Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, October 29, 2013

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 4C/139/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813201790
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Kozenko

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2013:8813201790.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou samosudcom JUDr. Jánom Kozenkom v právnej veci žalobcu: Secapital

S.á.r.L.,sosídlom2AvenueCharlesdeGaulle,L-1653,Luxemburskéveľkovojvodstvozast.Advokátska
kancelária Gallo, s. r. o., Jilemnického 30, 036 01 Martin proti žalovanému: X. Z., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX W. XXX, o zaplatenie 272,21 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd z a v ä z u j e žalovaného uhradiť žalobcovi sumu 5,83 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne z uvedenej sumy od 23.5.2010 až do dňa zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

Súd žalobu žalobcu čo do zvyšku z a m i e t a .

Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 20.2.2013 domáhal voči žalovanému zaplatenia
sumy 272,21 eur, úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 272,21 eur od 23.5.2010 až do
dňa zaplatenia a trov konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že žalobca a žalovaný uzatvorili spolu dňa
26.03.2009 zmluvu o pôžičke evid. č. 7053813, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému celkovú
sumu pôžičky 960 eur na zakúpenie spotrebného tovaru uvedeného v zmluve. Podľa zmluvy o pôžičke

mal žalovaný splácať pôžičku v pravidelných 24 mesačných splátkach v sume 40 eur. Do dňa spísania
žaloby uhradil žalovaný z vyššie uvedenej zmluvy sumu 785,22 eur. Vzhľadom na to, že žalovaný porušil
svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku resp. jednotlivé povinné splátky riadne a včas t.j. v súlade
so zmluvou a podmienkami k zmluve, žalobca dňa 15.05.2010 listom - predžalobná upomienka vyzval
žalovaného k okamžitej úhrade všetkých splátok jednorázovo. Do dňa spísania žaloby žalovaný dlžné
splátky neuhradil. Celkový dlh žalovaného ku dňu podania žaloby predstavuje sumu 272,21 eur.

Žalovaný sa k žalobe žalobcu nevyjadril.

Súd uznesením zo dňa 16.8.2013 č.k. 4C/139/2013-37 pripustil, aby do konania namiesto žalobcu
Consumer Finance Golding,a.s., Hlavné námestie 12, 060 01 Kežmarok vstúpil ako nový žalobca
Secapital S. á.r.L., so sídlom 2 Avenue Charles de Gaulle, L-1653, Luxemburské veľkovojvodstvo.

Súdvykonaldokazovanieoboznámenímsasožalobouajejprílohami,zmluvouoposkytnutíbezúčelovej

pôžičky zo dňa 26.3.2009, Podmienkami k zmluve, predžalobnou upomienkou zo dňa 15.5.2010
adresovanou žalovanému spolu s kópiu doručenky. Ďalej súd vykonal dokazovanie návrhom na zmenu
účastníka doručeným súdu dňa 6.8.2013 spolu s prílohami, písomným podaním žalobcu doručenýmsúdudňa30.8.2013spolusprílohamiatoprehľadomsplátokaúhradnaúčtežalovanéhoavšeobecnými
obchodnými podmienkami a na základe takto vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:

Pôvodný žalobca Consumer Finance Holding, a.s. ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa
26.3.2009 Zmluvu o poskytnutí bezúčelovej pôžičky ( ďalej len ,,zmluva“), na základe ktorej sa postupca
zaviazal poskytnúť žalovanému pôžičku vo výške 700 eur pri mesačnej splátke 40 eur, ktorú mal
žalovaný uhradiť 24. mesačnými splátkami. Ročná úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 37,64%.
Podľa bodu XI. zmluvy riadnym vyplnením a podpísaním tejto zmluvy všetkými zastúpenými sttranami

uzavrela spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. s klientom zmluvu, ktorej neoddeliteľnou súčasťou
sú podmienky a všeobecné obchodné podmienky.

