Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, December 11, 2013

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 6C/218/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8211208261
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta
ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2013:8211208261.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov samosudcom JUDr. Karolom Krochtom v právnej veci žalobcu A. F. F.P., W. X,
XXXXXL.protižalovanémuSlovenskárepublika,vmenektorejkonáMinisterstvopráce,sociálnychvecí
a rodiny Slovenskej republiky, ul. Špitálska č.4, 6, 8, 816 43 Bratislava, o uloženie povinnosti prideľovať
prácu a iné, takto

r o z h o d o l :

Z a s t a v u j e konanie v časti, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému mu

poskytovať prácu.

Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou zo dňa 6.12.2011 doplnenou jeho písomnými podaniami zo dňa 11.4.2012, zo
dňa 21.6.2012 a zo dňa 2.3.2013 domáhal, aby žalovanému bola uložená povinnosť prideľovať mu

prácu vo vedúcej pozícii v štátnych službách, v mieste jeho trvalého bydliska s tým, že táto práca by
mala byť v úrovni prednostu štátneho úradu s finančným ohodnotením ( platom) na úrovni primátora
mesta a to až do doby jeho nároku na odchod do riadneho dôchodku. Žalobu odôvodňoval tým, že
právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Bardejov č.k.4C 184/89 zo dňa 16.1.1991
v spojení s konečným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k.18Co 25/91-224 zo dňa 19.7.1991
bolo určené, že výpoveď z pracovného pomeru daná mu jeho bývalým zamestnávateľom- Okresným

národným výborom v Bardejove listom zo dňa 14.11.1988 s účinnosťou od 1.3.1989 je neplatná. Tvrdil,
že týmto mu bol priamo zo zákona kontinuálne, spätne a aj do budúcna obnovený jeho
pracovný pomer, avšak jeho faktického naplnenia sa nikdy nedočkal, lebo keď po právoplatnosti
uvedených rozsudkov nastúpil dňa 2.8.1991 do práce na Okresný úrad v Bardejove, ktorý bol toho
času povinným subjektom na uspokojenie všetkých jeho pracovnoprávnych nárokov a domáhal sa tam
prideľovania mu práce titulom trvania jeho pracovného pomeru zo zákona v zmysle § 61 Zákonníka
práce, žiadna práca zodpovedajúca jeho možnostiam a schopnostiam mu prideľovaná nebola a po troch

dňoch prítomnosti v úrade bol jeho štatutárom vykázaný na ulicu. Žalobca tvrdil, že práca na ktorej
prideľovanie má v zmysle uvedených rozsudkov právo mu nie je prideľovaná dodnes, hoci sa výkonu
svojich práv a naplnenia uvedených rozsudkov opakovane domáhal.
V priebehu konania žalobca prostredníctvom svojich písomných podaní zo dňa 4.8.2013 a zo dňa
8.12.2013 a prednesu na pojednávaní dňa 19.11.2013 svoju žalobu rozšíril aj o ďalšie uplatňované
nároky a to tak, že žiadal aby žalovanému popri povinnosti prideľovať mu prácu bola uložená tiež

povinnosť uspokojiť nároky žalobcu, ktoré už konkretizoval v konaní vedenom na tunajšom súde pod
sp.zn.4C 263/95 a zaplatiť mu odstupné všetko spolu vo výške 37.000,-€, ďalej povinnosť vydať
žalobcovi posudok o pracovnej činnosti, potvrdenie o zamestnaní a ďalšie náležitosti, ktorí vyplývajú z §20 Zákonníka práce, ďalej povinnosť zaplatiť žalobcovi priame hmotné finančné nároky, a to náhradu za
ušlý plat vedúceho štátneho zamestnanca včítane 13.teho a 14.teho platu, pravidelných i mimoriadnych
odmien s príplatkami za nevyčerpanú dovolenku vo výške spolu 1.500.000,-€, tiež povinnosť nahradiť

