Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 14, 2013

Súd: Okresný súd Spišská Nová Ves
Spisová značka: 6C/23/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712208034
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská
ECLI: ECLI:SK:OSSN:2013:8712208034.7

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Spišská Nová Ves, samosudkyňa JUDr. Anna SLOVINSKÁ v právnej veci žalobcu F.. V.
E., J.. XX.X.XXXX, G. N. J. I., K. XXXX/X, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Marcel
Mašan, s.r.o., Poprad, Hviezdoslavova 2 proti žalovanému N. V. - S. N. N., G., Ž. J.. XX, o náhradu
škody s prísl., takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku 3.985,29 EUR
s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 6.8.2011 do zaplatenia.

V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa svojou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu, z titulu náhrady škody
4.378,11 € a nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,- €, všetko spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania
od 15.7.2011 do zaplatenia a náhradu všetkých trov konania. Návrh odôvodnil tým, že uznesením
Okresného riaditeľstva Policajného zboru K., Ú. K. X., N.. L.. Č.: Q.-XXX/XX-K.-XXXX zo dňa 15.3.2004
bolo začaté trestné stíhanie žalobcu pre trestný čin skrátenia dane a poistného spolupáchateľstvom
podľa § 9 ods. 2 k § 148 ods. 1,4 Trestného zákona, pretože ako generálny riaditeľ M. E. M..N.., pred
tým M. M..N.. N. J. I., podpísal s F.. I. O., ako generálnym riaditeľom N. X., M..N.. X. fiktívnu zmluvu o
dielo, týkajúcu sa prác - čistenie, rovnanie, brúsenie DB-rámov a predstavkov, v súvislosti s prípravou
dielov pre výrobu podskupín koľajových vozidiel, ktoré práce mali byť vykonané pre odberateľa - N.V. X.
M..N.. X.. Na základe tejto zmluvy mala firma M. E. M..N.. N. J. I. v období od 2.2.1999 do 28.7.1999
vystaviť faktúry v celkovej čiastke 1.780.941,70 Sk, tieto faktúry boli zaúčtované v účtovníctve oboch
firiem a vyfakturovaná čiastka bola skutočne aj N. X. M..N.. X. v priebehu roku 1999 uhradená v plnej
výške firme M. E., M..N.. N. J. I. napriek tomu, že v skutočnosti takéto práce vykonané neboli. Tým
došlo na strane N. X. M..N.. X. ku skráteniu dane z príjmov právnických osôb vo výške 483.320,- Sk a
k neoprávnene uplatnenému odpočtu dane z pridanej hodnoty a skráteniu dane z pridanej hodnoty na
strane N. X. M..N.. X. vo výške 333.021,70 Sk. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca sťažnosť, ktorá bola
uznesením Okresnej prokuratúry zamietnutá, následne podaná obžaloba na žalobcu. Okresný súd H. -
Q. v konaní vedenom pod sp.zn. XT/XX/XX svojim uznesením zo dňa 9.4.2009 vec vrátil prokurátorovi
na došetrenie a okresný prokurátor Okresnej prokuratúry H. - Q. uznesením číslo XPv/XXX/XXXX zo
dňa 24.1.2011, právoplatnom dňa 15.2.2011 rozhodol tak, že trestné stíhanie zastavil, keďže skutok nie
je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. V uvedenom trestnom konaní si žalobca zabezpečil
obhajobu prostredníctvom advokáta JUDr. Marcela Mašana, ktorému celkovo zaplatil za poskytnutie
právnych služieb v zmysle advokátskej tarify 4.378,11 €. Žalobca si zároveň uplatnil nemajetkovú ujmu,

