Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 15, 2011

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 12C/244/2009
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1409208005
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Matulák
ECLI: ECLI:SK:OSPD:2011:1409208005.7

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudcom JUDr. Róbertom Matulákom v právnej veci žalobkyne: JUDr. T. U., nar.
XX.X.XXXX, bytom X. X. - G., X. XXXX/XX, zastúpená spoločnosťou AS LEGAL, s.r.o., advokátskou
kanceláriou so sídlom v Bratislave, Hlučinská č. 1, IČO: 36 857 688 proti žalovanej: MARKÍZA -
SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom v Bratislave - Záhorská Bystrica, Bratislavská 1/a, IČO: 31 444 873,
zastúpená spoločnosťou ADVOKÁT ZLÁMALOVÁ ZUZANA, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Trnavská 11,
o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, takto

r o z h o d o l :

Žalovaná je p o v i n n á do desiatich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia zaistiť, aby v hlavnom
televíznom spravodajstve žalovanej, t.j. O. novinách o XX:XX hod. bolo odvysielané ospravedlnenie
nasledujúceho znenia: "J. XX.X.XXXX, XX.X.XXXX, XX.X.XXXX, XX.X.XXXX, XX.X.XXXX, XX.X.XXXX
a XX.X.XXXX v hlavných televíznych novinách televízie T., televízia T. v rozpore s právom na
ochranu osobnosti, zásadou prezumpcie neviny a ustanovení § 34 zákona o sudcoch a prísediacich,
neoprávnene uverejnila meno, priezvisko, fotografie tváre a obydlia sudkyne W. súdu v X. X., Y.. T. U.,
čím došlo k zásahu do jej občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Za uvedené uverejnenie mena, priezviska,
fotografií tváre a bydliska sa televízia T. ospravedlňuje".

Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni sumu 30.000 eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

V prevyšujúcej časti návrh z a m i e t a.

O trovách konania r o z h o d n e súd p o právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom zo dňa 17.8.2009, v priebehu konania upraveným, sa žalobkyňa prostredníctvom jej
právneho zástupcu domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť do 10 dní od právoplatnosti
rozsudku zaistiť, aby v hlavnom televíznom spravodajstve žalovanej, t. j. v O. novinách o XX:XX
hod. bolo odvysielané ospravedlnenie nasledujúceho znenia: „J. XX.X.XXXX, XX.X.XXXX, XX.X.XXXX,
XX.X.XXXX, XX.X.XXXX, XX.X.XXXX a XX.X.XXXX v hlavných televíznych novinách televízie T.,
televízia T. v rozpore s právom na ochranu osobnosti, zásadou prezumpcie neviny a ustanovením § 34
zákona o sudcoch a prísediacich neoprávnene uverejnila meno, priezvisko, fotografie tváre a obydlia
sudkyne W. súdu v X. X., Y.. T. U., čím došlo k zásahu do jej občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Za
uvedené uverejnenie mena, priezviska, fotografií tváre a bydliska sa televízia T. ospravedlňuje". Súčasne
sa žalobkyňa takisto domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť jej nemajetkovú ujmu v
peniazoch vo výške 100.000 eur a náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.

Návrh na začatie konania žalobkyňa zdôvodnila tým, že vo vyššie uvedených dňoch v hlavnom
televíznom spravodajstve žalovanej, t. j. v televíznych novinách o XX:XX hod. boli odvysielané reportáže,
ktoré sa týkali obvinenia žalobkyne príslušnými orgánmi činnými v trestnom konaní, z trestného činu
účastníctva na trestnom čine prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, ako aj z trestného činu
legalizácie príjmu z trestnej činnosti. V reportáži boli takisto opísané udalosti súvisiace s pozastavením
výkonu funkcie sudkyne, v dôsledku vedeného trestného stíhania žalobkyne a takisto bola v nich
uvedená skutočnosť, že napriek obvineniu z predmetných trestných činov nebol žalobkyni k dnešnému
dňu pozastavený výkon funkcie sudkyne. V reportážach opakovane bola uverejňovaná fotografia jej
tváre, opakovane uvádzané celé jej meno a priezvisko a zverejňovaná fotografia jej obydlia. Nároky
uplatnené v konaní si žalobkyňa uplatnila podľa § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Tvrdila,
že bola porušená jedna zo zásad trestného konania, ktorá je v danom prípade plne aplikovateľná, a to
zásada prezumpcie neviny /článok 50 ods. 2 Ústavy SR/. Táto zásada v sebe obsahuje i zákaz uvádzať
mená obvinených, ktoré stanovisko sa zhoduje aj s názorom doktríny. V návrhu uviedla názor Y.. U.
J.: „Považujeme preto za neprípustné zverejňovanie úplných mien stíhaných osôb predtým, než boli
právoplatne odsúdené...". Žalobkyňa dala do pozornosti aj spôsob, akým sa v predmetných reportážach
vyjadrovali zástupcovia orgánov činných v trestnom konaní a Špecializovaného trestného súdu, kedy
ani jeden zo zástupcov neoznačil žalobkyňu plným menom a priezviskom, čo je dôkazom rešpektovania
zásady prezumpcie neviny a korelatívnych povinností vyplývajúcich z práva na ochranu osobnosti.
Zverejnením mena a priezviska, tváre a obydlia sa stala identifikovateľnou pre širokú verejnosť, čím sa
miera poškodenia výrazne zvýšila. Pretože nebola nikdy právoplatne odsúdená za trestný čin súvisiaci
s korupciou a takisto nebol nikdy vierohodne preukázaný akýkoľvek jej vzťah so skorumpovanými
sudcami, je nevyhnutné zachádzať s ňou ako s nevinnou. Neoprávnené a predčasné zverejnenie jej
plného mena a priezviska v procesnom štádiu trestného konania, kedy nebola právoplatne preukázaná
jej vina, spôsobí zásah do profesionálneho i súkromného života žalobkyne, pretože sa stáva jasne
identifikovateľnou pre širokú verejnosť, širšiemu okruhu priateľov, či profesionálnych kolegov. Účelom
právnych inštitútov prezumpcie neviny a ochrany osobnosti je chrániť fyzickú osobu pred neoprávnenými
zásahmi do jej občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a súkromia; chrániť fyzickú osobu pred následkami
trestného stíhania, najmä trestným stíhaním vyvolaným úsudkom verejnosti a kolegov a možnej straty
priateľských i profesionálnych medziľudských väzieb. Zverejnením plného mena a priezviska, fotografií
tváre a obydlia došlo k neporovnateľne rozsiahlejšiemu zásahu do súkromného a profesionálneho života
žalobkyne.

Žalovaná nemala súhlas žalobkyne na použitie jej podobizne. V hlavnom spravodajstve žalovanej však
došlo k neoprávnenému uverejneniu obrazového záznamu, na ktorom bola vlastná podoba žalobkyne,
identifikovateľne zachytenej a to aj s uvedením celého mena a priezviska. Okrem toho bol v správach
zobrazený jej rodinný dom, ktorý má vo výlučnom vlastníctve doteraz a nie ako nesprávne bolo uvedené,
že ide o jej bývalý dom. Žalovaná použila obrazové záznamy, ktoré boli staré viac ako 4 roky, pričom
nemala k tomu súhlas, resp. ani o súhlas žalobkyňu na zachytenie jej podoby a súhlas k použitiu
na rozširovanie nepožiadala, čím konala v rozpore s § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Svojím
konaním hrubo porušila aj ust. § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcom a prísediacich, ktorý
explicitne zakazuje zverejniť tvár a bydlisko sudcu. Zhotovenie tohto záznamu sa stalo nezákonným
spôsobom, t.j. spôsobom, ktorý predstavuje neoprávnené porušenie osobnostného práva žalobkyne.
Vyššie uvedené ustanovenie nie je koncipované len za účelom ochrany osobnosti sudcov, ale i za
účelom bezpečnosti. Žalobkyňa v minulosti bola sudkyňou v kauzách náročných na psychické i odborné
sily, napr. kauza G. M., kedy jej bolo opakovane vyhrážané zabitím a z týchto dôvodov jej bola aj
poskytnutá nepretržitá policajná ochrana. Uverejnenie obydlia a tváre žalobkyne v televíznych novinách
žalovanej tak zároveň znižuje bezpečnosť žalobkyne, ale ju i vystavuje, a to práve z dôvodu zníženia
jej bezpečnosti, opätovného napätiu stresu a strachu o vlastné zdravie a zdravie svojej rodiny. Zásah do
práva na ochranu osobnosti je možno z tohto dôvodu považovať za rozsiahly.

V návrhu na začatie konania žalobkyňa poukázala i na článok 10 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd /ďalej len „Dohovor"/ a na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva /ďalej len „ESĽP"/. Uviedla, že v článku 10 ods. 1 Dohovoru sa hovorí, že každý má právo na
slobodu prejavu, avšak v ods. 2 vyššie uvedeného článku sa pripúšťajú určité limity slobody prejavu v
záujme ochrany spoločenských hodnôt, ktorých hodnota je vyššia a dôležitejšia ako sloboda prejavu.
Sloboda prejavu nie je bezbrehá a ako uvádza Dohovor, „zahŕňa aj povinnosť, zodpovednosť a možnosť
obmedziť alebo sankcionovať slobodu v prejave, v záujme práva zachovania autority a nestrannosti

súdnej moci". Poukázala v tejto súvislosti na judikatúru ESĽP, konkrétne rozsudok vo veci U. O. proti
Spojenému kráľovstvu z roku 1979, kde ESĽP uviedol, že za súdnu moc nie sú považovaní len jednotliví
sudcovia, ale taktiež súdny systém ako celok, vrátane jeho fungovania a vôbec súdna časť verejnej
moci. Súčasťou zachovania nestrannosti súdov je aj obrana proti neprimeranému kritizovaniu sudcov.
Potvrdením vyššie uvedených princípov ochrany autority a nestrannosti súdov došlo i rozsudkom vo
veci Schöpfer vs. Švajčiarsko zo dňa 20.5.1998 alebo Barfod vs. Dánsko z 22.2.1989. V č.l. 34
rozsudku vo veci Oberschlick vs. Prager aj napriek tomu, že ESĽP priznal právo informovať o sudcoch a
súdnej moci, zároveň sa nasledujúcim spôsobom vyjadril o poslaní súdnej moci a zadefinoval povinnosť
výrokov alebo verejných prejavov vzťahujúcich sa k výkonu funkcie sudkyne žalobkyňou alebo inej
žalobkyne v prebiehajúcom trestnom konaní prebiehajúcom pred Špecializovaným trestným súdom
chrániť súdnu moc pred nepodloženými zásahmi keď uviedol: „Ako záruka spravodlivosti základných
hodnôt v zákonnom štáte, musí sa tešiť dôvere v spoločnosti, ak má byť úspešná vo výkone svojich
povinností /myslená súdna moc/. Musí sa preto preukázať nevyhnutnosť k ochrane tejto dôveryhodnosti
proti rušivým útokom, ktoré sú vo svojej podstate nepodložené, čím ESĽP poukazuje na to, že základnou
podmienkou fungovania súdnej moci je dôvera verejnosti k súdnictvu. Ako je vyššie uvedené, zo
samotného Dohovoru ako i judikatúry ESĽP vyplýva povolený limit slobody prejavu a tým je práve
zachovanie nestrannosti alebo autority súdnej moci. ESĽP mnohokrát potvrdil, že záujem na ochrane
autority súdov je silnejší ako záujem na ochranu slobody prejavu.

Žalovaná sa nezdržala perzekúcie a vyvolávania tlaku na žalobkyňu, čím porušila jej právo na
ochranu osobnosti, ktoré je v prípade sudcu intenzívnejšie chránené i ESĽP, pretože podľa jeho
tvrdení, existuje záujem na budovaní dobrého mena a dôveryhodnosti sudcov i celého súdneho stavu.
Predmetný zásah do práva na ochranu osobnosti žalovanou vyvolal v profesionálnom i osobnom živote
žalobkyne negatívne následky. Predovšetkým výrazne utrpela profesijná česť, dôstojnosť a jej dobré
meno ako sudkyne, pretože zverejnením jej plného mena a priezviska, tváre a obydlia si ju spája
s trestnou činnosťou široký okruh verejnosti i známych a to i napriek skutočnosti, že nebola nikdy
právoplatne odsúdená. Rovnako nepriaznivú odozvu vyvolal tento zásah i v jej osobnom živote, najmä
prostredníctvom jej syna, ktorý pocítil dôsledky negatívnej publicity navrhovateľky v práci i v súkromnom
živote.

K výške požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu
uviedla, že vychádza z okolností predmetného prípadu, s prihliadnutím k intenzite, povahe a
spôsobu neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. Výška náhrady nemajetkovej
ujmy odráža rozsah neoprávneného zásahu, ako i vplyv, ktorý tento zásah mal na jej postavenie a
uplatnenie v spoločnosti. Vychádzajúc z intenzity povahy a spôsobu neoprávneného zásahu, opakované
zverejňovanie plného mena a priezviska, tváre a bydliska v rozpore s § 11 a § 12 Občianskeho
zákonníka, zásadou prezumpcie neviny a ust. § 34 zákona o sudcoch a prísediacich, je vážnym zásahom
do súkromia, zdravia, cti a dôstojnosti žalobkyne. Vychádzajúc z trvania a rozsahu neoprávneného
zásahu, spravodajstvo televízie T. je najsledovanejšie na Slovensku s pravidelnou sledovanosťou vyše
1.000.000 divákov, z čoho vyplýva, že rozsah zásahu do práva žalobkyne bol značný. O rozsiahlosti
zásahu svedčí i skutočnosť, že predmetné udalosti súvisiace so žalobkyňou boli v hlavných televíznych
správach odvysielané po sebe v hlavnom vysielacom čase. Naviac, predmetné televízne noviny sú voľne
dostupné v archíve relácií odporkyne, na jej internetovej stránke. Pri uplatnení výšky nemajetkovej ujmy
v peniazoch vychádzala žalobkyňa takisto z vplyvu, ktorý mal zásah na jej postavenie a uplatnenie v
spoločnosti, keď jej rodinný, spoločenský a profesionálny život značne utrpel.

Z dôvodu, že v čase podania návrhu na súd mala žalovaná na svojich internetových stránkach predmetné
reportáže, k zabezpečeniu znesprístupnenia týchto reportáží širokej verejnosti, ako i zabráneniu ďalších
zásahov do práva žalobkyne na ochranu osobnosti, žalobkyňa takisto žiadala, aby súd vo veci nariadil
predbežné opatrenie, ktorým uloží žalovanej povinnosť zdržať sa ďalšieho rozširovania a používania
obrazového záznamu, s vlastnou podobizňou žalobkyne ako aj jej rodinného domu a používania jej
krstného mena a priezviska a to až do vydania právoplatného rozhodnutia v tomto konaní.

Uznesením č. k. 12C 244/2009-58 zo dňa 18.1.2010 Okresný súd Prievidza predbežným opatrením
žalovanej nariadil povinnosť zdržať sa ďalšieho rozširovania a používania obrazového záznamu s

vlastnou podobizňou žalobkyne, ako aj jej rodinného domu a používania jej krstného mena a priezviska
a to až do vydania právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Vyššie uvedené rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 24.4.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu Trenčín č. k. 4Co 86/2010-154 zo
dňa 29.3.2010.

Vyššie uvedené rozhodnutie vydal súd potom, čo z internetovej stránky žalovanej /www.markiza.sk/
mal zistené, že ku dňu nariadenia predbežného opatrenia sú širokej verejnosti sprístupnené reportáže
žalovanej týkajúce sa žalobkyni zo dňa XX.X.XXXX /"U. chcú postaviť pred súd"/, zo dňa XX.X.XXXX /"C.
sudkyňa pojednáva"/, zo dňa XX.X.XXXX /"U. žiada zastaviť stíhanie"/, zo dňa XX.X.XXXX /"T. zatiaľ
podržala sudkyňu"/, zo dňa XX.X.XXXX /"L. za kritiku?"/, zo dňa XX.X.XXXX /"U. nemusí zaplatiť"/ a
zo dňa XX.X.XXXX /"C. sudkyňa nemôže pojednávať"/, pričom v týchto reportážach opakovane bola
uverejňovaná fotografia tváre žalobkyne, fotografia jej obydlia a uvedené celé jej meno a priezvisko.

Predbežné opatrenie súd nariadil z dôvodu, že v danom prípade mohlo dôjsť zo strany žalovanej k
porušeniu konkrétnych právnych noriem, čo žalobkyňa aj tvrdí, pričom ak by tomu tak v skutočnosti bolo
a žalovaná by v súvislosti s trestným stíhaním žalobkyne opätovne zverejňovala tak ako doposiaľ osobné
údaje žalobkyne, mohlo by to mať negatívne /ešte negatívnejšie/ dôsledky pre postavenie žalobkyne v
jej profesionálnom aj osobnom živote.

Až následne, po nariadení predbežného opatrenia, žalovaná zo svojej internetovej stránky vyššie
uvedené reportáže, týkajúce sa navrhovateľky, odstránila.

Hoci žalovaná na pojednávaní pred súdom dňa 11.11.2010 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne
uviedla, že sa nebránia k uzatvoreniu súdneho zmieru v predmetnej veci, avšak suma, ktorú žalobkyňa
požaduje ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch akceptovať v žiadnom prípade nemôžu, v
priebehu konania žiadala návrh žalobkyne v celom rozsahu ako nedôvodný zamietnuť.

