Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 13, 2014

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 1C/155/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8211205790
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Hanuščaková

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2014:8211205790.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov samosudkyňou Mgr. Ivanou Hanuščakovou v právnej veci žalobcu S. Y., J..

XX.X.XXXX, G. H. XXX, právne zastúpeného JUDr. Mikulášom Pavlíkom, advokátom so sídlom v
Michalovciach, Špitálska 6, proti žalovanému KFŠ - DELTA, s.r.o. so sídlom v Bardejove, Štefánikova
78, právne zastúpeného JUDr. Svätoslavom Vaškom, Bardejov, Baštová 5/A, o určenie náhrady mzdy
( vylúčená vec z 1C 27/2009 ) s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 6.554,43 eur s úrokmi z omeškania :
- vo výške 9,25 % ročne zo sumy 323,11 eur od 01.05.2009 do zaplatenia
-vovýške9%ročnezosumy323,11eurod01.06.2009dozaplatenia,zosumy323,11eurod01.07.2009

do zaplatenia, zo sumy 323,11 eur od 01.08.2009 do zaplatenia, zo sumy 323,11 eur od 01.09.2009
do zaplatenia, zo sumy 323,11 eur od 01.10.2009 do zaplatenia, zo sumy 323,11 eur od 01.11.2009
do zaplatenia, zo sumy 323,11 eur od 01.12.2009 do zaplatenia, zo sumy 323,11 eur od 01.01.2010 do
zaplatenia, zo sumy 323,11 eur od 01.02.2010 do zaplatenia,
- vo výške 9 % ročne zo sumy 50,- eur od 01.03.2010 do zaplatenia, zo sumy 50,- eur od 01.04.2010 do
zaplatenia,zosumy50,-eurod01.05.2010dozaplatenia,zosumy50,-eurod01.06.2010dozaplatenia,
zo sumy 50,- eur od 01.07.2010 do zaplatenia, zo sumy 50,- eur od 01.08.2010 do zaplatenia, zo sumy

50,- eur od
- 01.09.2010 do zaplatenia, zo sumy 50,- eur od 01.10.2010 do zaplatenia, zo sumy 50,- eur od
01.11.2010dozaplatenia,zosumy50,-eurod01.12.2010dozaplatenia,zosumy50,-eurod01.01.2011
do zaplatenia, zo sumy 50,- eur od 01.02.2011 do zaplatenia, zo sumy 50,- eur od 01.03.2011 do
zaplatenia, zo sumy 50 eur od 01.04.2011 do zaplatenia
- vo výške 9,25 % zo sumy 50,- eur od 01.05.2011 do zaplatenia, zo sumy 50,- eur od 01.06.2011 do
zaplatenia, zo sumy 50,- eur od 01.07.2011 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 01.08.2011 do zaplatenia
- vo výške 9,50 % ročne zo sumy 323,11 eur od 01.09.2011 do zaplatenia, zo sumy 161,56 eur od

01.10.2011 do zaplatenia, zo sumy 323,11 eur od 01.11.2011 do zaplatenia,
- 9,25 % ročne zo sumy 323,11 eur od 01.12.2011 do zaplatenia,
- 9 % ročne zo sumy 323,11 eur od 01.01.2012 do zaplatenia, zo sumy 323,11 eur od 01.02.2012 do
zaplatenia, zo sumy 323,11 eur od 01.03.2012 do zaplatenia, zo sumy 323,11 eur od 01.04.2012 do
zaplatenia, v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

O trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou na Okresnom súde Bardejov dňa 16.02.2009 domáhal určenia, že
okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi listom zo dňa 15.12.2008 je neplatné ( vec 1C27/2009 ). Svoj návrh odôvodnil tým, že u žalovaného pracoval na základe pracovnej zmluvy zo dňa
13.08.2007 ako karosár s miestom výkonu práce Bardejov, s dňom nástupu do zamestnania 14.08.2007
s tým, že pracovný pomer sa uzatvára na dobu neurčitú. Prácu vykonával v mieste dočasného

pridelenia Volkswagen Bratislava. Žalovaný mu začiatkom mesiaca doručil návrh dohody o skončení
pracovného pomeru v zmyslu § 60 ZP, s tým, že pracovný pomer končí dňom 28.11.2008. Na uvedené
odpovedal listom zo dňa 08.12.2008, kde nenamietal skončenie pracovného pomeru dohodou, ale trval
na tom, aby dôvody skončenia pracovného pomeru boli organizačné zmeny v zmysle § 63 ods. 1
ZP s povinnosťou vyplatiť odstupné. Žalovaný listom zo dňa 15.12.2008 oznámil žalobcovi okamžité

skončenie pracovného pomeru bez toho, aby ho vyzval alebo upozornil na nástup do zamestnania z
dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny v zmysle § 68 ods. 1 písm.
b) ZP. Žalobca nesúhlasil so skončením pracovného pomeru listom zo dňa 08.01.2009, kde žalovanému
opätovne oznámil, že súhlasí so skončením pracovnoprávneho pomeru dohodou z organizačných
zmien. Nesúhlasí s tým, že závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu, čo by malo byť dôvodom
pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Jediným dôvodom je, že žalovaný ukončil spoluprácu s

Volkswagenom v Bratislave. Za takého stavu nemal žalovaný ďalšiu prácu a preto riešil túto situáciu
skončením pracovného pomeru dohodou bez vyplatenia odstupného. Zároveň si z opatrnosti uplatnil aj
nárok na náhradu mzdy s tým, že nárok bude následne špecifikovaný a trovy konania.

Podaním zo dňa 01.11.2011 žalobca špecifikoval svoj nárok na náhradu mzdy. Uviedol, že si uplatňuje

svoje právo v súlade s ust. § 79 ods. 1,2 ZP za obdobie 12 mesiacov. Svoje právo si uplatňuje v rozsahu
mzdy za 05/2008 a navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 5.848,20 eur s 10%
úrokom zo sumy 487,50 eur od 01.03.2009 do zaplatenia, 9,50 % úrokom zo sumy 487,50 eur od
01.04.2009 do zaplatenia, 9,25 % úrokom zo sumy 487,50 eur od 01.05.2009 do zaplatenia, 9 % úrokom
zo sumy 487,50 eur od 01.06.2009 do zaplatenia, 9 % úrokom zo sumy 487,50 eur od 01.07.2009

do zaplatenia, 9 % úrokom zo sumy 487,50 eur od 01.08.2009 do zaplatenia, 9 % úrokom zo sumy
487,50 eur od 01.09.2009 do zaplatenia, 9 % úrokom zo sumy 487,50 eur od 01.010.2009 do zaplatenia,
9 % úrokom zo sumy 487,50 eur od 01.11.2009 do zaplatenia, 9 % úrokom zo sumy 487,50 eur od
12.03.2009 do zaplatenia, 9 % úrokom zo sumy 487,50 eur od 01.01.2010 do zaplatenia, 9 % úrokom zo
sumy 487,50 eur od 01.02.2010 do zaplatenia. Zároveň si uplatnil trovy konania. K návrhu bol pripojený

mzdový list za mesiac 05/2008, pričom z neho vyplýva, že jeho príjem bol tvorený - čistým príjmom v
sume 7.098,- Sk, cestovnými náhradami v sume 1.968,- Sk, iné nezdanené v sume 5.616,- Sk, spolu
14.682,- Sk, t.j. 487,35 eur.

Podaním zo dňa 22.05.2012 žalobca opätovne špecifikoval svoj nárok na náhradu mzdy. Svoj

nárok si uplatňuje v súlade s § 79 ods. 1,2 ZP, pretože je splnený základný a rozhodujúci predpoklad
vzniku nároku žalobcu na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru zo
strany žalovanej s tým, že neplatnosť tohto skončenia pracovného pomeru bola určená právoplatným
rozhodnutím súdu. Nárok žalobcu je daný aj splnením požiadavky o oznámení, že trvá na ďalšom
zamestnávaní u žalovaného až do času, keď mu žalovaný umožní pokračovať v práci s poukazom na

judikát NS SR č. R 48/97, kde je uvedené : ak zamestnanec po doručení okamžitého skončenia zrušenia
pracovného pomeru neoznámil zamestnávateľovi, ktorý tento zrušovací prejav urobil, že trvá na ďalšom
zamestnaní, ale podal žalobu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a o náhradu mzdy, potom
je tým oznámenie zamestnanca voči zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nahradené
dňom jej doručenia. Rozhodujúcom východiskom pre určenie výšky náhrady mzdy je priemerný zárobok

zamestnanca ( § 79 ods. 1 ZP ), ktorý je právnou skutočnosťou, lebo jeho zistenie určuje zákon. Pri
upresnení tohto návrhu vychádza z písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 12.04.2012, ktorý mu bol
doručenýnapojednávanídňa13.04.2012avychádzazpriemernéhozárobkuprevýpočetmzdyvovýške
323,11 eur. Podľa § 517 OZ, §3 nar. vlády č. 87/1995 Z.z. a § 129 OZ si uplatňuje aj úrok z omeškania z
jednotlivých plnení, .t.j. z mesačnej mzdy prislúchajúcej za jednotlivé kalendárne mesiace s prihliadnutím

na to, že mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie a to najneskôr na do konca nasledujúceho
kalendárneho mesiaca. Nárok na náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov v zmysle § 79 ods. 2
ZP v znení platnom ku dňu 15.12.2008, kedy bola daná žalobcovi výpoveď, uplatňuje v zmysle § 142
ZP - prekážky na strane zamestnávateľa. Aj v tomto prípade poukázal na judikát NS SR č. R 33/1977,
kde je uvedené: nárok na náhradu mzdy patrí pracovníkovi pri splnení zákonných predpokladov do

právoplatného rozhodnutia súdu, ktorý rozhodol o tom, že skončenie pracovného pomeru je neplatné.
Poukázal, že nárok za čas presahujúci 12 mesiacov je daný aj z dôvodov hodných osobitého zreteľa
a to s poukazom potvrdenia o invalidite a mierou schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Za daného
stavu je zrejmé, že na trhu prace je pre neho veľmi ťažko uplatniť z dôvodu, že miera nezamestnanostiv lokalite miesta jeho bydliska je veľmi vysoká až nad 40 %, preto je nárok oprávnený a daný. Uplatnil
si trovy konania. Navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 12.278,18 eur ( pozn. 38
mesiacov ) s

10 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.03.2009 do zaplatenia,
9,50 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.04.2009 do zaplatenia,
9,25 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.05.2009 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.06.2009 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.07.2009 do zaplatenia,

9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.08.2009 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.09.2009 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.10.2009 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.11.2009 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.12.2009 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.01.2010 do zaplatenia,

9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.02.2010 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.03.2010 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.04.2010 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.05.2010 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.06.2010 do zaplatenia,

9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.07.2010 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.08.2010 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.09.2010 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.10.2010 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.11.2010 do zaplatenia,

9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.12.2010 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.01.2011 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.02.2011 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.03.2011 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.04.2011 do zaplatenia,

9,25 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.05.2011 do zaplatenia,
9,25 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.06.2011 do zaplatenia,
9,25 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.07.2011 do zaplatenia,
9,50 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.08.2011 do zaplatenia,
9,50 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.09.2011 do zaplatenia,

9,50 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.10.2011 do zaplatenia,
9,50 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.11.2011 do zaplatenia,
9,25 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.12.2011 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.01.2012 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.02.2012 do zaplatenia,

9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.03.2012 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.04.2012 do zaplatenia.

Na pojednávaní dňa 23.05.2012 súd pripustil zmenu žaloby v znení písomného podania žalobcu zo
dňa 22.5.2012.

