (medzi zmluvnými stranami nedojednané) prečerpanie finančných prostriedkov
na osobnom účte, žalobkyňa nešpecifikovala a nepreukázala z čoho pozostáva žalovaná suma. Z ňou
predloženého výpisu z účtu vyplýva, že v žalobe uplatnená istina pozostáva z neuhradených úrokov

(pričom nepreukázala, že boli medzi zmluvnými stranami dojednané, nešpecifikovala v akej výške, z
akej sumy, od kedy a do kedy si ich uplatňuje) a zo zmluvnej pokuty (pričom podmienkou platnéhodojednania zmluvnej pokuty podľa ust. § 544 ods. 2 O. z. je jej písomná forma a nestačí odkaz
na Všeobecné obchodné podmienky). Tieto nároky však možno priznať len ak boli medzi zmluvnými
stranami dojednané. Mal za preukázané, že účastníci uzavreli vyššie spomínanú zmluvu, na ktorú sa

vzťahujú normy spotrebiteľského práva, nakoľko ju uzatvorila žalobkyňa ako dodávateľ a žalovaný ako
spotrebiteľ. Právne posúdenie veci je výlučne vecou súdu, avšak tento je viazaný skutkovými dôvodmi
popísanými v žalobe. Účastník má povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazu a ak si nesplní povinnosť
tvrdenia, teda neunesie bremeno tvrdenia, má to za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec
netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak sa jedná

o rozhodnú skutočnosť podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
má pre účastníka väčšinou za následok nepriaznivé rozhodnutie, k čomu došlo aj v prejednávanej veci.
Žalobkyňa v žalobe v súvislosti s preukazovaním dôvodnosti nároku na zaplatenie žalovanej sumy
tvrdila, že na základe Zmluvy č. XXXXXXXXXX poskytla žalovanému službu "Povolené prečerpanie na
osobnom účte" a žalovaný prostredníctvom svojho účtu vykonával bezhotovostné a hotovostné platobné
operácie na ťarchu osobného účtu (na ktorý účel poskytla žalobkyňa žalovanému na účet peňažné

prostriedky s možnosťou žalovaného ich čerpať do výšky poskytnutého debetného limitu), počas trvania
platnosti zmluvy však prečerpal sumu vo výške 26,43 eur, predstavujúcu nepovolený debetný zostatok.
Z vykonaného dokazovania ale bolo preukázané, že obsahom zmluvy nebolo dojednanie uvedené v
článku I. bod 4 "Návrh majiteľa účtu na uzatvorenie zmluvy o poskytovaní služby Povolené prečerpanie
na osobnom účte", od ktorého (dojednania) žalobkyňa odvodzovala vznik žalovanej pohľadávky. V časti

o trovách konania bol rozsudok odôvodnený právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne len úspechom
žalovaného a neuplatnením si ním požiadavky na náhradu trov.

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala včas odvolanie iba žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie
a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že napadnutý rozsudok vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ona svoj nárok odvodzuje od skutočnosti spočívajúcej v

nedoplatkoch na poplatkoch, úrokoch a zmluvnej pokute v zmysle Zmluvy o rastovom osobnom účte
s odkazom na neoddeliteľné súčasti, ktorými sú Všeobecné obchodné podmienky (ďalej len „VOP“) a
Sadzobník poplatkov. Poukázala na úpravu inštitútu VOP v zmysle ust. § 273 Obch. z., na ustanovenia
č. I body 3 a 7, čl. III body 23 a 37 VOP a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd,majúczato,žežalovanýporušilzmluvuaVOPtým,žejehoúčetdosiaholdebetnýzostatok,ktorý

nadobudol charakter nepovoleného debetu. V dôsledku toho žalobkyňa odstúpila od zmluvy, vyzvala
žalovaného na zaplatenie príslušného debetného zostatku do 3 dní od doručenia odstúpenia, žalovaný
ho však neuhradil, preto ho vyrovnala žalobkyňa, čo je vyjadrené aj vo výpise z účtu žalovaného pod
položkou „vyrovnanie zostatku zatv. účtu“. Ide o účtovnú operáciu banky a z tohto titulu sa požaduje
zaplatenie sumy rovnajúcej sa nevyrovnanej výške debetného zostatku a sankčného poplatku (výška

