Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 28, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/177/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8211200124
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8211200124.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.
Petra Straku a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu COFIDIS, a.s., Suché mýto 1, 811
03 Bratislava, IČO: 36 816 337, zastúpený Advokátskou kanceláriou Antovszká, s.r.o., Žabotova 2/B,
811 04 Bratislava, IČO: 36 866 881, proti žalovanému Q. E., nar. XX.XX.XXXX, D. XXXX, R., t.č. na
neznámom mieste, zastúpený opatrovníkom JUDr. H. S., vyššou súdnou úradníčkou Okresného súdu
K., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Združenie na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS, Važecká 16, 080 05 Prešov, zast. JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám SNP 7, 091 01
Stropkov, o zaplatenie 624,81 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bardejov č. k. 1C 116/2011-87 zo dňa 29. 4. 2013 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o
trovách konania.

II. O d m i e t a odvolanie proti vyhovujúcemu výroku.

III. Účastníkom sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bardejov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 319,12 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že účastníci a vedľajší účastník na strane žalovaného
nemajú právo na náhradu trov konania.

Rozhodnutie odôvodnil režimom bezdôvodného obohatenia, keďže odstúpenie od úverovej zmluvy má
účinky ex tunc, teda spätne ku dňu uzavretia zmluvy, úverová zmluva sa od začiatku zrušili, pričom v
súlade s ust. § 457 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ak bola zmluva
zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Vzhľadom na uvedené by vzniklo žalobcovi právo domáhať sa od žalovaného vrátenia bezdôvodného
obohatenia v zmysle § 457 OZ, t.j. rozdielu medzi tým, čo žalovanému poskytol - 663,88 Eur a tým,
čo mu žalovaný vrátil 344,76 Eur, teda sumy 319,12 Eur (bez priznania akýchkoľvek poplatkov, úrokov
požadovaných v rozpore s cit. ust. zákonov a pre ich neprijateľnosť, nie sumy 476,76 eur ako žalobca
žiadal na istine úveru).

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca namietajúc, že jeho nárok je dôvodný a preukázaný.
Právna úprava odstúpenia od zmluvy v Obchodnom zákonníku je komplexnou, preto sa ustanovenia OZ
nepoužijú. Navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad podľa ust. § 212 zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že
odvolanie žalobcu je čo do zamietavej časti nedôvodné. Vo vyhovujúcej časti je neoprávnenou osobou
na podanie odvolania.

Podľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na
odvolanie nie je oprávnený.

Osobou oprávnenou na podanie odvolania je účastník konania, ktorému bola rozhodnutím spôsobená
ujma na jeho právach.

Ujma na právach účastníka konania je spôsobená vtedy, ak vydané rozhodnutie svojim obsahom
znevýhodňuje osobu podávajúcu opravný prostriedok, t.j. ak právne účinky rozhodnutia zhoršujú jej
právne postavenie (zúžením jej práv alebo rozšírením jej povinností), a či preto u nej existuje možnosť
požadovať na odvolacom súde odchylné rozhodnutie v jej prospech.

Napadnutým rozsudkom vo vyhovujúcej časti nebola žalobcovi spôsobená žiadna materiálna ujma na
jeho právach.

Za tohto stavu odvolací súd odvolanie proti vyhovujúcemu výroku odmietol (§ 218 ods. 1 písm. b) O.s.p.).

Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, správne z neho vyvodil právne závery a vo veci aj
správne rozhodol, pričom odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, na ktoré
v ostatnom odkazuje.

Na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poukazuje na to, že:

Nemali by byť žiadne pochybnosti, že spor vznikol zo zmluvy uzavretej medzi obchodníkom pri
výkone jeho obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) a spotrebiteľmi jeho úverovej služby, že ide o
spotrebiteľskú zmluvu (B2C Business to Consumer) a že sporný vzťah sa má posúdiť vo svetle cieľov
smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (,,smernica“).

Prvostupňový súd aplikoval osobitné ustanovenie § 54 ods. 1 OZ vo vzťahu k odstúpeniu od zmluvy.

O popretie úveru ako absolútneho obchodu sa nejedná v prípade, že súd aplikuje ustanovenie § 54 ods.
1 OZ, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez
ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú vzťahy regulované
Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona
nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských
zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods. 1 OZ reguluje aj absolútne obchody.

Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy,
a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov. Odvolací súd sa domnieva,
že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv,
zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na typy upravené v Obchodnom zákonníku. Treba však
poznamenať, že ide o pomerne nové ustanovenie a judikatúra súdov je ohľadne tohto ustanovenia zatiaľ
zriedkavá (porov. rozsudok NS SR vo veci 5MCdo 20/2009).

