Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Friday, February 6, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sža/5/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201443
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7014201443.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov

Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa: K.
R., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom R. F. F., štátna príslušnosť Alžírska, národnosť berberská, bez
cestovných dokladov, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnková
14, 078 01 Sečovce, zastúpený: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina,
proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Michalovce, ul. Ľudovíta Štúra 1,
071 01 Michalovce, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP-P07-ZVC-57-028/2014 zo dňa
20.11.2014, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10. decembra

2014 č. k. 3Sp/58/2014-37, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10. decembra 2014 č.
k. 3Sp/58/2014-37 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-P07-ZVC-57-028/2014 zo dňa
20.11.2014 z r u š u j e .

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy konania titulom náhrady trov právneho zastúpenia vo
výške 1 726,78 Eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám jeho právneho zástupcu Martina
Škamlu.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č. PPZ-
HCP-PO7-ZVC-57-028/2014 zo dňa 20.11.2014, ktorým bol navrhovateľ zaistený podľa § 88a ods. 1
písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon o pobyte cudzincov") zaistil navrhovateľa dňom 20.11.2014 o 13:00 hod. na čas potrebný na
rozhodnutie o jeho žiadosti o udelenie azylu, na 60 dní - do 18.01.2015 na účel zistenia tých skutočností,
na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä
ak existuje riziko jeho úteku a na výkon jeho zaistenia určil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov

v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce").

V dôvodoch svojho rozsudku krajský súd uviedol, že odvolacie námietky splnomocneného
zástupcu navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v
podrobnostiach a argumentácii dôvodov zaistenia poukázal na písomné odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil.Krajský súd neprihliadol na odvolaciu námietku, že pobyt navrhovateľa na území SR je oprávnený,
s poukazom na skutočnosť, že mu bol uložený rozsudkom okresného súdu trest vyhostenia, ktorého
výkon z dôvodu podania žiadosti o azyl bol prerušený, avšak tento trest vyhostenia je právoplatne

uložený. Poukázal tiež na to, že pobyt navrhovateľa na území SR nie je oprávnený tiež z dôvodu, že
navrhovateľ bol právoplatne administratívne vyhostený z územia SR rozhodnutím OCP PZ Bratislava
č. PPZ-HCP-BA6-3-092/2014-AV zo dňa 30.01.2014 s právoplatnosťou dňa 11.06.2014 so zákazom
vstupu do 11.06.2019. Táto skutočnosť bola práve dôvodom odsúdenia navrhovateľa podľa § 3, 4, 8
ods. 1 písm. c/ Trestného zákona za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia. Podanie žiadosti o

azyl nie je dôvodom na oprávnenosť pobytu takéhoto žiadateľa na území SR.

K odvolacej námietke, že voči navrhovateľovi sa nevedie konanie v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f/
Dohovoru o vyhostenie alebo vydanie, krajský súd poukázal na nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS
147/2013-50 zo dňa 09.10.2013. V zmysle bodu 7.3. „za súčasť „konania o vyhostení" na účely článku
5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru možno a treba považovať aj konanie o žiadosti osoby, o ktorej vyhostenie
ide, o udelenie azylu, ak takáto osoba takúto žiadosť podala. V tomto zmysle i ESĽP vo svojej judikatúre

uznáva za prípustné zaistenie i za situácie, že cudzinec požiadal v príslušnom štáte o azyl, na čas
vybavenia jeho azylovej žiadosti a obdobie konania o tejto žiadosti považuje za obdobie, kedy „prebieha
konanie o vyhostení" v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. V bode 8 Ústavný súd SR zdôraznil,
že „konanie o žiadosti o udelenie azylu možno považovať na účel článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru za
súčasť prebiehajúceho konania o vyhostenie, nie za jeho prekážku. To platí o to viac, že podľa názoru

Ústavného súdu SR možno rozumne predpokladať, že cudzinec, ktorému hrozí vyhostenie, spravidla
požiada o udelenie azylu, aby svoje vyhostenie oddialil".

V súvislosti so spochybňovaním relevancie citovanej judikatúry súd uznal, že opakovaná citácia
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/52/2008, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 32Sp/87/200-57 (so zrejmou nepresnosťou) sa nevzťahuje na prípady, posudzované

podľa ustanovenia § 88a zákona o pobyte cudzincov, ktorého aplikácia je podmienená existujúcou
žiadosťou o azyl pred vydaním takéhoto rozhodnutia, nie až následne počas doby zaistenia. Zdôraznil
však, že citácia judikatúry v širšom kontexte nespôsobuje nedôvodnosť a nezákonnosť rozhodnutia o
zaistení, ak sa cituje ďalšia judikatúra vzťahujúca sa na individuálny prípad.

Za nedôvodnú považoval súd námietku vytýkajúcu nemožnosť vyjadrenia sa k podkladom rozhodnutia,

keď pripomenul, že z administratívneho spisu odporcu a jeho vyjadrenia je zrejmé, že počas konania
bol na žiadosť účastníka konania - odporcu, pred spísaním zápisnice o podaní vyjadrenia telefonicky o
tomto úkone vyrozumený advokát, ktorý uviedol, že počas konania sa na OCP PZ Michalovce nedostaví.

