Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 15, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Sžo/39/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012203316
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zemková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1012203316.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD.

a zo sudkýň JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný
inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, so sídlom Prievozská 32, 827 99 Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SK/0241/99/2012 zo dňa 22. augusta 2012, konajúc o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 6S 388/2012-109 zo dňa 14. marca 2014,
jednomyseľne

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 6S 388/2012-109 zo dňa
14. marca 2014 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

NapadnutýmrozsudkomKrajskýsúdvBratislavepodľaustanovenia§250jods.1Občianskehosúdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. SK/0241/99/2012 zo dňa 22.08.2012, ktorým odmietol odvolanie žalobcu a
potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu. Potvrdeným rozhodnutím bola žalobcovi uložená pokuta
vo výške 10 000 € pre porušenie zákazu vyplývajúceho z § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o

ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) za to, že
žalobca pri uzavretí dvoch zmlúv o úvere dňa 13.07.2010 postupoval v rozpore s požiadavkami odbornej
starostlivosti, čím podstatne narušil ekonomické správanie spotrebiteľov vo vzťahu k poskytovanej
službe, čo mala za následok obmedzenie schopnosti urobiť rozhodnutie, ktoré by inak neurobili.
Žalovaný odôvodnil uloženie výšky pokuty okrem iného aj tým, že bolo prihliadnuté na skutočnosť, že
ide o opakované rovnaké protiprávne konanie.

Krajský súd po vykonaní súdneho prieskumu, vyhodnotiac zistený skutkový stav a námietky žalobcu,
dospel k rovnakým záverom ako žalovaný. Poukázal, že predmetom tohto konania bola výlučne len

výška pokuty (10 000 €) uložená žalobcovi, pričom skutok - porušenie zákazu nekalých obchodných
praktík žalobca v žalobe nenapáda. Podľa žalobcu, žalovaný nesprávne prihliadol pri určovaní výšky
pokuty na recidívu (opakované spáchanie správneho deliktu žalobcom), pričom v tomto prípade o
recidívu nešlo, ale uvedené konanie žalobcu je pokračovacím správnym deliktom. Z tohto dôvodu malpodľa žalobcu žalovaný uložiť v zmysle analógie s trestným právom len jednu pokutu, resp. mal uložiť
pokutu len vo výške 3 000 € (ako tomu bolo v iných obdobných prípadoch).

Krajský súd sa plne stotožňuje so žalobcom pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že skutky, ktoré páchal môžeme

považovať za pokračovací delikt a nie za recidívu, pretože v čase začatia ďalšieho protiprávneho
konania žalobcu nebolo ešte žalovaným právoplatne rozhodnuté o uložení sankcie žalobcovi. Treba
však zdôrazniť, že účastníkmi zmluvných vzťahov so žalobcom boli vždy iní spotrebitelia, išlo vždy o iné
zmluvy, tieto skutky boli páchané na rôznych miestach, ide teda o viacčinný súbeh. Sám žalobca uviedol
v žalobe, že žalovaný objektívne nemohol uložiť jednu pokutu za oba čiastkové útoky pokračovacieho

deliktu v čase, keď rozhodoval o prvom čiastkovom útoku, keďže o ňom rozhodoval v čase, keď ešte
nemal zistené spáchanie druhého čiastkového útoku pokračovacieho deliktu (str. 3 žaloby). Krajský
súd poukazuje na to, že v prípade žalobcu išlo o viaceré kontroly uskutočnené žalovaným v rôznych
obdobiach, vždy išlo o iných spotrebiteľov zmluvného vzťahu, pričom správny delikt spáchaný žalobcom
bol totožný. Je pravdou, že použitie analógie s trestným právom je pri správnom trestaní prípustné,
„avšaklenvobmedzenomrozsahu,aknevedietakývýkladkujmeúčastníkakonania“(citáciazrozsudku

Najvyššieho správneho súdu ČR, sp.zn. 1 As/27/2008 zo dňa 16.4.2008, na ktorý poukazuje žalobca
vo svojej žalobe).

Žalovaný v tomto prípade nemohol uložiť jednu sankciu (to nakoniec žalobca v žalobe nepopiera, aj keď
uloženie jednej sankcie žiada), nemohol ani spojiť v správnom konaní všetky veci na jedno konanie,
pretože každé jedno konanie začalo na podklade inej kontroly, v inom čase, na inom mieste, išlo o iných

spotrebiteľov a žalovaný by nemohol pri spojení veci dodržať prekluzívne lehoty v zmysle správneho
poriadku. Na tento prípad podľa názoru súdu nie je možné aplikovať rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 6Sžo/7/2012 zo dňa 25.04.2012, pretože išlo úplne o iný prípad, kontroly boli vykonané v časovom
slede v intervaloch jedného mesiaca a išlo o správne delikty nesplnenia podmienok označenia výrobkov
čo sa týkalo neurčeného počtu spotrebiteľov. V tomto prípade však ide o konkrétne zmluvy uzatvorené

vždy s inými spotrebiteľmi.

Zaujímavé je, že žalobca v iných obdobných súdnych konaniach (rozsudky krajského súdu, sp.zn.
2S/117/2011 zo dňa 13.11.2013, 2S/2595/2012 zo dňa 22.1.2014 a 1S/154/2011 zo dňa 14.11.2013, kde
bola správnym orgánom uložená pokuta 3 000 €) spojenie veci nenavrhoval, bránil sa výslovne len čo do
spáchaného skutku nekalých obchodných praktík a nenavrhoval uloženie jednej pokuty, resp. využitie

moderačného práva súdu. V tomto súdnom konaní (a ešte v druhej obdobnej veci sp.zn. 2300/2012),
kde je výška pokuty 10 000 €) však už skutok nenapáda, argumentuje výlučne len čo do výšky pokuty,
pričom rozporuplne uvádza, že žalovaný mal uložiť len jednu pokutu ktorú vlastne uložiť nemohol a na
strane druhej žiadal súd na pojednávaní, aby využil právo moderácie výšky pokuty a uložil žalobcovi
pokutu nižšiu.

