Rozhodnutie Judgement was issued on Thursday, November 7, 2012

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 1C/155/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8211205790
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Hanuščaková
ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2012:8211205790.7

Rozhodnutie

Okresný súd Bardejov samosudkyňou Mgr. Ivanou Hanuščakovou v právnej veci žalobcu S. Y., J..
XX.X.XXXX, G. H. XXX, právne zastúpeného JUDr. Mikulášom Pavlíkom, advokátom so sídlom v
Michalovciach, Špitálska 6 proti žalovanému KFŠ - DELTA, s.r.o. so sídlom v Bardejove, Štefánikova 78,
zastúpeného JUDr. Svätoslavom Vaškom, Bardejov, Kláštorská 12, o určenie náhrady mzdy ( vylúčená
vec z 1C 27/2009 ) s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ýzaplatiť žalobcovi sumu 646,22 eur s úrokmi z omeškania vo výške 10 %
ročne zo sumy 323,11 eur od 01.03.2009 do zaplatenia a vo výške 9,50 % ročne zo sumy 323,11 eur
od 01.04.2009 do zaplatenia, v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

O trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou na Okresnom súde Bardejov dňa 16.02.2009 domáhal určenia, že
okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi listom zo dňa 15.12.2008 je neplatné ( vec
1C 27/2009 ). Svoj návrh odôvodnil tým, že u žalovaného pracoval na základe pracovnej zmluvy
zo dňa 13.08.2007 ako karosár s miestom výkonu práce Bardejov, s dňom nástupu do zamestnania

14.08.2007 s tým, že pracovný pomer sa uzatvára na dobu neurčitú. Prácu vykonával v mieste
dočasného pridelenia I. Bratislava. Žalovaný mu začiatkom mesiaca doručil návrh dohody o skončení
pracovného pomeru v zmyslu § 60 ZP, s tým, že pracovný pomer končí dňom 28.11.2008. Na uvedené
odpovedal listom zo dňa 08.12.2008, kde nenamietal skončenie pracovného pomeru dohodou, ale trval
na tom, aby dôvody skončenia pracovného pomeru boli organizačné zmeny v zmysle § 63 ods. 1
ZP s povinnosťou vyplatiť odstupné. Žalovaný listom zo dňa 15.12.2008 oznámil žalobcovi okamžité

skončenie pracovného pomeru bez toho, aby ho vyzval alebo upozornil na nástup do zamestnania z
dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) ZP. Žalobca nesúhlasil
so skončením pracovného pomeru listom zo dňa 08.01.2009, kde žalovanému opätovne oznámil, že
súhlasí so skončením pracovnoprávneho pomeru dohodou z organizačných zmien. Nesúhlasí s tým,
že závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu, čo by malo byť dôvodom pre okamžité skončenie
pracovného pomeru. Jediným dôvodom je, že žalovaný ukončil spoluprácu s I. v Bratislave. Za takého

stavu nemal žalovaný ďalšiu prácu a preto riešil túto situáciu skončením pracovného pomeru dohodou
bez vyplatenia odstupného. Zároveň si z opatrnosti uplatnil aj nárok na náhradu mzdy s tým, že nárok
bude následne špecifikovaný a trovy konania.

Podaním zo dňa 01.11.2011 žalobca špecifikoval svoj nárok na náhradu mzdy. Uviedol, že si uplatňuje
svoje právo v súlade s ust. § 79 ods. 1,2 ZP za obdobie 12 mesiacov. Svoje právo si uplatňuje v rozsahu

mzdy za 05/2008 a navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 5.848,20 eur s 10%
úrokom zo sumy 487,50 eur od 01.03.2009 do zaplatenia, 9,50 % úrokom zo sumy 487,50 eur od01.04.2009 do zaplatenia, 9,25 % úrokom zo sumy 487,50 eur od 01.05.2009 do zaplatenia, 9 % úrokom
zo sumy 487,50 eur od 01.06.2009 do zaplatenia, 9 % úrokom zo sumy 487,50 eur od 01.07.2009
do zaplatenia, 9 % úrokom zo sumy 487,50 eur od 01.08.2009 do zaplatenia, 9 % úrokom zo sumy

487,50 eur od 01.09.2009 do zaplatenia, 9 % úrokom zo sumy 487,50 eur od 01.010.2009 do zaplatenia,
9 % úrokom zo sumy 487,50 eur od 01.11.2009 do zaplatenia, 9 % úrokom zo sumy 487,50 eur od
12.03.2009 do zaplatenia, 9 % úrokom zo sumy 487,50 eur od 01.01.2010 do zaplatenia, 9 % úrokom zo
sumy 487,50 eur od 01.02.2010 do zaplatenia. Zároveň si uplatnil trovy konania. K návrhu bol pripojený
mzdový list za mesiac 05/2008, pričom z neho vyplýva, že jeho príjem bol tvorený - čistým príjmom v

sume 7.098,- Sk, cestovnými náhradami v sume 1.968,- Sk, iné nezdanené v sume 5.616,- Sk, spolu
14.682,- Sk, t.j. 487,35 eur.

Podaním zo dňa 22.05.2012 žalobca opätovne špecifikoval svoj nárok na náhradu mzdy. Svoj
nárok si uplatňuje v súlade s § 79 ods. 1,2 ZP, pretože je splnený základný a rozhodujúci predpoklad
vzniku nároku žalobcu na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru zo

strany žalovanej s tým, že neplatnosť tohto skončenia pracovného pomeru bola určená právoplatným
rozhodnutím súdu. Nárok žalobcu je daný aj splnením požiadavky o oznámení, že trvá na ďalšom
zamestnávaní u žalovaného až do času, keď mu žalovaný umožní pokračovať v práci s poukazom na
judikát NS SR č. R 48/97, kde je uvedené : ak zamestnanec po doručení okamžitého skončenia zrušenia
pracovného pomeru neoznámil zamestnávateľovi, ktorý tento zrušovací prejav urobil, že trvá na ďalšom

zamestnaní, ale podal žalobu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a o náhradu mzdy, potom
je tým oznámenie zamestnanca voči zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nahradené
dňom jej doručenia. Rozhodujúcom východiskom pre určenie výšky náhrady mzdy je priemerný zárobok
zamestnanca ( § 79 ods. 1 ZP ), ktorý je právnou skutočnosťou, lebo jeho zistenie určuje zákon. Pri
upresnení tohto návrhu vychádza z písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 12.04.2012, ktorý mu bol

doručenýnapojednávanídňa13.04.2012avychádzazpriemernéhozárobkuprevýpočetmzdyvovýške
323,11 eur. Podľa § 517 OZ, §3 nar. vlády č. 87/1995 Z.z. a § 129 OZ si uplatňuje aj úrok z omeškania z
jednotlivých plnení, .t.j. z mesačnej mzdy prislúchajúcej za jednotlivé kalendárne mesiace s prihliadnutím
na to, že mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie a to najneskôr na do konca nasledujúceho
kalendárneho mesiaca. Nárok na náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov v zmysle § 79 ods. 2

ZP v znení platnom ku dňu 15.12.2008, kedy bola daná žalobcovi výpoveď, uplatňuje v zmysle § 142
ZP - prekážky na strane zamestnávateľa. Aj v tomto prípade poukázal na judikát NS SR č. R 33/1977,
kde je uvedené: nárok na náhradu mzdy patrí pracovníkovi pri splnení zákonných predpokladov do
právoplatného rozhodnutia súdu, ktorý rozhodol o tom, že skončenie pracovného pomeru je neplatné.
Poukázal, že nárok za čas presahujúci 12 mesiacov je daný aj z dôvodov hodných osobitého zreteľa

a to s poukazom potvrdenia o invalidite a mierou schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Za daného
stavu je zrejmé, že na trhu prace je pre neho veľmi ťažko uplatniť z dôvodu, že miera nezamestnanosti
v lokalite miesta jeho bydliska je veľmi vysoká až nad 40 %, preto je nárok oprávnený a daný. Uplatnil
si trovy konania. Navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 12.278,18 eur ( pozn. 38
mesiacov ) s

10 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.03.2009 do zaplatenia,
9,50 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.04.2009 do zaplatenia,
9,25 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.05.2009 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.06.2009 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.07.2009 do zaplatenia,

9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.08.2009 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.09.2009 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.10.2009 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.11.2009 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.12.2009 do zaplatenia,

9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.01.2010 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.02.2010 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.03.2010 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.04.2010 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.05.2010 do zaplatenia,

9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.06.2010 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.07.2010 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.08.2010 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.09.2010 do zaplatenia,9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.10.2010 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.11.2010 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.12.2010 do zaplatenia,

9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.01.2011 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.02.2011 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.03.2011 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.04.2011 do zaplatenia,
9,25 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.05.2011 do zaplatenia,

9,25 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.06.2011 do zaplatenia,
9,25 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.07.2011 do zaplatenia,
9,50 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.08.2011 do zaplatenia,
9,50 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.09.2011 do zaplatenia,
9,50 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.10.2011 do zaplatenia,
9,50 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.11.2011 do zaplatenia,

9,25 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.12.2011 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.01.2012 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.02.2012 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.03.2012 do zaplatenia,
9 % úrokom z omeškania zo sumy 323,11 eur od 01.04.2012 do zaplatenia.

Na pojednávaní dňa 23.05.2012 súd pripustil zmenu žaloby v znení písomného podania žalobcu zo
dňa 22.5.2012.

