Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 12, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/640/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7209201782
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7209201782.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.

Anny Slovinskej a JUDr. Gizely Majerčákovej vo veci žalobkyne I. P., T. F. Č. XX, H. Ž. O.. I. T., T. P., U. X,
zastúpenému D.. O.Z. U.Z., I.Z., P., R. XX, Z. W.e 3.047,40 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku 19C/17/2009-150 zo 17.3.2014 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

V danej veci sa pôvodný žalobca T. P. (bývalý manžel terajšej žalobkyne) žalobou z 10.12.1997 vedenou
pod sp.zn. 19C/573/1998 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 273.454,-Sk s prísl., titulom
dlžného nájomného a ďalších nárokov, pričom súd prvého stupňa uznesením zo 17.10.2006 konanie
„sčastivsume8.722,-Sk“zastavilanárokžalobcunazaplateniesumy264.732,-Skvylúčilnasamostatné

konanie. Ďalšie konanie bolo Okresným súdom Košice II vedené pod sp.zn. 19C/2/2007, pričom v jeho
priebehu T. P. (2.5.2007) zomrel a súd ako s jeho právnou nástupkyňou konal s I. P. (žalobkyňou) a
uznesením z 2.12.2008 konanie „sčasti v sume 44.999,-Sk“ zastavil a návrh žalobkyne na zaplatenie
sumy 219.733,-Sk vylúčil na samostatné konanie.

V ďalšom konaní vedenom pod sp.zn. 19C/17/2009 súd prvého stupňa o návrhu o zaplatenie 7.293,80
€ (219.733,-Sk) rozhodol rozsudkom 19C/17/2009-15 z 23.9.2011 tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť
žalobkyni sumu 3.047,40 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Krajský súd v Košiciach rozhodujúci o odvolaní žalovaného uznesením 2Co/25/2012-84 z 23.4.2012

zrušil rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol, že výrok rozsudku,
ktorým bola v časti žaloba zamietnutá (nad sumu 3.047,40 €) nebol napadnutý odvolaním a stal sa
právoplatným (§ 206 ods. 2 O.s.p.). Odôvodnenie výroku rozsudku súdu prvého stupňa, týkajúce sa
priznanej sumy 3.047,40 € považoval za nepreskúmateľné, keď z neho nebolo možné zistiť, z akého
dôvodu žalobkyňou, resp. jej právnym predchodcom uplatnený nárok na zaplatenie nájomného súd
posúdil ako vydanie bezdôvodného obohatenia a nebolo zrejmé, či nájomnú zmluvu uzavretú medzi

účastníkmi považoval za neplatnú a z akých dôvodov.

Po ďalšom konaní súd prvého stupňa rozsudkom 19C/17/2009-150 zo 17.3.2014 (t.j. teraz
preskúmavaným rozsudkom) žalobu žalobkyne zamietol s tým, že o trovách konania bude rozhodnuté
osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.Pri rozhodovaní vychádzal z pôvodnej žaloby podanej Bartolomejom Klapkom, ktorou sa tento domáhal
vočižalovanémuzaplateniasumy273.454,-Sksprísl.titulomdlžnéhonájomnéhotvrdiac,žejevýlučným
vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, kat.úz. P.-D., vrátane rodinného domu súp.č.

7823 a že tento rodinný dom spolu s príslušenstvom prenajal žalovanému a tento žalovanú sumu
dlhuje za obdobie od 13.9.1995 do júla 1996. Chronologicky ďalej poukázal na priebeh konania
popísaný vyššie. Uviedol, že dňa 9.12.1991 bola uzavretá kúpna zmluva medzi predávajúcou I. T. a
kupujúcimi O.. I. T. (otcom žalovaného) a T. P., ktorej predmetom boli nehnuteľnosti zapísané na LV č.
XXXX, avšak Katastrálny úrad v P. rozhodnutím z 27.7.1995 návrh na vklad tejto kúpnej zmluvy do

katastra nehnuteľností zamietol. Dňa 13.7.1995 bola ohľadom predmetných nehnuteľností podpísaná
nová kúpna zmluva medzi predávajúcou I. T. a kupujúcim T. P.. Zo zmluvy o prenájme uzavretej dňa
11.10.1993 medzi prenajímateľmi T. P. a O.. I. T. starším a nájomcom O.. I. T. mladším mu vyplynulo,
že jej predmetom bol prenájom jednej miestnosti v dome a prislúchajúcich priestorov a to na dobu
neurčitú, keď prenajímatelia prenajali nájomcovi spomenuté priestory v dome bezplatne a tento sa
zaviazal uhrádzať náklady na elektrickú energiu, plyn, vodu, ako aj ďalšie náklady spojené s prevádzkou