Súd sa nestotožnil s námietkou o zmätočnosti postupu odporcu, pričom poukázal na úplné znenie
splnomocneným zástupcom navrhovateľa neúplné citovaného rozkazu RÚHCP PZ č. 54/2013 v znení

rozkazu RÚHCP PZ č. 24/2014, a to v zmysle III. časti článku 4 ods. 11 písm. a/, v zmysle ktorého „Ak
Migračný úrad nerozhodne o žiadosti o udelenie azylu podľa § 11 ods. 1 alebo § 12 ods. 1 zákona o azyle
do 60 dní od začatia konania o udelenie azylu, ÚPZC vyrozumie policajný útvar o tom, že odpadol účel
zaisteniaaaksúnatodôvody,policajnýútvar,ktorýrozhodolozaisteníštátnehopríslušníkatretejkrajiny,
ho následne zaistí podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov a umiestni ho v ÚPZC". Navrhovateľ bol z

predchádzajúceho zaistenia, ako to už bolo uvedené, prepustený z tohto dôvodu a opätovne zaistený
za existencie dôvodu v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Podmienkou takéhoto
zaistenia je práve existencia vyhlásenia o žiadosti o azyl, čo bolo splnené, nakoľko odporca rozhodol o
opätovnom zaistení navrhovateľa dňa 20.11.2014 z dôvodu podanej žiadosti o azyl dňa 22.09.2014.

V súvislosti s odvolacím dôvodom týkajúcim sa zistenia skutočností, na ktorých je založená

navrhovateľova žiadosť o azyl, krajský súd uviedol, že zákon o azyle, ani zákon o pobyte cudzincov,
neukladajú ako podmienku zaistenia žiadosť Migračného úradu, či dopytovanie sa Migračného úradu
zo strany odporcu, či je potrebné zaistenie navrhovateľa. Zákonným dôvodom je predchádzajúce
konanie navrhovateľa, ktorý už ôsmykrát požiadal o azyl a z viacerých dôvodov a to aj z dôvodov
opustenia pobytového tábora a územia SR, nebolo možné rozhodnúť o jeho žiadostiach v merite

veci, keďže prevažne dochádzalo k zastaveniu konania. Týmto odôvodnením odporcu v napadnutom
rozhodnutí považoval krajský súd za nedôvodnú odvolaciu námietku o nepreskúmateľnosti rozhodnutia
pre nedostatok dôvodov.Krajský súd nezohľadnil ani námietku navrhovateľa vytýkajúcu zmätočnosť rozhodnutia z dôvodu, že
podľa jeho názoru mal odporca podľa uvádzaných dôvodov zaistiť navrhovateľa v zmysle § 88a ods.
1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. Podľa názoru súdu prvého stupňa bol postup odporcu správny,

pričom sa náležité zaoberal aj rizikom úteku, ktoré je náležitosťou ustanovenia § 88a ods. 1 písm.
b/ zákona o pobyte cudzincov a jednou z podmienok zákonného zaistenia. Vzhľadom na uvádzané
skutočnosti, krajský súd považoval za nedôvodnú tiež námietku ohľadom článku 5 ods. 1 písm. f/
Dohovoru o zákonnosti zaistenia z hľadiska jeho efektívnosti a účelnosti.

Vsúvislostisnámietkamiohľadnerizikaútekuačaszaisteniakrajskýsúdpoukázalnadôvodyuvedenév

napadnutom rozhodnutí a na predchádzajúce konania navrhovateľa v súvislosti s podanými žiadosťami
o udelenie azylu. Zdôraznil, že v danom prípade sa jedná o ôsmu žiadosť o udelenie azylu. odporca
správne zohľadnil predchádzajúcu dobu zaistenia a vo svojom rozhodnutí neprekročil zákonnú lehotu
šiestich mesiacov.

II.

Odvolanie navrhovateľa

Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom navrhol napadnutý rozsudok
zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu navrhol zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Súčasne navrhol,
aby odvolací súd nariadil okamžité prepustenia navrhovateľa zo zaistenia.

Namietal, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru, že postup odporcu,
ktorým pozbavil navrhovateľa osobnej slobody bol v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Záver súdu

prvého stupňa o tom, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa nie je zmätočné a nezrozumiteľné
nie je správny, nakoľko odporca nemal ani ustálené, čo je vlastne účelom zaistenia odporcu, keďže
sa mylne domnieval, že týmto účelom je riziko úteku odporcu. Súd vyhodnotil ako vecne správne
rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa aj napriek tomu, že výrok a jeho odôvodnenie sú v
očividnom rozpore. Súd potom dospel k nesprávnemu záveru, že dôvodom zaistenia navrhovateľa podľa

§ 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je jeho predchádzajúce správanie, aj napriek tomu,
že dôvodom zaistenia podľa tohto ustanovenia je potreba zistenia skutočností, týkajúcich sa azylového
konania navrhovateľa, ktorá však nebola odporcom nijako odôvodnená.

