Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, February 12, 2014

Súd: Okresný súd Bánovce n/B
Spisová značka: 6C/303/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204752
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radoslav Svitana, PhD.
ECLI: ECLI:SK:OSBN:2014:3212204752.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bánovce nad Bebravou v konaní pred sudcom JUDr. Radoslavom Svitanom, PhD.,
v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09
Bratislava, právne zastúpeného: Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti
žalovanej: Slovenská republika, v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu s a z a m i e t a .

Žaloba sa v celom rozsahu z a m i e t a .

Žalovanej sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou dňa 27.9.2012 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu

125,- eur z titulu majetkovej škody a sumu 550,- eur z titulu nemajetkovej ujmy, ako aj náhradu
trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že ako oprávnený subjekt navrhol súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu pre vymoženie svojej pohľadávky voči povinnej Q. H., ktorá mu vznikla zo zmluvy o úvere.
Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bánovce nad Bebravou (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia do 15 dní od jej doručenia súdu. Exekučný súd rozhodol o žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 30.9.2010, a to rozhodnutím o poverení súdneho
exekútora. K rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom omeškanie
je viac ako 10 mesiacov. Takýto postup exekučného súdu je nesprávny a v rozpore so zákonom,
konkrétne s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť,
ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že
k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe.
Počas špecifikovaného obdobia okresný súd nevykonával vo veci také úkony, ktoré by smerovali k

odstráneniu právnej neistoty žalobcu. Nesprávnym úradným postupom exekučného súdu bola žalobcovi
spôsobená majetková škoda a aj nemajetková ujma. Majetková škoda v uplatnenej paušálnej výške
125 eur predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu pri správe
a vymáhaní pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenianavykonanieexekúciearozhodnutímonej,konkrétnenasprávupohľadávkyprostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému (suma 70 eur), na udržiavanie

a správu informačného systému (suma 40 eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií
adresovaných exekučnému súdu, výdavky spojené s ich vyhotovením, poštovné a telekomunikačné
výdavky spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde (suma 15 eur). Výškahmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, a to z dôvodu, že
presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Vyčíslenie vychádza z účtovnej
agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií

nie je možné korešpondenčne predložiť účtové doklady resp. pracovné a obchodné zmluvy. Náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vníma žalobca ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov a základných práv. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný
postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok

zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Márnym
plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde
k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu rizík zániku povinného, zmareniu účelu
konania pre stratu kontaktu s povinným, insolventnosti povinného. Neexistencia akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah
do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia

strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov
pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti.
Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou
pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj
zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila

hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná
situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších
rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné
zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv,
stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery

v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky,
spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, sumu cca.
660,- eur (20 000 Sk) za rok omeškania, teda 55,- eur za mesiac, ktorá zodpovedá doktríne Ústavného
súdu Slovenskej republiky.

Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe žiadala žalobu ako neopodstatnenú zamietnuť a zaviazať
žalobcu, aby jej nahradil trovy konania. Poukázala na to, že v žalobe nie sú uvedené relevantné
údaje týkajúce sa exekučnej veci (spisová značka, dátumy a pod.) a nie je ani jasný titul uplatneného
nároku, keď žalobca si na jednej strane uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z
dôvodu prieťahov, na druhej strane aj z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Podľa

žalovanej všeobecný súd nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu a toto právo má iba
predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Podľa žalovanej nárok na súde bol uplatnený predčasne,
keďže neuplynulo 6 mesiacov od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Okrem toho žalobca nedoplnil žiadosti o predbežné prerokovanie nároku o žiadané informácie
týkajúce sa výšky škody, kedy sa o škode dozvedel, či podával sťažnosti na prieťahy, neposkytol

žiadnu súčinnosť, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, a
preto nárok žalobcu nepovažuje žalovaná za predbežne prerokovaný. Pokiaľ ide o lehotu 15 dní na
vydanie poverenia súdneho exekútora, žalovaná uviedla, že prax už dávnejšie ukázala, že táto lehota je
výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom
je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR č. k.