K výške pokuty krajský súd uvádza, že táto bola uložená v spodnej hranici v zmysle § 24 ods. 1 zákona o
ochrane spotrebiteľa, pretože tento uvádza, že je možné za jednorazové porušenie uložiť pokutu v starej
mene až do 2 000 000,- Sk. Žalovaný odôvodnil uloženie pokuty podľa § 24 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa viacerými aspektmi, pričom bolo prihliadnuté najmä na charakter protiprávneho konania,
závažnosť veci, dĺžku trvania a následky protiprávneho konania. Žalovaný prihliadal na spotrebiteľský

charakter zmlúv, to že žalovaný zneužil svoje postavenie silnejšej zmluvnej strany pri poskytovaní
spotrebiteľskéhoúveru.Skutočnosťopakovanéhoprotiprávnehokonaniabolavodôvodnenírozhodnutia
spomenutá len v jednej vete. Je teda možné konštatovať, že žalovaný riadne odôvodnil uloženú výšku
pokutu v spodnej hranici výmery. To, že uviedol nesprávne aj recidívu nemá podľa názoru súdu vplyv
na správnosť výšky uloženej pokuty a nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby najvyšší
súd zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 6S 388/2012 zo dňa 14.03.2014 tak,
že rozhodnutie žalovaného zo dňa 22.08.2012, č.k. SK/0241/99/2012, ktorým potvrdil rozhodnutieInšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre bratislavský kraj o uložení
pokuty vo výške 10 000 € zo dňa 14.03.2012, č.k. P/0724/01/2011, zrušil v celom rozsahu a vrátil vec na
nové konanie v spojenom konaní s konaním žalovaného prejednávaným Krajským súdom v Bratislave

v konaní pod sp.zn. 6S 2300/2012. Alternatívne žiadal, aby súd zmenil rozsudok Krajského súdu v
Bratislave sp.zn. 6S 388/2012 zo dňa 14.03.2014 tak, že rozhodnutie žalovaného zo dňa 22.08.2012,
č.k. SK/0241/99/2012, v spojení s rozhodnutím Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom
v Bratislave pre bratislavský kraj po uložení pokuty vo výške 10 000 € zo dňa 14.03.2012, č.k.
P/0724/01/2011, mení v časti výroku, ktorým bola potvrdená uložená výška pokuty tak, že žalobcovi

ukladá podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. pokutu vo výške 1 000 €, ktorú je povinný zaplatiť
do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Zároveň si uplatňoval náhradu trov odvolacieho konania a
trovy právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odvolaní uviedol, že prvostupňový
súd na jednej strane pripustil, že o čiastkových útokoch pokračovacieho správneho deliktu má v
zmysle prípustnej analógie a judikatúry NS SR rozhodnúť správny orgán jednou sankciou, na druhej
strane pre nedodržanie prekluzívnych lehôt v zmysle správneho poriadku nepristúpil k stanoveniu

povinnosti rozhodnúť jednou sankciou aspoň pre tretí a štvrtý čiastkový útok pokračovacieho správneho
deliktu výhovorkou, že sa objektívne nemohla uložiť spoločná sankcia za všetky štyri čiastkové útoky
pokračovacieho správneho deliktu, čo mal tvrdiť žalobca. Poukazuje na to, že správny orgán nemohol
uložiť spoločnú sankciu za prvý čiastkový útok (spáchaný 25.07.2008), keďže sa sankcia zaň ukladala
(27.04.2011 prvý stupeň inšp. SOI Ba a 15.06.2011 druhý stupeň ústr. inšp. SOI) ešte pred zistením

(20.10.2011) posledného štvrtého čiastkového útoku (spáchaný 13.07.2010) pokračovacieho správneho
deliktu, avšak právny zástupca žalobcu jasne uviedol, že to nebráni tomu, aby správny orgán uložil
jednu sankciu za tretí a štvrtý čiastkový útok pokračovacieho správneho deliktu, ktoré boli spáchané za
sebou - 21.09.2009 (súdne konanie 6S 2300/2012) a 13.07.2010 (predmetné konanie 6S 388/2012),
ktoré boli zistené v dňoch 24.01.2012 a 20.10.2012 a sankcionované boli v dňoch 31.07.2012 (druhý

stupeň 13.09.2012) a 14.03.2012 (druhý stupeň 22.08.2012), pričom sankcie uložené za prvý a druhý
čiastkový útok by zostali nedotknuté, ale správne orgán by mal pri ukladaní spoločnej sankcie za tretí a
štvrtý čiastkový útok prihliadnuť na už uložené sankcie za prvý a druhý čiastkový útok pokračovacieho
správneho deliktu. Nepochybne právny zástupca žalobcu nevyžadoval ani to, aby sa zasahovalo
do sankcionovania ani druhého čiastkového útoku, ktorý bol spáchaný 11.09.2009 a sankcionovaný

18.05.2011 na prvom stupni a 10.06.2011 na druhom stupni. Iba upozornil, že žalovaný by mal krátky
čas na opätovné rozhodnutie jednou sankciou.

