Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, November 20, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/356/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2013899064
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2013899064.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudcov JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci žalobcu: JUDr. S. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom H.
Z. M. XX, T., zastúpený JUDr. Kristínou Mitrovou Polkovou, advokátkou, Na priekope 174/13, Žilina,
proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o ochranu
osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Senica zo dňa 18. septembra 2009, č.k. 5C/14/2004- 350, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalobu z
a m i e t a .

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov tohto konania vo výške 393,45 eur do troch dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa žalovanému 3. (teraz žalovaný) uložil zaplatiť
žalobcovi sumu 82.984,80 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobu žalobcu voči žalovaným 1. a
2. v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol tak, že žalovanému 3. uložil
zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 10.074,23 eur právnej zástupkyni žalobcu, žalobcovi
uložil zaplatiť žalovanému 1. (Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR) náhradu trov konania v

sume 113,60 eur a žalovanému 2. (JUDr. Z. E.) v sume 473 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Ďalej rozsudkom napadnutým odvolaním súd uložil žalobcovi zaplatiť trovy štátu v sume 47,86
eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie vo veci samej súd právne odôvodnil použitím ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho
zákonníka, keď z vykonaného dokazovania vyvodil právny záver, že žaloba žalobcu bola voči žalovaným
1. a 2. podaná nedôvodne a voči žalovanému 3. bola podaná dôvodne. V konaní bolo nepochybne

preukázané, že bol vypracovaný záznam BLOK pre vtedajšieho ministra vnútra, ktorý obsahoval
informácie týkajúce sa okrem iných i žalobcu. Napriek tomu, že tento záznam mal slúžiť len pre policajnú
potrebu a v žiadnom prípade nebol určený pre verejnosť, stalo sa, že sa dostal do rúk novinárke T.
K., ktorá informácie z tohto záznamu spolu s ďalšími svojimi informáciami použila v článku „Sudca na
odstrel?“ publikovanom v týždenníku Moment, v ktorom článku žalobcu vykreslila ako skorumpovaného
sudcu, ktorý sa správa spôsobom, kedy vlastné pochybné známosti povyšuje nad zákon a navyše sa
priatelí so zločincami a má vilu v rozpočtovom náklade cca 25 miliónov Sk. V konaní podľa názoru

súdu žalovaný 3. neniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že skutočnosti v zázname Blok by boli
pravdivé, čomu nasvedčuje i fakt, že na základe skutočností uvádzaných v tomto zázname neboli zo
strany žalovaného 3. podniknuté žiadne ďalšie kroky voči osobe žalobcu. V konaní bolo vyjadreniami
svedkov T. K. a Ing. X. E. preukázané, že žalovaný 2. predmetný záznam novinárke T. K. neposkytol aneposkytol jej ani žiadne informácie, ktoré tento záznam obsahoval, teda nezavinil preniknutie informácií
zo záznamu na verejnosť a žiadnym spôsobom neporušil osobnostné práva žalobcu a nespôsobil mu
žiadnu morálnu ujmu. S poukazom na to súd žalobu žalobcu voči žalovanému 2. zamietol. Žalobca

podľa názoru súdu neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k žalovanému 1., nakoľko žiadnym spôsobom
nepreukázal, že by štát - Slovenská republika zodpovedala za preniknutie informácií vedených v
rámci rezortu ministerstva vnútra na verejnosť. Žalovaný 3. neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko v
konaní nepreukázal, že k prieniku informácií zo záznamu BLOK novinárke T. K. neprišlo žiadnym zo
zamestnancov Ministerstva vnútra na ktorejkoľvek úrovni, čím má súd na mysli i podriadené zložky

celého policajného zboru. Žalovaný 3. považuje únik tak závažných informácií len za exces svojho
zamestnanca, ktorého nebol schopný konkrétne označiť, a preto v konečnom dôsledku zodpovedá za
ujmu, ktorá únikom informácií z rezortu Ministerstva vnútra SR žalobcovi vznikla. S prihliadnutím na to,
že problematika korupcie v súdnictve je problematikou, ktorá je spoločensky závažná a spoločnosťou
mimoriadne citlivo vnímaná a žalobca bol jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností kriminalizovaný,
keď bol čitateľovi prezentovaný ako „skorumpovaný“ sudca, hoci doposiaľ nebol ani len trestne stíhaný

