Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, November 18, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/75/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812010316
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Bargel

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5812010316.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr.

Adriany Gallovej a JUDr. Dany Wänkeovej, na verejnom zasadnutí konanom 18. novembra 2014
prejednal odvolania podané obžalovaným ml. X. F. a obžalovaným V. V. proti rozsudku Okresného súdu
Námestovo, sp.zn. 6T/113/2012 zo 6.2.2014 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp.zn.
6T/113/2012 zo 6.2.2014 v časti - vo výroku o treste, týkajúcom sa obžalovaného ml. X. F..

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovaného ml. X. F., nar. XX.X.XXXX v K., trvale bytom Q.
O. č. XXX, okres K.,

o d s u d z u j e :

Podľa § 155 ods. 1 Tr. zák., § 117 ods. 1, § 41 ods. 1, § 38 ods. 3, § 36 písm. l), n) Tr. zák. na úhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. výkon trestu odňatia slobody obžalovanému podmienečne odkladá.

Podľa § 119 Tr. por. určuje skúšobnú dobu na 3 (tri) roky.

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného V. V., nar. X.X.XXXX, z a m i e t a , pretože
nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom boli obžalovaný ml. X. F. a obžalovaný V. V. uznaní za vinných zo spáchania
zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák., formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr.

zák. a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák., účinného do 31.8.2009, formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. pre skutok, že:

dňa 13.4.2008 v čase okolo 04.15 h. na Novej ulici v Suchej Hore, spoločne fyzicky napadli P. V., nar.
X.X.XXXX, ktorého najprv P. V. dreveným kolíkom zrazil na zem, kde ho všetci obvinení udierali a kopali
do rôznych častí tela, čím poškodenému spôsobili epidurálny hematóm v pravej temenno-spánkovej
oblasti, pomliaždenie mozgu so zakrvácaním v pravom spánkovom laloku, trieštivú zlomeninu lebky

v pravej spánkovej časti, podvrtnutie krčnej chrbtice, pomliaždenie hornej a dolnej pery vľavo, okolo
očnicovú krvnú podliatinu a krvnú podliatinu spojovky očných gulí oboch očí, mnohopočetné odreniny
tvárovej a čelovej oblasti a pomliaždenie nosa, s dobou liečenia a práceneschopnosti v trvaní 10-12
týždňov.Za to bol obžalovaný ml. X. F. podľa § 155 ods. 1 Tr. zák., § 117 ods. 1, § 41 ods. 1, § 38 ods. 3, § 36
písm. l), n) Tr. zák. odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, na výkon ktorého bol

zaradený podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Obžalovaný V. V. bol odsúdený podľa § 155 ods. 1, § 41 ods. 1, § 38 ods. 2, § 36 písm. j), § 37 písm.
h) Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 roky, na výkon ktorého bol zaradený podľa §
48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 287
ods. 1 Tr. por. súd uložil obžalovaným ml. X. F., P. V. a V. V. povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť

poškodenému P. V. škodu vo výške 9 429,06 Eur.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tak, že: „V prípade obžalovaných X. F. a P. V. súd
na hlavnom pojednávaní prijal ich vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, že sú
vinní zo spáchania súdeného skutku, a dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaní priznali spáchanie
skutku, nevykonával. Pokiaľ súd prijal vyhlásenie obžalovaných o ich vine, bolo tomu tak preto, že nemal

pochybnosti, že ich konanie popísané v obžalobe, ku ktorému sa ich vyhlásenie vzťahovalo, napĺňa
všetky znaky skutkovej podstaty zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona a
prečinu výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 20
Trestného zákona. Po subjektívnej stránke obžalovaní konali v priamom úmysle v zmysle ust. §
15 písm. a) Tr. zák., pretože chceli spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem

chránený týmto zákonom.
Obžalovaný V. V. na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie, že je nevinný, súd preto vykonal
dokazovanie a na podklade kontradiktórne vykonaných dôkazov na hlavných pojednávaniach dospel
k záveru, že obžalovaný sa súdeného skutku dopustil. Obžalovaný V. V. sa bránil, že po incidente na
schodoch kultúrneho domu, po tom, ako J. F. vystriekal slzotvorný plyn, sa išiel umyť na toaletu, potom

videl, ako za poškodenými utekali obžalovaní X. F., P. V. a ešte P. F. a tiež sa za nimi rozbehol ku
škole, kde sa mu však stratili a na miesto incidentu prišiel až vtedy, ako sa poškodený P. V. dvíhal zo
zeme. Do žiadneho vozidla, ktoré by viedol P. Q., nenasadol. Jeho obrana bola vyvrátená výpoveďou
spoluobžalovaného X. F., výpoveďou svedka P. Q., ktorých výpovede zapadali aj do výpovedí svedkov,
ktorí boli vypočutí k súdenému skutku, predovšetkým do výpovedí svedkov poškodených

