Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 5, 2013

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 8C/147/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218459
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Schromová

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2013:3812218459.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudkyňou JUDr. Jarmilou Schromovou v právnej veci navrhovateľa:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35807598, zastúpeného Fridrich
Paľko, s.r.o., Bratislava, Gröslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zast.
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
takto

r o z h o d o l :

Návrh navrhovateľa v celom rozsahu z a m i e t a .

Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa podaným návrhom voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 1274,81 eur z titulu

majetkovej škody a sumy 254,96 eur z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Prievidza, pretože tento nerozhodol o jeho žiadosti o udelenie
poverenia v exekučnom konaní EX 6318/2009 - povinný B. v zákonom stanovenej lehote. Uviedol, že
napriek tomu, že prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si
takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na
čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, súd o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodol až dňa 16.8.2010 rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pričom konanie

začalo dňa 24.7.2009 . K rozhodnutiu súdu vo veci teda došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby
15 dní.

Navrhovateľ považoval za nesprávny postup exekučného súdu aj to, že spôsobom odporujúcim
zákonu, t.j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok vykonal procedúru
preskúmania exekučného titulu - rozsudku rozhodcovského súdu. Podľa jeho názoru všeobecný
súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k

opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Poukázal na to, že existencia rozsudku rozhodcovského súdu,
ktorý je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný spôsobuje prekážku veci právoplatne
rozhodnutej a zamedzuje navrhovateľovi iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu
ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom. Takýto postup exekučného súdu navrhovateľ
hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). V predmetnom
prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a

so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie
pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože
počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu
právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čoje základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Majetková škoda teda
predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím
všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní. Ďalej navrhovateľ v návrhu uplatnil náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu a
práva na spravodlivý súdny proces nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je takej intenzity, ktorá
má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva navrhovateľa. Navrhovateľ mohol
vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu včas a efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov

smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky s príslušenstvom, pretože by vedel, že žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá a preto bolo potrebné uskutočniť náhradu
exekučnéhotitulu.Napodporunárokunanáhradunemajetkovejujmyďalejuviedoldôvody:neexistencia
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vniknutú situáciu,
vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu vyvolal u členov riadiacich orgánov
spoločnosti navrhovateľa a majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v

právo a rovnosť v spoločnosti, ďalej bol spôsobený zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít
navrhovateľa, strata zisku z realizovaného obchodu vyvolala hospodársku stratu, nezákonným zásahom
vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní
ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Primeranú náhradu nemajetkovej ujmy určil vo výške 20% z
uplatňovanej istiny s príslušenstvom, t.j. uplatnil si nárok vo výške 254,96 eur. Navrhovateľ tiež uviedol,

že v zmysle zákonného postupu písomne žiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na
náhraduškodypodľa§15ods.1zákonač.514/2003Z.z.,odporcanajehožiadosťpozitívnenereagoval.

V návrhu navrhovateľ vzniesol námietku zaujatosti, súd preto predložil spis na rozhodnutie o námietke
zaujatosti sudcovOkresnéhosúdu PrievidzaKrajskémusúduvTrenčíne.UznesenímKSTrenčínsp.zn.

6 NcC/434/2012-16 zo dňa 2.11.2012 bolo rozhodnuté, že sudkyňa JUDr. Valéria Píšová nie je vylúčená
z prejednávania a rozhodovania vecí vedenej pod sp. zn. 8C/147/2012. Z dôvodu prerušenia výkonu
funkcie sudcu zákonnej sudkyne bola vec pridelená na rozhodovanie náhodným výberom sudkyni JUDr.
Jarmile Schromovej. Krajský súd Trenčín uznesením sp. zn. 6NcC/17/2013-21 zo dňa 21.1.2013
rozhodol, že sudkyňa JUDr. Jarmila Schromová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vecí

vedenej pod sp. zn. 8C/147 /2012.