a je stále sudcom, teda čitateľovi bol opísaný celkovo negatívne, došlo bez pochyby k mimoriadne
závažnému zásahu do jeho osobnostných práv. Osoba sudcu ako taká je vo všeobecnosti spravidla
osobou verejného záujmu, ako na to poukazoval žalobca, to vyplýva z jeho postavenia ako predstaviteľa
jednej z mocí v štáte, s čím je samozrejme spojené citlivejšie spoločenské vnímanie jeho osoby, napr.
aj prostredníctvom médií. Možno jednoznačne konštatovať, že žalobca v dôsledku úniku informácií z

rezortužalovaného3.utrpelporušeniesvojejobčianskejcti,pričomzásahdoosobnostnýchprávžalobcu
pretrváva dlhodobo, má mimoriadne negatívnu odozvu v spoločnosti, prakticky bude trvať až do konca
sudcovského pôsobenia žalobcu, najmä v jeho rozhodovacej činnosti a prípadne i kariérnom postupe,
pretože sudca spájaný s korupciou sa nikdy nemôže „očistiť“ s výrazným znevážením celého jeho
doterajšieho sudcovského pôsobenia, preto súd uložil žalovanému 3. zaplatiť žalobcovi nemajetkovú

ujmuvcelejpožadovanejvýške,nakoľkomalzato,žetátojeprimeranáintenziteporušeniaobčianskejcti
žalobcu, ako aj jeho spoločenského postavenia sudcu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.
1O.s.p.avovzťahumedzižalobcomažalovanými1.a2.uložilneúspešnémužalobcovizaplatiťnáhradu
trov konania žalovaným 1. a 2. a vo vzťahu žalobcu a žalovaného 3. uložil v konaní neúspešnému
žalovanému 3. zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia a

zaplatenom súdnom poplatku. O trovách konania štátu súd rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p..

Proti vyhovujúcej časti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný 3., ktorý navrhol rozsudok
v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu, ktorú odôvodnil
tým, že žalovaný 3. vstúpil do konania až uznesením súdu prvého stupňa č. k. 5C 14/2004-158 zo dňa
26.1.2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.2.2006, pričom žalobca vedel o existencii úradného
záznamu k akcii BLOK, ako aj o tom, z ktorého dňa je datovaný a kým bol napísaný, najneskôr v čase
podania návrhu na doplnenie dokazovania, ktoré bolo súdu doručené dňa 11.2.2002. Podľa názoru

žalovaného 3. vzhľadom ku skutočnosti, že úradný záznam z akcie BLOK, ktorým podľa názoru žalobcu
malo dôjsť k zásahu do jeho osobnostných práv bol z 5.12.1998, ako aj s poukazom na skutočnosť,
že články boli uverejnené v periodiku Moment v č. 47, ročník 1999, premlčacia doba na uplatnenie
náhrady nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia uplynula najneskôr v roku 2002, pričom
žaloba bola podaná až dňa 18.8.2003, teda po uplynutí premlčacej doby. Poukázal tiež na to, že s

vzhľadom na výpovede svedkyne T. K. a žalovaného 2. mu nie je známe, na základe akých skutočností
súd vyvodil právny záver, že záznam, ktorý mala svedkyňa T. K. k dispozícii, je totožný s originálom,
taktiež mu nie je známe, na základe čoho dospel súd k záveru, že informácie z úradného záznamu
z akcie Blok použila svedkyňa vo svojom článku, keď z výpovede samotnej svedkyne vyplýva opak.
Namietol záver súdu prvého stupňa, že neuniesol dôkazné bremeno nakoľko v konaní nepreukázal, že k