Žalovaný sa k náhrade mzdy vyjadril ( viď nižšie ).

Rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 7.11.2012, č.k. 1C 155/2011-140 súd zaviazal žalovaného na

zaplatenie sumy 646,22 eur s prísl. ( náhrada mzdy za 2 mesiace podľa § 75 ods. 3,4 ZP ) a v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 18.4.2013, č.k. 6CoPr/1/2013-167 bol rozsudok súdu
vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zrušený a vec vrátená súdu na ďalšie konanie a

rozhodnutie. Prvostupňový súd v tejto časti nesprávne vec skutkovo posúdil, neaplikoval správny právny
predpis, a preto aj rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je zákonné. Predmetom uplatnených nárokov
žalobcu na náhradu mzdy sú nároky v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, ktoré
žalovanývykonalvovzťahukžalobcovilistomzodňa15.12.2008.Týmtolistommalodôjsťkokamžitémuskončeniu pracovného pomeru žalobcu pre porušenie pracovnej disciplíny. Keďže bolo právoplatne
rozhodnuté o neplatnom skončení pracovného pomeru, mzdové nároky si uplatňuje žalobca práve v
tejto súvislosti. Skutočnosť, že po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobca navrhol

žalovanému ukončenie pracovného pomeru dohodou z organizačných dôvodov s povinnosťou vyplatiť
odstupné neznamená, že k takémuto ( dohodou ) ukončeniu pracovného pomeru došlo. V priebehu
konania totiž nebolo preukázané, že by uvedený návrh na uzatvorenie dohody žalovaný akceptoval, a
že uvedená dohoda mala nahradiť okamžité skončenie pracovného pomeru. Preto, keďže tento úkon
žalobcu nie je možné považovať vo vzťahu k zmene pomerov pri okamžitom skončení pracovného

pomeru za relevantný, teda majúci vplyv na úmysel žalovaného ukončiť pracovný pomer okamžitým
skončením pre porušenie pracovnej disciplíny, nie je možné takýto právny úkon považovať za platný,
pretože nezodpovedá ustanoveniam § 15 Zákonníka práce. Nakoniec, účastníci navrhnutej dohody
neuzatvorili dohodu podľa § 18 Zákonníka práce, keďže dohoda je dvojstranný právny úkon. Ostalo
preto relevantné pre ďalšie posúdenie náhrady mzdy už len okamžité ukončenie pracovného pomeru
ako úkon, od ktorého si žalobca odvodzuje svoje nároky v súvislosti s náhradou mzdy. Z obsahu

spisového materiálu vyplýva, že po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným
žalobcovi, žalobca dňa 16.12.2009 podal na Okresnom súde Bardejov žalobu o neplatnosť okamžitého
skončenia pracovného pomeru, ktorej súčasťou bol aj uplatnený nárok na náhradu mzdy. Táto žaloba
o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bola podaná v lehote vyplývajúcej z ust. § 77 Zákonníka
práce. To, že žalobca po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru neoznámil žalovanému,

že trvá na ďalšom zamestnaní, resp. nevykonal žiadnu aktivitu vo vzťahu k zamestnávateľovi a
práci, ako to konštatuje prvostupňový súd, neznamená, že stratil nárok na náhradu mzdy po tom, čo
bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Práve tým, že
žalobca podal žalobu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a náhradu mzdy a táto žaloba bola
žalovanému riadne dňa 19.03.2009 doručená, nahrádza táto žaloba oznámenie zamestnanca, teda

žalobcu,vočižalovanému,žetrvánaďalšomzamestnávaní,atedaževďalšomodtohtodátumusimôže
uplatňovaťnároknanáhradumzdyzneplatnéhorozviazaniapracovnéhopomeru.Niejemožnévykladať
preto pokus žalobcu o ukončenie pracovného pomeru dohodou po doručení okamžitého skončenia
pracovného pomeru na ťarchu zamestnanca, teda žalobcu, a konštatovať, že netrval na zachovaní
pracovného pomeru. Nesprávny je názor prvostupňového súdu, že žalobca nevykonal iný, resp. vôbec

žiaden prejav vôle vo vzťahu k zamestnávateľovi o jeho ochote ďalej prácu vykonávať. Naopak, práve
podaním tejto žaloby svoje konanie konvalidoval, pretože žaloba obsahuje aj nárok na náhradu mzdy.
Preto na takúto žalobu je potrebné prihliadať. Potom závery prvostupňového
súdu o tom, že pracovný pomer žalobcu so žalovaným skončil dohodou dňa 08.01.2009 a že žalobcovi
podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku len za výpovednú

dobu dvoch mesiacov, sú nesprávne. Bude úlohou prvostupňového súdu spravovať sa právnym
názorom odvolacieho súdu a rozhodnúť o nárokoch žalobcu podľa § 79 ods. 1,2 Zákonníka práce a
zároveň preskúmať, či vo vzťahu k nároku podľa § 142 Zákonníka práce má na náhradu mzdy žalobca
právo alebo nie. Zamietavý výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa totiž vo vzťahu k tomuto nároku
neobsahuje riadne odôvodnenie. V konečnom rozhodnutí o veci rozhodne prvostupňový súd podľa §

224 ods. 3 O. s. p. aj o trovách konania. V časti o zaplatenie sumy 646,22 eur s prísl. ( náhrada mzdy
za 2 mesiace ) rozsudok nadobudol právoplatnosť.

Na pojednávanie vytýčené na deň 24.04.2014 sa ustanovili žalobca a jeho právny zástupca, zástupca
žalovaného. Nedostavil sa žalovaný, ktorého neúčasť ospravedlnil jeho zástupca, o odročenie

pojednávania nežiadal. Súd preto vec prejednal v jeho neprítomnosti, prihliadol pritom na obsah spisu
a dosiaľ vykonané dôkazy. Pojednávanie bolo odročené za účelom verejného vyhlásenia rozhodnutia
vo veci samej v zmysle § 156 ods. 2 O.s.p. na deň 13.05.2014.
Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkov, oboznámením vyjadrení
zástupcov účastníkov konania, rozsudkami vo veci 1C 27/2009 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu

Prešov zo dňa 07.07.2011, sp. zn. 17Co 51/2011 a spisom 1C 27/2009, rozsudkom zo dňa 07.11.2012,
odvolaniami, vyjadrením k odvolaniu, rozhodnutím odvolacieho súdu a v spise pripojených listinných
dôkazov, tak ako boli na pojednávaniach oboznamované a zistil tento skutkový stav veci:
Rozsudkom OkresnéhosúduBardejovzodňa08.03.2011,č.k.1C27/2009-86súdrozhodoloneplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru dané žalobcovi žalovaným listom zo dňa 15.12.2008. Nárok

na náhradu mzdy a trovy konania boli vylúčené na samostatné konanie. Z výsledkov vykonaného
dokazovania mal súd za jednoznačne preukázané, že pracovný pomer žalobcu so žalovaným vznikol
na základe pracovnej zmluvy 13.08.2007. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú so skúšobnou
dobou tri mesiace. Ako miesto výkonu práce bol dohodnutý Bardejov. Druh práce - karosáreň. Deňnástupu do zamestnania bol dohodnutý dňom 14.08.2007. Avšak z dodatku k pracovnej zmluve zo dňa
14.08.2007 - dohody o dočasnom vyslaní na výkon práce uzatvoreným medzi žalobcom a žalovaným
bolo zistené, že dňa 14.08.2007 vzniká dočasné pridelenie zamestnanca na miesto výkonu práce VW -

Bratislava s druhom práce v karosárni. Dočasné vyslanie trvá do 23.12.2007. Obsahom tohto dodatku
taktiež bolo, že počas dočasného vyslania bude zamestnanec vysielaný na pracovné cesty podľa
potrieb zamestnávateľa, prácu mu bude v mene zamestnávateľa prideľovať a riadiť zodpovedný vedúci
Ing. Doruľa a p. Demko a že dočasné vyslanie sa skončí uplynutím času, na ktorý sa dohodlo. Pred
jeho uplynutím skončí dohodou účastníkov pracovného pomeru, prípadne jednostranným skončením

účastníkov z akéhokoľvek dôvodu alebo bez udania dôvodu, a to uplynutím 10 pracovných dní odo
dňa, keď bol prejav vôle žiadateľa o skončenie dočasného vyslania oznámený písomne druhému
účastníkovi tejto dohody / bod 9 /. Taktiež bol predložený dodatok k pracovnej zmluve, ktorého obsah
je totožný s obsahom vyššie uvedeného dodatku, avšak rozdiel je v dni vzniku dočasného vyslania
zamestnanca a to dňom 03.01.2008 a v dobe trvania dočasného vyslania do 23.12.2008. Ani jeden z
dodatkov nie je datovaný. Z uvedeného vyplýva, že žalobca bol dočasne pridelený na výkon práce

na miesto v VW - Bratislava v trvaní do 23.12.2008. Čo sa týka doručenia okamžitého skončenia
pracovného pomeru žalobcovi uskutočneného listom žalovaného zo dňa 15.12.2008 súd poukázal na
doklady predložené žalovaným ( poštový podací hárok s dátumom podania dňa 16.12.2008 potvrdeného
poštou v Bardejove dňa 16.12.2008 a výpis žalovaného z knihy došlej a odoslanej pošty ), z ktorých
vyplýva, že týmto dňom bola na meno žalobcu zasielaná zásielka žalovaného do vlastných rúk s

označením ,, okamžité skončenie pracovného pomeru,, .Vzhľadom k tomu, že žalobca reagoval na
okamžité skončenie pracovného pomeru listom zo dňa 08.01.2009 prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, súd predpokladá, že zásielka mu musela byť doručená a to najneskôr týmto dňom. Preto
deň 08.01.2009 súd považoval za deň doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi
a tým pádom za deň skončenia pracovného pomeru ( keďže účinky okamžitého skončenia pracovného

pomeru nastávajú dňom jeho doručenia druhému účastníkovi ) a týmto dňom začala plynúť žalobcovi
lehota na podanie žaloby na súd o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Na základe uvedeného
súd konštatoval, že žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bola na súde uplatnená
včas, teda v dvojmesačnej lehote odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť v zmysle § 77 ZP,
keďže pracovný pomer skončil dňom 08.01.2009 a žaloba bola podaná na súde dňa 16.02.2009. Z

vykonaného dokazovania / vyjadrení žalobcu aj žalovaného a ich zástupcov / ďalej vyplýva, že v
mesiaci november 2008 došlo k ukončeniu spolupráce žalovaného so spoločnosťou VW Bratislava
a koordinátor prác žalovaného oznámil žalobcovi / a ostatným zamestnancom žalovaného tam
pracujúcich /, že majú ísť domov vzhľadom k tomu, že pre nich nemajú ďalšiu prácu ani zabezpečené
ubytovanie. Pracovníci / vrátane žalobcu / odovzdali pracovné nástroje a náradie a odišli. Dohoda o

skončení pracovného pomeru je datovaná dňom 26.11.2008 s tým, že pracovný pomer by sa skončil
dňom 28.11.2008. Uvedená dohoda bola podpísaná žalovaným a adresovaná žalobcovi. Z uvedeného
vyplýva, že žalovaný mal úmysel skončiť pracovný pomer so žalobcom dohodou po skončení spolupráce
so spoločnosťou VW Bratislava v mesiaci november, najneskôr dňa 28.11.2008. Z písomných podaní
žalobcu adresovaných žalovanému vyplýva, že žalobca nebol proti skončeniu pracovného pomeru,

