Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 24, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/404/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7206224335
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Angela Čechová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7206224335.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Angely Čechovej a sudkýň

JUDr. Jarmily Čabaiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej vo veci žalobkyne Y. C., bytom O., G. XX,
zast. JUDr. Ivetou Lipčeiovou, advokátkou, Košice, Hlavná 20, proti žalovaným 1. Q. Q., bytom Q.,
na E. XX, zast. JUDr. Martinou Gombošovou, advokátkou, Košice, Moldavská cesta 21/a, 2. U. Q.,
bytom O., F. XX, zast. JUDr. Helenou Knopovou, advokátkou, Košice, Štúrova 20, o náhradu škody
titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, o odvolaní účastníkov proti rozsudku 18C
126/2006-362 z 15.5.2013 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

Účastníkom sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej aj „súd“) rozsudkom zaviazal žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobkyni sumu
695,30 € a žalovaného v 2. rade 1.879,88 € v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V
prevyšujúcej časti nároku žalobu zamietol. Zaviazal žalovaného v 1. rade nahradiť aj trovy konania štátu
vo výške 81,37 € a žalovaného v 2. rade vo výške 219,99 €, v lehote do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku. Ďalšími výrokmi uložil žalovanému v 1. rade zaplatiť na účet svojho súdu súdny poplatok
vo výške 41,72 € a žalovanému v 2. rade zaplatiť súdny poplatok vo výške 112,78 €, v lehote do 15

dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žalovanému v 1. rade uložil tiež povinnosť nahradiť žalobkyni trovy
konania vo výške 480,69 € a žalovanému v 2. rade nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 1.299,64
€, v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žalobkyňu zaviazal zaplatiť žalovanému v 1. rade
sumu 100,- € v prospech zástupcu žalovaného v 1. rade a žalovanému v 2. rade sumu 100,- €, všetko
do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala náhrady škody na zdraví v

sume 82. 984,80 €, a to ako bolestné priznané lekárskym posudkom z 24.5.2005 podľa zákona č.
437/2004 Z.z. v rozsahu 197,50 bodov, čo zodpovedalo sume 1. 783,18 €. Uplatnený nárok žiadala ako
násobok bolestného v rámci zvýšenia podľa vyhlášky č. 32/65 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia
spoločenskéhouplatnenia,atozaúraz,ktorýutrpeladňa9.10.2004vKošiciachnauliciTextilnejč.8,kde
z priestorov pneuservisu vtedy prevádzkovaného žalovaným v 2. rade vybehli psy, ktoré na ňu zaútočili
a spôsobili jej mnohopočetné hryzné rany pravého lakťa, pravej slabiny, dolnej časti pravého stehna,
pomliaždenie pravého vretenného nervu s dobou liečenia 4 až 5 týždňov. V priestoroch žalovaného v

2. rade vykonával aj podnikateľskú činnosť aj žalovaný v 1. rade. K úniku psov došlo v okamihu, keď
žalovaný v 1. rade motorovým vozidlom vchádzal do priestorov objektu. O žalobe žalobkyne rozhodol
súd prvého stupňa už predchádzajúcim rozsudkom z 25. 3. 2011, ktorým žalobe čiastočne vyhovel a
zaviazal žalovaných solidárne zaplatiť sumu 1.783,18 €. Na základe odvolania žalobkyne Krajský súdv Košiciach uznesením sp. zn. 11Co/235/11-283 zo 14.9.2012 zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa vychádzal z názoru, že
vzhľadom na okolnosti prípadu ide u žalovaných o delenú zodpovednosť za škodu (nie solidárnu), keďže

je zrejmé, že žalovaný v 2. rade neporušil len všeobecnú prevenčnú povinnosť, ako aj žalovaný v 1. rade,
ale aj zákonnú povinnosť majiteľa psov dohliadať, aby jeho psy neohrozovali okolie. Vzhľadom na tento
názor uložil súdu prvého stupňa v ďalšom konaní určiť mieru zodpovednosti každého zo žalovaných.
Úlohou súdu bolo aj stanoviť rozsah nároku žalobkyne vzhľadom na zotrvaní jej stanoviska o výške
požadovanej náhrady škody 82.984,80 €. Pri opätovnom rozhodovaní súd vychádzal zo zistenia, že

žalovaný v 2. rade neporušil len všeobecnú prevenčnú povinnosť, ale aj zákonnú povinnosť majiteľa
psov, preto vyhodnotil, že miera jeho účasti na spôsobenej škode je vyššia ako miera účasti žalovaného
v 1. rade. Po skúmaní príčinnej súvislosti medzi konaním každého zo škodcov a vzniknutým škodlivým
následkom, následne ustálil mieru zodpovednosti v pomere 27 % na strane žalovaného v 1. rade a 73
% na strane žalovaného v 2. rade. Vzal pritom do úvahy skutočnosť, že žalovaný v 2. rade ako majiteľ
psov mal poznať povahu psov v jeho vlastníctve natoľko, aby vedel určiť, ktorým osobám a v akej miere

môže zveriť dozor nad nimi. Nakoľko nešlo o psov, ktoré by zvládla akákoľvek osoba, a so zreteľom aj
na všeobecnú známu skutočnosť, že psy počúvajú svojho majiteľa, bolo práve na žalovanom v 2. rade,
aby zabezpečil ochranu pred voľným únikom zvierat v prípade svojej neprítomnosti. Za akceptovateľné
nepovažoval v tejto súvislosti ani správanie sa žalovaného v 1. rade, ktorý sám potvrdil, že išlo o
psov, ktorí ho nepočúvali, no nevykonal žiadny taký úkon, ktorý by svedčil o primeranom a rozumnom

zvážení situácie, keď vstupoval do priestorov žalovaného v 2. rade. Žalovaný v 1. rade tým, že sa
reálne nepresvedčil, že psy sú uzamknuté vo voliére, vychádzal z ničím nepodložených predpokladov a
vlastnýchdomnienok,žepsysúzavretéaprávevdôsledkutohtojehokonaniadošloajkvybehnutiupsov
z objektu. Ak by sa bol najprv reálne presvedčil o mieste pohybu psov, ako aj za situácie, že by sa mu
nepodarilo ich do voliéry uzamknúť, mal v súlade so svojou povinnosťou podľa § 415 OZ zabrániť, aby

psy nevybehli na voľné priestranstvo, čo znamenalo neotvárať vstupnú bránu. Žalovaný v 1. rade však
svojou nedôslednosťou i podcenením situácie priamo zodpovedá za škodu vzniknutú žalobkyni. Pokiaľ
ide o výšku požadovanej náhrady škody na zdraví vychádzal súd zo zák. č. 437/2004 Z.z. o náhrade
za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších zmien. Konštatoval,
že podľa tohto zákona s účinnosťou od 1.8.2004, kedy nadobudol účinnosť, sa náhrada za bolesť a za

sťaženie spoločenského uplatnenia stali predmetom tejto novej právnej úpravy a že doterajšia právna
úprava, t.j. vyhl. č. 32/1965 Zb. sa vzťahuje iba na odškodnenie bolesti a SSU, ktoré vznikli v dôsledku
úrazu a iného poškodenia na zdraví spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, t.j. pred
1.8.2004. Podľa nového zákona, nárok na bolestné a SSU sa nepriznáva vo forme opakujúcich sa
dávok, ale jednorázovo, a to na základe lekárskeho posudku a pri určení výšky nárokov sa vychádza