Žalovaný sa k náhrade mzdy vyjadril ( viď nižšie ).

Na pojednávanie vytýčené na deň 09.10.2011 sa ustanovili žalobca a jeho právny zástupca, zástupca
žalovaného. Nedostavil sa žalovaný, ktorého neúčasť ospravedlnil jeho zástupca, o odročenie
pojednávania nežiadal. Súd preto vec prejednal v jeho neprítomnosti, prihliadol pritom na obsah spisu a
dosiaľ vykonané dôkazy. Pojednávanie bolo odročené za účelom verejného vyhlásenia rozhodnutia vo

veci samej v zmysle § 156 ods. 2 O.s.p. na deň 30.10.2012. Z dôvodu práceneschopnosti zákonného
sudcu bol termín vyhlásenia rozhodnutia odročený na deň 07.11.2012.
Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkov, oboznámením vyjadrení
zástupcov účastníkov konania, rozsudkami vo veci 1C 27/2009 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu
Prešov zo dňa 07.07.2011, sp. zn. 17Co 51/2011 a spisom 1C 27/2009 a v spise pripojených listinných

dôkazov, tak ako boli na pojednávaniach oboznamované a zistil tento skutkový stav veci:
Rozsudkom OkresnéhosúduBardejovzodňa08.03.2011,č.k.1C27/2009-86súdrozhodoloneplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru dané žalobcovi žalovaným listom zo dňa 15.12.2008. Nárok
na náhradu mzdy a trovy konania boli vylúčené na samostatné konanie. Z výsledkov vykonaného
dokazovania mal súd za jednoznačne preukázané, že pracovný pomer žalobcu so žalovaným vznikol

na základe pracovnej zmluvy 13.08.2007. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú so skúšobnou
dobou tri mesiace. Ako miesto výkonu práce bol dohodnutý G.. Druh práce - karosáreň. Deň nástupu
do zamestnania bol dohodnutý dňom 14.08.2007. Avšak z dodatku k pracovnej zmluve zo dňa
14.08.2007 - dohody o dočasnom vyslaní na výkon práce uzatvoreným medzi žalobcom a žalovaným
bolo zistené, že dňa 14.08.2007 vzniká dočasné pridelenie zamestnanca na miesto výkonu práce

I. - Bratislava s druhom práce v karosárni. Dočasné vyslanie trvá do 23.12.2007. Obsahom tohto
dodatku taktiež bolo, že počas dočasného vyslania bude zamestnanec vysielaný na pracovné cesty
podľa potrieb zamestnávateľa, prácu mu bude v mene zamestnávateľa prideľovať a riadiť zodpovedný
vedúci F.. O. M. K.. O. a že dočasné vyslanie sa skončí uplynutím času, na ktorý sa dohodlo. Pred
jeho uplynutím skončí dohodou účastníkov pracovného pomeru, prípadne jednostranným skončením

účastníkov z akéhokoľvek dôvodu alebo bez udania dôvodu, a to uplynutím 10 pracovných dní odo
dňa, keď bol prejav vôle žiadateľa o skončenie dočasného vyslania oznámený písomne druhému
účastníkovi tejto dohody / bod 9 /. Taktiež bol predložený dodatok k pracovnej zmluve, ktorého obsah
je totožný s obsahom vyššie uvedeného dodatku, avšak rozdiel je v dni vzniku dočasného vyslania
zamestnanca a to dňom 03.01.2008 a v dobe trvania dočasného vyslania do 23.12.2008. Ani jeden

z dodatkov nie je datovaný. Z uvedeného vyplýva, že žalobca bol dočasne pridelený na výkon
práce na miesto v I. - Bratislava v trvaní do 23.12.2008. Čo sa týka doručenia okamžitého skončenia
pracovného pomeru žalobcovi uskutočneného listom žalovaného zo dňa 15.12.2008 súd poukázal na
doklady predložené žalovaným ( poštový podací hárok s dátumom podania dňa 16.12.2008 potvrdenéhopoštou v Bardejove dňa 16.12.2008 a výpis žalovaného z knihy došlej a odoslanej pošty ), z ktorých
vyplýva, že týmto dňom bola na meno žalobcu zasielaná zásielka žalovaného do vlastných rúk s
označením ,, okamžité skončenie pracovného pomeru,, .Vzhľadom k tomu, že žalobca reagoval na

okamžité skončenie pracovného pomeru listom zo dňa 08.01.2009 prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, súd predpokladá, že zásielka mu musela byť doručená a to najneskôr týmto dňom. Preto
deň 08.01.2009 súd považoval za deň doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi
a tým pádom za deň skončenia pracovného pomeru ( keďže účinky okamžitého skončenia pracovného
pomeru nastávajú dňom jeho doručenia druhému účastníkovi ) a týmto dňom začala plynúť žalobcovi

lehota na podanie žaloby na súd o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Na základe uvedeného
súd konštatoval, že žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bola na súde uplatnená
včas, teda v dvojmesačnej lehote odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť v zmysle § 77 ZP,
keďže pracovný pomer skončil dňom 08.01.2009 a žaloba bola podaná na súde dňa 16.02.2009. Z
vykonaného dokazovania / vyjadrení žalobcu aj žalovaného a ich zástupcov / ďalej vyplýva, že v mesiaci
november 2008 došlo k ukončeniu spolupráce žalovaného so spoločnosťou I. Bratislava a koordinátor

prác žalovaného oznámil žalobcovi / a ostatným zamestnancom žalovaného tam pracujúcich /, že
majú ísť domov vzhľadom k tomu, že pre nich nemajú ďalšiu prácu ani zabezpečené ubytovanie.
Pracovníci / vrátane žalobcu / odovzdali pracovné nástroje a náradie a odišli. Dohoda o skončení
pracovného pomeru je datovaná dňom 26.11.2008 s tým, že pracovný pomer by sa skončil dňom
28.11.2008.Uvedenádohodabolapodpísanážalovanýmaadresovanážalobcovi.Zuvedenéhovyplýva,

že žalovaný mal úmysel skončiť pracovný pomer so žalobcom dohodou po skončení spolupráce so
spoločnosťou VW Bratislava v mesiaci november, najneskôr dňa 28.11.2008. Z písomných podaní
žalobcu adresovaných žalovanému vyplýva, že žalobca nebol proti skončeniu pracovného pomeru,
avšak namietal spôsob skončenia pracovného pomeru dohodou bez uvedenia dôvodu, ale žiadal, aby
pracovný pomer skončil dohodou z dôvodu organizačných zmien a s povinnosťou zamestnávateľa -

žalovaného vyplatiť mu odstupné v zmysle § 76 ods. 1 ZP. Taktiež z uvedených dôvodov nesúhlasil s
okamžitým skončením pracovného pomeru a uviedol, že z jeho strany nedošlo k žiadnemu porušeniu
pracovnejdisciplíny,ktorébyodôvodňovalotakýtopostupžalovaného.Vzhľadomktomu,žežalobcaako
zamestnanec žalovaného bol na základe dodatkov k pracovnej zmluve zo dňa 14.08.2007 ( označenie
na dodatkoch; správne malo byť zrejme dňa 13.08.2007 ) v období od 14.08.207 do 23.12.2007 a v

období od 03.01.2008 do 23.12.2008 dočasne vyslaný na výkon práce ( § 58a ZP ) do miesta výkonu
práce v spoločnosti VW Bratislava s druhom práce - karosáreň, jeho dočasné vyslanie sa mohlo v
tomto prípade skončiť dňom dohodnutom v dodatku, teda dňa 23.12.2008, resp. uplynutím desiatich
pracovných dní od písomného oznámenia zamestnávateľa - žalovaného adresovaného žalobcovi, že
došlo k jednostrannému ukončeniu dočasného vyslania. V konaní nebol produkovaný dôkaz, ktorý

by preukázal, že dňa 15.12.2008 ( v deň datovania okamžitého skončenia pracovného pomeru zo
strany žalovaného ) bolo dočasne vyslanie žalobcu ukončené v zmysle bodu 9 Dodatku k pracovnej
zmluve - dohody o dočasnom vyslaní na výkon práce, teda, že došlo k písomnému oznámeniu jeho
ukončenia a uplynutiu tam uvedenej 10 dňovej lehoty. Preto ku dňu 15.12.2008 nemohlo zo strany
žalobcu dôjsť k porušeniu pracovnej disciplíny v dôsledku vykazovanej absencie v práci ( podľa tvrdení