avšak namietal spôsob skončenia pracovného pomeru dohodou bez uvedenia dôvodu, ale žiadal, aby
pracovný pomer skončil dohodou z dôvodu organizačných zmien a s povinnosťou zamestnávateľa -
žalovaného vyplatiť mu odstupné v zmysle § 76 ods. 1 ZP. Taktiež z uvedených dôvodov nesúhlasil s
okamžitým skončením pracovného pomeru a uviedol, že z jeho strany nedošlo k žiadnemu porušeniu
pracovnejdisciplíny,ktorébyodôvodňovalotakýtopostupžalovaného.Vzhľadomktomu,žežalobcaako

zamestnanec žalovaného bol na základe dodatkov k pracovnej zmluve zo dňa 14.08.2007 ( označenie
na dodatkoch; správne malo byť zrejme dňa 13.08.2007 ) v období od 14.08.207 do 23.12.2007 a v
období od 03.01.2008 do 23.12.2008 dočasne vyslaný na výkon práce ( § 58a ZP ) do miesta výkonu
práce v spoločnosti VW Bratislava s druhom práce - karosáreň, jeho dočasné vyslanie sa mohlo v
tomto prípade skončiť dňom dohodnutom v dodatku, teda dňa 23.12.2008, resp. uplynutím desiatich

pracovných dní od písomného oznámenia zamestnávateľa - žalovaného adresovaného žalobcovi, že
došlo k jednostrannému ukončeniu dočasného vyslania. V konaní nebol produkovaný dôkaz, ktorý by
preukázal, že dňa 15.12.2008 ( v deň datovania okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany
žalovaného ) bolo dočasne vyslanie žalobcu ukončené v zmysle bodu 9 Dodatku k pracovnej zmluve
- dohody o dočasnom vyslaní na výkon práce, teda, že došlo k písomnému oznámeniu jeho ukončenia

a uplynutiu tam uvedenej 10 dňovej lehoty. Preto ku dňu 15.12.2008 nemohlo zo strany žalobcu dôjsť
k porušeniu pracovnej disciplíny v dôsledku vykazovanej absencie v práci ( podľa tvrdení žalovaného a
svedkov ), nakoľko miestom jeho výkonu práce v zmysle uvedeného bola stále Bratislava / nie Bardejov
ako to tvrdí žalovaný / a ako vyplýva z vyjadrení účastníkov konania, v mesiaci november došlo kukončeniu práce v mieste vyslania na základe oznámenia spoločnosti VW Bratislava a žalovaný poslal
žalobcu spolu s ostatnými zamestnancami domov bez toho, aby im boli dané ďalšie pokyny ohľadne
zamestnania / samozrejme okrem doručenia dohody o skončení pracovného pomeru /. K tomuto dňu

nedošlo k ukončeniu dočasného vyslania spôsobom na akom sa účastníci pracovného vzťahu dohodli a
tým pádom trvalo do 23.12.2008. Sám žalovaný žalobcu uvoľnil z práce bez toho, aby si splnil dohodnuté
podmienky ukončenia dočasného vyslania uvedené v dohode o dočasnom vyslaní a aby mu dal pokyny
smerujúcekďalšiemupostupu,resp.vykonávaniupráce. Pretokonaniežalobcuspočívajúcevprípadnej
absencii v práci a nenastúpeniu do práce na miesto výkonu práce v Bardejove ako to tvrdí žalovaný

nemožnopovažovaťzazávažnéporušeniepracovnejdisciplínyzostranyžalobcu,nakoľkopodľanázoru
súdu k porušeniu nedošlo. Z uvedených dôvodov sa súd nestotožnil s tvrdeniami žalovaného v tomto
konaní. Taktiež súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný pôvodne chcel ukončiť pracovný pomer
so žalobcom dohodou. Keďže okamžité skončenie pracovného pomeru je viac menej výnimočným
spôsobom jeho skončenia, súd dospel k záveru, že v tomto prípade nie je namieste použitie tak prísneho
opatrenia voči zamestnancovi, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že došlo k závažnému porušeniu

pracovnej disciplíny zo strany žalobcu. Taktiež je evidentné, že u zamestnávateľa - žalovaného
došlo na základe ukončenia spolupráce s VW Bratislava k určitým zmenám v organizácii práce, resp. sa
zrejme rozhodol znížiť počty zamestnancov, avšak uvedené zmeny odôvodňujú skončenie pracovného
pomeru dohodou s uvedením dôvodu podľa § 60 ods. 2 ZP, resp. výpoveďou podľa § 63 ods. 1 ZP,
samozrejme s povinnosťou zamestnávateľa vyplatiť odstupné v zmysle § 76 ZP. Rozhodnutie bolo

potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 07.07.2011, č.k. 17Co 51/2011. Rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 15.08.2011.
Na pojednávaní dňa 13.04.2012 právny zástupca žalobcu uviedol, že trvá na podanej žalobe. Suma
5.848,20 eur je náhrada mzdy za obdobie od 1.3.2009 do 28.2.2010 za obdobie 12 mesiacov,
teda 487,35 eur x 12 mesiacov. Pri priemernej mzde vychádzali z výplatnej pásky za mesiac máj

2008 a vychádzajú z § 79 ods. 1 Zákonníka práce a to z dôvodu, že keďže zamestnanec písomne
zamestnávateľovi neoznámil, že trvá na ďalšom zamestnaní tak podľa ustálenej súdnej praxe nahrádza
toto podanie, podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pričom to znamená,
že trvá na ďalšom zamestnávaní. Uvedené vyplýva aj zo stanoviska NS SR č. 48/1997.
Na pojednávaní dňa 13.04.2012 právny zástupca žalovaného uviedol, že s výškou uplatnenej sumy

zo strany žalobcu nesúhlasí. Predložil súdu vyjadrenie k uplatnenému nároku a výpočtu priemernej
mzdy žalobcom s tým, že súdu dokladá aj potvrdenie o príjme za 05/2008 a prílohu č. 2 - mzdový list
zamestnanca za rok 2008 s tým, že podľa ich výpočtu by priemerný zárobok pre výpočet náhrady mzdy
by mal byť vo výške 323,11 eur s tým, že mechanizmus výpočtu je uvedený v tomto podaní. Vychádzalo
sa z hodinového zárobku vo výške 59,70 Sk.

Podaním zo dňa 12.4.2012 sa žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril k stanovisku
žalobcu zo dňa 01.11.2011, ktorým žalobca špecifikoval svoj nárok na náhradu mzdy. Nesúhlasí s
výškou a so spôsobom výpočtu náhrady mzdy, tak ako to žalobca vo svojom podaní uviedol, ani s
príslušenstvom, ktoré si žalobca uplatňuje. Žalobca vychádza z výplaty mzdy za mesiac máj 2008,
pričom v zmysle výplatnej pásky za tento mesiac, žalobca vychádzal zo sumy 487,35eur. Táto suma

však predstavuje súčet čistého príjmu vo výške 7.098 Sk + cestovné náhrady vo výške 1.968,-Sk a
iné nezdanené náhrady - diéty vo výške 5.6016,-Sk, celkom vo výške 14.682,-Sk, t.j. 487,35eur. Na
účely zistenia priemerného zárobku použili ust. § 134 ZP, pričom rozhodným obdobím pre zistenie
priemerného zárobku bol 4.štvrťrok, teda štvrťrok, ktorý predchádza štvrťroku, v ktorom došlo k
okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Vychádzajúc zo mzdového listu žalobcu za kalendárny rok

2012 vyplýva, že priemerný hodinový zárobok u žalobcu bol 59,70,-Sk. Pri pracovnom čase 7,5hod.
na deň, priemerný denný zárobok u žalobcu je 447,75Sk. Z toho vyplýva, že priemerný zárobok sa
vypočíta ako súčin denného zárobku a koeficientu 21,74/priemer pracovných dní na 1 mesiac/ celkom
vo výške 9.734,-Sk čiže 323,11 eur. Čo sa týka úrokov z omeškania, žalovaný tiež nesúhlasil, nakoľko
sa do omeškania nedostal. To odôvodnil tým, že o náhrade mzdy rozhoduje súd, pričom až najskôr

právoplatnosťou rozhodnutia môže nastať jej splatnosť. Samotná náhrada nie je ekvivalentom mzdy, ale
má povahu satisfakcie za neplatne skončený pracovný pomer, teda povahu zadosťučinenia.
Podaním zo dňa 9.5.2012 sa žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril k nárokom
žalobcu, ktorý požaduje náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 2 ZP. Žalovaný zastáva právny názor,
že žalobcovi patrí náhrada mzdy v zmysle § 79 ods. 4 ZP. Základným predpokladom trvania

pracovného pomeru, je oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej
zamestnával. U žalobcu k takému prejavu nedošlo. Práve naopak, zamestnanec prejavil vôľu skončenia
pracovného pomeru, a to písomným oznámením zo dňa 8.1.2009 pri súčasnom splnení podmienky
skončenia pracovného pomeru dohodou z dôvodu organizačných zmien v zmysle § 63 ods. 1ZP.Postoj žalobcu, ktorý poukazuje na rozhodnutie NS SR 48/1997, podľa ktorého je doručenie takéhoto
oznámenia nahradené dňom doručenia žaloby o neplatné skončenie pracovného pomeru je podľa
názoru žalovaného účelový. U žalobcu tento prejav vôle uskutočnený bol a je možné z neho usúdiť, že

netrvá na ďalšom zamestnávaní.

Napojednávanídňa23.05.2012právnyzástupcažalobcuuviedol,žetrvánapodanejžalobe,pripustenej
súdom. Má zato, že dohoda nie je možná. K vyjadreniu žalovaného opätovne poukázal na judikát R
48/97. Z neho vyplýva, že základ nároku je daný. Taktiež je pravdou, že z judikátu č. R 51/75 vyplýva, že

náhradu mzdy možno priznať do právoplatného rozhodnutia súdu. V tomto prípade by sa jednalo o deň
11.8.2011, avšak po tomto dátume poukazuje na § 142 ZP a to na prekážku na strane zamestnávateľa.
Zamestnávateľ mal byť aktívny, keďže pracovný pomer trvá naďalej. Bez rozhodnutia súdu zrejme v tejto
veci nedôjde ku konsenzu. Návrh je dôvodný po hmotnoprávnej stránke. Žalobca je fyzicky postihnutý
v súvislosti s pracovným úrazom. Ak by ho žalovaný vyzval na nástup do zamestnania za podmienok
podľa pracovnej zmluvy, tak by žalobca nastúpil. Žalobca žije spolu s matkou, žije v lokalite kde je 40

% nezamestnanosť. V ich obci je nezamestnanosť 80%, je to prihraničná oblasť. Žalobca pracoval v
Bratislave na úrovni minimálnej mzdy. Pracoval cez víkendy, bez porušenia pracovnej disciplíny.

Na pojednávaní dňa 23.05.2012 právny zástupca žalovaného uviedol, že nesúhlasí s podanou žalobou.
Ak by súd posúdil nárok žalobcu podľa § 79 ods. 1 ZP, tak navrhol v zmysle § 79 ods. 2 ZP zamietnuť

náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov. Suma presahujúca 12 mesiacov by mohla byť maximálne
priznaná do právoplatného rozhodnutia o skončení neplatnosti pracovného pomeru. Zastáva názor, že
žalobcovi patrí náhrada mzdy podľa § 79 ods. 3,4 ZP. Tiež poukázal na písomné stanovisko zo dňa
12.4.2012, ktorým namietali uplatnené úroky z omeškania.

