Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, May 15, 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/70/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8107220091
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8107220091.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: Ing. M. C., nar. XX.
XX. XXXX, bytom N. XX, A., zastúpený JUDr. Tomášom Husovským, advokátom v Košiciach, Hlavná
71, proti žalovaným: 1. V. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. XX, A., zastúpený JUDr. Ivanom Jánošíkom,
advokátom v Bratislave, Klincová 35, 2. M. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. XXX/X, H., o zaplatenie
11 680,64 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov z 14.
11. 2012 č. k. 14C 24/2007-257, o odvolaní Slovenskej republiky, zastúpenej Okresným súdom Prešov
proti uzneseniu Okresného súdu Prešov z 10. 05. 2012 č. k. 14C 24/2007-203, o odvolaní žalobcu proti

uzneseniu Okresného súdu Prešov z 26. 09. 2012 č. k. 14C 24/2007-230, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Z r u š u j e uznesenie z 10. 05. 2012 č. k. 14C 24/2007-203 a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Z r u š u j e uznesenie z 26. 09. 2012 č. k. 14C 24/2007-230.

Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho
konania 352,38 Eur na účet JUDr. Tomáša Husovského do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len prvostupňový súd) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaných v 1. a 2.
radezaplatiťžalobcovispoločneanerozdielne11680,94Eurspolus8%ročnýmúrokomzomeškaniaod
01. 01. 2005 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy konania 3 687,91 Eur na účet právneho zástupcu

žalobcuvšetkovlehotedo3dníodprávoplatnostirozsudku.Vyslovil,žeotrováchštátubuderozhodnuté
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Rozhodnutie vo veci samej súd prvého stupňa odôvodnil zistením, že žalovaní v 1. a 2. rade požiadali
v roku 2003 žalobcu a jeho manželku o poskytnutie pôžičky, keďže boli navzájom veľmi dobrí známi,
dôveryhodné osoby, pričom žalovaní v tom čase úspešne podnikali a boli to aj bývalí žiaci manželky
žalobcu z vysokej školy. Účastníci konania podpísali zmluvu o pôžičke dňa 01. 01. 2004, na základe
ktorej žalobca požičal žalovaným sumu 581 900,- Sk so splatnosťou do 31. 12. 2004. Žalovaní z
tejto pôžičky vrátili žalobcovi iba sumu 230 000,- Sk, pričom výsledkami vykonaného dokazovania

nepreukázali vrátenie zostatku pôžičky. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal súd za preukázané,
žepožičanásumaboladlžníkmiprevzatá.Vrámcivykonanéhodokazovaniažalovanáv2.radepotvrdila,že má vedomosť o požičaní nejakej sumy, podľa nej však nižšej a v skoršom dátume, ku konkrétnej
sume, resp. k dátumu uzavretia zmluvy o pôžičke sa vyjadriť nevedela. Obrana žalovaného v 1. rade
spočívala v tom, že zmluva o pôžičke nemohla byť podpísaná 01. 01. 2004, keďže v tom čase bol u

svojej svokry v C., o čom predložil čestné prehlásenia Ing. M. G. (švagrinej žalovaného v 1. rade), O.
G. (svokry žalovaného v 1. rade) a M. U., ktorý na žiadosť žalovaného v 1. rade mal byť na návšteve
v dome svokry žalovaného v 1. rade. V tejto súvislosti vypočutý svedok N. N. uviedol, že na krátky čas
dňa 01. 01. 2004 bol v popoludňajších hodinách na návšteve žalovaného v 1. rade v dome jeho svokry
v C.. Uvedený svedok sa však vôbec nevedel vyjadriť ako vyzeral predmetný dom, kde sa nachádzal a

uviedol, že v dome bola prítomná iba manželka žalovaného v 1. rade, jeho svokra, teda nespomínal napr.
švagrinú žalovaného v 1. rade, ktorá tam podľa čestného prehlásenia mala byť tiež prítomná. Z čestného
prehlásenia M. U., resp. výsluchu svedka N. N. nevyplynulo, že by sa žalovaný v 1. rade nemohol dňa
01. 01. 2004 nachádzať aj v A., aj keď mal byť v popoludňajších hodinách v C.. Skutočnosť, že žalovaný
v 1. rade bol prítomný dňa 01. 01. 2004 v A. vyplynula aj z pripojeného spisu tamojšieho súdu sp. zn.
17C 255/2005 (č. l. 138), konkrétne z výsluchu žalobcu v tejto veci U. U.. Tento pred súdom potvrdil, že