pričom za primeranú výšku považuje sumu 5.000,- €, vzhľadom na dĺžku trestného konania, ktorá
predstavovala desať rokov. Trestné stíhanie znížilo vážnosť žalobcu v okruhu jeho známych, firma,
ktorej bol žalobca spoluvlastníkom v dôsledku práve tohto stíhania stala sa pre svojich obchodných
partnerov nedôveryhodnou a tak prudko poklesli jej zákazky, čo napokon tiež napomohlo k tomu, že
sa dostala do konkurzu. Všetko toto sťažilo následné zárobkové možnosti žalobcu pre zabezpečenie si
prostriedkov na obživu, poškodilo to jeho dobré meno a aj keď trestné stíhanie bolo následne zastavené,
došlo k takým škodám vo vzťahu k jeho podnikateľskej činnosti, ktoré sú nezvratné a obnovenie dôvery
v jeho osobu si bude skutočne vyžadovať ďalších niekoľko rokov. Žalobca požiadal pred podaním tejto
žaloby žalovaného o prerokovanie svojho nároku, uplatnil si náhradu škody a zároveň nemajetkovej
ujmy, avšak bezvýsledne, pretože žalovaný nárok neuznal s poukazom, že nebolo vydané nezákonné
rozhodnutie, nebol preukázaný nesprávny úradný postup a ani príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Žalobca napriek tomu trvá na
oprávnenosti svojho nároku a poukazuje na ustálenú judikatúru, ústavoprávny výklad nároku jednotlivca
na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ale aj rôzne právoplatné rozhodnutia súdov. Svoj nárok
oprel žalobca o zákonné ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Náhradu nemajetkovej ujmy oprel
o ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, ale aj Článok 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.

Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Poukázal na to, že právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci,
uplatnené v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. nie je absolútne, ale podlieha zákonným obmedzeniam,
ktoré upravujú predpoklady na jej úspešné uplatnenie. Žalobcom uplatnený nárok nespĺňa zákonné
podmienky, ktorých existencia musí byť bezpečne preukázaná a nestačí len pravdepodobný záver o
splnení niektorých z týchto podmienok, pričom dôkazné bremeno leží na poškodenom. Pokiaľ žalobca
odvodzuje svoj nárok od nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia voči žalobcovi,
tu je potrebné podotknúť, že nie je možné automaticky každé vznesenie obvinenia, ktoré nevyústilo
do právoplatného odsudzujúceho rozsudku pokladať za nezákonné rozhodnutie. Totiž skutočnosť, či
v okamihu vznesenia obvinenia boli splnené podmienky na jeho vznesenie, nie je možné posudzovať
len s ohľadom na výsledok trestného konania. Toto uznesenie nie je nezákonným rozhodnutím, ak
bolo vydané v súlade s Trestným poriadkom. Ak orgány činné v trestnom konaní postupujú podľa
Trestného poriadku a v súlade so zákonom, nejde o neoprávnený zásah do práv obvineného. Pri
objasňovaní trestných činov prevláda nad individuálnymi záujmami fyzickej osoby vyšší záujem na tom,
aby bol trestný čin riadne zistený a jeho páchateľ spravodlivo potrestaný. Vzhľadom na závažnosť
šetreného skutku podľa názoru žalovaného bolo dôvodné vzniesť obvinenie a vykonať všetky úkony,
za účelom zistenia skutkového stavu. Ďalej podmienkou priznania nároku je skutočnosť, že nezákonné
rozhodnutie príslušný orgán zrušil. Rozhodnutie o vznesení obvinenia nebolo zrušené pre nezákonnosť
a preto nie je možné považovať ho za nezákonné rozhodnutie v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. K
uplatnenému nároku na náhradu škody z titulu vyplatených trov obhajoby žalovaný uviedol, že ak
žalobca vynaložil v trestnom konaní finančné prostriedky na svoju obhajobu, neznamená to, že si ich
môže automaticky dôvodne uplatňovať ako škodu, pretože nešlo o prípad nutnej obhajoby a nebolo
teda nevyhnutné vynakladať finančné prostriedky na obhajcu, aj keď žalovaný nepopiera, že bolo
slobodným rozhodnutím žalobcu zvoliť si právneho zástupcu. Ak by aj išlo o prípad nutnej obhajoby,
zostávala by tu povinnosť preukázať, ako jednotlivé rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní
podmienili úkony tejto obhajoby, určiť rozsah úkonov, ktoré boli vyvolané nezákonnými rozhodnutiami.
Pokiaľ orgány činné v trestnom konaní postupovali v trestnom konaní v súlade s Trestným poriadkom,
nemožno sa prikloniť ani k názoru, že vynaloženie týchto prostriedkov na obhajobu by bolo posúdené
ako účelné. Výška týchto finančných prostriedkov vynaložená na obhajobu v trestnom konaní taktiež
nebola riadne preukázaná, lebo sa mohlo stať, že advokátom boli tieto trovy vynaložené bezdôvodne,
či v nesprávnej výške a pokiaľ ich žalobca uhradil, nie je to dôvod na ich vymáhanie od žalovaného.
Ohľadne nároku o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- € žalovaný uviedol, že v zákone č.
58/1969 Zb. nie je zakomponovaný inštitút odškodnenia za nemajetkovú ujmu a ustanovenie Článku
5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa na túto vec nevzťahuje, pretože
nejde o obmedzenie osobnej slobody (žalobca nebol vo väzbe, ani vo výkone trestu odňatia slobody).
Taktiež úrok z omeškania nepovažuje žalovaná strana za opodstatnený, k omeškaniu žalovaného
nedošlo od 15.7.2011, pretože v tom čase neexistoval žiaden dlh žalovanej voči žalobcovi, ktorý by
bol splatný. Naviac pri náhrade za nemajetkovú ujmu výška priznanej náhrady je závislá od úvahy