žalovaného a svedkov ), nakoľko miestom jeho výkonu práce v zmysle uvedeného bola stále G. /. J.
G. ako to tvrdí žalovaný / a ako vyplýva z vyjadrení účastníkov konania, v mesiaci november došlo k
ukončeniu práce v mieste vyslania na základe oznámenia spoločnosti I. Bratislava a žalovaný poslal
žalobcu spolu s ostatnými zamestnancami domov bez toho, aby im boli dané ďalšie pokyny ohľadne
zamestnania / samozrejme okrem doručenia dohody o skončení pracovného pomeru /. K tomuto dňu

nedošlo k ukončeniu dočasného vyslania spôsobom na akom sa účastníci pracovného vzťahu dohodli
a tým pádom trvalo do 23.12.2008. Sám žalovaný žalobcu uvoľnil z práce bez toho, aby si splnil
dohodnuté podmienky ukončenia dočasného vyslania uvedené v dohode o dočasnom vyslaní a aby mu
dal pokyny smerujúce k ďalšiemu postupu, resp. vykonávaniu práce. Preto konanie žalobcu spočívajúce
v prípadnej absencii v práci a nenastúpeniu do práce na miesto výkonu práce v G. ako to tvrdí žalovaný

nemožnopovažovaťzazávažnéporušeniepracovnejdisciplínyzostranyžalobcu,nakoľkopodľanázoru
súdu k porušeniu nedošlo. Z uvedených dôvodov sa súd nestotožnil s tvrdeniami žalovaného v tomto
konaní. Taktiež súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný pôvodne chcel ukončiť pracovný pomer
so žalobcom dohodou. Keďže okamžité skončenie pracovného pomeru je viac menej výnimočným
spôsobom jeho skončenia, súd dospel k záveru, že v tomto prípade nie je namieste použitie tak prísneho

opatrenia voči zamestnancovi, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že došlo k závažnému porušeniu
pracovnej disciplíny zo strany žalobcu. Taktiež je evidentné, že u zamestnávateľa - žalovaného
došlo na základe ukončenia spolupráce s I. Bratislava k určitým zmenám v organizácii práce, resp. sa
zrejme rozhodol znížiť počty zamestnancov, avšak uvedené zmeny odôvodňujú skončenie pracovnéhopomeru dohodou s uvedením dôvodu podľa § 60 ods. 2 ZP, resp. výpoveďou podľa § 63 ods. 1 ZP,
samozrejme s povinnosťou zamestnávateľa vyplatiť odstupné v zmysle § 76 ZP. Rozhodnutie bolo
potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 07.07.2011, č.k. 17Co 51/2011. Rozsudok

nadobudol právoplatnosť dňa 15.08.2011.
Na pojednávaní dňa 13.04.2012 právny zástupca žalobcu uviedol, že trvá na podanej žalobe. Suma
5.848,20 eur je náhrada mzdy za obdobie od 1.3.2009 do 28.2.2010 za obdobie 12 mesiacov,
teda 487,35 eur x 12 mesiacov. Pri priemernej mzde vychádzali z výplatnej pásky za mesiac máj
2008 a vychádzajú z § 79 ods. 1 Zákonníka práce a to z dôvodu, že keďže zamestnanec písomne

zamestnávateľovi neoznámil, že trvá na ďalšom zamestnaní tak podľa ustálenej súdnej praxe nahrádza
toto podanie, podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pričom to znamená,
že trvá na ďalšom zamestnávaní. Uvedené vyplýva aj zo stanoviska NS SR č. 48/1997.
Na pojednávaní dňa 13.04.2012 právny zástupca žalovaného uviedol, že s výškou uplatnenej sumy
zo strany žalobcu nesúhlasí. Predložil súdu vyjadrenie k uplatnenému nároku a výpočtu priemernej
mzdy žalobcom s tým, že súdu dokladá aj potvrdenie o príjme za 05/2008 a prílohu č. 2 - mzdový list

zamestnanca za rok 2008 s tým, že podľa ich výpočtu by priemerný zárobok pre výpočet náhrady mzdy
by mal byť vo výške 323,11 eur s tým, že mechanizmus výpočtu je uvedený v tomto podaní. Vychádzalo
sa z hodinového zárobku vo výške 59,70 Sk.
Podaním zo dňa 12.4.2012 sa žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril k stanovisku
žalobcu zo dňa 01.11.2011, ktorým žalobca špecifikoval svoj nárok na náhradu mzdy. Nesúhlasí s

výškou a so spôsobom výpočtu náhrady mzdy, tak ako to žalobca vo svojom podaní uviedol, ani s
príslušenstvom, ktoré si žalobca uplatňuje. Žalobca vychádza z výplaty mzdy za mesiac máj 2008,
pričom v zmysle výplatnej pásky za tento mesiac, žalobca vychádzal zo sumy 487,35eur. Táto suma
však predstavuje súčet čistého príjmu vo výške 7.098 Sk + cestovné náhrady vo výške 1.968,-Sk a
iné nezdanené náhrady - diéty vo výške 5.6016,-Sk, celkom vo výške 14.682,-Sk, t.j. 487,35eur. Na

účely zistenia priemerného zárobku použili ust. § 134 ZP, pričom rozhodným obdobím pre zistenie
priemerného zárobku bol 4.štvrťrok, teda štvrťrok, ktorý predchádza štvrťroku, v ktorom došlo k
okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Vychádzajúc zo mzdového listu žalobcu za kalendárny rok
2012 vyplýva, že priemerný hodinový zárobok u žalobcu bol 59,70,-Sk. Pri pracovnom čase 7,5hod.
na deň, priemerný denný zárobok u žalobcu je 447,75Sk. Z toho vyplýva, že priemerný zárobok sa

vypočíta ako súčin denného zárobku a koeficientu 21,74/priemer pracovných dní na 1 mesiac/ celkom
vo výške 9.734,-Sk čiže 323,11 eur. Čo sa týka úrokov z omeškania, žalovaný tiež nesúhlasil, nakoľko
sa do omeškania nedostal. To odôvodnil tým, že o náhrade mzdy rozhoduje súd, pričom až najskôr
právoplatnosťou rozhodnutia môže nastať jej splatnosť. Samotná náhrada nie je ekvivalentom mzdy, ale
má povahu satisfakcie za neplatne skončený pracovný pomer, teda povahu zadosťučinenia.

Podaním zo dňa 9.5.2012 sa žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril k nárokom
žalobcu, ktorý požaduje náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 2 ZP. Žalovaný zastáva právny názor,
že žalobcovi patrí náhrada mzdy v zmysle § 79 ods. 4 ZP. Základným predpokladom trvania
pracovného pomeru, je oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej
zamestnával. U žalobcu k takému prejavu nedošlo. Práve naopak, zamestnanec prejavil vôľu skončenia

pracovného pomeru, a to písomným oznámením zo dňa 8.1.2009 pri súčasnom splnení podmienky
skončenia pracovného pomeru dohodou z dôvodu organizačných zmien v zmysle § 63 ods. 1ZP.
Postoj žalobcu, ktorý poukazuje na rozhodnutie NS SR 48/1997, podľa ktorého je doručenie takéhoto
oznámenia nahradené dňom doručenia žaloby o neplatné skončenie pracovného pomeru je podľa
názoru žalovaného účelový. U žalobcu tento prejav vôle uskutočnený bol a je možné z neho usúdiť, že

netrvá na ďalšom zamestnávaní.

Napojednávanídňa23.05.2012právnyzástupcažalobcuuviedol,žetrvánapodanejžalobe,pripustenej
súdom. Má zato, že dohoda nie je možná. K vyjadreniu žalovaného opätovne poukázal na judikát R
48/97. Z neho vyplýva, že základ nároku je daný. Taktiež je pravdou, že z judikátu č. R 51/75 vyplýva, že

náhradu mzdy možno priznať do právoplatného rozhodnutia súdu. V tomto prípade by sa jednalo o deň
11.8.2011, avšak po tomto dátume poukazuje na § 142 ZP a to na prekážku na strane zamestnávateľa.
Zamestnávateľ mal byť aktívny, keďže pracovný pomer trvá naďalej. Bez rozhodnutia súdu zrejme v tejto
veci nedôjde ku konsenzu. Návrh je dôvodný po hmotnoprávnej stránke. Žalobca je fyzicky postihnutý
v súvislosti s pracovným úrazom. Ak by ho žalovaný vyzval na nástup do zamestnania za podmienok

podľa pracovnej zmluvy, tak by žalobca nastúpil. Žalobca žije spolu s matkou, žije v lokalite kde je 40
% nezamestnanosť. V ich obci je nezamestnanosť 80%, je to prihraničná oblasť. Žalobca pracoval v
Bratislave na úrovni minimálnej mzdy. Pracoval cez víkendy, bez porušenia pracovnej disciplíny.Na pojednávaní dňa 23.05.2012 právny zástupca žalovaného uviedol, že nesúhlasí s podanou žalobou.
Ak by súd posúdil nárok žalobcu podľa § 79 ods. 1 ZP, tak navrhol v zmysle § 79 ods. 2 ZP zamietnuť
náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov. Suma presahujúca 12 mesiacov by mohla byť maximálne

priznaná do právoplatného rozhodnutia o skončení neplatnosti pracovného pomeru. Zastáva názor, že
žalobcovi patrí náhrada mzdy podľa § 79 ods. 3,4 ZP. Tiež poukázal na písomné stanovisko zo dňa
12.4.2012, ktorým namietali uplatnené úroky z omeškania.

