Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 27, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/494/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210501
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210501.2

Rozhodnutie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej
a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocneným
zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti
žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/194/2012-61 zo dňa 18. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č. k. 10C/194/2012-61 zo dňa 18. 12. 2013 žalobu zamietol.
Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Súd konštatoval, že žalobca sa voči žalovanému domáhal zaplatenia majetkovej škody vo výške 125
eur a nemajetkovej ujmy vo výške 660 eur, z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného
súdu Liptovský Mikuláš ako exekučného súdu, pretože nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote.
Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal základné atribúty vzniku
zodpovednostného právneho vzťahu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom (tvrdeným v žalobe), ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. S poukazom na ust. § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. mal okresný súd za to, že žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup exekučného
súdu (existenciu prieťahov v exekučnom konaní) ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Z vykonaného dokazovania mal súd
preukázané, že exekučný súd konal vo veci vednej pod sp. zn. 6Er/129/2011 plynulo a bez zbytočných
prieťahov.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v znení účinnom do 31. 05. 2011, súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora,
aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/.
Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Exekučnými titulmi, na ktoré sa pri rozhodovaní
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nevzťahovala zákonná 15-
dňová lehota, boli v zmysle citovaného ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené. Vzhľadom na to, že exekučným titulom v
uvedenom exekučnom konaní bol rozhodcovský rozsudok mal súd za to, že zákonná lehota 15 dní sa

na rozhodovanie súdu o udelení poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie nevzťahovala
(uvedenému výkladu nasvedčuje aj následný postup zákonodarcu, ktorý s účinnosťou od 01. 06. 2011
rozhodcovský rozsudok uviedol výslovne do zákonného ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku). Rozhodovanie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
vzhľadom na exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, si zároveň vyžaduje osobitnú právnu
úvahu, najmä z hľadiska posúdenia zákonnosti priznaného plnenia a vykonateľnosti exekučného titulu.
Exekučný súd preto postupoval so všetkou opatrnosťou, keď ešte pred rozhodnutím o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie si vyžiadal kompletný rozhodcovský spis a
v nadväznosti na zistené skutočnosti žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v časti, v ktorej exekučný titul priznával zákonom nedovolené plnenie, zamietol. Žalobca v
konaní nepreukázal svoje tvrdenie, že súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie s omeškaním viac ako 12 mesiacov, nakoľko žiadosť o udelenie poverenia
bola doručená súdu dňa 09. 02. 2011 a poverenie bolo súdnemu exekútorovi udelené dňa 20. 12.
2011, po čiastočnom zastavení exekúcie. I keď súd nemal preukázané nedodržanie zákonnej lehoty
na rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, poukázal tiež na to,
že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty ešte neznamená automaticky prieťahy v konaní
(rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/2002).
Žalobca v konaní nepreukázal ani výšku tvrdenej majetkovej škody v sume 125 eur. Nepreukázal
vynaloženie sumy 70 eur na správu vymáhanej pohľadávky, nekonkretizoval z čoho uvedená suma
pozostáva, kedy a akým spôsobom uvedený náklad vznikol. Rovnako netvrdil, ani nepreukázal, uvedené
skutočnosti vo vzťahu k uplatneným nákladom na udržiavanie a správu informačného systému a na
administratívne spracovanie textov urgencií, poštovné, telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním
či kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Neoznačil a ani nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by
vykonanie uvedených úkonov preukazovali. Žalobca si uplatňuje právo na náhradu majetkovej škody
vo výške 125 eur paušálne, bez akejkoľvek konkretizácie a reálneho vyčíslenia nákladov v jednotlivých
veciach.
Žalobca taktiež nepreukázal skutočnosti tvrdené v žalobe ako dôvody pre náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 660 eur. Nepreukázal, že v dôsledku tvrdeného nesprávneho postupu exekučného súdu došlo
k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, resp. k insolvencii
povinného. Netvrdil, ani nepreukázal, aké konkrétne plánované podnikateľské aktivity a už vytvorené
podnikateľské plány zanikli, kedy a v akom rozsahu došlo k hospodárskej strate a akým spôsobom a
kedy došlo k ovplyvneniu jeho ďalších podnikateľských postupov v dôsledku tvrdeného nesprávneho
postupu exekučného súdu.
Vo vzťahu k žalovaným vznesenej námietke premlčania okresný súd uviedol, že pre nedostatok
skutkových tvrdení uvedených v žalobe nebolo možné uvedenú námietku premlčania posúdiť. V súlade
so zásadou hospodárnosti konania, prihliadajúc k dôvodom zamietnutia žaloby, súd ďalšie dokazovanie
v tomto smere nevykonával, nakoľko by bolo nadbytočným (keďže aj tak by bolo bez vplyvu na meritórne
rozhodnutie).
O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.
s. p.“) v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p. s tým, že žalovaný ako úspešný účastník si právo na náhradu
trov konania síce uplatnil, avšak tieto nevyčíslil v zákonom stanovenej lehote. Nakoľko tieto nevyplývajú
ani zo spisu žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav;
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného
(správne malo byť uvedené žalobcu) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2
O. s. p. preto, že sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Žalobca však riadne a
včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody (oznámil skutočnosti, pre ktoré sú všetci
sudcovia daného okresného súdu vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci) a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec
prejednať v neprítomnosti žalobcu. Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.