P. V., J. I. a J. F., ktorí zhodne vypovedali, že z vozidla, v ktorom sedel obžalovaný
X. F., ktorého spoznali, vystúpili viaceré osoby, ktoré ich potom prenasledovali a napadli poškodeného
P. V.. Obžalovaný X. F. vypovedal, že za poškodenými sa z kultúrneho domu rozbehli okrem neho
a obžalovaného P. V. aj obžalovaný V. V., spolu aj nastúpili do vozidla, ktoré viedol P. Q., a videl,
ako obžalovaný V. V. poškodeného P. V. kopol dva, trikrát do hornej časti tela, pričom aj počul, ako

sa obžalovaný V. V. chválil, že V. skákal po hlave. Svedok P. Q. potvrdil výpoveď obžalovaného X.
F. a zároveň vyvrátil obranu obžalovaného V. V. a potvrdil, že v inkriminovanom čase ho zastavili
spoluobžalovaní, medzi nimi bol V. V., ktorí aj nastúpili do jeho vozidla a požiadali ho, aby ich odviezol,
povedali mu, že nejakí chlapci z Liesku na zábave použili slzný plyn a že si to s nimi idú vyriešiť a
po zastavení vozidla doslova všetci traja vybehli z vozidla. Výpovede svedkov a spoluobžalovaného V.

V. zároveň korešpondujú aj s výpoveďou znalca MUDr. Tibora Ďurošku, ohľadom mechanizmu vzniku
zranení poškodeného. Zranenia, ktoré utrpel poškodený, majú nepochybne charakter ťažkej ujmy na
zdraví podľa § 123 ods. 3 písm. i) Trestného zákona, poškodený bol zraneniami, ktoré utrpel v príčinnej
súvislosti s konaním obžalovaných, ohrozený na živote. Súd tak nemal pochybnosti o
vine obžalovaných, ktorí po subjektívnej stránke konali v priamom úmysle tak, ako to má na zreteli ust.

§ 15 písm. a) Trestného zákona.
Obžalovanému ml. X. F. súd uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky bez podmienečného
odkladu jeho výkonu, pričom mal na zreteli ust. § 117 ods. 2 Tr. zák., podľa ktorého nepodmienečný trest
odňatia slobody môže súd mladistvému uložiť len za podmienky, že by vzhľadom na okolnosti prípadu,
osobu mladistvého alebo vzhľadom na predtým uložené opatrenia uloženie iného trestu zjavne neviedlo

k dosiahnutiu účelu trestu podľa tohto zákona. Obžalovaný X. F. má síce v registri trestov záznam;
bol uznaný vinným z prečinu výtržníctva rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 4T/187/08, v
rámci plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia sa osvedčil, platí u neho fikcia neodsúdenia,
pričom predmetný skutok bezprostredne časovo predchádzal incidentu z toho istého dňa, súd tak
na toto odsúdenie pri ukladaní trestu neprihliadal. Tiež bolo zistené, že v minulosti nebol riešený v

priestupkovom konaní a zo správ o povesti vyplynulo, že si zodpovedne plní svoje pracovné povinnosti.
Pred spáchaním súdeného skutku a ani po jeho spáchaní sa obžalovaný nedopúšťal protiprávnych
deliktov, nebol evidovaný v evidencii problémovej mládeže. Napriek všetkým týmto
zisteným skutočnostiam, ktoré vyzneli v jeho prospech, vrátane značného odstupu času, ktorý uplynulod spáchania súdeného skutku, prevahu poľahčujúcich okolností, súd rozhodol o uložení trestu odňatia
slobody síce na úplne dolnej hranici zníženej trestnej sadzby, ale zároveň rozhodol a považoval za
spravodlivé uložiť mu trest bez podmienečného odkladu jeho výkonu. Pre nepodmienečný trest sa súd

rozhodol s prihliadnutím na skutočnosť, že pri samotnom incidente sa javil ako hlavný aktér, pričom v
čase útoku mu do nadobudnutia veku plnoletosti chýbali iba dva mesiace a neprehliadnuteľným ostal
následok konania obžalovaných (ohrozenie života poškodeného) a surovosť, s akou bol čin
vykonaný. Znalec vo svojej výpovedi skonštatoval, že útočníci spôsobili poškodenému hádam všetky
zranenia hlavy, ktoré mu mohli byť spôsobené, pričom tieto zranenia už mohli byť len rozsiahlejšie. Od