Na otázku súdu na žalobcu, či od skončenia pracovného pomeru bol niekde zamestnaný, žalobca
uviedol, že nebol zamestnaný. Je polovičný invalidný dôchodca. Poberal len invalidný dôchodok,
momentálne vo výške 186,- eur mesačne. Nikto ho nechcel zamestnať.
Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce zo dňa 18.4.2012 vyplýva, že zdravotný stav
žalobcu Martina Tkáča bol na účely dôchodkovej dávky posúdený posudkovým lekárom dňa 22.11.2004

s tým, že bol uznaný invalidným a miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť bola určená
na 50%.
Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce zo dňa 15.5.2000 vyplýva, že žalobcovi bol
dňom 20.10.1999 priznaný čiastočný invalidný dôchodok vo výške 2.744,-Sk.
Podaním zo dňa 28.6.2012 sa žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu opakovane vyjadril

k nárokom žalobcu, s tým, že postoj žalobcu, ktorý poukazuje na rozhodnutie NS SR 48/1997, podľa
ktorého je doručenie takéhoto oznámenia nahradené dňom doručenia žaloby o neplatné skončenie
pracovného pomeru je účelový a nemožno ho použiť na tento prípad, nakoľko je založené na iných
skutkových okolnostiach. U žalobcu tento prejav vôle uskutočnený bol a je možné z neho usúdiť, že
netrvá na ďalšom zamestnávaní.

Zo stanoviska žalobcu doručeného súdu dňa 21.8.2012, ktorým sa vyjadril k podaniu žalovaného zo
dňa 26.6.2012 vyplýva, že s ním nesúhlasí. Podľa jeho názoru ide o vyjadrenie, ktoré neberie do úvahy
okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré bolo skončené rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo
dňa 8.3.2011 č.k. 1C/27/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 7.7.2011 č.k.
17Co 51/2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15.8.2011. Za daného stavu mu preto nie je zrejmé,

na základe akých skutočností žalovaný spochybňuje nárok žalobcu na náhradu mzdy s poukazom na
skutočnosť, že právny poriadok nepozná pojem uplatnenie nároku z opatrnosti. Tiež im nie je zrejmé,
v čom má žalovaná pochybnosti o prejave úmyslu žalobcu o ďalšom trvaní pracovného pomeru. Tiež
poukázali na judikát R 24/1996, z ktorého vyplýva, že oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby
ho zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo

zrušením v skúšobnej dobe naďalej zamestnával je jednostranným právnym úkonom zamestnanca
adresovaným zamestnávateľovi, ktorý na svoju platnosť nevyžaduje písomnú formu. Požiadavka
zamestnanca, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával nie je splnená, ak zamestnanec podal na
súde len žalobu o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Oznámenie zamestnanca, že
trvánatom,abyhozamestnávateľnaďalejzamestnávalnahrádzatakážaloba,vktorejpracovníkuplatnil

nielen neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, ale aj požiadavku náhrady mzdy.
Na pojednávaní dňa 09.10.2012 právny zástupca žalobcu uviedol, že trvá na podanom návrhu v časti
náhrady mzdy, tak ako bola súdom pripustená. Trvá na všetkých písomných a ústnych vyjadreniach.
V ich podaniach zo dňa 22.5.2012 a 21.8.2012 v celom rozsahu odôvodnili právny aj skutkový stav,nárok žalobcu je daný, preto navrhuje, aby súd vyhovel žalobe v zmysle pripustenej zmeny. V prípade
úspechu si uplatňuje náhradu trov konania.

Napojednávanídňa09.10.2012právnyzástupcažalovaného uviedol,že nesúhlasíspodanomžalobou,
pridržiava sa všetkých ústnych a písomných podaniach vo veci, najmä písomného podania zo dňa
26.6.2012. Žalovaný vyčíslil výšku náhrady mzdy z priemernej
mzdy, ktorú žalobca následne použil. Je názoru, že žalobcovi patrí náhrada mzdy za obdobie dvoch
mesiacov podľa § 79 ods. 3, 4 ZP. Ako už uviedol, úroky z omeškania žalobcovi nepatria. Sumy,

ktoré prevyšujú uvedenú náhradu mzdy žiada zamietnuť. Podmienkou pre uplatnenie náhrady mzdy
podľa § 71, ods. 1, 2 alebo ods. 3, 4 je vždy rozhodnutie súdu o základe sporu a to o neplatnosti
skončenia prac. pomeru. Druhou otázkou je určenie výšky náhrady mzdy a to buď za dva mesiace alebo
dvanásť mesiacov, ako je to uvedené v citovaných ustanoveniach ZP. Čo sa týka uvedeného judikátu
NS SR uvedenom v podaní zo dňa 21.8.2012, nevie sa k nemu vyjadriť, keďže nepozná skutkový stav
tohto rozhodnutia. Avšak k spomínanému rozhodnutiu NS SR R 48/97 uviedol, že tento skutkový

stav nemožno použiť na tento prípad, nakoľko sú odlišné skutkové stavy v tejto veci a v uvedenom
rozhodnutí, ktorý nemožno analogicky použiť na túto vec. V rozhodnutí NS SR je skutkový stav taký,
že tam absentoval akýkoľvek prejav vôle od zamestnanca, prejav vôle bol preto daný až podaním
žaloby na súd. Ale v tomto prípade žalobca učinil prejav vôle a to oznámením ku okamžitému skončeniu
pracovného pomeru, kde prejavil záujem skončiť pracovný pomer dohodou, ale viazal to na splnenie

podmienok vo vzťahu k zamestnávateľovi a to k dohode a vyplateniu odstupného. Žalovaný s týmto
nesúhlasil, preto bola podaná žaloba na súd. Je názoru, že podanie žaloby nemôže znegovať prejav vôle
zamestnanca k zamestnávateľovi. Opätovne poukazuje na to, že základ sporu sa odvíja od vyslovenia
platnosti či neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

Následne po zrušení veci účastníci konania len poukázali už na svoje doterajšie vyjadrenia.

Právny zástupca žalobcu uviedol, že pracovný pomer doposiaľ trvá, nebol ukončený. Žalovaný doposiaľ
nevyvíja žiadnu činnosť, aby došlo k ukončeniu pracovného pomeru. Tiež poukazujem na skutočnosť,
že odvtedy, kedy bolo žalobcovi znemožnené pracovať, nenašiel si prácu, poberá len čiastočný invalidný

dôchodok. V časti, v ktorej bol rozsudok právoplatný teda za dva mesiace bola náhrada mzdy vyplatená.
Žiada aj zvážiť požiadavku žalovaného o nepriznanie náhrady mzdy nad 12 mesiacov. Poukázal na
judikát NS SR R 15/78, a to vo vzťahu k námietke žalovaného o nepriznanie náhrady mzdy nad 12
mesiacov a skutočnosť, že žalobca si nevie obstarať vhodnú prácu. Nie sú dané dôvody na zníženie
náhrady. Nárok odôvodňuje § 79 ods. 1, 2 ZP a § 142 ZP.

Právny zástupca žalovaného tvrdil, že pracovný pomer je skončený dohodou v zmysle § 79 ods.
3 ZP. Základným predpokladom trvania pracovného pomeru, je oznámenie zamestnanca, že trvá
na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával. U žalobcu k takému prejavu nedošlo. Práve
naopak, zamestnanec prejavil vôľu skončenia pracovného pomeru, a to písomným oznámením zo

dňa 8.1.2009. Za súčasného splnenia podmienky skončenia pracovného pomeru dohodou z dôvodu
organizačných zmien podľa § 63 ods. 1 ZP. Z jeho prejavu vôle vyplýva, že súhlasí so skončením
pracovného pomeru. Súhlas so skončením pracovného pomeru nemožno viazať na splnenie podmienky
a podmieňovať ho. Odvolací súd mal skúmať prejav vôle žalobcu, nie, či žalovaný akceptoval prejav
vôle žalobcu. Zákonník práce hovorí o oznámení zamestnanca zamestnávateľa, teda ide o jednostranný

právny úkon. Je treba skúmať prejav vôle žalobcu a jeho obsah. Poukazuje nato, že odvolací súd
sa nezaoberal vyjadrením žalovaného k odvolaniu žalobcu. A práve aj z tohto dôvodu a z dôvodu
arbitrážneho rozhodnutia odvolacieho súdu bola podaná sťažnosť na ústavný súd. Táto bola odmietnutá
pre nedostatok právomoci. Navrhol zamietnuť úroky z omeškania, a to z dôvodu, že nárok podľa §
79 ods. 1,2 má povahu satisfakcie, zadosťučinenia, o ktorom môže rozhodnúť len súd. Taktiež žiada o

zníženie náhrady mzdy, aj podľa § 142 a následne, v tejto časti navrhuje nárok vylúčiť na samostatné
konanie, resp. ho zamietnuť.
Zo spisu sp. zn. 1C 27/2009 boli zistené tieto oboznamované skutočnosti :
Dňa 13.08.2007 uzavrel žalovaný so žalobcom pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy. Pracovný
pomer bol uzavretý na dobu neurčitú so skúšobnou dobou tri mesiace. Ako miesto výkonu práce bol

dohodnutý Bardejov. Druh práce - karosáreň. Deň nástupu do zamestnania bol dohodnutý dňom
14.08.2007.
Listom zo dňa 15.12.2008 žalovaný žalobcovi oznámil, že s ním okamžite končí pracovný pomer z
dôvodu, že jeho dočasné vyslanie na výkon práce v mieste výkonu práce Volkswagen Bratislava boloukončené na základe rozhodnutia uvedenej spoločnosti a žalobcu vyzval na nástup do práce v zmysle
pracovnej zmluvy, kde sa dňa 08.12.2008 síce dostavil, ale do práce nenastúpil, preto mu vykazujú
absenciu v práci. Toto konanie žalovaný považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny a v zmysle

§ 68 ods. 1 písm. b / ZP okamžite končí pracovný pomer so žalobcom. Pracovný pomer končí dňom
doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Listom zo dňa 08.01.2009 žalobca žalovanému oznámil, že okamžité skončenie pracovného pomeru
považuje za neplatné z dôvodu, že žalobca nebol vyzvaný na nástup do práce a preto nemohlo dôjsť k
porušeniu pracovnej disciplíny. Uviedol, že sa nebráni skončeniu pracovného pomeru dohodou, avšak

aby dôvodom skončenia pracovného pomeru boli organizačné zmeny s povinnosťou vyplatiť odstupné.
Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 26.11.2008 podpísanej žalovaným vyplýva, že so
žalobcom má byť rozviazaný pracovný pomer dohodou v zmysle § 60 ZP s tým, že pracovný pomer,
ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 14.08.2007 končí dňom 28.11.2008.
Odpoveďou na uvedenú dohodu bolo stanovisko žalobcu zo dňa 08.12.2008, kde uviedol, že nemá
námietky proti skončeniu pracovného pomeru dohodou, avšak trvá na tom, aby dôvodom skončenia

pracovného pomeru boli organizačné zmeny s povinnosťou vyplatiť odstupné.
Výsluchom žalobcu súd zistil, že u žalovaného pracoval na základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa
14.8.2007 na dobu neurčitú. Miesto výkonu jeho práce bola spoločnosť Volkswagen v Bratislave, pričom
niekedy v mesiaci november ich v mieste pracoviska navštívil koordinátor zo spoločnosti KFŠ, ktorý jemu
aj ostatným zamestnancom oznámil, že majú ísť domov vzhľadom k tomu, že pre nich nemajú ďalšiu

prácu ani zabezpečené ubytovanie. Zároveň im bol doručený návrh na skončenie pracovného pomeru
dohodou. Nesúhlasil s takýmto návrhom vzhľadom k tomu, že neobsahoval ustanovenia o odstupnom
v zmysle Zákonníka práce, na ktorý mal nárok vzhľadom k tomu, že k ukončeniu pracovného pomeru
malo dôjsť z dôvodu organizačných zmien. Následne spolu s ostatnými pracovníkmi odišiel domov, kde
v zastúpení svojho právneho zástupcu listom zo dňa 8.12.2008 zaslal žalovanému svoje stanovisko

k návrhu dohody o skončení pracovného pomeru. Následne mu žalovaný listom zo dňa 15.12.2008
oznámil, že s ním okamžite končí pracovný pomer, pričom v tomto oznámení uviedol, že dôvodom
okamžitého skončenia pracovného pomeru je skutočnosť, že nenastúpil do práce a žalovaný vykazuje
absenciu v práci. Právny zástupca
reagovalnatotookamžitéskončeniepracovnéhopomeruoznámením,reakciounazákladektorejudáva,