z celkového počtu bodov, ktorými sa bolesť v lekárskom posudku ohodnotila. Výška týchto nárokov sa
určuje sumou 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR zistenej Štatistickým
úradom SR za rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu. Nárok žalobkyne vzhľadom
na čas, kedy došlo k poškodeniu jej zdravia posudzoval podľa novej právnej úpravy. V rámci zisťovania
rozsahu odškodnenia bol v konaní vypracovaný znalecký posudok znalcom MUDr. R. P., ktorým

bolo ohodnotené bolestné žalobkyne v hodnote 240 bodov a SSU v hodnote 30 bodov. Žalobkyňa
so znaleckým posudkom nesúhlasila, považujúc bodové hodnotenie za nízke, neuviedla však žiadne
vecné výhrady. Náhradu škody nad bodové hodnotenie znalca považovala žalobkyňa za inú škodu,
ustanovenú Obč. zák., ktoré však bližšie nešpecifikovala, iba žiadala priznať odškodnenie za psychickú
ujmu a traumu. Keďže súd nie je viazaný tým, ako účastník právne posúdil svoj nárok, v kontexte

vyjadrení žalobkyne posúdil súd tento nárok ako nárok uplatnený z titulu SSU. Konštatoval, že znalec
ustanovený súdom bol oprávnený aj na pribratie konzultanta z príslušného odboru, ak by to posúdenie
zdravotného stavu žalobkyne vyžadovalo, zo zdravotnej dokumentácie žalobkyne ani z jej vyšetrenia
však neboli zistené také následky na zdraví, ktoré by odôvodňovali psychiatrické vyšetrenie žalobkyne v
súvislosti s úrazom. Súd vzal do úvahy výpoveď žalobkyne, ktorá vypovedala, že vzhľadom na to, že po

útokumalastrachzpsovanechodievalavonazlesprávala,bolaodporúčanálekáromajnapsychiatrickú
liečbu, ktorú však nepodstúpila, z dôvodu, že sa jej nepáčil prístup lekárky. Následne po roku a pol
po úraze sa tento jej psychický stav vylepšil. Vzhľadom na uvedené okolnosti, vychádzajúc z toho, že
z vyšetrení žalobkyne nevyplynula potreba iných odborných vyšetrení a aj sama žalobkyňa odmietla
psychiatrické vyšetrenie a svoj stav vyhodnotila ako vylepšený, nepovažoval súd za hospodárne nariadiť

ďalšie znalecké dokazovanie z odboru psychiatrie. Výšku náhrady bolestného určil súd podľa bodového
hodnotenia - 270 bodov - určeného znaleckým posudkom. Keďže v r. 2003 priemerná mesačná mzda
predstavovala 476,83 €, jeden bod tak predstavoval sumu 9,54 €, nárok žalobkyne tak zodpovedá
sume 2.575,18 € (9,54 x 270). Pokiaľ ide o nárok na SSU, znalcom bolo zistené odškodnenie vrozsahu 30 bodov. Vzhľadom na ust. § 5 ods. 5 zák. č. 437/04 Z.z. súd posudzoval, či sú dané dôvody
hodné osobitného zreteľa pre zvýšenie znalcom určeného SSU a dospel k záveru, že takéto dôvody
nie sú dané. Uvedený záver vyvodil z toho, že žalobkyňa utrpela úraz vo veku 63 rokov ako starobná

dôchodkyňa, že jej základnými aktivitami boli domáce práce a práca na záhradke, že však jazvy po
poraneniach nemajú žiadny vplyv na jej doterajšie aktivity, trvalé poruchy funkcie ruky neboli zistené ani
odškodňované, keď podľa záverov vyšetrení úchopové funkcie ruky sa obnovili, úchop bol plný, prestali
neobvyklé pocity v koži, žalobkyňa udrží pero, dokáže písať, citlivosť na malíčkovej strane predlaktia je
minimálne znížená. Ustálil tak, že priznaná náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu

ako ju určil znalec - 30 bodov - je preto primeraná povahe následkov, ich vývoju i rozsahu, v akom
sú obmedzené možnosti žalobkyne uplatniť sa v živote a v spoločnosti. Vychádzajúc z určenej miery
zodpovednostikaždéhozožalovaných,zaviazaltakžalovanéhov1.radezaplatiťžalobkynizpriznaného
nároku (2.575,18 €) odškodnenie v sume 695,30 € (27 %) a žalovaného v 2. rade vo výške 1.879,88 €
(73%). Nad uvedenú sumu žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov štátu
odôvodnilpoužitímust.§148ods.1O.s.p.ananáhradutrovštátu,ktorévkonanívzniklivovýške301,36

€ zaviazal podľa miery procesného neúspechu obidvoch žalovaných. Vzhľadom na to, že žalobkyňa
bola v konaní oslobodená od súdnych poplatkov zaviazal pomerne obidvoch žalovaných aj na zaplatenie
súdnych poplatkov za návrh na začatie konania. Pokiaľ ide o náhradu trov konania medzi účastníkmi,
súd aplikoval ust. § 142 ods. 3 O.s.p. majúc za to, že rozhodnutie v danej veci záviselo od znaleckého
dokazovaniaaajodúvahysúdu.Odvíjajúcsaoduvedeného,základnásadzbatarifnejodmenyadvokáta

sa vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. Pri posudzovaní dôvodnosti nároku žalobkyne na
náhradu trov konania vychádzal súd z kritéria účelnosti vynaložených trov a zákonnej úpravy vzťahujúcej
sa k jednotlivým úkonom právnej služby. Po tomto posúdení priznal žalobkyni náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 1.780,33 €, na zaplatenie ktorej zaviazal oboch žalovaných podľa miery svojho
neúspechu v spore. Keďže v konaní obidvaja žalovaní uplatnili právo na zaplatenie sumy 100,- €

podľa ust. § 147a O.s.p. posudzoval dôvodnosť tohto návrhu v súvislosti s pojednávaním, ktoré bolo
nariadenéna27.3.2013.Konštatoval,ženatomtopojednávanísazúčastniliprávnizástupcoviaobidvoch
žalovaných a že pojednávanie bolo odročené z dôvodu, že v uvedený deň krátko pred pojednávaním
zástupkyňa žalobkyne písomným podaním vzniesla námietku zaujatosti konajúceho sudcu. Vec musela
byť predložená Krajskému súdu v Košiciach, ktorý uznesením z 12.4.2013 rozhodol o nedôvodnosti tejto

námietky. So zreteľom na obsah námietky, jej neodôvodnenosť i na čas uplatnenia v deň pojednávania,
súd zastával názor, že zámerom námietky bolo zmarenie účelu súdneho konania, a keďže žalobkyňa
bola zastúpená advokátom, mala byť vyrozumená o možných následkoch spojených s týmto procesným
úkonom, preto pokiaľ napriek tomu na tomto úkone trvala, nesie zaň zodpovednosť. Aj keď z procesného
hľadiska kvalifikovaná námietka zaujatosti predstavuje dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania,

avšak podľa ust. § 147a ods. 1 O.s.p. zodpovedá zaň sporová strana, ktorá vznik tejto situácie -
odročenie pojednávania, podaním námietky zavinila. Považoval preto za dôvodné priznať žalovaným,
ktorí boli zastúpení advokátmi nárok na zaplatenie sumy po 100,- €.