Ďalej žalobca uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak
aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, tiež
s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva
na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí, a že žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho
práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je
prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval
vylúčený sudca.
Ďalej žalobca vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť
konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za
neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že žalobca trvá na osobnej
účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na
nestrannom súde.
Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii
zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať
pred súdom.
V konkrétnostiach napr. žalobca uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Je nepochybné, že žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup bol v konaní
jednoznačne preukázaný. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a
nerozhodol o návrhu žalobcu v zákonnej lehote. Rozhodnutie okresného súdu je nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, nakoľko konajúci súd na nevysporiadal so všetkými vytýkanými zložkami
nesprávneho úradného postupu.
Súd rozhodol bez toho, aby umožnil žalobcovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu,
vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Žalobca ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal
možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.
S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiadal, aby odvolací súd
zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom
rozsahu stotožnil. Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie
danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil s poukazom na ust. § 157
ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré
boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového

súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V súvislosti so žalobcom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd poukazuje
na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania domnieva, že
sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich
zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Žalobca, kvalifikovane zastúpený advokátom, v priebehu
konania na výzvu súdu (zaslanej žalobcovi vzhľadom na skutočnosti uvedené v žalobnom návrhu)
uviedol, že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. nepodal (č. l. 11 spisu). Z obsahu spisu zároveň
vyplýva, že o skutočnostiach oznámených žalobcom v žalobnom návrhu, pre ktoré mala byť konajúca
sudkyňa z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením č. k.
5NcC/314/2013-19 zo dňa 04.04.2013, ktorým vylúčil z prejednávania a rozhodovania danej veci JUDr.
Ivetu Žiškovú, ktorá konala v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k žalobcom namietanému nesprávnemu
úradnému postupu súdu. Druhým výrokom predmetného uznesenia krajský súd zároveň rozhodol o
nevylúčení ostatných sudcov Okresného súdu Liptovský Mikuláš, teda vrátane konajúcej sudkyne, je
zákonnou sudkyňou vo veci. Uznesenie krajského súdu bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené
dňa 11. 06. 2013 (č.l. 25).
Na zdôraznenie, vzhľadom na opakované námietky žalobcu, odvolací súd uvádza, že ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady,
že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno
vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne
závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané
okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci ešte nezakladá bez ďalšieho dôvod pre
legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá
ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento
sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31.05.2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely
preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani
to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojím nesprávnym úradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti,
ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú
dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu,
na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v
ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