Žalovaná žiadala návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietnuť. Uviedla, že je vysielateľom televíznej
programovej služby televízie T. na základe licencie udelenej jej Radou pre vysielanie a retransmisiu
SR v súlade s ust. zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii. V zmysle citovaného zákona
je žalovaná ako vysielateľ na základe licencie povinná zabezpečiť všestrannosť informácií a názorovú
pluralitu v rámci vysielacej programovej služby a predovšetkým zabezpečiť samotný prístup verejnosti
k informáciám. Takto tomu bolo aj v prípade príspevkov označených žalobkyňou. Nárok žalobkyne
uplatňovaný podaným návrhom vo vzťahu k odvysielaným príspevkom by v prípade jeho úspešného
uplatnenia popieral ústavou garantovanú slobodu prejavu a právo na informácie. V zmysle článku
26 Ústavy „sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje
názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať
a rozširovať ideu a informácie bez ohľadu na hranice štátu..." Poukázala i na Nález Ústavného súdu
SR sp. zn. II. ÚS 28/96, podľa ktorého „slobodou prejavu sa človeku umožňuje vysloviť alebo zamlčať
svoje city, myšlienky a názory. Prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie
sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať informáciu do svojej dispozičnej sféry a v
nej informáciu spracovať pre svoju potrebu a potrebu iných". Právo šíriť a prijímať informácie patrí
teda medzi základné práva a slobody v prirodzenom právnej povahy, ktoré je garantované slovenským
právnym poriadkom a medzinárodným právom. K obmedzeniu slobody prejavu môže dôjsť len v prípade
nevyhnutnosti takéhoto opatrenia v demokratickej spoločnosti pri súčasnom splnení taxatívne určených
podmienok a iba zákonom alebo na jeho základe. Poukázali tiež na článok 7 Ústavy SR, podľa ktorého
„medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých
vykonanie nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti
fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonmi". Ďalej uviedla, že v tejto súvislosti preto nadobúda osobitné
postavenie Dohovor. Podľa Ústavy ako aj Dohovoru musí byť pre obmedzenie slobody prejavu a práva
na informácie predovšetkým splnená podmienka nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti, pričom toto
obmedzenie musí sledovať legitímny cieľ, nesmie prekročiť nevyhnutnú mieru postačujúcu pre ochranu
legitímneho záujmu. Pojem „nevyhnutný" v demokratickej spoločnosti predpokladá, že obmedzujúci
zásah orgánu verejnej moci zodpovedá naliehavej sociálnej potrebe, že je primeraný sledovanému

legitímnemu cieľu a že motívy, na ktoré sa odvoláva vnútroštátny orgán, aby ho ospravedlnili sú
relevantné a dostatočné. Verejnosť má právo aj na informácie týkajúce sa sudcov ako verejných činiteľov,
pretože tieto osoby zastávajú mimoriadne dôležitú a zodpovednú funkciu. Majú za to, že v prípadoch
ako je kauza žalobkyne sú masovokomunikačné prostriedky nielen oprávnené, ale aj povinné verejnosti
poskytnúť všetky nevyhnutne dostupné informácie. Pokiaľ by postupovali inak, spreneverili by sa svojmu
dôležitému poslaniu, ktoré v demokratickej spoločnosti plnia. Žalobkyňa je osobou verejného záujmu.
Vystupovala na verejnosti /záznamy televíznych médií a článkov printových médií/ už v roku 2006, kde
v súvislosti s inou kauzou dobrovoľne zverejnila svoju tvár a podobizeň. Spolu s jej vyjadreniami je v tej
súvislosti stále prístupná aj prostredníctvom internetu širokej verejnosti. V zmysle ustálenej judikatúry sa
pod osobami verejného záujmu rozumejú nielen osoby verejného života v užšom zmysle, t. j. osoby, ktoré
vystupujú pri riešení rôznych otázok na verejnosti, teda sú verejne činné a tým vplývajú na verejnosť, ale
vôbec osoby, ktoré sú stredobodom pozornosti v dôsledku svojej pozitívnej, či negatívnej činnosti, na
základe ktorej o nich spoločnosť prejaví trvalý, resp. prechodný záujem a tak sa dostávajú do zorného
uhla hromadných informačných prostriedkov. U takých osôb sa pri strete práva na informácie a práva
na ochranu osobnosti posúvajú hranice v prospech práva na informácie. Pozitívna, či negatívna činnosť
osoby verejného záujmu, ktorá sa v konečnom dôsledku dotýka širšieho spoločenstva ľudí, a teda ho
ovplyvňuje, prestáva byť výlučne súkromnou vecou tejto osoby. Osoba verejného záujmu sa vedome
vystavuje podrobnému skúmaniu svojich činov zo strany novinárov a verejnosti a vzhľadom na to musí
preukazovať väčšiu mieru tolerancie spočívajúcu aj v informovaní verejnosti o jej konaní prostredníctvom
masovokomunikačných prostriedkov. Žalobkyňa bola v čase odvysielania príspevku sudcom, a teda
verejne činnou osobou, teda osobou, ktorá požíva zníženú ochranu. O žalobkyni boli v príspevku
odvysielané informácie, ktoré nesúviseli s jej konkrétnou rozhodovacou činnosťou ako sudcu. Žalobkyňa
bola v danom prípade rovnako ako v prípade jej predchádzajúcich medializácií osobou verejného záujmu
a tým sa vystavila podrobnému skúmaniu všetkých svojich slov a činov zo strany novinárov a verejnosti
a vzhľadom na to musí preukazovať väčšiu mieru tolerancie, spočívajúcu aj v informovaní verejnosti o
jej konaní prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov. Na tom nič nemôže zmeniť skutočnosť,
že žalobkyňa, ktorá sa stala predmetom verejného záujmu v dôsledku svojej možnej negatívnej činnosti
nepriaznivo prijala odvysielané príspevky. Aj ESĽP v spore Hrico vs. Slovenská republika konštatoval
širšie hranice akceptovateľnej kritiky voči sudcovi. Mala za to, že v súlade s judikatúrou ESĽP printové
ako aj televízne média hrajú významnú úlohu v právnom štáte. Je ich povinnosťou rozširovať spôsobom,
ktorý zodpovedá jej povinnostiam a zodpovednostiam, informácie a myšlienky a politických otázkach a v
ďalších záležitostiach verejného záujmu. Toto bezpochyby zahŕňa i otázky fungovania justície, inštitúcie,
ktorá je zásadná pre ktorúkoľvek demokratickú spoločnosť. Obzvlášť v prípade, ak verejný záujem bol
daný nutnosťou odstránenia spoločenských nešvárov, ktorých sa mohla dopustiť žalobkyňa ako fyzická
osoba, ktorá zastáva funkciu sudcu. Tlač /vrátane televíznych médií/ je jedným z prostriedkov, ktorým si
politici a verejná mienka môžu overiť, že sudcovia vykonávali svoje zodpovedné povinnosti spôsobom,
ktorý je zlúčiteľný s účelom, na základe ktorého im bola táto úloha zverená. Žalovaný samozrejme
berie na vedomie a v plnej miere akceptuje, že dôveryhodnosť súdnictva musí byť chránená proti
rušivým útokom, ktoré sú vo svojej podstate nepodložené. V danom prípade je však na mieste, aby súd
zohľadnil skutočnosť, že odvysielané údaje boli podložené. Informácie príslušných orgánov, konajúcich
v trestnej veci žalobkyne, resp. stanovisko žalobkyne poskytnuté tlačovým agentúram právom považujú
za informácie hodnoverné a podložené, ktorých publikácia nie je spôsobilá zásahu do práv a právom
chránených záujmov žalobkyne. Informácia o procesnom postavení žalobkyne bola riadne dodržaná,
pričom podstatou informácie sú nasledovné skutočnosti:

- Ústavný súd SR na neverejnom zasadnutí konanom 27. júna 2007 o žiadosti generálneho
prokurátora SR z 19. júla 2006 o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudkyne W. súdu v X. X., Y.. T. U.,
podľa článku 136 ods. 3 prvej vety Ústavy SR a podľa § 74e ods. 2 prvej vety a § 32 ods. 3 zákona č.
38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov, § 231 písm. j/ Trestného poriadku a § 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov, takto rozhodol:

Ústavný súd SR dáva súhlas na trestné stíhanie sudkyne W. súdu v X. X. Y.. T. U., pre skutky právne
kvalifikované ako trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 1 Trestného
zákona vo forme pomoci podľa § 10 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona a trestný čin legalizácie príjmu z
trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom
v žiadosti generálneho prokurátora SR z 19.7.2006 sp. zn. VII/1 Gv 110/05.

- Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry SR podľa § 234 ods. 1
Trestného poriadku podal dňa 10.8.2009 na Špecializovaný trestný súd v Pezinku obžalobu okrem
iného na obvinenú Y.. T. U. vo veci účastníctva na dokonanom trestnom čine prijímania úplatku a inej
nenáležitej výhody podľa § 10 ods. 1 písm. c/, § 160 ods. 1 Trestného zákona a trestný čin legalizácie
príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. a/, ods. 2 Trestného zákona.

- Žalobkyňa naďalej vykonávala funkciu sudcu až do dňa 23.9. 2009, kedy jej ministerka
spravodlivosti pozastavila činnosť.

- Žalobkyňa poskytla informácie o veci tlačovej agentúre SITA dňa 18.8.2009.

K vyššie uvedeným tvrdeniam žalobkyňa predložila do spisu fotokópiu obžaloby na žalobkyňu zo dňa
10.8.2009 a správu tlačovej agentúry SITA zo dňa 18.8.2009.

Žalovaná k veci ďalej uviedla, že samotné odvysielanie pravdivých informácií o veciach dôležitého
verejného záujmu nie je spôsobilé zásahu do osobnosti dotknutej osoby. V tejto súvislosti nie je
zanedbateľné, že trestné stíhanie žalobkyne na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku naďalej
pokračuje. Žalobkyňa obsah odvysielaných informácií žiadnym spôsobom ani nespochybnila, svoje
tvrdenie o zásahu do jej cti opiera výlučne o zverejnenie jej mena, tváre a obydlia, a preto majú za
to, že samotným zverejnením označených skutočností v spojení s pravdivými informáciami týkajúcich
sa veci verejného záujmu nie je spôsobilé zásahu do ochrany osobnosti a už vôbec nie zásahu v
značnej miere. Žalobkyni nebolo žiadnym spôsobom znemožnené vyjadriť sa k predmetu príspevkov
a reagovať na skutočnosti v nich uvádzané, v čase ich prípravy. Naopak žalovaná sa opakovane
pokúšala získať vyjadrenie žalobkyne, ktorá však o vyjadrenie záujem nemala. Zadosťučinenie v
peniazoch môže súd priznať až vtedy, ak na základe konkrétnych zistení dospeje k záveru, že u
fyzickej osoby ku zníženiu jej dôstojnosti a vážnosti v značnej miere skutočne došlo. Pritom musí
dôjsť k škodlivému následku, len samotné ohrozenie nestačí. Zároveň je na strane žalobkyne potrebné
preukázať príčinnú súvislosť medzi údajným zásahom do práva žalobkyne a vznikom nemajetkovej
ujmy. Samotné odvysielanie televíznej relácie programovou službou TV T. sama o sebe nezakladá
nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V danom prípade musí mať súd nad
všetky pochybnosti za preukázané, na základe konkrétnych zistení, že k zníženiu dôstojnosti a vážnosti
žalobkyne v spoločnosti v značnej miere skutočne došlo. Informácie týkajúce sa trestného stíhania
žalobkyne boli a stále sú dostupné prostredníctvom internetu, pričom poskytovatelia týchto informácií
sú osoby nezávislé od žalovaného a žalovaný na šírenie týchto informácií nemá vplyv. Mala za to, že
pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať zo skutočnosti, či došlo k
zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne v intenciách Občianskeho zákonníka, ktorý v prípade
preukázaného zásahu a preukázaného zníženia dôstojnosti a vážnosti dotknutej osoby priznáva právo
na primerané zadosťučinenie. Takýto nárok však nie je priznaný fyzickej osobe v dôsledku porušenia
§ 34 ods. 7 zákona o sudcoch a prísediacich. Žalobkyňa nekonkretizuje žiadne odvysielané výroky,
ktorými by mal byť údajne princíp prezumpcie neviny porušený a svoje tvrdenia opiera výlučne o
zverejnenie mena, tváre a obydlia. Mala za to, že k porušeniu princípu prezumpcie neviny nemôže
dôjsť samotným zverejnením tváre, mena a obydlia dotknutej osoby. Informácia, ktorú žalovaný poskytol
verejnosti, nemá charakter informácie porušujúcej princíp prezumpcie neviny. Tento princíp deklaruje
nemožnosť o zadržanom, o osobe vo väzbe, obvinenom, obžalovanom či neprávoplatne odsúdenom
informovať ako o páchateľovi trestného činu ale len ako o osobe podozrivej zo spáchania trestného
činu. Tak tomu bolo aj vo vysielaní žalovanej, čím nedošlo k porušeniu, resp. spochybneniu daného
princípu. Okrem toho inštitút prezumpcie neviny sa uplatňuje výlučne v rámci trestného konania a zo
žiadneho ustanovenia iných právnych predpisov nevyplýva záver, že prezumpcia neviny sa vzťahuje aj
na súkromnoprávne vzťahy. Z uvedeného vyplýva, že prezumpciu neviny majú v prvom rade zabezpečiť
orgány činné v trestnom konaní, ale aj to, že práve tieto orgány ju aj môžu na druhej strane porušiť. Aj
podľa nálezu Ústavného súdu v SR sp. zn. III. ÚS 83/01 prezumpciu neviny neporušujú také výroky,
ktoré len vyjadrujú stav podozrenia zo spáchania trestného činu. Z reportáží odvysielaných žalovaným
muselo byť divákovi jasné, že vec je v štádiu vyšetrovania a v žiadnom prípade nebola zverejnená
informácia o vine žalobkyne vo vzťahu k označeným trestným činom. Z obsahu príspevkov je zrejmé, že
redaktor nevyvodzoval ohľadne začatého trestného stíhania žalobkyne vlastné a nepodložené úvahy,
konal v dobrej miere, s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou
etikou, pričom sa spoliehal na oficiálne vyjadrenia zodpovedných orgánov štátu. Za situácie, ak novinár

vychádza z dôveryhodných informácií s cieľom priniesť správu o otázkach legitímneho verejného
záujmu, postupujúc tak v dobrej viere a v súlade s novinárskou etikou a napriek tomu je za výkon slobody
prejavu vôle postihnutý, je zrejmé, že takýto postup výrazne /dokonca absolútne/ odstrašuje tlač od
šírenia informácií o otázkach legitímneho verejného záujmu.

K podstate zverejnenia obydlia žalobkyne žalovaná uviedla, že rodinný dom, ktorý vysielateľ zobrazil
nie je bydliskom žalobkyne. Ako sa sama žalobkyňa vyjadrila, dom jej naďalej vlastnícky patrí, avšak
aj z vyjadrení, ktoré poskytla médiám vyplýva, že uvedený dom nie je jej bydliskom a ani sa v ňom
nezdržuje. Žalovaná žiadnym spôsobom neposkytla informáciu a to či už verbálnu alebo obrazovým
záznamom o bydlisku žalobkyne. Cieľom žalovanej nebolo zverejniť bydlisko žalobkyne, avšak poukázať
na skutočnosť, ktorá sama o sebe bola predmetom kauzy a bola kľúčovou informáciou týkajúcou sa
vedeného trestného stíhania žalobkyne a to úplatok realizovaný formou zateplenia práve spomínaného
rodinného domu. Zákon o sudcoch a prísediacich nerieši zobrazovanie nehnuteľnosti vo vlastníctve
sudcu, ale bydlisko sudcu. Okrem už uvedeného mala žalovaná informáciu o tom, že žalobkyňa býva na
úplne inom mieste a to z obžaloby. Aj spôsob, akým bola informácia podaná zohľadňuje, že ide o bývalé
bydlisko žalobkyne. Zároveň žalovaná má za to, že rodinný dom je vyobrazený tak, že nie je spôsobilý
všeobecnej identifikácie jeho polohy.

Dokazovaním vykonaným na pojednávaní, vypočutím zástupcov účastníkov, svedkov Y.. P. P., Y.. Y.
X., Y. U., O. X., U. P., T.. I. J., R. R., G. I., Y.. G. W. a Y.. J. I., prehraním reportáží vyhotovených
odporcom, týkajúcich sa navrhovateľky zachytených na CD nosičoch /č. l. 8/, obžalobou podanou na
navrhovateľku /č. l. 75/, správou tlačovej agentúry SITA zo dňa XX.X.XXXX, zápisom z rokovania NR SR /
č. l. 149/, výtlačkom časti internetovej diskusie na portáli Zoznam.sk /č. l. 242 až 249/, Potvrdením prijatia
vyplneného formulára sťažnosti zo dňa 1.12.2008 podanej navrhovateľkou na ESĽP /č. l. 27/, listom
adresovaným žalobkyňou MS SR do rúk ministra spravodlivosti Y.. P. V. /č. l. 29/, výpisom zo spoločnej
česko-slovenskej digitálnej parlamentnej knihovne /č. l. 264 až 266/, rôznymi článkami zverejnenými
na internete týkajúcich sa trestného stíhania žalobkyne, vyjadrení Y.. I., kauzy O. I., týkajúcich sa
poskytnutia, resp. neposkytnutia ochrany Y.. U. a vzťahom medzi žalobkyňou a Y.. X., týkajúcich sa
nájdenia „ploštice" žalobkyňou na svojom pracovisku, rodinného vzťahu žalobkyne a Y.. D. resp. v
súvislosti so zateplením domu žalobkyňou, Nálezom Ústavného súdu SR II. ÚS 152/08-52 /č.l. 291/,
Uznesením Ústavného súdu SR PL.ÚS 103/07-45 /č.l. 321/, článkom Európskeho zväzu pokrokových
novinárov /č. l. 326 až 327/, zápisnicami z pojednávaní na W. súde X. X., v ktorých kauzách pojednávala
navrhovateľka /č. l. 352 až 370, 372 až 374, 427 až 429/, profilom syna žalobkyne Y. U. na facebooku /
č.l. 377 až 378/, článkom zverejneným v L. dňa 28.7.2007 /č. l. 379/, čestným prehlásením N. X. /č.l.
380/, žalobou a vyjadreniami odporcov vo veci vedenej na Okresnom súde Trenčín sp. zn. 16C 34/2010 /
č.l. 435 až 448/ a ďalšími článkami predloženými právnou zástupkyňou odporcu na pojednávaní pred
súdom dňa 15.12.2011 pod názvom: „U. bez ochranky" a „L." v kancelárii /č.l. 520, 521/ a ďalšími dôkazmi
tvoriacimi obsah spisu mal súd zistený tento skutkový stav veci:

Žalobkyňa je sudkyňou W. súdu v X. X..

Ústavný súd SR na neverejnom zasadnutí dňa 27.6.2007 dal súhlas na trestné stíhanie žalobkyne za
skutky kvalifikované ako trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 1
Trestného zákona /účinného do 31.12.2005/ vo forme pomoci podľa § 10 ods. 1 písm. c/ Trestného
zákona /účinného do 31.12.2005/ a trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods.
1 písm. a/ a ods. 2 Trestného zákona /účinného do 31.12.2005/, na skutkovom základe uvedenom v
žiadosti Generálneho prokurátora SR z 19.7.2006 sp. zn. VII/1 Gv 110/05, skutočnosť, ktorú bolo možné
zistiť aj na internete /č.l. 321/.

Následne prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry SR podľa § 234 ods. 1
Trestného poriadku, podal okrem iného i na žalobkyňu obžalobu vo veci účastníctva na dokonanom
trestnom čine prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 10 ods. 1 písm. c/, § 160 ods. 1
Trestného zákona a vo veci trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm.
a/, ods. 2 Trestného zákona.