Podľa bodu 2.1 Všeobecných obchodných podmienok, tieto VOP upravujú vzťahy medzi Klientom na
jednej strane a Spoločnosťou na strane druhej v súvislosti so Službou a jej poskytnutím na základe
Zmluvy a pri uplatňovaní práv a plnení povinností vyplývajúcich zo Zmluvy a Povinným na jednej

strane a Spoločnosťou na strane druhej v súvislosti s uspokojením alebo domáhaním sa uspokojenia
Zabezpečovanej pohľadávky Spoločnosťou, ak Klient nesplní Zabezpečovanú pohľadávku riadne a
včas.

Z bodu 2.3 Všeobecných obchodných podmienok vyplýva, že Tieto VOP a Podmienky sú prílohou

Zmluvy a tvoria jej neoddeliteľnú súčasť a určujú časť obsahu Zmluvy, pokiaľ v Zmluve nie je výslovne
uvedené inak.

Podľa bodu 5.4 Všeobecných obchodných podmienok klient je povinný plniť Spoločnosti za poskytnutie
Služby riadne a včas spôsobom dohodnutým v Zmluve.

Ako vyplýva z bodu 6.1, 6.2, 6.3, 6.4 Všeobecných obchodných podmienok klient je povinný riadne a
včassplácaťposkytnutúPôžičkuatovpravidelnýchmesačnýchSplátkachvsumeatermínochurčených
Splátkovým kalendárom, inak v sume a termínoch uvedených v Zmluve a/alebo Podmienkach a/alebo
VOP.PokiaľniejevSplátkovomkalendária/aleboZmluvea/aleboPodmienkacha/aleboVOPstanovené

inak, sú Splátky splatné do 20. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci. V jednotlivých Splátkach je
zahrnutý dohodnutý anuitný úrok, príslušná časť istiny a Poplatok za poskytnutie pôžičky. Prvá splátka je
splatná nasledujúci mesiac po uzatvorení Zmluvy a/alebo doručení Služby, pokiaľ nie je dohodnuté inak.

Podľa bodu 12.2 Všeobecných obchodných podmienok spoločnosť je oprávnená požadovať od klienta

zmluvnú pokutu v prípade, ak sa klient dostal do omeškania so splatením ktorejkoľvek jednotlivej splátky.
V 30-ty deň po dobe splatnosti je klient povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 10% z dlžnej splátky .
V tento deň sa dlžná pokuta stáva aj splatnou.

V zmysle bodu 12.4 Všeobecných obchodných podmienok súčasťou pohľadávky spoločnosti voči

klientovi sú aj náklady vynaložené spoločnosťou na zabezpečenie vymáhania pohľadávky.

Listom zo dňa 15.5.2010 právny predchodca žalobcu žalovaného vyzval k okamžitej úhrade všetkých
splátok jednorázovo v súlade so Všeobecnými obchodnými podmienkami zmluvy. Celkovú istinu vo
výške 552 eur mal uhradiť obratom, najneskôr však do 3 dní od doručenia tejto upomienky. Podľa kópie

doručenky bola výzva žalovanému doručená dňa 19.5.2010.

V písomnom podaní doručenom súdu dňa 30.8.2013 žalobca uviedol, že žalovaný mal ku dňu podania
žalobného návrhu uhradiť žalobcovi sumu 924,51 eur, ďalej mal žalovaný uhradiť žalobcovi zmluvnú
pokutu vo výške 10% dlžnej splátky, ktorú si zmluvné strany v prípade porušenia povinností dohodli v

zmysle čl. 12 bod 12.2 Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy,
ktorú žalobca požaduje v sume 74,70 eur. V zmysle VOP sú súčasťou pohľadávky žalobcu aj náklady,
ktoré mu vznikli v súvislosti s vymáhaním pohľadávky, ktoré si žalobca v tomto konaní uplatňuje vo
výške 58,22 eur. Na základe vyššie uvedeného celkom dlh žalovaného ku dňu podania žaloby istina plus
zmluvná pokuta plus náklady na vymáhanie mínus prijaté úhrady = 924,51 eur + 74,70 eur + 58,22 eur

- 785,22 eur = 272,21 eur. Suma 700 eur predstavuje skutočne poskytnutú pôžičku žalovanému (čl. VII.
Zmluvy o poskytnutí pôžičky označený ako „Schválená výška Pôžičky“), ďalej suma 960 eur predstavuje
celkovú sumu pôžičky, t.j. keby žalovaný splácal pôžičku riadne a včas, uhradil by z titulu poskytnutej
pôžičky spolu sumu 960 eur, sú v nej zahrnuté celkové náklady spotrebiteľa. Suma 552,00 eur uvedenáv predžalobnej upomienke predstavuje dlžnú sumu, ktorú žalobca v tom čase evidoval voči dlžníkovi a
v ktorej sú započítané úroky a penále.