Odporca písomným vyjadrením z 3.12.2013 zaujal stanovisko k návrhu navrhovateľa. Poukázal na
zmätočnosť podania - návrhu na začatie konania, pričom navrhovateľ prenáša celú dôkaznú povinnosť
nasúdnapriektomu,žedôkaznébremenoznášasám.Jenepravdivéaklamlivétvrdenie,ženavrhovateľ

nemá vedomosť o spisových značkách uvádzaných exekučných konaní, pretože v týchto konaniach bol
účastníkom konania. Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní bolo jedným z dôvodov, pre
ktoré aj Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou
exekučného súdu. Nie je zrejmý ďalej ani titul nároku na náhradu škody, pretože uvádza aj rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo sa dá vysvetliť ako namietanie

nezákonného rozhodnutia a ďalej namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Nie je teda
zrejmé, či uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodov prieťahov, z dôvodu
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote. Navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie prieťahov v konaní,
neuvádza či podal sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu, resp. ústavnú sťažnosť.

Všeobecný súd pritom v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu,
pretože túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Ďalej odporca namietal, že dňa
23.4.2012 boli doručené odporcovi prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
v ktorých bola obsiahnutá aj žiadosť vo veci, ktorá je predmetom tohto konania. Návrh na súd pritom
navrhovateľ podal už dňa 27.9. 2012, teda pred uplynutím 6-mesačnej lehoty v zmysle § 16 ods. 4

zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov /ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“/. Ide preto o
predčasne uplatnený nárok na súde. Navrhovateľ pritom napriek opakovaným výzvam na doplnenie
žiadosti tieto nedoplnil, neuviedol dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce
vyčíslenú majetkovú škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, ústavné

sťažnosti a nedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie práv zánikom povinného, jeho insolvenciou,
stratou kontaktu s povinným a podobne. Odporca preto ako orgán príslušný na predbežné prerokovanie
podaných žiadosti nepovažuje nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný.Odporca ďalej v písomnom vyjadrení uvádza stanovisko k rozhodnutiu o poverení exekútora po 15-
dňovej lehote. Podľa jeho názoru súdna prax už dávnejšie ukázala, že lehota na poverenie exekútora je
výraznou prekážkou, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je

notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. S poukazom na príslušné zákonné ustanovenia preto
15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom
titule vo veciach, v ktorých bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná po
1.6.2011. I prípadné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v
konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich
režimu spotrebiteľských zmlúv. Pokiaľ mal ďalej nesprávny úradný postup spočívať v zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tento postup nemôže byť nesprávnym úradným postupom
na účely zákona č. 514/2003 Z.z. a nemôže ísť
ani o škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím okrem iného je nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola
konštatovaná príslušným orgánom, čo v danom prípade nebolo splnené. Z dikcie § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia a táto sa týka len prípadu, keď súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie. Nie je možné logicky predpokladať, že by bol zámer zákonodarcu určiť 15-

dňovú lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže ide o zložitý
proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu. K tvrdenej existencii prieťahov v konaniach poukázal ďalej odporca na znenie § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1. 2013. Navrhovateľ v tejto súvislosti nepreukázal
podanie sťažnosti na prieťahy, existenciu právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní,

právoplatného rozhodnutia ESĽP, či právoplatného rozhodnutia ÚS SR, ktorými by bolo konštatované
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Otázku, či bolo alebo nebolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je pritom kompetentný preskúmať len Ústavný
súd SR. Odporca ďalej vzniesol námietku premlčania v súvislosti s nesprávnym úradným postupom keď
uviedol, že pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od dourčenia

žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 /t.j. tri roky pred dňom kedy boli doručené prvé
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku/, vznáša námietku premlčania.

K otázke vyčíslenia škody ďalej odporca poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody
a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Poukázal na to, že navrhovateľ

nepreukázal existenciu dlžníka ako základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha, rovnako nepreukázal
existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a ani nevymožiteľnosť
pohľadávky. V tejto súvislosti podľa jeho názoru rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie by iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť
exekučným titulom a nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku veci rozhodnutej pre

uplatnenie nároku navrhovateľa na súde. Okrem toho navrhovateľ v rámci jeho nároku na majetkovú
škodu by musel preukázať jednak to, že ak by uplatnil nárok novým návrhom na súde, tento by
bez akýchkoľvek pochybností požadovaný nárok voči dlžníkovi navrhovateľovi priznal a jednak to, že
pohľadávkajenevymožiteľnávdôsledkupochybeniaokresnéhosúdu.Tútoskutočnosťvšaknavrhovateľ
nepreukázal a ani nepreukáže vzhľadom k tomu, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí po

smrti a pod. K uplatnenej nemajetkovej ujme poukázal odporca na to, že nie je možné prihliadať na
tvrdené „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ členov riadiacich orgánov spoločnosti, pretože nároky
uplatňuje právnická osoba a nie fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom
zúčastňujú, pretože im priamo nevzniká žiadna škoda. Okrem toho náhrada nemajetkovej ujmy vo
výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami, či rozumnou