Na otázku súdu na žalobcu, či od skončenia pracovného pomeru bol niekde zamestnaný, žalobca

uviedol, že nebol zamestnaný. Je polovičný invalidný dôchodca. Poberal len invalidný dôchodok,
momentálne vo výške 186,- eur mesačne. Nikto ho nechcel zamestnať.
Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka S. zo dňa 18.4.2012 vyplýva, že zdravotný stav žalobcu
S. Y. bol na účely dôchodkovej dávky posúdený posudkovým lekárom dňa 22.11.2004 s tým, že bol
uznaný invalidným a miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť bola určená na 50%.
Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka S. zo dňa 15.5.2000 vyplýva, že žalobcovi bol dňom

20.10.1999 priznaný čiastočný invalidný dôchodok vo výške 2.744,-Sk.
Podaním zo dňa 28.6.2012 sa žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu opakovane vyjadril
k nárokom žalobcu, s tým, že postoj žalobcu, ktorý poukazuje na rozhodnutie NS SR 48/1997, podľa
ktorého je doručenie takéhoto oznámenia nahradené dňom doručenia žaloby o neplatné skončenie
pracovného pomeru je účelový a nemožno ho použiť na tento prípad, nakoľko je založené na iných

skutkových okolnostiach. U žalobcu tento prejav vôle uskutočnený bol a je možné z neho usúdiť, že
netrvá na ďalšom zamestnávaní.
Zo stanoviska žalobcu doručeného súdu dňa 21.8.2012, ktorým sa vyjadril k podaniu žalovaného zo
dňa 26.6.2012 vyplýva, že s ním nesúhlasí. Podľa jeho názoru ide o vyjadrenie, ktoré neberie do úvahy
okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré bolo skončené rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo

dňa 8.3.2011 č.k. 1C/27/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 7.7.2011 č.k.
17Co 51/2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15.8.2011. Za daného stavu mu preto nie je zrejmé,
na základe akých skutočností žalovaný spochybňuje nárok žalobcu na náhradu mzdy s poukazom na
skutočnosť, že právny poriadok nepozná pojem uplatnenie nároku z opatrnosti. Tiež im nie je zrejmé,
v čom má žalovaná pochybnosti o prejave úmyslu žalobcu o ďalšom trvaní pracovného pomeru. Tiež

poukázali na judikát R 24/1996, z ktorého vyplýva, že oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby
ho zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo
zrušením v skúšobnej dobe naďalej zamestnával je jednostranným právnym úkonom zamestnanca
adresovaným zamestnávateľovi, ktorý na svoju platnosť nevyžaduje písomnú formu. Požiadavka
zamestnanca, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával nie je splnená, ak zamestnanec podal na

súde len žalobu o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Oznámenie zamestnanca, že
trvánatom,abyhozamestnávateľnaďalejzamestnávalnahrádzatakážaloba,vktorejpracovníkuplatnil
nielen neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, ale aj požiadavku náhrady mzdy.
Na pojednávaní dňa 09.10.2012 právny zástupca žalobcu uviedol, že trvá na podanom návrhu v časti
náhrady mzdy, tak ako bola súdom pripustená. Trvá na všetkých písomných a ústnych vyjadreniach.

V ich podaniach zo dňa 22.5.2012 a 21.8.2012 v celom rozsahu odôvodnili právny aj skutkový stav,
nárok žalobcu je daný, preto navrhuje, aby súd vyhovel žalobe v zmysle pripustenej zmeny. V prípade
úspechu si uplatňuje náhradu trov konania.

Napojednávanídňa09.10.2012právnyzástupcažalovaného uviedol,že nesúhlasíspodanomžalobou,

pridržiava sa všetkých ústnych a písomných podaniach vo veci, najmä písomného podania zo dňa
26.6.2012. Žalovaný vyčíslil výšku náhrady mzdy z priemernej mzdy, ktorú žalobca následne použil. Je
názoru, že žalobcovi patrí náhrada mzdy za obdobie dvoch mesiacov podľa § 79 ods. 3, 4 ZP. Ako už
uviedol, úroky z omeškania žalobcovi nepatria. Sumy, ktoré prevyšujú uvedenú náhradu mzdy žiada
zamietnuť. Podmienkou pre uplatnenie náhrady mzdy podľa § 71, ods. 1, 2 alebo ods. 3, 4 je vždy

rozhodnutie súdu o základe sporu a to o neplatnosti skončenia prac. pomeru. Druhou otázkou je určenie
výšky náhrady mzdy a to buď za dva mesiace alebo dvanásť mesiacov, ako je to uvedené v citovaných
ustanoveniach ZP. Čo sa týka uvedeného judikátu NS SR uvedenom v podaní zo dňa 21.8.2012, nevie
sa k nemu vyjadriť, keďže nepozná skutkový stav tohto rozhodnutia. Avšak k spomínanému rozhodnutiu
NS SR R 48/97 uviedol, že tento skutkový stav nemožno použiť na tento prípad, nakoľko sú odlišné

skutkové stavy v tejto veci a v uvedenom rozhodnutí, ktorý nemožno analogicky použiť na túto vec. V
rozhodnutí NS SR je skutkový stav taký, že tam absentoval akýkoľvek prejav vôle od zamestnanca,
prejav vôle bol preto daný až podaním žaloby na súd. Ale v tomto prípade žalobca učinil prejav vôle
a to oznámením ku okamžitému skončeniu pracovného pomeru, kde prejavil záujem skončiť pracovnýpomer dohodou, ale viazal to na splnenie podmienok vo vzťahu k zamestnávateľovi a to k dohode a
vyplateniu odstupného. Žalovaný s týmto nesúhlasil, preto bola podaná žaloba na súd. Je názoru, že
podanie žaloby nemôže znegovať prejav vôle zamestnanca k zamestnávateľovi. Opätovne poukazuje

na to, že základ sporu sa odvíja od vyslovenia platnosti či neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
Zo spisu sp. zn. 1C 27/2009 boli zistené tieto oboznamované skutočnosti :
Dňa 13.08.2007 uzavrel žalovaný so žalobcom pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy. Pracovný
pomer bol uzavretý na dobu neurčitú so skúšobnou dobou tri mesiace. Ako miesto výkonu práce bol
dohodnutý G.v. Druh práce - karosáreň. Deň nástupu do zamestnania bol dohodnutý dňom 14.08.2007.

Listom zo dňa 15.12.2008 žalovaný žalobcovi oznámil, že s ním okamžite končí pracovný pomer z
dôvodu, že jeho dočasné vyslanie na výkon práce v mieste výkonu práce Volkswagen Bratislava bolo
ukončené na základe rozhodnutia uvedenej spoločnosti a žalobcu vyzval na nástup do práce v zmysle
pracovnej zmluvy, kde sa dňa 08.12.2008 síce dostavil, ale do práce nenastúpil, preto mu vykazujú
absenciu v práci. Toto konanie žalovaný považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny a v zmysle
§ 68 ods. 1 písm. b / ZP okamžite končí pracovný pomer so žalobcom. Pracovný pomer končí dňom

doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Listom zo dňa 08.01.2009 žalobca žalovanému oznámil, že okamžité skončenie pracovného pomeru
považuje za neplatné z dôvodu, že žalobca nebol vyzvaný na nástup do práce a preto nemohlo dôjsť k
porušeniu pracovnej disciplíny. Uviedol, že sa nebráni skončeniu pracovného pomeru dohodou, avšak
aby dôvodom skončenia pracovného pomeru boli organizačné zmeny s povinnosťou vyplatiť odstupné.

Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 26.11.2008 podpísanej žalovaným vyplýva, že so
žalobcom má byť rozviazaný pracovný pomer dohodou v zmysle § 60 ZP s tým, že pracovný pomer,
ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 14.08.2007 končí dňom 28.11.2008.
Odpoveďou na uvedenú dohodu bolo stanovisko žalobcu zo dňa 08.12.2008, kde uviedol, že nemá
námietky proti skončeniu pracovného pomeru dohodou, avšak trvá na tom, aby dôvodom skončenia

pracovného pomeru boli organizačné zmeny s povinnosťou vyplatiť odstupné.
Výsluchom žalobcu súd zistil, že u žalovaného pracoval na základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa
14.8.2007 na dobu neurčitú. Miesto výkonu jeho práce bola spoločnosť I. v Bratislave, pričom niekedy v
mesiaci november ich v mieste pracoviska navštívil koordinátor zo spoločnosti H., ktorý jemu aj ostatným
zamestnancom oznámil, že majú ísť domov vzhľadom k tomu, že pre nich nemajú ďalšiu prácu ani

zabezpečené ubytovanie. Zároveň im bol doručený návrh na skončenie pracovného pomeru dohodou.
Nesúhlasil s takýmto návrhom vzhľadom k tomu, že neobsahoval ustanovenia o odstupnom v zmysle
Zákonníka práce, na ktorý mal nárok vzhľadom k tomu, že k ukončeniu pracovného pomeru malo dôjsť
z dôvodu organizačných zmien. Následne spolu s ostatnými pracovníkmi odišiel domov, kde v zastúpení
svojho právneho zástupcu listom zo dňa 8.12.2008 zaslal žalovanému svoje stanovisko k návrhu dohody

o skončení pracovného pomeru. Následne mu žalovaný listom zo dňa 15.12.2008 oznámil, že s ním
okamžite končí pracovný pomer, pričom v tomto oznámení uviedol, že dôvodom okamžitého skončenia
pracovného pomeru je skutočnosť, že nenastúpil do práce a žalovaný vykazuje absenciu v práci. Právny
zástupca reagoval na toto okamžité skončenie pracovného pomeru oznámením, reakciou na základe
ktorej udáva, že považuje toto okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné. Považuje okamžité

skončenie pracovného pomeru za neplatné z dôvodu, že dôvodom jeho nenastúpenia do práce, bola
skutočnosť, že zástupcovia spoločnosti H. O. N..V..o. im oznámili, že pre nich nemajú ďalšiu prácu.
Poslali ich domov. Tak isto im uviedli, že pre nich nemajú zabezpečené ďalšie ubytovanie. Museli
odovzdať pracovné nástroje a pracovné náradie, preto nemal dôvod nastúpiť naďalej do práce. Bolo
to výslovne na základe pokynu koordinátora zo strany žalovaného. Je presvedčený, že z jeho strany

nedošlo k žiadnemu porušeniu pracovnej disciplíny. Okrem neho, žalovaný skončil pracovný pomer aj
s ďalšími zamestnancami. Bolo ich približne 100, pričom pracovný pomer s nimi bol ukončený tak isto
z dôvodu, že nemá pre nich zabezpečenú ďalšiu prácu. Uviedol, že pracovná zmluva sa podpisovala v
G. a nie v G.. Dňa 8.12.2008 sa stretol aj s konateľom žalovaného. Majster mu povedal, že pre neho
nemajú prácu. Jednanie prebehlo na chodbe. V dielni nikdy nebol. Vôbec nevie ako to tam vyzerá.