že považuje toto okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné. Považuje okamžité skončenie
pracovného pomeru za neplatné z dôvodu, že dôvodom jeho nenastúpenia do práce, bola skutočnosť,
že zástupcovia spoločnosti KFŠ DELTA s.r.o. im oznámili, že pre nich nemajú ďalšiu prácu. Poslali
ich domov. Tak isto im uviedli, že pre nich nemajú zabezpečené ďalšie ubytovanie. Museli odovzdať
pracovné nástroje a pracovné náradie, preto nemal dôvod nastúpiť naďalej do práce. Bolo to výslovne

na základe pokynu koordinátora zo strany žalovaného. Je presvedčený, že z jeho strany nedošlo k
žiadnemu porušeniu pracovnej disciplíny. Okrem neho, žalovaný skončil pracovný pomer aj s ďalšími
zamestnancami. Bolo ich približne 100, pričom pracovný pomer s nimi bol ukončený tak isto z dôvodu,
že nemá pre nich zabezpečenú ďalšiu prácu. Uviedol, že pracovná zmluva sa podpisovala v Bratislave a
nie v Bardejove. Dňa 8.12.2008 sa stretol aj s konateľom žalovaného. Majster mu povedal, že pre neho

nemajú prácu. Jednanie prebehlo na chodbe. V dielni nikdy nebol. Vôbec nevie ako to tam vyzerá.
Zvyjadreníprávnehozástupcužalobcuvyplýva,že trvajúnapodanejžalobe,tátojedôvodná.Čosatýka
dôkazov žiadal, aby súd vyžiadal od žalovaného doklad o doručení okamžitého skončenia pracovného
pomeru do vlastných rúk žalobcu, taktiež doklady o doručení resp. vyzvaní žalobcu na nástup do
zamestnania. Z dôvodu hospodárnosti konania žalovanému navrhli aj mimosúdnu dohodu, nebola zatiaľ

úspešná. Na doručenie návrhu na skočenie pracovného pomeru dohodou žalobca reagoval. Súhlasil
s dohodou o skončení pracovného pomeru, avšak aby v nej bol uvedený dôvod skončenia pracovného
pomeru. Reagovali listom, ktorý sa vrátil z adresy žalovaného ako nedoručený s poznámkou adresát
neznámy. Podľa neho neexistuje dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Poukazuje na to,
že okamžite skončiť pracovný pomer možno len výnimočne. Taktiež uviedol, že dňa 8.12.2008 žalobca

nemohol povedať žalovanému, že sa s ním chce súdiť, chcel sa dohodnúť o skončení pracovného
pomeru (reakcia na vyjadrenie zástupcu žalovaného). V tejto súvislosti poukázal na podanie zo dňa
8.12.2008. Reakciou žalovaného bolo okamžité skončenie pracovného pomeru.
Z vyjadrení zástupcu žalovaného vyplýva, že so žalobcom bola uzatvorená pracovná zmluva s výkonom
práce v Bardejove. Nato bol uzatvorený dodatok k pracovnej zmluve. Dočasným vyslaním zamestnanca

na miesto výkonu práce do spoločnosti Volkswagen Bratislava ako užívateľskému zamestnávateľovi.
Keďže po oznámení užívateľského zamestnávateľa, že ďalej nemá prácu, sa dočasné vyslanie
zamestnanca ukončilo predčasne. Zo strany zamestnanca bola automatická povinnosť nastúpiť do
zamestnania do miesta výkonu práce v Bardejove, preto nebolo povinnosťou zamestnávateľa vyzvaťzamestnanca na nástup do práce do miesta výkonu práce podľa pracovnej zmluvy. Keďže zamestnanec
nenastúpil do práce, nebol písomne vyzvaný na nástup, avšak bol vyzvaný ústne - telefonicky. Poukázal
na to, že to nebolo povinnosťou zo strany zamestnávateľa. O uvedenom nemôžu predložiť doklad

resp. dôkaz, na to však žiada vypočuť personálnu riaditeľku ako svedka. Vzhľadom k tomu, že
zamestnanec odmietol vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy teda s miestom výkonu práce v
Bardejove a v dohodnutom druhu práce, dožadoval sa skončenia pracovného pomeru s odstupným.
Súčasne zamestnanec ani po tejto výzve nechodil do práce a preto mu bolo zaslané okamžité skončenie
pracovného pomeru, kde bol aj uvedený dôvod jeho skončenia. Čo sa týka predloženia doručenky,

fyzicky doručenku nemá, avšak do spisu krátkou cestou doručil dôkazy o tom, že mu skončenie
pracovného pomeru bolo doručené a to poštovým podacím lístkom zo dňa 16.12.2008, výpisom z knihy
odoslanej pošty a z knihy
došlej pošty. Z celého spisu spisového materiálu vyplýva, že žalobcovi bolo doručené okamžité
skončenie pracovného pomeru. U žalovaného nie je založený odborový orgán ani nie je zástupca
zamestnancov. Okamžité skončenie pracovného pomeru u žalobcu nebolo dané na prerokovanie. V

zmysle § 78 ZP mal zamestnanec povinnosť oznámiť, že trvá na výkone práce. Ak by táto podmienka
bola splnená, tak pracovný pomer by trval naďalej . Zamestnanec však odmietol vykonávať prácu. Z
podania právneho zástupcu žalobcu vyplýva, že žalobca chcel skončiť pracovný pomer a to dohodou.
Na pojednávaní dňa 15.02.2011 uviedol, že sa pridržiavajú všetkých svojich podaní najmä podania
zo dňa 9.11.2010. Poukázal na to, že po skončení dočasného pridelenia zamestnanca v Bratislave bol

povinnývrátiťsadomiestavýkonupráceuvedenéhovpracovnejzmluve, tedadoBardejova.Nadohodu
o skončení pracovného pomeru žalobca nereagoval, bol vyzvaný na nástup do práce. Následne sa aj
na pracovisko dostavil, avšak prácu odmietol prijať. Preto žiadal žalobu zamietnuť a trovy konania si
neuplatnil.

Z písomného vyjadrenia zástupcu žalovaného zo dňa 09.11.2010 vyplýva, že žalobca ako zamestnanec
bol v pracovnom pomere so zamestnávateľom / žalovaným / s dohodnutým miestom výkonu práce:
Bardejov a na čas neurčitý. So žalobcom bola uzatvorená Dohoda o dočasnom vyslaní na výkon
práce v zmysle § 58a ZP, pričom žalobca bol dočasne vyslaný na výkon prác s miestom výkonu práce:
Volkswagen Bratislava. V tomto mieste výkonu práce pracovali aj iní zamestnanci spoločnosti KFŠ-

DELTA, s.r.o.. Zabezpečovanie potrieb zamestnancom, či už pracovných /napr. komunikácia medzi
užívateľským zamestnávateľom a spoločnosťou KFŠ - DELTA, s.r.o. a zamestnancami/ alebo osobných /
napr. ubytovanie/ zabezpečoval ďalší zamestnanec žalovaného - s postavením koordinátor. Tento
zamestnanec oznámil v priebehu mesiaca november 2008, že užívateľský zamestnávateľ nemá pre
zamestnancov žalovaného prácu. Preto im koordinátor oznámil, aby sa vrátili domov, že dočasné

vyslanie na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa sa končí. Vzhľadom k tomu, že zamestnanec
sa nevracal do práce a nechodil do práce podľa pracovnej
zmluvy po ukončení dočasného vyslania, snahou zamestnávateľa bolo čo najrýchlejším spôsobom
sa nakontaktovať na zamestnanca, aby nastúpil na výkon práce podľa pracovnej zmluvy. Keďže
zamestnávateľ ako výrobná spoločnosť, ktorá sa zaoberá strojárenským priemyslom a tiež aj ako

personálna agentúra má aj negatívne skúsenosti so zamestnancami, u ktorých skončí dočasné
pridelenie, a to také, že nenastúpia na výkon práce do miesta výkonu práce podľa pracovnej zmluvy,
bola zamestnancovi /žalobcovi/ zaslaná Dohoda o skončení pracovného pomeru zo dna 26.11.2008
ku dňu 28.11.2008. Poznamenal, že u zamestnanca boli dôvody pre okamžité skončenie pracovného
pomeru už v tom čase, keďže zamestnanec nechodil bez nijakého dôvodu do práce. Zamestnanec za

tento čas nijako nereagoval na túto dohodu. Preto zamestnankyňa personálneho oddelenia žalovaného
telefonicky sa skontaktovala so žalobcom a vyzvala ho na nástup do práce. Zamestnanec /žalobca/
odmietol vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy a toto odmietnutie vykonal v prítomnosti svedkov
žalovaného. Žalovaný ešte počkal určitý čas, či žalobca sa vráti do zamestnania. Avšak ten sa nevrátil
a preto dňa 15.12.2008 oznámil zamestnancovi, že s ním okamžite končí pracovný pomer s poukazom

na § 68 ods. 1 písm. b/ ZP, kde bol skutkovo vymedzený dôvod pre ktorý zamestnávateľ /žalovaný/
končí so zamestnancom pracovný pomer. Poukázal na ochotu zamestnávateľa /žalovaného/ strpieť aj
tieto nepríjemnosti, ktoré sa vyskytli odo dňa skončenia Dohody o dočasnom pridelení na výkon práce
u užívateľského zamestnávateľa Volkswagen až do času okamžitého skončenia pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa. Zamestnávateľ /žalovaný/ mal snahu zabezpečiť a vytvoriť pre zamestnanca /

žalobcu/ pracovné podmienky v zmysle pracovnej zmluvy a vyjsť zamestnancovi v ústrety, veď žalobca
sa nevrátil z dočasného pridelenia do zamestnania s miestom výkonu práce Bardejov tak, ako to bolo
dohodnuté v pracovnej zmluve. Zamestnávateľ /žalovaný/ nevedel čo sa so zamestnancom stalo, kde sa
nachádza, prečo nejde do práce, avšak už po skúsenostiach s inými takýmito prípadmi, zaslal žalovanýžalobcovi podanie a dal mu ešte príležitosť ukončiť pracovný pomer dohodou /pretože v tom čase u
žalobcu už boli splnené podmienky na to, aby žalovaný s ním rozviazal pracovný pomer okamžite/.
Poukázal na § 47 ods. 1 písm. b) ZP podľa ktorého, odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnanec

je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom
pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. U žalobcu neexistovali nijaké dôvody nenastúpenia
do miesta výkonu práce podľa pracovnej zmluvy, a to odo dňa skončenia dočasného pridelenia až do
dňa doručenia okamžitého skončenia PP. Preto navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Výsluchom štatutárneho zástupcu žalovaného bolo zistené, že si nepamätá, aby so žalobcom
prejednávali skončenie jeho pracovného pomeru. Ich prax ohľadne uzatvárania pracovných zmlúv je
taká, že tieto sa uzatvárajú v Bardejove a následne sú zamestnanci vysielaní na miesto výkonu práce.
Títo pracovníci po ukončení vyslania prichádzajú naspäť do Bardejove alebo ak majú k dispozícii inú
prácu, tak ich vysielajú aj na prácu v inom odvetví. V tomto prípade bol pracovník vyslaný do karosárne
- Volkswagen Bratislava, kde pracoval ako zámočník - zvárač, kde mu zabezpečili aj zváračský kurz.