ďalšieho pokračovania v útoku páchateľom zabránila len skutočnosť, že na ich konanie boli upozornení
osobami z okolitých domov. Podľa názoru súdu bezcitnosť, s ktorou bol súdený skutok
vykonaný, kopanie a udieranie do inej nebrániacej sa osoby, ležiacej na zemi, je neospravedlniteľné ani
dobou, ktorá uplynula od spáchania skutku, a ani vekom útočiacej osoby a takáto osoba si nezaslúži
podmienečný odklad trestu, čo by bolo aj nespravodlivé vo vzťahu k ostatným spoluobžalovaným,
vekovo blízkym veku obžalovaného mladistvého.

V prípade obžalovaného V. V. súd rozhodol o uložení nepodmienečného trestu odňatia slobody na dolnej
hranici, pričom taktiež prihliadal na všetky poľahčujúce okolnosti, v prípade V. V. bral do úvahy jeho
bezúhonnosť, v odpise z registra trestov nemá žiaden záznam a tiež nebol riešený v
priestupkovom konaní. Súd s prihliadnutím aj na odstup času, ktorý uplynul od spáchania skutku,
skutočnosť, že pred spáchaním aj po spáchaní skutku viedol riadny život, uložil obžalovanému trest na

úplne dolnej hranici trestnej sadzby.
Obžalovaných na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia,
pretože pred spáchaním skutku ani jeden z obžalovaných nebol vo výkone trestu odňatia slobody.
Podľa bodového ohodnotenia za bolesť, vyčísleného v znaleckom posudku, súd zároveň rozhodol o
povinnosti obžalovaných spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenému P. V. škodu vo výške 9 429,06

Eur.“

Krajský súd poznamenáva, že rozsudkom okresného súdu bol uznaný za vinného aj obžalovaný P. V.,
ktorého však krajský súd vylúčil na samostatné konanie.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali riadne a včas odvolania obžalovaný ml. X. F. a obžalovaný
V. V..

Obžalovaný ml. X. F. svoje odvolanie odôvodnil v podstate tak, že: „Uložený trest považujem za
neprimerane prísny a nezodpovedajúci najmä ustanoveniam § 34 ods. 4, ods. 5 písm. a), § 38 ods. 2, §

97 a § 117 ods. 2 Tr. zák., § 2 ods. 7 Tr. por., čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ja som pred spáchaním
tohto trestného činu viedol riadny život, priznal som sa ku spáchaniu trestných činov a trestné činy
som úprimne oľutoval. Od začiatku vyšetrovania som napomáhal orgánom činným v trestnom konaní
pri objasňovaní trestnej činnosti. Zo štyroch obvinených som bol jediný, ktorý od začiatku zaujímal

takýto sebakritický postoj ku spáchaným trestným činom. Najmä vďaka mne boli usvedčení aj ostatní
spolupáchatelia. Po spáchaní trestnej činnosti som si uvedomil protiprávnosť a dôsledky svojho konania
a spôsobom svojho života som sa snažil preukázať snahu o moju nápravu. Dokončil som odborné
učilište a zamestnal som sa. Od spáchania tejto trestnej činnosti žijem riadnym životom a nedopustil
som sa priestupkov ani ďalšej trestnej činnosti. Prácu si vykonávam svedomite a zodpovedne tak, ako

to vyplýva z môjho pracovného hodnotenia. Vytváram si podmienky na založenie rodiny, zasnúbil som
sa a chcem sa oženiť. Uloženie a výkon dvojročného nepodmienečného trestu odňatia slobody by
zmarilo všetku moju doterajšiu snahu a úsilie začleniť sa do spoločnosti, založiť si rodinu, pracovať a žiť
riadnym životom. Môj podiel na tejto trestnej činnosti som priznal, poukazujem však na to, že som nebol
iniciátorom útoku na poškodeného a na následkoch, ktoré poškodenému vznikli, som nemal rozhodujúci

podiel.Jemiúprimneľúto,žesomsvojímkonanímprispelkuvznikuťažkýchzranenípoškodeného,preto
sa chcem podieľať na náhrade škody, ktorá mu vznikla. Poukazujem tiež na to, že od spáchania trestnej
činnosti uplynulo takmer 6 rokov. Trestné konanie trvalo neprimerane dlho bez môjho zavinenia, a to
napriek tomu, že som sám účinne napomáhal orgánom činným v trestnom konaní pri objasňovaní tejto
trestnej činnosti. Tento takmer 6-ročný časový odstup od spáchania trestnej činnosti mal súd vo väčšej

miere zohľadniť pri ukladaní druhu trestu a jeho výmery. Na základe uvedených skutočností navrhujem,
aby odvolací súd v zmysle § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por. zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o
treste a aby podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám rozhodol rozsudkom a uložil mi trest odňatia slobody s
podmienečným odkladom jeho výkonu.“Obžalovaný V. V. v odvolaní uviedol v podstate to, že: „Proti uvedenému rozsudku podávam odvolanie
proti všetkým výrokom a zároveň aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Z hľadiska chýb, ktoré

vytýkam rozsudku, tak samotný opis skutku v obžalobe, ako aj v rozsudku, že som sa mal dopustiť
kopania poškodeného, považujem za značne neurčitý a vo vzťahu k mojej osobe za nepreukázaný. Ja
stále zotrvávam na svojom vyjadrení, že som na miesto incidentu prišiel až po tom, ako bolo po bitke a
nijakým spôsobom som nenapádal V.. Mal som bielu košeľu a biele tenisky a v prípade, že by som bol
pri bitke, určite by ma boli označili ako útočníka viaceré osoby a aj poškodený P. V.. Celé vyšetrovanie

je podľa môjho presvedčenia poznačené viacerými pochybeniami, čo zakladá rozpor s ustanovením
§ 2 ods. 10 Tr. por., najmä tým, že vyšetrovanie bolo ukončené predčasne, nevykonali sa všetky
potrebné a dostupné dôkazy a tak bolo rozhodnuté o podaní obžaloby na základe neúplných skutkových
podkladov. Už polícia zjavne pochybila, ak nenariadila expertízu oblečenia všetkých podozrivých osôb,
aby sa na základe skutočne preukázaných dôkazov ustálil s určitosťou okruh osôb, ktoré sa podieľali
na napadnutí poškodeného. Aj následné výsluchy obvinených a svedkov boli vedené tak, že títo pre

absenciu expertízy osobných vecí a oblečenia osôb zúčastnených na incidente nemali obavu vypovedať
účelovo a obviňovať kohokoľvek, aby sa rozšíril okruh obvinených osôb. Považujem za neprípustné a
odporujúce Trestnému poriadku, aby som za prípadné chyby vo vyšetrovaní prípadu mal niesť vinu a
trpel za nepodložené obvinenie. Súd ďalej podľa môjho názoru pochybil pri hodnotení dôkazov v môj
neprospech, keď nevzal do úvahy, že na mieste incidentu boli videné iné osoby a nie ja, ako to vyplýva

aj z výpovede P. P. F. zo dňa 23.5.2008. Som toho názoru, že súd pochybil vo vzťahu k mojej osobe
aj pri ukladaní trestu, ako netrestanej a úplne bezúhonnej osobe, ktorá poskytla riadne požadované
vysvetlenia, mi bol uložený najprísnejší trest z obžalovaných. Dôvod pre uloženie takého trestu nie
je náležite odôvodnený a rozsudok nie je podľa môjho názoru v tejto časti preskúmateľný. Aj keď sa
považujem za nevinného, trest nezodpovedá zákonným zásadám vzťahujúcim sa k ukladaniu trestov

za trestné činy. Podávam odvolanie aj proti výroku rozsudku uhradiť poškodenému spôsobenú škodu
vo výške 9 429,06 Eur, a to z dôvodu, že súd podľa môjho presvedčenia nemal dostatok dôkazov o tom,
že som sa podieľal na napadnutí poškodeného P. V.. Orgány činné v trestnom konaní mali postupom
vo vyšetrovaní zistiť aj podiel viny jednotlivých obvinených osôb na uvedenom skutku, pričom stav
vyšetrovania a dokazovania pred prvostupňovým súdom nedal k tejto podstatnej otázke žiadne zistenia