Rozsudok napadli včas podaným odvolaním všetci účastníci.

Žalobkyňa podala odvolanie voči rozsudku v celom rozsahu považujúc ho za nesprávny s poukazom na
ust. § 205 O.s.p. z dôvodov ďalej uvedených. Uviedla, že podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy inak ako v
rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I.

ÚS 4/94). V ďalšej časti odvolania jednotlivými odsekmi citovala časti z odôvodnenia uznesenia NS
SR sp. zn. 5Cdo 66/2010 a následne uviedla, že advokátovi bolo doručené predvolanie z 21.12.2012
na pojednávanie, ktoré sa malo konať „13.2.2012“ o 13.00 hod. na okresnom súde, že ona listom
označeným ako Oznámenie, Vrátenie predvolania, Žiadosť o zaslanie nového predvolania z 5.2.2013,
zaslané súdu mailom 15.2.2013 a na pošte podané 7.2.2013 namietala zmätočnosť predvolania pre

nesprávne uvedený rok argumentujúc relevantnou judikatúrou nesúlad tohto stavu O.s.p. s Ústavou SR
a súčasne požiadala o odročenie pojednávania a doručenie predvolania na pojednávanie so správnymi
údajmi. Predvolanie na pojednávanie však bolo Advokátovi doručené až po konaní predmetného
pojednávania. Konštatovala, že súd napriek tomu, že nemal a s poukazom na časovú trajektóriu ani
nemohol mať doručenie nového predvolania dňa 13.2.2013, vo veci pojednával. Z uvedeného vyplýva,

že okresný súd jej nedoručil predvolanie na pojednávanie - ergo nemohla byť ani splnená ani 5
dňová lehota na prípravu pojednávania. Keďže absentuje conditio sine qua non konania pojednávania,
došlo k viacerým porušeniam ústavných práv a princípov, a to práva na spravodlivé súdne konanie,
princípu rovnosti zbraní a súčasne jej bola pred súdom odňatá možnosť konať. Zdôraznila, že natomto pojednávaní boli vykonané aj dôkazy výsluchy svedkov, ktorých navrhla protistrana a žalobkyňa
o týchto úkonoch dokonca nemala ani vedomosť. Ďalej namietala, že postupom okresného súdu došlo
k odňatiu možnosti žalobkyne konať pred súdom aj tým, že súd upustil od vykonania znaleckého

posudku znalcom z odboru psychiatrie, čím došlo k preukázaniu vzniku škôd, ktoré boli žalobou
uplatnené. Argumentáciu súdu, prečo dôkaz nevykonal, považuje za nesprávnu, nakoľko aj samotný súd
uvádza, že žalobkyňa odmietla psychiatrické vyšetrenie práve len kvôli neštandardnému a nemiestnemu
chovaniu ošetrujúcej lekárky. Žalobkyňa teda neodmietla explicitne psychiatrickú liečbu ako takú a preto
uvedené dôvody pre nevykonanie znaleckého posudku znalcom z odboru psychiatrie sú neudržateľné.

Nesúhlasila so záverom súdu, pokiaľ nezvýšil náhradu za SSU a dôvody, pre ktoré súd takto rozhodol
nepovažuje za správne. Zdôraznila v tejto súvislosti, že je starobný dôchodca a že podľa viacerých
právnych predpisoch platného poriadku SR starobný dôchodca má status chránenej osoby. Vzhľadom
na závažnosť incidentu a na tento status chránenej osoby bol dôvod pre zvýšenie náhrady SSU o 50 %.
Napokon v odvolaní namietla správnosť rozhodnutia o jej povinnosti zaplatiť sumu po 100,- € v prospech
zástupcov žalovaných. Uviedla, že súd túto povinnosť určil na základe § 147a ods. 1 ....., ale neuvádza

v ďalšom o aký predpis právneho poriadku SR uvedeného paragrafu sa opiera, čím je odôvodnená
nepreskúmateľnosť rozhodnutia v tejto časti. Mala za to, že vzhľadom na podanú námietku zaujatosti
v konaní je neadekvátne a bez akejkoľvek legitimity hodnotenie okresného súdu, že zmarila súdne
konanie. Ďalej namietla protiústavnosť a nezákonnosť rozhodnutia o náhrade trov konania pokiaľ súd jej
nepriznal požadovanú náhradu trov za úkony právnej služby súvisiace s poradou s klientom. Postup aký

zvolil okresný súd podľa nej nenachádza oporu v žiadnom právnom predpise právneho poriadku SR, a
preto žiada nápravu tohto stavu tak, že jej budú priznané trovy v celom žiadanom rozsahu. Na základe
toho navrhla zmeniť napadnutý rozsudok tak, že súd žalobe vyhovie v celom rozsahu alebo alternatívne
zrušiťvecavrátiťvecsúduprvéhostupňanaďalšiekonanie.Uplatnilanáhradutrovodvolaciehokonania,
ktoré vyčísli do 3 dní od výzvy súdu.

Žalovaný v 1. rade podal odvolanie proti výrokom rozsudku o trovách konania, a to výroku, ktorým
bol zaviazaný nahradiť trovy konania štátu vo výške 81,37 €, vo výroku o povinnosti zaplatiť na účet
súdu súdny poplatok vo výške 41,72 € a vo výroku o povinnosti nahradiť žalobkyni trovy konania vo
výške 480,69 €. Odvolanie odôvodnil odvolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia veci - §

205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa pokiaľ na rozhodnutie o trovách
účastníkov aplikoval ust. § 142 ods. 3 O.s.p. a to z viacerých dôvodov. V prvom rade považoval za
potrebné poukázať na to, že hoci konajúci súd dôvodil pri ukladaní povinnosti na náhradu trov konania
tým, že výška plnenia závisela od znaleckého posudku, nemožno v danom prípade opomenúť ani
žalobkyňou žalovanú sumu, teda výšku nároku, priznania ktorého sa domáhala až v sume 82.984,80