IV. ÚS 60/2011-13 a uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2011, sp. zn. 3 MCdo 11/2010
a sp. zn. 5 Cdo 291/2010, v zmysle ktorých má súd povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy a vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú
s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Žalovaná poukázala

aj na to, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu
ako exekučnom titule. Ak bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na
súd po 1.6.2011, akýkoľvek nárok žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe
nerozhodnutia v 15-dňovej lehote je neopodstatnený. Pred dňom 1.6.2011 síce ustanovenie § 41 ods.
2 písm. b) Exekučného poriadku znelo „vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov

nimi schválených“, avšak aj z dôvodovej správy k novele uvedeného ustanovenia vyplýva správnosť
aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul. Skutočnosť, že sa
do formulácie novelou vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“ predstavovala len explicitnejšie
ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám. Žalovaná tiež poukázala na rozhodnutieÚstavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02, ktoré konštatuje, že nedodržanie lehôt, ktoré sú uvedené v
ústave alebo v zákone, sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci.

Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú
právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu
spotrebiteľských zmlúv. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 (v znení účinnom
od 1.1.2013) žalovaná uviedla, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť

o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom
konaní, právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu SR, ktorými
by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak
preukázanýnesprávnyúradnýpostupsúduspočívajúcivexistenciiprieťahov.Žalobcanepreukázalvznik
a ani výšku materiálnej škody, neuviedol, či predmetné vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo
ušlý zisk. Požadovať paušálne sumy za veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové.

Žalobca nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy a ani to, že by sa mala poskytovať náhrada škody
v peniazoch. Napokon žalovaná poukázala na aspekt dobrých mravov. Podľa žalovanej je žalobca
vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, ktorá mu
mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite, považuje žalovaná

jeho postup za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

Súd vo veci nariadil pojednávanie na 12.2.2014, na ktoré sa účastníci a ich zástupcovia nedostavili.
Zástupkyňa žalovanej svoju neúčasť ospravedlnila a súhlasila, aby súd pojednával v jej neprítomnosti.
Žalobca doručil súdu e-mailom dňa 11.2.2014 žiadosť o zrušenie pojednávania označenú ako „návrh

na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu
a sudcu“. V tomto podaní zopakoval svoje tvrdenie uvedené už v žalobe, že podľa neho sú dané
dôvody na vylúčenie všetkých sudcov Okresného súdu Bánovce nad Bebravou. Ďalej uviedol, že mu
bolo doručené uznesenie krajského súdu o tom, že sudcovia Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
nie sú z prejednávania veci vylúčení, avšak s týmto rozhodnutím nesúhlasí a z dôvodu dosiahnutia

ochrany svojich práv podal sťažnosť na Ústavnom súde Slovenskej republiky. Preto žalobca navrhol, aby
súd zrušil nariadené pojednávanie a súčasne aby prerušil toto konanie do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Keďže o námietke zaujatosti sudcov Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v tejto veci už Krajský súd

v Trenčíne právoplatne rozhodol a keďže v novej námietke zaujatosti žalobca neuvádzal žiadne nové
dôvody na vylúčenie konajúceho sudcu, o jeho námietke súd nerozhodoval.

Pokiaľ ide o opakovaný návrh žalobcu na prerušenie konania, súd k tomu uvádza, že o rovnakom
návrhu bolo už skôr v tomto konaní právoplatne rozhodnuté. Keďže však Občiansky súdny poriadok

(O.s.p.) neupravuje výslovne postup v prípade podania návrhu na prerušenie konania s rovnakým
obsahom ako ten, o ktorom už bolo v tom istom konaní rozhodnuté (na rozdiel od výslovnej úpravy
opakovane podanej námietky zaujatosti, na ktorú sa neprihliada), súd považoval za potrebné o novom
návrhu žalobcu na prerušenie konania opätovne rozhodnúť. Na rozdiel od predchádzajúceho návrhu
však tentoraz súd nerozhodol samostatným uznesením a nepočkal s pojednávaním na právoplatnosť

takéhoto rozhodnutia, a to práve z dôvodu, že o rovnakom návrhu na prerušenie konania bolo už v
minulosti v tom istom konaní právoplatne rozhodnuté a podľa názoru tunajšieho súdu odvtedy nedošlo k
žiadnej zmene, ktorá by odôvodňovala predpoklad, že by sa mohlo (na ktoromkoľvek stupni) rozhodnúť
inak. Napokon aj v prípade, ak by mal odvolací súd iný názor, takáto procesná situácia by bola ľahko
reparovateľná tak, že by odvolací súd zrušil resp. zmenil výrok rozhodnutia o návrhu žalobcu na