Spolupráca s Volkswagen Bratislava, nie ich vinou skončila, dátum skončenia spolupráce nevedel
presneurčiť.DôvodskončeniaspolupráceboloznižovaniepočtupracovníkovvoVolkswagen Bratislava.
Uvedené znižovanie im bolo oznámené tri dni pred ukončením práce. Ak majú ďalej prácu inde, tak
pracovníkom túto prácu ponúkajú. Pozíciu zámočník - zvárač majú aj v Bardejove, pričom táto práca bola
žalobcovi ponúknutá, odmietol ju však prijať. Nebol prítomný pri tejto ponuke. Jeho povinnosťou bolo

nastúpiť do práce v Bardejove, čo neučinil a dostavil sa k nim až na telefonickú výzvu dňa 8.12.2008. Pri
tomto stretnutí so žalobcom bola prítomná personálna riaditeľka a majster pán Vaňo. Bolo mu povedané,
že žalobca došiel v montérkach, teda bol pripravený na nástup do práce. Po ohliadke dielne povedal,
že do práce nenastupuje a uviedol, že sa s nimi bude súdiť. Vo Volkswagen Bratislava sa pracovalo na
zmeny podľa ich rozpisu zmien, do toho nezasahovali. Nevedel uviesť koľko bolo zamestnancov v čase

ukončenia prác vo Volkswagen Bratislava zamestnaných u žalovaného. Taktiež sa nevyjadril k otázke
právneho zástupcu žalobcu, akým spôsobom boli skončené pracovné pomery s ďalšími zamestnancami

Výsluchom svedkyne Ing. Slávky Zápachovej bolo zistené, že je zamestnankyňou žalovaného. Pracuje
ako personálny riaditeľ. Pracovala u žalovaného aj v období november, december 2008. S pánom

Tkáčom sa rozprávala telefonicky a ho vyzvala na nástup do práce. Pán Tkáč prišiel do Bardejova
aj s montérkami, myslí si, že to bolo dňa 8.12.2008. Pán Tkáč došiel na personálne oddelenie za ňou,
následne zavolali majstra pána Vaňa a s pánom Tkáčom odišli spolu do dielne. Po určitom čase sa
vrátili späť na personálne oddelenie s tým, že pán Vaňo uviedol, že pán Tkáč odmieta prácu. Prítomní
pri tom boli okrem nej, pani Sabolová, pán Vaňo a pán Tkáč. Pán Tkáč povedal, že prácu nebude

vykonávať a ukázal jej svoj zdravotný hendikep (chýbajúce prsty). Ešte sa ho opýtala, či uvedené
nevadilo, keď pracoval vo Volkswagen Bratislava. Následne uviedol, že odchádza s tým, keď mu nebude
vyhovené, bude sa s nami súdiť a z personálneho oddelenia odišiel. Nevedela sa vyjadriť k dôvodom a
skutočnostiam týkajúcich sa ukončenia spolupráce ich spoločnosti s Volkswagen Bratislava.

Na otázku právneho zástupcu žalobcu, kde prebiehalo stretnutie so žalobcom, svedkyňa uviedla, že
žalobca k nim došiel sám a stretnutie prebiehalo v kancelárii personálneho oddelenia. Uviedla, že sa
neurobil záznam o ponuke práce. V čase ukončenia spolupráce s Volkswagen Bratislava žalovaný
zamestnával 200 až 250 zamestnancov.
Pracovné pomery u ostatných zamestnancov boli ukončené buď dohodou alebo sami zamestnanci

požiadali o ukončenie pracovného pomeru výpoveďou. Na ďalšiu otázku, aký je v ich spoločnosti
zaužívaný postup ich evidencie písomnosti a pošty, svedkyňa uviedla, že existuje kniha došlej pošty.
Tam zapisujú všetky písomnosti, ktoré sú spoločnosti doručované. Vedie ju sekretariát spoločnosti. Na
listy týkajúce sa personálnych otázok odpovedá zvyčajne personálne oddelenie, resp. konatelia alebo
právnik.

Na výpoveď svedkyne reagoval žalobca a uviedol, že to, čo uviedla svedkyňa sa nezakladá na pravde.
Jednalo sa s ním na chodbe za prítomnosti majstra. Nemal so sebou žiadne pracovné prostriedky,
žiadne montérky.

VýsluchomsvedkaJánaVaňabolozistené,žeúčastníkovkonaniapoznázpracovnejčinnostiažalovaný
bol jeho zamestnávateľom v roku 2003 - 2009. Nespomína si presne kedy sa so žalobcom stretol, ale
myslí si, že sa stretli. Nevie však uviesť mesiac ani rok stretnutia. Keď išiel na súd, nevedel o koho
sa jedná, až pred pojednávacou miestnosťou sa mu žalobca vybavil, že ho už videl. Jeho volali zpersonálneho oddelenia vtedy, keď sa niekto pýtal o prácu, volali ho ako majstra, že majú záujemcu
o prácu a on ho mal previesť po dielni v Bardejove a na základe toho sa mal uchádzač rozhodnúť
na personálnom oddelení či berie prácu. Po prevedení po dielni uchádzača odviedol vždy naspäť na

personálne oddelenie. Keď si niekto chcel vyskúšať prácu, tak sa mu dovolilo vyskúšať to a vtedy sa
k tomu aj vyjadroval. Nepamätá sa však či u žalobcu to takto bolo. Nevie sa vyjadriť či žalobca prijal
prácu. Nepamätá si, aby u nich pracoval.

Z dodatku k pracovnej zmluve zo dňa 14.08.2007 - dohody o dočasnom vyslaní na výkon práce

uzatvoreným medzi žalobcom a žalovaným bolo zistené, že dňa 14.8.2007 vzniká dočasné pridelenie
zamestnancanamiestovýkonupráceVW-Bratislavasdruhomprácevkarosárni.Dočasnévyslanietrvá
do 23.12.2007. Obsahom tohto dodatku taktiež bolo, že počas dočasného vyslania bude zamestnanec
vysielaný na pracovné cesty podľa potrieb zamestnávateľa, prácu mu bude v mene zamestnávateľa
prideľovaťariadiťzodpovednývedúciIng.Doruľaap.Demko ažedočasnévyslaniesaskončíuplynutím
času, na ktorý sa dohodlo. Pred jeho uplynutím skončí dohodou účastníkov pracovného pomeru,

prípadne jednostranným skončením účastníkov z akéhokoľvek dôvodu alebo bez udania dôvodu, a to
uplynutím 10 pracovných dní odo dňa , keď bol prejav vôle žiadateľa o skončenie dočasného vyslania
oznámený písomne druhému účastníkovi tejto dohody / bod 9 /. Taktiež bol predložený dodatok k
pracovnej zmluve, ktorého obsah je totožný s obsahom vyššie uvedeného dodatku, avšak rozdiel je v
dni vzniku dočasného vyslania zamestnanca a to 03.01.2008 a v dobe trvania dočasného vyslania do

23.12.2008. Ani jeden z dodatkov nie je datovaný.

Z poštového podacieho hárku s dátumom podania dňa 16.12.2008 potvrdeného poštou v Bardejove dňa
16.12.2008 vyplýva, že týmto dňom bola na meno žalobcu zasielaná zásielka do vlastných rúk. Z knihy
žalovaného odoslanej a došlej pošty / čl. 59 - 60 / vyplýva, že v mesiaci 12/2008 pod číslom 9395 dňa

16.12. bolo žalobcovi zasielané okamžité skončenie pracovného pomeru do vlastných rúk a dňa 22.12.
pod číslom 1.688 došli doručenky aj na meno žalobcu.

Z písomného vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného zo dňa 25.11.2010 vyplýva, že je pravdou, že
žalovaný predložil poštový podací hárok zo dňa 16.12.2008, kde v 9 riadku je uvedené: Y. S., H. XXX,

XXX XX H. , 36 Sk s poznámkou D;VR, ktorá však nie je dôkazom o tom, že zásielka bola doručená
do vlastných rúk tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 38 ods. 2 Zák. práce. Ak je pravdou to čo tvrdí
žalovaný, žiadajú, aby v zmysle § 38 ods. 2 Zák. práce žalovaný predložil súdu návratku o tom, že
zásielka bola zaslaná s doručenkou a poznámkou „ do vlastných rúk". Pokiaľ ide o predložené dodatky
k pracovnej zmluve a to s označením deň vzniku dočasného vyslania 14.8.2007 a doba dočasného

vyslania do 23.12.2007, ako aj deň vzniku dočasného vyslania 3.1.2008 a doba dočasného vyslania do
23.12.2008, o týchto žalobca nemá vedomosti. Máme za to, že žalovaným predložené doklady nemajú
žiadnu dôkaznú hodnotu jednak preto, že obsahujú rukou písané údaje a to deň vzniku dočasného
vyslania, o čom žalobca nemal vedomosti. Taktiež predmetné dodatky nie sú označené dátumom, kedy
mali byť podpísané. Je preto viac ako pravdepodobné, že žalovaný mohol žalobcovi dať podpísať

nevyplnené dodatky k pracovnej zmluve a prispôsobiť si ju vlastným potrebám a podmienkam, žiaľ asi
pozabudolvyznačiťdeňpodpísaniatýchtododatkov.Vzhľadomnauvedenéskutočnostíakoajvýpovede
účastníkov a svedkov v konaní jednoznačne tvrdí, že snahou žalovaného bolo skončiť pracovný pomer
so žalobcom dohodou bez vyplatenia odstupného, čoho dôkazom je aj návrh dohody žalovaného o
skončení pracovného pomeru dohodou ku dňu 28.11.2008. Žalovaný písomne nevyzval žalobcu, aby

nastúpil do práce, ale po vyjadrení právneho zástupcu žalobcu zo dňa 8.12.2008 riešil túto situáciu
tak, že so žalobcom okamžite skončil pracovný pomer. Jednoznačne v danom prípade išlo o prekážku
na strane zamestnávateľa - žalovaného (nemožnosť poskytnutia dohodnutého výkonu práce) a preto
konanie žalobcu nie je možné kvalifikovať ako dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. (ďalej len „ZP“), účinného od 12.06.2008 ak
zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer
okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby
ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ

je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.Podľa § 79 ods. 2 ZP ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy,
presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas

presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.

Podľa § 79 ods. 3 ZP ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom,
aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak,
že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak

a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby,
b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný
pomer skončiť.

Podľa § 79 ods. 4 ZP v prípadoch ustanovených v odseku 3 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu

mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

Podľa § 134 ods. 1 ZP priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok")
zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z
obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.

Podľa § 134 ods. 2 ZP rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v
ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 134 ods. 4 ZP priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Ak sa podľa
pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný
hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden
mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca.

Podľa § 134 ods. 9 ZP ak sa na účely výpočtu peňažných plnení vychádza podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov z priemerného mesačného čistého zárobku zamestnanca, tento zárobok sa zisťuje
z priemerného mesačného zárobku odpočítaním súm poistného na sociálne poistenie, príspevku na
doplnkové dôchodkové sporenie, preddavku poistného na zdravotné poistenie a preddavku na daň z

príjmov fyzických osôb vypočítaných podľa podmienok a sadzieb platných pre zamestnanca v mesiaci,
v ktorom sa tento zárobok zisťuje.