žalobcovi nemajetkovú ujmu za znemožnenie mu výkonu jeho povolania, zamestnania a sebarealizácie
a vytrpené psychické útrapy vo výške spolu 400.000,-€ a nahradiť mu škodu na zdraví vrátane straty na
dôchodku od roku 2003 doposiaľ aj s úrokom, spolu vo výške 63.000,-€.
Súd túto zmenu žaloby v zmysle podaní žalobcu zo dňa 4.8.2013, 8.12.2013 a jeho prednesu na
pojednávaní dňa 19.11.2013 uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 11.12.2013 pripustil, preto

predmetom rozhodovania boli nároky žalobcu v zmysle takto zmenenej žaloby ako sú špecifikované v
predchádzajúcom odseku.
Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne tak, že o nároku žalobcu na prideľovanie mu práce už bolo
právoplatne rozhodnuté v konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp.zn.3C/171/2005, preto
je tu prekážka veci rozsúdenej. Podľa žalovaného z právoplatného rozsudku Okresného súdu Bardejov
č.k.3C 171/2005-169 zo dňa 21.20.2010 vyplýva, že pracovný pomer žalobcu zanikol likvidáciou

bývalého Okresného národného výboru pričom povinnosti tohto zamestnávateľa neprešli na bývalý
Okresný úrad, ani na ďalšie orgány preberajúce jeho právomoci a kompetencie na základe reforiem
miestnej štátnej správy. Uviedol, že ani žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom neboli
na Slovenskú republiku ani na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny prenesené povinnosti
zamestnávateľa žalobcu, preto označený žalovaný v spore nie je pasívne vecne legitimovaný, lebo

naň neprešli zamestnávateľské povinnosti bývalého Okresného národného výboru Bardejov, ktorý
zanikol bez právneho nástupcu. Žalovaný tvrdil, že oblasť ľudovej kontroly v ktorej žalobca pred
rokom 1991 pracoval nebola žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom prenesená do úseku
štátnej správy v oblasti sociálnych vecí a rodiny, žalobca nikdy nepracoval v oblasti sociálnych vecí
a rodiny spadajúcej pod právomoc Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, nároky a záväzky z

pracovnoprávnych vzťahov žalobcu na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny nikdy neprešli, preto
žaloba je nedôvodná. Poukazujúc na skutočnosť, že žalobca svoju žalobu opiera o rozsudok sp.zn.4C
184/89 a odvoláva sa v nej na udalosti, ktoré sa odohrali v roku 1991 žalovaný z opatrnosti vzniesol
tiež námietku premlčania podľa § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka a žalobu ako nedôvodnú žiadal
zamietnuť v celom rozsahu.

Žalobca vo svojom písomnom podaní zo dňa 7.12.2013 navrhol spojiť tu prejednávanú vec na spoločné
konanie s vecou vedenou na tunajšom súde pod spisovou značkou 4C 263/95 s tým, že žiada to preto,
aby sa predišlo ďalším špekuláciám a snahám o znemožnenie jeho práva, ktoré mu garantujú zákony a
Ústava SR. Tomuto návrhu však súd nevyhovel a na pojednávaní dňa 11.12.2013 ho zamietol, lebo na
spojenie vecí neboli splnené zákonné podmienky v zmysle ust. § 112 Občianskeho súdneho poriadku

( ďalej len „O.s.p.“). Podľa tohto zákonného ustanovenia v záujme hospodárnosti konania môže súd
spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkove spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Ak sa v návrhu na začatie konania uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia, alebo
ak odpadnú dôvody, pre ktoré súd veci spojil, môže súd niektorú vec vylúčiť na samostatné konanie.
V konaní sp.zn.4C 263/1995 v ktorom sa koná o žalobe žalobcu na náhradu finančných nárokov s

príslušenstvom proti žalovaným 1/ Slovenskej republike zast. Ministerstvom vnútra SR a 2./ Obvodný
úrad Bardejov už pred podaním návrhu žalobcu na spojenie vecí bolo meritórne rozhodnuté, a to
rozsudkom zo dňa 28.11.2012, ktorým súd žalobu zamietol, vec je toho času v štádiu odvolacieho
konania, preto spojenie vecí neprichádzalo do úvahy, keďže spojenie nerozhodnutej a rozhodnutej vecí
do spoločného konania nemá oporu v § 112 O.s.p. Návrhu žalobcu na spojenie vecí preto nebolo možné