súdu, pričom rozsudok o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy má konštitutívny charakter. Omeškanie
žalovaného v tomto prípade nemohlo vzniknúť pred tým, než vznikla samotná povinnosť žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poskytnúť. Žalovaný sa taktiež odvolával na ustálenú judikatúru
a právoplatné rozhodnutia súdov v obdobných veciach.

Z pripojeného spisu Okresnej prokuratúry H.F. - Q. Č. XPv/XXX/XX, z Vyúčtovania trov obhajoby v
trestnom konaní vedenému proti žalobcovi zo dňa 31.3.2011, z príjmových pokladničných dokladov
Advokátskej kancelárie JUDr. Marcel Mašan advokát, z Výpisu z Peňažného denníka podnikateľa
advokáta JUDr. Marcela Mašana, z Výpisov z pokladne tejto advokátskej kancelárie, zo Zoznamu
zápisov zákaziek Advokátskej kancelárie JUDr. Marcel Mašan s.r.o. od 20.3.2011 do 31.3.2011, zo
Žiadosti o prerokovanie nároku zo dňa 14.7.2011 smerujúcej od žalobcu k žalovanému, Odpovede
na túto žiadosť zo strany žalovaného právnemu zástupcovi žalobcu zo dňa 9.2.2012, z výpovede
žalobcu v tomto konaní ako účastníka konania, z prednesov právneho zástupcu žalobcu i splnomocnenej
zástupkyne žalovaného v tomto konaní, zo správy Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odbor
poriadkovej polície, oddelenie dokladov N. J. I. zo dňa 20.5.2013, zistil súd nasledovný stav veci:

Uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru K., Ú. K. X., N.. L.. Č.: Q.-XXX/XX-K.-XXXX
zo dňa 15.3.2004 bolo začaté trestné stíhanie žalobcu pre trestný čin skrátenia dane a poistného
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 148 ods. 1,4 Trestného zákona, pretože ako generálny riaditeľ
M. E. M..N.., pred tým M. M..N.. N. J. I., podpísal s F.. I. O., ako generálnym riaditeľom N. X., M..N..
X. fiktívnu zmluvu o dielo, týkajúcu sa prác - čistenie, rovnanie, brúsenie DB-rámov a predstavkov, v
súvislosti s prípravou dielov pre výrobu podskupín koľajových vozidiel, ktoré práce mali byť vykonané
pre odberateľa - N. X. M..N.. X.. Na základe tejto zmluvy mala firma M. E. M..N.. N. J. I. v období od
2.2.1999 do 28.7.1999 vystaviť faktúry v celkovej čiastke 1.780.941,70 Sk, tieto faktúry boli zaúčtované
v účtovníctve oboch firiem a vyfakturovaná čiastka bola skutočne aj N. X. M..N.. X.M. v priebehu roku
1999 uhradená v plnej výške firme M. E., M..N.. N. J. I. napriek tomu, že v skutočnosti takéto práce
vykonané neboli. Tým došlo na strane N. X. M..N.. X. ku skráteniu dane z príjmov právnických osôb vo
výške 483.320,- Sk a k neoprávnene uplatnenému odpočtu dane z pridanej hodnoty a skráteniu dane z
pridanej hodnoty na strane N. X. M..N.. X. vo výške 333.021,70 Sk. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca
sťažnosť, ktorá bola zamietnutá a Okresnou prokuratúrou v N. Ľ. v konaní sp. zn. K. bola podaná okrem
iných aj na žalobcu obžaloba.