žalovaný v 1. rade s ním v uvedený deň (01. 01. 2004) ako dlžník uzavrel a podpísal zmluvu o pôžičke.
Pretože túto okolnosť majú vylučovať iba čestné prehlásenia švagrinej žalovaného v 1. rade a jeho
svokry, uvedené tvrdenia súd prvého stupňa považoval za účelové, vzhľadom aj na blízke príbuzenstvo
týchtoosôbkžalovanémuv1.rade.Spornousapretojavilavkonanílenskutočnosť,kedyskutočnedošlo
k podpísaniu zmluvy o pôžičke, resp. k odovzdaniu peňazí, čo vyplýva napr. aj z výsluchu žalovanej v 2.

rade, ktorá potvrdila, že peniaze mohli byť požičané aj skôr. Tieto okolnosti však nič nemenia na závere
o tom, že zmluvu o pôžičke podpísal žalovaný v 1. rade, ktorému peniaze, tak podľa vyjadrenia žalobcu,
jeho syna JUDr. H. C., ako aj žalovanej v 2. rade, boli aj skutočne odovzdané žalovanému. V súvislosti s
vyjadreniamižalovanéhov1.radesúdpoukázalnaskutočnosť,žetentosanasúdevyjadrovalvyhýbavo.
Prvotne sa vyjadril, že podpis na zmluve o pôžičke nie je jeho podpisom, následne sa vyjadril, že sa k

tomu nevie vyjadriť, pričom aj z pripojeného spisu, resp. predložených listín podľa názoru súdu aj laicky
je viditeľné, že podpis na zmluve o pôžičke je podpisom žalovaného v 1. rade, čo nakoniec potvrdilo aj
súdom nariadené znalecké dokazovanie. Žalovaný v 1. rade sa viacnásobnými ospravedlneniami snažil
predlžovať súdny spor, nikdy neuviedol žiadne relevantné dôkazy, z ktorých by vyplynulo, že žalovaní
žalobcovi vrátili zostatok pôžičky, a preto ich súd zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi

nesplatenú časť pôžičky spolu s príslušným zákonným úrokom z omeškania. Splatnosť pôžičky nastala
dňom 31. 12. 2004 a žalovaní sa do omeškania dostali nasledujúcim dňom, t. j. od 01. 01. 2005.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a žalobcovi ktorý mal plný úspech priznal
náhradu trov pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku 700,86 Eur, zo zaplateného preddavku
na znalecké dokazovanie v sume 100,- Eur a z trov právneho zastúpenia v sume 2 887,05 Eur, celkom

trovy konania 3 687,91 Eur.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v 1. rade, a to z dôvodu
podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), b), d), f) O. s. p.. Podľa názoru odvolateľa súd postupoval v konaní
v rozpore s existujúcou právnou úpravou v dôsledku čoho konanie súdu a samotné rozhodnutie trpí
neopraviteľnýmivadami.Vprvomradepoukázal,žepostupomsúduprvéhostupňadošlokznemožneniu

uplatnenia procesných práv žalovaného v 1. rade, keď súd vo veci konal a meritórne rozhodol 14.
11. 2012, pričom vinou nepredvídaných okolností, ktoré žalovaný v 1. rade nemohol ovplyvniť, došlo
k zhoršeniu jeho zdravotného stavu. Táto skutočnosť zapríčinila práceneschopnosť žalovaného v 1.
rade s dobou práceneschopnosti od 12. 11. 2012. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v 1. rade si
bol vedomý pojednávania v predmetnej veci vytýčeného na deň 14. 11. 2012, svoju neúčasť riadne

ospravedlnil a ako prílohu ospravedlnenia predložil doklad o svojej práceneschopnosti. Rovnako ako on
ajjehoprávnyzástupcapredpokladali,žekonajúcisúd žiadosťoodročeniepojednávaniakladneposúdi.
Odvolateľ v odvolaní ďalej poukázal, že žaloba mala byť zamietnutá pre nedostatok aktívnej vecnej
legitimácienastranežalobcu.Keďžekúdajnémuposkytnutiupôžičkymalodôjsťz„úspor“manželovapo
predchádzajúcom prejednaní žalobcu s manželkou, vzhľadom na skutkové okolnosti tvrdené žalobcom