€. V tejto súvislosti uviedol, že bez ohľadu na to, či by sa prihliadalo na pomer úspechu vo veci,
je potrebné prihliadať pri takto, v zásade zo strany žalobkyne nesprávne žalovanom nároku aj na
ďalšie skutočnosti a to predovšetkým na to, že v prípade, ak by žalobkyňa žalovala aspoň čiastočne
primeranú a s prihliadnutím na právnu úpravu účinnú v čase udalostí reálnu sumu a nie čiastku zjavne
neprimerane premrštenú, ak iste by sa aj on zachoval iným spôsobom a to jednak tým, že by bolo

možné z jeho strany uvažovať aj o zmierlivom riešení veci, či už mimosúdnou dohodou, resp. zmierom
v súdnom konaní, ako aj to, že by na svoju procesnú obranu nevyužil zastúpenie advokátom. Podľa
jeho názoru súdom judikovanú povinnosť na náhradu trov konania v plnej sume možno bez ďalšieho
považovať za neadekvátnu povinnosť, ktorá nerešpektuje základné zásady občianskeho súdneho
poriadku, predovšetkým ust. § 2 O.s.p. Považoval za potrebné zdôrazniť, že aj s prihliadnutím na

to, že žalobkyňa bola od začiatku riadne zastúpená právnym zástupcom, avšak napriek tomu bol od
počiatku nárok nesprávne zažalovaný, a to podľa už neúčinných právnych predpisov, je namieste
zaoberať sa úvahou, či je v súlade s účelom občianskeho súdneho konania prenesenie zodpovednosti
za takto nesprávne zažalovaný nárok na žalovaných, alebo riadne prihliadať na zásadu úspechu, keďže
žalobkyňa má teoreticky voči svojmu právnemu zástupcovi v prípade, že tento porušil svoje povinnosti

aj iné právne prostriedky, konkrétne voči nemu môže uplatniť nárok na náhradu škody. Na základe toho
zastáva názor, že súd vec nesprávne právne posúdil v časti týkajúcej sa trov konania a to vrátane aj trov
konania štátu - za znalecký posudok a súdny poplatok a má za to, že v danom prípade mal postupovať
súd podľa zásady úspechu a tým, že on mal neúspech len v nepatrnej časti (3,1 % voči žalovanému
nároku) mal mu priznať aj náhradu trov konania voči žalobkyni v plnom rozsahu. Alternatívne si dovolil

navrhnúť v prípade, že na strane žalobkyne by boli dôvody hodné osobitného zreteľa, rozhodnúť v
zmysle § 150 ods. 1 O.s.p. Následne v odvolaní vyčíslil trovy právneho zastúpenia za konanie na súde
prvého stupňa a odvolacom súde a navrhol zmeniť rozsudok v rozsahu napadnutých výrokov tak, že
žalobkyňa je povinná nahradiť trovy konania štátu vo výške 300,74 €, nahradiť žalovanému v 1. radetrovy konania vo výške 2.145,29 €, všetko v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia alternatívne
zmeniť napadnutý rozsudok nasledovne: žalobkyňa je povinná nahradiť trovy konania štátu vo výške
300,74 € v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu

trov konania.

Žalovaný v 2. rade podal odvolanie proti rozsudku z dôvodov, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že podľa ust. § 438 OZ platí, že ak
škodu spôsobí viac škodcov, tak za ňu zodpovedajú spoločne a nerozdielne a taktiež podľa ust. § 430

ods. 2 OZ v odôvodnených prípadoch môže súd rozhodnúť, že tí, ktorí škodu spôsobili, zodpovedajú za
ňu podľa svojej účasti na spôsobení škody. Z právnej praxe vyplýva, že zákonným pravidlom v prípade,
že škoda je spôsobená viacerými škodcami, je solidárna zodpovednosť. Z rozhodnutia súdu prvého
stupňa však vyplýva, že nevychádzal a nepridržiaval sa ust. § 430 ods. 2 a § 438 OZ, ale rozhodol podľa
delenej zodpovednosti. Má za to, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil jeho prevenčnú povinnosť,
nakoľko z jeho strany došlo k všetkým prevenčným povinnostiam, psy sa nachádzali v uzavretom

areáli, pričom slúžili na stráženie, pri vstupe do areálu bolo označenie, že sa v ňom nachádzajú voľne
pustené psy. Taktiež psy v prípade, že sa niekto nachádzal v areáli boli uzavreté vo voliére, aby nikomu
neublížili. Z týchto dôvodov tvrdí, že neporušil všeobecnú prevenčnú povinnosť. K názoru súdu, že
porušil aj zákonnú povinnosť majiteľa psov dohliadať, aby psy neohrozovali okolie uviedol, že podľa
jeho názoru mal zabezpečené psy proti tomu, aby neohrozovali okolie. Namietal, že súd prvého stupňa

nebral do úvahy výpovede svedkov O., Q., N. a P., ktorí zhodne uvádzajú, že každá z osôb, ktorá mala
oprávnenie využívať bývalý podnikateľský areál, mala vedomosť o tom, že sa tam zdržiavajú psy, ktoré
sú umiestnené vo voliére iba cez deň a v noci sú voľne pustené a že bolo obvyklé, že kto vstupoval
ráno prvý do podnikateľského areálu, psov zatváral do voliéry. Z týchto výpovedí je zrejmé, že on ako
majiteľ psov si splnil akúkoľvek povinnosť. Podľa jeho názoru prvostupňový súd nemal určiť mieru

zodpovednosti delene, ale sa mal pridržiavať ust. § 438 OZ. Odvolanie smeruje aj proti výroku o náhrade
trov konania v prospech žalobkyne, nakoľko právna zástupkyňa pri vyúčtovaní trov účelne uvádzala
porady s klientom v rámci dvoch právnych úkonov, čo potvrdil aj súd a tak isto si účtovala dva právne
úkony v rámci pojednávaní. Právna zástupkyňa si žiadala tiež náhradu preddavku na trovy dôkazov,
ktoré mali byť zložené vo výške 33,- € a náhradu súdneho poplatku za podanie námietky zaujatosti

vo výške 66,- €. Na základe toho možno považovať, že zo strany právnej zástupkyne žalobkyne išlo
o účelové a úmyselné vyúčtovanie trov konania. Uvádzané úkony sa podľa jeho názoru netýkajú veci
samej a nemožno ich hodnotiť ani ako úkony zabezpečujúce účinnú ochranu záujmov klientov. Navrhol
odvolaciemu súdu zrušiť rozhodnutie súdu prvého stupňa a vo veci rozhodnúť.

Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne k vytýkanému procesnému pochybeniu súdu
ohľadom zaslania nesprávneho predvolania poukázal na to, že aj keď je síce pravdou, že na pôvodnom
predvolaní bol uvedený nesprávny dátum, teda namiesto dátumu 13.2.2013 bol uvedený dátum
13.2.2012, je absolútne nepochybné o aký dátum sa malo konkrétne jednať a išlo o chybu v písaní.
Zástupkyňa žalobkyne však zrejme opomenula v odvolaní uviesť, že o nesprávnom predvolaní mala

vedomosť už od 8.1.2013, pričom však až 5.2.2013 a mailom 7.2.2013 poštou namietala zmätočnosť
predvolania a žiadala zaslanie nového predvolania. Teda týmto postupom nepochybne, aj napriek
tomu, že si bola celkom zrejme vedomá už od počiatku nesprávnosti údaja na predvolaní, ako aj o
tom, aký je správny dátum, túto skutočnosť zjavne namietala až v čase, keď už bolo nepochybné,
že doručenie predvolania zo správnymi údajmi nebude dosť dobre možné uskutočniť tak, aby bola

zachovaná lehota na prípravu na pojednávaní. Zneužila tak svoje procesné práva, ako aj negatívnym
spôsobom ovplyvňovala dĺžku konania. Z tohto dôvodu podľa jeho názoru neboli porušené žiadne
procesné práva žalobkyne. Zdôraznil v tejto súvislosti, že nešlo o posledné pojednávanie a že žalobkyňa
mala možnosť tieto skutočnosti namietať aj na pojednávaní 15.5.2013, pričom však tak neučinila
a ani nenavrhovala opakovať, resp. doplniť výsluchy vykonané na pojednávaní 13.2.2013. Ohľadne