vyhovieť.
Na prejednanie veci samej nariadil súd pojednávanie na ktorom vec v súlade s ust.§ 101 ods.2 O.s.p.
prejednal v neprítomnosti žalovaného s prihliadnutím na obsah spisu a vykonané dôkazy, lebo ten sa
napriek riadnemu a včasnému predvolaniu ani na jedno z nariadených pojednávaní nedostavil a o ich
odročenie nežiadal. Na pojednávaní dňa 11.12.2013 súd vec v súlade s ust.§ 101 ods.2 O.s.p. prejednal

a rozhodol aj v neprítomnosti žalobcu, ktorý podaním zo dňa 9.12.2013 oznámil, že pre pooperačné
ťažkosti sa pojednávania nezúčastní a o jeho odročenie nežiadal.
Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a písomných vyjadrení účastníkov, vykonal vo veci dokazovanie
výsluchom žalobcu, oboznámením sa s obsahom spisu a zberných spisov tunajšieho súdu sp.zn.
1C 11/06, 3C 171/05, 3Er 210/06, ďalej s obsahom rozhodnutí tunajšieho súdu sp.zn.4C/52/03, 4C

263/95, 4C 137/07, 3C 171/05, 4C 212/01, 1C 11/06, rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp.zn.7Co
101/09, 11Co 7/11, 5Co 243/09, 18Co 130/2011, dôkazy vyhodnotil podľa svoje úvahy, jednotlivo a v ich
vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že žalobe žalobcu nemožno vyhovieť ani sčasti.Pokiaľ ide o prvú časť žaloby žalobcu, v ktorej sa tento domáhal aby súd žalovanému uložil
povinnosť poskytovať mu prácu, jej meritórnemu prejednaniu bránila prekážka veci rozsúdenej
( res iudicata), preto v tejto časti neprichádzalo do úvahy iné rozhodnutie ako zastavenie konania

z dôvodu neodstrániteľného nedostatku podmienok konania. Prekážka res iudicata (právoplatne
rozhodnutej veci), ktorá vylučuje, aby súd vec znovu prejednal, je obsiahnutá v ustanovení § 159 ods.
3 O. s. p. Podľa tohto zákonného
ustanovenia len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. K

jej naplneniu dôjde vtedy, ak sú súčasne splnené 3 podmienky: 1. začne sa opätovne
konať, hoci už bolo vo veci právoplatne rozhodnuté; 2. začne sa opätovne konať medzi
tými istými účastníkmi; 3. a o tej istej veci. Za tú istú vec v zmysle § 159 ods.
3 O.s.p. treba v novom konaní
považovať ten istý nárok, o ktorom sa už právoplatne rozhodlo, ak sa opiera o ten istý právny dôvod

vyplývajúci z totožného skutkového stavu.

Zo zberného spisu tunajšieho súdu sp.zn.3C/171/2005 súd zistil, že pod uvedenou spisovou značkou
sa viedlo konanie o žalobe žalobcu proti žalovaným 1./ Slovenská republika zastúpená Ministerstvom
vnútra SR, 2./ Slovenská republika zastúpená Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR, 3./

Slovenská republika zastúpená Obvodným úradom Prešov ktorou sa žalobca domáhal okrem iného
aj toho, aby súd uložil žalovanému povinnosť dňom právoplatnosti rozsudku poskytovať žalobcovi
primeranú prácu porovnateľnú s jeho posledným pracovným zaradením v štátnej službe a poskytovať
mu mesačný plat zodpovedajúci jeho kvalifikačným predpokladom a pracovnému resp. funkčnému
zaradeniu. Skutkovo a právne žalobca v konaní 3C/171/2005 tento svoj nárok odôvodňoval tým, že