prerušenie konania a súčasne by zrušil ostatné výroky rozsudku. Aj keď O.s.p. nemá výslovnú úpravu o
opakovaní rovnakých návrhov na prerušenie konania, treba vychádzať zo všeobecných zásad civilného
konania, najmä zo zásady účinnej a rýchlej ochrany práv účastníkov konania (§ 6 O.s.p.). Súd si ctí
právo každého účastníka konania podávať akékoľvek procesné návrhy v súlade so zákonom, avšak na
druhej strane opakované podávanie tých istých procesných návrhov, pokiaľ nedošlo k zmene okolností,

možno považovať za zneužitie práva. Bolo by v rozpore s požiadavkou účinného a rýchleho súdneho
konania, ak by účastníci konania mohli opakovane podávanými procesnými návrhmi brániť ďalšiemu
postupu v konaní, v danom prípade ak by pred každým nariadeným pojednávaním mohli žiadať o
opätovné právoplatné rozhodnutie o tej istej procesnej otázke, a tak prakticky zmariť každé nariadenépojednávanie. Podľa názoru tunajšieho súdu, ak už raz bolo o procesnej otázke nastolenej účastníkom
konania (v tomto prípade o návrhu na prerušenie konania) rozhodnuté, pričom súd zrušil prvé nariadené
pojednávanie práve preto, aby vyčkal na právoplatnosť tohto rozhodnutia, v prípade podania ďalšieho

návrhu s totožným znením nie je už potrebné čakať na právoplatnosť rozhodnutia o tomto návrhu a súd
sa môže s daným procesným návrhom vysporiadať v konečnom rozhodnutí (v rozsudku, samozrejme
s tým, že daný výrok rozsudku má účinky uznesenia).

Súd dňa 11.2.2014 e-mailom informoval právneho zástupcu žalobcu, že nie sú dané dôvody na zrušenie

resp. odročenie pojednávania, keďže o námietke zaujatosti aj o návrhu na prerušenie konania bolo už
zákonným spôsobom právoplatne rozhodnuté a v jeho novej žiadosti o odročenie pojednávania a o
prerušenie konania sa neuvádzajú žiadne nové dôvody.

Súd na pojednávaní oboznámil písomné podania účastníkov a vykonal dokazovanie oboznámením
listinných dôkazov, a to znaleckého posudku znalca doc. JUDr. PhDr. Miroslava Slašťana, PhD. č.

1/2013 a spisu Okresného súd Bánovce nad Bebravou sp. zn. 4Er/456/2010, z neho najmä: žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, zápisnica - návrh na vykonanie exekúcie, rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu, výzva na predloženie úverovej zmluvy, zmluva o úvere vrátane všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, uznesenie OS BN č.k. 4Er/456/2010-13 a poverenie na vykonanie
exekúcie. Súdu je z jeho činnosti známe, že žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku

na náhradu škody na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) aj v tejto
veci. Žiadosti žalobca podával v dňoch 23.4.2012, 25.5.2012, 30.5.2012 a 25.9.2012. Kópie podaných
žiadostí sú zaevidované na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. Spr/843/2012.

Z vykonaného dokazovania zistil súd tento skutkový stav: Žalobca ako oprávnený v exekučnom konaní

podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom v Bratislave dňa
15.4.2010 návrh na vykonanie exekúcie. Domáhal sa vymoženia pohľadávky na podklade exekučného
titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu voči povinnej Q. H.. Súdny exekútor doručil
exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 27.5.2010. Súd výzvou z
8.9.2010, ktorá bola právnemu zástupcovi oprávneného doručená dňa 16.9.2010, vyzval oprávneného

na predloženie úverovej zmluvy. Oprávnený túto zmluvu predložil dňa 27.9.2010. Súd uznesením zo
dňa 30.9.2010 č. k. 4Er/456/2010-13 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol v časti o vymoženie istiny vo výške 92,30 eur, zmenkového úroku vo výške 0,25
% denne zo sumy 258,27 eur od 21.4.2009 do zaplatenia a zákonného úroku vo výške 6 % ročne zo
sumy 258,27 eur od 6.7.2009 do zaplatenia. Súd súčasne dňa 30.9.20010 vydal poverenie na vykonanie

exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému na vymoženie uloženej povinnosti 165,97 eur,
trov predchádzajúceho konania 117,20 eur a trov exekúcie. Oprávnený podal proti rozhodnutiu súdu
prvého stupňa č. k. 4Er/456/2010-13 odvolanie, ktoré následne vzal späť a Krajský súd v Trenčíne
uznesením č. k. 5CoE/464/2010-30 z 28.2.2011 odvolacie konanie zastavil. Uznesenie súdu prvého
stupňa nadobudlo právoplatnosť dňa 28.10.2010.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.5.2010 súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011 súd preskúma