Ide pritom o veľmi zásadne nekauzistické ustanovenie zákona (,,...ani inak zhoršiť svoje zmluvné
postavenie“) sledujúce inter alia vylúčenie dopadu nepriaznivejšieho právneho následku na spotrebiteľa
oproti následku, ktorý konkurenčne dopadá na spotrebiteľa podľa ,,tohto“ zákona. Je logické sa
domnievať, že zákonodarca tým rozumel Občiansky zákonník (arg. ,,tohto zákona “ sa rovná zákona, v
ktorom je naň priamy odkaz). (porov. dôvodovú správu k § 54 ods. 1 OZ na ,,(§ 54) Ustanovenie v ods. 1 v súlade so
Smernicou vyjadruje kogentnosť úpravy neprijateľných podmienok s tým, že v spotrebiteľských zmluvách
nie je možné dojednať také práva alebo povinnosti odchylne od zákonnej úpravy, ktoré by boli v
neprospech spotrebiteľa. Neplatné sú také dojednania v spotrebiteľských zmluvách, ktorými by sa
spotrebiteľ vzdával tých práv, ktoré mu zákon priznáva alebo dojednať také ustanovenie, ktoré by zhoršili
jeho postavenie ako účastníka zmluvy....“.

Prvostupňový súd uvedené ustanovenie aplikoval dôsledne a podľa názoru odvolacieho súdu v súlade
so zmyslom a cieľom predpokladaným zákonom.

Za stavu dualistickej právnej úpravy (dvojaká právna úprava rovnakých inštitútov súkromného práva)
je úplné vylúčenie občianskoprávnej úpravy inštitútov súkromného práva a naopak paušalizované
použitie obchodného práva typického predovšetkým pre podnikateľskú sféru nenáležité (viď dôsledky
pre spotrebiteľov v ďalšej časti odôvodnenia).

Presadzovanie obchodného práva na inštitúty upravené v kódexe o občianskych právach len s
poukazom na argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je argumentačne zjednodušené.
Sám zákonodarca pritom pri spotrebiteľských úveroch, medzi ktoré patria aj úvery, neodkázal pri
odstúpení od zmluvy na úpravu Obchodného zákonníka, ale odkazovou poznámkou pod č. 19 pri § 5
zákona č. 258/2001 Z.z. odkázal na právnu úpravu v Občianskom zákonníku, aj keď za spotrebiteľské
úvery sa považujú aj úvery ako absolútne obchody a Obchodný zákonník má vlastnú úpravu odstúpenia
od zmluvy. Aj keď podľa legislatívnych pravidiel vlády nemajú odkazové poznámky normatívnu povahu,
uvedený odkaz zákonodarcu názory o absolútnej prednosti právnej úpravy obchodného práva na
spotrebiteľské vzťahy relativizuje.

Odvolací súd už v minulosti použil na účely posúdenia dôsledkov odstúpenia od zmluvy v úverovom
právnom vzťahu právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku (porov. rozsudky vo veciach sp. zn.
6Co 81/2012, 6Co 113/2010, 6Co 218/2012, 6Co 224/2012). Niektoré rozsudky pritom boli podrobené
kontrole ústavnosti. Ústavný súd takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný (napr. vec I. ÚS
402/2013) a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (dualistická
právna úprava odstúpenia a premlčania).

Prvostupňový súd z dôvodu zrušenia zmluvy s účinkami podľa občianskeho práva (§ 48 ods. 2 OZ)
a vznesenej námietky premlčania nevyhovel žalobe. Za právne významný považoval úkon žalobcu,
ktorým odstúpil od zmluvy (čl. 9).

S týmto názorom sa žalobca v odvolaní nestotožnil a argumentuje, že súd posúdil vzťah iba podľa
Občianskeho zákonníka. Podľa nej sa má odstúpenie od zmluvy posudzovať tak, že účinky odstúpenia a
zánik zmluvy nastávajú až od momentu doručenia odstúpenia ex nunc. Poukázal na znenie dohodnutej
klauzuly o odstúpení, ktorá predpokladá zachovanie zmluvných nárokov veriteľa aj po odstúpení od
zmluvy.

Ako už odvolací uviedol, prvostupňový označil dohodnutú zmluvu správne ako úver a ako absolútny
obchod, a preto neobstojí odvolací dôvod o popretí podstaty sporného vzťahu.

Odvolací súd reflektuje na judikatúru, ktorá podporuje odstúpenie od zmluvy bez rušenia práv zo zmluvy,
ktoré vznikli pred odstúpením (napr. NS SR 1MObdo V 2/2007, NS ČR 33Odo 131/2003).