námietok odvolateľky týkajúce sa znaleckého posudku považoval za potrebné opakovane podotknúť,
že žalobkyňa okrem jej subjektívneho nesúhlasu so znaleckým posudkom nevzniesla počas celého
konania žiadne relevantné námietky k obsahu a záveru. To isté platí aj o ňou požadovanom znaleckom
dokazovaní z odboru psychiatria, tu v prvom rade nebola schopná žalobkyňa ani riadne zadefinovať
o aké škody by malo ísť a v 2. rade bolo počas konania riadne preukázané, že žalobkyňa nemala

záujem ani o psychiatrické vyšetrenie, keď uviedla, že sa jej nepáčil prístup lekárky, pričom však už
nie je zrejmé, pokiaľ teda mal byť jediným problémom prístup ošetrujúcej lekárky, prečo žalobkyňa
neuskutočnila v rámci zlepšenia svojho zdravotného stavu ani taký banálny úkon, akým je zmena
ošetrujúceho lekára. Z uvedených dôvodov preto je správny záver súdu pokiaľ nepovažoval vykonanieznaleckého dokazovania zo psychiatrie za potrebné. Pokiaľ žalobkyňa namietala povinnosť zaplatiť
súdom uloženú sumu 100,- € za neospravedlnenú neúčasť na pojednávaní 27.3.2013, túto námietku
nemožno považovať podľa jeho názoru za dôvodnú, keďže vo výroku je tento nárok riadne špecifikovaný

tak, aby bol vykonateľný. Čo sa týka absencie uvedenia predpisu, podľa ktorého bol nárok priznaný,
poukázal na to, že v odôvodnení rozhodnutia je uvedené ustanovenie, čo v prípade takého právneho
predpisu ako je O.s.p. nie je spochybnené, o aký právny predpis ide aj bez jeho výslovného uvedenia.
Ani námietky žalovaného v 2. rade uvedené v odvolaní nepovažuje žalovaný v 1. rade za dôvodné.
Zastáva názor, že konajúci súd dostatočne odôvodnil osobitnosť predmetného prípadu a správne naň

aplikovalustanoveniaomožnostidelenejzodpovednosti,pričomtomutopostupunebrániližiadnezistené
skutočnosti ani právne posúdenie veci. Rovnako v tomto smere je dôvodné aj určenie miery účasti
jednotlivých žalovaných na spôsobenej škode. Vyjadrenie žalovaného v 2. rade k odvolaniu žalovaného
v 1. rade a žalobkyne je obsahovo totožné s jeho odvolaním proti rozsudku súdu prvého stupňa.

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda
senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa odseku 2 cit. ust. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia
pojednávania.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávaní (§214 ods. 2 O.s.p.), keďže v posudzovanej veci nejde ani o

jeden z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. za dodržania podmienok podľa § 156 ods. 3 O.s.p.,
keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní
pred jeho vyhlásením, prejednal odvolania v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k
záveru, že rozsudok vo výrokoch napadnutých odvolaniami účastníkov je vecne správny, preto ho podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. v týchto výrokoch potvrdil.

Odvolací súd je v odvolacom konaní viazaný rozsahom odvolania a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
O.s.p.).

Viazanosť odvolacieho súdu dôvodmi uvedenými v odvolaní sa prejavuje nielen vo viazanosti dôvodom

ako zodpovedá niektorému v zákone vymedzenému odvolaciemu dôvodu (§ 205 ods. 2), ale
predovšetkýmvoviazanostitým,akoboltentoodvolacídôvodvodvolaníopísaný,t.j.uvedenieokolností,
z ktorých odvolateľ usudzuje, že uvedený odvolací dôvod je daný.

Žalobkyňa,pokiaľideorozsahodvolania,uviedla,žeodvolanievočirozsudkupodáva„vcelomrozsahu“.

Posudzujúc odvolanie podľa obsahu je zrejmé, že odvolanie smeruje voči výroku o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti, voči výroku o náhrade trov konania a tiež voči výrokom, ktorými súd uložil žalobkyni
zaplatiť každému žalovanému sumu 100 €. Dôvody odvolania označila žalobkyňa podľa § 205 ods. 2
písm. a/, d/ a f/ O.s.p. Odvolací súd posudzoval vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska
obsahového vymedzenia dôvodov odvolania.

Podstata odvolacích námietok žalobkyne spočíva v tom, že v dôsledku nesprávneho postupu súdu jej
bolo odňaté právo konať pred súdom, a to tak, že súd nedoručil jej právnej zástupkyni predvolanie na
pojednávaniekonané13.2.2013,čímjejznemožnilúčasťnatomtopojednávaní,naktorombolivykonané
aj výsluchy svedkov navrhnutých protistranou.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa ustálenou súdnou praxou rozumie procesne nesprávny postup
súdu priečiaci sa zákonu, alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok
znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.

Je nesporné, že v občianskom súdnom konaní je povinnosťou súdu zabezpečiť účastníkom rovnaké
možnosti na uplatnenie ich procesných práv, medzi ktoré patrí aj právo každého účastníka byť
predvolaný na nariadené pojednávanie. Súd je povinný v predvolaní na pojednávanie upovedomiťúčastníkov (o.i.) o dátume a čase nariadeného pojednávania tak, aby o tom nemohli vzniknúť žiadne
pochybnosti.

Z obsahu spisu v danej veci vyplýva, že súd prvého stupňa nariadil pojednávanie vo veci dňa 21.12.2012
(č.l. 300 spisu). Na Predvolaní - vzor O.s.p. č. 14 boli uvedené údaje, že pojednávanie nariaďuje
predseda senátu na deň 13.2.2012 o 13.00 hod. v označenej pojednávacej miestnosti - predvolanie na
č.l.301spisu.Uvedenépredvolaniebolodoručenéžalobkyni31.12.2012,jejprávnejzástupkyni8.1.2013
a právnym zástupcom žalovaných 7.1.2013 (doručenky na č.l. 300).

Zástupkyňa žalobkyne podaním z 5.2.2013 doručeným v uvedený deň súdu (o 17.05 hod.) oznámila
súdu zjavnú nesprávnosť v uvedení dátumu, kedy sa má pojednávanie konať, „keďže je v časovej
trajektórii oproti prítomnosti, keďže je rok 2013“. Považujúc uvedené predvolanie z tohto dôvodu za
zmätočné, žiadala o zaslanie predvolania na pojednávanie, ktoré bude obsahovať správne údaje.
Podľa listín v spise, súd prvého stupňa doručil žalobkyni opravené predvolanie s dátum 13.2.2013 dňa

11.2.2013. Pokiaľ ide o zástupkyňu žalobkyne, z údajov na obálke obsahujúcej opravené Predvolanie je
zrejme, že súdnym doručovateľom jej bola doručovaná zásielka na adrese advokátskej kancelárie dňa
7.2.2013, a keďže nebola prevzatá, bola toho dňa uložená. Zásielka bola ako neprevzatá vrátená súdu
13.2.2013 (č.l.317). Z obsahu zápisnice o pojednávaní 13.2.2013 (č.l. 322) vyplýva, že súd pojednával v
neprítomnosti žalobkyne a jej právnej zástupkyne, lebo dôvody neúčasti nepovažoval za dôvody dôležité

pre odročenie pojednávania, majúc za nepochybné, že v predvolaní išlo o zrejmú nesprávnosť, čoho
si bola vedomá aj samotná zástupkyňa žalobkyne, pričom o termíne pojednávania mala vedomosť od
8.1.2013. Ďalej z obsahu zápisnice je zrejmé, že na uvedenom pojednávaní bol vyslúchnutý svedok J.
P. a svedok J. N., výsluchy ktorých navrhol žalovaný v 2. rade.