Okresný súd H. - Q. uznesením sp. zn. XT/XX/XX zo dňa 9.4.2009 podľa § 221 ods. 1 Trestného poriadku
- zákona č. 141/1961 Zb., platného a účinného do 31.12.2005, vrátil vec prokurátorovi na došetrenie.
V odôvodnení tohto uznesenia súd uvádza, že na hlavnom pojednávaní boli zistené podstatné zmeny
okolností prípadu a záver o fiktívnych zmluvách je predčasný, lebo podľa doterajších zistení skutočne
malo dôjsť k realizácii dojednaných prác a s tým zámerom boli zmluvy podpísané. Prokurátor Okresnej
prokuratúry H. - Q. uznesením zo dňa 24.1.2011 sp. zn. XPv XXX/XXXX, právoplatným dňa 15.2.2011,
trestné stíhanie žalobcu zastavil, keďže skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Listom zo dňa 14.7.2011 žalobca požiadal žalovaného o prerokovanie nároku na náhradu škody a svoj
nárok oprel o ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. a uplatnil si škodu z titulu trov právneho zastúpenia v
trestnom konaní 4.378,11 € a 5.000,- € náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný mu listom zo dňa 9.2.2012
oznámil svoje negatívne stanovisko.

Žalobca uviedol, že pracoval vo firme M. E. M..N.. ako riaditeľ a napriek trom daňovým kontrolám,
nezávislých daňových úradov neustále tak jeho, ako aj konateľov a funkcionárov spoločnosti neustále
„naháňala“ polícia za údajné podvody, čo vyústilo v podaní obžaloby prokuratúrou. Malo to rozsiahle
následky, pretože vec bola medializovaná, novinári požadovali vysvetlenie týchto údajných podvodov,
išlo o média s celoslovenskou pôsobnosťou a tak obchodný partneri, ale aj kamaráti z celého Slovenska
im volali, čo sa vlastne deje. Začatie trestného stíhania malo za následok, že nemohli získavať nové
zákazky, nemohli ísť do verejných súťaží, jemu osobne bol odňatý aj zbrojný preukaz a musel odovzdať
zbrane. Všetko toto vnímal ako dlhodobé šikanovanie, malo to vplyv na chod firmy, ktorá vyústila do
konkurzu, ale aj na jeho zdravotný stav, pretože 28.12.2012 ho postihla mozgová príhoda, čo je následok
dlhodobých stresov, aj podľa mienky lekárov. Trestné stíhanie sa odrazilo aj na jeho rodinnom živote,

pretože nielen on, ale aj manželka a deti tým trpeli a ťažko to znášali. V súvislosti s obhajobou v trestnom
konaní jednoznačne potvrdil, že využil svoje právo, dal sa zastúpiť obhajcom, advokátom a vyplatil mu
všetky trovy právneho zastúpenia v trestom konaní, pričom sa odvolal na doklady o zaplatení, ktoré sú
prítomné v spise.

Podľa správy Okresného riaditeľstva PZ N. J. I. žalobcovi bol dňa 31.3.2008 podľa § 54 ods. 1 zákona
č. 190/2003 Z.z. o strelných zbraniach a strelive, zaistený zbrojný preukaz, keďže proti nemu bolo
vedené trestné stíhanie a bola mu predbežne zaistená zbraň, ktorá mu bola vrátená dňa 31.3.2010.
Dobu zadržania zbrojného preukazu nebolo možné už zistiť v evidenčnom zväzku.

