Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/387/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210089
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312210089.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k.
4C/222/2012-67 zo dňa 30. júla 2013 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd (v celom rozsahu) zamietol návrh navrhovateľa. Vychádzal z toho,
že k prieťahom (a tým ani k nesprávnemu úradnému postupu) v dotknutom exekučnom konaní (sp.
zn. Okresného súdu Čadca 5Er/746/2010) nedošlo. Hoci poverenie nebolo vydané v 15-dňovej lehote,
omeškaniebolominimálne.Okresnýsúdmalzato,žejemožnénaprejednávanýprípadaplikovaťnovelu
Exekučného poriadku účinnú od 1.6.2010, podľa ktorej na vydanie poverenia neplatí uvedená lehota,
ak exekučným titulom - ako v posudzovanom prípade - je rozhodcovský rozsudok. Zároveň konštatoval,

že konajúci súd nemá právo konštatovať prieťahy v konaní (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Taktiež
v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR nie každý prieťah možno vyhodnotiť ako zbytočný
prieťah v konaní a nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje automaticky za porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Okresný súd uzavrel, že navrhovateľ nepreukázal ani vznik škody. Touto nemôžu byť vyčíslované režijné
náklady,ktorévynakladánacelkovúpodnikateľskúčinnosť.Rovnakonavrhovateľnekonkretizoval,prečo
(prípadné) samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Okresný súd v

tejto súvislosti uviedol, že navrhovateľ opakovane v rozpore so zákonom, resp. s predpismi na ochranu
spotrebiteľa poskytoval úvery neplatičom; nadväzne takémuto konaniu nemožno poskytnúť právnu
ochranu. Napokon, za naplnený nemal ani tretí z kumulatívnych predpokladov zodpovednosti odporcu
za škodu, a to príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením právnej povinnosti (nesprávnym úradným
postupom) a škodou, ktorá ním mala vzniknúť.
Samostatným výrokom okresný súd zamietol návrh na prerušenie konania do právoplatnosti rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa pre porušenie práva na zákonného sudcu a

nestranný súd. Prioritne zdôraznil, že dňa 21.6.2013 prevzal navrhovateľ uznesenie Krajského súdu v
Žiline, ktorým zákonná sudkyňa nebola vylúčená z prejednania a rozhodovania súdenej veci. Následne
dospel k záveru, že nebol daný dôvod pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a taktiež
neprebieha konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre súdenú vec. Rovnako neboldôvod ani odročiť nariadené pojednávanie, pričom tento procesný návrh navrhovateľ uplatnil až dňa
29.7.2013 (pojednávanie bolo vytýčené na 30.7.2013 a predvolanie odvolateľ prevzal už dňa 21.6.2013).
Zároveň okresný súd oznámil podľa § 119 O.s.p. navrhovateľovi nevyhovenie jeho návrhu na odročenie

pojednávania.
O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že v spore úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal,
nakoľko tieto si v zákonom stanovenej lehote nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal

jeho zrušenia a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Namietal, že okresný súd nesprávne na
pojednávaní prejednal vec v jeho neprítomnosti, hoci predložil riadne zdôvodnenú žiadosť o zrušenie
pojednávania. Pokiaľ súd ignoroval predmetnú žiadosť, odňal navrhovateľovi možnosť konať pred
súdom. V tejto spojitosti nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam a prednesom odporcu, k vykonaným
dôkazom a ani sám nemohol navrhnúť dôkazy na podporu jeho tvrdení, čím došlo k porušeniu zásady
kontradiktórnosti. Upozornil, že nebolo vykonané dokazovanie a osobitne nebol vykonaný „esenciálny

dôkaz“ - oboznámenie s exekučným spisom.
Navrhovateľ (opakovane) tvrdil, že konajúceho sudcu bolo potrebné z rozhodovania vylúčiť. Okolnosť,
že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne
v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Dotknuté rozhodnutie krajského
súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v obdobných