Zvyjadreníprávnehozástupcužalobcuvyplýva,že trvajúnapodanejžalobe,tátojedôvodná.Čosatýka
dôkazov žiadal, aby súd vyžiadal od žalovaného doklad o doručení okamžitého skončenia pracovného
pomeru do vlastných rúk žalobcu, taktiež doklady o doručení resp. vyzvaní žalobcu na nástup do
zamestnania. Z dôvodu hospodárnosti konania žalovanému navrhli aj mimosúdnu dohodu, nebola zatiaľ
úspešná. Na doručenie návrhu na skočenie pracovného pomeru dohodou žalobca reagoval. Súhlasil

s dohodou o skončení pracovného pomeru, avšak aby v nej bol uvedený dôvod skončenia pracovného
pomeru. Reagovali listom, ktorý sa vrátil z adresy žalovaného ako nedoručený s poznámkou adresát
neznámy. Podľa neho neexistuje dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Poukazuje na to,
že okamžite skončiť pracovný pomer možno len výnimočne. Taktiež uviedol, že dňa 8.12.2008 žalobcanemohol povedať žalovanému, že sa s ním chce súdiť, chcel sa dohodnúť o skončení pracovného
pomeru (reakcia na vyjadrenie zástupcu žalovaného). V tejto súvislosti poukázal na podanie zo dňa
8.12.2008. Reakciou žalovaného bolo okamžité skončenie pracovného pomeru.

Z vyjadrení zástupcu žalovaného vyplýva, že so žalobcom bola uzatvorená pracovná zmluva s výkonom
práce v G.. Nato bol uzatvorený dodatok k pracovnej zmluve. Dočasným vyslaním zamestnanca na
miesto výkonu práce do spoločnosti I. Bratislava ako užívateľskému zamestnávateľovi. Keďže po
oznámení užívateľského zamestnávateľa, že ďalej nemá prácu, sa dočasné vyslanie zamestnanca
ukončilo predčasne. Zo strany zamestnanca bola automatická povinnosť nastúpiť do zamestnania do

miesta výkonu práce v G., preto nebolo povinnosťou zamestnávateľa vyzvať zamestnanca na nástup
do práce do miesta výkonu práce podľa pracovnej zmluvy. Keďže zamestnanec nenastúpil do práce,
nebol písomne vyzvaný na nástup, avšak bol vyzvaný ústne - telefonicky. Poukázal na to, že to nebolo
povinnosťou zo strany zamestnávateľa. O uvedenom nemôžu predložiť doklad resp. dôkaz, na to
však žiada vypočuť personálnu riaditeľku ako svedka. Vzhľadom k tomu, že zamestnanec odmietol
vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy teda s miestom výkonu práce v G. a v dohodnutom druhu

práce, dožadoval sa skončenia pracovného pomeru s odstupným. Súčasne zamestnanec ani po tejto
výzve nechodil do práce a preto mu bolo zaslané okamžité skončenie pracovného pomeru, kde bol
aj uvedený dôvod jeho skončenia. Čo sa týka predloženia doručenky, fyzicky doručenku nemá, avšak
do spisu krátkou cestou doručil dôkazy o tom, že mu skončenie pracovného pomeru bolo doručené
a to poštovým podacím lístkom zo dňa 16.12.2008, výpisom z knihy odoslanej pošty a z knihy došlej

pošty. Z celého spisu spisového materiálu vyplýva, že žalobcovi bolo doručené okamžité skončenie
pracovného pomeru. U žalovaného nie je založený odborový orgán ani nie je zástupca zamestnancov.
Okamžité skončenie pracovného pomeru u žalobcu nebolo dané na prerokovanie. V zmysle § 78 ZP
mal zamestnanec povinnosť oznámiť, že trvá na výkone práce. Ak by táto podmienka bola splnená, tak
pracovný pomer by trval naďalej . Zamestnanec však odmietol vykonávať prácu. Z podania právneho

zástupcu žalobcu vyplýva, že žalobca chcel skončiť pracovný pomer a to dohodou. Na pojednávaní
dňa 15.02.2011 uviedol, že sa pridržiavajú všetkých svojich podaní najmä podania zo dňa 9.11.2010.
Poukázal na to, že po skončení dočasného pridelenia zamestnanca v G. bol povinný vrátiť sa do miesta
výkonu práce uvedeného v pracovnej zmluve, teda do G.. Na dohodu o skončení pracovného pomeru
žalobca nereagoval, bol vyzvaný na nástup do práce. Následne sa aj na pracovisko dostavil, avšak prácu

odmietol prijať. Preto žiadal žalobu zamietnuť a trovy konania si neuplatnil.

Z písomného vyjadrenia zástupcu žalovaného zo dňa 09.11.2010 vyplýva, že žalobca ako zamestnanec
bol v pracovnom pomere so zamestnávateľom / žalovaným / s dohodnutým miestom výkonu práce: G.
a na čas neurčitý. So žalobcom bola uzatvorená Dohoda o dočasnom vyslaní na výkon práce v zmysle

§ 58a ZP, pričom žalobca bol dočasne vyslaný na výkon prác s miestom výkonu práce: Volkswagen
Bratislava. V tomto mieste výkonu práce pracovali aj iní zamestnanci spoločnosti H.-O., N..V..Q...
Zabezpečovanie potrieb zamestnancom, či už pracovných /napr. komunikácia medzi užívateľským
zamestnávateľomaspoločnosťouH.-O.,N..V..Q..azamestnancami/aleboosobných/napr.ubytovanie/
zabezpečoval ďalší zamestnanec žalovaného - s postavením koordinátor. Tento zamestnanec oznámil v

priebehu mesiaca november 2008, že užívateľský zamestnávateľ nemá pre zamestnancov žalovaného
prácu. Preto im koordinátor oznámil, aby sa vrátili domov, že dočasné vyslanie na výkon práce u
užívateľského zamestnávateľa sa končí. Vzhľadom k tomu, že zamestnanec sa nevracal do práce a
nechodil do práce podľa pracovnej
zmluvy po ukončení dočasného vyslania, snahou zamestnávateľa bolo čo najrýchlejším spôsobom

sa nakontaktovať na zamestnanca, aby nastúpil na výkon práce podľa pracovnej zmluvy. Keďže
zamestnávateľ ako výrobná spoločnosť, ktorá sa zaoberá strojárenským priemyslom a tiež aj ako
personálna agentúra má aj negatívne skúsenosti so zamestnancami, u ktorých skončí dočasné
pridelenie, a to také, že nenastúpia na výkon práce do miesta výkonu práce podľa pracovnej zmluvy,
bola zamestnancovi /žalobcovi/ zaslaná Dohoda o skončení pracovného pomeru zo dna 26.11.2008

ku dňu 28.11.2008. Poznamenal, že u zamestnanca boli dôvody pre okamžité skončenie pracovného
pomeru už v tom čase, keďže zamestnanec nechodil bez nijakého dôvodu do práce. Zamestnanec za
tento čas nijako nereagoval na túto dohodu. Preto zamestnankyňa personálneho oddelenia žalovaného
telefonicky sa skontaktovala so žalobcom a vyzvala ho na nástup do práce. Zamestnanec /žalobca/
odmietol vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy a toto odmietnutie vykonal v prítomnosti svedkov

žalovaného. Žalovaný ešte počkal určitý čas, či žalobca sa vráti do zamestnania. Avšak ten sa nevrátil
a preto dňa 15.12.2008 oznámil zamestnancovi, že s ním okamžite končí pracovný pomer s poukazom
na § 68 ods. 1 písm. b/ ZP, kde bol skutkovo vymedzený dôvod pre ktorý zamestnávateľ /žalovaný/
končí so zamestnancom pracovný pomer. Poukázal na ochotu zamestnávateľa /žalovaného/ strpieť ajtieto nepríjemnosti, ktoré sa vyskytli odo dňa skončenia Dohody o dočasnom pridelení na výkon práce
u užívateľského zamestnávateľa Volkswagen až do času okamžitého skončenia pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa. Zamestnávateľ /žalovaný/ mal snahu zabezpečiť a vytvoriť pre zamestnanca /

žalobcu/ pracovné podmienky v zmysle pracovnej zmluvy a vyjsť zamestnancovi v ústrety, veď žalobca
sa nevrátil z dočasného pridelenia do zamestnania s miestom výkonu práce Bardejov tak, ako to bolo
dohodnuté v pracovnej zmluve. Zamestnávateľ /žalovaný/ nevedel čo sa so zamestnancom stalo, kde sa
nachádza, prečo nejde do práce, avšak už po skúsenostiach s inými takýmito prípadmi, zaslal žalovaný
žalobcovi podanie a dal mu ešte príležitosť ukončiť pracovný pomer dohodou /pretože v tom čase u