Podľa žalovaného prvostupňový súd však toto upozornenie zneužil na argument, že žalovaný by
nemohol pri spojení veci dodržať prekluzívne lehoty v zmysle správneho poriadku (odhliadnuc od toho,
že prekluzívne lehoty neplynú podľa správneho poriadku, ale podľa § 24 ods. 7 zákona č. 250/2007 Z.z.

o ochrane spotrebiteľa). Jednoročná prekluzívna lehota sa počíta od neskoršieho zistenia čiastkového
útoku pokračovacieho správneho deliktu t.j. od 24.01.2012. Až vtedy bol jasne zistený pokračovací
správny delikt. Niet pochýb, že v priebehu roku 2012 mal žalovaný pomerne dlhú dobu na uloženie jednej
sankcie za tretí a štvrtý čiastkový útok pokračovacieho správneho deliktu.

To, že v každom prípade bol iný čas, iný spotrebiteľ, iné miesto spáchania skutku je presne prípad,

keď ide o pokračovací delikt, ktorý jednotu v týchto kategóriách nevyžaduje. Vyžaduje sa, ako právny
zástupca žalobcu uviedol v žalobe, objektívna súvislosť:

1. v čase (spravidla o niekoľko dní, týždňov, či mesiacov),

2. v spôsobe spáchania ( postupné realizovanie predpokladaného jednotiaceho zámeru),

3. v predmete útoku.

Ak zrátame výšku všetkých štyroch pokút uložených za jeden pokračovací delikt, ide o sumu 26 000 €, čo
je vo výške 39% najvyššej výmery za správny delikt (66 387,83 €) podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007
Z.z., pričom pokuta za prvé dva čiastkové útoky je po 3 000 € a za tretí a štvrtý čiastkový útok ide o
čiastky po 10 000 € práve z dôvodu neprípustne hodnotenej recidívy - neprihliadnutie na predchádzajúce
sankcionovania. Podľa odvolateľa ak si odmyslíme neprípustné hodnotenie recidívy, nie je odôvodnené,prečo v dvoch prípadoch za čiastkový útok toho istého pokračujúceho deliktu je pokuta trikrát vyššia ako
v prvých dvoch prípadoch čiastkového útoku toho istého pokračujúceho správneho deliktu.

Zakotvenie možnosti moderácie, t.j. uplatnenie revíznej právomoci správnych súdov treba považovať

za zásadnú zmenu právomoci správnych súdov. Pred prijatím ustanovenia § 250i ods. 2 zákonom
č. 424/2002 Z.z. súd mohol skúmať iba to, či nedošlo k prekročeniu zákonného rámca správneho
uváženia, naproti tomu teraz môže rozhodnúť aj o rozsahu sankcie. To znamená, že súd po doplnení
dokazovania prihliadne na primeranosť sankcie pokiaľ ide o závažnosť protiprávneho konania a
jeho následky a individuálne posúdi postih za správny delikt podľa okolností toho ktorého prípadu.

Predmetné ustanovenie nesporne prispieva k posilneniu ochrany fyzických a právnických osôb pred
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy. Aj naďalej však platí a zo strany správnych súdov
bolo opakovane judikované, že pokiaľ ide o výšku uloženej sankcie za správny delikt, je výška uloženej
sankcie výsledkom správneho uváženia zo strany správneho orgánu a súd iba skúma, či toto uváženie
nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom (§ 245 ods. 2 O.s.p.), či je v súlade s pravidlami
logického myslenia, a či podklady pre taký úsudok boli zistené úplne a riadnymi procesnými postupmi.

Je len logické, že hľadiská pre určenie výšky pokuty sú tie, ktoré stanovuje v predmetnom prípade §
24 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa: „Pri určení výšky pokuty sa prihliada najmä
na charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia
povinnosti“. Je zjavné, že nebolo vykonané žiadne individuálne posúdenie prípadu, pokiaľ ide o
stanovenie výšky pokuty. Je však zrejmé, že ak bola výška pokuty stanovená na 10 000 € po tom,

čo jediným individualizujúcim faktom bolo to, že malo ísť o recidívu už sankcionovaného opakovania
správneho deliktu, nemožno sa zdravým rozumom uspokojiť s tvrdením, že aj bez prihliadnutia na
recidívu(ktoréjezjavnenezákonnýmajpodľanázoruprvostupňovéhosúdu),obstojítáistávýškapokuty,
keď žalovaný neindividualizoval žiadnu tú skutočnosť, o ktorú by zvýšenie bežnej výšky pokuty 3 000
€ na 10 000 € oprel.

Odvolateľ poukázal i na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. septembra 2010 sp. zn.
3Sžo/16/2009 (R 26/2012): „Ak v správnom konaní o postihu za správny delikt nebola preukázaná
vyššia miera negatívnych dôsledkov protiprávneho konania u sankcionovanej osoby (závažnosť, dĺžka
konania a následky), môže súd využiť moderačné oprávnenie a znížiť výšku uloženej sankcie tak,
aby bola primeraná okolnostiam prípadu a súčasne zodpovedala aj požiadavke generálnej prevencie.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd o sankcionovaní za akékoľvek trestné
obvinenie (za ktoré sa považuje aj sankcionovanie v ktorejkoľvek oblasti verejného práva), má súd konať
v plnej jurisdikcii. S poukazom na ustanovenie § 250j ods. 5 O.s.p. ak súd na základe vykonaného
dokazovania (na podklade administratívneho a súdneho spisu) dospel k záveru, že o uložení sankcie
má byť rozhodnuté inak, ako rozhodol správny orgán, môže rozhodnúť o uložení sankcie sám. Uvedené

ustanovenie zákona sa vzťahuje aj na odvolacieho konania (§ 246c, § 211 ods. 2 O.s.p.).