Podľa Čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom. Podľa Čl. 50 ods. 3 obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na
prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa § 27 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na
škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a
na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom, § 1 ods. 1,2 štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny
orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej
organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Zodpovednosti
podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 2 vyššie citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

Podľa § 4 ods. 1, nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd
rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Podľa ods. 2, ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno
uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na
jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo
zmenené.

Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči
štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod
obžaloby oslobodený.

Podľa Čl. 5 bod 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (v Zbierke zákonov SR
Oznámený pod číslom 209/1992), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno
pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným
zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu
vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny
orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať
sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu
alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb,
alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa bodu 5. tohto článku, každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami
tohto článku, má nárok na odškodnenie.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo domáhať sa, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady
určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Rozhodnutie o začatí trestného stíhania, od ktorého odvodzuje žalobca svoj nárok, je datované dňom
15.3.2004. Na posúdenie nároku sa preto v zmysle vyššie uvedeného prechodného ustanovenia v § 27
zákona č. 514/2003 Z.z. vzťahuje zákon č. 58/1969 Zb., čo uvádza aj žalobca vo svojej žalobe, napriek
tomu, že u žalovaného svoju žiadosť o prerokovanie nároku oprel o ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z.

Súd vo veci vykonal dokazovanie, vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo, ale aj v ich vzájomnej
súvislosti a dospel k záveru, že návrh žalobcu je čiastočne dôvodný.

Súd sa v prvom rade zaoberal nárokom žalobcu na náhradu škody, predstavujúcim ním zaplatené trovy
právneho zastúpenia svojmu obhajcovi v trestnom konaní. Základ tohto nároku žalobcu súd považuje
za daný a teda, čo do základu oprávnený. Už Ústava SR zaručuje právo obvineného zastupovať
sa pred orgánmi činnými v trestnom konaní samému alebo prostredníctvom obhajcu. Žalobca si v
trestnom konaní zvolil obhajcu napriek tomu, že nešlo o prípad nutnej obhajoby, mal na to právo a
vynaložil finančné prostriedky ako fyzická osoba, za účelom odstrániť nežiaduce právne následky práve
rozhodnutia o začatí trestného stíhania. Pokiaľ by nebolo začaté trestné stíhanie, ani by neprebiehalo a
finančných prostriedkov na obhajcu by nebolo potrebné vynaložiť. Žalobca teda preukázal vznik škody
a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní o začatí
trestného stíhania. Nemožno dať za pravdu žalovanému, ktorý argumentoval tým, že nešlo o nezákonné
rozhodnutie a ani o nesprávny úradný postup, lebo toto rozhodnutie ako nezákonné nebolo zrušené.
Súd má za to, že zastavenie trestného stíhania z dôvodov, ktoré sú uvedené v tomto rozhodnutí, je
potrebné vykladať v konečnom dôsledku ako zrušenie rozhodnutia o začatí trestné stíhania, pretože
trestné konanie začaté uznesením o začatí trestného stíhania sa zastavením skončilo. Rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti a teda i zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok,
ktorý v tomto prípade bolo zastavenie trestného stíhania. Súd si uvedomuje, že nemožno paušálne
považovať každé začatie trestného stíhania, ktoré nevyústilo v odsudzujúci rozsudok za nezákonné a
v každom jednotlivom prípade je potrebné postupovať individuálne a pozorne zvážiť všetky okolnosti

prípadu. Súd zastáva názor, vzhľadom na priebeh a dôvody zastavenia trestného stíhania, že pokiaľ by
orgány činné v trestom konaní od začiatku boli vykonali všetky dôkazy a posúdili ich nielen v neprospech,
ale i v prospech obvineného, nebolo by trestné stíhanie začaté a nebolo by trvalo sedem rokov. Súd
poukazuje hlavne na dôvody uvedené v uznesení o zastavení trestného stíhania, kedy vo firme, kde
bol žalobca riaditeľom prebehli tri daňové kontroly, pričom neboli zistené žiadne nedostatky, práce boli
vykonané a faktúry uhradené. Žalobca teda preukázal existenciu všetkých zákonných podmienok na
priznanie nároku na náhradu škody, podľa vyššie uvedených ustanovení zákona č. 58/1969 Zb.