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)
a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011 podľa tohto
zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v znení do 31.12.2012)
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, ak škoda vznikla škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak
tento zákon neustanovuje inak.

Podľa§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013 štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za
nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup

alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b)
Ústavy Slovenskej republiky. Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného

rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. a), b), c), d) zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda
a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím
najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže

konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 2 O.s.p. ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre
to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým
sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Podľa § 154 ods. 1 O.s.p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Súd po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
Súd najskôr skúmal, či sú splnené podmienky konania. Žalovaná namietala, že súd nie je v tomto

konaní oprávnený skúmať prieťahy v konaní. S týmto názorom sa súd nestotožnil a je toho názoru, že
právnym základom nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. môže byť aj nesprávny
úradný postup súdu, pričom tento môže spočívať aj v zbytočných prieťahoch v konaní. Pokiaľ sa
žalobca domáha náhrady škody podľa citovaného zákona na základe nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu spočívajúceho v prieťahoch v konaní (či už v dôsledku nedodržania zákonnej 15-

dňovej lehoty alebo v dôsledku iných prieťahov), je tak daná právomoc a príslušnosť okresného súdu
tento nárok vecne posúdiť, prejednať a rozhodnúť o ňom.
Jednouzpodmienokkonaniaonáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímalebonesprávnym
úradným postupom je predbežné prerokovanie na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 15 zákona. V tejto veci bola podaná žaloba na súde

skôr, než uplynula lehota 6 mesiacov od prijatia písomnej žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody ministerstvom. V čase začatia konania teda nebola splnená podmienka na
súdne rozhodnutie o nároku, keďže od prijatia žiadosti ministerstvom neuplynula lehota 6 mesiacov.
Ministerstvo však nárok žalobcu do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti neuspokojilo a táto lehota
uplynula skôr, než súd vo veci rozhodol. Námietku žalovanej o nesplnení podmienky predbežného

prerokovania nároku vyhodnotil súd ako nedôvodnú. Podľa názoru súdu ide v tomto prípade o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý je odstrániteľný a ktorý v konaní bol odstránený tým, že v priebehu
konania uplynulo od prijatia žiadosti ministerstvom do dňa rozhodnutia súdu viac ako 6 mesiacov a
ministerstvo v tejto lehote nárok žalobcu na náhradu škody neuspokojilo. Tým bola splnená podmienka,
aby súd mohol vo veci konať a o predmete sporu vecne rozhodnúť, pričom pre rozsudok je rozhodujúci

stav v čase jeho vyhlásenia.

Pokiaľ žalovaná namietala procesné nedostatky žaloby (najmä neuvedenie spisovej značky exekučného
konania, v ktorom mala byť žalobcovi spôsobená škoda), tak je pravdou, že žaloba mala nedostatky,
no nie také, aby odôvodňovali postup súdu podľa ust. § 43 ods. 1 O.s.p. Žalobca uviedol v žalobe

rozhodujúce skutočnosti a z označenia exekučnej veci menom povinného a exekútorskou spisovou
značkou (EX) bolo možné zistiť, z ktorej konkrétnej exekučnej veci žalobca svoj nárok odvodzuje. Taktiež
nebolo potrebné, aby žalobca predkladal listiny z exekučného spisu, keďže tento je spisom tunajšieho
súdu a všetky relevantné skutočnosti možno z neho zistiť. Na druhej strane však treba dodať, že ak by
žalobca bol uviedol spisovú značku, pod ktorou bola exekučná vec vedená na tunajšom súde, prispelo