V súvislosti s odvolacou námietkou žalobkyne je potrebné konštatovať jej nepochybné procesné právo
zúčastniť sa na prejednávaní jej veci súdom. Vzhľadom na uvedené sa preto javí, že za stavu, keď súd
nemal vykázané doručenie opraveného Predvolania zástupkyni žalobkyne a vec prejednal 13.2.2013,
porušil uvedené právo žalobkyne. Napriek uvedenému, odvolací súd po zohľadnení všetkých zistených
okolností daného prípadu dospel k názoru, že nie je daný dôvod pre zrušenie žalobkyňou napadnutého

rozsudku z dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

Pri prijatí tohto názoru odvolací súd vychádzal zo zásad, že v občianskom súdnom konaní všetky
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku treba vykladať systémovo a v ich vzájomnej súvislosti.
Pritom sa musí vždy prihliadať na osobitosti konkrétnej veci a preto je vždy vecou individuálneho

posúdenia, aké dôsledky majú prípadné procesné nedostatky postupu súdu. Nemožno tiež opomenúť,
že cieľom O.s.p. je zabezpečiť spravodlivú ochranu práv účastníkov nielen postupom súdu, ale aj
súčinnosťou účastníkov. Treba tiež zdôrazniť, že na dodržiavanie zásady hospodárnosti súdneho
konania má dbať nielen súd, ale aj účastníci konania.

Po aplikácii týchto zásad na konkrétne zistenia v danej veci odvolací súd konštatuje, že nielen súdu
prvého stupňa, ale aj zástupkyni žalobkyne treba čiastočne pričítať podiel zavinenia na tom, že sa
nezúčastnila na pojednávaní dňa 13.2.2013. Ako to už bolo vyššie uvedené, zast. žalobkyne považovala
údaj o dátume nariadeného pojednávania, keď namiesto r. 2013 bol na predvolaní uvedený r. 2012,
za zrejmú nesprávnosť. Táto zrejmá nesprávnosť však - ako to vyplýva z jej podania slovami, cit. :

„13.2.2012 je v časovej trajektórii oproti prítomnosti, keďže je rok 2013, minulosťou“ nemohla v nej
vyvolať žiadnu pochybnosť, že išlo o dátum pojednávania 13.2.2013. Žiada sa tiež pripomenúť, že
rovnaké Predvolanie bolo doručené aj zástupcom žalovaných, ktorí však nežiadali o vydanie jeho opravy
zrejme si uvedomujúc, že ide o rok 2013 a nie 2012. Pokiaľ zast. žalobkyne aj napriek vedomosti o
zrejmej nesprávnosti trvala na oprave dátumu Predvolania, aj podľa názoru odvolacieho súdu mala

žiadosť súdu doručiť v dostatočnom časovom predstihu, keďže je zrejmé, že chybné Predvolanie
obdržala takmer mesiac pred konaním pojednávania. Odhliadnuc od uvedeného, podstatným dôvodom,
pre ktorý nebolo nevyhnutné zrušiť rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je podľa názoru
odvolacieho súdu to, že v príčinnej súvislosti s pojednávaním 13.2.2013 (bez účasti zast. žalobkyne) nie
je taký následok, ktorý by inak, z hľadiska vecnej stránky žaloby, spôsobil žalobkyni ujmu. Žalobkyňa

v odvolaní v súvislosti s tým namietla, že na pojednávaní boli vykonané výsluchy svedkov navrhnutých
protistranou. Zo zápisnice z tohto pojednávania vyplýva, že súd dôkazy, ktoré navrhol žalovaný v 2. rade,
a to výsluchy svedkov, ktorými tento žalovaný mienil preukázať svoje tvrdenia na preukázanie toho, že
neporušil ani prevenčnú povinnosť v súvislosti so škodnou udalosťou a ani povinnosti majiteľa psov anaopak uvedenými dôkazmi mali byť preukázané ním tvrdené skutočnosti o tom, že poškodenie zdravia
žalobkyne vzniklo iba v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti zo strany žalovaného v 1. rade. Na
tomto pojednávaní, ako to je zachytené v zápisnici, neboli zo strany žalovaných účastníkov (ich právnych

zástupcov) prednášané žiadne návrhy vo veci samej, teda skutočnosti týkajúce sa hmotnoprávnej
stránky veci, a ani procesnej stránky a už vôbec neboli riešené žiadne otázky týkajúce sa výšky náhrady
škody, ktorej sa žalobkyňa domáhala. Vykonané dôkazy sa týkali iba základu žalovanej veci, t.j. otázky
zodpovednosti žalovaných za škodu na zdraví žalobkyne. Ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku,
súd zodpovednosť žalovaných posúdil v prospech žalobkyne, keďže v celom rozsahu uznal obidvoch

žalovaných zodpovedných za poškodenie jej zdravia. Vzhľadom na uvedené tak možno vyvodiť názor,
že neprítomnosťou žalobkyne (jej právnej zástupkyne) na uvedenom pojednávaní jej nebola spôsobená
ujma na jej nároku smerujúcom voči obidvom žalovaným. Napokon to vyplýva aj z dôvodov odvolania
žalobkyne, keď vyjadruje nespokojnosť s rozhodnutím súdu iba ohľadne výšky prisúdeného plnenia
(keďže sa domáha vyššej sumy). Ani jeden z dôvodov odvolania nesmeruje voči tomu, že súd prvého
stupňa rozhodol nesprávne o miere zodpovednosti žalovaných.

Podľa obsahu (dôvodov) odvolania, žalobkyňa namieta, že k odňatiu jej možnosti konať pred súdom
došlo zo strany súdu prvého stupňa aj tým, že nepripustil vykonanie znaleckého posudku znalcom z
odboru psychiatrie.