Súd preskúmal dôkazy žalobcu predložené v súvislosti s preukazovaním výšky škody. V prvom rade
súd konštatuje, že dostatočným spôsobom preukázal žalobca a to Peňažným denníkom podnikateľa
Advokátskej kancelárie JUDr. Mašana, že skutočne uhrádzal po čiastkach zálohy na právnu pomoc
v celkovej výške 4.378,11 € tak, ako je to uvedené vo vyúčtovaní trov právneho zastúpenia zo dňa
31.3.2011. Okrem tohto peňažného denníka súd mal k dispozícií príjmové pokladničné doklady a
výpisy z pokladne. Posledná úhrada vo výške 1.888,57 € bola podľa príjmového dokladu a zoznamu
zápisov žalobcom právnemu zástupcovi uhradená dňa 31.3.2011. Súd však preskúmal nahliadnutím do
trestného spisu, či skutočne tieto úkony vykonané boli a či boli účelne na vykonanie obhajoby so všetkou
odbornou starostlivosťou. Po skontrolovaní trestného spisu dospel súd k záveru, že všetky vyúčtované
úkony v trestnom spise sa skutočne aj nachádzajú, okrem prítomnosti advokáta na výsluchu svedka
(bez uvedenia mena vo vyúčtovaní) dňa 13.5.2004, kedy v trestnom spise sú uvedené výsluchy svedkov
S. A., Ľ. E., Z. E. M. K. U., pričom je poznámka, že advokát bol upovedomený, avšak neprítomný.
Ďalej vo vyúčtovaní uvedená sťažnosť proti uzneseniu datovaná dňom 4.11.2004 bola len sťažnosťou
obvineného O., nie žalobcu a preto tento úkon taktiež súd nemohol priznať. Ďalej hlavné pojednávanie
vytýčené na deň 17.1.2008 sa nekonalo, išlo o nemeritórne pojednávanie, na ktorom síce bral účasť
obhajca obvineného, avšak má nárok len na odmenu vo výške 1-tiny základnej tarifnej sadzby v zmysle
ust. § 14 ods. 5 písm. b) vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb. Právny zástupca žalobcu predložil súdu sťažnosť proti postupu vyšetrovateľa PZ zo
dňa 15.4.2004, opatrenú vstupnou pečiatkou Okresného riaditeľstva PZ K. z 15.4.2004 a taktiež podnet
na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, adresovaný dňa 4.1.2005 Generálnej prokuratúre SR, ako aj
odpovede z Generálnej prokuratúry na túto sťažnosť, ako aj odpovede Krajskej prokuratúry v K.. Tieto
úkony teda mal súd preukázané.

Súd preto z titulu náhrady škody - náhrady zastupovania obhajcom v trestnom konaní priznal žalobcovi
3.985,29 €. Od uplatnenej vyúčtovanej sumy 4.378,11 € súd odpočítal nepreukázané úkony, účasť na
výsluchu svedka 13.5.2004 vo výške 144,46 € (dvojnásobné zvýšenie tarifnej odmeny podľa § 17 ods.
3 vyhl. č. 163/2002 Z.z.) a režijný paušál 4,51 €. Ďalej súd odrátal 144,46 € a režijný paušál 4,51 € za
uplatnenú sťažnosť proti uzneseniu zo dňa 4.11.2004, ktorá nebola sťažnosťou žalobcu, ale ďalšieho
obvineného F.. O. a taktiež odrátal sumu 94,88 € za nemeritórne pojednávanie dňa 17.1.2008 (rozdiel
medzi uplatnenou sumou 63,25 € x 2 rovná sa 126,50 € - 94,88 €), patrí mu za tento úkon len 31,62
€, režijný paušál súd neodrátaval. V prevyšujúcej časti, čo sa týka náhrady škody titulom trov obhajoby
v trestnom konaní súd žalobu zamietol.