Pri určení výšky pokuty však žalovaný správny orgán, ktorý sa riadi správnou úvahou, je povinný túto
svoju úvahu logicky odôvodniť. V tomto prípade bola žalobcovi uložená sankcia vo výške 600 €, ktorú
súd vzhľadom na povahu zistených nedostatkov považoval za zjavne neprimeranú vzhľadom na to,
že zistené nedostatky nemohli mať vplyv na kvalitu poskytovaných služieb v kontrolovanom zariadení.

Uloženie sankcie zjavne nezodpovedajúce povahe a závažnosti deliktu je podľa názoru súdu v rozpore s
čl. 1 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy SR. Právna istota a spravodlivosť ako princípy materiálneho právneho
štátu podľa názoru súdu nepripúšťajú aplikovanie sankcií, ktoré sú zjavne neproporcionálne povahe
skutku a jeho následkom. V preskúmavanej veci súd konštatoval, že je potrebné využiť moderačné právo
súdu v zmysle § 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5 O.s.p., pokiaľ ide o výšku uloženej sankcie, pretože

súd dospel k záveru, že v konaní nebola preukázaná vyššia miera negatívnych dôsledkov konania
žalobcu s poukazom na závažnosť, dĺžku konania či jeho následky. Zníženie výšky sankcie považoval
súd vzhľadom k okolnostiam za primerané, ako aj zodpovedajúce požiadavke generálnej prevencie.
Krajský súd v Bratislave preto využil oprávnenie, ktoré mu poskytuje § 250i ods. 2 O.s.p. v spojení s §
250j ods. 5 O.s.p. a uloženú pokutu žalobcovi znížil zo sumy 600 € na sumu 100 € (poznámka právneho

zástupcu navrhovateľa: horná hranica bola 2 000 000,- Sk, spodná hranica absentovala).Žalobca v odvolaní ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 02.06.2011 sp.
zn. 8Sžo/163/2010: „Správny súd nesmie svojvoľne zasahovať do zákonnej úvahy, a preto moderácia je
prípustná najmä v prípadoch sankcií, ktoré boli uložené zjavne neproporcionálne a neprimerane povahe

skutku a jeho dôsledkom. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pri preskúmavaní správnych
rozhodnutí o uložení peňažnej sankcie, správny súd nepreskúmava len zákonnosť použitia správnej
úvahy(§ 245 ods. 2 O.s.p.), ale aj jej správnosť, keď môže dospieť k záveru, že o sankcii malo byť
rozhodnuté inak.

Odvolateľ ďalej uviedol, že najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok zo dňa 07.12.2010 sp. zn.

5Sžo/204/2010: „V zmysle ustálenej judikatúry správnych súdov (pozri napr. rozhodnutie č. Rs 89/2002,
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 3SžoKS/64/2006, rozhodnutia č.
69/2008 ZSP, č. 58/2009 ZSP), v prípade správneho trestania súd sleduje, či správny orgán náležite
zdôvodnil uloženie sankcie v určitej výške, ak zákon pripúšťa rozpätie sankcie, či prihliadol na okolnosti
viazané na subjekt, samotný skutok a jeho následok. Určenie výšky pokuty v rámci určeného rozpätia
je síce vecou voľného uváženia, to však neznamená, že môže byť uložená v ľubovoľnej výške. Voľná

úvaha aj pri takomto rozhodovaní je myšlienkový proces, v rámci ktorého má príslušný orgán zvažovať
závažnosť porušenia predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu, jeho následky, dobu protiprávnosti,
aby uložená pokuta spĺňala nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel s prognózou budúceho
pozitívneho správania sa dotknutej osoby. Pri uložení pokuty správny orgán prihliadne na závažnosť,
spôsob i čas trvania následkov protiprávneho konania. Riadny chod spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), zaväzuje súdy a orgány verejnej správy na odôvodňovanie
rozhodnutí.

III.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby najvyšší súd rozsudok Krajského súdu v

Bratislave zo dňa 14.03.2014 potvrdil a žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Žalovaný správny orgán sa domnieva, že sa s námietkami žalobcu riadne vysporiadal nielen v
druhostupňovom rozhodnutí, ale aj vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 29.12.2012, na ktorom i naďalej
zotrváva. Žalovaný správny orgán si nie je vedomý žiadneho porušenia zákona. Žalovaný správny orgán
vo svojom rozhodnutí vychádzal zo zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pokuty boli uložené

v súlade s ustanovením § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa § 24 ods. 1
zákona o ochrane spotrebiteľa bolo možné za zistené nedostatky uložiť pokutu až do výšky 66 387,83
€. Rovnako sa domnieva, že skutkový stav bol správne kvalifikovaný, v inšpekčnom zázname opísaný
presne a spoľahlivo, a teda má za to, že pokuta bola žalobcovi uložená odôvodnene.

Predmetom žaloby, ako aj odvolania bola len výška pokuty, ktorú správny orgán uložil žalobcovi.

Domnieva sa, že porušenie zákazu nekalých obchodných praktík žalobca nenamieta. Trváme na svojom
vyjadrení, že žalovaný objektívne nemohol uložiť v uvedených prípadoch jednu pokutu za oba čiastkové
útoky pokračovacieho správneho deliktu v čase, keď rozhodoval o prvom čiastkovom útoku, nakoľko v
tom čase nebolo ešte spáchanie druhého čiastkového útoku pokračovacieho deliktu zistené.