Podľa § 2 písm. a) zákona NR SR č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky,
úveru alebo v inej právnej forme.

V zmysle § 3 ods. 1, ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy
poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická
osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania.

Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa
druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úrok ( § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka ).

Zmluvou o pôžičke prenecháva jedna strana ( veriteľ ) druhej strane ( dlžníkovi ) veci určené podľa druhu
a táto druhá strana sa zaväzuje vrátiť po čase veci rovnakého druhu. Najčastejšie sú predmetom pôžičky
peniaze. Samotná pôžička vzniká reálnym úkonom - odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi.

V ustanovení § 52 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka sa uvádza, že spotrebiteľskou zmluvou je

každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného
predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a

zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Ako vyplýva z ustanovenia § 53 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané
zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred
podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné

ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

V zmysle § 54 ods. 1, ods. 2, Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopredvzdaťsvojichpráv,ktorémutentozákonpriznáva,alebosiinakzhoršiťsvojezmluvnépostavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy, aj bez návrhu vysloviť, že
určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná (§ 153 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku).

Z § 39 Občianskeho zákonníka vyplýva, že neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s
dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určildodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky
zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských
zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v

právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné. Vychádza sa z
toho,žepredovšetkýmspotrebiteľvdobrejviereuzatvárazmluvusdodávateľom,odktoréhosaočakáva,
že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým
prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi
vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné.
Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie
zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských
zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ
z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných

podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany
dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá
možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania
neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať
sa ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na

základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý
používa v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení. V tomto
prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ju uzatváral
právny predchodca žalobcu ako dodávateľ a žalovaná ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy, ako aj
obsah úverových podmienok bol daný predchodcom žalobcu bez možnosti žalovanej privodiť akúkoľvek

zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka. Súd má za to, že tým, že na daný právny vzťah bol použitý režim Obchodného zákonníka,
došlo by k znevýhodneniu postavenia žalovanej ako spotrebiteľa v danom právnom vzťahu.

Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie

je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
(čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,

ďalej len „smernica“).

Na uvedený právny vzťah je tiež potrebné aplikovať zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
účinný v čase uzavretia úverovej zmluvy a vychádzať pritom z ustanovenia § 3 ods. 3, v zmysle
ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských

zmluvách,ktorýmisúzmluvyuzavretépodľaObčianskehozákonníkaaleboObchodnéhozákonníka,ako
aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy,
ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka.

Nepochybne zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o
ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa
v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Pri závere o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je

potrebné na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.

V zmysle § 524 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu
dlžníka postúpiť aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou
prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

Podľa § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej
povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď
oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.Podľa § 517 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len Občiansky zákonník)
dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej

lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže
sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.

V zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis. Týmto vykonávacím predpisom je nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z.

Podľa ust. § 3 ods.1, ods. 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom v čase omeškania,
výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ak sa počas trvania

omeškania zmení základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky a ak je to pre veriteľa
výhodnejšie, výška úrokov z omeškania je o 7 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka, v ktorom
trvá omeškanie; táto základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky sa použije počas celého tohto
polroka.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že pôvodný žalobca Consumer Finance Holding,
a.s. ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 26.3.2009 zmluvu o poskytnutí bezúčelovej pôžičky,
na základe ktorej sa zaviazal poskytnúť žalovanému pôžičku vo výške 700 eur pri mesačnej splátke 40
eur, ktorú mal žalovaný uhradiť 24. mesačnými splátkami. Ročná úroková sadzba bola dohodnutá vo

výške 37,64%.