Pripomenul, že pokiaľ krajský súd poukázal na nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 9.10.2013, navrhovateľ bol zaistený podľa § 88a

ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov za účelom zistenia skutočností, na ktorých je založená jeho
žiadosť o udelenie azylu a je zrejmé, že jeho zaistenie nikdy nemôže viesť k jeho vyhosteniu a v čase
vydania predmetného nálezu zákon o pobyte cudzincov neobsahoval ustanovenie § 88a, ktoré obsahuje
podmienky zaistenia žiadateľa o azyl.

Navrhovateľ trval na námietke zmätočnosti rozhodnutia spočívajúcej v neustálení účelu zaistenia a

v rozpore výroku s odôvodnením s tým, že súd prvého stupňa touto námietkou vôbec nezaoberal. Z
rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa nepochybne vyplýva, že odôvodnenie tohto rozhodnutia
je v rozpore s jeho výrokom. Je síce pravdou, že odporca sa môže zaoberať rizikom úteku, ktorého
existencia je podmienkou pre zaistenie navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte
cudzincov, avšak v rozhodnutí odporcu o zaistení navrhovateľa sa odporca nikde nezaoberá účelom,

pre ktorý bol navrhovateľ zaistený, a teda aké skutočnosti o navrhovateľovej žiadosti o azyl je potrebné
zistiť, prípadne, ako vôbec správny orgán dospel k záveru, že takéto skutočnosti je potrebné zistiť.

Rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa je zmätočné a nezrozumiteľné nielen z dôvodu, že jeho
výrok je v rozpore s jeho odôvodnením, ale aj z dôvodu, že odporca ani nemal ustálené, čo je vlastne
účelom zaistenia navrhovateľa, keďže v rozhodnutí o zaistení uviedol, že prehodnocoval aj skutočnosť,

či trvá účel zaistenia, t. j. či trvá riziko úteku účastníka konania.

Súd prvého stupňa túto vážnu vadu rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa v napadnutom
rozsudku len „ospravedlnil" tým, že riziko úteku je jednou z podmienok, ktoré je odporca povinný
skúmať pri zaistení navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b). Takýto postup je neprípustný. Navyše,
z rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa vyplýva, že odporca sa nezaoberal „aj rizikom útekunavrhovateľa", tak ako to uvádza súd prvého stupňa, ale zaoberal sa len rizikom úteku navrhovateľa,
ktoré však samo o sebe nie je dôvodom na jeho pozbavenie osobnej slobody podľa § 88a ods. 1 písm.
b) zákona o pobyte cudzincov.

Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu o zaistení
navrhovateľa nie je zmätočné. Z rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa pre jeho zmätočnosť
nemožno zistiť, z akého dôvodu bol navrhovateľ zaistený.

Navrhovateľ zdôraznil, že účel zaistenia - riziko úteku nie je zákonným dôvodom zaistenia, tým môže
byť len potreba zistenia skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu. Poukázal na to, že

už v podanom opravnom prostriedku namietal, že z rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa vôbec
nevyplýva, ako odporca dospel k záveru, že navrhovateľa bolo potrebné zaistiť podľa § 88a ods. 1 písm.
b), teda za účelom zistenia skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o azyl.

Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý k tejto námietke v napadnutom rozhodnutí uviedol, že
zákon o azyle a ani zákon o pobyte cudzincov, neukladajú ako podmienku zaistenia žiadosť Migračného
úradu, či dopytovanie sa Migračného úradu zo strany odporcu, či je potrebné zaistenie navrhovateľa.

Zákonným dôvodom na zaistenie navrhovateľa je podľa súdu prvého stupňa predchádzajúce konanie
navrhovateľa, ktorý už ôsmykrát požiadal o azyl a z viacerých dôvodov, a to aj z dôvodu opustenia
pobytového tábora a územia SR, nebolo možné rozhodnúť o jeho žiadosti v merite veci.

Ak by bol záver súdu prvého stupňa správny, mohlo by dochádzať k svojvôli na strane správneho
orgánu, ktorý by mohol pozbaviť osobnej slobody každého cudzinca, ktorý je žiadateľom o azyl, a to bez

akejkoľvek potreby toto rozhodnutie v časti účelu zaistenia náležite odôvodniť.

Súd dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu nie je zmätočné, a tak je zrejmé, že účelom zaistenia
navrhovateľa bolo zistenie skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu. Napadnuté
rozhodnutie neobsahuje žiadnu zmienku o aktuálnom azylovom konaní, okrem uvedenia skutočnosti, že
navrhovateľ požiadal dňa 22.9.2014 o azyl. Takýto postup je o to viac zarážajúci, že navrhovateľ pred

vydaním rozhodnutia o zaistení odporcu absolvoval pohovor v rámci azylového konania.

Záver súdu prvého stupňa o tom, že zákonným dôvodom na zaistenie navrhovateľa podľa § 88a ods.
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je jeho predchádzajúce správanie - opustenie azylového tábora
nie je správny, nakoľko existencia rizika úteku je len podmienka, ktorá musí pri aplikácií § 88a ods. 1
písm. b) zákona o pobyte cudzincov pristúpiť k zákonnému dôvodu zaistenia - zistenie skutočnosti, na

ktorých bola založená navrhovateľova žiadosť o udelenie azylu.

