Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 26, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/576/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812206325
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5812206325.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a sudcov JUDr. Františka Potockého a JUDr. Jany Urbanovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený splnomocneným zástupcom
Fridrich Paľko s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému:
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Námestovo č. k. 8C/157/2012-103 zo dňa 7. júla 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Námestovo rozsudkom č. k. 8C/157/2012-103 zo dňa 07. 07. 2014 návrh žalobcu zo dňa
03. 07. 2014 na prerušenie konania zamietol (výrok I.). Žalobu zamietol (výrok II.). Žalovanej (ďalej len
„žalovanému“) náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).
Konštatoval, že podanou žalobou žalobca žiadal od žalovaného zaplatenie sumy 125 eur ako náhrady
majetkovej škody predstavujúcej účelne vynaložené náklady na správu a vymáhanie jeho pohľadávky
a sumy 267,38 eur ako náhrady nemajetkovej ujmy (predstavujúcej 55 eur za každý mesiac nečinnosti

exekučného súdu), ktoré mu mali byť spôsobené nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom
konaní vedenom pod sp. zn. 9Er/673/2011 (súdnym exekútorom pod č. EX 7142/2011) tým, že o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté dlho po uplynutí
zákonom stanovenej doby.
Súd k procesnému návrhu žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorú podľa svojho tvrdenia podal z dôvodu objektívneho porušenia
svojich práv na zákonného sudcu a nestranný súd uviedol, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) je obligatórne a dopadá na situácie, kedy
rozhodnutie v merite veci závisí od otázky, ktorú nie je v konaní oprávnený riešiť ako predbežnú (§ 135
ods. 1 O. s. p.). Prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. je naproti tomu fakultatívne a
bude namieste vtedy, ak prebieha iné konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak súd na také konanie dal podnet (§ 135 ods. 2 O. s. p.). Podľa názoru súdu
otázka zákonného sudcu nie je svojim charakterom takou predbežnou otázkou ako to majú na mysli
uvedené ustanovenia, teda otázkou od ktorej závisí rozhodnutie v merite veci. Okrem toho v danom

prípade tie isté dôvody zaujatosti zákonného sudcu žalobca predostrel už v žalobnom návrhu, pričom
predpísaným postupom podľa § 14 a nasl. O. s. p. bola táto jeho výhrada už vyriešená nadriadeným
súdom, ktorý zákonného sudcu Mgr. Martina Štubniaka nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejtoveci (uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 7NcC/93/2013-13 zo dňa 06. 02. 2013). Súd preto nevidel
dôvod pre prerušenie tohto konania a tak predmetný procesný návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol.
Z vykonaného dokazovania súd nemal preukázané tvrdenia žalobcu, žeby postupom súdu v exekučnom

konaní sp. zn. 9Er/673/2011 v súvislosti so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia došlo k
nesprávnemu úradnému postupu. Ako vyplynulo zo žalobcom označeného exekučného spisu, žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu bola súdu doručená dňa 19. 07. 2011. Síce v tom čase účinné ust. §
44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný

poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), určovalo povinnosť
súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do 15 dní od doručenia jeho žiadosti,
ale táto lehota neplatila v prípadoch kedy išlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku, teda o vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. V danom prípade preto exekučný
súd nemal povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie do 15 dní, keďže exekúcia bola navrhovaná na podklade rozhodcovského rozhodnutia. I

napriek tomu bolo o žiadosti súdneho exekútora rozhodnuté do 15 dní odkedy žiadosť došla súdu a to
uznesením zo dňa 02. 08. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 07. 10. 2011. Týmto dňom bola
s konečnou platnosťou v primeranej dobe od podania žiadosti odstránená právna neistota žalobcu v
danom exekučnom konaní.
Súd tak v tejto súdenej veci nemal preukázané, že by zo strany súdu v dotknutom exekučnom konaní

došloknesprávnemuúradnémupostupuvzmysleust.§9zák.č.514/2003Z.z. zodpovednostizaškodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“ v znení účinnom do 31. 12. 2012).
Akpotomnebolopreukázanésplnenieužprvejnajpodstatnejšejpodmienkyprezaloženiezodpovednosti
žalovaného za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom - úradný postup orgánu verejnej moci,
logicky sa už ani nebolo potrebné zaoberať skúmaním ďalších dvoch podmienok, a to vznik škody

ako peniazmi vyčísliteľnej majetkovej ujme na strane dotknutého subjektu a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Súd preto návrh žalobcu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a žalovanému ako účastníkovi v konaní
úspešnému nepriznal náhradu trov konania, pretože jeho účasťou v konaní žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, - dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - doteraz
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy ktoré doteraz neboli
uplatnené, - rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Pokiaľ súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného (správne malo byť uvedené žalobcu - poznámka
odvolacieho súdu) a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., pretože

sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil poukázal na to, že riadne a včas požiadal o
zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.
Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak
spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o

skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu
tak aj preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s

ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že - názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR
a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - žalobca podal ústavnú sťažnosť pre

porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu;
- nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony
a rozhodoval vylúčený sudca.Podľa žalobcu konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v
čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil

odvolanie. Žalobca podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie,
pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania.
Ďalej žalobca vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť
konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého

dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za
neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že žalobca trvá na osobnej
účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným
sudcom na nestrannom súde.
Tiež to, že nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a

zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Za takejto
procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu
ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napr. žalobca uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním

namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty

na doručovanie).
Žalobca v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného

postupu štátneho orgánu.
Podľa žalobcu ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému
návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa
§ 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať žalobcom tvrdený skutkový stav. Namiesto toho, súd
bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám

(žalobca navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis) a následne vo
veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol žalobcu v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti súd sa
v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnostisúduaopisujejuakoškodu,ktorávzniklavpríčinnejsúvislostiskonanímdlžníka(povinného).

Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdajov: - na administratívne spracovanie textov urgencií, - na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, - na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia

rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu
o tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej
ujme.Žalobcatvrdil,žehodlalvkonanípredsúdomprostredníctvomvykonanéhopojednávaniapredložiť
dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu

nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby
tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
Tvrdil, že predložil ako dôkaz o vzniku škody žalobcovi znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný
znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave. Je tak jednoznačne preukázané, že nesprávny
úradný postup mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku

v určenej výške. V tejto súvislosti vytýkal súdu, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predloženým znaleckým posudkom. Z tohto totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli
žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Súčasťou znaleckého posudku
sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad ovynaložených mzdových nákladoch, nákladoch na tlač, na úpravu informačného systému, nákladov na
poštovné a na telekomunikačné služby.
K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo

k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ÚstavySlovenskejrepubliky,akoajprávanaprejednanievecivprimeranejlehotezaručenéhočl.6ods.1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a
pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné objektívne dôvody.

Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy.
K návrhu na prerušenie konania tvrdil, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu, práva na
nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred

samotným rozhodnutím vo veci samej, o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu uvedeného
tvrdenia poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiadal, aby odvolací
súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej

veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Pokiaľ v odvolaní žalobca namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým

upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť, odvolací súd v
prvom rade poukazuje na vyjadrenie žalobcu, ktorý uviedol, že námietku zaujatosti podľa § 15a ods.
1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 21 spisu). Okrem toho Krajský súd v Žiline uznesením
č. k. 7NcC/93/2013-13 zo dňa 06. 02. 2013 rozhodol, že sudca Okresného súdu Námestovo Mgr.

Martin Štubniak nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde pod sp. zn.
8C/157/2012. V tejto súvislosti preto odvolací súd posúdil nedôvodnosť námietky žalobcu, že vo veci
konal vylúčený sudca a uvádza, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s.
p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania

pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia
rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Pomer k účastníkom alebo k ich
zástupcom môže byť založený predovšetkým príbuzenským, či iným obdobným vzťahom, ktorému na
roveň môže byť v konkrétnom prípade postavený vzťah priateľský alebo naopak nepriateľský. Teda
predpokladom pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je jeho určitý kvalifikovaný

pomer k účastníkom, alebo k ich zástupcom, ktorý by mohol vzbudiť pochybnosti o jeho nezaujatosti
v konkrétnom prípade. V danom prípade tieto skutočnosti zistené neboli. Samotný subjektívny názor
účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a
rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a
nezaujatéhorozhodovania.Dôvodnavylúčeniesudcunezakladáaniskutočnosť,žesudcamáprejednať

a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr.
uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd
konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založilzodpovednosť žalovaného na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska
(teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v

každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná
skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju
funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, že súd sa podľa žalobcu nedostatočne oboznámil s podmienkami
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu, že súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia
sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol
pojednávanienaktoromzaneprítomnostižalobcumeritórnerozhodol(vžiadostisapritomzdôrazňovalo,
že žalobca trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré

bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) a k tvrdeniu, že nemal možnosť sa vyjadriť k
tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení
svojho rozhodnutia, že nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich
svoje rozhodnutie a že za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k
porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom, odvolací

súd k týmto uvádza:

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 07. 07. 2014 pojednávanie. Splnomocnený
zástupca žalobcu prevzal predvolanie dňa 26. 06. 2014 (č.l. 63 spisu). Dňa 03. 07. 2014 o 16.05
hod. doručil žalobca zo strany splnomocneného zástupcu návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu

objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu nakoľko podal sťažnosť na ÚS SR, ktorej
predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na nezákonného sudcu a práva na nestranný súd
a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného
prejednaním veci. Vzhľadom na to navrhol konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia ÚS SR.
Okresný súd vec prejednal na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania a splnomocneného

zástupcu žalobcu. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že neakceptoval žiadosť
žalobcu a jeho splnomocneného zástupcu o odročenie nariadeného pojednávania z ním uvádzaných
dôvodov, vec prejednal v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. aj v neprítomností účastníkov prihliadajúc
na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Z dôvodov pre ktoré neprerušil konanie nepovažoval žalobca
uvádzané skutočnosti za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania či dokonaca pre jeho zrušenie.