O vyššie uvedenej obžalobe sa žalobkyňa dozvedela prostredníctvom odporcu z jednej jeho reportáže
odvysielanej dňa XX.X. XXXX, v ktorej veci poskytla žalobkyňa informácie tlačovej agentúre U. dňa
XX.X.XXXX /č.l. 117/, z ktorého článku súd zistil, že žalobkyňa požiadala Špecializovaný trestný súd o
zastavenie trestného stíhania voči jej osobe z dôvodu protizákonného obvinenia. Pre tlačovú agentúru
U. žalobkyňa uviedla, že celá kauza je vykonštruovaná a ten istý skutok je predmetom občianskeho
súdneho konania, ktoré sa vedie od roku 2006. V súvislosti s doterajšou medializáciou trestnej kauzy a
poškodením jej mena podala na príslušné okresné súdy žaloby na komerčnú televíziu a na J. I., v ktorých
sa domáha ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy. Domáha sa aj verejného ospravedlnenia
a vydania predbežného opatrenia súdu, teda, aby sa televízia i I. zdržali akýchkoľvek prejavov na jej
adresu. Podľa vyššie uvedenej správy poznamenala, že v rámci celého jej trestného stíhania orgány
činné v trestnom konaní porušovali Trestný poriadok a jej základné ľudské práva a slobody. Následkom
toho, po vyčerpaní všetkých vnútroštátnych právnych prostriedkov, podala v decembri minulého roka
sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu a súd ju ešte v tom istom mesiaci prijal. Vo
vyššie uvedenom článku sa takisto uvádza, že podľa komerčnej televízie sudkyňa údajne so svojim
druhom v roku 2004 žiadala úplatok od stavebnej firmy, ktorej sľúbili, že jej vybavia zákazky na zateplenie
bytov v X. X.. Sudkyňa prijala úplatok vo forme zateplenia svojho domu. Vyšetrovanie polície niekoľko
mesiacov brzdila imunita T. S. Ústavný súd ju vydal na trestné stíhanie pred dvoma rokmi, sudkyňa
obvinenia poprela.

Skutočnosť, že žalobkyňa podala v decembri roku 2008 sťažnosť na ESĽP v Štrasburgu a súd ju prijal,
preukázala žalobkyňa Potvrdením prijatia vyplneného formulára sťažnosti zo dňa 1.12.2008 na ESĽP /
č.l. 257/.

Dňom 23.9.2009 vtedajšia ministerka spravodlivosti SR, Y.. P. L., pozastavila žalobkyni výkon funkcie
sudcu.

Zo záznamu na CD nosičoch mal súd zistené, že v mesiacoch august a september 2009 žalovaná v
hlavnom televíznom spravodajstve žalovanej, t. j. v televíznych novinách po XX:XX hodine odvysielala
spolu 7 reportáží, ktoré sa týkajú trestného stíhania žalobkyne a ktoré reportáže až do nariadenia
predbežného opatrenia tunajším súdom boli prístupné širokej verejnosti na internetovej stránke
žalovanej www.markiza.sk . Prvá reportáž s názvom „U. chcú postaviť pred
súd" bola odvysielaná dňa XX.X.XXXX. Následne žalovaná odvysielala dňa XX.X.XXXX reportáž s
názvom „C. sudkyňa pojednáva", dňa XX.X.XXXX reportáž s názvom „U. žiada zastaviť stíhanie", dňa
XX.X.XXXX reportáž s názvom „T. zatiaľ podržala sudkyňu", dňa XX.X.XXXX reportáž s názvom „L.
za kritiku?", dňa XX.X.XXXX reportáž s názvom „U. nemusí zaplatiť" a dňa XX.X.XXXX reportáž s
názvom „C. sudkyňa nemôže pojednávať", pričom v týchto reportážach opakovane bola uverejňovaná
žalobkynina fotografia tváre, fotografia jej obydlia a uvádzané celé jej meno a priezvisko.

Prvá reportáž žalovanej zo dňa XX.X.XXXX pod názvom „U. chcú postaviť pred súd" trvala spolu
X:XX minút. Okrem redaktora televízie /ďalej len „TV"/ T., R. R., v nej vystupovala aj hovorkyňa
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku. V tejto reportáží bola spolu dvakrát zverejnená fotografia
žalobkyne, dvakrát fotografia jej domu a spolu trikrát zverejnené celé jej meno a priezvisko. V reportáži
bolo uvedené, že „Úrad špeciálnej prokuratúry chce pre korupciu postaviť pred súd ďalšiu sudkyňu.
Ukončil v týchto dňoch vyšetrovanie úplatkárskej aféry T. U. z X. W. súdu a bol podaný návrh na
podanie obžaloby na Špecializovanom trestnom súde. T. U. sa prvýkrát zviditeľnila v kauze O. I., kde
išlo o lukratívne rašeliniská a ktorý sa jej v minulosti údajne vyhrážal zabitím. V roku 2005 dokonca
ju chránila polícia. Podrobnosti o jej údajnej korupcii orgány činné v trestnom konaní taja". Hovorkyňa
Generálneho prokuratúra, Y. O., v predmetnej reportáží uviedla, že „pokiaľ, súd vo veci nerozhodne, k
veci sa detailnejšie vyjadrovať nebudú". V reportáži sa ďalej uvádza: „Podľa informácií T. mala sudkyňa
so svojim vtedajším druhom v roku 2004 žiadať úplatok, jednej firme údajne sľúbili, že im vybavia zákazky
na zateplenie týchto bytov v X. X.. Sudkyňa podľa obžaloby prijala úplatok vo forme zateplenia svojho
vtedajšieho domu". Podľa hovorkyne Špecializovaného trestného súdu Pezinok W. /ktorá v reportáži
takisto vystúpila/, „obžalované sú dve osoby, P. G. z trestného činu prijímania úplatkov a inej nenáležitej
výhody a T. S. z účastníctva na trestnom čine prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, ako aj z
trestného činu legalizácie z príjmov v trestnej činnosti". V reportáží sa ďalej uvádza, že „vyšetrovanie

niekoľko mesiacov brzdila imunita T. U., Ústavný súd ju vydal na trestné stíhanie pred dvoma rokmi ...".
V reportáži sa ďalej uvádza: „S T. U. sa nám dnes spojiť nepodarilo. V minulosti však akúkoľvek korupciu
poprela. Prípady sudcov, ktorých orgány činné v trestnom konaní postavili pred súd pre korupciu sa dajú
spočítať na prste jednej ruky. Ani jeden proces však doteraz nie je právoplatne ukončený".

Druhá reportáž s názvom „C. sudkyňa pojednáva" bola žalovanou odvysielaná dňa XX.X.XXXX. Trvala
spolu X:XX minút. V tejto reportáží je uverejnená trikrát fotografia tváre žalobkyne, dvakrát fotografia
jej obydlia a štyrikrát uvedené celé jej meno a priezvisko. V predmetnej reportáží žalovaná uviedla
nasledovné: „V. jej hrozí X rokov za mrežami, ako sudkyňa naďalej pojednáva. Reč je o T. U. z X. X..
Ministerstvu spravodlivosti SR dva roky neprekážalo jej trestné stíhanie a ani po podaní obžaloby nemá
pozastavený výkon funkcie. T. U. má aj najbližší pondelok naplánované štyri pojednávania. Máloktorý
obžalovaný sudca má rovnaké šťastie. Ministri spravodlivosti zvyknú sudcom pozastaviť výkon funkcie
už keď ich polícia obviní a nečakajú ani na obžalobu. C. je výnimkou". Na otázku, či je to v poriadku,
vtedajšia ministerka spravodlivosti Y.. P. L. v reportáži uviedla, že vôbec o tejto skutočnosti nie je
informovaná, vrátila sa včera z dovolenky, naozaj nevie o tejto záležitosti nič. V reportáži ďalej žalovaná
oznamuje, že „sudcovi pozastaví výkon funkcie hneď ako ho polícia obviní, sudca vtedy dostáva 30
% platu a nepracuje. T. U. obvinili už pred dvoma rokmi, ani P. V. ju nepotrestal". V reportáži dostal
priestor na vystúpenie aj bývalý minister spravodlivosti Y.. J. I., ktorý v reportáži uviedol „považujem to
za absurdné, považujem to za dôkaz toho, že v dnešnej justícií majú skorumpovaní sudcovia navrch".
Ďalej v reportáži je opäť daný priestor vtedajšej ministerke spravodlivosti, ktorá uvádza: „H. prídem teraz
do úradu, tak si prešetrím tieto veci a určite urobím príslušné opatrenia". T. žalovaná v reportáži uvádza:
„T. U. údajne dostala úplatok vo forme zateplenia svojho domu. S druhom mala žiadať peniaze od
stavebného podnikateľa a ako protislužbu mu podľa obžaloby mali vybaviť zákazky na zateplenie bytov,
ktorých správcom bol jej druh. Obžalovaná je z dvoch trestných činov". Ďalej reportáž pokračuje slovami
hovorkyne Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, ktorá povedala: „z účastníctva na trestnom
čine prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, ako aj trestného činu legalizácie príjmov z trestnej
činnosti". Ďalej žalovaná v reportáži uvádza: „U. sme v práci nezastihli, keď v roku XXXX Ústavný súd
rozhodoval o jej vydaní na trestné stíhania, akúkoľvek vinu poprela". Následne bol v reportáži daný
priestor k vyjadreniu i žalobkyni, keď boli citované jej slová: „W., ktorá tu je, je vykonštruovanou kauzou".
Následne v reportáži opätovne hovorkyňa Špecializovaného trestného súdu v Pezinku hovorí o výške
trestnej sadzby a následne žalovaná dodáva, že „obžalobu už má na stole sudca Špecializovaného
trestného súdu. Po naštudovaní materiálov by mal rozhodnúť o tom, či vytýči pojednávanie alebo vráti
prípad na došetrenie". Uvedenú reportáž spracoval R. R., redaktor žalovaného.

Tretia reportáž žalovanej bola v jej televízii odvysielaná dňa XX.X.XXXX pod názvom „U. žiada zastaviť
stíhanie". L. reportáž trvala spolu X:XX minút. Uvádza sa v nej, že „X. sudkyňa obvinená z korupcie po
prvýkrát prehovorila o svojej kauze, prostredníctvom tlačovej agentúry oznámila, že zažaluje TV T. a
poslanca J. I. Zároveň požiadala Špecializovaný trestný súd, aby zastavil jej trestné stíhanie. Úplatok
vo forme zateplenia domu za stovky tisíc korún, taký je záver polície a špeciálnej prokuratúry. Obžaloba
je už týždeň na súde....". V reportáži opäť vystúpila hovorkyňa Špecializovaného trestného súdu, W.
W., ktorá uviedla, že „vzhľadom na to, že ide o živú trestnú vec, súd sa viac k tejto veci vyjadrovať
nebude". Žalovaná ďalej uvádza: „U. prekáža nielen obžaloba, ale aj informovanie o prípade. TV T. preto
zažalovala a žalobu podala aj na J. I., ktorý prípad komentoval". V reportáži následne dostal priestor Y.. I.,
ktorý uviedol nasledovné: „X. stále poukazovať na to, že za éry pána K. a pána V. majú navrch sudcovia
trestne stíhaní za korupciu, nad čestnými a odvážnymi sudcami". Ďalej v reportáži žalovaná uvádza: „S
T. U. sa nám nepodarilo kontaktovať, pre agentúru SITA povedala, že obvinená je protizákonne, preto
podala sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva". Ďalej žalovaná v reportáži uvádza pri fotografii
žalobkyne jej citát prezentovaný inou osobou v tomto znení: „O. kauza, ktorá tu je, je vykonštruovanou
kauzou". Ďalej žalovaná slovami redaktora R. R. poznamenáva: „Hoci od zverejnenia kauzy uplynuli už
tri pracovné dni, ministerka spravodlivosti stále nezverejnila, či banskobystrickej sudkyni pozastaví výkon
funkcie. Podľa zákona tak môže urobiť vždy, keď polícia sudcu obviní. T. U. obvinili už pred dvoma rokmi.
P. V. vtedy nezasiahol a zatiaľ nezasiahla ani jeho nástupkyňa". V reportáži dostala opätovne priestor
vtedajšia ministerka spravodlivosti Y.. L., ktorá uviedla: „H. prídem do úradu, tieto veci prešetrím ..."
Žalovaná ďalej v reportáži uvádza: „O. slová zazneli ešte minulý piatok, obžalovaná sudkyňa aj naďalej
riadne pracuje. V pondelok mala X pojednávania a o X dni ju čaká ďalších X". Vyššie uvedenú reportáž
spracoval takisto R. R.. Vo vyššie uvedenej reportáži bola trikrát zverejnená fotka žalobkyne, dvakrát jej
dom a dvakrát celé jej meno i priezvisko.

Ďalšia reportáž žalovanej bola odvysielaná dňa XX.X.XXXX pod názvom: „T. zatiaľ podržala sudkyňu".
Predmetná reportáž trvala spolu X:XX minút. V predmetnej reportáži žalovaná uviedla nasledovné:
„X. sudkyňa obvinená z korupcie môže pokojne spávať, hoci ju špeciálna prokuratúra postaví pred
súd a naďalej bude pojednávať. Ministerka spravodlivosti P. L. jej totiž nateraz odmietla pozastaviť
výkon funkcie". V reportáži sa ďalej uvádzajú mená iných sudcov, spolu aj so žalobkyňou, sudcov
podozrivých z korupcie...a takisto, že „prvým trom predchádzajúci ministri pozastavili výkon funkcie hneď
po ich obvinení. Keď polícia v roku 2007 obvinila T. U., P. V. nezasiahol, keď ju prokuratúra minulý
týždeň navrhla postaviť pred súd, ministerka P. L. reagovala takto...". V reportáži ďalej sú uvádzané
slová vtedajšej ministerky spravodlivosti P. L., uvedené už vyššie. Ďalej žalovaná uvádza nasledovné:
„T. prípad preverila a sudkyňu podržala". Ďalej v reportáži sú uvedené slová Y.. L.: „Obžaloba bola
síce podaná, ale ešte zatiaľ nebola prijatá, prehodnotím túto vec vtedy, keď sa rozhodne o prijatí
alebo neprijatí obžaloby". Ďalej žalovaná v reportáži uvádza: „Sudca s pozastaveným výkonom funkcie
dostáva tretinu platu a nepojednáva. Podľa zákona stačí, aby ho polícia obvinila. Minister môže okamžite
zasiahnuť". Ďalej je v reportáži opätovne daný priestor bývalému ministrovi spravodlivosti Y.. J. I., ktorý
uviedol nasledovné: „Čo si o tom majú myslieť obyčajní, slušní ľudia, ktorí prídu na pojednávanie, kde
v talári sedí sudkyňa, ktorá je obžalovaná z korupcie". Ďalej žalovaná v reportáži uvádza: „U. X. W.
súdu môže aj naďalej teda rozhodovať. Len tento týždeň mala naplánovaných X pojednávaní". Znovu
v reportáži je citované už predtým viackrát uvádzané stanovisko žalobkyne: „O. kauza, ktorá tu je, je
vykonštruovanou kauzou". Ďalej žalovaná pokračuje, keď uvádza: „C. tvrdí, že T. U. pred piatimi rokmi
prijala úplatok vo forme zateplenia domu, skorumpovať ju mal stavebný podnikateľ. Špecializovaný
trestný súd dostal obžalobu len pred týždňom, kým ju sudca naštuduje, môže uplynúť ešte niekoľko
mesiacov". Aj vyššie uvedenú reportáž spracoval R. R.. V reportáži je trikrát zverejnená fotka žalobkyne,
dvakrát jej obydlie a dvakrát aj jej celé meno s priezviskom.

Ďalšia reportáž žalovanej zo dňa XX.X.XXXX bola odvysielaná pod názvom: „L. za kritiku?" Táto reportáž
trvala spolu X:XX minút. V tejto reportáži sa okrem iného uvádza: „.... J. W.,. Y. T., H. X., či najnovšie L. L.,
títo sudcovia majú spoločné jedno, všetci kritizovali P. V. a všetkých stihol trest. Známy je najmä prípad X.
sudkyne X., ktorá otvorene priznala, že na ňu nadriadený vyvíjali nátlak, ako má rozhodnúť. To odmietla,
prišiel disciplinárny návrh...". Po vyjadreniach Y.. I., Y.. T. T., predsedua ústavnoprávneho výboru NR
SR, dostala v reportáži priestor Y.. W. O., Q. spravodlivosti.Všetci sa vyjadrovali k problémom v justícii.
Následne reportáž sa opäť vracia k prípadu žalobkyne, keď sa v nej uvádza: „E. inak sa vyvíja kauza
banskobystrickej sudkyne T. U.. Hoci ju chce špeciálna prokuratúra pre údajnú korupciu postaviť pred
súd, aj naďalej bude pojednávať. Ministerka spravodlivosti P. L. jej totiž nateraz odmieta pozastaviť výkon
funkcie". T. v reportáži dostáva priestor Y.. L., ktorá povedala: „L. túto vec, keď súd rozhodne o prijatí
obvinenia alebo o prijatí obžaloby". B. sa reportáž opätovne zaoberá problémami v justícii. Reportáž
pripravil redaktor TV T., N. G.. Vo vyššie uvedenej reportáži bola jedenkrát zverejnená fotka žalobkyne
a takisto jedenkrát celé jej meno aj s priezviskom.

Ďalšia reportáž vysielaná žalovanou dňa XX.X.XXXX s názvom: „U. nemusí zaplatiť" trvala spolu X:XX
minút. V reportáži sa okrem iného uvádza aj, že: „Trestne stíhaná sudkyňa T. U. má ďalší dôvod na
radosť. Za údajný úplatok vo forme zateplenia svojho domu nemusí zaplatiť ani cent. Okresný súd v
Žiari nad Hronom totiž zamietol žalobu, ktorá od nej chcela vysúdiť vyše pol milióna korún za stavebné
práce /zateplenie domu za vyše pol milióna korún, ...úplatok mali pred piatimi rokmi prijať sudkyňa T.
U. a jej druh od spoločnosti J. W.. Jej zástupca však od začiatku spolupracoval s políciou, dom musel
zatepliť, aby akciu nezmaril. Následne začal žiadať od sudkyne peniaze za vykonanú prácu". Následne
v reportáži dostal priestor konateľ spoločnosti J. W., Y. T., ktorý uviedol: „C. teda majú zveľadený majetok
za zveľadenie ktoré nezaplatili". Žalovaná ďalej v reportáži pokračuje slovami: „Firma chcela dlžnú sumu
vysúdiť, doplatila však na to, že so sudkyňou neuzavrela zmluvu. Okresný súd v Žiari nad Hronom
preto žalobu zamietol". Ďalej v reportáži dostala priestor B. U., hovorkyňa W. súdu X. X., ktorá uviedla:
„Y. z dôvodov bolo, že absentovali náležitosti Zmluvy o dielo". Žalovaná v reportáži ďalej uviedla: „L.
spoločnosť už pripravuje odvolanie, odvolacím súdom je W. súd X. X., kde pracuje aj obvinená sudkyňa
T. U.. Okrem tejto civilnej žaloby ju čaká aj trestný proces, obvinenia z korupcie bude musieť vysvetľovať
pred Špecializovaným trestným súdom, ktorý práve dnes prijal obžalobu od špeciálnej prokuratúry". V
reportáži následne dostala priestor W. W., hovorkyňa Špecializovaného súdu v Pezinku, ktorá uviedla:
„Sudca v tejto veci vytýčil pojednávanie X.XX.XXXX". V reportáži ďalej žalovaná uviedla: „T. U. je
obvinená nielen z korupcie, ale aj z legalizácie príjmov z trestnej činnosti, za čo jej hrozí väzenie od

X do X rokov". Ďalej v reportáži opätovne je citované vyjadrenie žalobkyne: „Táto kauza, ktorá tu je,
je vykonštruovanou kauzou". Ďalej žalovaná uvádza: „Ministerstvo spravodlivosti dva roky tolerovalo
trestné stíhanie T. U. a nechalo ju pojednávať, šéfka rezortu podmienila pozastavenie výkonu funkcie
práve tým, že Špecializovaný súd prijme obžalobu". Reportáž spracoval R. R.. Vo vyššie uvedenej
reportáži bola opätovne zverejnená fotka žalobkyne, jej dom a uvedené celé jej meno a priezvisko.