veciach a tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva.
Odvolateľ nesúhlasil s aplikáciou „novej“ právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá sa na
prejednávaný prípad vzhľadom na okamih vzniku škody nevzťahuje. Taktiež neakceptoval výklad § 44
ods. 2 EP v tom smere, že lehota 15 dní platí len v prípade vydania poverenia na vykonanie exekúcie; nie
však už pri zamietajúcom uznesení. V otázke nesprávneho úradného postupu uviedol, že bolo potrebné

sa zaoberať nielen zbytočnými prieťahmi, ale aj nerozhodnutím v zákonnej lehote a neodôvodnenou
nečinnosťou.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je

právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácieprocesnýchprávúčastníkovsúdnehokonaniajepojednávanie,naktorébolnavrhovateľriadne
a včas predvolaný. Svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné naplnenie
sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania,

mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť. V tejto súvislosti
sú potom ďalšie jeho námietky dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady
kontradiktórnosti bezvýznamné.

Termín pojednávania v súdenej veci (na deň 30.7.2013) prvostupňový súd určil 10.6.2013 a právnemu

zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 21.6.2013. Podľa konštatovania okresného
súdu (spisový materiál neobsahuje písomnú verziu žiadosti o odročenie; avšak navrhovateľ dotknutý
úkon potvrdzuje a čas jeho vykonania nerozporuje) až 29.7.2013 t.j. doslova niekoľko hodín
pred pojednávaním bol konajúcemu súdu doručený návrh navrhovateľa „na zrušenie nariadeného
pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“.

Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý. Ustanovenie § 101
ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a
nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k
jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania
bezprítomnostiúčastníkazapodmienokpredpokladanýchzákonomnemôžedôjsťkodňatiuprávakonať

pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň tým nie je
porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Hoci postup okresného súdu nebol úplne dôsledný a oznámenie neakceptovania návrhu na odročenie
pojednávania (§ 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) z obsahu spisu nevyplýva, nejedná sa o vadu dosahujúcuintenzitu potrebnú pre konštatovanie relevantného porušenia práva účastníka konania. Naopak, táto
okolnosť len dokresľuje identický postup navrhovateľa (minimálne vykazujúci znaky účelovosti) v
enormnom počte prípadov bez ohľadu na konkrétnosti tej-ktorej súdenej veci. Obdobne nie je

vadou spôsobujúcou vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia nedoručenie vyjadrenia protistrany
navrhovateľovi. Jednak odporca toto vyjadrenie učinil až po nariadení termínu pojednávania okresným
súdom a vzhľadom na časové súvislosti bolo primerané, ak konajúci súd ponechal jeho oboznámenie
na pojednávanie, a jednak nemeniaca sa protiargumentácia odporcu je navrhovateľovi chronicky známa
z tisícok identických sporov.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa o nevykonaní dokazovania (vôbec), či osobitne o nevykonaní
dokazovania exekučným spisom (sp. zn. Okresného súdu Čadca 5Er/746/2010). Zo zápisnice o
pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané (aj) oboznámením podstatného obsahu
dotknutéhoexekučnéhospisu;ktorýdôkazvýslovnepožadovalnavrhovateľ.Inúskutočnosťniejemožné
vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

Okresný súd náležite zdôraznil, že podmienkou zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej
moci je kumulatívne naplnenie všetkých zákonom vymedzených predpokladov. Zároveň zodpovedajúco
judikatúre Ústavného súdu SR (ako orgánu prioritne posudzujúceho otázku prieťahov v konaní pred
všeobecnými súdmi) konštatoval, že nie každé nedodržanie zákonnej lehoty predstavuje automaticky

neopodstatnený prieťah v konaní (napr. I.ÚS16/02).
Z obsahu exekučného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 5Er/746/2010, ktorého ako „esenciálneho
dôkazu“ sa dovoláva i navrhovateľ, je zrejmé, že postup exekučného súdu pri vydávaní poverenia na
vykonanie exekúcie nebol zaťažený zbytočnými prieťahmi. Neobstojí pritom tvrdenie navrhovateľa, že k
vydaniu poverenia došlo až po viac ako 5 mesiacoch. Žiadosť bola exekučnému súdu doručená súdnym