stanovená v sadzobníku poplatkov), keď sankčná úroková sadzba pri nepovolenom debete na osobnom
účte je 20% ročne a žalobkyňa si príslušný sankčný úrok z omeškania uplatňuje z vyčíslenej istiny za
obdobie odo dňa odstúpenia od zmluvy do dňa podania žaloby. Mala za to, že preukázala oprávnenosť
svojho nároku.

Žalovaný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec (teda
správnosťrozhodnutiarozsudkomvovecisamej,akoajvčastitrovkonania,keďžerozhodnutieotrovách
konania bolo závislým na výsledku konania ako celku) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania
(pretože tu síce šlo /aj/ o vec samu, na druhej strane však nie aj o ktorýkoľvek zo zákonom ustanovených
prípadov potreby prejednávania takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla

potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa vec prejednal na pojednávaní, nešlo
tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si
nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa treba považovať za správny.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s

podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia
(tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodovpredostretých okresným súdom dostatočne jasne a tiež objektívne presvedčivo (samozrejme bez
ambície presvedčiť kohokoľvek, najmä nie niekoho s celkom jednoznačným záujmom na inom výsledku
konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust.

§ 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti
vyporiadať sa s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného
súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Z článku I bod 4. Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, uzavretej medzi
účastníkmi vyplýva, že žalovaný ako majiteľ účtu nenavrhol uzatvorenie zmluvy o poskytovaní služby

Povolené prečerpanie na osobnom účte (viď v uvedenom článku zmluvy zaškrtnuté x nie). Žiadny iný
dôkaz o uzavretí účastníkmi zmluvy o poskytovaní tvrdenej služby žalobkyňa nenavrhla a preto nebolo
možné sa stotožniť s jej tvrdením zo žaloby, že na základe zmluvy žalovanému poskytla takúto službu (v
podstate úver podľa Obch. z.) a už vôbec nie s jej tvrdením, že v súlade so zmluvou konkludentne prijala
návrh zmluvy o poskytovaní služby, o ktorej je tu reč (rozumej návrh žalovaného). Nepreukázala ani
svoje tvrdenie, že na uvedený účel poskytla žalovanému na jeho účet peňažné prostriedky, ktoré mohol

čerpať do výšky poskytnutého debetného limitu, ani že žalovaný tieto prostriedky čerpal. Vzhľadom
na nepreukázanie uzavretia tvrdenej zmluvy nebola žalobkyňa z tohto právneho dôvodu oprávnená za
poskytovanie produktov/služieb ani účtovať poplatky, úroky a zmluvnú pokutu.

Ak potom za takejto dôkaznej situácie súd prvého stupňa rozhodol tak, že žalobu žalobkyne zamietol pre
neunesenie dôkazného bremena, rozhodol správne po vecnej i právnej stránke a odvolací súd mohol

takýto jeho rozsudok len potvrdiť podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.

Podľa § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane
toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti

a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi
obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada
voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná a súd musí vychádzať
zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť
ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých

dôkazov.

Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania,
každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným
spôsobom preukázané, že žaloba žalobkyne je nedôvodná.