úvahou. Nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému
postupu dôjsť, a to i s poukazom na podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ a jeho praktiky
sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie (k uvedenému odporca
pripojil k návrhu list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/
RM/kb D /2010/1360), súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve

podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Odporca preto považuje konanie
navrhovateľa v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďžeškoda mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej činnosti, pričom aj súdna
moc musí pozornejšie skúmať práve podania navrhovateľa, a to návrhy na vykonanie exekúcie, súdy
musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a podobne, s čím je spojená

vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S poukazom na charakteristiku príčinnej
súvislosti medzi existenciou nesprávneho úradného postupu a vznikom škody alebo nemajetkovej
ujmy, odporca uviedol, že navrhovateľovi žiadna škoda postupom okresného súdu nevznikla. Z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z., považuje odporca návrhy za neopodstatnené a žiada ich zamietnuť. Zároveň

uplatnil aj nárok na náhradu trov konania.

Navrhovateľ pred vykonaním prvého pojednávania vo veci samej doručil súdu dňa 29.11.2013 návrh
na zrušenie pojednávania spolu s návrhom na prerušenie konania. Návrh zdôvodnil tým, že podal na
Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne, ktorým bolo
rozhodnuté, že sudcovia Okresného súdu Prievidza nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci a dôsledkom tejto sťažnosti bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu
povereného prejednávaním veci. O návrhu navrhovateľa na prerušenie konania súd rozhodol na
pojednávaní dňa 5.12.2013 , a to uznesením č.k. 8C/147/ 2012- 57 tak, že tento návrh v celom rozsahu
zamietol. Súd preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie konania, pričom dospel k záveru, že návrh
nie je dôvodný, a to z dôvodov uvedených v citovanom rozhodnutí.

Navrhovateľ sa na pojednávanie napriek riadne a včas doručenému predvolaniu nedostavil, svoju
neúčasť neospravedlnil, a to napriek zaslanému oznámeniu zo strany súdu zo dňa 2.12.2013
prostredníctvom e mailu, že súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania neakceptuje a o návrhu
na prerušenie konania rozhodne na pojednávaní. Nedostavil sa ani odporca, ktorý svoju neúčasť

písomne ospravedlnil z dôvodu hospodárnosti konania. Súd preto vo veci konal v neprítomnosti
účastníkov konania a vykonal dokazovanie oboznámením pripojeného spisu tunajšieho súdu sp.zn.
15Er/1628/2009, oboznámením písomných vyjadrení účastníkov konania ako aj oboznámením obsahu
ostatného spisového materiálu a zistil nasledovný skutkový a právny stav:

Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp.zn. 15Er/1628/2009, EX/63182009 - oprávnený Pohotovosť,
s.r.o., povinný B. P., súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu
doručená dňa 26.8.2009. Dňa 24.9.2009 bol súdny exekútor vyzvaný na predloženie kompletnej zmluvy
o úvere uzavretej s povinným. Dňa 19.11.2009 bola doručená súdu žiadosť oprávneného o
informáciu o stave konania. Uznesením zo dňa č.k. 15Er/1628/2009-10 bola žiadosť o udelenie

poverenia zamietnutá z dôvodu nepreskúmateľnosti exekučného titulu. Dňa 22.3.2010 bolo doručené
odvolanie oprávneného. Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 31.5.2010 č.k. 4CoE/193/2010-17
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, uznesenie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
nadobudlo právoplatnosť dňa 23.7.2010. Exekučné konanie bolo uznesením zo dňa 5.11.2010 č.k.
15 Er/1628/2009 -25 zastavené, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.11.2010.

Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že v predmetnom exekučnom konaní oprávnený nepodal sťažnosť
na zbytočné prieťahy v konaní, o čom svedčí úradný záznam zo dňa 3.12.2013 .

Navrhovateľ si podaným návrhom uplatnil nárok na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z

dôvodu nesprávneho úradného postupu tunajšieho súdu, ktorý spočíva v tom, že o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie voči povinnému v exekučnom konaní 15Er /1628/2009 súd
rozhodol po uplynutí zákonom stanovenej doby.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. Zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená

orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,

nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom od 31.12.2012 právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Keďže v danom prípade vo vyššie uvedenej preskúmavanej exekučnej veci nedošlo k uplynutiu 15
dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009, súd sa vznesenou
námietkou premlčania zo strany odporcu nezaoberal, keďže nebola vznesená pre preskúmavané

exekučné konanie, ktoré začalo až 24.7.2009 .

Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je
nedôvodný. Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a
vzniku škody, sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci

urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten,
komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone

verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný
postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných
predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu.

V prvom rade súd udáva, že navrhovateľ mal možnosť domáhať sa nápravy postupu exekučného súdu
podaním žiadosti o urýchlené rozhodnutie vo veci priamo v exekučnom konaní, ďalej sa mohol domáhať
svojhopráva nasúdnuochranu, právanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovvyužitíminštitútu
ústavnej sťažnosti v súlade s § 127 ods. 1 Ústavy SR. Súd preto skúmal, či navrhovateľ podal v
predmetnom exekučnom konaní sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní v snahe docieliť

urýchlené rozhodnutie vo veci. Súd zistil, že v exekučnom konaní 15 Er/ 1628/2009 takáto sťažnosť
podaná nebola. Súd nemal preukázané, že by navrhovateľ uplatnil svoje právo podaním sťažnosti
Ústavnému súdu SR pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, práva vlastniť majetok
a práva na ochranu majetku a podobne. Pokiaľ sa navrhovateľ na Ústavný súd s takýmito sťažnosťami

obrátil, boli tieto sťažnosti odmietnuté z dôvodu nedostatku zákonom predpísaných náležitostí podania
sťažovateľa.

Navrhovateľ sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Prievidza vo vyššie uvedenom exekučnom konaní . Svoj nárok odvodzuje

od toho, že v tejto veci bolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až po
zákonom stanovenej lehote. Vykonaným dokazovaním však bolo nepochybne preukázané, že tvrdenia
navrhovateľa sa nezakladajú na pravde. V predmetnej exekučnej veci bola žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie doručená súdu dňa 26.8.2009 a tunajší súd o žiadosti rozhodol dňa 23.2.2010.Exekučným titulom v danej veci bol rozsudok rozhodcovského súdu a podľa § 42 ods. 2 Exekučného
poriadku.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.5.2010 súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 do 31.5.2011 platila uvedená právna
úprava s tým, že lehota na vydanie poverenia neplatila ak išlo o exekučný titul podľa § 41 ods.
2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. S účinnosťou od 1.6.2011 do citovaného ustanovenia bola

zavedená len úprava ohľadom exekučných titulov podľa zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v
platnom znení. Novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 144/2010 Z.z. teda s účinnosťou
od 1.6.2010 vypustila zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pokiaľ
ide o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. V zmysle § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku platného do 31.5.2011 exekučným titulom sú i vykonateľné rozhodnutia

rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Podľa dôvodovej správy k tejto novele vyplýva, že
účelom vypustenia zákonnej lehoty bola skutočnosť, že lehota bola výraznou prekážkou na to, aby súdy
mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie pokiaľ išlo o notárske zápisnice a rozhodcovské rozsudky,
zvlášť keď išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená novela neobsahovala žiadne
prechodné ustanovenia, preto vzhľadom na to, že išlo o novelu procesných ustanovení Exekučného

poriadku, vzťahuje sa na všetky exekučné konania, v ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie k tomuto dátumu. Následne novelou Exekučného poriadku č.
102/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2011 bol §41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku doplnený aj o
exekučný titul - rozhodcovský rozsudok. Uvedená novela procesného charakteru neobsahovala žiadne
prechodné ustanovenia, preto sa vzťahuje na všetky konania, v ktorých súd k 1.6. 2011 nerozhodol