V predmetnej veci žalobca uvádza, že žalovaný do dňa podania žaloby uhradil zo zmluvy spolu sumu
785,22 eur, čo je zrejmé aj z prehľadu histórie transakcií na úverovom účte, ktorý tvorí prílohu podania
žalobcu doručeného súdu dňa 30.8.2013.

V súlade s ustanovením § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého: „ Pri čiastočnom plnení
peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí
inak“ súd započítal všetky platby žalovaného najskor na istinu a potom na úroky z úveru, keďže
nie je možné, aby dodávateľ (veriteľ) určoval, oproti čomu bude platba od dlžníka zúčtovaná, lebo v

opačnom prípade by došlo k rozporu s ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa
zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v
neprospech spotrebiteľa. Súd preto v tejto súvislosti započítal všetky platby žalovaného v prvom rade
na istinu a úroky z úveru.

V danom prípade sa súd zaoberal sadzbou dohodnutého úroku z pôžičky, ktorá, ako je uvedené v bode
VII. Zmluvy o pôžičke, predstavovala 37,64 % ročne.

Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý
požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho

nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke
„uspokojí"bez ohľadu na to,v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za
užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „ zhodnotiť" obvyklým spôsobom.
Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o
úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá

preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi
neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška
úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru
vdobedojednaniaobvyklú,určenúnajmäsprihliadnutímknajvyššímúrokovýmsadzbám,uplatňovaným
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012, sp.

zn. 5 Cdo 26/2011).

Občiansky zákonník a ani iné právne predpisy výslovne neustanovujú, do akej výšky možno pri peňažnej
pôžičke dojednať úroky. Z tejto skutočnosti však nemožno úspešne vyvodzovať, že by výška úrokovzávisela len na dohode účastníkov zmluvy o pôžičke a že by teda nepodliehala žiadnemu obmedzeniu.
Rovnako aj u dohody o úrokoch pri peňažnej pôžičke totiž platí ustanovenie § 3 ods. 1 Obč. zák., podľa
ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s

dobrými mravmi (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 15. decembra 2004, sp. zn. 21 Cdo 1484/2004).

Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť
dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté
úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).

Z internetovej stránky NBS súd preveroval úrokové miery podobného úveru v bankách a zistil, že pri
spotrebiteľskom úvere so splatnosťou od 1 do 5 rokov v marci 2009 činil úrok 13,18 % p.a. Z toho je
zrejmé, že ročná sadzba úroku dohodnutého medzi účastníkmi v danom prípade o viac ako dvojnásobok
prevyšuje mieru úrokov poskytovaných v tomto období bankami.

Vzhľadom na vyššie uvedené závery súd považoval dohodu o výške úrokov nad 13,18% ročne za
absolútne neplatnú. Ako primerané súd určil úroky vo výške 13,18 % ročne. V zmluve dohodnutý
požadovaný úrok z úveru za celé obdobie poskytnutia predstavoval sumu 260 eur pri úrokovej miere
37,64% ročne, pričom súd vyššie konštatoval, že opodstatnený nárok žalobcovi vznikol len pri úrokovej

miere 13,18% ročne, teda žalobca mal nárok len na 35,02 % uplatňovaného úroku ( 13,18% x 100 /
37,64% = 35,02 % ), teda 35,02% zo sumy 260 eur, čo predstavuje sumu 91,05 eur. Spolu s istinou tak
mal žalovaný uhradiť sumu 791,05 eur, pričom uhradil 785,22 eur, preto mu ostáva uhradiť ešte sumu
5,83 eur. Uvedený nárok žalobcu súd považoval za dôvodný a v tejto časti mu vyhovel.