Žalobkyňa sa žalobou domáhala na žalovanom zaplatenia sumy 26,43 eur titulom nepovoleného

debetného zostatku na osobnom účte žalovaného, sankčného úroku z omeškania 13,74 eur a úroku z
omeškania 9% ročne zo sumy 26,43 eur od 23. júla 2009 do zaplatenia. Dôvodila uzavretím zmluvy č.
XXXXXXXXXX účastníkmi 26. februára 2007, na základe ktorej poskytla žalovanému službu Povolené
prečerpanienaosobnomúčte(ďalej“službaPP“)aďalšímiužvyššieuvedenýmiskutočnosťami.Uviedla,
že v súlade so zmluvou v prípade konkludentného prijatia návrhu zmluvy o poskytovaní služby PP

bankou dôjde povolením čerpania peňažných prostriedkov do výšky debetného limitu na účte k platnému
a účinnému uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí služby PP, pričom výšku a účinnosť debetného limitu banka
oznámi majiteľovi účtu formou výpisu z technického systému banky na adresu na zasielanie výpisov
v zmysle zmluvy. V zmysle zmluvy za poskytovanie produktov/služieb je banka oprávnená zúčtovať si
poplatky podľa Sadzobníka poplatkov a všetky takého poplatky účtuje na ťarchu účtu zriadeného na

základe zmluvy, ktorého sa poskytnutie produktu/služby týka resp. na ťarchu akéhokoľvek iného účtu
majiteľa účtu vedeného v banke. Vzhľadom k tomu, že žalovaný nedoplnil zostatok na svojom účte
minimálne o čiastku nepovoleného debetného zostatku zvýšenú o ďalšie položky stanovené v zmluve
a sadzobníku poplatkov, žalobkyňa 22. júla 2009 odstúpila od zmluvy z dôvodu podstatného porušeniazmluvnýchpodmienokavyzvalažalovanéhonazaplateniedlžnejsumy40,17eur,pozostávajúcejzistiny
26,43 eur a sankčného úroku z omeškania 13,74 eur v súlade s výpisom z účtu z peňažného ústavu,
ktorým žalobkyňa deklaruje, že údaje, výška a špecifikácia jednotlivých pohľadávok sú generované

bankovým systémom a ktoré (pohľadávky) predstavujú aktuálny záväzok toho ktorého dlžníka k
rozhodujúcemu dátumu v zmysle zmluvy. Žalovaný jej pohľadávku neuhradil.

Žalobkyňa spolu so žalobou predložila iba 2 výpisy z účtu žalovaného z 30. júna 2009 a z 22. júla 2009,
z ktorých vyplýva, že k 29. máju 2009 bol zostatok -21,39 eur (nie je zrejmé, ako tento zostatok vznikol),
k 30. júnu 2009 boli uskutočnené 2 transakcie v hodnote - 2,56 eur (úroky -0,36 eur a balík výhoda

-2,20 eur), nový zostatok k 30. júnu 2009 bol -23,95 eur, k 22. júlu 2009 boli uskutočnené 2 transakcie
v hodnote -2,48 eur (úroky -0,28 eur a balík výhoda -2,20 eur) a vyrovnanie zostatku zatvoreného účtu
26,43 eur s novým zostatkom na účte 0 eur.

Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ktoré
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Podľa odseku 4 tohto

paragrafu súd je povinný okrem vecí podľa ods. 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti
musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo
veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci
samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a
dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.

Žalobkyňa v prejednávanej veci neoznačila iné dôkazy na preukázanie jej tvrdení, ako boli dôkazy
predložené spolu so žalobou a nemala ani návrhy na doplnenie dokazovania, pričom v uznesení
Okresného súdu Senica zo 4. januára 2013 č. k. 6C/219/2012-40, ktoré jej bolo doručené 10. januára
2013 a (jej splnomocnenkyni 9. januára 2013) bola riadne poučená podľa § 120 ods. 1 aj 4 O . s. p.

Podľa § 205a ods. 1 O. s. p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa,

sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a/ sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,

b/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c/ odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d/ ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia je zrejmé, že navrhovanie dôkazov má priamu
spojitosť s povinnosťou tvrdenia. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie

dôkazného bremena. Dôkazným bremenom je zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý
závisí od zistení z navrhnutých alebo z vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena
spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v
ktorých sa vykonávajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne aj iné, než navrhnuté a súd napriek tomu
nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V tomto prípade musí rozhodnúť v situácii

dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým
podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočností
významných z hľadiska hmotného práva.