firmy. Z výpovede žalovaného ešte v konaní 19C/573/1998 mu vyplynulo, že tento mal vedomosť
jedine o zmluve o prenájme uzavretej dňa 11.10.1993a že s T. P. novú nájomnú zmluvu neuzavrel
a nebol ním ani vyzvaný na vypratanie rodinného domu. Z výpovede právnej nástupkyne pôvodného
žalobcu I. P. mu vyplynulo, že táto sa domáha zaplatenia žalovanej čiastky z titulu nájomného za
obdobie od 13.9.1995 do 31.7.1996. Vzal tiež do úvahy vyjadrenie žalovaného, ktorý namietal, že nikdy

nebol vyzvaný na platenie nájomného, ktoré osobitne dohodnuté ani nebolo, pričom on platil všetky
náklady spojené s užívaním domu tak, ako bolo dohodnuté v pôvodnej nájomnej zmluve z 11.10.1993.
Svedok O.. I. T. starší potvrdil, že žalovaný určitú časť rodinného domu mal užívať bezplatne, keďže
pôvodne kúpnu cenu rodinného domu na základe neskôr do katastra nezapísanej kúpnej zmluvy zaplatili
spoločne s právnym predchodcom žalobkyne a úver následne splácali zo spoločného podnikania.

Právne vec súd prvého stupňa posúdil podľa § 3 ods. 1, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 a § 451 ods. 1,2
Obč.zákonníka a vzhľadom na vznesenú námietku premlčania časť uplatneného nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia za obdobie od 13.9.1995 do 9.12.1995 považoval za premlčanú. Zmluvu
o nájme z dňa 11.10.1993, uzavretú medzi právnym predchodcom žalobkyne, otcom žalovaného a
žalovaným ako nájomcom pokladal za neplatnú z dôvodu, že v čase jej uzavretia prenajímatelia neboli

vlastníkmi danej nehnuteľnosti, keďže kúpna zmluva uzavretá dňa 9.12.1991 sa zrušila od počiatku (ex
tunc) pre zamietnutie návrhu na vklad vlastníckeho práva. Mal za preukázané, že žalovaný s právnym
predchodcom žalobkyne nepodpísal ďalšiu nájomnú zmluvu a nehnuteľnosť užíval v domnení, že tak
robí v súlade s pôvodnou nájomnou zmluvou z dňa 11.10.1993. Berúc do úvahy aj výsledky konania,
ktoré vyvrcholilo rozsudkom Najvyššieho súdu SR 1Cdo/31/2000 mal za nepochybne preukázané, že pri

podpísaní kúpnej zmluvy 9.12.1991 predávajúcej bola vyplatená kúpna cena 500.000,-Kčs kupujúcimi,
ktorými boli O.. I. T. starší a T. P. a to z poskytnutého úveru, ktorý si spoločne vzali a splácali. Otec
žalovaného sa nestal podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností napriek tomu, že financoval ich kúpu
a zaplatená kúpna cena mu zo strany pôvodného žalobcu nikdy nebola vrátená, keď aj podľa záverov
rozsudku Najvyššieho súdu SR otcovi žalovaného vznikol nárok na náhradu škody. S prihliadnutím na

uvedené nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 10.12.1995 do 31.7.1996 zo strany
žalobkyne posúdil ako rozporný s dobrými mravmi a žalobu ako celok zamietol.

Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa majúc za to, že „v konaní došlo k vadám §
221 ods. d“ a navrhla rozhodnúť o pôvodne uplatnenom nároku. Za dokázané pokladala, že žalovaný
protiprávnej užíval nehnuteľnosť na Z. K. Č.. XX R. P. od 13.9.1995 do 31.7.1996. Tento dom užíval od

r. 1993 bezplatne na základe zmluvy, ktorá od samého začiatku nebola platná. Nesúhlasila s tvrdením,
že na splácaní úveru, z ktorého nehnuteľnosť bola nadobudnutá jej nebohým manželom sa podieľal
aj otec žalovaného a ďalej podrobne rozpísala vzťah jej nebohého manžela a otca žalovaného ešte z
rokov 1991 a 1992. Pán T. starší podľa nej jej bývalého manžela okradol o sumu 458.000,-Sk a jeho
firme okrem toho ostali nezaplatené faktúry, dane, DPH atď. S prihliadnutím na neplatnosť pôvodnej

kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bol dom na Z. K. Č.. XX R. P. jej manžel bol nútený dom ešte raz
odkúpiť od pôvodnej vlastníčky, čo ho stálo ďalšie prostriedky. Následne jej právny predchodca vyzval
žalovaného na vypratanie domu a v opačnom prípade na platenie nájomného aké mu určí. Boli tak
vystavené aj faktúry, ktoré však žalovaný neuhradil a jej bývalý manžel ani nevedel, kedy žalovaný dom
vypratal. Poukázala ďalej na to, že aj z dôvodu zákerných spôsobov T. jej manžel dostal infarkt, často