mali vstúpiť do zmluvného vzťahu so žalovanými manželia C. spoločne, keďže s údajnou žiadosťou o
poskytnutie pôžičky boli oslovení spoločne. Ak by sa teda vrátenia finančných prostriedkov mali veritelia
domáhať, vecne legitimovaným na podanie žaloby (pokiaľ by pohľadávka existovala) by nemal byť len
žalobca, ale aj jeho manželka ako bezpodielová spoluvlastníčka finančných prostriedkov, ktoré mali byť
žalovaným poskytnuté dňa 01. 01. 2004 (§ 145 Občianskeho zákonníka). K dôkaznej situácii konania

žalovaný preukázal, že bol hospitalizovaný po závažnej dopravnej nehode zo dňa 04. 06. 2003 do01. 08. 2003 a následne bol práceneschopný až do 31. 01. 2004. Z týchto dôvodov, vzhľadom na
rozsah a povahu zranení, nebol schopný pohybu. Pri dopravnej nehode, kde utrpel vážne zranenia
končatín, konkrétne panvy, ak by sa aj po liečbe niekam premiestňoval, bolo by to možné len dopravnými

prostriedkami, resp. za pomoci tretej osoby. Vzhľadom na rozsah zdravotného poškodenia, nemohlo
nikdy dôjsť k situácii, ktorú tvrdí žalobca, lebo žalovaný v 1. rade sa v inkriminovanom čase nemohol
svojpomocne dopraviť k žalobcovi. Ide o stav objektívny a nespochybniteľný. Navyše vierohodnosť
skutočnosti, že dňa 01. 01. 2004 bol v C. bola z neznámych dôvodov súdom spochybnená. Vzhľadom
na blízke príbuzenstvo osôb označil konajúci súd čestné prehlásenia svokry a švagrinej žalovaného v

1. rade za účelové a s vecou sa ďalej nezaoberal. Naopak súd uveril tvrdeniam syna žalobcu JUDr. H.
C., ktorý v danom konaní vystupoval aj v pozícii svedka aj právneho zástupcu žalobcu, ktorý je navyše
jeho otcom. Žalovanému v 1. rade sa javí ako nemožné, aby právny zástupca žalobcu, ktorého úlohou
bolo chrániť a presadzovať práva a záujmy svojho klienta, sa svojej pozície na čas vzdal, vstúpil do
pozície svedka a následne po poskytnutí výpovede v prospech tvrdení žalobcu, sa vrátil do pozície jeho
právneho zástupcu. Žalovaný v 1. rade je toho názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko

nepreukázal skutočnosti zakladajúce zodpovednosť žalovaných zo zmluvy o pôžičke, či akékoľvek
ďalšie okolnosti sporného stavu. Súd prvého stupňa síce vykonal vo veci dostatočné dokazovanie,
ale na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam v dôsledku čoho vec
nesprávne právne posúdil. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobu zamietol,
alternatívne žiadal rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Žalobca k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a
uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého
stupňa spolu s konaním mu predchádzajúcim a zistil, že odvolanie žalovaného v 1. rade nie je dôvodné.
Treba ešte uviesť, že odvolací súd na prejednanie podaného odvolanie v zmysle ust. § 214 ods.

2 O. s. p. nenariaďoval pojednávanie. Nariadenie pojednávania si totiž nevyžiadalo zopakovanie, či
doplnenie dokazovania ani dôležitý verejný záujem, ani to, že by súd rozhodoval vo veci porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania. Po takomto preskúmaní napadnutého rozhodnutia i konania, ktoré
mu predchádzalo dospel odvolací súd k záveru, že žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nemôžu
privodiť zmenu ani zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je zrejmé, že dôvodom vyhovenia žaloby bol právny záver
súdu prvého stupňa o unesení dôkazného bremena žalobcom a o neunesení dôkazného bremena
žalovaným v 1. rade.