žalobcu už boli splnené podmienky na to, aby žalovaný s ním rozviazal pracovný pomer okamžite/.
Poukázal na § 47 ods. 1 písm. b) ZP podľa ktorého, odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnanec
je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom
pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. U žalobcu neexistovali nijaké dôvody nenastúpenia
do miesta výkonu práce podľa pracovnej zmluvy, a to odo dňa skončenia dočasného pridelenia až do
dňa doručenia okamžitého skončenia PP. Preto navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Výsluchom štatutárneho zástupcu žalovaného bolo zistené, že si nepamätá, aby so žalobcom
prejednávali skončenie jeho pracovného pomeru. Ich prax ohľadne uzatvárania pracovných zmlúv je
taká, že tieto sa uzatvárajú v G. a následne sú zamestnanci vysielaní na miesto výkonu práce. Títo
pracovníci po ukončení vyslania prichádzajú naspäť do G. alebo ak majú k dispozícii inú prácu, tak

ich vysielajú aj na prácu v inom odvetví. V tomto prípade bol pracovník vyslaný do karosárne - I. G.,
kde pracoval ako zámočník - zvárač, kde mu zabezpečili aj zváračský kurz. Spolupráca s I. G., nie ich
vinou skončila, dátum skončenia spolupráce nevedel presne určiť. Dôvod skončenia spolupráce bolo
znižovanie počtu pracovníkov vo I. G.. Uvedené znižovanie im bolo oznámené tri dni pred ukončením
práce. Ak majú ďalej prácu inde, tak pracovníkom túto prácu ponúkajú. Pozíciu zámočník - zvárač majú

aj v G., pričom táto práca bola žalobcovi ponúknutá, odmietol ju však prijať. Nebol prítomný pri tejto
ponuke. Jeho povinnosťou bolo nastúpiť do práce v G., čo neučinil a dostavil sa k nim až na telefonickú
výzvu dňa 8.12.2008. Pri tomto stretnutí so žalobcom bola prítomná personálna riaditeľka a majster pán
Vaňo. Bolo mu povedané, že žalobca došiel v montérkach, teda bol pripravený na nástup do práce. Po
ohliadkedielnepovedal,žedoprácenenastupujeauviedol,žesasnimibudesúdiť.VoI.G.sapracovalo

na zmeny podľa ich rozpisu zmien, do toho nezasahovali. Nevedel uviesť koľko bolo zamestnancov v
čase ukončenia prác vo I. G. zamestnaných u žalovaného. Taktiež sa nevyjadril k otázke právneho
zástupcu žalobcu, akým spôsobom boli skončené pracovné pomery s ďalšími zamestnancami

Výsluchom svedkyne F.. N. L. bolo zistené, že je zamestnankyňou žalovaného. Pracuje ako personálny

riaditeľ. Pracovala u žalovaného aj v období november, december 2008. S pánom Y. sa rozprávala
telefonicky a ho vyzvala na nástup do práce. Pán Y. prišiel do G. aj s montérkami, myslí si, že to bolo
dňa 8.12.2008. Pán Y. došiel na personálne oddelenie za ňou, následne zavolali majstra pána I. a s
pánom Y. odišli spolu do dielne. Po určitom čase sa vrátili späť na personálne oddelenie s tým, že pán
I. uviedol, že pán Y. odmieta prácu. Prítomní pri tom boli okrem nej, pani N., pán I. a pán Y.. Pán Y.

povedal, že prácu nebude vykonávať a ukázal jej svoj zdravotný hendikep (chýbajúce prsty). Ešte sa
ho opýtala, či uvedené nevadilo, keď pracoval vo I. G.. Následne uviedol, že odchádza s tým, keď mu
nebude vyhovené, bude sa s nami súdiť a z personálneho oddelenia odišiel. Nevedela sa vyjadriť k
dôvodom a skutočnostiam týkajúcich sa ukončenia spolupráce ich spoločnosti s I. G..

Na otázku právneho zástupcu žalobcu, kde prebiehalo stretnutie so žalobcom, svedkyňa uviedla, že
žalobca k nim došiel sám a stretnutie prebiehalo v kancelárii personálneho oddelenia. Uviedla, že sa
neurobil záznam o ponuke práce. V čase ukončenia spolupráce s I. G. žalovaný zamestnával 200 až
250 zamestnancov. Pracovné pomery u ostatných zamestnancov boli ukončené buď dohodou alebo
sami zamestnanci požiadali o ukončenie pracovného pomeru výpoveďou. Na ďalšiu otázku, aký je v

ich spoločnosti zaužívaný postup ich evidencie písomnosti a pošty, svedkyňa uviedla, že existuje kniha
došlej pošty. Tam zapisujú všetky písomnosti, ktoré sú spoločnosti doručované. Vedie ju sekretariát
spoločnosti. Na listy týkajúce sa personálnych otázok odpovedá zvyčajne personálne oddelenie, resp.
konatelia alebo právnik.

Na výpoveď svedkyne reagoval žalobca a uviedol, že to, čo uviedla svedkyňa sa nezakladá na pravde.
Jednalo sa s ním na chodbe za prítomnosti majstra. Nemal so sebou žiadne pracovné prostriedky,
žiadne montérky.Výsluchom svedka Z. I. bolo zistené, že účastníkov konania pozná z pracovnej činnosti a žalovaný bol
jeho zamestnávateľom v roku 2003 - 2009. Nespomína si presne kedy sa so žalobcom stretol, ale myslí
si, že sa stretli. Nevie však uviesť mesiac ani rok stretnutia. Keď išiel na súd, nevedel o koho sa jedná,

až pred pojednávacou miestnosťou sa mu žalobca vybavil, že ho už videl. Jeho volali z personálneho
oddeleniavtedy, keďsaniektopýtaloprácu,volalihoakomajstra,žemajúzáujemcuoprácuaonhomal
previesť po dielni v G. a na základe toho sa mal uchádzač rozhodnúť na personálnom oddelení či berie
prácu. Po prevedení po dielni uchádzača odviedol vždy naspäť na personálne oddelenie. Keď si niekto
chcel vyskúšať prácu, tak sa mu dovolilo vyskúšať to a vtedy sa k tomu aj vyjadroval. Nepamätá sa však

či u žalobcu to takto bolo. Nevie sa vyjadriť či žalobca prijal prácu. Nepamätá si, aby u nich pracoval.

Z dodatku k pracovnej zmluve zo dňa 14.08.2007 - dohody o dočasnom vyslaní na výkon práce
uzatvoreným medzi žalobcom a žalovaným bolo zistené, že dňa 14.8.2007 vzniká dočasné pridelenie
zamestnanca na miesto výkonu práce I. - G. s druhom práce v karosárni. Dočasné vyslanie trvá do
23.12.2007. Obsahom tohto dodatku taktiež bolo, že počas dočasného vyslania bude zamestnanec

vysielaný na pracovné cesty podľa potrieb zamestnávateľa, prácu mu bude v mene zamestnávateľa
prideľovať a riadiť zodpovedný vedúci F.. O. M. K.. O. a že dočasné vyslanie sa skončí uplynutím času,
na ktorý sa dohodlo. Pred jeho uplynutím skončí dohodou účastníkov pracovného pomeru, prípadne
jednostranným skončením účastníkov z akéhokoľvek dôvodu alebo bez udania dôvodu, a to uplynutím
10 pracovných dní odo dňa , keď bol prejav vôle žiadateľa o skončenie dočasného vyslania oznámený

písomnedruhémuúčastníkovitejtodohody/bod9/. Taktiežbolpredloženýdodatokkpracovnejzmluve,
ktorého obsah je totožný s obsahom vyššie uvedeného dodatku, avšak rozdiel je v dni vzniku dočasného
vyslania zamestnanca a to 03.01.2008 a v dobe trvania dočasného vyslania do 23.12.2008. Ani jeden
z dodatkov nie je datovaný.

Z poštového podacieho hárku s dátumom podania dňa 16.12.2008 potvrdeného poštou v G. dňa
16.12.2008 vyplýva, že týmto dňom bola na meno žalobcu zasielaná zásielka do vlastných rúk. Z knihy
žalovaného odoslanej a došlej pošty / čl. 59 - 60 / vyplýva, že v mesiaci 12/2008 pod číslom XXXX dňa
16.12. bolo žalobcovi zasielané okamžité skončenie pracovného pomeru do vlastných rúk a dňa 22.12.
pod číslom 1.XXX došli doručenky aj na meno žalobcu.