S uvedenou judikatúrou v spoločenských vzťahoch vzniknutých pred zakotvením ustanovenia § 54
OZ do Občianskeho zákonníka sa dá súhlasiť. Žalobcom prezentovaná právna konštrukcia a
treba povedať, že aj doterajšia judikatúra však nezohľadňujú ustanovenie § 54 ods. 1 v spojení s § 39
Občianskeho zákonníka.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 48 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom
zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje,
ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc, § 48 ods. 2) a tým
zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z
porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom
vrátiť už vykonané plnenia (§ 457 OZ).

Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na rozdiel od ustanovení Občianskeho zákonníka zaväzujú
spotrebiteľa nad rámec povinnosti vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, evidentne zhoršujú jeho
postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa vrátane platenia úrokov napriek ich zrušeniu
popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie spotrebiteľa
zhoršuje. Inými slovami povedané dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmluvy dohodnutej medzi
účastníkmi konania sú nevýhodnejšie ako dôsledky odstúpenia podľa úpravy v Občianskom zákonníku.

Spotrebitelia môžu právom očakávať, že zmluvné podmienky koncipované v rámci štandardnej typovej
zmluvy ich nezaväzujú, pokiaľ sú vo svojich dôsledkoch nevýhodnejšie oproti právnej úprave podľa
Občianskeho zákonníka (princíp právnej istoty, dôvery v objektívne právo). Ide o akúsi jednostrannú
kogentnosť ustanovení Občianskeho zákonníka v záujme vyššej ochrany pri štandardných typových
zmluvách (porov. Kristián Csach, Štandardné zmluvy, Vydavatelství Aleš Čeněk, 2009, str. 178).

Nemožno prehliadnuť, že je to dodávateľ, ktorý naformuloval zmluvu (štandardná typová zmluva) a
dobrovoľne sa rozhodol využiť ustanovenie zmluvy o odstúpení, aj keď existujú iné inštitúty súkromného
práva, ktoré zmluvu komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia (napr. výpoveď, strata
výhody splátok).

Ustanovenie čl. 8, bod 8.4 všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého má spotrebiteľ plniť
zmluvné povinnosti aj napriek odstúpeniu od zmluvy je upravené pre žalovaných nevýhodnejšie oproti
úprave v § 48 v spojení s § 54 ods. 1, 5 a § 457 OZ.

Predmetná vec sa týka práva Európskej únie (smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách; ďalej ,,smernica“). Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je pomerne náročné na
dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov. Treba však povedať, že ak sa neberie do úvahy výber
sumy úveru a podpis, tak spotrebiteľ takmer žiadnym spôsobom neparticipuje na koncipovaní zmluvy.
Preto sa dá plne pochopiť pomerne silná ochrana spotrebiteľov, ktorú slovenský zákonodarca zakotvil v

ustanovení § 54 OZ. Faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľom pri vzájomnej kontraktácii
je zjavná a viaceré rozhodnutia Súdneho dvora na to poukazujú (napr. rozsudok C-168/05 Mostaza
Claro, bod 25, 26, 27, rozsudok C-240/98 až C-244/98 Océano).

Odvolací súd nemá pochybnosti o súlade ustanovenia § 54 ods. 1 OZ s právom Európskej únie, ktoré
umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča
smernica Rady 93/13/EHS (čl. 8 smernice Rady 93/123 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou
v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“,
porov. tiež rozsudok súdneho dvora vo veci C-484/08).

Súdom prináleží súdna kontrola zmluvných podmienok a dokonca aj abstraktná kontrola zmlúv (§ 153
ods. 3, 4 O.s.p.) s cieľom vylúčiť zo života bežných ľudí neprimerané podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu
života a tak naplniť cieľ čl. 6 citovanej smernice ,,postarať sa, aby spotrebiteľov neprijateľné klauzuly
v zmluvách nezaväzovali“.

Odvolací súd nijako nepopiera úver ako absolútny obchod a ani dôvodnosť aplikácie Obchodného
zákonníka. Odvolací súd len pripomína, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku,
ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52
až § 54 OZ. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, neboli žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku
tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (predtým porov. § 23a zákona č. 634/1992
Z.z., ktorý za spotrebiteľskú zmluvu označil explicitne aj zmluvu podľa Obchodného zákonníka).

Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami
(dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dualistická právna úprava uznania dlhu, zmluvných
pokút, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav
môže dlhodobo fungovať (od 1.1.1992), avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na
vadnosť právneho úkonu má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi biznismenmi,
ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre
nepodnikateľov výhodnejšia. (porov. tiež 5MCdo 20/09).