Z uvedeného navrhovateľ vyvodil, že súd nesprávne právne posúdil vec, pretože vyhodnotil ako
správne rozhodnutie, ktoré vôbec neobsahuje odôvodnenie účelu zaistenia a dospel k záveru, že
zákonným dôvodom zaistenia navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov
je predchádzajúce správanie navrhovateľa a nie potreba zistenia skutočností, na ktorých je založená

navrhovateľova žiadosť o udelenie azylu.

Navrhovateľ trval na námietke vytýkajúcej neefektívnosť zaistenia vzhľadom na dĺžku lehoty zaistenia.
Poukázal na to, že pokiaľ súd prvého stupňa k tejto námietke navrhovateľa ohľadne času zaistenia
uviedol, že odporca správne zohľadnil predchádzajúcu dobu zaistenia a vo svojom rozhodnutí
neprekročil zákonnú lehotu šiestich mesiacov, on v podanom opravnom prostriedku navrhovateľ

nenamietal, že by odporca pri stanovení dĺžky zaistenia prekročil zákonnú lehotu 6 mesiacov, ale
namietal že vzhľadom na dĺžku lehoty zaistenia nemôže byť jeho zaistenie efektívne. Súd prvého stupňa
sa touto námietkou v napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal.

III.

Vyjadrenie odporcu

Vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľ zaujal stanovisko k jednotlivým odvolacím námietkam.K námietke, že zaistenie v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru odporca konštatoval, že cieľom
zaistenia účastníka konania ako žiadateľa o azyl bolo zistenie skutočností, na ktorých bola založená
žiadosť o udelenie azylu, ktoré by nebolo možné bez zaistenia získať, najmä ak existuje riziko jeho

úteku a nie vyhostenie účastníka konania ako to uvádza v druhom odseku tohto oddielu právny
zástupca účastníka konania. Správny orgán má za to, že riziko úteku účastníka konania je značné a
je preukázané samotným konaním účastníka konania, keďže bol odsúdený za prečin marenia výkonu
úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, nakoľko nerešpektoval uložené
administratívnevyhostenieazákazvstupunaúzemieSlovenskejrepublikyanevycestovalzoSlovenskej

republiky. Taktiež na území Slovenska požiadal o udelenie azylu celkovo osemkrát, pričom azyl mu
udelený nebol. Ďalej k námietke uvedenej v tomto oddiely musí správny orgán uviesť, že sa stotožňuje s
názorom Krajského súdu Košice, ktorý je vyjadrený v druhom a treťom odseku na strane 6 napadnutého
rozsudku.

K námietkam zmätočnosti rozhodnutia spočívajúcej v neustálení účelu zaistenia a v rozpore výroku s
odôvodnením odporca uviedol, že nesúhlasí s tvrdením právneho zástupcu účastníka konania, nakoľko

správny orgán rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia a výrok tohto
rozhodnutia je dostatočne odôvodnený. Správny orgán má za to, že Migračný úrad zisťuje skutočnosti
ohľadom žiadosti o udelenie azylu účastníka konania počas celého konania až do vydania meritórneho
rozhodnutiavovecižiadostioudeleníazylu.Ďalejsprávnyorgánzastávanázor,žedostatočnepreukázal
riziko úteku účastníka konania v napadnutom rozhodnutí, ktoré je taktiež potrebné v odôvodnení

preukázať.

Správny orgán ďalej uviedol, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia necitoval ustanovenie § 88a
ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov a poukázal aj na možnú alternatívu, prečo účastník
konania mohol podať žiadosť o udelenie azylu, keďže v predchádzajúcom období sa dopustil trestného
činu marenia výkonu úradného rozhodnutia, že nerešpektoval uložené administratívne vyhostenie z

územia Slovenskej republiky a snažil sa vyhnúť tomuto vyhosteniu, keďže nevycestoval do domovskej
krajiny. Trval na tom, že dôvod zaistenia účastníka konania je uvedený vo výrokovej časti napadnutého
rozhodnutia, pričom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je výrok podľa názoru správneho orgánu
aj dostatočne odôvodnený a preto správny orgán považuje napadnuté rozhodnutie za správne.

V súvislosti s námietkami týkajúcimi sa účelu zaistenia t. j., že riziko úteku nie je zákonným dôvodom

zaistenia, tým môže byť len potreba zistenia skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie
azylu správny orgán konštatoval, že účastník konania nie je dôveryhodnou osobou, keďže v minulosti
mu bola daná možnosť na spoluprácu s orgánmi pri žiadostiach o azyl, pričom nespolupracoval a
opakovane svojvoľne opustil azylový tábor a v nedávnej minulosti sa dopustil prečinu marenia výkonu
úradného rozhodnutia z dôvodu, že nerešpektoval uložené administratívne vyhostenie a zákaz vstupu.