ešte v roku 1991 vyhral so štátom spor vo veci vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp.zn.4C
184/89, kde rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 2.8.1991 a keďže pracovnoprávny subjekt-
ONV Bardejov bol zrušený a zlikvidovaný, jeho legitímnym nástupcom na uspokojenie žalobcových
pracovnoprávnych a z toho vyplývajúcich hmotnoprávnych nárokov sa stal štát zastúpený Okresným
úradom v Bardejove, ktorý vznikol dňa 1.1.1991 a existoval až do prijatia zákona č.515/2003 Z.z. V

konaní3C/171/2005sažalobcadomáhaloživeniasvojhopracovnéhovzťahuakoštátnehozamestnanca
a všetkých náležitostí, ktoré mu ušli od 1.1.1992 až po deň, kedy mu bude umožnené pokračovať v
primeranej práci porovnateľnej s predchádzajúcim zaradením. Rozsudkom zo dňa 21.10.2010, č.k.3C
171/2005-169 súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Po potvrdení tohto rozsudku rozsudkom
Krajského súdu v Prešove č.k.11Co/7/2011-199 zo dňa 28.4.2011 rozsudok č.k.3C 171/2005-169 dňa

31.5.2011 nadobudol právoplatnosť, čím v zmysle § 159 ods.3 O.s.p. bola vytvorená prekážka pre to,
aby sa táto vec prejednala znova.

Prekážkarozsúdenejveci(resiudicata)svojoupodstatoupatríkprocesnýmpodmienkamajejexistencia
v každom štádiu konania vedie k jeho zastaveniu bez toho, aby súd uvažoval o iných opatreniach. Ak

by totiž súd napriek tejto procesnej prekážke konal vo veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo, ďalším
meritórnym rozhodnutím by mohol porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl.46 ods.1 Ústavy
Slovenskej republiky. Splnenie procesných podmienok a ich nedostatky súd skúma z úradnej povinnosti
( ex offo). Po zistení neodstrániteľného nedostatku podmienok konania medzi ktoré patrí aj prekážka
veci rozsúdenej súd konanie musí zastaviť.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže
konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods.1 O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd

konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi
vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s
podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.

Súdmázato,žeprávoplatnýrozsudokvoveci3C/171/2005tvoríprekážkuvecirozsúdenejpreopätovné

prejednanie nároku žalobcu na prideľovanie mu práce, lebo konanie 3C/171/2005 malo tých istých
účastníkov ako má toto konanie ( žalobcom tam bol A. F. F. a jedným zo žalovaných bola Slovenská
republika, zastúpená Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny) a prejednával sa tam ten istý nárok,ktorýsaopieralotenistýprávnydôvodvyplývajúciztotožnéhoskutkovéhostavu(povinnosťžalovaného
ako tvrdeného nástupcu zrušeného ONV prideľovať žalobcovi prácu

s primeraným platom na základe neplatného skončenia pracovného pomeru konštatovaného v konaní
4C/184/89).

Vzhľadom na zistenú prekážku veci rozsúdenej ktorá je neodstrániteľným nedostatkom podmienok
konania neostávalo súdu nič iné, než konanie o tej časti žaloby žalobcu, v ktorej sa tento domáhal

uloženia povinnosti žalovanému poskytovať mu prácu podľa § 104 ods.1 O.s.p. zastaviť.

Pokiaľ ide o ostatné nároky žalobcu, t.j. na uloženie povinnosti žalovanému uspokojiť nároky žalobcu,
ktoré konkretizoval v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn.4C 263/95 a zaplatiť mu odstupné
všetko spolu vo výške 37.000,-€, ďalej povinnosť vydať žalobcovi posudok o pracovnej činnosti,
potvrdenie o zamestnaní a ďalšie náležitosti, ktorí vyplývajú z § 20 Zákonníka práce, ďalej povinnosť

zaplatiť žalobcovi priame hmotné finančné nároky, a to náhradu za ušlý plat vedúceho štátneho
zamestnanca včítane 13.teho a 14.teho platu, pravidelných i mimoriadnych odmien s príplatkami za
nevyčerpanú dovolenku vo výške spolu 1.500.000,-€, tiež povinnosť nahradiť žalobcovi nemajetkovú
ujmu za znemožnenie mu výkonu jeho povolania, zamestnania a sebarealizácie a vytrpené psychické
útrapy vo výške spolu 400.000,-€ a nahradiť mu škodu na zdraví vrátane straty na dôchodku od roku

2003 doposiaľ aj s úrokom, spolu vo výške 63.000,-€, ani v tejto časti nebolo možné žalobe vyhovieť.