Odvolací súd v súlade s rozhodovacou činnosťou súdov zdôrazňuje, že nevykonanie súdom niektorého
dôkazu navrhnutého účastníkom nemá za dôsledok odňatie možnosti konať účastníkovi pred súdom,
teda procesnú vadu, pre ktorú by prichádzalo do úvahy iba zrušenie rozsudku podľa § 221 ods. 1 písm.
f/ O.s.p. Súdnou praxou je už ustálené, že nevykonanie účastníkom navrhovaného dôkazu môže mať
za následok prípadne neúplnosť skutkových zistení. Odvolací súd pripomína, že význam dôkazov a

potrebnosť ich vykonania sú otázkami, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý
rozhoduje o merite návrhu - inými slovami právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
aj právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné (§ 120 ods. 1 O.s.p.).
Súd prvého stupňa je povinný nevykonanie dôkazu odôvodniť vo svojho rozhodnutí (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
V posudzovanej veci je zrejmé, že súd prvého stupňa odôvodnil nevykonanie žalobkyňou navrhovaného

znaleckého dokazovania z odboru psychiatria. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na správnosť
tohto odôvodnenia a stotožňuje sa aj s dôvodmi, pre ktoré súd uvedený dôkaz nevykonal (§ 219 ods.
2 O.s.p.). Námietky žalobkyne nemožno považovať za opodstatnené a nie sú spôsobilé ani spochybniť
vecnú správnosť rozhodnutia, keďže je zrejmé, že aj psychickú ujmu, ktorú žalobkyňa mala utrpieť v
súvislosti so škodnou udalosťou, možno odškodňovať iba ako ujmu spôsobenú na zdraví podľa § 444

OZ, teda v rámci odškodnenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Niet právneho základu pre
posúdenie takejto ujmy ako tzv. inej škody, ktorú žalobkyňa požadovala ako všeobecný nárok podľa OZ.

Ďalšou podstatnou výhradou žalobkyne v odvolaní je výhrada (námietka), že súd prvého stupňa nezvýšil
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50 % v zmysle platnej právnej úpravy. Odvolací súd

zastáva názor, že ani v rámci tejto odvolacej námietky žalobkyňa neuviedla žiadne také skutočnosti,
ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu, pokiaľ nepristúpil k zvýšeniu
znalcom určenej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. V platnej právnej úprave (§ 5 zák.č.
437/2004 Z.z.) dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd mohol zvýšiť náhradu za SSU o
50 % nie sú uvedené ani taxatívne, ale ani demonštratívne. Ide teda o neurčitý pojem, ktorý bližšie

nie je obsahovo vymedzený, to znamená, že jeho obsah i rozsah môže meniť v závislosti od okolnosti
konkrétneho prípadu. Posúdenie, či v konkrétnej veci sú dôvody hodné osobitného zreteľa pre zvýšenie
náhrady závisí od stupňa a rozsahu zisteného obmedzenia alebo straty predpokladov pre uplatnenie
poškodeného v živote a v spoločnosti v porovnaní s tým, aké mal poškodený predpoklady pre
životné a spoločenské uplatnenie pred vzniknutou ujmou na zdraví. V posudzovanej veci podľa názoru

odvolacieho súdu súd dôsledne vychádzal z uvedených zásad. Mal dostatočne preukázané, že plošné
jazvy po poraneniach nemali žiadny vplyv na doterajší spôsob života žalobkyne (jej aktivity). Správne
uzavrel, že u žalobkyni po úraze predpoklady pre jej uplatnenie v živote a v spoločnosti sú také isté,
ako boli pred úrazom, preto za primerané odškodnenie správne považoval náhradu za SSU tak, ako ju
ustálil znalec v základnom hodnotení, t.j. v rozsahu 30 bodov.

V poslednej časti odvolania (označené pod písmenom C Trovy konania) žalobkyňa namieta uloženie
povinnosti zaplatiť sumu 100,- € v prospech zástupcov žalovaných v 1. a 2. rade konštatujúc, že súd
túto povinnosť určil na základe § 147a ods. 1 .., pričom v odôvodnení rozhodnutia neuvádza o akýpredpis právneho poriadku SR uvedeného paragrafu sa opiera. Týmto je odôvodnenie rozsudku v
tomto smere nepreskúmateľné a súčasne došlo k odňatiu možnosti žalobkyne konať pred súdom.
Odvolací súd po posúdení veci dospel k záveru, že uvedenú odvolaciu námietku treba v každom

prípade považovať za neopodstatnenú, keďže je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že v odôvodnení
rozsudku súd prvého stupňa zreteľne uviedol, že o návrhoch zástupcov žalovaného v 1. a 2. rade
rozhodol podľa ust. § 147a Obč. súd. por., ktorého obsah (znenie) aj v celom rozsahu odcitoval.
Neobstojí v tejto súvislosti ani ďalšia argumentácia žalobkyne, že súd priznal žalovaným sumu 100,-
€ (každému) bez akejkoľvek legitimity zdôrazňujúc, že uplatnením námietky zaujatosti sudkyne z jej

strany nedošlo k zmareniu súdneho konania. Odvolací súd poukazuje na dôvodovú správu k zák. č.
388/2011 Z.z., ktorým bolo zavedené do Občianskeho súdneho poriadku s účinnosťou od 1.1.2012
ust. § 147a. Týmto ustanovením zákonodarca zaviedol sankčný mechanizmus, ktorý má účastníkov a
ich zástupcov odradiť od úmyselného spôsobovania obštrukcií v súdnom konaní, prípadne prinútiť k
včasnému oznamovaniu dôvodov na odročenie pojednávania. Z cit. ust. vyplýva, že právo účastníka
požadovať sumu 100,- € vznikne účastníkovi len za splnenia podmienky, že účastník, na strane

ktorého bola daná žiadosť o odročenie pojednávania, nesplnil povinnosť podľa § 119 ods. 2 O.s.p. -
oznámenie dôvodu odročenia pojednávania bez zbytočného odkladu alebo jeho žiadosť o odročenie
pojednávania nebola súdu doručená najneskôr 3 dni pred termínom pojednávania. Podľa obsahu spisu,
v predmetnej veci zástupkyňa žalobkyne podaním doručeným ako elektronické podanie do podateľne
súdu dňa 26.3.2013 o 23.54 hod. žiadala o odročenie pojednávania konaného nasledujúci deň t.j.

27.3.2013, a to z dôvodu, že mailom z 26.3.2013 zaslala súdu podanie s obsahom Námietky zaujatosti
konajúcej sudkyne. Z uvedeného je tak zrejmé, že zástupkyňa žalobkyne nesplnila povinnosť doručiť
žiadosť o odročenie pojednávania 3 dni pred termínom pojednávania. Pokiaľ odvolateľka argumentuje,
že dôvodom odročenia bola vznesená námietka zaujatosti, čo bez ďalšieho spochybňuje legitimitu
zmarenia súdneho konania, žiada sa zdôrazniť, že v tomto prípade je podstatné to, že žalobkyňa

vo vznesenej námietke zaujatosti neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by akokoľvek preukazovali jej
tvrdenie, že o dôvode - priateľskom vzťahu sudkyne so žalovaným v 2. rade - sa dozvedela dňa
25.3.2013 (teda 2 dni pred konaním pojednávania). V rámci dôvodov odvolania smerujúceho proti
nepriznaným trovám právneho zastúpenia v požadovanej výške vyčítala žalobkyňa v odvolaní súdu
prvého stupňa jeho nesprávnu úvahu, z ktorej vyvodzoval neúčelnosť niektorých úkonov právnej služby,

ktoré poskytla v konaní žalobkyni. Odvolací súd po preskúmaní veci nezistil žiadne pochybenie súdu
prvého stupňa pri posudzovaní otázky účelnosti vynaložených trov. Jeho úvahu, na ktorej založil svoje
rozhodnutie o nepriznaní náhrady za konkrétne úkony právnej služby považuje odvolací súd v celom
rozsahu za správne.