V celej škále dualisticky upravených inštitútov súkromného práva by sa malo použiť vždy obchodné
právo vrátane regulácie inštitútu odstúpenia od zmluvy, s čím sa podľa odvolacieho súdu zásadne nedá
súhlasiť. Spotrebitelia napriek dôvere v objektívne právo zakotvené v kódexe o občianskych právach
by sa museli podrobovať pomerne zložitejšiemu a vzdialenejšiemu obchodnému právu, ktoré oproti
Občianskemu zákonníku zásadne zhoršuje ich postavenie.

Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ preto treba podľa názoru odvolacieho súdu vykladať tak, že v prípade
dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije
obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie
spotrebiteľa oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície
čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy inštitútov
súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods.
1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej
Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ).

Odvolací súd nevidel dôvod na predloženie prejudiciálnej otázky, či sa smernica Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a zásady práva Spoločenstva týkajúce
sa ochrany spotrebiteľa a rovnováhy zmluvných strán majú vykladať v tom zmysle, že bránia v prípade
dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného tej právnej úprave, ktorá je určená predovšetkým pre
podnikateľské prostredie a ktorá je v porovnaní s úpravou rovnakých inštitútov v Občianskoprávnom
kódexe pre spotrebiteľa nevýhodnejšia.

Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v
súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne
priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri
zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia,
ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o
obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný.

Iná vec je možnosť dojednania iných dôsledkov odstúpenia, a to priaznivejších pre spotrebiteľa.
Napríklad typickým výhodnejším dojednaním oproti zrušeniu zmluvy od jej začiatku by bolo dojednanie
s cieľom ponechať splátky nesplatenej časti úverových prostriedkov. Pre spotrebiteľa je výhodnejšie
splácať istinu, ako jednorazovo vrátiť (spravidla už spotrebované) úverové prostriedky. Ustanovenie §
48 ods. 2 OZ teda pripúšťa dohodu aj o inom následku, než je zrušenie zmluvy s účinkami od začiatku
(ex tunc). Odvolací súd preto preskúmal rozsudok aj vo vzťahu ku kvalite súdnej kontroly klauzuly o
odstúpení od zmluvy.

Podľa čl. 8 bod. 8.4 veta posledná všeobecných obchodných podmienok „zánikom alebo zrušením
zmluvy o úvere nezanikajú nároky veriteľa zo zmluvy o úvere alebo s ňou súvisiace, ktoré vznikli pred
skončením zmluvy alebo v súvislosti s jej skončením.

Ako vyplýva zo znenia zmluvnej podmienky o odstúpení, táto zmluvná podmienka nie je vyvážená a
naopak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Naviac
je nejasná a nezrozumiteľná v kontexte s ostatnými zmluvnými podmienkami a objektívne zhoršuje
postavenie žalovaného spotrebiteľa. Slovami zákona (§ 54 ods. 1 OZ) ide o ,,odchýlenie sa v
neprospech spotrebiteľa“, ktoré jednostranne zvýhodňuje iba veriteľa, zachováva všetky jeho práva,
ktorý veriteľ nielenže zmluvu vytvoril, ale aj právny úkon odstúpenia naplnil, aj keď mal na výber iné
inštitúty súkromného práva.

Klauzula o odstúpení nie je ničím iným, ako poistením zachovania všetkých práv veriteľa vrátane
úrokov a neprijateľných poplatkov len s ďalším zvýhodnením, a to o úroky aj za obdobie, ktoré ešte
nenastalo. Dohoda o odstúpení zaväzuje žalovaného platiť úroky aj za obdobie, ktoré má ešte len
nastať v budúcnosti. Spotrebiteľ má po odstúpení (rok 2010) platiť úroky za úverové obdobie, ktoré ešte
nenastalo. Teda odstúpením od zmluvy veriteľ má zachované všetky svoje práva, spotrebiteľ žiadne.

Spotrebiteľovi v dôsledku odstúpenia zanikajú všetky práva a vzniká len povinnosť jednorazového
plnenia vrátane úrokov a poplatkov, ktoré celé príslušenstvo si veriteľ zúčtuje netransparentným
spôsobom do jednej istiny a ďalej úročí navýšenou sadzbou.

Z obsahu žaloby je evidentné, že žalobca si uplatňuje aj úroky, a to napriek tomu, že zmluvu zrušil.

V rámci súdnej kontroly zmluvných podmienok sa musia posudzovať zmluvné podmienky spolu s
konzekvenciami vyplývajúcimi s ostatných zmluvných podmienok (čl. 3 smernice ,,Bez toho, aby boli
dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru
alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v
dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí“.