Účastník konania v predchádzajúcej dobe požiadal o azyl na území Slovenskej republiky osemkrát,
pričom niekoľkokrát porušil azylovú procedúru. V priebehu tohto konania už bolo zastavené aj posledné
ôsme konanie o udelení azylu. Ak by bol účastník konania dôveryhodnou osobou správny orgán by
nepovažoval zaistenie účastníka konania v konaní o udelení azylu za potrebné a umiestnil by účastníka
konania v azylovom tábore v Humennom, avšak správny orgán sa rozhodol zaistiť účastníka konanie

z dôvodu, že na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ako je
to uvedené aj v ustanovení § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, čo je podľa názoru správneho
orgánu dostatočne preukázané doterajším konaním účastníka konania. V danom prípade ide o zaistenie
účastníka konania, ktorému bol uložený trest vyhostenia na základe právoplatného rozsudku súdu,
ktorého výkon bol pozastavený pokiaľ sa nerozhodne vo veci jeho žiadosti o udelenie azylu. Tu musí

správny konštatovať, že je viazaný rozsudkom súdu, ktorým bol účastníkovi konania uložený trest
vyhostenia a správny orgán je povinný nariadený trest vykonať.

Zákonným dôvodom zaistenia účastníka konania je potreba zistenia skutočností, na ktorých je založená
jeho žiadosť o udelenie azylu, avšak právny zástupca účastníka konania stále hľadí na svojho klienta ako
keby bol bezúhonnou osobou aj napriek tomu, že sa dopustil na území SR trestného činu a taktiež, že z

doterajších konaní o jeho žiadosti o udelenie azylu až v štyroch prípadoch bolo konanie zastavené alebo
bola žiadosť zamietnutá z dôvodu, že účastník konania nejakým spôsobom porušil azylovú procedúru.

Ďalej odporca uviedol, že skutočnosti, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu nie je len
vykonanie vstupného pohovoru ako sa domnieva právny zástupca účastníka konania a právny zástupca
účastníka konania by mal vedieť, že každý orgán pred vydaním meritórneho rozhodnutia musí zistiťskutkový stav veci a zaobstarať dôkazy či už v prospech alebo v neprospech účastníka konania
pre vydanie rozhodnutia, a preto správny orgán zastáva názor, že skutočnosti ohľadom žiadosti
účastníka konania o udelenie azylu zisťuje Migračný úrad až do vydania meritórneho rozhodnutia, nielen

vykonaním vstupného pohovoru ako sa domnieva právny zástupca účastníka konania.

Odporca navrhol odvolanie zamietnuť a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.

IV.

Argumentácia rozhodnutia odporcu

Z rozhodnutia odporcu vyplýva, že dňa 09.09.2014 v čase o 19:40 hod. bol účastník konania
kontrolovaný hliadkou Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné na ulici Mierovej v Humennom, kde

počas kontroly nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť. Príslušným informačným
systémom v MV SR bolo zistené, že na územie SR má zakázaný vstup do 11.06.2019 rozhodnutím o
administratívnom vyhostení z územia SR, vydaným Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru
Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-3-092/2014-AV zo dňa 30.01.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
11.06.2014. Dňa 10.09.2014 bolo Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Michalovce (ďalej

len „OCP PZ Michalovce") vznesené obvinenie za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa §
348 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona, pre ktorý bol dňa 12.09.2014 trestným rozkazom Okresného súdu
Humenné sp. zn. OT/68/2014 odsúdený na trest odňatia v trvaní 6 mesiacov, s určením skúšobnej doby
v trvaní dvoch rokov a zároveň podľa § 65 ods. 1, 3 Trestného zákona mu bol uložený trest vyhostenia
na tri roky.

Po spísaní zápisnice o podaní vyjadrenia bolo vydané rozhodnutie o zaistení účastníka konania č. PPZ-
HCP-PO7-ZVC-57-008/2014 podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a navrhovateľ bol
umiestnený v ÚPZC Sečovce. Dňa 22.09.2014 podal navrhovateľ žiadosť o udelenie azylu na území
SR. Nakoľko vo veci žiadosti o udelenie azylu účastníka konania nebolo rozhodnuté v lehote do 60 dní,
správny orgán postupoval v zmysle III. časti článok 4 odsek 11 písmeno a/ rozkazu RÚHCP-V-PZ č.

24/2014 a vydal príkaz na prepustenie účastníka konania, nakoľko odpadol účel zaistenia.

Dňa 20.11.2014 bol účastník konania predvedený na OCP PZ Michalovce v súvislosti s výkonom trestu
vyhostenia a za prítomnosti tlmočníka sa vyjadril v Zápisnici o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-PO7-
ZVC-57-025/2014, ktorá tvorí podklad pre vydané rozhodnutie.

Odporca pri rozhodovaní o zaistení vychádzal z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zo dňa

30.05.2013 vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11, Dohovoru o právnom postavení utečencov z
roku 1951 v znení protokolu z roku 1967, Smernice Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne
normy pre prijímanie žiadateľov o azyl, Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.
júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované
znenie), Charty základných práv Európskej únie, Všeobecnej deklarácie o ľudských právach. Ďalej sa

odporca riadil aj výrokom Najvyššieho súdu SR č. 8Sža 52/2008, že žiadosť o udelenie azylu nezakladá
dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení.