Má za to, že tak ako to už bolo konštatované niekoľkokrát a čo napokon nenamieta ani žalobca,

tento plne zodpovedá za zistený protiprávny skutkový stav. Žalovaný správny orgán je toho názoru,
že prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí náležite odôvodnil na základe akých právnych
úvah uložil žalovanému pokutu. Rovnako má za to, že výška pokuty bola uložená v takom rozsahu, aby
zohľadňovala všetky okolnosti prípadu.

IV.Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s 246c ods. 1 veta prvá
O.s.p.)preskúmalnapadnutýrozsudokkrajskéhosúdu,akoajkonanie,ktorémupredchádzalovrozsahu
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja

ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej
päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk , rozsudok verejnej vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).

Podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, nekalé obchodné praktiky sú zakázané.

Podľa § 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak

a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti,

b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo
vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného
člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v rozhodujúcom období, za porušenie
povinností ustanovených týmto zákonom alebo právnymi aktmi európskych spoločenstiev v oblasti

ochranyspotrebiteľa,uložíorgándozoruvýrobcovi,predávajúcemu,dovozcovialebododávateľovialebo
osobe uvedenej v § 26 pokutu do 2 000 000,- Sk; za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov
uloží pokutu do 5 000 000,- Sk.

Podľa § 24 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, pri určení výšky pokuty sa prihliada najmä na charakter
protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia povinností.

V danom prípade bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 10 000 € pre porušenie zákazu vyplývajúceho
z § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa za to, že žalobca pri uzavretí dvoch zmlúv o úvere
dňa 13.07.2010 postupoval v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, čím podstatne narušil
ekonomické správanie spotrebiteľov vo vzťahu k poskytovanej službe, čo malo za následok obmedzenie
schopnosti urobiť rozhodnutie, ktoré by inak neurobili.

Odvolací súd z obsahu administratívneho a súdneho spisu zistil, že dňa 20.10.2011 vykonali inšpektori
Slovenskej obchodnej inšpekcie kontrolu v sídle spoločnosti žalobcu, zameranú na prešetrenie
spotrebiteľských podnetov, evidovaných pod č. 1132/2011, 897/2011 a 1053/2011. Pri kontrole bolo
zistené, že žalobca pri uzatváraní zmluvy o úvere č. 202900164 zo dňa 13.07.2010 so spotrebiteľom
U. K., bytom M. XXXX/X, H. Y. a zmluvy o úvere č. 202900166 zo dňa 13.07.2010 so spotrebiteľkou

I. K., bytom M.. XXXX/X, XXX XX H. Y., postupoval v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti,
čím podstatne narušil ekonomické správanie uvedených spotrebiteľov vo vzťahu k poskytovanej službe,
čo malo za následok značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľov urobiť rozhodnutie, ktoré by pri
dostatku informácií inak neurobili; a to zaškrknutím políčka v zmluve, ktoré malo svedčiť o poskytnutí
úveru na výkon povolania spotrebiteľov, bez reálneho stotožnenia povolania spotrebiteľa a spotrebiteľky

a zistenia, aký konkrétny súvis s takýmto povolaním, resp. s predmetom činnosti spotrebiteľov má
uzatvorenie konkrétnej zmluvy.

Žalobca, ako poskytovateľ úveru, nedodržal úroveň osobnej schopnosti a starostlivosti, ktorá by
zodpovedala čestnej obchodnej praxi a všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v tejto oblasti
činnosti. Spotrebiteľ pán K. bol v čase podpisu zmluvy o úvere č. 202900164 zo dňa 13.07.2010

v invalidnom dôchodku a nejakú činnosť, ktorá by mala charakter zamestnania, povolania, alebo
podnikania nevykonával. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje Rozhodnutie o zvýšení invalidného dôchodku
č. 6707286465 zo dňa 09.12.2010, ako aj oznámenie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č.
48547-853/2011-TT vo veci sp.zn. 4428 a 4429/01/2011 zo dňa 05.12.2011, že U. K. sa nenachádza,
ani sa nenachádzal, v registri poistencov Sociálnej poisťovne.Spotrebiteľka pani K. poberala v čase podpisu zmluvy o úvere č. 202900166 zo dňa 13.07.2010
starobný dôchodok a žiadnu činnosť, ktorá by mala charakter zamestnania, povolania, alebo podnikania
nevykonávala. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje predložené rozhodnutie o zvýšení starobného dôchodku

č. 3159217660 zo dňa 09.12.2010, ako aj oznámenie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č.
48547-853/201 1 TT vo veci sp.zn. 4428 a 4429/01/2011 zo dňa 05.12.2011 o skutočnosti, že I. K. sa
nenachádzala, ani sa nenachádza v registri poistencov Sociálnej poisťovne.

Ku konaniu v rozpore s odbornou starostlivosťou malo dôjsť tým, že postupom účastníka konania bol
zmluvný vzťah vyňatý z pod ochrany noriem spotrebiteľského práva, takýmto konaním žalobca vybočil z

pravidiel čestnej obchodnej praxe, keď nedodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú bolo
možnéodnehorozumneočakávať.Došlokporušeniu§7ods.1zákonaoochranespotrebiteľa,vzmysle
ktorého nekalé obchodné praktiky sú zakázané, v nadväznosti na ustanovenie § 7 ods. 2 písm. a/ a b/
zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré za nekalú obchodnú praktiku považuje obchodnú praktiku, ktorá je
v rozpore s odbornou starostlivosťou a môže podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo
vzťahu k službe. Správny orgán mal za to, že za zistený nedostatok a tým aj za preukázané porušenie

zákona zodpovedá žalobca v plnom rozsahu, nakoľko v zmysle § 2 písm. b/ bod 1 zákona o ochrane
spotrebiteľa je predávajúcim, ktorý spotrebiteľovi poskytuje služby a je zodpovedný za zistené porušenie
zákona.