Posledná reportáž žalovanej zo dňa XX.X.XXXX označená: „C. sudkyňa nemôže pojednávať" trvala
spolu X:XX minút. Vo vyššie uvedenej reportáži žalovaná uviedla: „X. sudkyňa T. U., obvinená z
korupcie od dnes nemôže pojednávať. Ministerka spravodlivosti P. L. jej totiž pozastavila výkon
funkcie. Sudkyni teraz hrozí X ročné väzenie. Hoci meno sudkyne T. U. stále figuruje v rozvrhu
práce sudcov banskobystrického W. súdu, po dnešku je všetko inak". V reportáži ďalej dostáva
priestor Y.. L., ministerka spravodlivosti, ktorá uvádza: „U. pozastavila dotknutej sudkyni činnosť". V
reportáži sa ďalej uvádza: „V praxi to znamená, že U. od dnes nemôže pracovať a bude poberať len
tretinový plat. Potrestaná sudkyňa čelí obžalobe z dvoch trestných činov". V reportáži ďalej hovorkyňa
Špecializovaného trestného súdu uvádza, o ktoré trestné činy ide. Tak, ako to bolo prezentované
už dňa XX.X.XXXX, následne .žalovaná opätovne cituje výrok žalobkyne: „Táto kauza, ktorá tu je,
je vykonštruovanou kauzou". Ďalej sa v reportáži uvádza: „T. U. je neterou poslanca a bývalého
podpredsedu V., T. D.. I keď ministerstvo spravodlivosti vedelo o jej trestnom stíhaní dva roky, mohla
ďalej pojednávať a to i napriek tomu, že minister môže sudcovi pozastaviť výkon funkcie hneď, ako ho
polícia obviní. T. U. by sa mala pred Špecializovaný trestný súd v Pezinku postaviť už 1. decembra.
Reportáž pripravil redaktor T., N. G.. Vo vyššie uvedenej reportáži bola spolu trikrát zverejnená fotografia
žalobkyne a takisto štyrikrát celé jej meno a priezvisko.

K vyššie uvedeným reportážam súd na pojednávaní ako svedkov vypočul šéfredaktora spravodajstva
TV T., T.. I. J. a redaktora domáceho spravodajstva TV T. , R. R..

T.. I. J. na pojednávaní pred súdom uviedol, že od roku XXXX pôsobil u žalovanej v pozícií šéfredaktora
spravodajstva TV T.. Ako šéfredaktor konzultuje s redaktorom jednotlivé témy a takto to bolo i pri
predmetných reportážach. Reportáže konzultoval s R. R.. Všetky informácie k reportážam pochádzali
z verejných zdrojov, keď už v roku 2006 všetky celoštátne médiá informovali vtedy ešte o podozrení o
údajnej korupcii žalobkyne. V roku 2007, keď Ústavný súd rozhodol, že žalobkyňu zbaví sudcovskej
imunity, opätovne podrobne boli médiami zverejnené informácie o predmetnom skutku žalobkyne.
Napríklad denník L. v roku 2007 zverejnil rozsiahly článok, kde je takisto podrobne celý skutok opísaný.
Pri realizácií reportáží oslovili viacerých ľudí, ktorí v reportážach vystupovali. Považovali takisto za
dôležité kontaktovať aj žalobkyňu, ktorej sa reportáž týkala, telefonicky sa im však s ňou skontaktovať
nepodarilo, a preto v reportáži takisto citovali stanovisko Ústavného súdu k jej skutku. Aj v nasledujúcich
dňoch sa snažili získať od navrhovateľky stanovisko, znovu v ďalšej reportáži citovali z rozhodnutia
Ústavného súdu a po niekoľkých dňoch sama žalobkyňa vydala stanovisko tlačovej agentúre, im osobne
ho však neposkytla, a preto ho z tejto tlačovej agentúry citovali. Ku všetkým prípadom a podozreniam
postupujú systematicky a snažia sa takisto aj študovať konkrétnu judikatúru a z nej takisto vychádzať a
konkrétnych redaktorov aj usmerňovať. Bol toho názoru, že vo verejnom záujme bolo, že v reportážach
zverejňovali celé meno žalobkyne, jej fotografie a fotografie jej domu, pretože sudcovia majú zvýšenú
ochranu a ruka k ruke ide k tomu aj o zodpovednosť. Pokiaľ ide o dom, ktorý bol v reportáží zverejnený
a ktorý mal byť predmetom údajnej korupcie, poznajúc zákonnú úpravu, teda že bydlisko sudcu je
chránené, zvažovali uverejnenie fotografií domu vo verejnom záujme, fotky zverejnili až potom, ako sa
dozvedeli, že v predmetnom dome žalobkyňa nebýva. Z akých konkrétnych verejných zdrojov získali
informáciu, že žalobkyňa v predmetnom dome nebýva, uviesť nevedel. Podobizeň žalobkyne zverejnili
v súlade so spravodajskou licenciou, pri zverejnení zavážil fakt, že žalobkyňa v tom čase už bola
na verejnosti známa, keďže jej podobizeň bola v TV už aj predtým, avšak v iných súvislostiach a
zavážil aj fakt, že nešlo o súkromnú fotografiu a fotografia nemala žiadny difamačný charakter. Po
dôslednom zvážení sa tak rozhodli preto, že údajná korupcia a obvinenie žalobkyne nesúvisí s jej
rozhodovacou činnosťou a zverejnenie teda považovali za verejný záujem s tým, že tým nezasiahnu
do nezávislosti súdov. Zverejnenie celého mena žalobkyne zvolili z dôvodu, že obvinenie, resp. v tomto
prípade obžaloba prešla cez vyšetrovateľa, Ústavný súd, prokuratúru. Bol toho názoru, že verejnosť by
mala vedieť, voči ktorým konkrétnym sudcom podozrenia sú, pričom aj v minulosti postupovali obdobne
a nikto to nenamietal. Z jeho pohľadu zachovanie prezumpcie neviny spočíva v tom, že sa netvrdí,

že obvinený, resp. obžalovaný spáchal predmetný skutok, ale odvolávajúc sa na tvrdenia polície sa
používajú také výrazové prostriedky, ktoré korešpondujú s presným procesným postavením, aby bolo
zrejmé, že v každom konkrétnom prípade rozhodne až súd, o ktorom rozhodnutí samozrejme budú
informovať, bez ohľadu na to, aké toto rozhodnutie bude. Poukázal aj na časový aspekt spravodajstva,
a teda, že sa snažia prípady sledovať od začiatku až do konca, aby aj divák dostal od nich definitívnu
informáciu. Majú regionálnych redaktorov a je ich zvykom, že za konkrétnou osobou vycestuje redaktor
pôsobiaci v danom regióne. Keby žalobkyňa mala záujem k veci sa vyjadriť, určite by za ňou niektorý
redaktor išiel. Tvrdil, že nemali žiaden úmysel kohokoľvek z politikov prostredníctvom týchto reportáží
podporiť, samotní redaktori majú zakázané politicky sa angažovať. Potvrdil, že o všetkých reportážach
prehľad nemal, potvrdil však, že nebolo ich cieľom žalobkyni predmetnými reportážami nejako ublížiť.

Svedok, R. R., potvrdil, že X zo X reportáží robil on. Prvotným impulzom k vyššie uvedeným reportážam
bola materiálna stránka Ústavného súdu, išlo o žiadosť Generálnej prokuratúry o vydanie sudkyne na
trestné stíhanie. Na základe tohto dokumentu sa začal o prípad zaujímať, zisťovať, o čo konkrétne
ide. V tejto konkrétnej kauze kontaktoval aj Krajský súd v X. X.. Prepojili ho k nejakej pani, do
nejakej kancelárie telefón však nikto nebral. Keď sa mu so žalobkyňou opakovane nepodarilo spojiť,
v predmetných reportážach citoval konkrétne vyjadrenie žalobkyne, ktoré prezentovala pred Ústavným
súdom. Raz požiadal kolegu v X. X., aby sa osobne pokúsil skontaktovať so žalobkyňou na W. súde v
X. X., dohodli sa, že za žalobkyňou vycestuje, nakoniec mu to nevyšlo a za žalobkyňou nevycestoval. V
reportážach boli názory všetkých zainteresovaných strán a tieto podľa neho boli vyvážené. V reportážach
bola prioritnou protistranou ministerka spravodlivosti SR, opakovane zisťovali, prečo v minulosti boli
pozastavené výkony funkcií u konkrétnych sudcov. Odkiaľ sa o obžalobe na žalobkyňu dozvedel, uviesť
nevedel, čakal však na informácie, kedy bude podaná obžaloba. Predmetnými reportážami bolo jeho
zámerom informovať verejnosť o skutočnostiach, ktoré z pohľadu novinára jednoznačne sú predmetom
verejného záujmu a síce, že na Slovensku pôsobí sudkyňa, ktorá je obvinená z korupcie a hoci v
minulosti prax bola taká, že v obdobných prípadoch, za týchto okolností sudcovia pojednávať nemohli,
žalobkyňa ako sudkyňa pôsobila ďalej. Y.. L. v reportážach dali priestor z dôvodu, že v tom čase bola
ministerkou spravodlivosti a Y.. I. z dôvodu, že išlo o bývalého ministra spravodlivosti, ktorý mal takisto
skúsenosti s prípadom, že sudca bol obvinený z korupcie a sám rozhodol o pozastavení výkonu funkcie
tomuto sudcovi. Celé meno, priezvisko, fotka žalobkyne a jej obydlie boli v reportážach opakovane
uvedené z dôvodu verejného záujmu. Išlo o archívne zábery žalobkyne asi 3 roky staré, keď žalobkyňa
v ich televízii vystupovala. To, že sa opakovane vracal k tej istej téme, bola obvyklá prax. Sledovalo
sa, či navrhovateľke bude alebo nebude pozastavený výkon funkcie. Keby mali stanovisko žalobkyne
aj iné, boli by ho zverejnili. Nemal nijaký záujme žalobkyňu poškodiť. Pokiaľ išlo o zverejnenie domu
žalobkyne, bolo to z dôvodu, že práve tento dom bol predmetom úplatku a verejnosť podľa neho mala
právo vedieť, o čo v predmetnej kauze ide.

Vo viacerých z vyššie uvedených reportážach ako respondent vystupoval aj bývalý minister
spravodlivosti SR, Y.. J. I., z ktorého výpovede pred súdom mal súd zistené, že žalobkyňu nepozná,
ani s ňou nie je v žiadnom vzťahu. Vedel, o ktoré reportáže ide s tým, že niekedy v auguste roku
2009 ho oslovila T. ako bývalého ministra spravodlivosti SR vo veci trestného stíhania žalobkyne.
Problém bol v tom, že žalobkyňa nemala pozastavený výkon funkcie sudcu, pričom štandardom pri
úmyselnom trestnom stíhaní sudcov bolo pozastavenie výkonu funkcie sudcu a to vznesením obvinenia
voči konkrétnemu sudcovi. Žalobkyňa v tom čase už bola pomerne dlhú dobu obvinená, dokonca podľa
jeho vedomostí aj z korupčného trestného činu, a preto považoval a aj považuje za škandál, že jej nebol
pozastavený výkon funkcie sudcu od vznesenia obvinenia. Považuje za zničujúce pre dôveryhodnosť
justície, aby sudca obvinený z úmyselného trestného činu - korupcie, počas trestného stíhania vykonával
funkciu sudcu. Na otázky redaktora odpovedal, tento si potom vybral z jeho slov to, čo považoval za
vhodné, ako je to pri každej jednej z reportáží. Určite minimálne jedenkrát poskytol telefonický rozhovor
redaktorovi, pravdepodobne sa s ním stretol aj osobne. V reportážach sa vyjadroval len vo všeobecnej
rovine, žalobkyňu nepoznal a rovnako aj jej situácia nie je pre neho relevantná. Hlavná myšlienka
rozhovoru s redaktorom R. bola tá, že sudkyňa W. súdu v X. X., ktorá je dva roky stíhaná pre korupciu
nemá pozastavený výkon funkcie sudcu. Tento príbeh dovtedy nesledoval, ale je fakt, že táto informácia
ho zarazila, nepamätá si totiž niečo také, že by sudca stíhaný pre úmyselný trestný čin mohol vykonávať
funkciu sudcu.

Y.. J. I. sa k predmetným reportážam písomne vyjadroval aj v inej právnej veci, vedenej pred Okresným
súdom Trenčín, pod sp. zn. 16C 34/2010, kde vystupuje ako jeden zo žalovaných v spore o ochranu
osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 28.1.2011
v tejto veci okrem iného uviedol, že dňa XX.X.XXXX ho R. R. ako redaktor TV T. požiadal ako poslanca
NR SR a bývalého ministra spravodlivosti SR o telefonický rozhovor na tému dočasného pozastavovania
výkonov funkcie sudcov v prípadoch, ak je sudca obvinený z trestného činu. Telefonický rozhovor si p.
R. nahral pre potreby reportáže, ktorú na túto tému práve pripravoval. R. R. poskytol niekoľkominútový
rozhovor, ktorý sa týkal jeho pohľadu na opodstatnenosť a využívanie práva ministra spravodlivosti SR
dočasne pozastaviť výkon funkcie sudcovi v prípade, ak je obvinený z trestného činu. J. XX.X.XXXX TV
T. v televíznych novinách odvysielala reportáž p. R. s názvom: „Z. sudkyňa pojednáva". Celá reportáž
trvala XXX sekúnd, pričom v nej bola použitá i zostrihaná a skrátená časť rozhovoru, ktorý p. R. poskytol
v celkovej dĺžke len piatich sekúnd. Samotná reportáž bola odvysielaná v podobe, že z celého rozhovoru
Y.. I. s p. R. odznelo v reportáži od Y.. I. nasledovné: „L. to za absurdné ... považujem to za dôkaz toho, že
v dnešnej justícií majú skorumpovaní sudcovia navrch". Vzhľadom na dĺžku výňatku z rozhovoru, ktorá
bola použitá v reportáži, nie je možné zachovať obsahovú a formálnu interpretáciu a najmä kontext,
ktorý dal rozhovoru on sám. Zároveň je zrejmé, že odvysielané časti sú vytrhnuté z kontextu, pričom
nikdy zverejnenie týchto častí rozhovoru reportáží neautorizoval, nevedel, čo v reportáži odznie a ani
v akom kontexte.

Súd v konaní vypočul aj ďalších svedkov, ktorí v minulosti prichádzali a i v súčasnosti prichádzajú do
kontaktu so žalobkyňou. Išlo o ľudí, ktorých žalobkyňa pozná z profesného života, resp. o ľudí, s ktorými
žije.

Z výpovede svedkyne, U. P., mal súd zistené, že od roku XXXX pôsobí na W. súde v X. X. ako
zapisovateľka žalobkyne. S navrhovateľkou pracovala dovtedy, kým jej nebol pozastavený výkon funkcie
sudcu. Ich vzájomný vzťah v minulosti bol kamarátsky, stretávali sa aj mimo súdu, chodili spolu takisto
na dovolenku. Majú rovnako staré deti, tieto boli kamaráti. O reportáži v TV T. sa dozvedela od kolegov
v práci, ktorí jej to oznámili. Bola z toho zarazená, zničená, bol to pre ňu šok. Spýtala sa žalobkyni, či
je to pravda, táto začala na ňu kričať, pohádali sa a odvtedy už to nie je medzi nimi také, aké to bolo
predtým. Aj po odvysielaní reportáže sa museli služobne stretávať, viackrát si boli sadnúť aj na kávu,
žiadne výlety však spolu už následne viacej neabsolvovali a ani ako rodiny sa viac nenavštevovali. Je
však pravda, že jej dcéra sa stretla so synom žalobkyne, ktorý ju doučoval matematiku. Po odvysielaní
reportáží spolu pojednávali, žalobkyňa pred otvorením pojednávania účastníkov upovedomila o tom, že
je trestne stíhaná a pýtala sa účastníkov, či z tohto dôvodu ju ako zákonnú sudkyňu v spore nenamietajú.
Po odvysielaní reportáží sa s nimi prestali ľudia v práci rozprávať, keď aj ona prišla do nejakej kancelárie,
všetci stíchli, pozerali na ňu s dodatkom „tá tvoja pani doktorka ... ale ste dopadli ..." Stále jej dávali
najavo to, že sú kamarátky, hoci jej výslovne to povedané nebolo. V práci to mala ťažké, aj volala
žalobkyni, že kvôli nej trpí, že nechce chodiť do roboty. Od roku 2005 bola telefónna linka žalobkyne
prepojená do jej kancelárie z dôvodu, že žalobkyňa mala policajnú ochranu kvôli I.. V čase, keď sa
vysielali sporné reportáže, sedela v kancelárii s N. X.. Jedenkrát volal niekto z T., ona v tom čase
v kancelárií nebola, telefón zdvihla N. X., ktorá jej následne povedala, že pánovi z T. povedala, že
žalobkyňa dnes pojednáva, aby zavolal potom. Následne im nikto z TV T. nevolal, hoci žalobkyňa chodila
do práce každý deň. Potvrdila však tiež, že postoj kolegov, sudcov sa k žalobkyni zmenil odvtedy, ako
začala žiť s predsedom W. súdu v X. X. /Y.. X./, resp. keď sa to dozvedeli. Intenzita návštev iných
ľudí so žalobkyňou po odvysielaní reportáží, či išlo o priateľov, kolegov alebo známych, sa znížila.
Takisto žalobkyňu izolovali zo spoločných aktivít /napr. kapustnica na konci roku 2010/. Svedkyňa takisto
potvrdila, že reportáže T. mali na žalobkyňu, resp. na jej syna Y. veľký dopad, chlapec začal utekať z
domu. Žalobkyňa jej zvykla telefonovať, či jej syn nebol v kontakte s jej dcérou, že domov neprišiel ...
Tento začal piť, bol agresívny, so žalobkyňou sa stále hádal, bol z veci psychicky rozladený, nechcel
chodiť do školy. O problémoch syna žalobkyne mala vedomosť od vlastnej dcéry, ako aj priamo od
žalobkyne, resp. od jej syna. V nevinu žalobkyne verí.

Z čestného prehlásenia N. X. /č.l. 380/ mal súd zistené, že v presne nezistený deň mesiaca august
XXXX volal do kancelárie KS X. X. nejaký pán z TV T. a chcel komunikovať so žalobkyňou. V
tom čase bola asistentkou žalobkyne a jej klapka bola presmerovaná do ich kancelárie z dôvodu

bezpečnosti. Uvedenému pánovi povedala, že žalobkyňa momentálne pojednáva, preto nie je možné s
ňou komunikovať. Viackrát už z TV T. nevolali a nikto sa už s ňou osobne nekontaktoval.

