Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/374/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209879
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312209879.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k.
4C/191/2012-85 zo dňa 25. júna 2014 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd (v celom rozsahu) zamietol návrh navrhovateľa. Vychádzal z toho,
že k prieťahom (a tým ani k nesprávnemu úradnému postupu) v dotknutom exekučnom konaní (sp. zn.
Okresného súdu Čadca 11Er/31/2011) nedošlo. Okresný súd mal za to, že je možné na prejednávaný
prípad aplikovať novelu Exekučného poriadku účinnú od 1.6.2010, podľa ktorej na vydanie poverenia
neplatí uvedená lehota, ak exekučným titulom - ako v posudzovanom prípade - je rozhodcovský
rozsudok. Taktiež predmetná lehota neplatí pri zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia, k čomu došlo

i v dotknutej exekučnej veci; pričom navrhovateľ v pozícii oprávneného nepodal proti predmetnému
uzneseniu odvolanie. Nejde teda ani o vydanie nezákonného rozhodnutia.
Zároveň okresný súd uviedol, že konajúci súd nemá právo konštatovať prieťahy v konaní (§ 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Taktiež v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR nie každý
prieťah možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní a nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje
automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Okresný
súd rovnako uzavrel, že navrhovateľ nepreukázal ani vznik škody. Touto nemôžu byť vyčíslované režijné

náklady, ktoré vynakladá na celkovú podnikateľskú činnosť. Obdobne navrhovateľ nekonkretizoval,
prečo (prípadné) samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením.
Okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že navrhovateľ opakovane v rozpore so zákonom, resp. s
predpismi na ochranu spotrebiteľa poskytoval úvery neplatičom; nadväzne takémuto konaniu nemožno
priznať právnu/súdnu ochranu. Napokon, za naplnený nemal ani tretí z kumulatívnych predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu, a to príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením právnej povinnosti
(nesprávnym úradným postupom) a škodou, ktorá ním mala vzniknúť.

Samostatným výrokom okresný súd zamietol návrh na prerušenie konania do právoplatnosti rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa pre porušenie práva na zákonného sudcu a
nestranný súd. Prioritne zdôraznil, že dňa 31.5.2013 prevzal navrhovateľ uznesenie Krajského súdu v
Žiline, ktorým zákonná sudkyňa nebola vylúčená z prejednania a rozhodovania súdenej veci. Následnedospel k záveru, že nebol daný dôvod pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a taktiež
neprebieha konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre súdenú vec. Rovnako nebol
dôvod ani odročiť nariadené pojednávanie, pričom tento procesný návrh navrhovateľ uplatnil až dňa

24.6.2013 (pojednávanie bolo vytýčené na 25.6.2013 a predvolanie odvolateľ prevzal už dňa 31.5.2013).
Zároveň okresný súd oznámil podľa § 119 O.s.p. navrhovateľovi nevyhovenie jeho návrhu na odročenie
pojednávania a dodal, že predmetná žiadosť neobsahuje ani náležitosti podľa označeného zákonného
ustanovenia.
O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že v spore úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal,

nakoľko tieto si v zákonom stanovenej lehote nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušeniaavráteniavecinanovéprejednanie.Namietal,ženebolpredvynesenímrozsudkuoboznámený
s písomným vyjadrením odporcu, čo považoval za porušenie práva na kontradiktórny súdny proces,
ako aj porušenie § 114 ods. 2 O.s.p. Tvrdil, že nebol oboznámený ani s listinným dôkazmi uloženými

v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na
podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa navrhovateľa nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania.
Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si
bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa

pozitívne rozhodnutie, mal vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov a umožniť im, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili. Upozornil, že okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na

vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a je tiež v
rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania
práva na nestranný súd.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)

napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom

realizácieprocesnýchprávúčastníkovsúdnehokonaniajepojednávanie,naktorébolnavrhovateľriadne
a včas predvolaný. Svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné naplnenie
sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania,
mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť. V tejto súvislosti
sú potom ďalšie jeho námietky dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady

kontradiktórnosti bezvýznamné.
Vyjadrenie odporcu bolo prvostupňovému súdu doručené dňa 14.6.2013, t.j. až po nariadení termínu
pojednávania a expedovaní predvolaní účastníkom. Vzhľadom na časové súvislosti bolo primerané, ak
konajúci súd ponechal jeho oboznámenie na pojednávanie. Zároveň nemeniaca sa protiargumentácia
odporcu je navrhovateľovi chronicky známa z tisícok identických sporov. V činnosti okresného súdu tak

nedošlo k žiadnemu postupu, ktorým by zmaril navrhovateľovi jeho procesné práva.

