Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 26, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/806/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210903
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210903.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a

členovsenátuJUDr.YvettyDzugasovejaJUDr.JanyUrbanovej,vprávnejvecižalobcu:POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš č. k. 10C/275/2012-45 zo dňa 30. januára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/275/2012-45 zo dňa 30. januára

2014 p o t v r d z u j e.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Liptovský Mikuláš zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal
náhrady škody z dôvodu tvrdeného nesprávneho úradneho postupu. Žalovanej náhradu trov konania
nepriznal.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno v celom
rozsahu, keď nepreukázal zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, ktorá mala

byť spôsobená nesprávnym úradným postupom v exekučnom konaní sp. zn. 7Er/524/2006. Okresný
súd síce nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote 30 dní od doručenia takéhoto
návrhu, teda v lehote, ktorú predpokladá ustanovenie § 44 ods. 7 veta druhá Zákona č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch, exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) účinného od 01.09.2005
(návrh na zmenu súdneho exekútora bol podaný dňa 20.09.2010, súd rozhodol dňa 21.12.2010),
avšak exekučný súd nekonal svojvoľne a bezdôvodne, ale naopak so všetkou opatrnosťou plynulo,
prihliadajúc aj na zákonné ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Vzhľadom na povinnosť

súdu postúpiť exekučný spis novému exekútorovi, žiadal pôvodného súdneho exekútora o doručenie
exekútorského spisu. Tento bol doručený dňa 15.11.2010. Po doručení exekútorského spisu uznesením
zo dňa 21.12.2010 č. k. 7Er/524/2006-25 návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel, a
poveril vykonaním exekúcie JUDr. Rudolfa Krutého. Žalobca navyše nepreukázal ani ďalšie predpoklady
pre vznik zodpovednosti za škodu, a síce vznik škody a príčinnú súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym
úradným postupom a škodou.
Žalovaná bola úspešná, ale trovy si nevyčíslila ani súd nezistil vzink trov na jej strane, preto jej ich

nepriznal (§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ďalej len „O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie v zákonnej lehote žalobca. Žiadal, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie.Namietal, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. V ďalšom
poukázal na to, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. V tejto súvislosti upozornil i na

právny názor vyslovený Krajským súdom v Trnave, v rozhodnutí sp. zn. 11NcC/46/2012 zo dňa 17. 10.
2012, kde v právne a skutkovo zhodnej veci vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda
a prikázal vec na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Galanta. V konkrétnostiach uviedol, že
súd sa mal dopustiť viacerých omylov. Rozhodol bez toho, aby umožnil žalobcovi ovplyvniť rozhodnutie
všeobecného súdu, vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Žalobca, ako strana v konaní,

nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom
vyjadriť, pričom sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Konečné rozhodnutie
súdomneprichádzalovčasejehovydaniadoúvahyajpreto,žesúdvtenistýdeňrozhodolajozamietnutí
návrhu žalobcu na prerušenie konania, proti ktorému pripustil odvolanie. Žalobca podal proti rozhodnutiu
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, o ktorom ešte nebolo rozhodnuté.

K podanému odvolaniu sa žalovaná nevyjadrila.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p., a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214
ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. tento rozsudok podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako

vecne správny potvrdil.

Pokiaľ išlo skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto
smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), keďže ani zo strany odvolateľa neboli v

priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa
v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

Zodôvodneniarozhodnutiavyplývavzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov

konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj
náležite vyhodnotil.

Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o
neodôvodnenosti nároku žalobcu. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú
pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé.
V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.

Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda
povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O. s. p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti
je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ žalobca poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a na to, že

súd nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti žalobca, odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa postupoval správne, keď nepristúpil na rôzne konštrukcie žalobcu, ktoré iba sťažujú
priebeh konania a postup súdu v ňom. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. predpokladá pre prejednanie
v neprítomnosti takého účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal
z dôležitého dôvodu o odročenie. Žalobca v danom prípade nepožiadal o odročenie z

dôležitého dôvodu. Z návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania, z dôvodu porušenia nestrannosti
súduasudcu,jemožnéprijehoobsahovomposúdenídôjsťkzáveru,žetýmtoúkonombyžalobcamohol
požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na uvedený dôvod - nestrannosť sudcu, súdu
- nie je možné v danej situácii vyhodnotiť takýto dôvod ako dôležitý, nakoľko o nestrannosti súdu už
rozhodované v predmetnom konaní bolo.