Správny orgán svoje rozhodnutie odôvodnil ďalej tým, že účastník konania svojou žiadosťou sleduje
jednak oddialenie výkonu trestu vyhostenia jeho osoby z územia SR a jednak má snahu dostať sa do
azylového tábora s voľným režimom, a to využiť na útek, nakoľko účastník konania žiadal o azyl na

území SR celkovo osemkrát, z toho konanie bolo v siedmych prípadoch zastavené a posledné ôsme
konanie práve prebieha. Informácie získal správny orgán z informačného systému MV, z ktorého výpis
tvorí prílohu spísanej zápisnice č. PPZ-HCP-PO7-57-025/2014 zo dňa 20.11.2014. V dvoch prípadoch
boli žiadosti účastníka konania zamietnuté ako zjavne neopodstatnené z dôvodu, že účastník konania
v jednom prípade uviedol nepravdivé údaje v konaní o azyle - zmenil si identitu, v druhom prípade

nespolupracoval s ministerstvom, opakovane a bez závažných dôvodov sa nedostavil na pohovor, čím
znemožnil posúdenie žiadosti. V jednom prípade bol azyl neudelený z dôvodu, že účastník konania
nesplnil podmienky na udelenie azylu. V ostatných štyroch prípadoch boli konania o azyl zastavené,
jedenkrát z dôvodu, že účastník konania opustil územie SR, jedenkrát z dôvodu, že sa účastník konania
bez priepustky viac ako sedem dní zdržiaval mimo azylového zariadenia a dvakrát z dôvodu, že sa

v konaní o azyl účastníka konania už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne
neopodstatnená a skutkový stav už sa podstatne nezmenil. Správny orgán tiež poukázal na skutočnosť,že v Schengenskom informačnom systéme má účastník konania uložený zákaz vstupu na územie
Švajčiarska zo dňa 31.08.2012 a preto správny orgán konštatoval, že je zrejmé, že riziko úteku účastníka
konania je veľké, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že sa dopustil na území SR úmyselnej trestnej

činnosti, za ktorú bol právoplatne odsúdený. Správny orgán teda konštatoval, že je preukázané, že
existuje riziko opätovného úteku účastníka konania z územia SR.

Pri dĺžke zaistenia účastníka konania policajný útvar prihliadol na § 20 zákona o azyle, keďže účastník
konania podal žiadosť o udelenie azylu dňa 22.09.2014, od podania žiadosti už uplynulo 60 dní a preto
rozhodol o lehote zaistenia 60 dní, vzhľadom na dĺžku konania pred Migračným úradom, aj s lehotou

na podanie opravného prostriedku.

Na záver správny orgán citoval § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov a poukázal tiež na povinnosť
správneho orgánu v zmysle § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov skúmať po celý čas zaistenia
štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

V.

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 250l ods. 1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných
prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam

správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené
inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s
výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyakosúdodvolací(§10ods.2OSP)preskúmalnapadnutérozhodnutie
krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák.

č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutiabolzverejnenýnaúradnejtabulisúduanainternetovejstránkeNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 6. februára 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3
OSP).

V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov,
preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so

všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne
posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie
azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, na účel
zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia

nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

Podľa § 88a ods. 2 cit. zákona žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný,
pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku
1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o
udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4.Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie
stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník
tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený

pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.

Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie
štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie
štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle'“) nie je zaistením štátneho
príslušníka tretej krajiny dotknuté.

Podľa § 250l ods. 2 OSP Pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie
druhej hlavy s výnimkou § 250a .

Podľa § 250j ods. 1 OSP ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z
dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len "v medziach žaloby") dospel k záveru, že rozhodnutie a postup
správnehoorgánuvmedziachžalobysúvsúladesozákonom,vyslovírozsudkom,žesažalobazamieta.

Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil

správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Podľa názoru odvolacieho súdu sa citovanými ustanoveniami odporca dostatočne neriadil a súd prvého
stupňa vytýkané pochybenia v intenciách podaného odvolania náležite nevyhodnotil.

Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že odporca svoj postup oprel o dôvody zaistenia vyplývajúce

ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b/, jeho povinnosťou preto bolo v odôvodnení svojho rozhodnutia
zaoberať sa preukázaním splnenia tam uvedených predpokladov.

Vzhľadom na to, že odporca svoj postup pri zaistení navrhovateľa oprel o ustanovenie § 88a ods. 1
písm. b/ zákona bolo potrebné v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa preukázaním splnenia podmienok
vyplývajúcich z citovaného ustanovenia.

Z obsahu citovaného ustanovenia je zrejmé, že účelom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia
je zistenie skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia
nebolo možné získať. V rozpore s uvedeným však vyznieva konštatovanie odporcu v odôvodnení
jeho rozhodnutia (č. l. 21 súdneho spisu) o tom, že „správny orgán prehodnocoval aj skutočnosť, či
trvá účel zaistenia t. j. či trvá riziko úteku účastníka konania“, čo vzhľadom na to, že takýto dôvod

nepredstavuje samostatný účel zaistenia žiadateľa o azyl v zmysle § 88a zákona o cudzincoch,
nepochybne vyvoláva pochybnosti o dostatočnom ustálení si predmetu konania zo strany správneho
orgánu. Takéto pochybenie v spojení s neprehľadnosťou kontextu rozhodnutia z hľadiska relevantnosti
použitej argumentácie citovaním právnych a politických dokumentov bez naznačenia priamej súvislosti
k použitým zákonným dôvodom zaistenia (na ktorú poukázal aj súd prvého stupňa v súvislosti s citáciou