by to k jednoduchšiemu a rýchlejšiemu vyhľadaniu a pripojeniu exekučného spisu. Neuvedenie spisovej
značky exekučného konania vzhľadom na vysoký počet podaní, ktoré podal žalobca v ten istý deň,
podstatne predĺžilo čas potrebný na „spárovanie“ exekučných spisov so žalobami na náhradu škody.
Ak žalobca tvrdil, že nemohol uviesť spisovú značku, pod ktorou bola exekučná vec vedená na súde,z dôvodu, že exekučný súd mu túto spisovú značku neoznámil, zjavne neuviedol pravdu, keďže v
exekučnej veci mu boli doručované písomnosti, z ktorých mu musela byť zrejmá aj spisová značka. V
akom úmysle, resp. z akej pohnútky tak žalobca resp. jeho právny zástupca konal, nie je v tomto konaní

podstatné.

Námietka žalovanej, že žaloba je zmätočná v tom, že nie je jasné, či žalobca svoj nárok odvodzuje
od nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nedodržaní 15-dňovej zákonnej lehoty alebo v
prieťahoch v konaní, je neopodstatnená. Žalobca svoj nárok na náhradu škody skutkovo zdôvodnil a

nie je potrebné, aby ho aj právne posúdil. Žalobca svoj nárok v zásade vyvodzoval z toho, že neskorým
rozhodnutím súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo
porušené jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, či už v dôsledku nedodržania 15-
dňovej zákonnej lehoty, alebo v dôsledku iných prieťahov v konaní.

Pokiaľ ide o žalobcom tvrdené porušenie 15-dňovej lehoty na rozhodnutie, súd dospel k záveru, že

exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2 v čase začatia exekučného konania stanovoval 15-dňovú
lehotu pre udelenie poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ak súd nezistí rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom. Táto lehota pritom plynula od doručenia žiadosti exekútora súdu, nie od podania návrhu
na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora.

Súd sa nestotožňuje s doslovným výkladom ustanovenia § 44 ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku, ktorý uviedol žalobca v tom zmysle, že z 15-dňovej lehoty na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie boli od 1.6.2010 do 31.5.2011 vylúčené len rozhodnutia
rozhodcovských komisií, a teda táto lehota sa má vzťahovať na rozhodcovské rozsudky. Nielen z

dôvodovej správy k novele tohto ustanovenia (zákonu č. 102/2011 Z. z.) vyplýva, že rozhodcovský
rozsudok bol považovaný za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku aj pred
novelou (aj keď citované ustanovenie doslova hovorilo o rozhodnutiach „rozhodcovských komisií“) a že
aplikáciu tohto ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojím autentickým
výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky, avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi boli určité

pochybnosti, bolo potrebné výslovne upraviť, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené. Ak by súd akceptoval výklad uvedený žalobcom, potom
by do 31.5.2011 rozhodcovský rozsudok nebol vôbec exekučným titulom, a exekučným titulom by mohli
byť len rozhodnutia rozhodcovských komisií.

Podľa konajúceho súdu sa 15-dňová lehota uvedená v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vzťahovala na rozhodcovské rozsudky ako exekučný titul len v období od 1.2.2002 do 31.5.2010. Keďže
lehotu na rozhodnutie súdu treba považovať za výsostne procesnoprávny inštitút a zákon č. 144/2010
Z. z., ktorým boli do ustanovenia § 44 ods. 2 vložené slová: „táto lehota neplatí, ak ide o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d)“ nemal prechodné ustanovenia, ktoré by ustanovovali inak, je

potrebné aplikovať na konanie súdu vždy procesné ustanovenia účinné v čase konania. Keď teda
zákon s účinnosťou od 1.6.2010 zrušil 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom, toto zrušenie lehoty sa vzťahuje aj na konania, ktoré boli
začaté za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy, najmä ak 15-dňová lehota ku dňu nadobudnutiu
účinnosti novely ešte neuplynula. Tak je tomu v danom prípade: Súdny exekútor podal návrh na vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie dňa 27.5.2010 a ešte pred uplynutím 15-dňovej lehoty bola táto
lehota novelizáciou Exekučného poriadku zrušená, preto sa 15-dňová lehota na daný prípad nemôže
vzťahovať.