Termín pojednávania v súdenej veci (na deň 25.6.2013) prvostupňový súd určil 13.5.2013 a právnemu
zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 31.5.2013. Až dňa 21.6.2013 (piatok) o
19.11 hod., t.j. po úradných hodinách bol konajúcemu súdu doručený elektronickým podaním návrh

navrhovateľa „na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu“.
Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo zodpovedá nižšie
rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu.Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie
pojednávania a konať i v neprítomnosti účastníkov. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by
viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade

pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k
odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/1993)
a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Obsah spisu neosvedčuje konštatovanie okresného súdu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že
navrhovateľa upovedomil o neakceptovaní jeho žiadosti o odročenie pojednávania. Bez ohľadu na

uvedené je dôležitým, že navrhovateľ túto žiadosť podal v krátkom časovom predstihu - z hľadiska
pracovných dní doslova niekoľko hodín - pred jeho termínom, čím s poukazom (aj) na vzdialenosť jeho
sídla, resp. sídla jeho právneho zástupcu od sídla konajúceho súdu (cca 230km) sám v nemalej miere
zmaril efektívne využitie ustanovenia § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Dotknutá (čiastočná) nedôslednosť
v postupe okresného súdu tak nepredstavuje vadu (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

Bezpredmetnou je námietka odvolateľa o neprípustnom konaní vylúčeného sudcu. Zodpovedá totiž
doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v intenciách
záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ ani v žiadosti o odročenie
pojednávania (a prerušenie konania) a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol
žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom

posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu
prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z
19.6.2013 či 4 Cdo 317/2013 z 25.6.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Nepravdivým je tvrdenie navrhovateľa o rozhodnutí veci bez vykonania pojednávania; je totiž nesporné,

že pojednávanie vykonané bolo. Neopodstatnenými sú tiež tvrdenia odvolateľa, že okresný súd
si určil sám okruh a rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o
listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom
pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané (aj) oboznámením obsahu exekučného
spisu sp. zn. Okresného súdu Čadca 11Er/31/2011 - ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu - označením

povinného a spisovej značky exekútora) požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť
ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (str. 6). Z uvedeného vyplýva, že zásadným dôkazom
je exekučný spis, ktorého pripojenie a oboznámenie žiadal samotný navrhovateľ. Okresný súd
teda rozhodol na základe skutkového stavu zisteného vykonaním dokazovania, iniciovaného práve
navrhovateľom.

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods.
1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne z dôvodu predkladania enormného
množstva typových podaní) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu k vecným

dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. K žiadnemu zo zásadných záverov okresného
súdu (t.j. neexistencii prieťahov v dotknutom exekučnom konaní, „neplatnosti“ 15 dňovej lehoty na
rozhodovanie o exekučnom titule vo forme rozhodcovského rozsudku, či vo vzťahu k zamietavému
rozhodnutiu o žiadosti na vykonanie poverenia), na ktorých založil svoje meritórne zamietajúce
rozhodnutie, odvolateľ nepredložil relevantnú, resp. vôbec žiadnu protiargumentáciu.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil
napadnutý rozsudok vo veci samej ako vecne správny.
Viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi dôvodmi odvolania bola významná i pre potvrdenie výroku o

zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Odvolateľ síce výslovne uvádzal, že napáda
rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k predmetnému výroku neposkytol žiadnu
konkrétnejšiu argumentáciu. Nedôvodnosť tvrdenia navrhovateľa o konaní a rozhodovaní vylúčeným
sudcom (ktorá hypoteticky okrajovo mohla spochybňovať daný výrok) je vysvetlená a konštatovaná
vyššie.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ -
navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov

aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.