Dňa 14.03.2011 bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. P/0724/01/2011 o uložení
pokuty vo výške 10 000 € pre porušenie zákazu podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa.

Proti rozhodnutiu o uložení pokuty sa žalobca odvolal. V podanom odvolaní žalobca uviedol, že
rozhodnutie správneho orgánu považuje za nezákonné. Postupom správneho orgánu a následným
vydaním rozhodnutia došlo zo strany správneho orgánu k porušeniu práva žalobcu, nakoľko správny
orgán v rozpore s ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (konkrétne § 18 ods. 2 a
33 ods. 2) neprípustne listinou doručenou dňa 31.01.2012 spojil oznámenie o začatí správneho konania

s úplne iným procesným úkonom - splnením si povinnosti dať žalobcovi pred vydaním rozhodnutia
možnosť vyjadriť sa k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistení, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
Žalobca mal za preukázané, že správny orgán ho vylúčil z procesu dokazovania a zisťovania podkladov
rozhodnutia. Podotkol, že správny orgán neuviedol žiadne podklady pre rozhodnutie a ich zisťovanie (s
výnimkou predmetnej zmluvy o úvere), z čoho vyplýva, že účastník konania sa nemá k čomu vyjadriť.

Ďalej poukázal na ustanovenie § 33 ods. 2 správneho poriadku, o možnosti oboznámiť žalobcu o
jednotlivých dôkazoch, aby sa tento k ich úplnosti a spôsobu vykonania mohol vyjadriť. Uviedol, že
správny orgán založil svoje rozhodnutie iba na skutočnosti, že pán K. ako dlžník z úverovej zmluvy bol
v invalidnom dôchodku a pani K. ako dlžníčka z úverovej zmluvy bola v starobnom dôchodku, a teda
sa na nich vzťahovala spotrebiteľská ochrana. V tomto smere uviedol, že skutočnosť, že pán K. ani

pani K. neboli v čase uzatvárania zmlúv o úvere so žalobcom evidovaní v registri poistencov Sociálnej
poisťovne ešte neznamená, že si úver na výkon povolania nemôžu vziať. Uviedol, že žalobca nemá
žiadnu zákonom stanovenú povinnosť preverovať, či žiadatelia o úver sú alebo nie sú evidovaní na
Sociálnej poisťovni. Poukázal, že správny orgán sa nevysporiadal s argumentom žalobcu a nevzal do
úvahy skutočnosť, že žiadatelia o úver si môžu vziať úver aj na to, aby začali s výkonom povolania.

Správny orgán automaticky zaujal stanovisko, že nakoľko je pán K. v invalidnom dôchodku a pani K. v
starobnom dôchodku, pričom nie sú registrovaní na Sociálnej poisťovni, v žiadnom prípade si nemôžu
vziaťúvernavýkonpovolania.Predsavprípade,aksižiadateliaidúbraťúvernavýkonsvojhopovolania,
pričomtentovýkonpovolaniaeštelenplánujú,niesúvmomenteuzatváraniazmluvyoúvereregistrovaní
na Sociálnej poisťovni. Poukázal, že prehlásením v zmluve o úvere s vlastnoručným podpisom o tom,

že menovaní si vzali úver na výkon ich povolania mal žalobca jednoznačne za preukázané, aká je
ich skutočná vôľa. Nakoľko zákon o spotrebiteľských úveroch je špeciálnou právnou úpravou (lex
specialis), je v tomto smere vylúčená akákoľvek iná definícia spotrebiteľa a to, či už v zmysle zákona
o ochrane spotrebiteľa, alebo Občianskeho zákonníka. Z predmetnej definície spotrebiteľa vyplýva,
že z hľadiska určenia jeho statusu je rozhodujúce, na aký účel bol spotrebiteľský úver poskytnutý, a

teda nie na aký účel boli poskytnuté peňažné prostriedky dlžníkmi následne použité. Prvostupňový
správny orgán o odvolaní žalobcu nerozhodol a tak ho v zmysle § 57 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní listom zo dňa 13.04.2012 predložil spolu so spisovým materiálom odvolaciemu
orgánu. Odvolací orgán preskúmal napadnuté rozhodnutie, čo do výrokovej časti rozhodnutia i čo do
jehoodôvodneniavúzkejsúvislostiskonaním,ktorépredchádzalojehovydaniu.Odvolanierozhodnutím

zo dňa 22.08.2012, č.k. SK/0241/99/2012, zamietol a prvostupňové rozhodnutie Slovenskej obchodnejinšpekcie, Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave zo dňa
14.03.2012, č.k. P/0724/01/2011, potvrdil.

Najvyšší súd preskúmal, či napadnuté rozhodnutie žalovaného nevybočilo z medzí a hľadísk

ustanovených zákonom, či jeho závery zodpovedajú zásadám logického myslenia a či podklady
pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Zákonnosť rozhodnutia
správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu
napadnutého rozhodnutia. Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej
voľnej úvahy (správne uváženie) preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk

ustanovených zákonom.

Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania na krajskom súde bola výlučne len výška pokuty (10
000 €) uložená žalobcovi, pričom skutok - porušenie zákazu nekalých obchodných praktík žalobca v
žalobe nenapáda. Podľa žalobcu žalovaný nesprávne prihliadol pri určovaní výšky pokuty na recidívu
(opakované spáchanie správneho deliktu žalobcom), pričom v tomto prípade o recidívu nešlo, ale
uvedené konanie žalobcu je pokračovacím správnym deliktom. Z toho dôvodu mal podľa žalobcu

žalovaný uložiť v zmysle analógie s trestným právom len jednu pokutu, resp. mal uložiť pokutu len vo
výške 3 000 € (ako tomu bolo v iných obdobných prípadoch).

Trestanie fyzických osôb v trestnom konaní nevykazuje takú vysokú frekvenciu páchania trestných činov,
ako je tomu pri páchaní správnych deliktov právnickými osobami. Okrem toho trestné právo pozná
inštitút väzby, kedy možno efektívne prerušiť páchanie trestných činov. Právnické osoby však môžu

páchať správne delikty kontinuálne. Trestné právo pozná inštitút úhrnného trestu, pričom správny orgán
takto úhrnný trest uložiť nemôže. Z uvedených rozdielov je zrejmé, že procesnú stránku trestania, ktorá
vyplýva z trestného zákona, ako aj z trestného poriadku, v žiadnom prípade nemožno použiť úplne
analogickyakovtrestnomkonaní.Vzhľadomnaspomenutúmožnosťkontinuálnehopáchaniasprávnych
deliktov právnickými osobami by žalobca nerobil nič iné, len by jednotlivé delikty spájal do jedného

konania, či už by sa jednalo o tzv. pokračovacie delikty alebo o súbeh správnych deliktov (absorpčná
zásada). Podstatné je dodržať pri správnom trestaní hmotno - právnu stránku správneho trestania
pokračovacích správnych deliktov a teda za jednotlivé čiastkové úkony neuložiť trest vyšší ako je horná
hranica zákonného rozpätia.

Vychádzajúc z čl. VI. ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „Dohovor“), z Odporúčania výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách
schváleného výborom ministrov 13. februára 1991 (ďalej aj „odporúčanie o správnych sankciách“), ako i
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok NEUMEISTER vs. Rakúsko z júla 1976)
Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že trestanie za správne delikty (priestupky, iné správne
delikty právnických osôb) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto

nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a v trestnom poriadku
nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívno-
právna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 Odporúčania o správnych sankciách, podľa
ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk
spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom

konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a
správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu
a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.

Právna teória v rámci verejno-právnej zodpovednosti za proti spoločenské konanie rozoznáva trestné
činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne, disciplinárne delikty a správne

delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré
konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa
závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti, vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty,
u iných správnych deliktov a disciplinárnych deliktov ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu
dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie

právepriestupkom.Vobochprípadochideosúčasťtzv.správnehotrestania,opostihsprávnymorgánomza určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého
typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky,
iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či

už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda
reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia,
či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách,
voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov, ako aj v prísnosti
postihu delikventa.

V administratívnom trestaní treba rešpektovať Odporúčanie výboru ministrov Rady Európy(91) z 13.
februára1991,podľaktoréhopreukladanieadministratívnychsankciíplatiaanalogickyzásadyukladania
sankcií trestných s tým, že správny (administratívny) postih protiprávneho konania možno uplatniť len
v primeranej lehote.

Keďže administratívne trestanie má aj podľa štrasburskej judikatúry trestno-právny charakter, treba
vychádzať z Ústavy Slovenskej republiky (čl. 50) a analogicky aj z trestného zákona.

Na rozdiel od trestného zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov
neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za pokračovací delikt. Pri pokračovacom správnom
delikte, pri nedostatku špeciálnej úpravy, je potrebné použiť „analogiae legis“ § 122 ods. 10 trestného
zákona.

Na základe analógie teda v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre triedenie trestných činov z

časového hľadiska, t.j. správny orgán uloží za viaceré čiastkové úkony jednu sankciu podľa ustanovení
vzťahujúcich sa na správny delikt.

Podľa § 122 ods. 10 trestného zákona za pokračujúci trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval
v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových úkonov sa posudzuje ako jeden
trestný čin, ak všetky čiastkové úkony toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe

ichpáchaniaavpredmeteútoku,akoajsubjektívnasúvislosť,najmäjednotiacizámerpáchateľaspáchať
uvedený trestný čin; to neplatí vo vzťahu k čiastkovým útokom spáchaných mimo územia Slovenskej
republiky.

Rozhodujúcim znakom pokračovania v trestnom čine je, že jednotlivé útoky, z ktorých každý napĺňa
znaky tohto istého trestného činu, sú po subjektívnej stránke spojené a jedným a tým istým zámerom

páchateľa v tomto význame, že už od počiatku zamýšľa aspoň v hrubých rysoch aj ďalšie útoky, a
že po objektívnej stránke sa jednotlivé útoky javia ako postupné realizovanie tohto jediného zámeru.
Pokračovanievtrestnomčinepritomvyžadujeajblízkusúvislosťvčaseapredmeteútoku.Ajkeďčasovú
súvislosť nemožno presne ohraničiť, spravidla pôjde o niekoľko dní, týždňov, či mesiacov. Spomenutá
časová súvislosť je z objektívneho hľadiska najvýznamnejšia (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp.zn. 2Tz 32/2005).