Žalovaná výpoveď svedkyne namietala, keď okrem iného uviedla, že krátko pred jej vypočutím na
pojednávaní, bola so žalobkyňou v kontakte na súde, keď si táto prišla po čestné prehlásenie k p. X..
Je viac ako pravdepodobné, že žalobkyňa „naznačila" svedkyni, ktorá bola jej priamou nadriadenou, čo
bude predmetom jej výpovede, obzvlášť okolnosti týkajúce sa dôkazu - čestného prehlásenia jej boli
detailne známe, hoci sa z jej strany jednalo o nepriamo sprostredkované tvrdenia, keďže ako uviedla, v
čase telefonátu ani nebola v kancelárií. Súd sa stotožňuje s tvrdením žalovanej, že vzťah žalobkyne a
svedkyne sa po odvysielaní reportáží v podstate nezmenil a tiež, že svedkyňa ako dôvod zmeny postoja
sudcov k žalobkyni označila skutočnosť, že žalobkyňa začala žiť s predsedom súdu, resp. keď sa o tejto
skutočnosti ostatní zamestnanci dozvedeli.

Z vyjadrenia svedka, Y.. P. P., advokáta so sídlom v Z. nad V., mal súd zistené, že tento nie je v žiadnom
bližšom vzťahu so žalobkyňou. V minulosti však prichádzali spolu pracovne do styku, okrem iného chodil
na pojednávania, kde vystupovala ako zákonná sudkyňa. Koncom leta XXXX zaregistroval dve reportáže
v TV T., v jednej sa hovorilo o tom, že žalobkyňa má pozastavený výkon funkcie sudcu v súvislosti s
trestnou činnosťou. Zaregistroval ešte jednu reportáž, kde sa hovorilo, že žalobkyňa mala žiadať nejaký
poplatok. Po odvysielaní reportáží, niekedy v septembri 2009, mu žalobkyňa zavolala, pýtala sa ho, či
predmetné reportáže zaregistroval a keď povedal že áno, pýtala sa ho, ako na neho zapôsobili. Raz sa
aj náhodne stretli, na jar roku 2010, sadli si na kávu a vtedy sa žalobkyňa prvýkrát sťažovala a povedala,
že odvysielanie reportáží malo zlý dopad na jej syna. Potvrdil tiež, že krátko pred pojednávaním zo dňa
XX.XX.XXXX sa so žalobkyňou na jej podnet stretol, debatovali spolu o tom, či sa jeho postoj v tejto veci
nejako nezmenil a či bude ochotný túto vec dosvedčiť aj na súde. Pri stretnutí mu tiež povedala, že jej syn
má vážnejšie problémy s alkoholom a že ma pozastavený výkon funkcie sudcu. On jej hovoril o svojich
negatívnych skúsenostiach v justícií, z čoho je znechutený. Po odvysielaní reportáže bol sklamaný,
rozčarovaný, pretože považoval žalobkyňu za bezúhonného človeka. Reportáž bola negatívna, aj u
neho vyvolala negatívny pocit a do istej miery stratil dôveru k žalobkyni, v súčasnosti ju nepovažuje
za bezúhonnú osobu a mal by vo vzťahu k nej pochybnosti aj v prípade, ak by bola v trestnom konaní
spod obžaloby oslobodená. Pretože sa so žalobkyňou bližšie nestýka, nevie sa vyjadriť, ako predmetné
reportáže zasiahli do jej osobného života, pri stretnutí s ním však bola žalobkyňa smutná, vnímal, že
ju to trápi. Trestné stíhanie jej muselo zasiahnuť do života, pozastavili jej činnosť, nemôže súdiť, má to
dôsledky na zdravotný stav jej syna.

Žalovaná výpoveď svedka považovala za účelovú a ovplyvnenú žalobkyňou, s tým, že výpoveď
svedka ohľadne vzniknutej ujmy na strane žalobkyne nepreukázala žiadne skutočnosti, jeho tvrdenia
predstavujú sprostredkované vyjadrenia o tom, čo mu žalobkyňa povedala. Svedok dosvedčil, čo
konkrétne malo vplyv na žalobkyňu, na jej život, na zdravotný stav jej syna. Bolo to samotné trestné
stíhanie, nie odvysielané reportáže, pretože svedok uviedol: „Trestné stíhanie jej muselo zasiahnuť
do života, pozastavili jej činnosť, nemôže súdiť, má to dôsledky na zdravotný stav syna, muselo
sa to v jej živote prejaviť". Žalovaná upriamila pozornosť aj na vyjadrenia svedka: „O profesionalite
navrhovateľky nepochybujem", „stretávali sme sa v minulosti, intenzita sa nezmenila po reportáži",
„predmetné reportáže som nejako nesledoval" s tým, že sú preto zarážajúce akékoľvek predchádzajúce
tvrdenia svedka o jeho negatívnych pocitoch.

Svedok G. I., ktorý pracuje na W. súde X. X. ako riaditeľ správy súdu, na pojednávaní pred súdom
uviedol, že žalobkyňu pozná minimálne XX rokov a sú medzi nimi veľmi dobré, kamarátske vzťahy. Ešte
silnejšie puto medzi ním a žalobkyňou sa vytvorilo, keď bola medializovaná kauza G. M. v súvislosti s Y..
T.. V súčasnosti sa so žalobkyňou nepravidelne stretáva. Navštevujú sa aj doma, stretávajú sa takisto
na káve. Bližšie sa so žalobkyňou spoznal ohľadne kauzy I., vtedy išlo žalobkyni o život a zdravie, bol
prítomný aj pri vyhrážkach, ktoré si žalobkyňa na sekretariáte súdu vypočula od vtedajšieho predsedu
súdu, Y.. X., ktorý sa na jej adresu vyjadril aj tak, že žalobkyňu zničí. Prvé čo si myslel o reportážach
bolo to, že ide o diskreditáciu osoby U.. Z jeho pohľadu odvysielanie reportáže ovplyvnilo zdravotný stav
žalobkyne a to fyzicky i psychicky, malo to v druhom rade takisto dopad na jej rodinný život, syna Y.,
ktorého tiež osobne pozná. Žalobkyňa je v X. X. verejne známa, veľa jeho známych sa ho s nedôverou

pýtalo, čo tá U. spravila. Nebola tam ani otázka, či to spravila alebo nespravila, ľudia to vnímali tak, ako
by už bola odsúdená. Prvú reportáž videl tak, že mu manželka túto nahrala a ona sama mu povedala asi
toto: „L. sa, čo to tá U. urobila". T. si, že zamestnanci súdu sa boja vôbec o žalobkyni rozprávať. Vnímajú
žalobkyňu tak, ako keby tie skutky spáchala. Pokiaľ ide o syna žalobkyne, Y., zlom v jeho správaní bol
badateľný vo vzťahu k alkoholu, mal pocit, že sa stal z neho alkoholik. Toto obdobie trvalo dlho, rozprával
mu aj o prednáške Y.. I., dosť sa zmenil u neho životný štýl. Žalobkyňa mu aj viackrát telefonovala, že
neprišiel domov, čo sa predtým nestávalo. Myslí si, že zásadné zhoršenie zdravotného stavu nastalo
u žalobkyni po odvysielaní reportáží, nevylúčil, že aj v predchádzajúcom období mohla mať zdravotné
problémy, napr. aj v súvislosti s kauzou G. M..

Aj výpoveď vyššie uvedeného svedka žalovaná namietala, dala do pozornosti súdu skutočnosť, že aj
tento svedok bol v kontakte so žalobkyňou pred jeho svedeckou výpoveďou na súde. Podotkla, že
napriek odvysielaným reportážam svedok na adresu žalobkyne uviedol, že majú veľmi dobré vzťahy a
že sa so žalobkyňou stretávajú. Podľa žalovanej svedok tiež potvrdil, že žalobkyňa je v X. X. známou
osobou a teda na ňu treba prihliadať ako na osobu verejného záujmu.

Z výpovede svedka Y.. G. W. mal súd zistené, že s navrhovateľkou prišiel do kontaktu prvýkrát niekedy
v roku XXXX, XXXX keď bola sudkyňou a on koncipient u advokáta. K následnému kontaktu medzi
nimi došlo na jeseň roku XXXX, kedy ho žalobkyňa oslovila za účelom zastupovania proti nárokom,
ktoré si uplatňovala spoločnosť J.. Vstúpil do rokovania s právnikom vyššie uvedenej spoločnosti, najprv
mimosúdne, pretože však k mimosúdnej dohode nedošlo, bola zo strany J. podaná žaloba na C. súd v
X. X.. Žalobkyňa mu dala plnú moc, k žalobe podal vyjadrenie a následne sa zúčastňoval pojednávaní
vo vyššie uvedenej kauze ako právny zástupca žalobkyne. Kvôli tejto kauze sa stretávali, ich vzťah
prerástol do vzťahu priateľského. Predmetná vec na 1. stupni bola ukončená vyhlásením rozsudku
dňa XX.X.XXXX, vec však zatiaľ právoplatne skončená nie je. So žalobkyňou udržiava vzťah aj mimo
práce, zvyknú ísť aj na kávu. Minimálne jednu reportáž odvysielanú v TV T. videl, išlo o reportáž zo
dňa XX.X.XXXX. Jeho názor je taký, že informácie prezentované T. boli neúplné, nepravdivé, až žlčité,
s jednoznačným cieľom, žalobkyňu zdiskreditovať v očiach verejnosti. Bol totiž na pojednávaní pred
Okresným súdom v Z. nad V., na pojednávanie ktoré sa dostavil aj reportér T., p. R. a to takým spôsobom,
že v čase keď mal prejav, ktorý sudca počúval, robil si poznámky, aby ich neskôr zaprotokoloval, vošiel
do pojednávacej miestnosti príslušník justičnej stráže s tým, že do pojednávacej miestnosti chce niekto
vojsť. Išlo o narušenie priebehu pojednávania, ktoré sudca prerušil na 10 minút za účelom vstupu
verejnosti do pojednávacej miestnosti. Jeho prejav sudca nenadiktoval o po prerušení výpoveď ho
musel znova opakovať. Po prerušení pojednávania sa dozvedel, že osobou, ktorá chcela vojsť do
pojednávacej miestnosti bol redaktor T. p. R., ktorý začiatok pojednávania zmeškal. Stretli sa teda pred
pojednávacou miestnosťou súdu, kde p. R. vystupoval ako keby bol v priateľskom vzťahu s G.. T.,
štatutárnym zástupcom spoločnosti J., s.r.o. Do rozhovoru sa zapojil, spýtal sa p. R., či vie, že G.. T.
pôsobí ako agent, že nahráva ľudí, s ktorými sa rozpráva, bez toho, aby títo ľudia o tom vedeli a týchto
ľudí potom topí a udáva, pretože sám má prúsery. Následne boli zavolaní do pojednávacej miestnosti,
kde od počiatku bol prítomný aj p. R.. Pojednávanie skončilo vyhlásením rozhodnutia, ktoré zákonný
sudca podrobne zdôvodnil a ktorým rozhodnutím dal za pravdu žalobkyni. Po pojednávaní prehodil
pár slov s p. R., kontaktoval ho, povedal mu, že rozsudok je vecne správny, spravodlivý, nebol však
ochotný s ním debatovať a stanovisko podať na kameru. Následná reportáž p. R. nezodpovedá jeho
oznamu. Je prezentáciou jeho tendenčných názorov, v každom prípade neinformoval o veci tak, ako
sa informovať dalo. Podľa neho reportáž zo dňa XX.X.XXXX vyvolala tlak na štátne orgány v súvislosti
podaním obžaloby na žalobkyňu a na to, aby jej bol pozastavený výkon funkcie, čo má existenčné
dopady na žalobkyňu minimálne v materiálnej sfére. Bez vyššie uvedenej reportáže by sa nič také
neudialo. Pokiaľ ide o samotný civilný spor, ľudia, s ktorými sa stretáva, len krútia hlavou, že ju v tejto
kauze zastupuje, považujú to za jeho ohrozenie s tým, že v spojení s touto kauzou negatívne vplýva aj na
neho samého. Podľa jeho názoru, táto kauza nedôvodne postihla žalobkyňu, pozná jej rodinné pomery,
občas mu vypomáha aj syn žalobkyne v rámci výkonu odbornej praxe a tento má zásadné problémy s
tým, že musí prežívať situáciu, ktorej čelí jeho matka.

Aj výpoveď vyššie uvedeného svedka žalovaná namietala s tým, že svedok vedel konkrétne uviesť, že
videl jednu reportáž, takže je otázne, či možno jeho výpoveď zohľadniť vo vzťahu k ostatným reportážam

a jeho postoju k žalobkyni v dôsledku týchto reportáži. Aj s týmto svedkom bola žalobkyňa v kontakte
bezprostredne pred jeho vypočutím na pojednávaní pred súdom.

Z výpovede svedka, Y.. O. X., predsedu C. súdu v X. X., mal súd zistené, že žalobkyňu pozná niekedy
od roku XXXX, kedy nastúpila na súd ako sudkyňa. Postupom času sa začali stretávať aj ako priatelia. V
súčasnosti sa stretávajú menej, nerobia na tom istom pracovisku, na návštevy k nej domov nechodí, vie,
že žije so svojím priateľom, ktorý je aj jeho priateľ. Pokiaľ si pamätá na prvú reportáž v TV T., rozčúlilo
ho, keď videl v správach bez toho, že by hodnotil obsah reportáže, že zverejnili celé meno, fotografie
žalobkyne a jej dom, čím v podstate odkryli totožnosť žalobkyne, hoci je to v rozpore so zákonom o
sudcoch a prísediacich. Je povinný zabezpečiť v rámci prezumpcie neviny maximálnu ochranu vo vzťahu
k ľudom. Bola to jeho prvá reakcia a s manželkou sa zhodol na tom, že obsah reportáže bol dlhý.
Viackrát sa to opakovalo, začal hodnotiť obsah reportáží, rozmýšľal o tom, čo sa mohlo so žalobkyňou
stať. Nadhodil túto vec aj s Y.. X., pre jeho reakciu sa s ním na túto tému viac nerozprával. S Y.. X.,
priateľom žalobkyne, je v styku každý druhý deň kvôli práci a mimopracovným aktivitám /futbal/. V
minulosti boli dobrí priatelia so žalobkyňou, teraz nevie, ako to vníma ona, v minulosti keď sa s ňou
stretol, niekde v reštaurácií, by si k nej prisadol, teraz už nie, stratila v jeho očiach profesionalitu a to
od momentu odvysielania predmetných reportáží. K novinárskym produktom má rezervovaný vzťah,
reportáže týkajúce sa žalobkyne boli podľa neho veľmi ostré, odvysielanie reportáží ovplyvnil aj jeho
vzťah k žalobkyni, napr. Y.. X. ho volal na spoločnú dovolenku, na ktorú z dôvodu rezervovaného vzťahu
k žalobkyni nešiel. Pokiaľ ide o samotné reportáže, v týchto boli udalosti jednoznačne komentované a
teda začal mať vo vzťahu k navrhovateľke pochybnosti. To, že by sa predmetné reportáže na W. súde
X. X. nejako rozoberali, nemôže potvrdiť, ani vyvrátiť. V každom prípade relácie boli ostré, nevyvážené,
prezumpcia neviny v nich dodržaná nebola.

Z výpovede svedka Y.. Y. X. mal súd zistené, že ma blízky vzťah so žalobkyňou, žijú spolu. Uviedol,
že na celej veci ho zarazilo to, že žalobkyňa sa dozvedela o tom, že bola na ňu podaná obžaloba z
televízie. Je dlhoročným trestným sudcom, vybavuje len trestnú agendu a takýto postup sa mu javí ako
účelový. Zákon o sudcoch jednoznačne ustanovuje, že pokiaľ sa hovorí o sudcovi, nie je možné uviesť
jeho meno, priezvisko, bydlisko, ukázať tvár, všetko toto bolo negované a porušené. Všetci právnici a
právnická obec sa pýtajú, ako je toto možné. Ako je možné to, že po podaní obžaloby v ten deň alebo
nasledujúci deň nejaká televízia túto skutočnosť oznámi. Žalobkyňa aj podala v tejto súvislosti sťažnosť
na podozrenie z trestného činu /viď č.l. 146/. Pokiaľ ide o jej zásah do súkromia, tento rozhodne bol,
ľudia sú rôzni. Sú ľudia, ktorí sú z toho smutní, ktorí to neregistrujú, ale sú aj takí, ktorí sa potešia.
Niekedy nešťastie jedného je šťastím pre iného. Najväčšie problémy z toho mal syn žalobkyne. Potvrdil,
že na krajskom súde boli ľudia z celej veci zarazení, pýtali sa ho, že čo je na tom pravdy, niektorí
pochybovali o tom, či sa toto stalo, ale keď vám opakujú tú istú vec aj viac dní po sebe stáva sa
opakovaná lož pravdou. Nechápal, čo na tom tak T. záležalo, pretože reportáže boli odvysielané v
čase, keď sa stalo banské nešťastie v V. a v hlavným správach na prvom mieste bola najprv kauza
U., až následne informovala T. o nešťastí baníkov. Keď sa to dá do súvislostí, niečo tu nehrá. Veľa
kolegov sa žalobkyni začalo vyhýbať, aj keď o pravdivosti reportáži pochybovali, chceli dať od toho
ruky preč. Stalo sa, že stretol kolegu, ktorý sa radšej zadíval niekam inam, len aby nemusel žalobkyňu
pozdraviť. Keď aj boli v minulosti nejaké oslavy, pretože žili družným spôsobom, žalobkyňa bola z týchto
aktivít vynechaná. O rozchode so žalobkyňou nerozmýšľal. Uviedol však, že medzi ním a žalobkyňou
v dôsledku odvysielaných reportáží bolo napätie, hádky. Reportáže nemohli byť vyvážené, hralo sa na
jednu stranu, pokiaľ vie, so žalobkyňou sa nikto z T. nesnažil skontaktovať, len jedenkrát sa skontaktovali
s jej zapisovateľkou, bolo to však všetko. Za predchádzajúceho ministra spravodlivosti Y.. V. bol tlak
na pozastavenie výkonu funkcie sudcu u žalobkyne, ten to však neurobil, lebo si chcel vyžiadať spis
od vyšetrovateľa, no tento mu nebol poskytnutý. Vyzerá to tak, že žalobkyňa sa stala nejakou časťou
politického boja medzi vtedajšou opozíciou a koalíciou. Nevie, či to súviselo s tým, že jej strýko bol
poslancom za V. v NR SR, ale vyzeralo to tak, že terajšia koalícia využila všetky nitky, aby svojich
odporcov znemožnila. Predtým, ako výkon funkcie sudcu bol žalobkyni pozastavený, boli určité vzťahy
medzi Y.. X., bývalým predsedom W. súdu X. X. /ďalej len „W."/ a istým O. L., ktorému jednoznačne
pomáhal. Išlo pritom o človeka, ktorý bol obvinený z prípravy na štvornásobnú vraždu. Ten ho prijímal
ako kamaráta, je toho názoru, že tlačil žalobkyňu do určitých vecí, aby pomohla, lebo išlo o veľké peniaze
v kauze G. M., kde bol zapletený aj nebohý Y.. P.. Tento človek bol vo väzbe a kvôli „nedopatrením
súdov, resp. ako sa hovorí, kvôli procesnej chybe" sa dostal na slobodu. Vtedy začala žalobkyňa doslova
panikáriť a začala sa obávať o svoj život, preto podala návrh, aby bola zabezpečená jej ochrana cez

bývalého ministra, čo sa nakoniec aj vyhodnotilo a tú ochranu aj dostala, čo bolo v roku 2007. Aj z
týchto dôvodov boli predmetné útoky T. ešte nebezpečnejšie. V nevinu žalobkyni verí. Zamestnanci W.
ešte pred odvysielaním predmetných reportáží vedeli o tom, že žalobkyňa je trestne stíhaná, rozhodol
o tom Ústavný súd. Potom, ako sa konkrétni ľudia dozvedeli o trestnej činnosti žalobkyne, táto sa od
týchto ľudí izolovala, bolo jej nepríjemné stretávať sa so sudcami a rovnako aj týmto bolo nepríjemné
stretávať sa so žalobkyňou. Začatie trestného stíhania po psychickej stránke sa prejavilo u žalobkyni aj
po zdravotnej stránke. Žalobkyňa má zdravotné problémy, už rok navštevuje lekára odborníka, liečba
je však podľa neho úspešná.