Pokiaľ ide o nárok na zmluvnú pokutu v sume 74,70 eur, podľa bodu 12.2 Všeobecných obchodných
podmienok, súd ho považoval za neopodstatnený a v uvedenej časti žalobu žalobcu zamietol. Ide totiž
o neprimeranú sankciu, ktorú znáša spotrebiteľ. Takto dohodnutá výška zmluvnej pokuty neúmerne
zaťažuje spotrebiteľa, nakoľko spotrebiteľ okrem dohodnutej zmluvnej pokuty, ktorá navýši jeho každú
nesplatenú mesačnú splátku o 10%, mal platiť aj úrok z omeškania, čo má za následok neprimerané

zaťaženie spotrebiteľa a je jednoznačne v prospech veriteľa. V danom prípade ide teda o kumulovanie
sankcií voči žalovanému ako spotrebiteľovi. Navyše táto zmluvná podmienka sa javí byť ako neurčitá
a nejasná, nakoľko z uvedeného dojednania zmluvnej pokuty nevyplýva, ako sa táto uplatní v
ďalších mesačných splátkach. Pri uplatnení výšky zmluvnej pokuty 10% mesačne z každej nesplatnej
splátky dochádza k neprimeranému a tiež duplicitnému zaťaženiu spotrebiteľa v prospech veriteľa.

Neprimeranosť zmluvnej pokuty súd vidí aj v tom, že sadzba 10 % z mesačnej splátky po dobu dlhšiu
ako 30 dní je v prepočte na rok až vo výške 120 % (10 % x 12 mesiacov). Ide síce o jednorazovú pokutu,
ale jej rozsahu z hľadiska jej dôsledkov korešponduje zmluvná pokuta v prepočte cca 120 % ročne,
čo je jednoznačne neprimeraná sankcia. K vyššie uvedenému súd poukazuje aj na názor vyslovený v
rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.9.2011 sp.zn. 3Co 3/2011.

Ako uviedol Ústavný súd SR: „Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti
o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom.“ (Uznesenie Ústavného súdu SR z

24.2.2011, IV.ÚS 55/201-19).

V predmetnej úverovej zmluve bol za to isté porušenie právnej povinnosti (omeškanie so splátkami)
dohodnutý niekoľkonásobný postih - úroky z omeškania, zmluvná pokuta. Nepochybne ide o hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach dodávateľa a spotrebiteľa. Dohodnutú zmluvnú pokutu vo výške

10% z čiastky, s ktorej úhradou je klient v omeškaní dlhšie ako 30 dní, súd vyhodnotil ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku, preto absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho
zákonníka. Ide totiž o neprimerané sankcie, ktoré znáša spotrebiteľ.

Súd považoval za neopodstatnený aj nárok žalobcu na náklady spojené s uplatnením pohľadávky v

sume 58,22 eur. Žalobca tieto náklady nijako bližšie nešpecifikoval a ani nepodložil listinnými dôkazmi
existenciu takýchto nákladov. Súd preto žalobu žalobcu zamietol aj v časti nároku na sumu 58,22 eur.Žalovaný sa s plnením svojho peňažného záväzku dostal do omeškania najskôr dňa 23.5.2010, keďže
výzvu na okamžitú úhradu všetkých splátok pôžičky prevzal dňa 19.5.2010, pričom dlh mal uhradiť do
troch dní od doručenia výzvy. Súd ho preto zaviazal zaplatiť aj úrok z omeškania v súlade s príslušným

ustanovením §517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z. v znení účinnom v čase, kedy došlo k omeškaniu, a to vo výške 9 % ročne. Ku dňu 23.5.2010
bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo výške 1% p.a., úroky z omeškania tak
predstavujú 9% ročne.
Podľa § 137 zák. č. 99/1963 Zb. (Občiansky súdny poriadok v platnom znení, ďalej len „O.s.p.“), trovy

konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok
účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho
komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v
konanípodľaosobitnéhopredpisu,odmenasprávcudedičstvaajehohotovévýdavky,tlmočnéaodmena
za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

V danom prípade pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku, podľa ktorého aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať
plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške
plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba
tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Z uplatnenej sumy 272,21 eur s príslušenstvom žalobcovi bolo priznaných 5,83 eur spolu s
príslušenstvom. Žalobcov úspech tak predstavoval 2,14 % a neúspech 97,86 %. Úspešnejšiemu
žalovanému tak vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, keďže mal neúspech iba
v nepatrnej časti, avšak súd žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy

nevznikli.

Vzhľadom na uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

tunajšieho súdu na Krajský súd do Prešova. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42
ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie
alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie. Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote,
možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.