To však neznamená, že súd mohol vydanie poverenia na vykonanie exekúcie resp. zamietnutie žiadosti

súdneho exekútora ľubovoľne dlho odkladať. Stále totiž platí všeobecná povinnosť súdu konať a
rozhodnúť v primeranom čase bez zbytočných prieťahov tak, aby to zodpovedalo právu oprávneného na
súdnu ochranu a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 46 a 48 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V danom prípade súd po 104
dňoch od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyzval

oprávneného na predloženie zmluvy o úvere. Po predložení tejto zmluvy súd bezodkladne (do troch
dní) rozhodol o čiastočnom zamietnutí žiadosti súdneho exekútora a čiastočnom vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie. Pred rozhodnutím o žiadosti exekútora mal totiž súd povinnosť posúdiť okrem
formálnych náležitostí exekučného titulu (právoplatnosť, vykonateľnosť) aj existenciu rozhodcovskejzmluvy a súlad nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom s dobrými mravmi a s ustanoveniami
vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa (ako vyplýva z konštantnej judikatúry
Súdneho dvora EÚ, ale aj z vnútroštátnej judikatúry, napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republikyz13.októbra2011sp.zn.3Cdo146/2011,súdjepovinnýskúmaťtietookolnostiajvexekučnom
konaní). Doba tri mesiace sa vo všeobecnosti považuje za hraničnú hodnotu, za ktorou je nečinnosť
súdu považovaná za prieťahy v konaní, avšak každý prípad je potrebné posudzovať individuálne, najmä
vzhľadom na zložitosť prípadu a na správanie účastníkov. Nečinnosti súdu trvajúcu 103 dní (3 mesiace
a 11 dní) by bolo možné považovať za prieťahy na strane súdu, pokiaľ by ich zapríčinil výlučne súd. V

danom prípade je za tieto prieťahy spoluzodpovedný aj žalobca (oprávnený v exekučnom konaní), ktorý
nepredložil súdu resp. súdnemu exekútorovi všetky listiny nevyhnutné na vyššie uvedené posúdenie
exekučného titulu. Napriek tomu, že žalobca mal k dispozícii nielen rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu, ale aj zmluvu a všeobecné podmienky, v ktorých bola obsiahnutá rozhodcovská doložka, tieto
súdnemu exekútorovi ani súdu nepredložil, hoci zo svojej činnosti ako subjektu poskytujúceho pôžičky
a úvery musel vedieť, že súd pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie potrebuje aj rozhodcovskú

doložku. Túto žalobca predložil až na základe výzvy súdu. Prieťahy, ktoré takto vznikli, preto nemožno
označiť za prieťahy na stane súdu. Aj vzhľadom na rozsiahlosť právnej úpravy ochrany spotrebiteľa
a jej európsky aspekt je posúdenie súladu nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom s touto
právnou úpravou pomerne náročným procesom aplikácie práva. Preto rozhodnutie resp. poverenie
vydané po 125 dňoch od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie,ktorémupredchádzalavýzvasúdunadoplnenielistínnevyhnutnýchprerozhodnutie,nemožno
považovať za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu na súdnu
ochranu a právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Žalovaná považovala nárok žalobcu za nepreukázaný aj z iného dôvodu, a to z dôvodu nepreukázania

ani jednej zo skutočností uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od
1.1.2013. Aj z tohto hľadiska by síce bol nárok žalobcu nedôvodný, no podľa názoru súdu nemožno
toto ustanovenie v danej veci aplikovať, keďže žalobca svoj nárok uplatnil skôr, než nadobudlo účinnosť
uvedené ustanovenie. Aj keď sa uvedené ustanovenie javí byť procesného charakteru a novela zákona,
ktorou bolo zavedené, nemá žiadne prechodné ustanovenia, nemožno ho použiť, pretože súd by to

považoval za retroaktívne aj vo vzťahu k vecnému posúdeniu nároku žalobcu, keďže tento sa svojho
nároku na náhradu škody začal domáhať v čase, keď uvedené ustanovenie nebolo ešte účinné, a teda
nebolo ešte povinnosťou žalobcu podávať sťažnosť na prieťahy v konaní, prípadne iným, v citovanom
ustanovení uvedeným spôsobom preukazovať základ svojho nároku na náhradu škody.