Súd priznal žalobcovi aj úrok z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 OZ, § 3 vl. nar. 87/1995 Z.z. vo výške
9,5 % ročne z priznanej sumy, pričom začiatok omeškania datoval dňom 6.8.2011. Žalobca požiadal
o prerokovanie nároku svojim listom, ktorý bol doručený podľa nesúhlasnej odpovede žalovaného
žalobcovi dňa 2.8.2011. Súd k tomuto dátumu prirátal tri dni lehotu na plnenie, v ktorej však žalovaný
neplnil ani čiastočne a nesúhlasil taktiež s prerokovaním nároku, s poukazom na svoje negatívne
stanovisko.

Druhým nárokom žalobcu bola náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- €. Tento nárok žalobcovi
nie je možné priznať z týchto dôvodov:

Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd hovorí o práve na odškodnenie pre každého, kto bol obeťou
zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami Článku 5, má nárok na odškodnenie. Žalobca
nebol ani zadržaný, ani zatknutý, nebol stíhaný väzobne a preto nie je možná bez ďalšieho predpisu
aplikácia Dohovoru na tento prípad, v súvislosti s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy.

Zákon č. 58/1969 Zb. nepozná ustanovenie o náhrade nemajetkovej ujmy, právo na jej náhradu zaviedol
až zákon č. 514/2003 Z.z. vo svojom § 17, ktorý zákon však nadobudol účinnosť až 1.7.2004 a na tento
prípad sa nevzťahuje. Žalobca sám nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil v zmysle § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Ide o všeobecný predpis a podľa neho má fyzická osoba právo na ochranu
osobnosti, pričom pasívne legitimovaným, podľa názoru súdu nie je Ministerstvo spravodlivosti SR, ale
ten orgán, ktorý zásah do osobnosti žalobcu spôsobil, prípadne orgán na to určený zákonom. Žalobca
odvodzuje svoje právo na ochranu osobnosti v dôsledku zásahu, ktorý mu bol spôsobený, rozhodnutím
Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. o začatí jeho trestného stíhania a tento orgán nepodlieha
pod Ministerstvo spravodlivosti. Naopak bol to Okresný súd H. - Q., ktorý vrátil vec na došetrenie
prokurátorovi a rozhodnutie tohto súdu nemohlo zasiahnuť do osobnosti žalobcu, naopak bolo to
rozhodnutie, ktoré zvrátilo tento zásah a bolo vydané na prospech žalobcu. Ministerstvo spravodlivosti
je pasívne legitimované v tomto spore, len čo sa týka škody a jej rozsahu v intenciách úpravy uvedenej
v zákone č. 58/1969 Zb., nie však čo sa týka nemajetkovej ujmy. Súd preto žalobu žalobcu, týkajúcu sa
náhrady nemajetkovej ujmy zamietol.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého, ak mal účastník vo veci
úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania. Aj keď mal žalobca v tomto konaní úspech len v pomerne menšej časti
v porovnaní s úspechom žalovaného, súd má za to, že spravodlivé rozhodnutie o trovách konania je
také, aby si každý z účastníkov svoje trovy znášal sám. Žalobca mal totiž úspech pri uplatnení svojho
nároku na náhradu škody voči žalovanému titulom trov obhajoby v trestnom konaní v takmer 93 %-tách
a jeho žiadosť na prerokovanie nároku voči žalovanému pred začatím konania bola neúspešná. Preto
súd využil pri rozhodovaní o trovách toto ustanovenie, žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania
nepriznal, t.j. ani žalovanému, ktorý vo vzťahu k celkovej uplatnenej sume mal pomerne väčší úspech
v konaní ako žalobca.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho

doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Košiciach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa

toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa

odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo

veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 250a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného

zákona č. 233/95 Z.z. v platnom znení o súdnych exekútoroch

a Exekučnom poriadku.