Aj výpoveď svedka Y.. X. žalovaná namietla ako neobjektívnu z dôvodu, že ide o osobu blízku, s ktorou
žalobkyňa žije a teda svedok má záujem na tom, ako bude vo veci rozhodnuté. Z výpovede svedka je
však zrejmé, že jeho vzťah k žalobkyni sa po odvysielaní reportáží nezmenil, o rozchode neuvažovali.
Pokiaľ ide o ostatnú časť výpovede, svedok vypovedal sprostredkovane o reakciách kolegov, čo je
nepriama výpoveď, dosvedčil, čo malo vplyv na zdravotný stav žalobkyne a síce skutočnosť ohľadne
O. I. a následne jej trestné stíhanie, nie však odvysielané reportáže, keď uviedol: „... kvôli procesnej
chybe sa dostal na slobodu. Vtedy začala navrhovateľka doslova panikáriť a začala sa obávať sa o svoj
život ...", „po začatí trestného stíhania po psychickej stránke sa to odrazilo u navrhovateľky a takisto si
myslí, že je to u nej horšie aj po zdravotnej stránke". Pokiaľ ide o kontakt žalobkyne s ostatnými ľuďmi,
tu opäť svedeckou výpoveďou Y.. X. bolo preukázané, že k jeho obmedzeniu došlo kvôli trestnému
stíhaniu, nie v dôsledku reportáží.

Z výpovede svedka Y. U., syna žalobkyne, mal súd zistené, že tento býva so svojou matkou a je každý
deň s ňou v kontakte. Študuje v treťom ročníku na L. fakulte, D. v X. X.. O reportážach odvysielaných
T. mal vedomosť, povedal, že tieto reportáže najviac zasiahli právo jeho. V prvom rade na L. fakulte,
ktorej je študentom, reportáže vyvolali maximálnu averziu, odpor, aroganciu, pohŕdanie, posmešky a
narážky na jeho osobu v súvislosti s tým, čo bolo uverejnené v TV T.. Dôsledkom toho bolo jeho
nechcené nútené odlúčenie sa od kolektívu priateľov, ktorí sa takpovediac mihnutím prútika zmenili
na ľudí, ktorí ním opovrhovali a dávali mu značne pocítiť, že je „hajzel", ktorý vystupuje ako normálny
človek, pričom však je súčasťou nejakého mafiánskeho komplexu. Pokiaľ ide o rodinný život, následky
zverejnenia, či už prvej reportáže alebo nasledujúcich, majú následky na medziľudské vzťahy v rodinnom
kruhu a prvoradým dôsledkom bolo odlúčenie jeho osoby z tohto, dovtedy veľmi blízkeho vzťahu, či
už so samotnou žalobkyňou alebo aj so starými rodičmi, ktorých táto udalosť tiež veľmi zasiahla a
nezvládali ju a vplývali či už na jeho osobu alebo na osobu žalobkyne. V dôsledku týchto faktov sa
čím ďalej tým viac uzatváral do seba a hľadal nejakú útechu v možno pochybnej spoločnosti, alkohole,
flákaní sa, nevracaní sa domov, pričom sa snažil vnútorne sa vysporiadať s tým, kto vlastne je a čo
tu robí. V podstate je jediným skutočným svedkom celého diania v súvislosti so životom a konaním
svojej matky, bol prítomný aj väčšiny jej stretnutí s konateľom spoločnosti J., p. T.. V dôsledku jeho
postoja voči daným okolnostiam, síce neúmyselne, ale predsa, dostal sa do štádia, kedy neprišiel vôbec
domov /júl 2010/, odmietal komunikáciu so žalobkyňou a spamätal sa až vtedy, keď sa neskutočne
opil, nechal sa okradnúť, zbiť a vtedy si uvedomil, že takýto život a postoj voči nemu nemá zmysel,
skontaktoval sa so žalobkyňou, požiadal ju o odpustenie, aby mu dala možnosť toto všetko napraviť
a vynahradiť a aby mu pomohla nájsť spôsob, ako sa z danej psychickej traumy, situácie čo má, čo
najlepšie a najzodpovednejšie dostať. Mama mu zabezpečila liečbu v protidrogovom zariadení v X.
X., konkrétnu u T.. W. a takisto mu vybavila liečbu u T.. P. v obci W.. V súčasnej dobe už problémy s
alkoholom nemá. Najhoršie to bolo v decembri minulého roku, viackrát sa opil v snahe ujsť z reality,
žiadne konkrétne liečenie ohľadne alkoholu neabsolvoval, lekára navštevoval ambulantne. Chcel svojej
matke vždy veriť, aj keď vnútorné pochybnosti boli, ale pri vplyve celého spektra širokej verejnosti, akými
boli vyjadrenia niektorých predstaviteľov z politickej sféry na adresu žalobkyne, vzbudzovali u neho
nedôveru a pochybnosti vo vzťahu k matke. Vnímal to ako nespravodlivosť, pretože celý život bol jej
súčasťou a prežíval s ňou nejednu situáciu, z ktorých boli niektoré ťažko nezvládnuteľné a vždy veril v
to a mama ho v tom utvrdzovala, že raz keď dospeje a bude žiť svoj vlastný život, budovať svoje vlastné
meno a postavenie bude všetko lepšie, ale práve zverejnenie predmetných reportáží ovplyvnilo jeho
život presným opakom, aj keď sa predmetné udalosti nijako neodrazili na jeho študijných výsledkoch,
pretože škola bola a aj bude pre neho prvoradá. V rodinnom kruhu boli odvysielané reportáže hlavnou
témou, vzťahy medzi matkou a jej jediným bratom sa po zverejnení predmetných správ zmenili, brat
začal matku kvôli tomu slovne napádať, urážať a posmievať sa jej. Zle na neho vplývalo aj to, že po
vyjadrení Y.. I., ktoré bolo medializované a ktorý sa vyjadril na tému skorumpovaných sudcov, na druhý

deň prišiel prednášať na ich fakultu a základná téma bola korupcia v súdnictve, prednášky ktorej sa
zúčastnil, pričom zažil pohľady a invektívy, ktoré neboli síce priame, ale dosť sa ho dotýkali. Uviedol tiež,
že už niekedy v roku 2005, momentom fingovanej vraždy Y.. T., sa spustil neskutočný kolotoč okolo
jeho matky, ohrozenie jej života, čo sa ako jej najslabšieho článku dotýkalo aj jeho. V dôsledku toho vie
s určitosťou povedať, že nie s ohľadom na vlastnú bezpečnosť, ale v prvom rade na bezpečnosť jeho,
ako syna, žiadala žalobkyňa ministra spravodlivosti SR o poskytnutie ochrany. Tejto žiadosti vyhovené
niekoľkokrát opakovane nebolo. Po odvysielaní príspevkov v rámci beznádeje uvažoval, prečo práve on
musí zažívať to, čo zažíva. V minulosti sa viackrát dostal do bezvýchodiskovej situácie, mal veľa zážitkov,
napr. keď sa samovoľne prechádzali ozbrojení chlapi po rodinnom dome, čo nebolo nikdy preukázané,
ale osobne videl na klávesnici na poplašnom zariadení, v ktorej miestnosti sa daná osoba hýbe, pričom
išlo o pohyb plynulý, z jednej miestnosti do druhej, ktorý nedokáže nič iné ako človek. Stávalo sa tiež v
minulosti, že vchodové dvere mali v mieste bydliska vylomené, zažil situáciu, že auto, ktoré zaparkovali
na jednom mieste, o hodinu našli o niekoľko metrov zaparkované ďalej, zamknuté, čo vyvolávalo u
neho obavy z nejakého atentátu, útoku voči žalobkyni. Takýchto situácií bolo veľmi veľa, najčastejšie v
období rokov XXXX, XXXX až XXXX a boli tu aj výhražné listy, ktoré posielal O. I. vo vyššie uvedenom
období. Tieto situácie jeho mame spôsobovali migrény, depresie, postupne jeho matka týmto vplyvom
dokázala odolávať a problémy, ktoré vznikali, začala riešiť. Pred odvysielaním predmetných reportáží
nevedel o obžalobe podanej proti jeho matke, dozvedel sa o nej z TV T., zostal v šoku. Trestné stíhanie
matky na neho veľmi vplývalo, dokázal sa s tým nejako vysporiadať, kým o týchto skutočnostiach nebola
uzrozumená široká verejnosť. Matke verí, je na ňu naviazaný, nemá dôvod sa stýkať s ľuďmi, ktorí mu
dávajú najavo, že mu neveria a ním opovrhujú, už len to je podľa neho dôvod, prečo mu nedôverujú, má
však X kamarátov, týmto dôveruje, vzťah k nim sa nezmenil.

Aj výpoveď svedka Y. U. žalovaná namietala s tým, že ide o blízku osobu, syna žalobkyne, s ktorou žije
v spoločnej domácnosti a preto je zrejmá neobjektívnosť jeho výpovede. Ako blízka osoba má záujem
na tom, ako bude vo veci rozhodnuté. Poukázala tiež na to, že svedok dosvedčil, čo malo vplyv na
jeho a žalobkynin život a tým je kauza O. I.. Svedok tiež dosvedčil, čo malo vplyv na zhoršenie zdravia
žalobkyne a tým bola takisto kauza O. I.. Žalovaná takisto poukázala na to, že napriek odvysielaným
reportážam svedok uviedol, že svojej matke verí, že žaloba je absolútne nedôvodná. Svedok sám
uviedol, že má X kamarátov, ktorým dôveruje a vzťah k nim sa nezmenil, stále sú jeho kamaráti, pričom z
internetu je zrejmá skutočnosť, že v čase uskutočneného pojednávania mal na internete registrovaných
XXX priateľov, t.j. osôb, ktoré výslovne súhlasili s tým, aby si ich svedok za priateľov prijal, t. z. že je
pravdepodobné, že sa osobne poznajú a zverejnená forma správ k svedkovi ako „priateľ" im zjavne
neprekáža.

Ku všetkým výpovediam svedkov, navrhnutých v konaní žalobkyňou, žalovaná uviedla, že spoločným
znakom ich výpovedí bolo, že boli vopred jednoznačne ovplyvnené aj žalobkyňou, ktorá sa s každým
jednotlivým svedkom stretla pár dní predtým, ako bolo vytýčené súdne pojednávanie, na ktorom mali
svedkovia vypovedať. Takýto postup je zarážajúci o to viac, že ide o sudkyňu. Všetci svedkovia, ako
to osvedčili, sú v priateľskom vzťahu k žalobkyni. Žalobkyňa so všetkými ňou navrhnutými svedkami
pred pojednávacou miestnosťou živo a priateľsky diskutovala. Naviac, z výpovedí žalobkyne a svedkov
podľa žalovanej vyplynulo, že nie je možné všetky negatívne následky u žalobkyne spájať výlučne
s odvysielanými reportážami, pretože tieto boli predovšetkým dôsledkom kauzy O. I. a dôsledkom
samotného trestného stíhania žalobkyne. Súd preto nemôže mať za preukázanú príčinnú súvislosť
medzi odvysielanými reportážami a vzniknutou údajnou ujmou.

Z profilovej stránky syna žalobkyne, Y. U., na sociálnej sieti facebook, z prepisu založeného do spisu dňa
X.X.XXXX žalovanou, mal súd zistené, že ku dňu X.X.XXXX mal menovaný registrovaných spolu XXX
priateľov, teda osôb, s ktorými minimálne prostredníctvom internetu komunikoval, pretože žiadna iná
osoba nemôže byť zverejnená ako priateľ dotknutej osoby, ak s tým dotknutá osoba vyslovene nesúhlasí.

K vyššie uvedenému dôkazu žalobkyňa, matka Y. U., uviedla, že práve kontakt jej syna s inými ľuďmi
cez internet preukazuje, že jej syn neopúšťa bydlisko, sústavne sa zdržiava doma, vyhýba sa osobnému
kontaktu a stretnutiu s rovesníkmi a našiel si náhradu a vyťaženie času tým, že sedí pri počítači a
skúša, kto všetko sa mu za priateľa prihlási. Súčasne si dal záväzok, že tento rok bude mať cez

facebook prihlásených minimálne 1.000 priateľov. Ide u neho o únik z reality s tým, že minimálne 90 %
z osôb, ktorých má priradeným za priateľov ani osobne nestretol, v skutočnosti nevie ani ako vyzerajú a
teda tento spôsob preukazovania nedôveryhodnosti výpovede jej syna považuje za zneužitie nešťastia
chlapca voči nej.

O tom, že žalobkyňa bola už dávnejšie pred odvysielaním sporných reportáží v TV T. mediálne známa,
má súd preukázané okrem iného aj z dvoch prepisov reportáží TV T. zo dňa X.X.XXXX a X.X.XXXX,
predmetom ktorých boli vyjadrenia žalobkyne ku kauze O. I., resp. o jej strachu o osobnú bezpečnosť /č.
l. 520, 521/. V týchto reportážach, práve v čase, keď žiadala o osobnú ochranu, žalobkyňa v TV žalovanej
zverejnila svoju podobizeň a dovolila žalovaného zhotoviť zvukový a obrazový záznam za účelom jeho
následného odvysielania.

Žalobkyňa nijako nepoprela, že k vyššie uvedeným reportážam z roku 2006 odvysielaných žalovanou
dala súhlas, bolo to však, ako uviedla, v čase beznádeje, keď dovtedy spolu 6 - krát požiadala vtedajšieho
ministra, Y.. I., o poskytnutie policajnej ochrany jej osoby ako aj jej syna, čo jej bolo odmietnuté. Pretože
sa obávala o život svoj a svojho syna, musela pristúpiť k zmedializovaniu celej kauzy ohľadne G. M.,
čo podľa nej zabránilo jej fyzickej likvidácii. Dala však súhlas vyslovene len pre tieto reportáže, ktoré
boli odvysielané, v ktorých sa neuvádzalo jej bydlisko a nedala súhlas pre poskytnutie svojej podobizne,
ako aj mena pre ďalšie reportáže.

Dňa XX.X.XXXX denník L. vydal článok s názvom „E. súd povolil stíhanie sudkyne U. pre korupciu".
V tomto článku sa uvádza, že žalobkyňa, banskobystrická sudkyňa, je známa z viacerých káuz a
Ústavný súd ju vydal na trestné stíhanie pre podozrenie z korupcie a prania špinavých peňazí.
Generálny prokurátor požiadal o zbavenie imunity sudkyne. Podľa zistení Pravdy, polícia sudkyňu v
rámci vyšetrovania už dlhší čas sledovala, odpočúvala a nasadila na ňu aj svojho agenta. V článku
sa ďalej konštatuje, že Plénum Ústavného súdu na neverejnom zasadnutí vydalo súhlas na trestné
stíhanie sudkyne W. súdu v X. X.. Obvinenie sudkyne zatiaľ vznesené nebolo ... Z podkladov špeciálnej
prokuratúry, ktoré L. získala, vyplýva, že sudkyňa figuruje v korupčnom prípade z roku XXXX, ktorý však
nesúvisí s jej rozhodovacou činnosťou ... So U. sa včera redakcii spojiť nepodarilo, v minulosti však
už podozrenia z trestnej činnosti odmietla. Svoje stanovisko predniesla tiež na pôde Ústavného súdu.
Bývalá konkurzná sudkyňa U. v minulosti okrem iného rozhodovala v prípade G. M., ktorý doteraz nebol
uzavretý. Obchodný spor o rašelinisko za miliardu korún vyústil v roku XXXX do obvinenia jedného
z hlavných aktérov O. I. z prípravy viacerých vrážd. Potom, čo súdy pred pár mesiacmi prepustili I.
z vyšetrovacej väzby, dostala U. na nevyhnutný čas policajnú ochranu. ... Súdna rada od januára
minulého roka preložila U. z krajského na okresný súd. V máji XXXX našla sudkyňa vo svojej kancelárií
odpočúvacie zariadenie. Polícia a tajná služba však vtedy odmietli, že by ju odpočúvali ...

O tom, že žalobkyňa pred zverejnením reportáží v T. z roku XXXX i po ich zverejnení bola a i je osobou
mediálne známou, možno preukázať množstvom rôznych článkov z rôznych médií dostupných aj na
internete z obdobia roku XXXX až po súčasnosť, ktoré sa týkali kauzy G. M. /č.l. 273, 274, 281, 314, 317/,
poskytnutia policajnej ochrany žalobkyne /č.l. 275, 277/, stanovísk Y.. I. /č. l. 270, 271, 272/, konfliktov
medzi žalobkyňou a vtedajším predsedom W. Y.. X. /č. l. 276, 278/, trestného stíhania žalobkyne /249 až
254, 283, 287, 288, 289/, vzťahu žalobkyne k T.. D. z V. /č. l. 282, 320/, či zateplenia domu vo vlastníctve
žalobkyne /284, 285, 290, 318, 319/.

Je nesporné, že práve po odvysielaní vyššie uvedených reportáží TV T. v auguste a septembri roku
XXXX, sa na internete objavuje množstvo článkov, ktoré negatívne vykresľujú vtedajší stav v justícií,
pričom mnohé z nich reagujú na trestné stíhanie žalobkyne. Vyššie uvedené články boli zverejňované i
v zahraničí /viď článok z Evropského svazu pokrokových novinářu, ktorý je reakciou na trestné stíhanie
žalobkyne a na podanie žalôb žalobkyňou na žalovanú a Y.. I., ktorými sa domáha ochrany osobnosti
a náhrady nemajetkovej ujmy/.

Dôkazom o veľkom mediálnom vplyve reportáží na verejnú mienku i na rokovanie v NR SR, možno
preukázať aj zo zápisu z rokovania NR SR, kde poslanec T. V., v tom čase podpredseda NR SR vo

svojom prejave v r. XXXX okrem iného uviedol: „H. môže mať dopad na sudcovský stav na druhej strane
prípad sudkyne T. U., ktorá je trestne stíhaná pre korupčný trestný čin a váš rezort zareagoval až po X
rokoch, aj to až pod tlakom médií".

V čase, keď sa reportáže v TV T. vysielali, na internete, na portáli Z..sk prebiehala diskusia týkajúca
sa vzťahu „trestne stíhanej sudkyne" /žalobkyne/ a T.. T. D., bývalého politického nominanta V. /č.l. 242
a nasl./.