o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V zmysle uvedenej jednoznačnej právnej úpravy po 1.6.2011 neexistovala v exekučnom konaní žiadna
zákonná lehota na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pokiaľ išlo o rozhodcovské rozsudky. Súd
však zastáva názor, že i pred 1.6.2011 sa súdnou praxou rozhodcovské rozsudky považovali za

exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, zodpovedala tomu aj argumentácia
odvolacíchsúdovanakoniec idôvodovésprávykhoreuvedenýmzákonom,ktorénovelizovali Exekučný
poriadok. Súd prisvedčuje správnosti argumentácie odporcu, že ak sa do zákonnej formulácie
exekučného titulu vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“, išlo len o explicitnejšie ujasnenie
literyzákona,abysapredišlomylnýminterpretáciámtohtoustanovenia. Vtomtosmere je argumentácia

navrhovateľa spočívajúca v tom, že rozhodcovské rozsudky do 1.6.2011 nebolo možné považovať za
exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadky, a teda sa na ne nevzťahovalo vyňatie
lehoty na vydanie poverenia, účelová. Navrhovateľ ani v exekučných konaniach nikdy nespochybňoval
začlenenie rozhodcovského rozsudku pod citované ustanovenie Exekučného poriadku. Podľa názoru
súdu vychádzajúc z výslovného znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení,

prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
prípadeaksúdnezistilrozporžiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,návrhunavykonanie
exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Následne sa osobitne upravuje situácia, keď súd takýto
rozpor zistí a je povinný nie udeliť poverenie ale rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Keby bol zámer zákonodarcu pod zákonnú 15-dňovú lehotu vsunúť obe procesné

situácie, nebola by osobitne upravovaná situácia pri zistení rozporu napríklad exekučného titulu so
zákonom. Uvedené má i logické opodstatnenie, pretože pri skúmaní exekučného titulu ide o zložitejší
proces posudzovania zákonnosti priznaného plnenia, a to i v rozhodcovskom rozsudku. Pokiaľ teda
navrhovateľ považuje za nesprávny úradný postup nečinnosť Okresného súdu Prievidza v exekučnom
konaní, v ktorom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-

dňovej lehote, je toto tvrdenie nepravdivé, pretože na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia zákon
lehotu neupravuje. Takýto záver vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 520/2012-39 z 10. júla
2013, kde ústavný súd k námietke, že okresný súd nerozhodol v zákonom ustanovenej lehote 15 dní,
konštatoval, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnúlehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.
Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) (t.

j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica) a d) (t. j. ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok).
Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie.
Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala
vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so

zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon
takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred
1. júnom 2010).

K rozhodnutiu súdu v preskúmavanej exekučnej veci došlo približne po 6-ich mesiacoch od
doručeniažiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,keďsúdoprávneného(t.j.navrhovateľa)

bezvýsledne žiadal o predloženie úverovej zmluvy. Doloženie zmluvy bolo nevyhnutné k tomu, aby súd
mohol posúdiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nezaväzuje povinného na plnenie
nemožné, nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ teda navrhovateľ vytýka súdu, že
nerozhodol včas, bolo to ovplyvnené práve konaním, resp. nečinnosťou navrhovateľa, ktorý nereagoval
na výzvy. Preto súd vo veci rozhodol, pričom rozhodnutie riadne zdôvodnil a poukázal na nečinnosť

oprávneného (t.j. navrhovateľa). Vzhľadom na povahu veci, na veľké množstvo exekučných konaní
vyvolaných navrhovateľom ako aj správanie navrhovateľa ako oprávneného v exekučnom konaní teda
súd vo veci konal plynule a rozhodol v primeranej lehote.

Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa týkajúcej sa majetkovej škody, vo všeobecnosti súd udáva, že NS

SR sa otázkou majetkovej ujmy, ktorá mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu v
exekučnom konaní zaoberal napríklad vo veci 3Cdo 134/2003, rozsudok z 27.11.2003. Okrem
iného NS SR konštatoval, že charakter majetkovej ujmy má aj zníženie hodnoty pohľadávky veriteľa,
ktoré nastalo v časovej a vecnej súvislosti so zmarením možnosti uspokojenia jeho pohľadávky v
konaní o výkon rozhodnutia (v danej veci predajom dlžníkovej nehnuteľnosti), ak k zmareniu predaja

a poklesu hodnoty jeho pohľadávky došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu. V dôvodoch
rozhodnutia NS SR uvádza, že reálna hodnota pohľadávky, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným
súdnym rozhodnutím, nezávisí len od samotnej sumy, ale od celého súboru okolností vplývajúcich
na možnosť uspokojiť vymáhanú pohľadávku, v neposlednom rade od solventnosti dlžníka a možnosti
uspokojenia pohľadávky z jeho majetku. Inú hodnotu má súdom priznané plnenie, ktoré veriteľ môže

vymôcť bez problémov od bonitného dlžníka a inú hodnotu, ak dlžník má nepatrný alebo žiadny majetok.
V zmysle týchto tvrdení aj podľa názoru súdu v predmetných veciach vznik majetkovej ujmy prichádza
do úvahy len vtedy, ak by oprávnený o zodpovedajúcu peňažnú čiastku prišiel v dôsledku nedodržania
predpísaného úradného postupu. Výšku majetkovej ujmy nemožno v žiadnom prípade stotožňovať s
výškou pohľadávky, pre ktorú bol výkon rozhodnutia nariadený. Majetkovú ujmu spravidla nezakladá

samotnýnesprávnyúradnýpostup,leboškodaazodpovednosťštátuzaňujedanáažvtedy, aksaprávo
veriteľa proti dlžníkovi stalo nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom a
je pritom vylúčené, že by ho bolo možné uspokojiť inak.

V predmetnom exekučnom konaní k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia došlo výlučne z

dôvodov na strane oprávneného. Skutočnosť, že oprávnený si dal „prisúdiť“ plnenie zo zmluvy o úvere
rozhodcovskému súdu a následne v exekučnom konaní neposkytol súdu spoluprácu a odmietol súdu
poskytnúť žiadanú zmluvu o úvere za účelom posúdenia platnosti rozhodcovskej doložky a povahy
prisúdeného plnenia, túto skutočnosť nemôže teraz navrhovateľ využiť vo svoj prospech a tvrdiť, že
keby súd zamietol jeho žiadosť o udelenie poverenia ihneď v 15-dňovej lehote, mohol uskutočniť kroky

a nahradiť exekučný titul. Bol to práve dôsledný postup exekučného súdu, ktorý vo veľkom množstve
exekučných konaní zamedzil vymoženiu pohľadávky oprávneného na základe takéhoto exekučného
titulu, pričom k vymoženiu takejto pohľadávky nikdy nemohlo dôjsť. Právo veriteľa sa preto nestalo
nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu, ale v príčinnej súvislosti
s tým, že oprávnený v rozpore s viacerými zákonnými ustanoveniami navrhoval vykonať exekúciu na

podklade nespôsobilých exekučných titulov, a to napriek tomu, že by mal právo poznať, keďže vo
všetkých konaniach bol právne zastúpený advokátskou kanceláriou.Navrhovateľ tiež namietal, že Okresný súd Prievidza nesprávne úradne postupoval, keďže rozhodol o
žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie tak, že nevydal poverenie, ale žiadosť o udelenie
poverenia zamietol. Tvrdil, že exekučný súd zasahujúc do skutkových a právnych tvrdení obsiahnutých

v rozhodcovskom rozsudku sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie
exekučného titulu, pričom nebol ani legitímne schopný k vykonávaniu takýchto úkonov. Súd vytvoril stav
reálnej nevymožiteľnosti istiny a príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Na jednej strane
existuje relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý už nie je možné zrušiť a je z
pohľaduexekučnéhosúdumateriálnenevykonateľnýanadruhejstraneniejemožnéiniciovaťobčianske

súdne konanie a požadovať súdnu ochranu na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou
rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci rozhodnutej.

Podľa § 45 ods. 1,2 zákona o rozhodcovskom konaní (zákon č. 244/2002 Z.z.) súd príslušný na
výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti
ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné

konanie zastaví okrem iného i z dôvodu ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.
b/ alebo c/.