Keďže vecný základ nároku žalobcu bol nedôvodný, t. j. keďže súd nezistil nesprávny úradný postup
exekučného súdu spočívajúci v nedodržaní zákonnej 15-dňovej lehoty (keďže 15-dňová lehota sa podľa
posúdenia súdu na daný prípad nevzťahovala) ani v iných prieťahoch v konaní na strane súdu, je
bezpredmetné zaoberať sa vznikom škody, jej výškou a príčinnou súvislosťou medzi postupom súdu
a škodou žalobcu. Pre úplnosť však súd aspoň v stručnosti uvádza, že ani tieto žalobca nepreukázal,

najmä nepreukázal výšku majetkovej škody relevantnými dôkazmi a na jej preukázanie ani nenavrhol
žiaden dôkaz. Táto ani nevyplýva z exekučného spisu tunajšieho súdu. Žalobca uplatňoval nárok v časti
majetkovej škody paušálnou sumou 125 eur skladajúcou sa z troch zložiek, a to správa pohľadávky (70
eur), správa informačného systému (40 eur) a vyhotovenie a zaslanie urgencií (15 eur) bez uvedenia
spôsobu výpočtu jednotlivých zložiek tejto paušálnej sumy a bez akýchkoľvek dôkazov o správnosti

takéhoto určenia paušálnej sumy. Takéto paušalizovanie výšky škody nie je možné akceptovať - v
zmysle zákona sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, pričom paušálne sumy uvádzané žalobcom
nepredstavujú ani skutočnú škodu (tú by musel žalobca presne vyčísliť) ani ušlý zisk. Neobstojí
tvrdenie žalobcu, že skutočnú škodu nie je možné vyčísliť resp. je to možné len s nepomernými
ťažkosťami. Ak má byť žalovaná zaviazaná na náhradu škody, musí byť výška tejto škody presne

vyčíslená. Okrem toho žalobca nepredložil ani nenavrhol žiadne dôkazy na preukázanie nepomerných
ťažkostí pri výpočte skutočnej škody. Takisto neobstojí tvrdenie žalobcu, že z dôvodu ochrany osobných
údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtové
doklady resp. pracovné a obchodné zmluvy. Súd v konaní dokáže zabezpečiť zachovanie ochrany
osobných údajov či obchodného tajomstva, preto to, že by takéto skutočnosti mali byť súčasťou dôkazov

potrebných na rozhodnutie, nezbavuje účastníkov konania povinnosti predložiť takéto dôkazy (ak nie
korešpondenčne, je možné predložiť ich súdu osobne). Ak ich žalobca nepredložil, potom neuniesol
dôkazné bremeno pokiaľ ide o výšku ním tvrdenej škody.Podobne súd nemohol priznať žalobcovi ani náhradu nemajetkovej ujmy, a to jednak z dôvodu, že
žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že by samotné konštatovanie porušenia jeho práv nebolo
dostatočným zadosťučinením, a najmä preto, že žalobca nepreukázal ani nemajetkovú ujmu. Ani v tomto

prípade neobstojí paušalizovaná náhrada vo výške 660 eur za rok prieťahov, keďže je potrebné (najmä
pri právnických osobách) prihliadať na význam sporu pre žalobcu (v tomto prípade je žalobca právnická
osobaposkytujúcaveľkémnožstvoúverov).Akžalobcauvádzal,žemárnymplynutímčasuboliohrozené
jeho očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k
vyvolaniurizíkzánikupovinného,zmareniaúčelukonaniaprestratukontaktuspovinnýmainsolventnosti

povinného, a ďalej uvádzal (bližšie nešpecifikovanú) hospodársku stratu na strane žalobcu a na strane
jeho majiteľov, súd k tomu uvádza, že žiadna z uvedených okolností, ak by ich aj žalobca bol preukázal
(čo však neurobil), by nebola dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy, pretože všetky tieto okolnosti
predstavujú potenciálnu majetkovú ujmu, ktorú je potrebné presne vyčísliť (čo žalobca takisto neurobil),
nie nemajetkovú ujmu. Ani pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti (frustrácia, neistota, nedôvera),
ako na ne odkazoval žalobca, nie sú relevantné pre konštatovanie nemajetkovej ujmy právnickej osoby

a pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že táto situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a plány,
toto žalobca nijako nekonkretizoval ani nepodložil žiadnymi dôkazmi.