bol hospitalizovaný a na nespravodlivosti ako 60-ročný aj zomrel.Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť
a zaviazať žalovaného (správne zrejme žalobkyňu) na náhradu trov odvolacieho konania. Upozornil,
že z odvolania žalobkyne možno len dedukovať, že dôvodom odvolania má byť nesprávne právne

posúdenie veci. Zdôraznil, že predmetom konania v dôsledku predchádzajúcich súdnych rozhodnutí
zostala len suma 3.047,40 €. Žalobkyňa podľa jeho názoru podaným odvolaním sa nijako nevyjadrila
k právnemu posúdeniu vznesenej námietky premlčania tak, ako ju vyhodnotil súd prvého stupňa.
Tvrdenie o sprenevere sumy 458.000,-Sk zo strany svojho otca označil za klamstvá. S poukazom na
okolnosti, za akých pôvodne sporná nehnuteľnosť bola kupovaná právnym predchodcom žalobkyne a

jeho otcom uviedol, že aj pôvodná nájomná zmluva bola uzavretá s ním práve preto, že spoluvlastníkom
nehnuteľnosti mal byť aj jeho otec, ktorý spolufinancoval jej kúpu, a preto požadovanie úhrady
nájomného od neho odporuje dobrým mravom.

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda
senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie,

c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

d) to vyžaduje verejný záujem.

Podľa ods. 2 cit. ust. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (214 ods. 2 O.s.p., keďže v
posudzovanej veci nejde o žiadny z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p.), za dodržania podmienok
stanovených v § 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bez nariadenia
pojednávania bolo riadne oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach a to v rozsahu
vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O.s.p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. lebo z hľadísk

uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s

odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Žalobkyňa podľa obsahu odvolania tvrdila, že v konaní došlo „k vadám § 221 ods. d/“. Zrejme išlo z jej
strany o poukaz na § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p., v zmysle ktorého súd rozhodnutie zruší, len ak v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie. Táto námietka
nie je náležitá, keďže odvolaciemu súdu nie je známe, aby už v tejto veci bolo právoplatne rozhodnuté

alebo aby v tej istej veci sa už prv začalo iné konanie. Je však potrebné poukázať na fakt, uvedený už
vyššie, že právoplatne bolo rozhodnuté (rozsudkom Okresného súdu Košice II 19C/17/2009-15 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Košiciach 2Co/25/2012-84 o zamietnutí žaloby nad sumu 3.047,40 €,
alebo inak povedané, že predmetom konania zostala už len suma 3.047,40 € a len o tejto už mohol súd
prvého stupňa aj rozhodovať.

Z obsahu odvolania žalobkyne, ktoré sa však vo veľkej miere týka vzťahov jej nebohého manžela
T. P. a otca žalovaného, ktoré nemajú právny význam pre prejednávanú vec je možné zistiť, že
žalobkyňa spochybňuje spôsob hodnotenia dôkazov vykonaný prvostupňovým súdom, ako aj jeho
právne posúdenie veci.Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by
skutkové zistenia súdu prvého stupňa nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Skutkový stav

bol objasnený v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie a správne skutkové zistenia boli prvostupňovým
súdom správne podradené pod hmotnoprávne predpisy a z nich vyvodené zodpovedajúce závery o
právach a povinnostiach účastníkov konania.

V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia žalovanej sumy za užívanie spornej
nehnuteľnosti za obdobie od 13.9.1995 do 31.7.1996. Správny je záver súdu prvého stupňa, že medzi
žalovaným a právnym predchodcom žalobkyne nikdy nebola uzavretá platná nájomná zmluva. V čase,

kedy právny predchodca žalobkyne T. P. a Ing. I. T. starší (otec žalovaného) so žalovaným dňa
11.10.1993 uzatvárali „zmluvu o prenájme“, prenajímatelia T. P. a O.. I. T. starší vlastníkmi nehnuteľnosti
na Z. K. Č.. XX R. P. neboli, a preto ju ani platne prenajať nemohli.

Ak by teda bolo preukázané, že žalovaný v žalovanom období v ktorom vlastníkom nehnuteľnosti na Z.
K. Č.. XX R. P. nepochybne bol už právny predchodca žalobkyne, sporný dom užíval, mohol sa na úkor

jeho vlastníka len bezdôvodne obohatiť.

Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného obohatí, musí obohatenie vydať.