O návrhu žalobcu na prerušenie konania okresný súd rozhodol na pojednávaní v rámci rozhodnutia.
Podľa odvolacieho súdu v prejednávanej veci bol postup okresného súdu v súlade s ust. § 101 ods.
2 O. s. p. Žalobca nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na
jeho strane brániacej mu v účasti na pojednávaní (§ 119 O. s. p.), požiadal o zrušenie pojednávania z
dôvodu, že vo veci koná vylúčený sudca, ktorý dôvod (ako už bolo opakovane uvedené vyššie) nebol

dôvodný. Žalobca a jeho splnomocnený zástupca, ktorí boli na pojednávanie včas predvolaní, viac ako
5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.) sa tohto nezúčastnili z vlastného rozhodnutia.
Tým si žalobca a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje
procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a
tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120

ods. 4 O. s. p., ktoré realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).

Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku žalobcu, že nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a tvrdení, a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie, keď boli v zmysle
ust. 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti žalobcu a jeho

splnomocneného zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní dôkazy vykonal, neodňal
tým žalobcovi možnosť konať pred súdom. Pokiaľ ide o dokazovanie, okresný súd vykonal dokazovanie
navrhnuté samotným žalobcom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného exekučného spisu sp. zn.
9Er/673/2011, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.

Podľa odvolacieho súdu pokiaľ ide o vyjadrenie žalovaného k žalobe, toto bolo doručené okresnému
súdu dňa 07. 07. 2014. Za situácie, že pojednávanie sa malo konať dňa 07. 07. 2014 nebolo v
technických možnostiach okresného súdu, aby vyjadrenie žalovaného doručil žalobcovi. To znamená,že i keby boli nedoručenie vyjadrenia žalovaného k návrhu bolo vadou konania v zmysle ust. § 114 ods.
2 O. s. p., nejde o vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

Nebolo preukázaným tvrdenie žalobcu v odvolaní o nenariadení pojednávania vo veci. Jeho
uskutočnenie vyplýva zo zápisnice o pojednávaní (č.l. 89 - 90 spisu).

Pokiaľ žalobca namietol postup okresného súdu s tým, že tento rozhodol rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O. s. p., poukazuje odvolací súd na to, že rozhodnúť vec rozsudkom pre zmeškanie v

zmysle § 153b O. s. p. nie je povinnosťou súdu, ale možnosťou, aj to však len za predpokladu, že
skutkový stav tvrdený žalobcom považuje súd za nesporný. Je zrejmé aj vzhľadom na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia, že v danom prípade tomu tak nebolo.

Podľa žalobcu konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v
čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu

žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Táto námietka žalobcu nie je dôvodná, pretože z ničoho nevyplýva, že by postup okresného
súdu nebol správny. K odvolaniu žalobcu do zamietnutia návrhu na prerušenie konania je prvom rade
potrebné uviesť, že podľa odvolacieho súdu žalobca podanie ústavnej sťažnosti na Ústavný súd SR,
ktorou namieta porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu

nepreukázal. Žalobca sťažnosť pripojil k návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania poslaného
okresnému súd e-mailom dňa 03. 07. 2014 o 16.05 hod. Okrem dôvodov, ktoré uviedol v rozhodnutí
okresný súd a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, poukazuje na konštantnú rozhodovaciu činnosť
Ústavného súdu SR, ktorý ústavnú sťažnosť žalobcu v skutkovo a právne rovnakých prípadoch odmietol
(napr. I. ÚS 293/2013 z 29. 05. 2013, I.ÚS 297/2013 z 29. 03. 2013). V zmysle princípu právnej istoty

a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí by bolo možné plne legitímne očakávať rovnaké rozhodnutie
Ústavného súdu SR aj o žalobcom podanej ústavnej sťažnosti týkajúcej sa predmetnej veci.

Okresný súd v danom prípade vykonal preto dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu,
spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich

procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva žalobcu konať pred súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia okresný súd podľa odvolacieho súdu vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom
rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné

pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. §
157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami,
ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. Pokiaľ žalobca v odvolaní
tvrdil, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie
rozhodnutiabolidodržané,všakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú,odvolací

súd poukazuje na to, že okresný súd prijal správny právny záver, že k nesprávnemu úradnému postupu
v danom prípade nedošlo nakoľko v exekučnom konaní lehota 15 dní na vydanie poverenia neplatila
lebo exekučný titul predstavoval rozhodcovský rozsudok (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku),
pri ktorom má exekučný súd pri vydávaní poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.
06. 2011) širšiu prieskumnú právomoc.

Nebol preto v danom prípade splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup) a preto ani dôvod zaoberať sa ďalšími
atribútmi, t.j. príčinná súvislosť, vznik škody. Podľa odvolacieho súdu námietky žalobcu v súvislosti s
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou preto ani nekorešpondujú s dôvodmi rozhodnutia okresného

súdu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania
ako vecne správny potvrdil.
Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľaust.§142ods.1O.s.p.vspojenísust.§224ods.

1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .