Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 13, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/90/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233169
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233169.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľov 1/ C. P., rod. D.,
nar. XX.X.XXXX, štátnej občianky Ruskej federácie, 2/ rade C. P., nar. XX.X.XXXX, štátneho občana
SR, obaja bytom E. O. XXX, právne zastúpení advokátskou kanceláriou JUDr. Chlapík, s.r.o., so
sídlom Žilina, Sládkovičova 13, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, o zaplatenie 2.862,46 eur s príslušenstvom, na
základe odvolania odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 14C/309/2012-133 zo dňa 26.
novembra 2013 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výrokoch, v ktorých bola odporcovi uložená povinnosť
zaplatiť navrhovateľke 1/ a navrhovateľovi 2/, každému z nich, sumu 1.245,98 eur spolu s 8,75% ročným
úrokom z omeškania od 7.10.2012 do zaplatenia a vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania.

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o zamietnutí návrhu vo zvyšku.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke 1/ a navrhovateľovi 2/, každému z nich, titulom náhrady
trov odvolacieho konania sumu 44,96 eur na účet ich právneho zástupcu - advokátska kancelária JUDr.
Chlapík, s.r.o.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľom (každému z
nich) sumu 1.245,98 eur spolu s 8,75% ročným úrokom z omeškania od 7.10.2012 do zaplatenia.

Vychádzal z ustálenej súdnej praxe (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009),
v zmysle ktorej materiálny právny štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov.
Dôležitým pritom nie je to, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to,
či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti)
začatia (vedenia) trestného stíhania je teda neskorší výsledok trestného konania. Okresný súd zdôraznil,
že ani v jednom z trestných konaní proti navrhovateľom nedošlo k uznaniu ich viny. Uvedené má za
následok, že štát zodpovedá za škodu, ktorá im vznikla v súvislosti s dotknutými trestnými konaniami/

stíhaniami.

Okresný súd konštatoval, že navrhovateľom nemožno vyčítať, že využili svoje základné právo zakotvené
tak v Ústave SR, ako i v medzinárodných dokumentoch a zvolili si obhajcu. V tejto súvislosti poukázal i
na výšku trestov, ktoré navrhovateľom hrozili (13 rokov a 6 mesiacov až 20 rokov). Následne okresný súd
podrobnepreskúmalnavrhovateľmiuplatňovanúškoduztituluzaplatenýchtrovobhajobyvpredmetných
trestných konaniach a ustálil ich dôvodnosť vo vyššie uvedenej sume; nad jej rozsah (vo zvyšku)návrh zamietol. Odporcovi zároveň uložil povinnosť zaplatiť úrok z omeškania odo dňa 7.10.2012, kedy
uplynula 6 mesačná lehota na možnosť plnenia a úhrady uplatňovaného nároku.

V otázke orgánu oprávneného zastupovať štát/odporcu, resp. oprávneného konať v jeho mene, okresný

súd aj po novelizácii zákona č. 514/2003 Z.z. účinnej od 1.1.2013 konal s Ministerstvom vnútra SR
(ďalej len ministerstvo vnútra). Vychádzal z toho, že tento orgán bol príslušný v čase podania návrhu,
nevykonal žiadne aktívne kroky k preneseniu agendy a v konaní sa i (vecne) vyjadroval. Ide pritom o
„kolíznu situáciu“, keď vo veci ORP 1484/2-OVK-ZA-2011 by mala byť „príslušným správcom“ Generálna
prokuratúra SR (ďalej len generálna prokuratúra) a vo veci ORP-987/1-OVK-ZA-2011 ministerstvo

vnútra. Okresný súd dodal, že otázka, ktorý štátny orgán je oprávnený konať v mene štátu, nie je otázkou
pasívnej vecnej legitimácie.

O trovách konania rozhodol tak, že v spore prevažne úspešným navrhovateľom priznal ich náhradu v
pomere 74,12%, pričom o konkrétnej výške náhrady bude rozhodnuté až po právoplatnom skončení
veci samej - § 142 ods. 2 v spojení s § 151 ods. 7 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie (s výnimkou zamietajúcej časti)

odporca, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že návrh bude zamietnutý v celom rozsahu. Poukazoval na
to, že v dotknutých veciach/trestných stíhaniach vyšetrovateľ pri vznesení obvinenia postupoval podľa
zákona. S odkazom na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v inej veci (sp. zn. 8Co/251/2010)
odvolateľ uviedol, že meradlom opodstatnenosti, teda aj začatia a vedenia, trestného stíhania je síce
neskorší výsledok trestného konania, ale je potrebné prihliadať na konkrétne okolnosti daného prípadu,

t.j. na priebeh trestného konania „z hľadiska vývoja dôkaznej situácie“.

Obdobne odporca poukázal, resp. citoval rozsudok Okresného súdu Žilina vo veci sp. zn. 18C/194/2012,
podľa ktorého po účinnosti novely zákona č. 514/2003 Z.z. zákonom č. 412/2012 Z.z. je orgánom
konajúcim v mene štátu generálna prokuratúra, hoci dovtedy bolo konané - ako so zástupcom štátu -
s ministerstvom vnútra. Odvolateľ zopakoval, že v prejednávanej veci neboli zistené skutočnosti, ktoré

by potvrdzovali nesprávny úradný postup vyšetrovateľa, pričom dozor nad dodržiavaním zákonnosti
vykonáva (práve) prokurátor. Nadväzne (v podstate) zacitoval aktuálne znenie ustanovenia § 4 ods. 1
písm.b/zákonač.514/2013Z.z.adávaldopozornostiuznesenieKrajskéhosúduvBanskejBystrici(bez
bližšieho označenia), ktorým v obdobnej veci bol zrušený prvostupňový rozsudok, lebo sa odvolací súd
nestotožnilsnázorom,žebyzanárokyuplatňovanéztituluoslobodeniaspodobžalobymalozodpovedať

v zastúpení štátu ministerstvo vnútra.

Navrhovatelia žiadali napadnutý rozsudok potvrdiť. Opakovane poukázali na ustálenú judikatúru, podľa
ktorej sa za nezákonné rozhodnutie považuje (aj) uznesenie o vznesení obvinenia za predpokladu,
že neskôr došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodeniu spod obžaloby. V súvislosti s
novelizovaným § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z. konštatovali jeho neurčitosť, čo viedlo k

rozdielnosti v prístupe súdov. Najvyšší súd SR však v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 194/2010 vyslovil, že
ak prichádzajú do úvahy viaceré orgány konajúce v mene štátu, má konať ten, ktorému bola žiadosť o
náhradu škody adresovaná. V súdenej veci takáto žiadosť bola adresovaná ministerstvu vnútra, ktoré
ju aj prerokovalo (zamietlo) a v následnom súdnom spore podalo tiež meritórne vyjadrenie.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p.

(z toho titulu nedotknutým zostal nenapadnutý výrok o zamietnutí návrhu vo zvyšku) a bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) v preskúmavanej časti napadnutý
rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

V zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 205 ods. 3 O.s.p. je odvolací súd viazaný nielen rozsahom
odvolania, ale aj konkrétnymi odvolacími dôvodmi, ktoré odvolateľ vymedzí v zákonom stanovenej

lehote na podanie tohto opravného prostriedku. Vyššie popísané odvolacie argumenty odporcu
sú maximálne všeobecné, bez adekvátnej (proti)argumentácie na jednotlivé závery vyslovené v
napadnutom rozsudku. V rámci celého odvolania fakticky niet jedinej námietky, ktorá by sa viazala
ku konkrétnym (vychádzajúcim z osobitostí a individuálneho charakteru súdenej veci) zisteniam, resp.
záverom okresného súdu.V prejednávanej veci je pritom skutkový základ odvodený od dvoch (relatívne samostatných) trestných
stíhaní, v ktorých je zásadne odlišná predovšetkým právna situácia týkajúca sa priebehu trestného
konania. Bez ohľadu na to, že rozhodnutia iných prvostupňových alebo aj odvolacích súdov v obdobných

veciach nie sú pre konajúce súdy záväzné (§ 135, resp. § 226, či § 243d ods. 1 O.s.p.), odvolateľ z ním
spomínaných súdnych rozhodnutí ani nevyvodzuje tvrdenia, či argumentáciu, ktorá má mať dopad (a
aký konkrétne) na prejednávanú vec. Zároveň z veľmi útržkovitých citácií z daných rozhodnutí vôbec
nemožno ustáliť, či sa jednalo o prípady s totožným právnym základom, čo je významné osobitne vo
vzťahu k otázke orgánu oprávneného konať v mene štátu. V podstate len dokreslením neprimeranej

všeobecnosti je odkaz na (údajné) rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici bez akéhokoľvek jeho
bližšieho označenia.

Prejednávaný prípad je štandardným sporovým - kontradiktórnym konaním, a preto aj z hľadiska
ústavného princípu rovnosti účastníkov konania, odvolací súd nemôže (v zmysle nesmie) nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho konkrétne odvolacieho
dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutia na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní

vznesených námietok. Už len z tohto titulu nie sú odvolacie dôvody odporcu (ani len teoreticky) spôsobilé
podmieniť vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku.

Nad bezprostredný rámec odvolacieho konania vymedzený odvolacími dôvodmi, krajský súd dopĺňa
niekoľko poznámok. Ustálená súdna prax prezentovaná najmä rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR
(napr. okresným súdom označeným rozhodnutím 4 M Cdo 15/2009, či navrhovateľmi akcentovaným

rozsudkom 3 Cdo 194/2010), zdôrazňuje objektívny charakter zodpovednosti štátu za výkon verejnej
moci, a teda rozhodujúce kritérium výsledku trestného stíhania/konania. Rovnaký význam ako zrušenie
právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie
trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k (formálnemu) zrušeniu
rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Na to, aby bolo možné sa (aspoň

hypoteticky) zaoberať „okolnosťami vývoja dôkaznej situácie“ napríklad prostredníctvom zohľadnenia
inštitútu uplatňovania práv v súlade s dobrými mravmi, by argumentácia zodpovedného subjektu (štátu)
musela byť náležite konkrétna a mimoriadne závažná. Posudzované odvolanie - ako je už uvedené
vyššie - je v tomto smere absolútne nedostatočné.

Vyjadrenie navrhovateľov o obsahovej neurčitosti novelizovaného ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b/

zákona č. 514/2003 Z.z. je čiastočne dôvodné. Formulácia tohto zákonného ustanovenia je pomerne
komplikovaná a neprehľadná, čoho odrazom je značná nejednotnosť súdnej praxe pri posudzovaní
orgánu oprávneného konať v mene štátu.

Krajský súd považuje záver súdu prvého stupňa v konkrétnostiach prejednávanej veci za primeraný, t.j.
opodstatnene okresný súd pokračoval v prejednávaní a rozhodovaní veci s ministerstvom

vnútra, ktoré minimálne v jednej z dotknutých trestných vecí predstavuje naďalej orgán oprávnený konať
v mene štátu. Vzhľadom na uvedenú „kolíznu situáciu“ je namieste podporne aplikovať tiež ustanovenie
§ 4 ods. 1 písm. m/ zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré určuje orgán oprávnený konať v mene štátu v prípade,
ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci. V
prejednávanej veci je pritom nesporné, že navrhovatelia sa so svojim nárokom na náhradu škody obrátili

na ministerstvo vnútra, ktoré v danej záležitosti bolo i činné.

V širšej súvislosti je nutné opakovane zdôrazniť osobitný charakter vzniku zodpovednosti štátu v
prípade posudzovania výsledku trestného konania. Keďže aplikačná prax prostredníctvom ústavne
konformného výkladu ide do určitej miery nad bezprostredný (doslovný) rámec vymedzený právnou
normou, nie je možné striktne vychádzať zo znenia príslušného zákonného ustanovenia ani v otázke

orgánu oprávneného konať v mene štátu. V určitom zjednodušení, ale vystihujúcom podstatu prístupu
súdnej praxe, možno uviesť, že nie je až tak podstatným, ktorý z orgánov činných v trestnom konaní
- či vyšetrovateľ alebo prokurátor - v dotknutom konaní bol intenzívnejšie činný. Rozhodujúcim je
totiž práve (konečný) výsledok trestného konania bez ohľadu na formálne (ne)vyslovenie nezákonnosti
rozhodnutia štátneho orgánu. Taktiež z tohto hľadiska sa tak stáva významným ustanovenie § 4 ods. 1

písm. m/ zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré potvrdzuje správnosť (procesného) postupu okresného súdu
v prejednávanom prípade.Bez ohľadu na to, či odvolateľom spomínané rozhodnutia iných súdov vychádzali z rovnakého
skutkového stavu a procesnej situácie ako sú dané v súdenej veci, eventuálna rozdielnosť záverov
konkrétnych súdov nie je automaticky prejavom právnej neistoty. Podstatné v danej spojitosti je, že

súd I. stupňa v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu (nakoľko ich rozhodnutia nie je možné vnímať
izolovane) dostatočne zdôvodnil/vysvetlil svoj právny názor, t.j. argumentačne sa s riešením predmetnej
právnej otázky plnohodnotne vyrovnal, preto nekonal v rozpore s princípom právnej istoty (bližšie napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 144/2014 z 13.5.2014).

Krajský súd za vecne správne považuje napadnuté rozhodnutie aj vo výroku o trovách prvostupňového

konania. Okresný súd náležite vychádzal z princípu úspechu účastníkov v konaní a primerane zohľadnil
aj osobitosť procesnej situácie spojenej s vyhlasovaním rozsudku na pojednávaní odročenom výlučne
za týmto účelom (§ 156 ods. 2 O.s.p.). Navyše, aj vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania platí
viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi, pričom odporca dotknutú časť nespochybňoval ani len
všeobecnými námietkami.

Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolkrajskýsúdtak,žeuložilodporcovipovinnosťzaplatiťtitulomich

náhrady navrhovateľom, každému z nich, sumu 44,96 eur. V odvolacom konaní boli totiž navrhovatelia
úspešní (odvolaniu protistrany nebolo vyhovené), a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. majú právo na náhradu účelne vynaložených trov. Tieto predstavujú odmenu za jeden úkon
právnej služby - vyjadrenie k meritórnemu odvolaniu (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.).

Predmetom odvolacieho konania bola čiastka 1.245,98 eur vo vzťahu ku každému z navrhovateľov.

Svojim charakterom ide teda o zastupovanie v dvoch spojených veciach, t.j. v zmysle § 10 ods. 1 v
spojení s § 13 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. je základnou tarifnou sadzbou suma 81,88 eur (základná
sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvýšená o tretinu
základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach; 61,41 eur +
20,47 eur). Popri odmene má advokát nárok na tzv. režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.) - v

roku 2014, kedy bolo podané vyjadrenie k dovolaniu išlo o sumu 8,04 eur; v úhrne tak odmena a náhrada
hotových výdavkov právneho zástupcu zodpovedá sume 89,92 eur. Vzhľadom na samostatnosť nárokov
oboch navrhovateľov a zároveň ich zhodnú (priznanú) výšku vo veci samej je potrebné z hľadiska
náhrady trov čiastku 89,92 eur rozdeliť v rovnakom pomere medzi navrhovateľov 1/ a 2/, t.j. po 44,96
eur. Keďže právne zastúpenie navrhovateľov pretrvávalo aj v odvolacom konaní, tieto sumy je odporca

povinný zaplatiť na účet ich právneho zástupcu.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.