Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, September 18, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/13/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8512201275
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8512201275.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Romana Tótha

a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci žalobcu: Ing. N. s.r.o., so sídlom E. XX, D. P., IČO: 36 475 564,
proti žalovanej: P. D., nar. XX.X.XXXX, bytom K. XXX/X, G., o zaplatenie 500,- eur s prísl., o odvolaní
žalovanejprotirozsudkuOkresnéhosúduStaráĽubovňač.k.2C/33/2012-45zodňa4.10.2012vspojení
s opravným uznesením č. k. 2C/33/2012-51 zo dňa 21.11.2012 a č. k. 2C/33/2012-75 zo dňa 5.11.2013,
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravnými uzneseniami.

N e p r i z n á v a žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 500,- eur s 0,1 %

denným úrokom od 1.7.2010 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti
žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Opravným
uznesenímč.k.2C/33/2012-51opravilprvývýrokrozsudkutak,žežalovanájepovinnázaplatiťžalobcovi
istinu 500,- eur a zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne zo sumy 500,- eur od 1.7.2010 do zaplatenia,
do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Ďalším opravným uznesením č. k. 2C/33/2012-75
súd prvého stupňa opravil záhlavie rozsudku, a to pokiaľ ide o priezvisko žalovanej tak, že toto správne
znie D..

V dôvodoch rozsudku uviedol, že žalobca sa domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 500,- eur a

zmluvnej pokuty vo výške 1 % denne z dlžnej sumy od 1.7.2010 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým,
že na základe dohody o mimosúdnom vyrovnaní z 1.2.2010 sa dohodol so žalovanou na úhrade dlhu
formou splátok v celkovej výške 500,- eur a napriek písomnému i ústnemu upozorneniu žalovaná tento
dlh nezaplatila. Súd na základe vykonaného dokazovania zistil skutkový stav, podľa ktorého žalobca
na základe písomnej zmluvy zo dňa 1.5.2008 prenechal žalovanej do užívania nebytový priestor s
tým, že sa dohodol na výške nájomného 1.235,- Sk a na zálohových platbách na náklady týkajúce sa
spotreby energie, plynu, vodného a stočného, odvozu TDO v sume 1.150,- Sk mesačne. Podľa výpisu

zo živnostenského registra žalovaná ukončila podnikateľskú činnosť 6.5.2009. Žalovaná dňa 1.2.2010
písomne uznala, že dlhuje žalobcovi za nájom nebytových priestorov nachádzajúcich sa v G., na C.
L.. XX, sumu 855,09 eur, s tým, že žalobca dobropisuje žalovanej časť nákladov za dodávku tepla a
elektrickej energie v celkovej výške 355,09 eur tak, že žalovaná uhradí žalobcovi takto znížený záväzok
v 5 splátkach po 100,- eur a to do 28.2.2010, do 30.3.2010, do 30.4.2010, do 30.5.2010 a 30.6.2010.
Súčasne v čl. IV. tejto dohody účastníci dohodli zmluvnú pokutu vo výške 1 % z dlžnej sumy za každý deň
omeškania. Podľa zoznamu vydaných faktúr, ktorý bol súčasťou dohody, žalovaná dlhovala žalobcoviza faktúry vystavené v období od 2.4.2009 do 14.12.2009 po 95,01 eur za každú faktúru, spolu 855,09
eur. Žalovaná z uznanej sumy nič neuhradila.

Súd prvého stupňa ďalej vec právne hodnotil v zmysle § 558, § 544 ods. 1, 2, § 545 ods. 1 a § 545a

Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z tejto právnej úpravy súd mal za to, že uznávací prejav žalovanej
z 1.2.2010, ktorým uznala, že žalobcovi dlhuje na nájomnom za užívanie nebytového priestoru sumu
500,- eur, ktorú splatí v 5 mesačných splátkach po 100,- eur, je právnym úkonom, ktorý má všetky
zákonom požadované formálne i obsahové náležitosti uvedené v ust. § 558 Občianskeho zákonníka,
ako aj v ust. § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. Bol vykonaný v písomnej forme, obsahuje dôvod