únikuinformáciízúradnéhozáznamuzakcieBLOKneprišložiadnymzjehozamestnancov,keďvkonaní
bola spochybnená autenticita samotnej časti fotokópie predmetného úradného záznamu s originálom.
Nesúhlasil s názorom súdu, že by dôkazné bremeno na žalobcom tvrdené skutočnosti malo v konaní
zaťažovať žalovaných. Uviedol, že Občiansky zákonník poskytuje osobnostno-právnu ochranu len proti
takému zásahu do osobného súkromia, ktorý je neoprávnený. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy

vo výške uvedenej v napadnutom rozsudku je neopodstatnená, dostatočne neodôvodnená a v prípade
dôvodnosti žaloby čo do základu neadekvátna priznanému zadosťučineniu, ktoré má vychádzať z miery
zníženia dôstojnosti žalobcu, či jeho vážnosti v spoločnosti.Krajský súd v Trnave ako súd odvolací rozsudkom č.k. 10Co/61,62/2010 zo dňa 6. októbra 2010
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu voči žalovanému 3. (teraz
označenému ako žalovaný) zamietol a žalobcovi uložil zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo

výške 364,08 eur do troch dní. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v prvom rade bolo potrebné
zaoberať sa námietkou premlčania nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko
v prípade opodstatnenia tejto námietky by bolo nehospodárne zaoberať sa vecnou opodstatnenosťou
nároku žalobcu. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch má na rozdiel od iných prostriedkov
ochrany osobnosti výrazný majetkový charakter, pretože ide o peňažnú náhradu v podobe sankcie. Ide o

peňažný nárok (reparačný nárok), ktorý tak isto, ako iné obdobné práva na peňažnú satisfakciu (ktorých
základom je nemajetková rovina) podlieha režimu premlčania. Právo na peňažné zadosťučinenie sa
premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy tento nárok
mohol byť uplatnený prvý krát. Z obsahu spisu vyplynulo, že žalobca sa dozvedel o skutočnosti,
že autorka článku T. K. čerpala vo svojom článku z úradného záznamu k akcii BLOK, ako aj o
tom, kto predmetný úradný záznam vyhotovil a čo bolo jeho obsahom, na pojednávaní Okresného

súdu Bratislava III sp. zn. 27C/11/2000, a to 28. novembra 2001. Preto už nasledujúci deň mohol
žalobca uplatniť svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Trojročná premlčacia doba
na uplatnenie práva žalobcu uplynula 29. novembra 2004. Žalobca však podal návrh na pripustenie
pristúpenia žalovaného 3. do konania až 19. mája 2005, teda po uplynutí premlčacej lehoty. Následne
súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a uviedol, že prípustnosť

peňažnej satisfakcie je opodstatnená všade tam, kde je osobnostná ujma spojená s osobitne citeľným
znížením postavenia fyzickej osoby v spoločenských kruhoch, kde sa pohybuje a kde zmenšenie a
vyváženie nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak ako cestou primeraného zadosťučinenia vo forme
peňažného plnenia. Predpokladom vzniku tohto práva je preukázanie, že zásah do osobnostných práv
mal skutočne za následok zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej

miere. Preukázanie vzniku takéhoto následku zaťažuje postihnutú fyzickú osobu. Nielen jazykovým, ale
i systematickým a logickým výkladom ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nevyhnutne
treba dospieť k tomu, že primárne účelu nápravy zásahov do práva na ochranu osobnosti slúži forma
morálnej satisfakcie a len podporne zákon uvažuje i o možnosti inej formy zadosťučinenia, teda i
satisfakcie materiálnej. Nevyhnutnou podmienkou priznania aj materiálnej satisfakcie je však nielen

nedostatočnosť do úvahy pripadajúcej inej formy satisfakcie (nemateriálnej s prihliadnutím na okolnosti
uvedené v ustanovení § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ale aj viazanosť prípadného uplatnenia (v
žalobe) a tiež priznania (následne v rozsudku) takejto ďalšej formy satisfakcie (náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch) na aspoň niektorú z foriem satisfakcie morálnej. V tomto prípade pritom nejde len o
nepodložený názor odvolacieho súdu, ale o výklad rozhodnej právnej úpravy i za pomoci prameňov, z