V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka
konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť

jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou
bremeno tvrdenia a preukazovania je ust. § 120 ods. 1 veta prvá O. s. p., podľa ktorého účastníci sú
povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Citované ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t. j. povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch

konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takéhoto rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záverov,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno

ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť
svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočnosti účastníkom,
tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.

Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy,
potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie
bremena tvrdenia má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak
v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa
hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka

väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť
všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou
hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje
jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané,
jednak nositeľa dôkazného bremena.

Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V

priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane toho, ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu,
t. j. pravidlo, že neexistencia majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž
nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej povinnosti. Napríklad od
žalobcu nemožno požadovať, aby preukázal, že mu žalovaný v 1. rade ešte nevrátil požičané peniaze.

V takomto alebo podobnom prípade je na žalovanom, aby tvrdil a preukázal, že pôžičku už vrátil.

V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovanými uzavrel zmluvu o peňažnej
pôžičke, že túto pôžičku aj reálne poskytol a že žalovaní mu časť z pôžičky nevrátili. Z tohto bremena
tvrdenia mal žalobca dôkaznú povinnosť preukázať uzatvorenie zmluvy, teda existenciu právneho
vzťahu z pôžičky a jej skutočné poskytnutie. Tieto skutočnosti žalobca v konaní preukázal. Žalovaný v 1.

rade v priebehu konania tvrdil, že na písomne predloženej zmluve o pôžičke zo dňa 01. 01. 2004 nejde
o jeho podpis. Žalovaná v 2. rade pravosť svojho podpisu na predmetnej zmluve o pôžičke potvrdila,
pričom potvrdila aj tú skutočnosť, že na zmluve o pôžičke ide o vlastnoručný podpis žalovaného v 1.
rade. Táto potvrdila aj to, že suma pôžičky bola žalovaným v 1. rade pri podpise zmluvy prevzatá, aj keď
spochybnila výšku prevzatých peňazí. Znalecké dokazovanie nariadené v konaní potvrdilo, že podpis

na zmluve o pôžičke zo dňa 01. 01. 2004 je pravým podpisom žalovaného v 1. rade. Žalovaní v 1.
a 2. rade žiadnym spôsobom v konaní nepreukázali vrátenie zostatku pôžičky v sume 11 680,94 Eur
žalobcovi. K tvrdeniam žalovaného v 1. rade, že k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke a k prevzatiu peňazí
dňa 01. 01. 2004 nemohlo dôjsť, lebo žalovaný v uvedený deň bol na návšteve u svokry v C., odvolací
súd zdôrazňuje, že ani jedno z písomných vyjadrení a ani výpovede svedkov navrhnutých žalovaným

nepreukázali, žeby sa nemohol dňa 01. 01. 2004 nachádzať aj v A., resp. nepreukazujú, aby sa žalovaný
v 1. rade celý deň zdržiaval v C.. Naviac, ako vyplýva z pripojeného spisu Okresného súdu Prešov, sp.
zn. 17C 255/2005, v tomto konaní žalobca U. U. potvrdil, že sa so žalovaným v 1. rade stretol v A. dňa
01. 01. 2004 (viď č. l. 138 spisu sp. zn. 17C 255/2005). Žalovaná v 2. rade v konaní potvrdila prevzatie
požičanej sumy žalovaným za účelom uzatvorenia zmluvy o pôžičke, v ktorej žalovaný vystupoval ako

dlžník, s tým, že malo ísť o nižšiu sumu a že k prevzatiu nedošlo dňa 01. 01. 2004. Prevzatie nižšej
sumy ako je uvedená v zmluve o pôžičke a prevzatie v iný deň však žalovaná v 2. rade v konaní nijako
nepreukázala. Keďže žalobca v konaní preukázal uzatvorenie písomnej zmluvy o pôžičke, preukázal
existenciu právneho vzťahu z pôžičky a jej skutočné poskytnutie, naopak žalovaní nepreukázali, aby
zostávajúcu časť pôžičky v sume 11 680,94 Eur žalobcovi vrátili, správne postupoval súd prvého stupňa,

ak zaviazal žalovaných v 1.a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi nesplatenú časť pôžičky
spolu s príslušným zákonným úrokom z omeškania.