V zmysle citovaných ustanovení zákona bolo preto povinnosťou exekučného súdu z úradnej moci
bez povinnosti vykonávať dokazovanie s účastníkmi konania preskúmať exekučný titul - rozhodcovský
rozsudok,pričomvexekučnomkonaníužnemôžeísťodokazovanievovecisamej,alelen preskúmanie
prisúdeného plnenia. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti výklad pojmu nesprávneho úradného

postupu, ktorý uviedol NS SR vo svojom rozsudku 4Cdo 24/2004, uverejnený pod publikačným
č. Rc 23/2011, podľa ktorého pojem nesprávny úradný postup nemá legálnu definíciu, v súlade
s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako porušenie právnou normou ustanoveného
predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už
súvisí s rozhodovacou činnosti štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisí, nenašiel svoj bezprostredný výraz

vo vydanom rozhodnutí. Z uvedeného teda vyplýva, že postup súdu zahrňujúci právne posúdenie veci,
skutočnosť, že súd je oprávnený v exekučnom konaní preskúmavať exekučný titul, na tento účel zistiť
skutkový stav, vybrať, aplikovať zvolený právny predpis na skutkový stav, ktorý následne nájde výraz vo
vydanom rozhodnutí, nemožno považovať za nesprávny úradný postup na účely zákona č. 514/2003
Z.z. a zodpovednosť štátu za takýto nesprávny úradný postup je vylúčená. Už vôbec neprichádza do

úvahy zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože ani jedno rozhodnutie
z tohto druhu nebolo zrušené pre nezákonnosť. Navrhovateľ sa však svojho práva na náhradu škody
z titulu nezákonného rozhodnutia ani nedovoláva. Oprávnenie a zároveň povinnosť exekučného súdu
skúmať exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu pred udelením poverenia vyplýva nielen z
horecitovaných zákonných ustanovení, ale i z takmer jednotnej a dlhodobej súdnej praxe, podporovanej

i rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie, a to najmä vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL
proti Cristina Rodríguez Nogueira (C-40/08), ktorý rozhodol pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti
so spotrebiteľskými zmluvami o otázke právomoci vnútroštátneho súdu v tom zmysle, že súd môže
ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského
rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne

procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. NS SR
pripustil možnosť exekučného súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk
uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a následne exekúciu zastaviť

ďalej aj v uznesení sp. zn. 5Cdo 291/2010 z 29.3. 2011. I z rozhodovacej činnosti ÚS SR - uznesenie
IV.ÚS 60/2011 zo dňa 3.3. 2011, v ktorom Ústavný súd SR odmietol sťažnosť práve navrhovateľa v
súvislosti postupom OS Prievidza vo veci 16Er/2085/2009, v ktorom bola žiadosť o udelenie poverenia
zamietnutá, keď uviedol, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za
určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o

návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ § 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom
postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku,
je legitímny.V zmysle uvedeného potom tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe súdu v uvedenej
exekučne veci nie sú opodstatnené a navrhovateľovi nemohla za žiadnych okolností vzniknúť tvrdená
materiálna škoda, resp. nemateriálna ujma. Pokiaľ exekučný súd dôsledne a precízne posudzoval

rozhodcovský rozsudok a v snahe posúdiť platnosť rozhodcovskej zmluvy požadoval od navrhovateľa
predloženie úverovej zmluvy, bol tento jeho postup tak, ako súd vysvetlil vyššie, legitímny.

Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nebol podaný dôvodne,
a preto ho v celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku. Odporca mal v
konaní plný úspech, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania a tento nárok si v konaní aj uplatnil.
Súd mu však náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že v konaní mu žiadne trovy nevznikli, keďže
ich vznik žiadnym spôsobom nepreukázal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský
súd v Trenčíne prostredníctvom tunajšieho súdu vo dvoch vyhotoveniach. Odvolanie musí obsahovať
označenie účastníkov konania, voči ktorému rozsudku smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda,včomodvolateľvidínesprávnosťrozhodnutiaalebopostupu súdu,čohosaodvolanímdomáha,
musí byť podpísané a datované. Odvolanie možno odôvodniť len z dôvodov podľa § 205 ods.2 O.s.p.