Žalovaný v 1. rade podal odvolanie proti výrokom o trovách, ktorým bol zaviazaný zaplatiť trovy štátu vo
výške 81,37 €, ktorým bol zaviazaný nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 480,69 € a proti výroku o
jeho povinnosti zaplatiť na účet súdu súdny poplatok 112,78 €. Odvolanie odôvodnil odvolacím dôvodom
podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.

Rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobkyni sumu 695,30 € v lehote do 15
dní od právoplatnosti rozhodnutia nebol odvolaním napadnutý, v tomto výroku nadobudol právoplatnosť,
preto nebol predmetom preskúmavania v odvolacom konaní (§ 206 O.s.p.).

V rámci uplatneného odvolacieho dôvodu žalovaný v 1. rade z dôvodov uvedených v odvolaní nesúhlasil

s právnym posúdením súdu, pokiaľ na rozhodovanie o náhrade trov účastníkov použil ust. § 142 ods.
3 O.s.p.

Odvolací súd odvolacie námietky nepovažuje za opodstatnené.

Podľa § 142 ods. 3 O.s.p. aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú
náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia
záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

Ustálenou súdnou praxou je už judikované, že v sporoch o náhradu škody na zdraví (bolestné, náhrada

za SSU), ak súd žalobe vyhovie čo do právneho základu žaloby (ako je to aj v tomto prípade) a žalobu v
časti zamietne iba nad určitú výšku priznaného odškodnenia, nemôže o náhrade trov konania rozhodnúť
podľa zásady zodpovednosti za výsledok (§ 142 ods. 1, 2 O.s.p.), ale je namieste priznanie náhrady trov
konania procesne úspešnému účastníkov v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p.Z dikcie zák. ust. § 142 ods. 3 O.s.p. vyplýva, že úvaha súdu sa môže týkať len skutkových okolností,
ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške plnenia. Pokiaľ sa ňou rieši základ uplatňovaného nároku,

použitie ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. z hľadiska rozhodovania o trovách konania neprichádza do
úvahy. V takomto prípade nie je pre priznanie plnej náhrady trov podstatné to, v akom rozsahu bol
účastník (žalobca) vo veci čiastočne úspešný (či bol úspešný len v nepatrnej časti alebo v prevažnej
časti) a ani to, akú sumu v pomere k súdom priznanej výške plnenia uplatňoval. Za neúspech sa
totiž nepovažuje rozdiel medzi požadovanou výškou nároku a výškou prisúdenou. Predpokladom pre

použitie tohto zákonného ustanovenia je výlučne skutočnosť, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od
znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Ak tento predpoklad je splnený, je pri rozhodovaní o náhrade
trov konania potrebné zásadne aplikovať ust. § 142 ods. 3 O.s.p.

V posudzovanej veci súd prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba žalobkyne čo do právneho základu
(nárok na náhradu bolestného a SSU voči obidvom žalovaným) je opodstatnená a žalobe čiastočne

vyhovel. Určenie náhrady bolestného a SSU, pokiaľ ide o jej výšku záviselo jednak od znaleckého
posudku (určenie bodového ohodnotenia) a jednak ohľadne požadovaného zvýšenia náhrady SSU od
úvahy súdu. So zreteľom na uvedené rozhodnutie súdu prvého stupňa spočíva na správnom právnom
posúdení, a preto z hľadiska odvolania žalovaného v 1. rade bolo potrebné ho potvrdiť podľa § 219 ods.
1 O.s.p. ako vecne správne.

Žalovaný v 2. rade uplatnené odvolacie dôvody odôvodnil tým, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil
jeho prevenčnú povinnosť a tvrdiac, že si ako majiteľ psov splnil akúkoľvek povinnosť, zastáva názor,
že súd nemal určiť mieru zodpovednosti žalovaných delene, ale sa mal pridržiavať ust. § 438 OZ
upravujúceho solidárnu zodpovednosť škodcov.

Uvedené odvolacie námietky nie sú náležité. Odvolací súd považuje v tejto súvislosti za potrebné
pripomenúťžalovanémuv2.rade,ževosvojompredchádzajúcomrozhodnutí-uznesení11Co235/2011
zo 14.9.2014 vyslovil záväzný právny názor o delenej zodpovednosti obidvoch žalovaných v danej veci
a nie o solidárnej zodpovednosti, preto súd bol týmto právnym názorom v ďalšom konaní viazaný (§

226 O.s.p.) a jeho úlohou bolo už len určiť mieru (pomer) zodpovednosti každého žalovaného za škodu
spôsobenú žalobkyni. Súd prvého stupňa v ďalšom konaní postupoval v súlade s uvedeným právnym
názorom odvolacieho súdu. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na správne skutkové a právne
závery súdu prvého stupňa vo vzťahu k žalovanému v 2. rade a na správne odôvodnenie rozsudku, ku
ktorému niet čo dodať.

Vodvolaníprotivýrokurozsudkuonáhradetrovkonaniažalovanýv2.radenamietasprávnosťvýškytrov
priznaných žalobkyni odôvodňujúc ho tým, že právna zástupkyňa účelne uvádzala porady s klientkou a
účtovala si 2 právne úkony v rámci pojednávaní. K týmto výhradám je potrebné uviesť, že súd prvého
stupňa účelnosť žalobkyňou požadovaných trov posúdil dôsledne (pozri už vyššie uvedené dôvody

odvolacieho súdu) a nepriznal žalobkyni náhradu za všetky ňou požadované úkony právnej služby
týkajúce sa tak porád s klientkou ako aj pojednávaní. Rovnako nepriznal žalobkyni náhradu trov za
zaplatený súdny poplatok v súvislosti s podaním námietky zaujatosti a ani sumu 33 € ako náhradu
preddavku za znalecké dokazovanie, čo nepochybne vyplýva z odôvodnenia rozsudku.

Podľa§224ods.1O.s.p.ustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvéhostupňaplatiaipreodvolacie
konanie.

Podľa § 142 ods. 2 O.s.p., ak má účastník vo veci úspech len čiastočne, súd náhradu trov pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

V odvolacom konaní odvolací súd o náhrade trov konania účastníkov rozhodol za použitia ust. § 142
ods. 2 O.s.p. Tento svoj záver súd vyvodil zo skutočností, že žalobkyňa mala úspech vo vzťahu k
odvolaniu žalovaného v 2. rade a vo vzťahu k odvolaniu žalovaného v 1. rade. Vo vzťahu k obidvom
žalovaným však mala súčasne neúspech, keďže jej odvolaniu nebolo v odvolacom konaní vyhovené

ani čiastočne. Žalovaný v 1. rade mal neúspech voči žalobkyni ohľadne svojho odvolania voči výrokom
o trovách konania a súčasne mal úspech voči žalobkyni v súvislosti s podaním vyjadrenia k odvolaniu
žalobkyne. Žalovaný v 2. rade v odvolacom konaní ani neuplatnil náhradu trov konania.Rozhodnutie prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.