Žalobca založil do jedného z konaní v obdobnej veci (6C/109/2012) znalecký posudok č. 1/2013
vypracovaný znalcom doc. JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom, PhD. Súd oboznámil uvedený znalecký

posudok aj v tomto konaní, hoci žalobca nepredložil jeho kópiu, naopak v sprievodnom liste z 2.9.2013
výslovne uviedol, že v každom konaní predloží podrobnú právnu argumentáciu založenú na tomto
znaleckom posudku, čo napokon v tomto konaní neurobil. Tento posudok však nie je dôkazom, ktorý
by mal význam v prejednávanej veci. Ide o znalecký posudok vypracovaný znalcom z odboru právnych
vzťahov k cudzine, odvetvia európskeho práva za účelom zistenia, či je právom Európskej únie

zakázané, aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, boli rozhodované rozhodcom
alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. Akákoľvek odpoveď na takto položenú otázku
však nemá význam pre toto konanie, pretože nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch
v exekučnom konaní možno objektívne zistiť iba dôkazom, ktorým je oboznámenie exekučného
spisu. Pokiaľ mal tento znalecký posudok preukazovať, že exekučný súd nemal v exekučnom konaní

preskúmavať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul, je to v tomto konaní o náhradu škody právne
bezvýznamné,atovzhľadomnavšeobecnepoloženúotázkuznalcovi.Priposudzovanírozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu v exekučnom konaní totiž nešlo o otázku, či právo Európskej únie vo
všeobecnosti obsahuje výslovný zákaz rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch (odpoveď
bola už v čase exekučného konania jasná: nie), ale o posúdenie konkrétnej rozhodcovskej zmluvy resp.

rozhodcovskej doložky a na jej základe vydaného rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu v
konkrétnomprípade,anajmäposúdenieprijateľnostirozhodcovskejzmluvyresp.rozhodcovskejdoložky
v zmluve (a s tým spojené posúdenie, či daná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou alebo nie), ako aj
posúdenie plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom vo vzťahu k jeho súladu s dobrými mravmi
a s ustanoveniami o ochrane spotrebiteľa. Vzhľadom na tieto aspekty ochrany spotrebiteľa a povinnosť

súdov skúmať ich naplnenie v každom, aj v exekučnom konaní, treba postup exekučného súdu ako
aplikáciu práva - tak vnútroštátneho, ako aj práva Európskej únie - na konkrétne skutkové okolnosti
daného exekučného konania považovať za správny.

Z ústavnej sťažnosti, ktorú mal žalobca v tejto veci podať, vyplýva, že žalobca mienil v tomto konaní

navrhnúť vypočutie svedkov, a to z osôb pôsobiacich na súde vo vzťahu k nesprávnemu úradnému
postupu súdu. Žalobca však v tomto konaní takýto dôkaz nenavrhol, no napriek tomu súd konštatuje,
že v prejednávanej veci by bolo nadbytočné vykonávať akékoľvek dokazovanie výsluchom svedkov z
uvedených osôb, keď jediným objektívnym dôkazom o prípadných prieťahoch v konaní, resp. o inom
nesprávnom úradnom postupe súdu a o prípadnom nezákonnom rozhodnutí môže byť iba exekučný

spis, z ktorého sú zrejmé všetky úkony a rozhodnutia súdu v danej veci, ako aj dĺžka konania a čas
vykonávania jednotlivých úkonov.

Keďže žaloba bola nedôvodná, nebol dôvod o právnom základe uplatneného nároku rozhodovať
medzitýmnym rozsudkom.

Na pojednávaní súd o trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej žalovanej
priznal náhradu trov konania, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku. Keďže žalovaná
trovy konania nevyčíslila v lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p. a zo spisu jej žiadne trovy nevyplývajú,rozhodol súd, že jej náhradu trov konania nepriznáva, keď v zmysle § 151 ods. 2 O.s.p. súd nie je viazaný
výrokom o prisúdení náhrady trov konania vyhláseným na pojednávaní.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie písomne na Okresný súd Bánovce nad Bebravou
do 15 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach
(označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, dátum, podpis) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným
počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis s prílohami zostal na súde a aby každý účastník

dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak potrebný počet rovnopisov účastník nepredloží,
súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, § 205 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., teda:

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodovalvylúčenýsudcaalebobolsúdnesprávneobsadený,ibaženamiestosamosudcurozhodoval
senát,
- súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,

- sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli
alebo ak také dôvody neexistovali,
- odvolacím súdom má byť schválený zmier;
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností;
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.);
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.