K odvolaciemu dôvodu, že neboli splnené podmienky pre konanie podľa § 101 ods. 2 O. s. p. je potrebné
uviesť, že prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 18. 12. 2013. Splnomocnený zástupca
žalobcu a žalobca prevzali predvolanie na dané pojednávanie dňa 05. 12. 2013 (č. l. 27 p. v. spisu), na
pojednávanie sa nedostavili. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa 12. 12. 2013
požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu,
a to až do konečného ústavne konformného rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného
sudcu s poukazom na podanú sťažnosť na Ústavný súd SR. Okresný súd vec prejednal na pojednávaní
v neprítomnosti účastníkov konania a splnomocneného zástupcu žalobcu. Z odôvodnenia rozhodnutia
okresného súdu vyplýva, že súd neakceptoval žiadosť žalobcu a jeho právneho zástupcu o odročenie
nariadeného pojednávania z ním uvádzaných dôvodov a vec prejednal v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.
s. p. aj v neprítomností účastníkov, prihliadajúc na obsah spisu a vykonané dôkazy.

Je zrejmé, že žalobca a jeho splnomocnený zástupca, ktorí boli na pojednávanie riadne a včas
predvolaní, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.) sa tohto nezúčastnili z
vlastného rozhodnutia. Dôvody uvedené žalobcom nebolo možné ani podľa odvolacieho súdu považovať
za dôležité dôvody pre odročenie v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Žalobca nepožiadal o odročenie
pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane brániacej mu v účasti na
pojednávaní (§ 119 ods. 1 až 3 O. s. p.), ale z dôvodu, že vo veci koná vylúčený sudca, o ktorej otázke
však už bolo nadriadeným súdom právoplatne rozhodnuté. Boli teda splnené všetky predpoklady na
prejednanie veci bez prítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s.
p. a pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní dňa 18. 12. 2013 prejednal a o nej rozhodol, neodňal tým

žalobcovi možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám zbavil tým, že sa na pojednávanie
nedostavil. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka žalobcu, že okresný súd vo veci rozhodol
bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci, nakoľko neúčasťou na
pojednávaní si žalobca a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať svoje procesné
oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam
protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.
s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).

Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku žalobcu, že nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a tvrdení, a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie, keď boli v zmysle
ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti žalobcu a
jeho právneho zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní dôkazy vykonal, neodňal tým
žalobcovi možnosť konať pred súdom. Pokiaľ ide o dokazovanie, okresný súd vykonal dokazovanie
navrhnuté samotným žalobcom prečítaním listín z príslušného exekučného spisu Okresného súdu
Liptovský Mikuláš sp. zn. 6Er/129/2011, ktoré preto slúžili ako dôkaz v konaní.

Pokiaľ žalobca namietal, že nemal možnosť oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného, súd poukazuje na
to, že vyjadrenie žalovaného v danej veci bolo okresnému súdu doručené dňa 16. 12. 2013, pričom
pojednávanie bolo nariadené na 18. 12. 2013. Nebolo teda v reálnych možnostiach súdu doručiť
vyjadrenie žalovaného žalobcovi, resp. jeho právnemu zástupcovi pred pojednávaním. V tejto súvislosti
však odvolací súd zároveň poukazuje na to, že v prípade dostavenia sa na pojednávanie by bol žalobca
v rámci pojednávania oboznámený s vyjadrením žalovaného, ktoré je zároveň rovnaké ako v mnohých
ďalších obdobných veciach týchto účastníkov založených na obdobnom skutkovom základe (ako to
vyplýva zo samotného vyjadrenia žalovaného), z ktorého dôvodu nie je námietka žalobcu o neznalosti
vyjadrenia žalovaného a nemožnosti reagovať naň dôvodná.

Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že dokazovanie v danej veci bolo okresným
súdom vykonané náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania. Okresný súd umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv,
a preto jeho postupom nedošlo k odňatiu práva žalobcu konať pred súdom.

Vo vzťahu k meritu veci žalobca v odvolaní tvrdil, že súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval,
že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, čomu však v odôvodnení
prezentované časové úseky nenasvedčujú; súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy
v konaní a nerozhodol o návrhu žalobcu v zákonnej lehote.