Paušálne uprednostnenie Obchodného zákonníka by malo na spotrebiteľov nepriaznivé následky
hraničiace až s neprístupnosťou k občianskym právam, ktoré priznáva Občiansky zákonník na rozdiel
od Obchodného zákonníka.

Judikatúra Súdneho dvora bráni, aby súd žalobcovi upravoval neprijateľnú zmluvnú podmienku do
akceptovateľného znenia (C-618/10, cit. ,,Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle,

že mu odporuje právna úprava členského štátu, akou je článok 83 legislatívneho dekrétu 1/2007 o
prepracovaní všeobecného zákona o ochrane spotrebiteľov a užívateľov a ďalších doplňujúcich zákonov
(Real Decreto Legislativo 1/2007 por el que se aprueba el texto refundido de la Ley General para
la Defensa de los Consumidores y Usuarios y otras leyes complementarias) zo 16. novembra 2007,
ktorá vnútroštátnemu súdu umožňuje v prípade, že rozhodne o neplatnosti nekalej podmienky, ktorá je
súčasťou zmluvy uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, doplniť uvedenú
zmluvu tým, že zmení obsah tejto podmienky“.)

Tunajší súd už judikoval definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky a takou je aj nedostatočne
transparentné, či neurčité zmluvné ustanovenie cit. z rozsudku vo veci ..18Co 109/2011 ,,Odvolací
súd zastáva názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka,, ktorá vyvoláva v neprospech
spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky
napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku
spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia,
podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z.z.). Za
neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa
za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv.
teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových
vzťahoch)“.

Argumenty, že ustanovenie § 369 ods. 1 in fine Obchodného zákonníka odôvodňuje záver, že
zákonodarca nepočítal s kogentnosťou Občianskeho zákonníka en bloc a že explicitne vybral
vzťahy s cieľom ich podradenia občianskoprávnej úprave, odvolací súd považuje za nedôsledné.
Ustanovenie § 369 ods. 1 in fine Obchodného zákonníka nijako nepodporuje takéto argumenty, a
to ani logickým ani systematickým výkladom. Odvolací súd poukazuje na výklad zákonodarcu k ust. §
369 ods. 1 Obchodného zákonníka (novela vykonaná zákonom č. 454/2008 Z.z.). Z dôvodovej správy,
cit. ,,Postavenie spotrebiteľa nemôže byť rozdielne s ohľadom na režim zákona, ktorý zvolí spravidla
dodávateľ (podnikateľ) v typovej zmluve....

Už pred spresnením úpravy v § 369 Obchodného zákonníka prevažovali názory, že na spotrebiteľské
veci majú dopadať ustanovenia o úrokoch z omeškania upravené v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a bolo problematické si čo len predstaviť, že nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z. by nemalo regulovať
spotrebiteľské veci ako typické občianskoprávne vzťahy. Preto sa novelizácia ustanovenia § 369
Obchodného zákonníka vnímala len ako snaha zákonodarcu usmerniť a zjednotiť aplikačnú prax a nie
zmeniť právny stav.

Zástancovia favorizovania obchodnoprávnej úpravy presadzujú obchodnoprávnu úpravu odstúpenia od
zmluvy aj s poukazom na ust. § 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (nahradený
zákonom č. 129/2010 Z.z.).

Odvolací súd však poukazuje na to, že uvedené ustanovenie presne odkazuje v súvislosti s odstúpením
od zmluvy nie na Obchodný zákonník, ale na § 48 Občianskeho zákonníka (ide o zákonný dôvod
odstúpenia od zmluvy spojený s viazanou zmluvou o predaji produktu). Je to evidentné z odkazovej
poznámky pod čiarou (cit. zo zákona č. 258/2001 Z.z. (9) § 48 Občianskeho zákonníka). Zákonodarca
neodkázal na ustanovenia Obchodného zákonníka, aj keď spotrebiteľskými úvermi sú aj úvery ako
absolútne obchody.

Odvolací súd preto odmieta názor žalobcu, podľa ktorého na predmetnú spotrebiteľskú vec v časti o
vadnosti právneho úkonu (odstúpenie od zmluvy) nedopadá právna úprava občianskeho práva.

Za takejto situácie, keď odvolacie námietky odvolateľa sú neopodstatnené, odvolací súd postupom podľa
§ 219 O.s.p. napadnutý rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o
trovách konania ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. s poukazom na ust. § 142
ods. 1 O.s.p. Odvolateľ nebol v odvolacom konaní úspešný.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.