dlhu, ktorým je nájom za užívanie nebytových priestorov nachádzajúcich sa v G., na C. L.. XX, i výšku
dlhu, teda sumu 500,- eur a tiež záväzok, že žalovaná dlh splatí v 5 mesačných splátkach po 100,- eur.
Žalovaná to, že uznala tento dlh, potvrdila na pojednávaní, keď uviedla, že toto uznanie podpísala,
aj keď si bola vedomá, že dlh nemá. Uznanie dlhu zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase
uznania dlh existoval, v súdnom spore dôkazné bremeno prechádza na dlžníka, t.z. že dlžník musí
preukázať, že v čase uznania dlh neexistoval, resp. existoval v inej výške. Žalovaná tvrdila, že

uznanie dlhu podpísala, aj keď si bola vedomá, že žiaden dlh nemá, že v prenajatých priestoroch
podnikala len do mája 2009, napriek tomu žiadnu písomnú výpoveď nájomného vzťahu nedala, ani
sa so žalobcom nedohodla na jeho ukončení. Oficiálne k odovzdaniu prenajatých priestorov nedošlo,
pričom podľa žalovanej záležitosti okolo nájmu vybavoval jej priateľ so synom konateľa žalobcu ústne.
Predmetom uznania záväzku - dohody o mimosúdnom vyrovnaní boli nezaplatené faktúry za nájom a

službyspojenésužívanímnebytovýchpriestorov zaobdobieodapríladodecembra2009.Súdmalzato,
že žalovaná nepreukázala, že dlh v čase uznania neexistoval, ani to, že by došlo k ukončeniu nájomného
vzťahu k mesiacu máj 2009. V tejto súvislosti súd poukázal, že ustanovenie čl. VI. nájomnej zmluvy
obsahovalo dohodu o tom, že účastníci môžu skončiť nájom písomnou výpoveďou jednou zo zmluvných
strán a túto písomnú formu prikazuje aj § 10 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme nebytových priestorov

v znení neskorších predpisov, podľa ktorého, ak sa nájom uzavrie na neurčitý čas, sú prenajímateľ i
nájomca oprávnení vypovedať zmluvu písomne bez udania dôvodu. Súd mal za to, že uznanie dlhu z
1.2.2010 je platným právnym úkonom, že žalovaná nepreukázala súdu, aby jej dlh v čase uznania
neexistoval, resp., aby existoval v inej výške, preto súd návrhu vyhovel a zaviazal žalovanú na úhradu
sumy 500,- eur. Žalobca si uplatnil aj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty zo sumy 500,- eur od 1.7.2010

do zaplatenia vo výške 1 % denne. Súd mal za to, že dohodnutá výška zmluvnej pokuty v sadzbe 1 %
denne, čo je 365 % ročne, je vzhľadom na výšku a význam zabezpečenej pohľadávky, neprimerane
vysoká, a preto využil moderačné oprávnenie dané mu ustanovením § 545a Občianskeho zákonníka
a neprimerane vysokú zmluvnú pokutu znížil na 0,1 % denne, čo je 36,5 % ročne, a to zodpovedá
priemernejsadzbeRPMNzaúveryposkytovanépeňažnýmiústavmi,ktorájeznámazjehorozhodovacej

činnosti. Na základe uvedeného súd zaviazal žalovanú na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,1 %
denne zo sumy 500,- eur od 1.7.2010, t.j. od nasledujúceho dňa po splatnosti poslednej splátky na
základe dohody o mimosúdnom vyrovnaní do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu
ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p..

Vzhľadom na skutočnosť, že účastníci mali v konaní čiastočný úspech, žalobca v časti istiny a zmluvnej
pokuty v sadzbe do 0,1 % denne za každý deň omeškania a žalovaná v časti zmluvnej pokuty nad 0,1
%, preto súd vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. V dôvodoch poukázala na to, že išlo o zaplatené
nájomné v roku 2010 a na to, že nebol vypočutý svedok D. O., ktorý bol so žalobcom dohodnutý ústne

aj písomne, že bude mu žalobca strhávať zo mzdy sumu 95,- eur každý kalendárny mesiac, tak aj bolo
platené po celú dobu trvania predajne, čo znamená od 1.5.2008 až do konca apríla 2009. Dohoda o
splátkach zo strany Ing. N. bola účelovo vykonštruovaná.

Žalobca vo vyjadrení na odvolanie žalovanej uviedol, že nie je mu známa žiadna ústna, ani písomná
dohoda s p. D. O. o tom, že mu má strhávať zo mzdy 95,- eur ako platbu nájomného za žalovanú.