Podľa § 142 ods. 1 ZP ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre prechodný nedostatok spôsobený
poruchou na strojovom zariadení, v dodávke surovín alebo pohonnej sily, chybnými pracovnými

podkladmi alebo inými podobnými prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol po dohode preradený na
inú prácu, patrí mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

Podľa § 142 ods. 3 ZP ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane
zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume

jeho priemerného zárobku.

Podľa § 129 ods. 1, 3 ZP mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca
nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo
inak. Pri skončení pracovného pomeru vyplatí zamestnávateľ zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné

obdobie v deň skončenia pracovného pomeru, ak sa nedohodli inak, najneskôr však v najbližšom
výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru.

Podľa § 517 ods. 1, 2 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie
s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak

nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku
z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2009 výška úrokov z
omeškaniajeo8percentuálnychbodovvyššiaakozákladnáúrokovásadzbaEurópskejcentrálnejbanky
platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 10a cit. nar. ak došlo k omeškaniu pred 1. januárom 2009, výška úrokov z omeškania sa riadi
podľa predpisov účinných do 31. decembra 2008.

Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky podľa jej oznámenia bola :
- dňa 1.5.2009 vo výške 1,25 % - výška úrokov z omeškania za omeškanie s plnením dlhu činí 9,25 %
- od 1.6.2009 do 1.4.2011 ( vrátane ) vo výške 1 % - výška úrokov z omeškania za omeškanie s plnením
dlhu činí 9 %
- od 1.5.2011 do 1.7.2011( vrátane ) vo výške 1,25 % - výška úrokov z omeškania za omeškanie s
plnením dlhu činí 9,25 %

- od 1.8.2011 do 1.11.2011 ( vrátane ) vo výške 1,50 % - výška úrokov z omeškania za omeškanie s
plnením dlhu činí 9,50 %
- dňa 1.12.2011 vo výške 1,25 % - výška úrokov z omeškania za omeškanie s plnením dlhu činí 9,25 %
- od 1.1.2012 do 1.4.2012 ( vrátane ) vo výške 1% - výška úrokov z omeškania za omeškanie s plnením
dlhu činí 9 % .

Z citovaných ustanovení Zákonníka práce vyplýva, že ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú
výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak
zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný
pomer sa nekončí. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada

patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec

nepriznať.

Základným predpokladom priznania náhrady mzdy v zmysle § 79 ZP je skutočnosť, že došlo zo
strany zamestnávateľa k neplanému skončeniu pracovného pomeru. Rozhodnutím súdu o určení
neplatnosti skončenia pracovného pomeru je súd rozhodujúci o náhrade mzdy podľa § 79 ZP viazaný

a bez kladného rozhodnutia súdu sa nemožno ani úspešne domáhať nároku na náhradu mzdy. V
zmysle ust. ZP, teórie pracovného práva a aj súdnej praxe, nároky zamestnanca z neplatne skončeného
pracovného pomeru, ak neplatnú výpoveď dal zamestnávateľ, závisia od toho, či zamestnanec trvá
na pokračovaní pracovného pomeru so zamestnávateľom, alebo nie. Ak zamestnanec oznámi, že
trvá na ďalšom zamestnávaní, jeho pracovný pomer sa nekončí a zamestnávateľ je povinný prideľovať

mu prácu podľa pracovnej zmluvy. Ak zamestnávateľ neumožní zamestnancovi pracovať, je povinný
mu poskytnúť náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 ZP odo dňa, kedy mu oznámil, že trvá na
ďalšom zamestnávaní až do času kedy mu zamestnávateľ umožní pracovať, resp. do času kedy
dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru, avšak najneskôr do času právoplatnosti rozhodnutia
súdu, že skončenie pracovného pomeru je neplatné. Náhrada mzdy má povahu satisfakcie na strane

zamestnanca za neplatne skončený pracovný pomer a na strane zamestnávateľa povahu sankcie za
bezdôvodné skončenie pracovného pomeru. Nejedná sa o ekvivalent mzdy. Ak má súd rozhodovať
o znížení, resp. nepriznaní náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 ZP, je potrebný procesný návrh zo
strany zamestnávateľa v konaní o náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa. Pri rozhodovaní

o žiadosti zamestnávateľa teraz podľa § 79 ods. 2 ZP ( predtým § 61 ods. 2 ZP ) súd zohľadňuje,
či bol zamestnanec medzitým zamestnaný inde, aj okolnosti za akých svoj zárobok dosahoval, napr. či
vykonával prácu zodpovedajúcu svojej kvalifikácii, či pracoval nadčas alebo s mimoriadnym vypätím a
pod. ( V 7/1985 ). Zohľadňuje sa teda či bol zamestnanec zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú
prácu vykonával a aký zárobok dosahoval alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Náhrada mzdy

má povahu satisfakčnú a súčasne plní funkcie sankcie vo vzťahu k zamestnávateľovi. Nemá charakter
ekvivalentu mzdy. Vo vzťahu k výške náhrady mzdy sa pripúšťa aj dohoda účastníkov ( prednosť
dohody pred zákonnou úpravou ) .Nároky zamestnanca na náhradu mzdy pri ( súdom určenom ) neplatnom skončení pracovného pomeru
zo strany zamestnávateľa výpoveďou, okamžitým skončením, alebo skončením v skúšobnej dobe sú
upravené zvlášť pre prípad, že zamestnanec trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával a

zvlášť pre prípad, že netrvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Oznámiť zamestnávateľovi, že trvá
na tom, aby ho ďalej zamestnával, môže zamestnanec kedykoľvek potom, čo mu zamestnávateľ dal
neplatnú výpoveď, alebo s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe,
najneskôr ale do právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým bolo určené, že skončenie pracovného
pomeru je neplatné.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že uplatnenie nárokov zamestnanca z neplatného skončenia
pracovného pomeru ( výpoveďou, okamžitým skončením pracovného pomeru, skončením pracovného
pomeru vskúšobnejdobe)súponechanénavôľuzamestnanca.Akponeplatnomskončenípracovného
pomeru trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer neskončí a
zamestnávateľ je povinný voči nemu plniť všetky záväzky, ktoré mu z pracovného pomeru vyplývajú.

V prípadoch, keď zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa
netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, predpokladá ustanovenie § 79 ods. 3
Zákonníka práce, že pracovný pomer skončil dohodou a to uplynutím výpovednej lehoty pri neplatnej
výpovedi. Pri neplatnom okamžitom skončení pracovného pomeru alebo v skúšobnej dobe, dňom,
kedy mal pracovný pomer týmto spôsobom skončiť a zamestnanec má nárok na náhradu mzdy vo

výške priemernej mzdy za dobu výpovednej lehoty - dvoch mesiacov. Predpokladmi použitia § 79
ods. 3 Zákonníka práce sú neplatné skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa a
netrvanie zamestnanca, aby ho zamestnávateľ, napriek takémuto skončeniu pracovného pomeru, ďalej
zamestnával a naďalej plnil povinnosti vyplývajúce mu z pracovného pomeru ( skončeného neplatne )
vrátane mzdových nárokov.

Ak zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával ( neoznámi
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní ), je ustanovením § 79 ods. 3 Zákonníka práce,
konštruovaná právna fikcia, že pracovný pomer skončí dohodou, a náhrada mzdy zamestnancovi
nepatrí, okrem zákonom stanoveného rozsahu pri neplatnom okamžitom skončení pracovného

pomeru alebo v skúšobnej dobe. Právna úprava skončenia pracovného pomeru týmto spôsobom
rešpektuje skutočnosť, že nie je v záujme zamestnanca, aby naďalej trval pracovný pomer, na ktorého
pokračovaní zamestnanec záujem nemá, i keď podnet k jeho skončeniu spočíva v neplatnom právnom
úkone.

Inak má zamestnanec v zmysle § 79 ods. 1, 2 ZP nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného
zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu
zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. V
tomto prípade ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje
12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci

12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.

Vzmysleplatnejjudikatúrymázamestnanecdoprávoplatnéhorozhodnutiasúduoneplatnostiskončenia
pracovného pomeru nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ZP. Ak zamestnávateľ neumožní zamestnancovi
pokračovať v práci ani po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia, zamestnancovi vzniká nárok na náhradu

mzdy v zmysle § 142 ZP s tým, že túto náhradu už nemožno nepriznať, či znížiť, nakoľko to neumožňuje
žiadne zákonné ustanovenie. Zníženie náhrady mzdy, resp. jeho nepriznanie prichádza do úvahy len
v prípade náhrady mzdy podľa § 79 ZP a je nutné prihliadať na kritérium napr. či je v možnostiach a
schopnostiach zamestnanca si prácu zaobstarať, za akých podmienok a pod. ( viď napr. R 51/1975, R
33/1977, R 15/1978, R 44/1984, R 7/1985, R 8/1994 atď. )..

Z výsledkov vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že pracovný pomer žalobcu s právnym
predchodcom žalovaného vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 13.08.2007. Dňa 08.01.2009
bolo žalobcovi doručené okamžité skončenie pracovného pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny.
Listom zo dňa 08.01.2009 žalobca žalovanému oznámil, že okamžité skončenie pracovného pomeru

považuje za neplatné z dôvodu, že žalobca nebol vyzvaný na nástup do práce a preto nemohlo
dôjsť k porušeniu pracovnej disciplíny. Uviedol, že sa nebráni skončeniu pracovného pomeru dohodou,
avšak aby dôvodom skončenia pracovného pomeru boli organizačné zmeny s povinnosťou vyplatiť
odstupné. Už predtým podaním zo dňa 08.12.2008 žalobca reagoval na dohodu žalovaného o skončenípracovného pomeru tak, že nemá námietky proti skončeniu pracovného pomeru dohodou, avšak trvá
na tom, aby dôvodom skončenia pracovného pomeru boli organizačné zmeny s povinnosťou vyplatiť
odstupné. Rozsudkom Okresného súdu Bardejov č.k. 1C 27/2009 - 86 zo dňa 08.03.2011 súd vo veci

rozhodol o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaného so žalobcom listom zo
dňa 15.12.2008. Nárok na náhradu mzdy vrátane trov konania bol vylúčený na samostatné konanie
( 1C 155/2011 ). Rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 07.07.2011,
č.k. 17Co 51/2011. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15.08.2011. V priebehu konania ( najmä vo
vzťahu k vylúčenej veci ) žalobca, resp. jeho právny zástupca tvrdili, že žalobca trvá na zamestnávaní

a že uvedené vyplýva zo skutočnosti, že podal žalobu na súd o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru a náhradu mzdy. Týmto považoval za splnenú povinnosť oznámenia žalovanému, že trvá na
ďalšom zamestnávaní. Svoj nárok na náhradu mzdy preto odôvodňoval ust. § 79 ods. 1,2 ZP a §
142 ZP. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu naopak tvrdil, že žalobca učinil prejav
vôle v tom zmysle, že nenamieta skončenie pracovného pomeru, avšak žiada ho ukončiť dohodou a
aby dôvodom skončenia pracovného pomeru boli organizačné zmeny s povinnosťou vyplatiť odstupné.

Pripustil výplatu náhrady mzdy podľa § 79 ods. 3,4 ZP. Obaja právni zástupcovia poukázali na množstvo
judikátov týkajúcich sa uplatneného nároku. Rovnako nebolo preukázané, aby žalovaný umožnil, resp.
ponúkol prácu žalobcovi aj po právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného
pomeru. Nebolo preukázané, aby žalovaný bol vyzývaný na nástup do práce, ani do rozhodnutia súdu o
neplatnosťskončeniapracovnéhopomeruanipotomtorozhodnutí.Žalobcabolnaposledynapracovisku

žalovaného dňa 08.12.2008. Naopak žalovaný naďalej tvrdí, že ho považuje za skončený podľa § 79
ods. 3 ZP.