Z písomného vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného zo dňa 25.11.2010 vyplýva, že je pravdou, že
žalovaný predložil poštový podací hárok zo dňa 16.12.2008, kde v 9 riadku je uvedené: Y. S., H. XXX,
XXX XX H. , XX N. s poznámkou D;VR, ktorá však nie je dôkazom o tom, že zásielka bola doručená
do vlastných rúk tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 38 ods. 2 Zák. práce. Ak je pravdou to čo tvrdí

žalovaný, žiadajú, aby v zmysle § 38 ods. 2 Zák. práce žalovaný predložil súdu návratku o tom, že
zásielka bola zaslaná s doručenkou a poznámkou „ do vlastných rúk". Pokiaľ ide o predložené dodatky
k pracovnej zmluve a to s označením deň vzniku dočasného vyslania 14.8.2007 a doba dočasného
vyslania do 23.12.2007, ako aj deň vzniku dočasného vyslania 3.1.2008 a doba dočasného vyslania do
23.12.2008, o týchto žalobca nemá vedomosti. Máme za to, že žalovaným predložené doklady nemajú

žiadnu dôkaznú hodnotu jednak preto, že obsahujú rukou písané údaje a to deň vzniku dočasného
vyslania, o čom žalobca nemal vedomosti. Taktiež predmetné dodatky nie sú označené dátumom, kedy
mali byť podpísané. Je preto viac ako pravdepodobné, že žalovaný mohol žalobcovi dať podpísať
nevyplnené dodatky k pracovnej zmluve a prispôsobiť si ju vlastným potrebám a podmienkam, žiaľ asi
pozabudolvyznačiťdeňpodpísaniatýchtododatkov.Vzhľadomnauvedenéskutočnostíakoajvýpovede

účastníkov a svedkov v konaní jednoznačne tvrdí, že snahou žalovaného bolo skončiť pracovný pomer
so žalobcom dohodou bez vyplatenia odstupného, čoho dôkazom je aj návrh dohody žalovaného o
skončení pracovného pomeru dohodou ku dňu 28.11.2008. Žalovaný písomne nevyzval žalobcu, aby
nastúpil do práce, ale po vyjadrení právneho zástupcu žalobcu zo dňa 8.12.2008 riešil túto situáciu
tak, že so žalobcom okamžite skončil pracovný pomer. Jednoznačne v danom prípade išlo o prekážku

na strane zamestnávateľa - žalovaného (nemožnosť poskytnutia dohodnutého výkonu práce) a preto
konanie žalobcu nie je možné kvalifikovať ako dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. (ďalej len „ZP“), účinného od 12.06.2008 k
zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer

okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby
ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ
je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jehopriemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 ZP ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy,
presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas
presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.

Podľa § 79 ods. 3 ZP ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom,
aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak,
že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak

a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby,
b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný

pomer skončiť.

Podľa § 79 ods. 4 ZP v prípadoch ustanovených v odseku 3 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu
mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

Podľa § 134 ods. 1 ZP priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok")
zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z
obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.

Podľa § 134 ods. 2 ZP rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v

ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 134 ods. 4 ZP priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Ak sa podľa

pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný
hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden
mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca.

Podľa § 134 ods. 9 ZP ak sa na účely výpočtu peňažných plnení vychádza podľa všeobecne záväzných

právnych predpisov z priemerného mesačného čistého zárobku zamestnanca, tento zárobok sa zisťuje
z priemerného mesačného zárobku odpočítaním súm poistného na sociálne poistenie, príspevku na
doplnkové dôchodkové sporenie, preddavku poistného na zdravotné poistenie a preddavku na daň z
príjmov fyzických osôb vypočítaných podľa podmienok a sadzieb platných pre zamestnanca v mesiaci,
v ktorom sa tento zárobok zisťuje.

Podľa § 142 ods. 1 ZP ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre prechodný nedostatok spôsobený
poruchou na strojovom zariadení, v dodávke surovín alebo pohonnej sily, chybnými pracovnými
podkladmi alebo inými podobnými prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol po dohode preradený na
inú prácu, patrí mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

Podľa § 142 ods. 3 ZP ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane
zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume
jeho priemerného zárobku.

Podľa § 129 ods. 1, 3 ZP mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca
nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo
inak. Pri skončení pracovného pomeru vyplatí zamestnávateľ zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné
obdobie v deň skončenia pracovného pomeru, ak sa nedohodli inak, najneskôr však v najbližšom
výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru.

Podľa § 517 ods. 1, 2 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie
s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, aknie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku
z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2009 výška úrokov z
omeškaniajeo8percentuálnychbodovvyššiaakozákladnáúrokovásadzbaEurópskejcentrálnejbanky
platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 10a cit. nar. ak došlo k omeškaniu pred 1. januárom 2009, výška úrokov z omeškania sa riadi

podľa predpisov účinných do 31. decembra 2008.

ZákladnáúrokovásadzbaEurópskejcentrálnejbankypodľajejoznámeniaod21.01.2009do10.03.2009
bola stanovená na 2 %, teda výška úrokov z omeškania za omeškanie s plnením dlhu od 01.03.2009
činí 10 % ročne.

Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky podľa jej oznámenia od 11.03.2009 do 08.04.2009
bola stanovená na 1,50 %, teda výška úrokov z omeškania za omeškanie s plnením dlhu od 01.03.2009
činí 9,50 % ročne.

Z citovaných ustanovení Zákonníka práce vyplýva, že ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú

výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak
zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný
pomer sa nekončí. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd

rozhodne o skončení pracovného pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec
nepriznať.

Základným predpokladom priznania náhrady mzdy v zmysle § 79 ZP je skutočnosť, že došlo zo
strany zamestnávateľa k neplanému skončeniu pracovného pomeru. Rozhodnutím súdu o určení
neplatnosti skončenia pracovného pomeru je súd rozhodujúci o náhrade mzdy podľa § 79 ZP viazaný
a bez kladného rozhodnutia súdu sa nemožno ani úspešne domáhať nároku na náhradu mzdy. V
zmysle ust. ZP, teórie pracovného práva a aj súdnej praxe, nároky zamestnanca z neplatne skončeného

pracovného pomeru, ak neplatnú výpoveď dal zamestnávateľ, závisia od toho, či zamestnanec trvá
na pokračovaní pracovného pomeru so zamestnávateľom, alebo nie. Ak zamestnanec oznámi, že
trvá na ďalšom zamestnávaní, jeho pracovný pomer sa nekončí a zamestnávateľ je povinný prideľovať
mu prácu podľa pracovnej zmluvy. Ak zamestnávateľ neumožní zamestnancovi pracovať, je povinný
mu poskytnúť náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 ZP odo dňa, kedy mu oznámil, že trvá na

ďalšom zamestnávaní až do času kedy mu zamestnávateľ umožní pracovať, resp. do času kedy
dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru, avšak najneskôr do času právoplatnosti rozhodnutia
súdu, že skončenie pracovného pomeru je neplatné. Náhrada mzdy má povahu satisfakcie na strane
zamestnanca za neplatne skončený pracovný pomer a na strane zamestnávateľa povahu sankcie za
bezdôvodné skončenie pracovného pomeru. Nejedná sa o ekvivalent mzdy. Ak má súd rozhodovať

o znížení, resp. nepriznaní náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 ZP, je potrebný procesný návrh zo
strany zamestnávateľa v konaní o náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa. Pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa teraz podľa § 79 ods. 2 ZP ( predtým §
61 ods. 2 ZP ) súd zohľadňuje, či bol zamestnanec medzitým zamestnaný inde, aj okolnosti za akých
svoj zárobok dosahoval, napr. či vykonával prácu zodpovedajúcu svojej kvalifikácii, či pracoval nadčas

alebo s mimoriadnym vypätím a pod. ( V 7/1985 ). Zohľadňuje sa teda či bol zamestnanec zamestnaný
u iného zamestnávateľa, akú prácu vykonával a aký zárobok dosahoval alebo z akého dôvodu sa do
práce nezapojil. Náhrada mzdy má povahu satisfakčnú a súčasne plní funkcie sankcie vo vzťahu k
zamestnávateľovi. Nemá charakter ekvivalentu mzdy. Vo vzťahu k výške náhrady mzdy sa pripúšťa aj
dohoda účastníkov ( prednosť dohody pred zákonnou úpravou ) .

Nároky zamestnanca na náhradu mzdy pri ( súdom určenom ) neplatnom skončení pracovného pomeru
zo strany zamestnávateľa výpoveďou, okamžitým skončením, alebo skončením v skúšobnej dobe sú
upravené zvlášť pre prípad, že zamestnanec trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával azvlášť pre prípad, že netrvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Oznámiť zamestnávateľovi, že trvá
na tom, aby ho ďalej zamestnával, môže zamestnanec kedykoľvek potom, čo mu zamestnávateľ dal
neplatnú výpoveď, alebo s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe,

najneskôr ale do právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým bolo určené, že skončenie pracovného
pomeru je neplatné.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že uplatnenie nárokov zamestnanca z neplatného skončenia
pracovného pomeru ( výpoveďou, okamžitým skončením pracovného pomeru, skončením pracovného

pomeru vskúšobnejdobe)súponechanénavôľuzamestnanca.Akponeplatnomskončenípracovného
pomeru trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer neskončí a
zamestnávateľ je povinný voči nemu plniť všetky záväzky, ktoré mu z pracovného pomeru vyplývajú.
V prípadoch, keď zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa
netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, predpokladá ustanovenie § 79 ods. 3
Zákonníka práce, že pracovný pomer skončil dohodou a to uplynutím výpovednej lehoty pri neplatnej

výpovedi. Pri neplatnom okamžitom skončení pracovného pomeru alebo v skúšobnej dobe, dňom,
kedy mal pracovný pomer týmto spôsobom skončiť a zamestnanec má nárok na náhradu mzdy vo
výške priemernej mzdy za dobu výpovednej lehoty - dvoch mesiacov. Predpokladmi použitia § 79
ods. 3 Zákonníka práce sú neplatné skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa a
netrvanie zamestnanca, aby ho zamestnávateľ, napriek takémuto skončeniu pracovného pomeru, ďalej

zamestnával a naďalej plnil povinnosti vyplývajúce mu z pracovného pomeru ( skončeného neplatne )
vrátane mzdových nárokov.