exekútorom 29.11.2010 a už dňa 15.12.2010 bolo poverenie vydané. Aj keby sa na predmetnú vec
vzťahovala 15-dňová lehota na vydanie poverenia, išlo by o úplne minimálne omeškanie - 1 deň. Navyše
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci, v ktorých konaniach nielen
v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy, ale predovšetkým v zmysle komunitárneho práva a súvisiaceho
pozitívneho záväzku Slovenskej republiky je nevyhnutné vykonať prísnejšie a komplexnejšie posúdenie

splnenia predpokladov pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Nielen vzhľadom na vydanie poverenia v 16-ty deň od dôjdenia žiadosti v nemalej miere tendenčne
vyznieva vyjadrenie odvolateľa, že je nutné samostatne sa vysporiadať nielen s tým, či v prípade postupu
exekučného súdu nešlo o zbytočné prieťahy, ale tiež s tým, či sa nejedná o nerozhodnutie v zákonnej

lehote alebo o neodôvodnenú nečinnosť. Pojmy nerozhodnutie v zákonnej lehote, či neodôvodnená
nečinnosť sú z obsahového hľadiska súčasťou všeobecnejšieho pojmu prieťahy v konaní.
Naopak, v rámci vecnej časti odvolania navrhovateľ (vôbec) nereagoval na zásadné východiská a závery
okresného súdu, predovšetkým na zdôraznenie, že v danom období sa na vydanie poverenia v prípade
exekučného titulu vo forme rozhodcovského rozsudku nevzťahovala 15-dňová lehota. Keďže poverenie

bolo v dotknutej exekučnej veci vydané, je bezpredmetnou i odvolateľova polemika o platnosti 15-dňovej
lehoty aj na prípady zamietnutia vydania poverenia.

Čiastkové závery prvostupňového rozhodnutia ohľadne otázok nevylúčenia zákonnej sudkyne z
prejednávania a rozhodovania súdenej veci zodpovedajú doterajšiemu priebehu konania a stavu veci.

Zákonná sudkyňa (správne) postupovala v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej
nevylúčení. Odvolateľ ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali
zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu.
Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR
(napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 4Cdo 228/2013

z 28.4.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Navyše, navrhovateľom
spomínané rozhodnutia iných krajských súdov (bez ohľadu na to, že sa jednalo o minoritný prístup) nie
sú pre súdy konajúce v prejednávanom prípade záväzné (§ 135, resp. 226 O.s.p.)

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli v rozhodujúcej časti neopodstatnené (v zmysle § 212

ods. 1 O.s.p. je odvolací súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky
v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.),
potvrdil napadnutý rozsudok vo veci samej ako vecne správny. Dôvodnou bola síce odvolateľova
námietka o neprimeranej aplikácii aktuálneho znenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., táto nepresnosťvšak nemala vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Osobitne, na zásadné konštatovanie,
že nedošlo v predmetnom exekučnom konaní k zbytočným prieťahom, t.j. k nesprávnemu úradnému
postupu. Vzhľadom na vecnú správnosť záveru okresného súdu o neexistencii nesprávneho úradného

postupu a kumulatívnosť predpokladov zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci bolo
neúčelné bližšie sa zaoberať (ne)splnením ďalších podmienok.
Viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi dôvodmi odvolania bola významná i pre potvrdenie výroku o
zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Odvolateľ síce výslovne uvádzal, že napáda
rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k predmetnému výroku neposkytol žiadnu

konkrétnejšiu argumentáciu. Nedôvodnosť tvrdenia navrhovateľa o konaní a rozhodovaní vylúčeným
sudcom (ktorá hypoteticky okrajovo mohla spochybňovať daný výrok) je vysvetlená a konštatovaná
vyššie.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ -
navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.