ktorých táto vychádza (historický výklad). Na vyššie opísanej koncepcii kumulácie bola založená i úprava
nárokov v súvislosti s ujmami na cti podľa Československého občianskeho práva až do nadobudnutia
účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., a to napriek určitej odchylnosti skoršej právnej
konštrukcie predpokladajúcej výslovne len právo na náhradu škody (nie i dnešnej nemajetkovej ujmy
v peniazoch), pretože i v prípade úpravy platnej za tzv. prvej republiky sa rozlišovala škoda hmotná a

nehmotná. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
podľa § 220 O.s.p. zmenil a žalobu zamietol.

Na základe v zákonnej lehote podaného dovolania zo strany žalobcu Najvyšší súd SR uznesením
sp. zn. 2Cdo/54/2012 zo dňa 30. apríla 2013 napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave v jeho

zmeňujúcej časti a v nadväzujúcom výroku o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil
na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia dovolací súd považoval rozsudok odvolacieho
súdu za vnútorne nekompaktný a protirečivý (vnútorná rozpornosť dôvodov). Ak mal odvolací súd za
to, že námietka premlčania bola vznesená dôvodne, bolo potrebné podrobne sa touto skutočnosťou
zaoberať,svojeúvahyďalejpremietnuťdosamotnéhorozhodnutiaanezaoberaťsaprávnymposúdením

oprávnenosti nároku žalobcu. Dovolací súd nevylúčil možnosť pre úplnosť uviesť aj prípadný názor
odvolacieho súdu na danú vec, nie však spôsobom, že toto posudzovanie bude tvoriť prevažnú časť
odôvodnenia rozhodnutia. Ďalej poukázal na to, že účelom odôvodnenia rozhodnutia je logicky, vnútorne
kompaktneaneprotirečivovysvetliťpostupsúduadôvodyjehorozhodnutia,pričomúčelomodôvodnenia
rozhodnutia je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Vzhľadom na to, že v konaní došlo k

procesnej vade podľa § 237 písm. f) O.s.p., dovolací súd v napadnutej časti rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), na nariadenom odvolacom pojednávaní (§

214 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania,
ako aj v medziach daných zrušujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu (§ 212 O.s.p.) a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej
časti zmeniť.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 5C/14/2004 je ochrana osobnosti
žalobcu, pričom žalobca sa pôvodne proti žalovaným domáhal tak primeraného zadosťučinenia, ako aj
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Uznesením č. k. 5C/14/2004-265 zo dňa 3.3.2009 súd prvého
stupňavdôsledkuspäťvzatiažalobyvčastiposkytnutiaprimeranéhozadosťučineniakonanievtejtočasti
zastavil. Predmetom konania zostalo zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 82.984,80 eur.
Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa žalovanému 3. uložil zaplatiť žalobcovi sumu

82.984,80 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobu voči žalovaným 1. a 2. v celom rozsahu
zamietol.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa vo
vyhovujúcej časti a v časti trov konania.

Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) a rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2
písm. d) O.s.p. je daný ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu

vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo,
alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli
počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a

vierohodnosti je logický rozpor alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až § 135 O.s.p. Odvolací
dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej
normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú,
nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel
záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie
rozsudku, na základe vykonaných dôkazov však dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec i nie
celkom právne posúdil.

V prvom rade bolo potrebné zaoberať sa námietkou premlčania nároku žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko v prípade opodstatnenia tejto námietky by bolo nehospodárne
zaoberať sa vecnou opodstatnenosťou nároku žalobcu.