Odvolacísúdzdôrazňuje,ženeboloporušenéprávonakontradiktórnekonanie.Podľaust.§115ods.1,2
O. s. p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej
pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie samusí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať
a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd
vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť,
teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s

dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť
môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo
týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je
unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a

právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O. s. p. možno vykonať
dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta
alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O. s. p., súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní,
ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
V danej veci bolo nariadené pojednávanie na deň 30.01.2014 o 9:30 hod., na Okresnom súde Liptovský

Mikuláš, pričom žalobca bol riadne na toto pojednávanie predvolaný, no nedostavil sa, keď zároveň
podal návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a
sudcu. Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O. s. p., majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie
ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, nazerať do spisu,

robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali § 123 O.
s. p., byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní sa súd oboznámil s obsahom spisu a
obsahom exekučného spisu súdu (sp. zn. 7Er/524/2006). Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní dňa
30.01.2014 vykonal dôkazy navrhované žalobcom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa
pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení, tak týmto postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti
a princípu rovnosti zbraní, ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. K
právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, zodpovedá aj povinnosť súdu
umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže aj obsahovať
zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Tento postup bol zo strany okresného súdu postupom podľa

§ 122 ods. 1 v spojení s § 123 O. s. p. dodržaný. Okresný súd dodržal i zásadu priamosti a ústnosti
vykonávania dôkazov, ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje
nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva
účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov a
je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. Práve zo strany

prvostupňovéhosúdudodržanieprávaúčastníkakonaniavyjadriťsakuvšetkýmvykonávanýmdôkazom
je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie spravodlivého
súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo
navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo
byť oboznámení a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť

rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti zbraní, ktorý bol prvostupňovým súdom dodržaný, bola
poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ okresný súd v
rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám na navrhovanie
dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal žalobcovi, ako účastníkovi konania,
možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru ústavného súdu a ESĽP. Postupom okresného

súdu nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového
konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O. s. p., v práve na spravodlivý
proces, ako ho vykladá ústavný súd a ESĽP.
Nepravdivé je tvrdenie žalobcu, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania, z ktorého dôvodu bolo meritórne rozhodnutie prinajmenšom predčasné. Z výrokovej
časti napadnutého rozsudku (ako aj zápisnice o pojednávaní zo dňa 30.01.2014) nevyplýva, že by
okresný súd súčasne rozhodol aj o návrhu žalobcu na prerušenie konania.Pokiaľ žalobca spochybňoval v konaní zákonného sudcu, s poukazom na ust. § 15 ods. 1 O.
s. p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval v uznesení č. k.
7NcC/277/2013-18 zo dňa 19.03.2013, ktorým nebola z prejednávania a rozhodovania vo veci vylúčená

sudkyňa JUDr. Eva Uličná. Keďže u nej neboli zistené okolnosti, ktoré by ju vylučovali. Odvolací súd
v aktuálnom konaní takisto nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného
sudcu.
Ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavuje výnimku z významnej
ústavnejzásady,ženiktonesmiebyťodňatýsvojmuzákonnémusudcovi(čl.48ods.1ÚstavySlovenskej

republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len
celkom výnimočne, a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka
konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania
veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého
rozhodovania.

Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 31. 05. 2010, sp. zn. 3 Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací
súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na
súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci

založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z..

Okresný súd vykonaným dokazovaním nemal za preukázaný nesprávny úradný postup, ako jeden z
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
a taktiež ani tvrdenú škodu a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, s ktorým

konštatovaním sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, preto v ďalších podrobnostiach poukazuje na
dôvody napadnutého rozhodnutia.

Odvolací súd tiež poukazuje na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán

dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 07. 05. 2013,
sp.zn.IV.ÚS471/2012-75).Ďalejjenutnézdôrazniť,žesúdvosvojejrozhodovacejčinnostinazákonom
ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne
okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle

citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne
nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto
súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v
„primeranej lehote" obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 Dohovoru), je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať
a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo

iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p., v spojení s § 224 ods. 1
O. s. p.. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorá si však náhradu trov odvolacieho konania,
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p., neuplatnila, resp. jej ani žiadne trovy nevznikli, preto rozhodol

krajský súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.