Podotkol, že menovaný nie je, ani nikdy nebol jeho zamestnancom. Videl rozpor v tvrdení žalovanejv tom, že nájomné podľa nej bolo uhradené v roku 2009, ale dohoda o mimosúdnom vyrovnaní bola
podpísaná 1.2.2010 bez námietok, pritom žalovaná mala dohodu na preštudovanie a podpis vo svojom
byte niekoľko dní a až po jeho urgencii túto dohodu p. O. doniesol podpísanú. Žalovaná nikdy, ani

písomne, ani ústne pri stretnutí v roku 2010, ani v roku 2011 nespomenula, že nájomné má uhradené.
Skôr išlo o to, že jej podnikanie v týchto priestoroch bolo neúspešné a zjavne stratové. S tvrdením o
uhradenom nájomnom prišla až na súde v Starej Ľubovni. Žalobca tvrdil, že žalovaná podpísala dohodu
o mimosúdnom vyrovnaní z dôvodu, že to bolo pre ňu v tom čase výhodné a bola si vedomá toho,
že nepodpísaním dohody nebudú dobropisované náklady za služby vo výške 355,09 eur a že sa bude

vymáhať celá suma 855,09 eur.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O.s.p. preskúmal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľka domáhala
jej preskúmania a dospel k záveru, že jej odvolanie nie je dôvodné. Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací
súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že odvolací súd môže prihliadnuť len na tie dôvody odvolania,
ktoré odvolateľka uviedla vo svojom písomnom odvolaní, pričom podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v

akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na
odvolanie. Dôvody, ktoré žalobkyňa uviedla v odvolaní však nemohli viesť k záveru, že by rozsudok
súdu prvého stupňa nebol správny. Odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. sa stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozsudku. Konštatuje správnosť dôvodov a na zdôraznenie správnosti
považuje za potrebné uviesť nasledovné:

Z dohody o mimosúdnom vyrovnaní, ktorú žalobca a žalovaná uzavreli 1.2.2010 jednoznačne vyplýva,
že predmetom tejto je vyrovnanie záväzkov dlžníka za nájom nebytových priestorov, nachádzajúcich
sa v G., na C. L. XX, pričom celková výška záväzku dlžníka bola 855,09 eur a vyplýva z podrobného
rozpisu neuhradených faktúr, ktoré tvorili prílohu tejto dohody. Z čl. III. dohody o vyrovnaní vyplýva, že
zmluvné strany sa dohodli, že veriteľ dobropisuje dlžníkovi časť nákladov za dodávku tepla a elektrickej

energie v celkovej výške 355,09 eur a že dlžník uhradí veriteľovi takto znížený záväzok v 5 splátkach
v tam uvedených termínoch. Súčasne v čl. IV. bola uzavretá dohoda o zmluvnej pokute, ktorú súd
prvéhostupňasprávnezhľadiskamoderačnéhoprávaposúdil.Zospisuvyplýva,žežalovanábolalistom
zo dňa 14.4.2010 upozornená na uzavretie tejto dohody a na jej neplnenie. Žalovaná na pojednávaní
pred súdom prvého stupňa nevedela vysvetliť, prečo takúto dohodu podpísala, teda nepoprela jej

uzavretie a nepoprela ani to, že v uvedených nebytových priestoroch podnikala s tým, že toto podnikanie
trvalo od marca 2008 do mája 2009. Sama uviedla, že záležitosť okolo nájmu nebytových priestorov
vybavoval jej partner, ktorý bol súčasne zamestnaný u syna konateľa žalobcu, a tak ona, ako aj jej
partner predpokladali, že záväzok vo vzťahu k žalobcovi je splnený, keďže jej partner nedostal poslednú
výplatu, z čoho predpokladali, že táto išla na zaplatenie uvedeného záväzku. Z uvedených skutočností

nepochybne vyplýva, že záväzok, ktorý bol predmetom dohody o mimosúdnom vyrovnaní existoval,
že žalovaná takýto záväzok uznala a že mylne vychádzala z toho, že tento záväzok uhradil za ňu jej
partner. Tieto skutočnosti však nemohli viesť odvolací súd k inému záveru, než k akému dospel súd
prvého stupňa.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s

opravnými uzneseniami v jeho napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

Žalobcovi v odvolacom konaní trovy nevznikli, preto mu ich náhrada priznaná nebola.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.