Žalobca ako žalovaného ktorý by mal uspokojiť tieto jeho nároky označil Slovenskú republiku zastúpenú
Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny argumentujúc nástupníctvom po zrušenom Okresnom
národnom výbore a potom Okresnom úrade.

Národné výbory boli orgánmi socialistickej štátnej moci a správy v krajoch, okresoch a v obciach, a
to na základe zákona č. 69/1967 Zb. o národných výboroch, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.1968.
Zákon o národných výboroch bol zrušený zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení (§ 31 tohto
zákona). Zákon o obecnom zriadení nadobudol účinnosť dňom volieb do orgánov samosprávy obci
( § 32 tohto zákona), ktoré ako je všeobecne známe sa konali v dňoch 23. a 24. novembra 1990.

Dňom vykonania volieb, t.j. 24. novembra 1990 nadobudol účinnosť zákon č. 472/1990 Zb. o organizácii
miestnej štátnej správy ( § 17 tohto zákona), ktorým boli zriadené nové orgány miestnej
štátnej správy a to okresné a obvodné úrady. V zmysle § 13 ods. 2 písm. b/ zákona o organizácii
miestnej štátnej správy plnili úlohy súvisiace s likvidáciou a prevodom majetku národných výborov a
s pracovnoprávnymi vzťahmi pracovníkov národných výborov likvidátori vymenovaní ministrom vnútra,

ktorí mali v pracovnoprávnych veciach postavenie vedúceho organizácie podľa § 9 ods. 1 Zákonníka
práce v tom čase účinnom. Ako je vyššie spomenuté, všetky národné výbory dňom 23. a 24. novembra
1990 ukončili svoju činnosť a vstúpili do likvidácie, ktorá v zmysle uznesenia vlády SR zo dňa 24.
novembra 1990 skončila dňa 31. júla 1991. Podľa § 251 Zákonníka práce účinného v čase likvidácie
národných výborov ak sa zrušuje organizácia, určí orgán, ktorý organizáciu zrušuje, ktorá organizácia je

povinná uspokojiť nároky pracovníkov zrušenej organizácie, prípadne uplatňovať jej nároky. Ak sa však
vykonávaprizrušeníorganizáciejejlikvidácia,mátútopovinnosťorgánvykonávajúcilikvidáciu,prípadne
štát.VnadväznostinalikvidáciunárodnýchvýborovMinisterstvovnútraSRspolusMinisterstvomfinancií
SR prijalo Zásady postupu riešenia pracovnoprávnych vzťahov pracovníkov aparátu národných výborov
v súvislosti s ich zrušením ( ďalej len „zásady“) a taktiež Postup likvidačných skupín národných výborov

do ukončenia likvidácie ( ďalej len „postup“). V zásadách a postupe v súlade s § 13 zákona
o organizácii miestnej
štátnej správy sa konštatuje, že úlohy súvisiace s pracovnoprávnymi vzťahmi pracovníkov národných
výborov plní v čase ich likvidácie likvidátor vymenovaný ministrom vnútra SR, ktorému odporúča riešiť
ukončenie pracovných pomerov zamestnancov národných výborov dohodami o rozviazaní pracovných

pomerov alebo výpoveďami z dôvodu organizačných zmien. Z toho však nemožno vyvodiť záver o
prechode zamestnávateľských práv a povinností bývalého okresného národného výboru na bývalý
okresný úrad. Zásady, postup a uznesenie vlády SR z 24. novembra 1990 treba považovať za
rozhodnutievydanépodľa§251Zákonníkaprácestým,žepracovnýpomeržalobculikvidácioubývalého
okresného národného výboru zanikol a povinnosti zamestnávateľa neprešli na bývalý okresný úrad