a dôkazy. Ide v tomto smere o predčasné rozhodnutie. K náhrade škody mali byť zaviazané len osoby,
ktoré sa s určitosťou skutku dopustili a priznali sa k nemu. Ako som uviedol, ja som trval na svojej
nevine a moje oblečenie a obuv by s určitosťou vykazovali stopy po krvi poškodeného, ak by som bol
poškodeného kopal. Z uvedených dôvodov sa preto domáham zrušenia odvolaním napadnutého celého
rozsudku, teda všetkých výrokov smerujúcich voči mojej osobe a trvám na úplnom oslobodení spod

celej obžaloby.“ V prípade, ak by takýto návrh nebol akceptovaný, obhajca obžalovaného na verejnom
zasadnutí navrhol uložiť obžalovanému trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu.

K odvolaniam obžalovaných sa vyjadril poškodený P. V. nasledovne: „Dňa 13.4.2008 som bol fyzicky
napadnutý obvinenými, čím mi spôsobili zranenia s dobou liečenia a práceneschopnosti 10-12 týždňov.

Nakoľko toto napadnutie bolo tak brutálne, že pokračovaním útokov by moje poranenia mohli byť
smrteľné. Len vďaka T. V. a ostatným, ktorí kričali na útočníkov, ma títo prestali ďalej napádať a
tým mi spôsobovať ďalšie zranenia väčšieho rozsahu, pričom ani jeden z obvinených sa mi počas
útoku ani následne po útoku nesnažil nijakým spôsobom pomôcť. Toto ich konanie vnímam ako
neospravedlniteľné ani s odstupom času. Ich dobrovoľné a vedomé napádanie ma trvalo poškodilo po

fyzickej i psychickej stránke. Ja som pred týmto napadnutím viedol riadny život, nikdy som nebol trestaný
a nijako som toto napadnutie nevyprovokoval. Od začiatku vyšetrovania som napomáhal orgánom
činným v trestnom konaní pri objasňovaní trestného činu. Vždy som hovoril pravdu a nijakým spôsobom
som sa nesnažil obvineným priťažiť na treste. Dovoľujem si tým povedať, že akékoľvek zmiernenie trestu
by som považoval za hrubú urážku a výsmech všetkým poctivým občanom. Domnievam sa, že takýmto

prístupom k trestom by bola ohrozená bezpečnosť ľudí a dôvera v právny štát. Veď aký zmysel by malo
podať trestné oznámenie, keď kvôli prieťahom vo vyšetrovaní trestný čin nebude riadne potrestaný.
Žiadam, aby súd nevyhovel odvolaniu ml. X. F. a V. V..“

Krajský súd na podklade podaných odvolaní preskúmal v zmysle § 317 Tr. por. správnosť a zákonnosť

napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na zreteli
aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané, ak by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že odvolanie obžalovaného ml. X. F. je dôvodné a odvolanie
obžalovaného V. V. nie je dôvodné.Preskúmaním predloženého spisu krajský súd zistil, že okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní
všetky dostupné a potrebné dôkazy v záujme zistenia skutkového stavu veci, a to pri plnom uplatnení

všetkých základných zásad trestného konania uvedených v ustanovení § 2 Tr. por., najmä však
zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7, voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12, rovnosti strán
(kontra-diktórnosti) - § 2 ods. 14 Tr. por. Odvolací súd teda konštatuje, že súd prvého stupňa dospel
k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými
ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.

V odôvodnení rozsudku okresný súd v súlade s ustanovením § 168 Tr. por. stručne, jasne, zrozumiteľne
a presvedčivo vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia,
a vysvetlil, na základe akých dôvodov dospel k rozhodnutiu o vine obidvoch obžalovaných. Závery
okresného súdu prezentované vo výroku o vine rozsudku a vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení
napadnutéhorozsudkusivcelomrozsahukrajskýsúdosvojil,apretovzásadenaodôvodnenierozsudku

súdu prvého stupňa v celom rozsahu odkazuje.

Aj podľa názoru krajského súdu výsledky dokazovania v danom prípade odôvodňovali rozhodnutie o
vine obidvoch obžalovaných, pretože usvedčujúci dôkazný stav je natoľko presvedčivý, že nevyvoláva
žiadne, ani tie najmenšie pochybnosti o vine obžalovaného ml. X. F. a obžalovaného V. V..

Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím okresného súdu vo vzťahu k obžalovanému V.
V. a nezistil opodstatnenosť argumentov obžalovaného v takom rozsahu, aby presvedčili krajský súd o
nesprávnosti rozhodnutia okresného súdu, či už ide o výrok o vine, resp. o treste, či o výrok o náhrade
škody. Obžalovaný V. V. je celkom bezpečne a nespochybniteľne usvedčovaný zo spáchania trestnej

činnosti výpoveďou spoluobžalovaného X. F. i svedka P. Q.. Rozbor a vyhodnotenie týchto výpovedí v
spojení aj s ďalšími usvedčujúcimi dôkazmi už v dostatočnom rozsahu vykonal súd prvého stupňa na
strane 9 svojho rozsudku, a preto krajský súd odkazuje na závery súdu prvého stupňa a považuje ich
za správne. Odvolací súd len stručne pripomína, že obžalovaný X. F. vysvetlil, že V. V. poškodeného
kopol dva - trikrát do hornej časti tela, a počul, ako sa V. V. chválil, že poškodenému skákal po hlave.

Svedok P. Q. bezpečne a úplne vyvrátil obhajobné tvrdenie obžalovaného V. V., že na miesto incidentu
prišiel až po bitke, pretože menovaný svedok zrozumiteľne vysvetlil, že na miesto incidentu ho spoločne
s ďalšími osobami sám doviezol na osobnom motorovom vozidle.

Pokiaľ ide o návrh obžalovaného na zmiernenie trestu odňatia slobody tak, aby mu bol uložený trest

odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu, ani v tomto smere krajský súd nezistil
pochybenie v rozhodnutí súdu prvého stupňa a poznamenáva, že obžalovanému mohol súd prvého
stupňa uložiť trest odňatia slobody vo výmere od 4 rokov do 10 rokov. Menovanému bol uložený trest na
samej spodnej hranici trestnej sadzby a krajský súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by umožňovali v jeho
prípade použiť zmierňovacie ustanovenie § 39 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody.

Na jednej strane je síce pravda, že od skutku už uplynula dlhšia doba a že obžalovaný ani pred, ani po
skutku sa nedopúšťal trestnej činnosti a v podstate viedol riadny život usporiadaného občana, na druhej
strane ale nemožno prehliadnuť jeho aktívnu účasť na „zmasakrovaní“ poškodeného, ktorého mal podľa
výpovedí svedkov dva až trikrát kopnúť do hornej časti tela, a mal sa dokonca chváliť, že poškodenému
skákal po hlave. Mimoriadne závažný následok spôsobený aj konaním obžalovaného V. V., brutalita, s

akou bol trestný čin vykonaný, a neexistencia mimoriadnych okolností prípadu či mimoriadnych pomerov
páchateľa neumožňovali krajskému súdu uvažovať o uložení miernejšieho trestu, a to pod dolnú hranicu
zákonom stanovenej trestnej sadzby. Preto krajský súd nemohol vyhovieť obžalovanému ani v tejto časti
jeho odvolania.

V súvislosti s trestom odňatia slobody, ktorý bol uložený obžalovanému V. V., krajský súd poznamenáva,
že súd prvého stupňa pri určení druhu trestu a jeho výmery dodržal základné pravidlá dôležité pre
ukladanie trestu.

Medzi ne v prvom rade patrí ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák. zakotvujúce účel trestu, podľa ktorého

trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej
činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, a súčasne iných odradí
od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.Trest je opatrením štátneho donútenia, ktoré v mene štátu, na základe a v medziach zákona ukladajú
v predpísanom konaní na to povolané súdy páchateľovi za spáchaný trestný čin. V tejto definícii je
vyjadrená zásada „nulla poena sine lege, sine crimine, sine iudicio“. Trest ako právny následok trestného

činu môže priamo postihnúť len páchateľa trestného činu (zásada personálnosti trestu), tak aby bol
zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu (§ 34 ods. 3 Tr. zák.).

Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v
tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného

činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej
prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším členom spoločnosti -
potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie
trestu na ostatných členov spoločnosti).