Žalobkyňa v žalobnom návrhu ani v priebehu súdneho konania nešpecifikovala a nekonkretizovala
žalovanú pohľadávku spôsobom, ktorý by bolo možné považovať za spôsob jasný, zrozumiteľný a

určitý. Nebolo úlohou a povinnosťou súdu prvého stupňa z predložených bankových výpisov z účtuvyvodzovať, z čoho pozostáva žalovaná istina a ako sa žalobkyňa k predloženému vyčísleniu žalovanej
pohľadávky dopracovala. Bolo povinnosťou žalobkyne predniesť skutočnosti, od preukázania ktorých
záviselo uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni žalovanú pohľadávku. Aj v odvolacom

konaní pritom žalobkyňa prakticky len zopakovala tvrdenia obsiahnuté v žalobe a za dôkaz preukazujúci
ňou tvrdené skutočnosti označila znovu iba vyššie uvedené výpisy z účtu žalovaného.

Svoju dôkaznú povinnosť si tak nesplnila a žiadneho z nariadených pojednávaní, na ktorom by mohla
bližšie špecifikovať žalovanú pohľadávku ústne, sa nezúčastnila (keď vždy požiadala o konanie v jej
neprítomnosti).

Odvolací súd ešte poznamenáva, že žalobkyňa v žalobe uviedla, že si okrem istiny uplatňuje sankčný

úrok z omeškania a v odvolaní uviedla, že žalovaná suma pozostáva z nedoplatkov na poplatkoch,
úrokoch a zmluvnej pokute, ktorých spôsob výpočtu však nešpecifikovala.

Úrok a úrok z omeškania sú pritom podstatne odlišné inštitúty. Úrok z omeškania je plnenie, ktoré má
veriteľ právo požadovať od dlžníka, ak tento mešká s plnením peňažného dlhu (§ 517 ods. 2 O. z. a §
369 ods. 1 Obch. z.). Na rozdiel od toho úrok je určitá forma odplaty, ktorú možno dohodnúť pri peňažnej

pôžičke alebo úvere (§ 658 ods. 1 O. z. i § 497 Obch. z.). Pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti,
teda i jej oneskorenej úhrady, možno medzi zmluvnými stranami dojednať tiež zmluvnú pokutu (§ 544
O. z. i § 300-302 Obch. z.), nech aj v takomto prípade relevantná judikatúra dbá na vyššiu mieru
obozretnosti, aby sa za pomoci tohto inštitútu neobchádzali predpisy ustanovujúce maximálnu mieru
sankcií za omeškanie.

Ak by žalobkyňou požadovaný sankčný úrok z omeškania mal mať charakter zmluvnej pokuty, odvolací
súd tu uvádza, že v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania zakladajúce zmluvnú pokutu alebo iné
obdobne znevýhodňujúce ustanovenia zásadne nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných
podmienok, ale iba spotrebiteľskej zmluvy samotnej, teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripojuje svoj
podpis (nález Ústavného súdu Českej republiky z 11. novembra 2013 sp. zn. I. ÚS 3512/11). Aj toto boli

teda dôvody, pre ktoré so žalobou v prejednávanej veci nešlo uspieť.

Včastiotrováchkonaniaboliobsahomspisupodloženézáveryoplnomprocesnomúspechužalovaného
i o neuplatnení si ním náhrady trov konania, pričom takéto závery sa pre nepodanie odvolania tiež
žalovaným (čo by u tohto bolo možné nanajvýš v časti trov konania) stali definitívnymi. Preto odvolací
súd aj v takejto časti rozsudok podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Pri takomto výsledku odvolacieho konania v ňom bol plne úspešným žalovaný a bol to tak on, komu
vzniklo právo na náhradu trov (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Žalovaný však nepodal návrh
na priznanie mu náhrady (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a túto ani (pre prípad vzniku trov, zo spisu sa však
nepodávajúcich) v zákonom ustanovenej lehote (troch pracovných dní) nevyčíslil, čo všetko boli dôvody
rozhodnutia spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto rozsudku (odvolacieho súdu).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.