Ak zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával ( neoznámi
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní ), je ustanovením § 79 ods. 3 Zákonníka práce,

konštruovaná právna fikcia, že pracovný pomer skončí dohodou, a náhrada mzdy zamestnancovi
nepatrí, okrem zákonom stanoveného rozsahu pri neplatnom okamžitom skončení pracovného
pomeru alebo v skúšobnej dobe. Právna úprava skončenia pracovného pomeru týmto spôsobom
rešpektuje skutočnosť, že nie je v záujme zamestnanca, aby naďalej trval pracovný pomer, na ktorého
pokračovaní zamestnanec záujem nemá, i keď podnet k jeho skončeniu spočíva v neplatnom právnom

úkone.

Z výsledkov vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že pracovný pomer žalobcu s právnym
predchodcom žalovaného vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 13.08.2007. Dňa 08.01.2009
bolo žalobcovi doručené okamžité skončenie pracovného pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny.

Listom zo dňa 08.01.2009 žalobca žalovanému oznámil, že okamžité skončenie pracovného pomeru
považuje za neplatné z dôvodu, že žalobca nebol vyzvaný na nástup do práce a preto nemohlo
dôjsť k porušeniu pracovnej disciplíny. Uviedol, že sa nebráni skončeniu pracovného pomeru dohodou,
avšak aby dôvodom skončenia pracovného pomeru boli organizačné zmeny s povinnosťou vyplatiť
odstupné. Už predtým podaním zo dňa 08.12.2008 žalobca reagoval na dohodu žalovaného o skončení

pracovného pomeru tak, že nemá námietky proti skončeniu pracovného pomeru dohodou, avšak trvá
na tom, aby dôvodom skončenia pracovného pomeru boli organizačné zmeny s povinnosťou vyplatiť
odstupné. Nebolo preukázané, aby žalobca do práce aj po doručení okamžitého skončenia pracovného
pomeru do práce nastúpil dobrovoľne, aj bez výzvy žalovaného ( ktorý ale považoval pracovný pomer za
skončený okamžite ). Rozsudkom Okresného súdu Bardejov č.k. 1C 27/2009 - 86 zo dňa 08.03.2011

súd vo veci rozhodol o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaného so žalobcom
listom zo dňa 15.12.2008. Nárok na náhradu mzdy vrátane trov konania bol vylúčený na samostatné
konanie ( 1C 155/2011 ). Rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa
07.07.2011,č.k.17Co51/2011.Rozsudoknadobudolprávoplatnosťdňa15.08.2011. Vpriebehukonania
( najmä vo vzťahu k vylúčenej veci ) žalobca, resp. jeho právny zástupca tvrdili, že žalobca trvá na

zamestnávaní a že uvedené vyplýva zo skutočnosti, že podal žalobu na súd o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru a náhradu mzdy. Týmto považoval za splnenú povinnosť oznámenia žalovanému,
že trvá na ďalšom zamestnávaní. Svoj nárok na náhradu mzdy preto odôvodňoval ust. § 79 ods.
1,2 ZP a po 12. mesiacoch ustanovením § 142 ZP ( prekážky na strane zamestnávateľa ). Žalovaný
prostredníctvom svojho právneho zástupcu naopak tvrdil, že žalobca učinil prejav vôle v tom zmysle, že

nenamieta skončenie pracovného pomeru, avšak žiada ho ukončiť dohodou a aby dôvodom skončenia
pracovného pomeru boli organizačné zmeny s povinnosťou vyplatiť odstupné. Pripustil výplatu náhrady
mzdy podľa § 79 ods. 3,4 ZP. Obaja právni zástupcovia poukázali na množstvo judikátov týkajúcich
sa uplatneného nároku. Ani v priebehu pôvodného konania ( 1C 27/2009 ) žalobca ani raz neuviedol,aby sa dožadoval zamestnania a že chce do práce nastúpiť, resp. že sa po dni 08.12.2008 dostavil na
miesto výkonu práce a dožadoval sa vykonávania práce, resp. aby okrem podania žaloby, nejakým
konaním prejavil záujem o prácu, teda možno konštatovať, že nevyvinul žiadnu aktivitu vo vzťahu k

zamestnávateľovi a práci. Žalovaný považoval pracovný pomer za ukončený, zrejme preto žalobcu
nekontaktoval ohľadne práce. Ako sám žalobca vo svojich podaniach adresovaných žalovanému
udáva, že nenamieta skončenie pracovného pomeru dohodou, ale žiada, aby dôvodom skončenia
pracovného pomeru boli organizačné zmeny s povinnosťou vyplatiť odstupné. Súd má za to, že žalobca
po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru vo vzťahu k zamestnávateľovi učinil prejav

vôle, že nenamieta skončenie pracovného pomeru, len to podmienil dôvodmi - aby skončil dohodou s
organizačnými zmenami a aby mu bolo vyplatené odstupné. Z takéhoto konania žalobcu je možné z
neho usúdiť, že netrvá na ďalšom zamestnávaní, aj napriek podanej žalobe. Je pravdou, že existuje
množstvo súdnych rozhodnutí ( na rôznych stupňoch ), vrátane judikátov Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, v ktorých je konštatované, že podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru
a náhradu mzdy, nahrádza prejav zamestnanca - a to oznámenie zamestnávateľovi, že trvá na tom,

aby ho naďalej zamestnával, avšak vždy za predpokladu, že zamestnanec neučinil iný, resp. vôbec
neučinil prejav vôle vo vzťahu k zamestnávateľovi o jeho ochote naďalej prácu vykonávať. Judikát,
ktorý spomína právny zástupca žalobcu je tiež viazaný na takúto situáciu, že zamestnanec neprejavil
zamestnávateľovi vôľu pracovať, ale podal žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a
náhradu mzdy, ktorej podanie súd považoval za oznámenie zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho

naďalej zamestnával. Preto v tomto prípade nemožno na uvedené prihliadať. Prejav vôle zamestnanca
je dôležitý. Preto súd na tento argument právneho zástupcu žalobcu neprihliadal.

Na základe zistených skutočností a vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že aj napriek neplatnému
okamžitému skončeniu pracovného pomeru zamestnanca - žalobcu zo strany zamestnávateľa -

žalovaného, pracovný pomer žalobcu skončil dohodou ( písomne sa so žalovaným nedohodol inak ) a
to dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť, v tomto prípade dňom 08.01.2009, ktorý súd považoval
za deň doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi ( viď konštatovanie súdu v
rozsudku vo veci 1C 27/2009 ). Účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru nastávajú dňom
jeho doručenia druhému účastníkovi. Na takýto záver súdu sú splnené predpoklady dané ust. § 75

ods. 3 ZP - vyslovenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru ( určeného súdom ) a
netrvanie zamestnanca, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Tým pádom má žalobca v zmysle §
75 ods. 4 ZP nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 ZP za výpovednú
dobu dvoch mesiacov. Čo v tomto prípade činí sumu 646,22 eur ( 2 x 323,11 eur, vyplývajúcej z
predloženého mzdového listu žalobcu za mesiac 05/2008 ). Výška priemerného zárobku pre výpočet

náhrady mzdy nebola medzi účastníkmi sporná, účastníci žiadne dokazovanie nenavrhli, preto súd
rozhodol podľa zhodných tvrdení účastníkov. Súd preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
646,22 eur s úrokmi z omeškania - vo výške 10 % ročne zo sumy 323,11 eur od 01.03.2009 do zaplatenia
a vo výške 9,50 % ročne zo sumy 323,11 eur od 01.04.2009 do zaplatenia ( tak ako boli žiadané v
návrhu ), keďže žalovaný je v omeškaní so zaplatením. Úroky z omeškania boli priznané v zmysle § 517

OZ v spojení s nar. vlády č. 87/1995 Z.z. ( analógiou, keďže Zákonník práce neobsahuje ustanovenia
o omeškaní a jedná sa o nesplnenie peňažného záväzku ) s odkazom na § 129 ZP o splatnosti mzdy
( mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho
mesiaca ). Keďže sa jedná o náhradu mzdy po skončení pracovného pomeru dňa 08.01.2009, dňom
01.03.2009 a 01.04.2009 sa žalovaný už mohol dostať do omeškania s jej zaplatením.

Vzhľadom na uvedené je súd názoru, že žalobcovi nepatrí náhrada mzdy nad rozsah priznanej náhrady
mzdy za dva mesiace. Taktiež mu nepatrí ani náhrada mzdy podľa § 142 ZP ( prekážky na strane
zamestnávateľa ) a to z dôvodu, že nemohlo dôjsť k situácii, že zamestnanec nemohol vykonávať prácu
pre prekážky na strane zamestnávateľa ( po období 12 mesiacov žiadanej náhrady mzdy ), keďže súd
považuje pracovný pomer za ukončený dňom 08.01.2009. Preto bola žaloba v prevyšujúcej časti ( nad

rámec priznanej náhrady mzdy a príslušenstva ) zamietnutá.
O trovách konania ( účastníkov konania ) súd rozhodol podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o trovách
konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresný súd Bardejov v lehote 15 dní odo dňa

doručenia jeho písomného vyhotovenia.V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( §205 ods.1 O.s.p).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené ( § 205a )
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( 205 ods.2
O.s.p.).

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal

na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľne rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení neskorších predpisov, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon
rozhodnutia.