K odvolacej námietke žalovaného v 1. rade o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie v konaní, odvolací
súd uvádza, že ak za trvania manželstva a bezpodielového spoluvlastníctva manželov uzavrel ako
veriteľ iba jeden z manželov zmluvu o pôžičke (v danom prípade žalobca) nie je potrebné, aby v

konaní o vrátenie pôžičky vystupovali ako žalobcovia obidvaja manželia. V tejto súvislosti odvolací súd
zdôrazňuje, že aj keď zmluva o pôžičke bola uzatvorená len jedným z manželov bez súhlasu druhého
manžela, je takýto právny úkon považovaný za platný, len do času, keď sa druhý manžel jeho neplatnosti
dovolá (§ 40a Občianskeho zákonníka). V danom prípade manželka žalobcu sa relatívnej neplatnostiprávneho úkonu - zmluvy o pôžičke nedovolala, a preto je tento právny úkon platný, čím je daná aj
aktívna legitimácia žalobcu ako veriteľa domáhať sa v konaní vrátenia pôžičky.

K odvolacej námietke, že súd prvého stupňa neakceptoval návrh žalovaného v 1. rade na odročenie

pojednávania a na nariadenom pojednávaní vo veci konal a rozhodol, odvolací súd preskúmal, či
postupom súdu prvého stupňa bola žalovanému v 1. rade odňatá možnosť konať pred súdom a dospel k
záveru, že súdom prvého stupňa v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nebola porušená
zásada na spravodlivý súdny proces. Ako vyplýva z obsahu spisu, súd prvého stupňa pojednávanie
nariadené na deň 05. 10. 2012 odročil z dôvodu, že právny zástupca žalovaného v 1. rade žiadal o

odročenie pojednávania z dôvodu jeho práceneschopnosti (č. l. 237 - 238 spisu). Súd prvého stupňa
ďalší termín pojednávania vytýčil na deň 14. 11. 2012. Žalovaný v 1. rade svoju neprítomnosť na
uvedenom pojednávaní ospravedlnil spolu so žiadosťou o odročenie pojednávania z dôvodu jeho
práceneschopností (č. l. 247 - 248 spisu). Právny zástupca žalovaného v 1. rade svoju neúčasť
na pojednávaní ospravedlnil z dôvodu „ochorenia klienta, ktoré mu bolo oznámené telefonicky“ (č. l.
250 spisu). Súd prvého stupňa správne dôvod ospravedlnenia žalovaného v 1. rade a jeho právneho

zástupcu vyhodnotil ako nedostačujúci s poukazom na ust. § 119 ods. 3 O. s. p. a vo veci konal
a na nariadenom pojednávaní vo veci aj rozhodol. Žalovaný v 1. rade svoju neúčasť na nariadenom
pojednávaní14.11.2012písomneospravedlnilzdôvodupráceneschopnostiaakokópiuospravedlnenia
pripojil len doklad o práceneschopnosti od 12. 11. 2012, ale s poukazom na ust. § 119 ods. 3 O. s.
p. nepredložil súdu prvého stupňa, ani v odvolacom konaní nepredložil odvolaciemu súdu vyjadrenie

ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav žalovaného v 1. rade neumožňoval jeho účasť na pojednávaní
dňa 14. 11. 2012. Z tohto dôvodu správne postupoval súd prvého stupňa, ak konal a vo veci rozhodol
aj v neprítomnosti žalovaného v 1. rade a jeho právneho zástupcu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, a
to aj vo vzťahu k priznaným trovám konania (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142
ods. 1 O. s. p.. Žalobca bol úspešný aj v odvolacom konaní, preto mu patrí právo na náhradu trov
konania. Odvolací súd priznal žalobcovi náhradu trov tohto konania vo výške zodpovedajúcej odmene
advokáta za jeden úkon právnej služby (písomné vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 24. 01. 2013). Vychádzal
z ust. § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Žalobcovi priznal náhradu trov

odvolacieho konania predstavujúce trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 352,38 Eur (287,14 Eur
tarifná odmena, 7,81 Eur režijný paušál - § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky), 57,43 Eur - 20 % DPH).