Z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že predmetom uplatnených nárokov žalobcu na náhradu

mzdy sú nároky v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, ktoré žalovaný vykonal
vo vzťahu k žalobcovi listom zo dňa 15.12.2008. Týmto listom malo dôjsť k okamžitému skončeniu
pracovného pomeru žalobcu pre porušenie pracovnej disciplíny. Keďže bolo právoplatne rozhodnuté o
neplatnom skončení pracovného pomeru, mzdové nároky si uplatňuje žalobca práve v tejto súvislosti.
Skutočnosť, že po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobca navrhol žalovanému

ukončenie pracovného pomeru dohodou z organizačných dôvodov s povinnosťou vyplatiť odstupné
neznamená, že k takémuto ( dohodou ) ukončeniu pracovného pomeru došlo. V priebehu konania totiž
nebolo preukázané, že by uvedený návrh na uzatvorenie dohody žalovaný akceptoval, a že uvedená
dohoda mala nahradiť okamžité skončenie pracovného pomeru. Preto, keďže tento úkon žalobcu nie
je možné považovať vo vzťahu k zmene pomerov pri okamžitom skončení pracovného pomeru za

relevantný, teda majúci vplyv na úmysel žalovaného ukončiť pracovný pomer okamžitým skončením
pre porušenie pracovnej disciplíny, nie je možné takýto právny úkon považovať za platný, pretože
nezodpovedá ustanoveniam § 15 Zákonníka práce. Nakoniec, účastníci navrhnutej dohody neuzatvorili
dohodu podľa § 18 Zákonníka práce, keďže dohoda je dvojstranný právny úkon. Ostalo preto relevantné
pre ďalšie posúdenie náhrady mzdy už len okamžité ukončenie pracovného pomeru ako úkon, od

ktorého si žalobca odvodzuje svoje nároky v súvislosti s náhradou mzdy. Z obsahu spisového materiálu
vyplýva, že po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným žalobcovi, žalobca dňa
16.12.2009 podal na Okresnom súde Bardejov žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru, ktorej súčasťou bol aj uplatnený nárok na náhradu mzdy. Táto žaloba o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru bola podaná v lehote vyplývajúcej z ust. § 77 Zákonníka práce. To, že žalobca

po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru neoznámil žalovanému, že trvá na ďalšom
zamestnaní, resp. nevykonal žiadnu aktivitu vo vzťahu k zamestnávateľovi a práci, ako to konštatuje
prvostupňovýsúd,neznamená,žestratilnároknanáhradumzdypotom,čoboloprávoplatnerozhodnuté
o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Práve tým, že žalobca podal žalobu o
neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a náhradu mzdy a táto žaloba bola žalovanému riadne dňa

19.03.2009 doručená, nahrádza táto žaloba oznámenie zamestnanca, teda žalobcu, voči žalovanému,
že trvá na ďalšom zamestnávaní, a teda že v ďalšom od tohto dátumu si môže uplatňovať nárok
na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru. Nie je možné vykladať preto pokus
žalobcu o ukončenie pracovného pomeru dohodou po doručení okamžitého skončenia pracovného
pomeru na ťarchu zamestnanca, teda žalobcu, a konštatovať, že netrval na zachovaní pracovného

pomeru. Nesprávny je názor prvostupňového súdu, že žalobca nevykonal iný, resp. vôbec žiaden prejav
vôle vo vzťahu k zamestnávateľovi o jeho ochote ďalej prácu vykonávať. Naopak, práve podaním tejto
žaloby svoje konanie konvalidoval, pretože žaloba obsahuje aj nárok na náhradu mzdy. Preto na takúto
žalobu je potrebné prihliadať. Potom závery prvostupňového súdu o tom, že pracovný pomer žalobcuso žalovaným skončil dohodou dňa 08.01.2009 a že žalobcovi podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce patrí
náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku len za výpovednú dobu dvoch mesiacov, sú nesprávne.
Bude úlohou prvostupňového súdu spravovať sa právnym názorom odvolacieho súdu a rozhodnúť o

nárokoch žalobcu podľa § 79 ods. 1,2 Zákonníka práce a zároveň preskúmať, či vo vzťahu k nároku
podľa § 142 Zákonníka práce má na náhradu mzdy žalobca právo alebo nie.

Vzhľadom na znenie § 226 O.s.p. je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Preto súd vychádzal z uvedeného rozhodnutia a právneho názoru odvolacieho súdu v ňom vysloveného

a nárok žalobcu na náhradu mzdy posúdil v časti podľa § 79 ods. 1, 2 ZP a sčasti podľa § 142 ZP.

Na základe zistených skutočností a vyššie uvedeného a právneho názoru odvolacieho súdu súd dospel
k záveru, že došlo k neplatnému okamžitému skončeniu pracovného pomeru zamestnanca - žalobcu
zo strany zamestnávateľa - žalovaného, pracovný pomer žalobcu nebol skončený žiadnym zo spôsobov
uvedenýchvZákonníkupráce.Týmpádommážalobcavzmysle§75ods.1ZPnároknanáhradumzdyv

sumesvojhopriemernéhozárobkupodľa§134ZPzaobdobieodjanuára2009. Keďžezamesiacjanuár
a február 2009 bola náhrada mzdy priznaná a je aj vyplatená, súd priznal žalobcovi náhradu mzdy za
ďalších 10 mesiacov v plnej výške ( teda po 323,11 eur x 10 mesiacov = 3.231,10 eur; spolu 12 mesiacov
za obdobie od 01/2009 do 12/2009 ). Rovnako súd priznal žalobcovi podľa 79 ods. 1, 2 ZP plnú náhradu
mzdy za mesiac 07/2011 ( kedy bolo rozhodnuté odvolacím súdom o potvrdení rozsudku súdu prvého

stupňa o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, v tomto súd neznížil náhradu, súdu sa uvedené
javí spravodlivým zadosťučinením ako je nižšie uvedené ) a náhradu mzdy za ďalších 18 mesiacov ( od
1/2010 do 6/2011, teda za 18 mesiacov ) vo výške po 50 eur mesačne ( 50 eur x 18 = 900 eur ),
teda spolu do právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru 1.223,11
eur. O znížení náhrady mzdy na sumu 50 eur mesačne súd rozhodol na základe žiadosti žalovaného o

jej zníženie podľa § 79 ods. 2 ZP, prihliadal pritom na skutočnosť, že žalobca je invalidným dôchodcom,
že má zdravotný hendikep vo vzťahu k zamestnaniu sa, tým viac v mieste svojho bydliska. Rovnako je
nutné prihliadať na skutočnosť, že nebol zamestnaný a poberal len čiastočný invalidný dôchodok a suma
50 eur mesačne je podľa názoru súdu spravodlivým zadosťučinením pre zamestnanca, s ktorým bol
rozviazaný pracovný pomer neplatne a ktorý je invalidným dôchodcom. Suma 50 eur je náhradou mzdy

a aspoň minimálne vykompenzuje stratu jeho príjmu, a bude aj finančným prilepšením k invalidnému
dôchodku a žalobcu nezaťaží takým spôsobom, ako náhrada mzdy v plnej výške.

Za obdobie po právoplatnosti súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, teda od 15.8.2011
má žalobca nárok na náhradu mzdy v zmysle § 142 ods. 3 ZP a to pre prekážky v práci na strane

zamestnávateľa, keďže ani po rozhodnutí súdu mu prácu neposkytol, nevyzval ho na nástup do práce,
dokonca nevyvíjal ani aktivitu ku skončeniu pracovného pomeru. Žalobca si uplatnil náhradu mzdy od
08/2011 do mesiaca 02/2012, teda za obdobie 6 a pol mesiaca mesiacov, čo predstavuje sumu 2.100,22
eur ( 08/2011 - polovica mesiaca = 1 mzdy 161,56 eur + 6 mesiacov x 323,11 eur = 1.938,66 eur ). Takto
priznanú náhradu nebolo možné nepriznať, či znížiť ako to navrhoval žalovaný, keďže to neumožňuje

žiadne zákonné ustanovenie Zákonníka práce.

Výškapriemernéhozárobkuvyplývazpredloženéhomzdovéholistužalobcuzamesiac05/2008).Výška
priemerného zárobku pre výpočet náhrady mzdy nebola medzi účastníkmi sporná, účastníci žiadne
dokazovanie nenavrhli, preto súd rozhodol podľa zhodných tvrdení účastníkov ( táto nebola sporná ani

v odvolacom konaní ).

Z uvedeného vyplýva, že žalobca má nárok na náhradu mzdy v sume 6.554,43 eur ( 3.231,10 eur
+ 1.223,11 eur + 2.100,22 eur ).

Súd preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 6.554,43 eur s úrokmi z omeškania ( tak ako sú
uvedené vo výroku tohto rozsudku a ako boli žiadané ), keďže žalovaný je v omeškaní so zaplatením
náhrady mzdy. Úroky z omeškania boli priznané
v zmysle § 517 OZ v spojení s nar. vlády č. 87/1995 Z.z. ( analógiou, keďže Zákonník práce neobsahuje
ustanovenia o omeškaní a jedná sa o nesplnenie peňažného záväzku ) s odkazom na § 129 ZP o

splatnosti mzdy ( mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho
kalendárneho mesiaca ). Keďže sa jedná o náhradu mzdy po neplatnom skončení pracovného pomeru
8.1.2009, dňami uvedenými pri počiatku omeškania so zaplatením sa žalovaný dostal do omeškania
s jej zaplatením ( a to vždy 1. dňa mesiaca nasledujúceho po výplatnom termíne mzdy, t.j. po koncinasledujúceho kalendárneho mesiaca, za ktorý bola náhrada žiadaná a priznaná ). Ročná sadzba
úrokov z omeškania je daná výškou úrokovej sadzby ECB + 8 percentuálnych bodov v zmysle nar. vl.
č. 87/1995 Z.z..

Vzhľadomnauvedenésúdzamietolžalobuvprevyšujúcejčasti(tedanadrozsahnáhradymzdypriznaný
rozsudkom vrátane príslušenstva ). Rovnako súd neprihliadal na námietky žalovaného, nakoľko tieto
smerovali len ku výške náhrady mzdy podľa § 79 ods. 3,4 ZP a priznaniu náhrady za dva mesiace, resp.
proti nepriznaniu náhrady za čas presahujúci 12 mesiacov, pričom už odvolací súd dospel k záveru, že

žalobcovi patrí náhrad podľa § 79 ods. 1, 2 ZP a že pracovný pomer nebol ukončený. Zníženie náhrady
mzdy súd objasnil v rámci odôvodnenia rozhodnutia vyššie. Rovnako žalovaný žiadnym spôsobom
nepreukázal, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu mzdy podľa § 142 ZP, teda, že prekážky v práci
nevznikli na jeho strane.

Lehotu na plnenie súd v zmysle § 160 ods. 1 O.s.p. určil na 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia

z dôvodu, že sa jedná o vyššiu sumu a súd poskytol žalovanému časový priestor na to, aby si finančné
prostriedky zaobstaral a mohla byť náhrada žalobcovi vyplatená naraz.
O trovách konania ( účastníkov konania ) súd rozhodol podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o trovách
konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresný súd Bardejov v lehote 15 dní odo dňa
doručenia jeho písomného vyhotovenia.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( §205 ods.1 O.s.p).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené ( § 205a )

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 205 ods.2
O.s.p.).

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľne rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v

znení neskorších predpisov, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon
rozhodnutia.