judikatúry) a chronológii prípadu vykazuje znaky zmätočnosti a tým nepreskúmateľnosti rozhodnutia, čo
nemalo ujsť pozornosti súdu prvého stupňa a krajský súd mal na túto vadu prihliadnuť aj bez námietok
navrhovateľa, pretože uvedená vada mala nepochybne vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Vychádzajúc z uvedeného nemala teda v záujme presvedčivosti rozhodnutia odporcu o zaistení
v jeho odôvodnení absentovať zmienka o takých skutočnostiach, ktoré by naplnenie citovaného

zákonného účelu zaistenia dostatočne zrozumiteľne odôvodňovali, napr. na základe čoho vyvstalapotrebazisťovaniaskutočnostítýkajúcichsajehožiadostioazyl,čiišloosúčinnosťsMigračnýmúradom,
prípadne na aké skutočnosti malo byť zisťovanie vykonané resp. aké úkony si takéto zisťovanie ešte
vyžiada, najmä ak je zrejmé, že navrhovateľ potom čo požiadal o azyl už dňa 22.09.2014 absolvoval v

azylovom konaní vstupný pohovor.

Z obsahu citovaného zákonného ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona okrem iného vyplýva,
že žiadateľa o udelenie azylu možno zaistiť, ak na dosiahnutie účelu nie je možné využiť iné menej
závažnéprostriedky.Okremtoho,žerozhodnutieodporcuneobsahujepresvedčivézdôvodneniepotreby
zisťovania akýchkoľvek ďalších skutočností okrem tých, na ktoré bol navrhovateľ už vypočutý pri

vstupnom pohovore v azylovom konaní dňa 22.09.2014, z rozhodnutia odporcu nevyplýva, na základe
čoho ustálil nemožnosť využitia menej závažných opatrení, v rámci ktorých by v prípade navrhovateľa
ako žiadateľa o azyl prichádzalo do úvahy v zmysle zákona o azyle (§ 23 ods. 3 písm. c/ resp. § 23a
ods. 1 zákona č. 48/2002 Zb.) zdržiavanie sa v azylovom zariadení bez možnosti udelenia priepustky,
čím sa správny orgán nezaoberal, resp. z odôvodnenia jeho rozhodnutia to nevyplýva.

Záver správneho orgánu o potrebe zaistenia navrhovateľa zdôvodnený predovšetkým rizikom úteku z

dôvodu právoplatného odsúdenia (za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia o administratívnom
vyhostení č. l. 21 súdneho spisu) a odvolaním sa na skutočnosť, že štátni príslušníci tretích krajín
často krát účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a ak policajný útvar nerozhodne o ich zaistení a
umiestnenívútvarepolicajnéhozaisteniaprecudzincov,taktítoibavovýnimočnýchprípadochabsolvujú
kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt po území

členských štátov nie je možné monitorovať je z hľadiska legitímnej požiadavky na individuálny prístup
pri hodnotení dôvodov zaistenia dotknutej osoby zrejme nedostatočný a nepresvedčivý, najmä ak je
tento záver spochybnený právnym zástupcom navrhovateľa preukazovaním skutočnosti, že navrhovateľ
sa zdržiaval na území Slovenskej republiky aj po vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení
a prepustení z predchádzajúceho zaistenia a účelovo bol zaistený v bezprostrednej blízkosti tábora

žiadateľov o azyl v Humennom.

Okrem uvedeného treba pripomenúť, že konštatovanie odporcu v odôvodnení rozhodnutia, že
navrhovateľ svojou žiadosťou o azyl sleduje jednak oddialenie výkonu trestu vyhostenia z územia
Slovenskej republiky a snahu dostať sa do azylového tábora, ktorý má voľný režim pohybu, ktorý by
využil na útek ako aj skutočnosť, že predmetnému zaisteniu navrhovateľa bezprostredne predchádzalo

predvedenie navrhovateľa v súvislosti s trestom vyhostenia (dňa 20.11.2014), nasvedčuje inému účelu
zaistenia - zaisteniu štátneho príslušníka tretej krajiny, zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo
písm. b/ a ktorý podal žiadosť o udelenie azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť
o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie v zmysle § 88a
ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, ktoré však v tomto prípade nebolo správnym orgánom

aplikované ako zákonný dôvod zaistenia. Uvedená argumentácia predstavujúca odklon od (v konaní)
relevantných dôvodov, na základe ktorých bol navrhovateľ v danom prípade zaistený (ktoré však v
rozhodnutí absentujú resp. sú zdôvodnené nedostatočne) len nasvedčuje záveru o zmätočnosti a z toho
vyplývajúcej nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia.

V tejto súvislosti je treba zdôrazniť, že vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia

nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením resp. doplňujúcim vyjadrením odporcu
a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať resp. absentujúce
argumenty odporcu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť odporca,
ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita
presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho

orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov.

Odvolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo
v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia dokonca zbavenie jeho slobody. Ide
teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť
prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov

alebo predovšetkým ústavným poriadkom SR. Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd jeosobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v
súlade s konaním stanoveným zákonom.... (písm. f/) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody
osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie
o vyhostenie alebo vydanie, (tiež čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
a čl. 6 Listiny základných práv Európskej únie).