Podľa§457Občianskehozákonníka,akjezmluvaneplatnáaleboakbolazrušená,jekaždýzúčastníkov
povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia

spočívajúceho v tom, že medzi zúčastnenými osobami chýba právny vzťah, ktorý by zakladal právny
nárok na predmetné plnenie. O obohatenie ide len vtedy, ak takýmto plnením dostal majetkovú hodnotu
ten, komu bolo plnené, takže v jeho majetku došlo buď k zvýšeniu aktivít alebo k zníženiu pasív,
prípadne sa jeho majetkový stav nezmenšil, hoci by sa tak za bežných okolností stalo. Plnením bez
právneho dôvodu je užívanie cudzej veci bez zmluvy o nájme či iného titulu oprávňujúceho užívať

cudziu vec. V takom prípade vzniká prospech tomu, kto realizuje užívateľské oprávnenie bez toho,
aby sa jeho majetkový prospech zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom,
ktorý zakladá právo vec užívať. Pretože taký užívateľ nie je schopný spotrebované plnenie v podobe
výkonu práva užívania cudzej veci vrátiť, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie peňažnou formou.
Majetkovým vyjadrením prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu je peňažná čiastka, ktorá

zodpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie obdobného predmetu
nájmu, a ktorú by nájomca za obvyklých okolností bol povinný platiť podľa nájomnej zmluvy. Z hľadiska
posúdenia otázky získania bezdôvodného obohatenia užívaním cudzej veci nie je významné, či a akým
spôsobom bolo užívanie veci konzumované a či bola držba veci majetkovo zhodnocovaná, teda, či
priniesla konzumentovi zisk.

S prihliadnutím na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného sa súd prvého stupňa z dôvodu
procesnej ekonómie správne zaoberal tým, či nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia bol uplatnený
včas. Keďže pôvodný žalobca žalobu na súde podal 10.12.1997, je nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia za obdobie od 13.9.1995 do 9.12.1995 premlčaný, ako to súd prvého stupňa v súlade s
právnou úpravou posúdil.

Do úvahy tak pripadal len nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 10.12.1995 do
31.7.1996 a pre úspech žaloby musela žalobkyňa preukázať, či a v akom rozsahu žalovaný v tejto
dobe nehnuteľnosť užíval a navrhnúť aj dostatočné dôkazy k výške prípadne získaného bezdôvodného
obohatenia.

Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou spojitosťou) v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. rozumieme

zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonanýchdôkazov. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné
bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie
dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu

zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý
nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

Podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa nepreukázala, či a v akom rozsahu sa žalovaný na jej
úkor bezdôvodne obohatil. Nebola vyvrátená obrana žalovaného, že v žalovanom období neužíval celú
domovú nehnuteľnosť, ale len jednu miestnosť v nej. K výške bezdôvodného obohatenia nenavrhla

žalobkyňa žiadne dokazovanie a pre dané účely nebolo možné vychádzať zo zabezpečeného
stanoviska realitnej kancelárie a mestskej časti P. D. (č.l. 87, 88 spisu 19C/573/1998 Okresného súdu
Košice II), keďže tieto sa vyjadrovali k výške priemerného nájmu v roku 2005, kým žalovaným obdobím
boli roky 1995 a 1996.

Žalobkyňa v ďalšom priebehu konania zostala pasívna a na výšku bezdôvodného obohatenia žiadne
iné dôkazy vykonať nenavrhla.

Okrem toho v zmysle zaužívanej súdnej praxe pri zisťovaní výšky bezdôvodného obohatenia
vzniknutého užívaním cudzej veci je možné prihliadať aj na neplatnú nájomnú zmluvu, ktorá ako listina
môže slúžiť ako dôkazný prostriedok preukazujúci určité skutkové okolnosti, ako predmet nájmu a
výšku mesačného nájomného, pokiaľ sa ňou zmluvné strany riadili. Podľa (hoci neplatnej) nájomnej
zmluvy z 11.10.1993 mal žalovaný v spornej nehnuteľnosti užívať len jednu z miestností v dome a

ďalšie prislúchajúce priestory (kuchynku, sociálne zariadenie, chodbu) mal k dispozícii, avšak zaviazal
sa uhrádzať (pri inak dohodnutom bezplatnom užívaní) elektrickú energiu, plyn, vodu a ďalšie náklady.
Z vyjadrenia žalovaného (č.l. 145 spisu) pritom vyplynulo, že platil všetky náklady spojené s užívaním
(celého) domu, čo potvrdil aj svedok O.. I. T. starší (zápisnica o pojednávaní zo 17.3.2014), ktorý uviedol,
že žalovaný „uhrádzal všetky služby spojené s užívaním domu, aj keď užíval len jednu miestnosť“.

Keďže vzhľadom na okolnosti, za ktorých pôvodne financovali neúspešnú kúpu nehnuteľnosti na Z. K.
R. P. právny predchodca žalobkyne a otec žalovaného, ktorého nárok na náhradu škody uspokojený
preukázateľne nebol, je možné akceptovať aj úvahu súdu prvého stupňa o rozpore uplatňovaného
nároku s dobrými mravmi.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

ako vecne správny.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v súlade s § 224 ods. 4 O.s.p..

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení
účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.