Žalovaný v tomto prípade nemohol uložiť jednu sankciu, nemohol ani spojiť v správnom konaní všetky
veci na jedno konanie, pretože každé jedno konanie začalo na podklade inej kontroly, v inom čase, na
inom mieste, išlo o iných spotrebiteľov a žalovaný by nemohol pri spojení veci dodržať prekluzívne lehoty
v zmysle právneho poriadku. Čiže v prípade žalobcu išlo o viaceré kontroly uskutočnené žalovaným v

rôznych obdobiach, vždy išlo o iných spotrebiteľov zmluvného vzťahu, pričom správny delikt spáchaný
žalobcom bol totožný. Senát najvyššieho súdu je názoru, že v preskúmavanej veci išlo o samostatný
skutok, za ktorý je žalovaný oprávnený uložiť jednu sankciu a to z nasledovných dôvodov:

Podľa § 250i ods. 2 O.s.p. ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej
právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods.

1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovýmstavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu,
opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti
druhej hlavy.

Citované ustanovenie § 250i ods. 2 O.s.p. je faktickou transpozíciou požiadavky tzv. „plnej jurisdikcie“
ako atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v
skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov,
ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom
samostatne a nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom,

a ak pritom zistí skutkové, či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu
orgánu ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.

Podľa § 27 zákona o ochrane spotrebiteľa, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný
predpis o správnom konaní - zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov, okrem § 20 ods. 3 písm. e/ až h/ a § 21 a § 26a.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými

právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a
právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Najvyšší súd sa už podrobne k otázke týkajúcej sa dôvodov na spoločné prejednanie a rozhodnutie
o správnych deliktoch opakovane vyjadril. Je potrebné zdôrazniť, že judikatúra Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sa v oblasti preskúmavania zákonnosti ukladania administratívnych sankcií veľmi

rýchlo vyvíja. Z jej záverov ale vyplýva, že každý prípad sa musí posudzovať individuálne, vzhľadom na
to, že je potrebné posúdiť jednotlivé okolnosti každého prípadu.

Skutočnosť, že k opakujúcemu sa porušeniu povinnosti vyplývajúcej z § 7 ods. 1 a 2 zákona o ochrane
spotrebiteľov došlo, nie je postačujúca na vznik objektívnej súvislosti pokračovacieho správneho deliktu.

Senát je názoru, na podklade výkladu § 122 ods. 10 trestného zákona, že za pokračovanie v trestnej

činnosti sa považuje len činnosť páchaná do oznámenia vznesenia obvinenia. Potom vo vzťahu k
administratívnemu trestaniu a inštitútu začatia správneho konania (§ 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.
v spojení s § 18 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní) možno vyvodiť právny záver, že začatie
správneho konania resp. oznámenie o začatí správneho konania, majú za následok koniec plynutia
(resp. uplynutie) časového úseku, za ktorý je možné viacero porušení rovnakej povinnosti subjektu,

označiť ako pokračujúci správny delikt.

Z obsahu pripojeného administratívneho spisu bolo zistené, že v tomto prípade bolo začaté správne
konanie vydaním Oznámenia o jeho začatí č.k. P/0724/01/2011 zo dňa 26.01.2012, ktoré bolo žalobcovi
doručené dňa 31.01.2012. Kontrola bola u žalobcu vykonaná dňa 20.10.2011.

Konanie o uložení pokuty možno začať do 12 mesiacov odo dňa, keď orgán dozoru zistil porušenie

povinnosti podľa tohto zákona, najneskôr do troch rokov podľa odsekov 1 a 3, a do desiatich rokov podľa
odseku 2 odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo. Pokutu možno uložiť najneskôr do štyroch rokov
odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo (§ 24 ods. 7 zákona o ochrane spotrebiteľov).

S poukazom na uvedené skutočnosti dospel senát k záveru, že v tomto prípade nemožno zistené
porušenie zákona kvalifikovať ako pokračujúci správny delikt vo vzťahu ku skorším skutkom, na ktoré

poukazoval žalobca v žalobe pretože ako sám žalobca zároveň konštatoval, za uvedené porušenie
zákona bolo začaté samostatné správne konanie a žalobcovi boli už uložené sankcie v samostatných
správnych konaniach.Na podklade uvedeného senát najvyššieho súdu usúdil, že v tomto prípade pre posúdenie dôvodnosti
odvolaniazostalakorozhodujúciargumentodvolateľa,lendôvodtýkajúcisamoderácieuloženejsankcie
- žiadosť o jej zníženie.

Za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie
v oblasti ochrany spotrebiteľa 28) uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi alebo
dodávateľovi alebo osobe uvedenej v § 26 pokutu do 2 000 000,- Sk; za opakované porušenie povinnosti
počas 12 mesiacov uloží pokutu do 5 000 000,- Sk (§ 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľov v
rozhodujúcom období).

Žalobcovi bola napadnutým prvostupňovým rozhodnutím uložená pokuta vo výške 10 000 €, čo je na

dolnej hranici zákonného rozpätia, žalovaný i prvostupňový orgán riadne zdôvodnili svoju úvahu, na
základe ktorej dospeli k stanovenej výške pokuty, napadnuté rozhodnutia nevybočili z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom, ich závery zodpovedajú zásadám logického myslenia a podklady pre takýto
úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Na podklade uvedeného prihliadnuc na
priťažujúcu okolnosť prípadu, spočívajúcu v opakovanom porušení zákonných povinností zo strany

žalobcu, dospel najvyšší súd k záveru, že v tejto veci nezistil dôvod na využitie moderačného oprávnenia
a preto uloženú pokutu neznížil.

Na podklade uvedeného senát odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil podľa § 219
ods. 1 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p.

v spojení s § 246c ods.1 veta prvá O.s.p., keďže žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, súd mu
náhradu trov odvolacieho konania priznať nemohol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.