a teda ani ďalšie orgány preberajúce jeho právomoci a kompetencie na základe reforiem miestnej
štátnej správy ( počnúc zákonom č.472/1990 Zb., cez zákon č.222/1996 Z.z. a zákon č.515/2003 Z.z.
v znení zákona č.254/2007 Z.z.), teda žalovaný nie je v tomto spore vecne pasívne legitimovaný,
nakoľko na neho podľa žiadneho zákona neprešli zamestnávateľské povinnosti z bývalého ONV, ktorýzanikol likvidáciou bez právneho nástupcu. Súd ďalej uvádza, že žalobca viedol proti bývalému ONV
spor o neplatnosť výpovede na OS Bardejov pod sp. zn. 4C 184/89 v spojení s konaním na KS
Košice sp. zn. 18 Co 25/91, kde bolo právoplatne rozhodnuté dňa 2.8.1991, že výpoveď je neplatná.

To však bolo už v čase po ukončení činnosti likvidačných skupín, kedy bývalé národné výbory už
neexistovali, nakoľko ako bolo vyššie spomenuté tie zanikli likvidáciou bez právneho nástupcu. Na
Slovenskú republiku neprešli povinnosti „zamestnávateľa“ žalobcu ako sa tento mylne domnieva, preto
Slovenská republika ani nemôže vystupovať ako nositeľ povinností, ktoré sú predmetom tohto konania.
Keďže na Slovenskú republiku neprešli zamestnávateľské povinnosti z bývalého ONV, ktorý zanikol

bez právneho nástupcu, preto ani Slovenská republika zastúpená Ministerstvom práce, sociálnych vecí
a rodiny nemôže byť v spore vecne pasívne legitimovaná na uspokojenie nárokov, ktoré majú súvis
s pracovnoprávnym vzťahom žalobcu. Preto bolo potom potrebné žalobu ako nedôvodnú v celom
rozsahu zamietnuť, lebo označený žalovaný nie je vecne pasívne legitimovaný na uspokojenie nárokov
žalobcu. Keďže na Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny
neprešli zamestnávateľské povinnosti bývalého zamestnávateľa žalobcu, potom je zrejmá tiež absencia

akejkoľvek príčinnej súvislosti a jej možnej zodpovednosti za žalobcom tvrdený vznik nemajetkovej ujmy
a poškodenia zdravia, ktoré mal žalobca utrpieť v súvislosti s ním uvádzaným znemožnením mu výkonu
jeho zamestnania a povolania v štátnych službách. Preto odhliadnuc od toho, že žalobca na preukázanie
vzniku,základuavýškytýchtosvojichuplatňovanýchpeňažnýchnárokovnanáhradunemajetkovejujmy
a poškodenie zdravia neoznačil a nepredložil žiadne dôkazy, už len z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej

legitimácie označeného žalovaného ani v tejto časti žaloby nemohol byť úspešný.
Záverom súd poukazuje na to, že právny názor podľa ktorého bývalý Okresný úrad Bardejov a jeho
právni nástupcovia neboli zamestnávateľmi žalobcu po zániku ONV a že na Slovenskú republiku
neprešli povinnosti zamestnávateľa žalobcu musí byť žalobcovi dobre známy, lebo tento právny názor
už bol opakovane konštatovaný aj v iných súdnych konaniach v ktorých bol žalobca účastníkom, viď

napr. Rozsudok Okresného súdu Bardejov č.k.3C 171/2005-169 zo dňa 21.10.2010 ( strana jeho 6
odôvodnenia) potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k.11Co 7/2011-199 zo dňa 28.4.2011
alebo rozsudok Okresného súdu Bardejov č.k.4C/52/2003-131 zo dňa 18.3.2009 potvrdený rozsudkom
Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.8.2009 č.k.7Co/101/2009.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 151

ods.1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že účastníkom náhradu trov

konania nepriznal. Neúspešný žalobca právo na náhradu trov konania nemá, preto mu ju priznať nebolo
možné. Úspešný žalovaný návrh na uloženie povinnosti žalobcovi nahradiť mu trovy konania v priebehu
konania neurobil, ani jemu preto súd náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva do 15 dní od doručenia
rozsudku na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

1. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

2. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa z.č. 233/95Z.z.