Uznesením zo dňa 10. 05. 2012, č. k. 14C 24/2007-203 súd prvého stupňa priznal znaleckej organizácii
Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline za vypracovaný znalecký posudok č. 123/2012
odmenu a náhradu hotových výdavkov vo výške 1 111,06 Eur a upravil učtáreň tamojšieho súdu, aby

znaleckej organizácii vyplatila sumu 100 Eur zo zálohy zloženej pod položkou registra Sp 240/10 a
sumu 1 011,06 Eur zaplatila preddavkovane zo štátnych prostriedkov po právoplatnosti uznesenia.

Súd prvého stupňa po preskúmaní povahy a rozsahu vykonaných úkonov a ich časovej primeranosti
priznal znaleckej organizáciou ňou požadované znalečné v celkovej výške 1 111,06 Eur majúc za to, že
takto priznané znalečné zodpovedá charakteru vykonaných úkonov a časovému fondu potrebnému na

ich uskutočnenie a je v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 491/2004 Z. z..

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie Slovenská republika zastúpená
Okresným súdom Prešov z dôvodu, že v danom prípade ide o nehospodárne nakladanie s prostriedkami
štátneho rozpočtu, ktoré je okresný súd povinný chrániť.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním mu predchádzajúcim a zistil, že

odvolanie je dôvodné.Súd prvého stupňa žiadnym spôsobom nezisťoval či odmena, ktorú si znalecký ústav vyúčtoval skutočne
zodpovedá náročnosti a zložitosti znaleckého posudku, neskúmal, či čas vo vyúčtovaní uvedený bol
skutočne vynaložený. Z týchto dôvodov je napadnuté uznesenie nepreskúmateľné, a preto ho odvolací

súd zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 26. 09. 2012, č. k. 14C 24/2007-230, ktorým súd uložil
povinnosť žalobcovi zložiť doplatok preddavku na trovy znaleckého dokazovania vo výške 1 011,06 Eur
na účet Okresného súdu Prešov v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia, podal v zákonom stanovenej
lehote odvolanie žalobca.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Podľaust.§141ods.1O.s.p.,súdmôžeuložiťúčastníkovi,uktoréhoniesúpodmienkypreoslobodenie
od súdnych poplatkov, aby zložil preddavok na trovy dôkazu, ktorý navrhol alebo nariadil súd o
skutočnostiach ním uvedených alebo v jeho záujme.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia trovy dôkazov, ktoré nie sú kryté preddavkom, ako aj hotové
výdavky ustanoveného zástupcu, ktorý nie je advokátom a trovy spojené s tým, že účastník koná vo

svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumie, platí štát.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že súd môže uložiť účastníkovi zložiť preddavok na trovy dôkazu len
pred vykonaním dôkazu a nie až po jeho vykonaní a už vôbec citované ustanovenie neumožňuje uložiť
účastníkovi zloženie doplatku už zaplateného preddavku.

Ak zákon hovorí len o zložení preddavku a nie o zložení „doplatku“, potom preddavok je platba

vopred a nie platba realizovaná následne. Zákon teda neumožňuje žiadať od účastníka konania po
vykonaní dôkazu zaplatiť preddavok na trovy dôkazu a ani doplatok preddavku na trovy dôkazu. Uložená
povinnosť nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia.

Uvedenému nasvedčuje ust. § 141 ods. 1 O. s. p., ktorý rieši situáciu, keď zaplatený preddavok nekryje
plne trovy vykonaného dôkazu tak, že tieto trovy platí štát. V zmysle ust. § 148 ods. 1 O. s. p. má

následne štát podľa výsledkov konania proti účastníkovi právo na náhradu trov konania, ktoré platí.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v zmysle uznesenia Okresného súdu Prešov zo dňa 10. 02. 2010,
č. k. 14C 24/2007-88 zložil preddavok v sume 100 Eur dňa 26. 02. 2010 (viď č. l. 89 spisu). Preto
nie je možné, aby súd uložil žalobcovi povinnosť zložiť doplatok už zaplateného preddavku vo výške 1
011,06 Eur. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd sa stotožňuje s názorom odvolateľa, že nie

je možné uložiť žalobcovi povinnosť zložiť doplatok už zaplateného preddavku na trovy dôkazu, naviac
ak uznesenie súdu o priznaní znalečného bolo pre nepreskúmateľnosť zrušené.

Z vyššie uvedených dôvodov bolo napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušené postupom podľa
ust. § 221 ods. 1 písm. i) O. s. p.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.