Zo všetkých zmienených právnych dokumentov podľa najvyššieho súdu vyplýva zákaz svojvoľného

zbavenia či obmedzenia osobnej slobody.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry
ESĽP môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo vyhosťovacia
väzba) prebehnúť jednak iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí
mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo

iného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom
vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie
či vydanie (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.6.1996 Amuur proti Francúzsku, zo dňa 5.2.2002 Čonka
a další proti Belgicku, zo dňa 27.11.2003 Shamsa proti Poľsku, zo dňa 25.1.2005 Singh proti ČR, zo
dňa 27.1.2008 Rashed proti ČR, zo dňa 12.2.2009 Nolan a ostatní proti Rusku, zo dňa 19.2.2009 A. a

ostatní proti Spojenému kráľovstvu).

Rovnako podľa čl. 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných
normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych
príslušníkoch tretích krajín (ďalej len smernica 2008/115/ES“) môžu členské štáty zaistiť iba štátneho
príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo

o výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny
príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje.
K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné
dostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia.

Akékoľvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou

učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Pokiaľ sa ukáže, že reálny predpoklad pre vyhostenie
alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať alebo prestali existovať podmienky
uvedené v odst. 1, stráca zaistenie odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená
(čl. 15 ods. 4 smernice 2008/115/ES).

Podľa Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú členské

štáty použiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a stanovuje
poradie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa.

Najvyšší súd preto upozorňuje na nutnosť eurokonformného výkladu zákona o pobyte cudzincov práve
s ohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do vnútroštátnych
právnych noriem.

Podľa Smernice Parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a
postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene
zdržiavajú na ich území (podľa jej preambuly) v súlade so Smernicou Rady 2005/85/ES z 1. decembra
2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia
utečenca by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v členskom štáte, nemal považovať

za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo účinnosťrozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa
o azyl.

Z ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle vyplýva, že žiadateľ o azyl je počas konania o udelenie

azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis
neustanovuje inak.

Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa k záveru, že námietky
navrhovateľa boli spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu, neboli teda
splnené predpoklady na jeho potvrdenie súdom prvého stupňa a preto odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zrušil (§ 250ja ods. 3 OSP).

Odvolací súd nerozhodol o povinnosti bezodkladne prepustiť navrhovateľa z dôvodu, že z pripojeného
administratívneho spisu odporcu ako aj z jeho vyjadrenia k odvolaniu z 22.01.2015 je zrejmé, že
navrhovateľ bol dňa 12.01.2015 na základe príkazu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-00/2015 na prepustenie
zo zaistenia / realizovaného napadnutým (preskúmavaným) rozhodnutím odporcu/ prepustený z
dôvodu, že zanikol účel zaistenia, teda takýto výrok by bol v predmetnom preskúmavacom

konaní nadbytočný, keďže zamýšľané účinky podaného opravného prostriedku (návrhu na zrušenie
napadnutého rozhodnutia) nastali inak. Z rovnakého dôvodu nerozhodol ani o vrátení veci odporcovi
na ďalšie konanie.

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 250k ods. 1
OSP v spojení s § 224 ods. 1 a 2 OSP, § 246c ods. 1 vety prvej OSP a § 250l ods. 2 OSP tak, že

v konaní úspešnému navrhovateľovi priznal ich náhradu vo výške 1 726,68 € podľa vyčíslenia jeho
právneho zástupcu, v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhl.“). Trovy konania
tvoria trovy právneho zastúpenia vo výške 1 726,68 €.

Trovy právneho zastúpenia pozostávajú:

- z odmeny za 5 úkonov právnej služby

1. prevzatie a príprava zastúpenia (§ 13a ods. 1 písm. a) vyhl.) 134 €

2. podanie opravného prostriedku (§ 13a ods. 1 písm. c) vyhl.)

134 €

3. porada s klientom (§ 13a ods. 1 písm. b) vyhl.)

134 €

4. účasť na pojednávaní pred krajským súdom (§ 13a ods. 1 písm. d) vyhl.) 134 €

5. podanie odvolania (§ 13a ods. 1 písm. c) vyhl.) 139,83 €

- k nim prislúchajúcich režijných paušálov (§ 16 ods. 3 vyhl.), 4 x 8,04 €, 1 x 8,39 €

40,55 €

- cestovných nákladov (§ 16 ods. 4 vyhl.)

1. porada s klientom (7,7l/100 km za 566 km pri cene 1,480 Eur/l, t. j. 43,582 x 1,480 = 64,50 Eur +
0,183 x 566 km, t.j. 64,50 + 103,58 ) 168,08 €

2. pojednávanie (7,7l/100 km za 514 km pri cene 1,488 Eur/l, t. j. 39,57 x 1,488 = 58,38 Eur + 0,183 x
514 km., t.j. 58,38 + 94,06 ) 152,44 €- náhrady za stratu času (§ 17 ods. 1 vyhl.)

1. porada s klientom (13,40 Eur x 16 polhodín)

214,40 €

2. pojednávanie (13,40 Eur x 14 polhodín)

187,60€

- DPH 20% 287,78 €

Spolu: 1 726,68 €

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.