Podľa § 100 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva
s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú
skôr, než zabezpečená pohľadávka.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch má na rozdiel od iných prostriedkov ochrany
osobnosti výrazný majetkový charakter, nakoľko ide o peňažnú náhradu v podobe sankcie. Ide o

peňažný nárok (reparačný nárok), ktorý tak isto ako iné obdobné práva na peňažnú satisfakciu, ktorých
základom je nemajetková rovina, napr. právo na bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia, či
náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 444 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podlieha režimu premlčania. V
tejto súvislosti nemožno nevidieť, že aj keď sú práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa§ 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka a práva na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia a
odškodnenia podľa § 444 ods. 3 Občianskeho zákonníka celkom rozdielneho charakteru, v praxi a najmä
v súdnych sporoch na ochranu osobnosti v jeho zložke a na ochranu života a zdravia si podľa zmyslu

značne konkurujú a vzájomne sa dopĺňajú, čo by mohlo viesť k nepriaznivým dôsledkom spočívajúcich
v nerovnom postavení fyzických osôb. Na základe uvedeného je potrebné dospieť k záveru, že právo
na peňažné zadosťučinenie sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť
odo dňa, kedy tento nárok mohol byť uplatnený prvýkrát.

Z obsahu spisového materiálu celkom nepochybne vyplynulo, že žalobca sa dozvedel o skutočnosti,
že autorka článku T. K. čerpala vo svojom článku v týždenníku Moment č. 47 z novembra 1999 z
úradného záznamu k akcii BLOK, ako aj o tom, kto predmetný úradný záznam vyhotovil a čo bolo jeho
obsahom, na pojednávaní Okresného súdu Bratislava III. sp. zn. 27C 11/2000 dňa 28.11.2001, teda už
dňom nasledujúcim mohol žalobca uplatniť svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
pričom trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva žalobcu uplynula dňa 29.11.2004. Žalobca však

podal návrh na pripustenie pristúpenia žalovaného 3. do konania až dňa 19.5.2005, teda po uplynutí
premlčacej lehoty.

Na tomto závere nič nemení, že Ministerstvo vnútra SR sa konania zúčastňovalo už predtým, a to
ako orgán vystupujúci za žalovaného 1. Slovenskú republiku, nakoľko až do rozhodnutia o pripustení

pristúpenia žalovaného 3. do konania tento nebol účastníkom konania, ale účastníkom konania bol štát
- Slovenská republika, pričom v prípade označenia Ministerstva vnútra SR išlo len o označenie orgánu,
ktorého sa vec týka, a ktorého pracovník za štát pred súdom koná.

Vzhľadom na to, že žalovaný sa dovolal premlčania nároku žalobcu, nebolo možné žalobcovi premlčané

právo priznať a bolo dôvodné žalobu žalobcu voči žalovanému zamietnuť.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti
podľa § 220 O.s.p. zmenil a žalobu zamietol.

O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods.
1 O.s.p. a v konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 364,08 eur s
nasledujúcou špecifikáciou: cestovné a stravné v súvislosti s cestou na pojednávanie na súde prvého
stupňa (Bratislava - Senica a späť - 253 km) dňa 29.6.2005 vo výške 85,19 eur (pri spotrebe 9,6 l/100
km, cene PHM 1,21 eur/1 l a stravnom 2,66 eur), dňa 11.1.2006 vo výške 87,65 eur (pri spotrebe 9,6

l/100 km, cene PHM 1,30 eur/1 l a stravnom 2,95 eur), dňa 1.3.2006 (pri spotrebe 9,6 l/100 km, cene
PHM 1,28 eur/1 l a stravnom 2,95 eur), dňa 18.9.2009 (pri spotrebe 7,5 l/100 km, cene PHM 1,135 eur/1
l a stravnom 3,60 eur), cestovné a stravné v súvislosti s cestou na pojednávanie na odvolacom súde
dňa 6.10.2010 (Bratislava - Trnava a späť - 108 km) (pri spotrebe 7,5 l/100 km, cene PHM 1,145 eur/1
l a stravnom 3,60 eur), cestovné a stravné v súvislosti s cestou na pojednávanie na odvolacom súde

(Bratislava - Trnava a späť - 106km) dňa 20.11.2013 vo výške 29,37 eur (pri spotrebe 6,9 l/100 km, pri
cene PHM 1,363 eur/1 l a náhrade za použitie osobného motorového vozidla 0,183 eur/1km).

Senát krajského súdu rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.