Ochrana spoločnosti sa teda uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represie) a prvkom

výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli
dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.

Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých
občanov, robí z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest pritom nesmie byť

prostriedkom na riešenie iných spoločenských problémov. Preto Trestný zákon vychádza z myšlienky,
že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov

od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti
a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a
generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi

jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.

Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V treste je teda
obsiahnuté aj spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, a to tak právne,

ako aj etické.

Ďalším ustanovením, ktoré musí súd aplikovať pri úvahách týkajúcich sa ukladania trestu, je § 34 ods. 4
Tr.zák.,podľaktoréhopriurčovanídruhutrestuajehovýmerysúdprihliadnenajmänaspôsobspáchania
činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu

páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Výmerou trestu sa rozumie nielen určenie trestu v rámci sadzby tam, kde je trest takto kvantifikovaný,
ale aj určenie rôznych modalít alebo obsahu trestov, ak je toto určenie vyhradené súdu (napríklad
určenie druhu a rozsahu zakázanej činnosti, rozsahu majetku, ktorý prepadá v prospech štátu, určenie

podmienok, obmedzení pri treste zákazu pobytu, pri podmienečnom odsúdení). Práve rozpätie
zákonom stanovenej trestnej sadzby pri určitých trestoch umožňuje a zároveň ukladá súdu povinnosť
individualizovať ukladaný trest. Súd je povinný vo výmere uloženého trestu zohľadniť všetky okolnosti
uvedené v ustanovení § 34 ods. 4, ods. 5 Tr. zák.

Osobu páchateľa treba hodnotiť vo všetkých súvislostiach. V rámci hodnotenia osoby páchateľa
nemožno obísť ani možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z
veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o
prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy
páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie

prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností
a ich spojitostí so spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska
posúdenia možnosti nápravy páchateľa má veľký význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie
pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k spáchanému trestnému činu (Rt 23/1967). Záver súduo možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom
poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným
pôsobením na ostatných členov spoločnosti.

Pri ukladaní trestov treba zároveň vychádzať zo spojenia a vzájomnej vyváženosti dvoch princípov, a to
z princípu zákonnosti trestu a z princípu individualizácie trestu.

Trest musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu

okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy.

K trestu uloženému obžalovanému V. V. okresným súdom krajský súd na záver poznamenáva, že
menovaný počas celého trestného konania neprejavil žiadny náznak ľútosti či sebareflexie, čím aj pred
krajským súdom zrozumiteľne prezentoval svoj postoj k veci a do posledného okamihu prejavoval svoju
nevinu. Usvedčujúca dôkazná situácia však bola a je absolútne presvedčivá.

V súvislosti s odvolaním obžalovaného ml. X. F. krajský súd dospel k záveru, že uloženie „len“
podmienečného trestu odňatia slobody bude dostatočným na naplnenie účelu trestu z hľadiska jeho
generálnej i individuálnej prevencie a že takýto trest bude s pochopením prijatý nielen poškodeným, ale
aj spoločnosťou.

Pri ukladaní trestu krajský súd prihliadal na všetky vyššie uvedené zákonné predpoklady a podmienky
dôležité pre ukladanie trestu a dospel k záveru, že obžalovaný si zaslúži od spoločnosti šancu na
to, aby preukázal, že v jeho prípade išlo o exces z pravidiel slušného a zákonného správania, a aby
preukázal, že bude plnohodnotným občanom tejto spoločnosti. Pritom samozrejme krajský súd zohľadnil

skutočnosť, že od spáchania skutku menovaný viedol riadny život a mieni si založiť rodinu, ako aj to,
že v plnom rozsahu priznal svoju vinu, čin úprimne oľutoval a svojimi výpoveďami pomohol objasniť
trestný čin a účasť i ďalších obžalovaných na ňom. Preto krajský súd vo vzťahu k obžalovanému ml. X.
F. rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, ani v tejto časti krajský súd nezistil pochybenie súdu prvého stupňa,
pretože pre uloženie povinnosti obžalovaným X. F., P. V. a V. V. spoločným a nerozdielnym spôsobom na
náhradu škody poškodenému vo výške 9 429,06 Eur boli splnené všetky predpoklady, ktoré súd prvého
stupňa podrobne a zrozumiteľne vysvetlil v odôvodnení svojho rozsudku.

S ohľadom na uvedené preto krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.