V nadväznosti na uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd poukazuje na to, že podľa odôvodnenia
napadnutého rozsudku okresný súd svoje rozhodnutie založil na názore, že v danom prípade zákonná
15-dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatila, a to s poukazom na ustanovenie
§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2011, nakoľko exekučným
titulom v uvedenom exekučnom konaní bol rozhodcovský rozsudok. Odvolací súd má za to, že okresný
súd prijal správny právny záver, že v danom prípade k nesprávnemu úradnému postupu nedošlo. V
rozhodnom čase bolo účinné ust. § 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučného
poriadku") v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinného od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011. Z uvedeného
ustanovenia vyplýva, že pokiaľ ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie, táto neplatí v prípade,
ak ide o exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, t. j. ak je exekučným titulom
vykonateľné rozhodnutie rozhodcovských komisií a zmier nimi schválený. Zmyslom tejto právnej úpravy
je konštituovať výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie. Žalobca v návrhu na začatie konania poukazoval na to, že ust. § 44 ods. 2 v spojení s
citovaným ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku nemožno vykladať tak, že sa vzťahuje aj na
prípad, keď exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu, keďže tento nemožno stotožňovať
s rozhodnutím rozhodcovských komisií. Odvolací súd sa však s takýmto právnym názorom žalobcu
nestotožnil a naopak vychádzal z toho, že ust. § 44 ods. 2 v spojení s ust. 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku sa vzťahuje aj na prípad, keď exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského
súdu. Pri tomto závere poukazuje na obsah dôvodovej správy k zákonu č. 102/2011 Z. z., ktorým bolo
s účinnosťou od 01. 06. 2011 novelizované aj ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, kde

už je výslovne ako podklad na vykonanie exekúcie uvedený aj vykonateľný rozsudok rozhodcovského
súdu: "Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku.
Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila v
ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Avšak vzhľadom
na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť, že
exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.".
Odvolací súd v ďalšom poukazuje na to, že ak by vychádzal z výkladu ust. § 41 Exekučného poriadku
v znení účinnom do 31. 05. 2011 prezentovaného žalobcom, mohla by nastať situácia, že Exekučný
poriadok by vôbec ako exekučný titul nepoznal vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu alebo zmier
ním schválený, a to z dôvodu, že ust. § 41 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.
05. 2011 vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu alebo zmier ním schválený ako exekučný titul
explicitne neuvádza.
Odhliadnuc od uvedeného, v danom prípade nemožno prehliadnuť tú skutočnosť, že i keď poverenie
na vykonanie exekúcie bolo vydané, nebolo vydané v rozsahu požadovanom v žiadosti o udelenie
poverenia. Uznesením č. k. 6Er/129/2011-17 zo dňa 24. 05. 2011, v spojení s uznesením Krajského súdu
v Žiline č. k. 9CoE/168/2011-32 zo dňa 31. 08. 2011, bola žiadosť o vydanie poverenia v časti zamietnutá
(v časti vymáhania 0,25 % denného zmenkového úroku zo sumy 1.838,27 € od 01. 07. 2010 do
zaplatenia) a exekučné konanie bolo v tejto časti následne zastavené uznesením č. k. 6Er/129/2011-37
zo dňa 28. 12. 2011. Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pritom vyplýva (a to vo vzťahu ku všetkým
exekučným titulom), že zákon lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie od doručenia
žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie upravuje vo všeobecnosti pre prípad, že exekučný súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na nález ÚS SR č. k. II. ÚS 520/2012-39 zo dňa
10. 07. 2013, v ktorom Ústavný súd SR výslovne konštatoval: "Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Naopak, zákon túto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu
neukladá (uvedené pritom platilo aj pred 01. 06. 2010).".

V danom prípade nebol preto splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup), a preto ani dôvod zaoberať sa
ďalšími atribútmi, t.j. vznikom škody a príčinnou súvislosťou. Napriek tomu sa okresný súd zaoberal
aj týmito ďalšími atribútmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a
svoje rozhodnutie i v tomto smere náležite odôvodnil, majúc zato, že žalobca nepreukázal ani vznik
škody a nemajetkovej ujmy, či príčinný vzťah medzi ním tvrdenou škodou a nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu
plne stotožňuje aj v tejto časti a v podstatných bodoch naň odkazuje.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania,
ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224 ods.
1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.