Z fotokópií zápisníc o pojednávaní pred W. v mesiacoch august a september XXXX vo veciach, v ktorých
zákonnou sudkyňou bola Y.. T. U., mal súd preukázané, že žalobkyňa sa ešte pred začatím pojednávania
vo veci samej účastníkov pýtala, či v súvislosti s tým, že je obžalovanou a vzhľadom na tlak Y.. I. na
pozastavenie výkonu jej funkcie sudcu, nemajú účastníci námietky voči obsadeniu súdu. Z predložených
zápisníc /č.l. 352 až 370, 372 až 374, 427 až 429/ mal súd zistené, že účastníci nevzniesli námietku
zaujatosti voči zákonnej sudkyni, žalobkyni, naopak súhlasili s tým, aby spor prejednávala a vo veci
rozhodla.

Žalobkyňa aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu v priebehu celého konania tvrdila, že
odvysielaním reportáží v mesiacoch august a september XXXX žalovaná porušila zákonné ustanovenia
§ 11 a § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ust. § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a
prísediacich. Žalovaná zasiahla do práva žalobkyne na súkromie, jej vlastné meno, vlastnú podobizeň,
obydlie i ľudskú dôstojnosť. Samotný zásah do práva na súkromie a práva na vlastnú podobizeň a vlastné
meno spočíval v tom, že žalovaná opakovane v reportážach, celkom 18 - krát uverejnila fotku s tvárou
žalobkyne, celkom 8 - krát uverejnila fotku s bydliskom žalobkyne a celkom XX - krát bolo vyslovené
alebo zobrazené meno a priezvisko žalobkyne. Žalovaná zverejňovala neoprávnene opakovane a
úmyselne fotografiu tváre žalovanej, jej bydliska a celé meno napriek skutočnosti, že mala vedomosť o
zákonnom zákaze tieto fotografie zverejňovať a o podanej žalobe zo strany žalobkyne. To, že žalovaná
mala vedomosť o zákonnom zákaze zverejňovať bydlisko sudcu bolo preukázané zamestnancom
žalovanej, T.. I. J., ktorý povedal: „poznáme zákonnú úpravu, totiž, že bydlisko sudcu je chránené". Je
možné predpokladať, pretože zákaz zverejňovať podobizeň tváre sudcu je obsiahnutý rovnako v zákone
ako zákaz uverejňovať miesto bydliska, že žalovaná mala vedomosť i o zákaze zverejňovať podobizeň
tváre. Žalovaná pritom vo svojich vyjadreniach ani netvrdí, že by sa pokúsila získať súhlas žalobkyne s
uverejnením podobizne jej tváre a bydliska. Aj v samotnej reportáži zo dňa XX.X.XXXX je uvedené, že
žalovaná vedela o podanej žalobe v predmetnom konaní a o namietaní zo strany žalobkyne spôsobu,
akým o prípade informuje, žalovaná i naďalej však pokračovala v zasahovaní do práva na ochranu
osobnosti žalobkyne uverejnením ďalších štyroch reportáží. Opakovane poukazovala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 137/2008, v ktorom súd považoval za správne právne posúdenie
veci súdom prvého stupňa, ktorý konštatoval, že zverejnením tváre a bydliska sudkyne porušením
jej práva v zmysle § 34 ods. 7 zákona o sudcoch a prísediacich došlo k zníženiu jej dôstojnosti a k
závažnej ujme na jej práve na ochranu osobnosti. Žalobkyňa trvala takisto na tom, že neboli naplnené ani
podmienky spravodajskej licencie v zmysle ust. § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, pretože žalovaná
konala v rozpore s oprávnenými záujmami žalobkyne. Žalovaná nemala žiaden súhlas od žalobkyne na
zverejnenie jej tváre, bydliska, mena a udelenie takéhoto súhlasu ani nepreukázala. Akékoľvek udelenie
súhlasu z roku XXXX nemožno považovať za platné udelenie súhlasu na zverejňovanie tváre a domu
v roku XXXX a navyše za iným účelom. Podľa situácie, keď žalovaná minimálne od XX.X.XXXX vedela
o podanej žalobe, ako to vyplýva zo samotnej reportáže z vyššie uvedeného dňa nemohla, predsa
rozumne predpokladať, že má žalobkyňou udelený súhlas. Právo každej fyzickej osoby rozhodnúť sa,
aká miera informácií z jej súkromného života, intímnej a rodinnej sféry bude zverejnená, je súčasťou
práva na ochranu osobnosti v zmysle ust. § 11. Zásah žalovanej do súkromia žalobkyne u nej ako i
jej rodiny vyvolal opäť strach o jej život, pretože už v minulosti jej bolo z dôvodu jej funkcie vyhrážané
zabitím. Dom, ktorý bol v reportážach zverejnený je trvalým bydliskom žalobkyne. Žalovaná svojim
konaním zasiahla takisto do práva žalobkyne na profesnú a občiansku česť a práva na ľudskú dôstojnosť,
a to predovšetkým z dôvodu formy a intenzity zásahu. Reportáže o žalobkyni boli spolu odvysielané
X - krát v hlavných televíznych novinách. Celkové vyznenie reportáží je dehonestujúce, pre žalobkyňu
a divákov vnucuje pocit, že žalobkyňa je skorumpovaná. V reportážach sú použité veľmi sugestívne
výrazy ako „úplatkárska aféra", „máloktorý obžalovaný sudca má rovnaké šťastie", „trestne stíhaná
sudkyňa T. U. má ďalší dôvod na radosť. Za údajný úplatok vo forme zateplenia svojho domu nemusí

zaplatiť ani cent" a „obvinená sudkyňa môže pokojne spávať". Nejde o objektívnu formu vyjadrovania
sa a priemerne informovanému divákovi navodzuje domnienku, že žalobkyňa je vinná. V reportážach
je použité množstvo expresívnych slov. Neustále spájanie žalobkyne s trestnou činnosťou spôsobilo, že
žalobkyňa je stigmatizovaná a v očiach kolegov ako i širokej verejnosti bude už doživotne vnímaná ako
korupčná sudkyňa. Informovanie o žalobkyni nebolo primerané a to použitými výrazmi a formuláciami.
V reportážach zo dňa XX.X.XXXX, XX.X.XXXX a XX.X.XXXX bol poskytnutý priestor na vyjadrenie Y..
I., ktorý sa nepriamo, veľmi kriticky vyjadroval ku žalobkyni a jej skorumpovanosti bez toho, že by bola
poskytnutá nejaká protiváha k daným vyjadreniam. Rozsah času poskytnutý Y.. I. vzbudzuje dojem, že sa
jednalo o súčasť politickej kampane. K zásahu do práva na profesnú česť a ľudskú dôstojnosť žalobkyne
došlo práve konaním žalovanej, pretože jej prostredníctvom sa stala celá kauza široko medializovanou,
čo potvrdil i zamestnanec žalovanej, R. R. keď vo svojej výpovedi uvádza, že „predmetnú kauzu
otvorila až TV T.". Žalovaná sa nepokúšala kontaktovať žalobkyňu za účelom získania jej vyjadrenia,
čo je potvrdené svedeckými výpoveďami, U. P. a čestným prehlásením N. X.. Ochrana osobnosti
poskytovaná v zmysle zákona o sudcoch a prísediacich je rozšírením práva na ochranu osobnosti v
zmysle ust. § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Nesúhlasili so stanoviskom žalovanej, ktorá
sa bránila tým, že v zmysle ustálenej judikatúry sa pod osobami verejného záujmu rozumejú nielen
osoby verejného života, ale v užšom slova zmysle aj osoby, ktoré vystupujú pri riešení rôznych otázok
na verejnosti a že u takýchto osôb sa pri strete práva na informácie a práva na ochranu osobnosti
posúvajú hranice v prospech práva na informácie, že žalobkyňa ako sudca, verejne činná osoba, požíva
zníženú ochranu. Ochrana osobnosti je prvotne upravená vyšším, ústavným právom v článku 14,
15, 16, 19, 20 alebo 21 Ústavy SR. Následne ust. § 11 a 16 Občianskeho zákonníka rozvádza túto
ochranu a stanovuje jej ďalšie charakteristiky ochrany osobnosti, pričom i iné predpisy súkromného ako
i verejného práva obsahujú úpravu osobnostných práv jedincov /napr. zákon č. 428/2002 Z.z. o ochrane
osobných údajov/. To znamená, že i v prípade zásahu do práva na ochranu osobnosti, stanovenej podľa
týchto súkromnoprávnych predpisov je možné hovoriť o zásahu v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka,
pretože tento nie je viazaný len na porušenie práva na ochranu osobnosti v intenciách Občianskeho
zákonníka, ale i na porušenie práva na ochranu osobnosti podľa iných právnych predpisov. Tento názor
zastáva aj profesor Y.. L. P. alebo profesor Y.. Y. P.. Z uvedeného vyplýva, že k zásahu do práva na
ochranu osobnosti môže dôjsť nielen porušením povinnosti ustanovených v Občianskom zákonníku, ale
i ostatných právnych predpisov. Skutočnosť, že porušením zákona o sudcoch a prísediacich došlo k
zásahu do ochrany osobnosti vyjadril aj odvolací súd v uznesení sp. zn. 4Co 86/2010 zo dňa 29.3.2010
a rovnako sa k takémuto názoru pripojil i Najvyšší súd v SR v rozsudku sp. zn. 3Cdo 137/2008 zo
dňa 18.2.2010. Z výpovedí žalobkyne, svedkov a predovšetkým syna žalobkyne vyplynulo, že zásah do
osobnostných práv žalovanej spôsobil rozsiahlu a nenapraviteľnú ujmu na profesnom i osobnom živote
žalobkyne a jej rodiny. Intenzita, spôsob a trvanie zásahu vykonaného cez širokú medializáciu súkromia
žalobkyne a jej neustáleho spájania s trestnou činnosťou zapríčinil, že porušenie základného práva
žalobkyne na ochranu svojej osobnosti nie je možné napraviť a z týchto dôvodov je možné priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobkyňa zdôrazňovala rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 5Cdo 136/2004, kde sa okrem iného uvádza: „pred zaujatím záveru, že nie sú dané
podmienky vyplývajúce z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, musí súd vyriešiť otázku, či by v situácií,
za ktorej došlo k zásahu do osobnosti fyzickej osoby pociťovala vzniknutú nemajetkovú ujmu /vzhľadom
na jej intenzitu, rozsah, trvanie/ ako závažnú, každá iná fyzická osoba /nachádzajúca v danom mieste,
čase a v osobnom, rodinnom a pracovnom postavení postihnutej fyzickej osoby/. Zadosťučinenie v
zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka môže súd považovať za postačujúce len vtedy, ak by zásah
pre žiadnu inú fyzickú osobu v zrovnateľnej situácií neznamenal spôsobenie závažnej nemajetkovej
ujmy. Tvrdila, že už samotné odvysielanie reportáží, v ktorej boli odvysielané tvrdenia, ktoré poškodili
meno žalobkyne, samy o sebe zakladajú nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Nesúhlasila ani s tvrdením žalovanej, že je povinná preukázať príčinnú súvislosť medzi zásahom do
práva žalobkyne a vznikom nemajetkovej ujmy, čo potvrdzuje aj Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
3 Cdo 137/2008, ktoré hovorí: „V prípade neoprávneného zásahu do práva na súkromie navrhovateľovi
nevzniká procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok
zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti".

Žalobkyňa na poslednom pojednávaní súdu takisto oznámila, že v súčasnej dobe sa zdržuje, býva na
adrese jej trvalého bydliska, X. X., X. XX. Z domu odišla práve z dôvodu svojej bezpečnosti a bezpečnosti
syna. Odsťahovala sa do bytu, kde počas celého obdobia na zvonci ani na byte nebola jej menovka.
Keďže ju aj tam začal niekto prenasledovať, odsťahovala sa v roku XXXX do prenajatého bytu, kde

jej doposiaľ bola zasielaná korešpondencia. Z dôvodu zlej finančnej situácie, v dôsledku pozastavenia
výkonu funkcie, jej nezostávalo nič iné, len sa vrátiť do miesta trvalého bydliska, kde odporca jeho
uverejnením ohrozili ju, ako i jej blízke osoby. Poukázala aj na to, že samotné vyjadrenie Y.. I. vo veci
vedenej na Okresnom súde Trenčín je koncipované v duchu, že odporca nastrihal vyjadrenia Y.. I. podľa
svojej úvahy a teda sa snaží preniesť zodpovednosť za odvysielané reportáže, t. j. aj za jeho výpoveď
uverejnenú v TV novinách na žalovanú. Žalobkyňa vyčítala žalovanej aj to, že v deň, kedy špeciálny
prokurátor podal proti nej obžalobu, mala žalovaná túto obžalobu už k dispozícií a zneužila ju voči nej už
v ten istý deň v hlavnom vysielaní TV novín, v ktorých sa aj o obžalobe dozvedela, čím jej bola odobratá
možnosť oboznámiť sa s predmetom obžaloby zákonným spôsobom, t. z. doručením zo strany súdu.
Špecializovaný trestný súd jej ako obžalovanej doručil obžalobu až dňa XX.X.XXXX, t. j. mesiac potom,
čo žalovaný ju už mal k dispozícií. Odvysielanie reportáží malo aj politický podtón, boli vyvinuté tlaky
na ministerku spravodlivosti, aby jej pozastavila výkon funkcie sudcu. Aj jej strýko, T.. D. kvôli nej zožal
výsmech, o čom ako dôkaz predložila článok s názvom „O. stíhaná sudkyňa je D. neter" a k nemu
diskusné príspevky z internetu.

Žalovaná v priebehu celého konania tvrdila, že žalobkyňa bola v čase odvysielania príspevku sudcom, a
teda verejne činnou osobou, teda osobou, ktorá požíva zníženú ochranu. V príspevku boli odvysielané
informácie, ktoré nesúviseli s jej konkrétnou rozhodcovskou činnosťou ako sudcu, nebol porušený
princíp zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. Berú na vedomie a v plnej miere akceptujú,
že dôveryhodnosť súdnictva musí byť chránená proti rušivým útokom, ktoré sú vo svojej podstate
nepodložené. V danom prípade je však podstatné, aby súd zohľadnil skutočnosť, že odvysielané
údaje boli podložené. Informácie príslušných orgánov konajúcich v trestnej veci žalobkyne, resp.
žalobkyne poskytnuté tlačovým agentúram žalovaný považoval za informácie hodnoverné a podložené,
ktorých publikácia nie je spôsobilá zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobkyne. Samotné
odvysielanie pravdivých informácií o veciach dôležitého verejného záujmu nie je spôsobilé zásahu
do osobnosti dotknutej osoby. V tejto súvislosti nie je zanedbateľné, že trestné stíhanie žalobkyne
na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku naďalej pokračuje. Žalobkyňa obsah odvysielaných
informácií žiadnym spôsobom nevyvrátila, pričom svoje tvrdenie o zásahu do jej cti a ľudskej dôstojnosti
opiera výlučne o zverejnenie jej mena, tváre a bydliska. Rozhodnutie Ústavného súdu, z ktorého
žalovaní čerpali je verejne prístupné na internetovej stránke Ústavného súdu. Reportáže žalovaného
tak vznikli na základe zverejnenia oficiálnych správ. Za situácie, ak novinár vychádza z dôveryhodných
informácií, s cieľom priniesť správu o otázkach legitímneho verejného záujmu, postupujúc tak v dobrej
viere a v súlade s novinárskou etikou, a napriek tomu je za výkon slobody prejavu postihnutý, je zrejmé,
že takýto postup výrazne odstrašuje média od šírenia informácií o otázkach legitímneho verejného
záujmu. Tým sa súčasne devalvuje hodnota slobody prejavu v demokratickej spoločnosti, ktorá má pre
ňu podľa ESĽP zásadný význam. Nemožno opomínať ani práva postihnutej osoby, avšak za daných
okolností sa nejaví za legitímne a primerané priznanie finančnej satisfakcie a už vôbec nie tak v
neprimeranej výške 100.000 eur. Akonáhle sa žalobkyňa vyjadrila, aj keď nie priamo žalovanému,
ale agentúre SITA dňa XX.X.XXXX, žalovaný na túto skutočnosť .reagoval a už toho istého dňa
odvysielal reportáž s vyjadrením žalobkyne. Skutočnosť, že žalobkyňa podala sťažnosť na ESĽP nebola
a ani nemohla byť žalovanému známa, keďže s nimi žalobkyňa odmietla komunikovať, akonáhle
sa to však prostredníctvom agentúry SITA dozvedel, okamžite túto správu odprezentoval verejnosti.
Samotné odvysielanie televíznej relácie programovou službou TV T. samo o sebe nezakladá nárok
žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V danom prípade musí mať súd nad všetky
pochybnosti preukázané, na základe konkrétnych zistení, že k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobkyne
v spoločnosti v značnej miere skutočne došlo. Informácie týkajúce sa trestného stíhania žalobkyne
boli a stále sú dostupné prostredníctvom internetu, pričom poskytovatelia týchto informácií sú osoby
nezávislé od žalovaného a žalovaný na šírenie týchto informácií nemá vplyv. Žalovaný má za to, že
pri poskytovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať zo skutočnosti, či došlo
k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne v intenciách Občianskeho zákonníka, ktorý v
prípade preukázaného zásahu a preukázaného zníženia dôstojnosti a vážnosti dotknutej osoby priznáva
právo na primerané zadosťučinenie. Takýto nárok však nie je priznaný fyzickej osobe, v dôsledku
porušenia § 34 ods. 7 zákona o sudcoch a prísediacich. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že jej bola v
dôsledku odvysielania reportáží žalovaným spôsobená ujma. Jej tvrdenia sú účelové, bez vypovedacej
hodnoty a ničím nepreukázané. Tvrdenia o dôsledkoch, aké údajne mali reportáže na jej príbuzných,
ktorí vo veci nevypovedali nie sú preukázané, jedná sa o sprostredkované nepriame výpovede, bez
riadnych dôkazov. Žalobkyňa nepreukázala ani tú skutočnosť, že v dôsledku reportáží žalovaného sa jej

zhoršil zdravotný stav. Žalovaný žiadnym spôsobom nezasiahol do nezávislosti súdu. To, že žalobkyňa
informovala účastníkov konaní o jej prebiehajúcom trestnom stíhaní, čo bolo mimochodom ako ona tvrdí
príliš stresujúce, je dôsledkom najmä tej skutočnosti, že je trestne stíhaná, pričom trestné stíhanie nie
je iniciované žiadnym konaním žalovaného. Z predložených dôkazov, konkrétne zápisníc z pojednávaní
vedených žalobkyňou vyplýva, že ani v profesionálnej sfére nebola znížená jej česť, vážnosť, dôstojnosť.
Hoci žalobkyňa tvrdí, že odvysielaním dotknutých príspevkov bol u nej porušený princíp prezumpcie
neviny, nekonkretizuje žiadne odvysielané výroky, ktorými by mal byť tento princíp porušený a svoje
tvrdenia opäť opiera výlučne o zverejnenie mena, tváre a obydlia. Divákom bolo výslovne prezentovaná
informácia o aktuálnom stave konania s možnosťami jeho ďalšieho vývoja bez podsúvania akéhokoľvek
subjektívneho názoru redaktora a v žiadnom prípade nebola zverejnená informácia o vine žalobkyne
vo vzťahu k označeným trestným činom. Pokiaľ ide o samotnú obžalobu, bola prednesená verejne,
ide o verejný dokument a v súlade s § 115 ods. 6 Trestného poriadku sa skutočnosti uvádzané v
obžalobe považujú za odtajnené. Nemožno preto na obžalobu hľadieť ako na nezákonne získaný dôkaz.
Žalobkyňa vystupovala na verejnosti dávno pred reportážami žalovaného a svoju tvár, meno a vyjadrenia
sprístupnila médiám práve v čase, kedy sa obávala o bezpečnosť svoju a svojho syna, preto neobstojí
jej tvrdenie, že medializáciou jej osoby je spôsobilé ohroziť jej bezpečnosť. Odvysielaním pravdivých
informácií o veciach dôležitého verejného záujmu nie je spôsobilé zásahu do osobnosti dotknutej osoby.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky
a obrazové a zvukové záznamy, týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy, sa smú
vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.

Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka, privolenie nie je potrebné, ak sa použijú písomnosti osobnej
povahy, podobizne, obrazové snímky, obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona.

Podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy
sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké
a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však
nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Z vyššie citovaných ustanovení zákona vyplýva, že fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti,
najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov
osobnej povahy /§ 11 Občianskeho zákonníka/. Z hľadiska poskytnutia ochrany nie je významné, či
neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene, či nezavinene alebo vedome, či nevedome. Nevyžaduje sa
ani vyvolanie následkov. Stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie
chránených práv osobnosti fyzickej osoby. Za neoprávnený zásah sa nepovažuje kritika, ak je pravdivá,
ak súčasne je svojou formou primeraná. Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a
obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú

vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením /§ 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka/. Privolenie nie je
potrebné, ak sa použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, alebo obrazové a
zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona /§ 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka/. Podobizne,
obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo
použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a
televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej
osoby /§ 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka/.

Ustanovenie § 12 má vo vzťahu k § 11 doplňujúcu povahu a ochranu osobnosti ďalej rozvádza a
konkretizuje. Ide tu o hmotné substráty, ktoré zachytávajú alebo vyjadrujú osobnosť fyzickej osoby.
Predmetom občianskoprávnej ochrany podľa tohto ustanovenia je práve tento osobnostný obsah
zachytený, resp. vyjadrený na hmotnom substráte a nie samotný substrát. Obrazové snímky sú
identifikovateľným spôsobom zachytené /snímané/ podoby fyzických osôb. Obrazové alebo zvukové
záznamy zachytávajú fyzickú osobu alebo jej prejavy osobnej povahy na príslušných nosičoch. Na
vyhotovenie alebo použitie písomností osobnej povahy, podobizní, obrazových snímkov a obrazových
a zvukových záznamov sa zásadne vyžaduje privolenie fyzickej osoby, ktorej sa to týka. Toto privolenie
nemusí mať osobitnú formu a môže sa uskutočniť konkludentným činom /§ 35 ods. 1 Občianskeho
zákonníka/. V § 12 ods. 2 a 3 sa ustanovujú výnimky zo zásady, keď sa vyžaduje privolenie fyzickej
osoby. V odseku 2 ide o tzv. úradnú licenciu a v odseku 3 o tzv. licenciu vedeckú a umeleckú a tiež
o tzv. licenciu spravodajskú. Avšak aj v prípade privolenia fyzickej osoby a tiež v prípade existencie
uvedených troch licencií, musí forma, rozsah i spôsob použitia vždy zodpovedať účelu, na ktorý bolo
privolenie dané, resp. na ktorý bola ustanovená niektorá z príslušných licencií. V opačnom prípade by
išlo o neoprávnený zásah v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka.

Ak k zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby dôjde, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,
aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo priznané primerané zadosťučinenie /§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka/.
Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch /§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka/. Výšku náhrady podľa
odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo /§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka/.

Ak k neoprávnenému zásahu do chránených práv fyzickej osoby dôjde v televíznom vysielaní, treba tu
vychádzať z toho, že tento zásah mal širokú publicitu. Takýto zásah, ktorý spočíval napr. v tvrdenej, avšak
právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti, v podstate zakladá nárok oprávnenej
osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch /rozsudok Najvyššieho súdu SR 1Co
15/97/. Toto právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch má fyzická osoba aj vtedy, keď morálna
satisfakcia už nie je aktuálna.

Z hľadiska skutkových okolností, z ktorých žalobkyňa v predmetnom konaní vyvodzovala svoj nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, treba poukázať predovšetkým na to, že z rámca vymedzeného
ust. § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka patrí právo na súkromie zahrňujúce širokú oblasť súkromia
fyzickej osoby /najmä jej súkromného života, intímnej a rodinnej sféry, vnútorného myšlienkového a
citového života/. V najširšom zmysle sa toto právo týka aj života v rodine a manželských a partnerských
alebo priateľských či obdobných vzťahov. Takto chápané právo na súkromie spočíva v práve fyzickej
osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti
z jej súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. O porušenie práva na ochranu súkromia
ide nielen v prípade neoprávneného získavania vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale
i v prípade neoprávneného rozširovania týchto poznatkov a vedomostí. Zásahom do súkromia môže v
niektorých prípadoch dôjsť aj v dôsledku zásahov do mena, priezviska a obydlia fyzickej osoby. V širokej
škále prejavov a súčastí súkromné života fyzickej osoby zodpovedá aj možnosť rozmanitých prejavov
zásahov do súkromia ich dôsledkov na chránené osobnostné práva. Neoprávnený zásah do práva na
súkromie nemusí vyvolať zníženie vážnosti alebo dôstojnosti dotknutej fyzickej osoby. Porušenie práva

na súkromie je potrebné dôsledne odlišovať od prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť,
dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti.

Medzi čiastkové práva tvoriace súčasť širšie koncipovaného práva na ochranu osobnosti patrí tiež právo
na podobu /zahrňujúce aj oprávnenie domáhať sa ochrany proti neoprávnenému zachyteniu podoby zo
strany iného subjektu/ a právo na ochranu podobizne /obsahom ktorého je oprávnenie fyzickej osoby
brániť sa proti neoprávnenému použitiu podobizne vrátane fotografickej snímky/. Rovnako právo na
ochranu podoby a podobizne je potrebné odlišovať od porušenia práva na česť a dôstojnosť. Ani zásah
do týchto práv nemusí mať difamačné dôsledky. Pokiaľ je však neoprávnené použitie podobizne zároveň
difamujúce, treba vychádzať z toho, že všeobecné právo na ochranu osobnosti bolo porušené v oboch
smeroch /v oboch čiastkových právach/.

Ustanovenia § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka chránia aj ďalšie čiastkové práva fyzickej osoby
- právo na jej česť a dôstojnosť v rozmanitých spoločenských vzťahoch, v rodine, na pracovisku, v
odborných kruhoch. Ak došlo k neoprávnenému zásahu do cti a dôstojnosti fyzickej osoby, ktorý je
objektívne spôsobilý privodiť ujmu, dotknutá osoba môže uplatniť právne prostriedky ochrany. Zákon
neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený a
ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe. Osobitnými prípadmi dovolených zásahov sú zákonné
licencie podľa § 12 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka.

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 5.1.2001 sp. zn. II.ÚS 44/00 uviedol, že práva na
súkromie, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a mena, ako aj práva na ochranu
pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe
nemožno odňať ani verejne činným osobám. Skutočnosti zo súkromného života osôb tzv. verejného
záujmu /o ktoré ide aj v prípade politikov a za určitých okolností tiež v prípade osôb, ktoré politicky činné
nie sú, ale s politicky činnou osobou sú v bližšom vzťahu/ môžu byť považované za vec oprávneného
verejného záujmu výlučne len vtedy, pokiaľ je zverejňovanie týchto skutočností v priamej súvislosti
s činnosťou uvedených osôb vo verejnom živote. Takéto zverejnenie musí mať teda nevyhnutne
väzbu na verejnú činnosť, ktorú tzv. osoby verejného záujmu vyvíjajú navonok. Neprípustné je pritom
uspokojovanie túžby po senzácii alebo aj škandalizácii.

Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv, má fyzická osoba dotknutá zásahom
právo domáhať sa na súde, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, odstránili všetky neodstránené
zásahy a aby sa im poskytlo primerané zadosťučinenie. Podaním návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch sleduje fyzická osoba priznanie materiálnej satisfakcie. Pred podaním takéhoto návrhu nie
je nevyhnutné uplatniť právo na poskytnutie morálnej satisfakcie.

Je pravda, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania náhrady sú v
tomto ustanovení uvedené len demonštratívne. Zákon ustanovuje jedinú podmienku priznania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá
postačujúce. Za závažnú ujmu treba podľa súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko,
teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase /v tej istej situácií, prípadne v spoločenskom
postavení a podobne/ vnímala aj každá iná fyzická osoba.

Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že v čase odvysielaných reportáží žalovaná bola
vysielateľom televíznej programovej služby TV T. na základe licencie udelenej jej Radou pre vysielanie
a retransmisiu v SR v súlade s ust. zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii. Je pravda, že
v zmysle vyššie citovaného zákona je žalovaná ako vysielateľ na základe licencie povinná zabezpečiť
všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej služby a predovšetkým
zabezpečiť samotný prístup verejnosti k informáciám. Súd sa stotožňuje so žalovanou aj v tom, že v

zmysle článku 26 Ústavy SR každý má, a teda aj žalovaná, právo vyjadrovať svoje názory slovom,
písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
informácie bez ohľadu na hranice štátu, pričom sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené a že
právo šíriť a prijímať informácie patrí medzi základné práva a slobody, ktoré je garantované slovenským
právnym poriadkom a medzinárodným právom. Súd sa stotožňuje aj s tvrdením žalovanej, že podľa
Ústavy SR ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd /ďalej len „Dohovor"/ musí byť pre
obmedzenie slobody prejavu a práva na informácie predovšetkým splnená podmienka nevyhnutnosti
v demokratickej spoločnosti, pričom toto obmedzenie musí sledovať legitímny cieľ, nesmie prekročiť
nevyhnutnú mieru postačujúcu pre ochranu legitímneho záujmu. Samozrejme, v zmysle § 135 ods.
1 OSP je súd viazaný rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných
ľudských práv a slobôd.

Súd sa stotožňuje s tvrdeniami žalovanej aj v tom smere, že novinárska sloboda obsahuje tiež možnosť
uchýliť sa k určitému stupňu zveličovania, dokonca provokácie, že verejnosť má právo na informácie, aj
na informácie týkajúce sa sudcov ako verejných činiteľov, že žalobkyňa je osobou verejného záujmu, že
táto vystupovala na verejnosti /záznamy televíznych médií, články printových médií/ už v roku 2006, kde
v súvislosti s inou kauzou zverejnila svoju tvár a podobizeň spolu s jej vyjadreniami, je v tejto súvislosti
neustále prístupná aj prostredníctvom internetu širokej verejnosti. Tu však treba jednoznačne povedať,
že hoci informácie o žalobkyni boli verejne prístupné na internete, k zverejneniu fotografií tváre, obydlia,
či k opakovanému uvádzaniu mena a priezviska žalobkyne v reportážach žalovanej, ktoré odvysielala
žalovaná v auguste a septembri roku 2009 o žalobkyni, nedala žalobkyňa žalovanej súhlas, čoho si
žalovaná bola dobre vedomá /už v 3. reportáži žalovaná verejnosť informovala aj o podanej žalobe
žalobkyňou na žalovanú/ a aj napriek tomu odvysielala o žalobkyni ďalšie reportáže.

Na druhej strane treba prisvedčiť argumentom žalovanej, že žalobkyňa v čase odvysielania sporných
reportáží bola sudcom a teda verejne činnou osobou, ktorá požíva zníženú ochranu. V príspevkoch boli
naozaj odvysielané informácie, ktoré nesúviseli s jej konkrétnou rozhodcovskou činnosťou ako sudcu.
Je tiež pravda, že ako osoba verejného záujmu sa žalobkyňa vystavila podrobnému skúmaniu všetkých
svojich slov a činov zo strany novinárov a verejnosti a že vzhľadom na to musí preukazovať väčšiu mieru
tolerancie spočívajúcej aj v informovaní verejnosti o jej konaní prostredníctvom masovokomunikačných
prostriedkov.

Pokiaľ na svoju obranu žalovaná použila aj citácie z Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 326/09
zo dňa 4.3.2010, kde okrem iného sa uvádza: „sloboda prejavu je základným pilierom demokratickej
spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové
súdy. K veciam verejným pritom nepochybne patrí činnosť orgánov verejnej moci, vrátane činnosti
súdov a sudcov a taktiež činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto činnosti môžu byť verejne
posudzované, pričom pri ich kritike platí z princípu demokracie vyplývajúca ústavná prezumpcia,
že ide o kritiku dovolenú". „V kontinuite medzi verejne neznámym jednotlivcom a politikom stoja z
hľadiska ochrany osobnosti sudcovia uprostred s miernou tendenciou smerom k politikom". „Nemožno
priznať právo na ochranu osobnosti občanovi, ktorý konal protispoločensky a bol vystavený kritike.
Takáto kritika by bola oprávneným zásahom proti spoločenským nešvárom". „Nebolo potrebné žiadať
dotknutého sudcu o vyjadrenie, keďže išlo o spravodajskú informáciu o začatí trestného stíhania, o
čom niet interpretačného sporu a nešlo o komentár. Podobne nebolo nutné, aby informácia obsahovala
podstatu veci z jeho pohľadu", tieto stanoviská treba v plnej miere akceptovať.Na tomto mieste však
treba v súvislosti s vyššie citovanými stanoviskami Ústavného súdu si položiť otázku, či zo strany
žalovanej išlo len o spravodajské informácie o začatí trestného stíhania žalobkyne, o pozastavení
jej funkcie sudcu alebo či v danom prípade išlo aj o komentár. Podľa názoru súdu nešlo zo strany
žalovanej len o spravodajskú informáciu pre divákov, pretože predmetné reportáže žalovaná zaradila
do svojho hlavného vysielacieho času v TV novinách vždy na prvé miesto, dĺžka samotných reportáží
bola takisto nad rámec len spravodajskej informácie, pričom žalovaná ako vysielateľ komerčnej televízie
si jednoznačne neodpustila v reportážach aj komentár k celej veci, ktorý na viacerých miestach nebol
vo vzťahu k žalobkyni vôbec korektný /napr. vyjadrenia žalovanej: „obžalovaná sudkyňa môže pokojne
spávať", „sudkyňa za zateplenie svojho domu nemusí zaplatiť ani cent"/.

Je pravda, ako tvrdí žalovaná, že pokiaľ ide o predmetné reportáže, je potrebné, aby súd zohľadnil
skutočnosť, že tieto boli podložené informáciami príslušných orgánov konajúcich v trestnej veci
žalobkyne, resp. stanoviskom žalobkyne poskytnuté tlačovým agentúram, ktoré žalovaná považovala
za informácie hodnoverné a podložené a že ich publikácia nie je spôsobilá zásahu do práv a právom
chránených záujmov žalobkyne. Na tomto mieste je treba však takisto uviesť, že ak by zo strany
žalovanej v odvysielaných reportážach išlo len o spravodajstvo a nie aj o zbytočné komentáre, ktoré
podľa názoru súdu boli prezentované žalovanou jednoznačne dopredu v neprospech žalobkyne a vo
vzťahu k žalobkyni aj veľmi necitlivo /napr. „obžalovaná sudkyňa môže pokojne spávať"/ a teda boli
spôsobilé ovplyvniť verejnú mienku výrazne v neprospech žalobkyne, bolo by všetko v poriadku.

Hoci teda samotné odvysielanie pravdivých informácií o veciach dôležitého verejného záujmu nie je,
ako to tvrdí aj žalovaná, spôsobilé zásahu do osobnosti dotknutej osoby, pričom obsah odvysielaných
informácií žalobkyňa naozaj žiadnym spôsobom nevyvrátila a svoje tvrdenie o zásahu do jej cti a ľudskej
dôstojnosti opiera naozaj výlučne o zverejnenie jej mena, tváre a bydliska, súd opätovne aj na tomto
mieste uvádza, že je podľa neho relevantný aj dôvod, pre ktorý bolo meno, tvár a bydlisko žalobkyne v
reportážach žalovanej zverejnené, aj keď samotné informácie získala žalovaná na základe zverejnenia
oficiálnych správ. V priebehu konania žalovaná sa nevyjadrovala, akým spôsobom v reportážach podala
informácie o žalobkyni, nezaujímalo ju, že tieto boli podané necitlivo, pričom si nebola vedomá ani
prípadných z toho vyplývajúcich dôsledkov na osobný, rodinný či spoločenský život žalobkyne. Stačí
spomenúť len to, že žalobkyňa ako konkurzná sudkyňa v minulosti riešila aj kauzu v súvislosti s ktorou
jej bolo vyhrážané smrťou, mala poskytnutú v minulosti policajnú ochranu a teda už v minulosti jej hrozilo
preukázateľne nebezpečenstvo, ktoré skutočnosti boli žalovanej dobre známe.

Pokiaľ žalovaná v priebehu celého konania argumentovala slobodou prejavu, táto nemôže byť v žiadnom
prípade bezbrehá.

Súd súhlasí s tvrdením žalovanej, že žalobkyni žiadnym spôsobom nebránila vyjadriť sa k predmetným
príspevkom a reagovať na skutočnosti v nich uvádzané v čase ich vzniku a že sa
pokúšala stanovisko žalobkyne aj získať. To, že by o vyjadrenie žalobkyňa záujem nemala, však súd
preukázané nemal. Z jej výpovede ako i z výpovedí svedkov J. a R., šéfredaktora, resp. redaktora
televízneho vysielania žalovanej, mal súd zistené, že žalovaná vzhľadom na charakter, druh reportáží a
ich možný dopad na žalobkyňu, ani zďaleka neurobila všetko preto, aby sa so žalobkyňou skontaktovala
a aby jej stanovisko v čase, keď sa reportáže robili, získala. Z vyjadrenia žalobkyne, resp. vypočutím
svedkov mal súd zistené, že redaktori žalovanej v osobnom kontakte v čase prípravy reportáží so
žalobkyňou neboli a v skutočnosti za ňou ani nevycestovali, pričom sa uspokojili s tým, že by sa k sudkyni
pravdepodobne nedostali. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že len jeden jediný raz
sa telefonicky redaktor žalovanej pokúsil so žalobkyňou skontaktovať, pričom keby prejavil naozajstný
záujem o stretnutie so žalobkyňou, existovali aj iné možnosti, ako sa s ňou skontaktovať /písomne,
e-mailom a podobne/. Na druhej strane však treba prisvedčiť žalovanej, že potom, ako sa žalobkyňa
vyjadrila k veciam vysielaným v reportážach pre agentúra U., tieto jej vyjadrenia žalovaná v reportážach
prezentovala.

Súd sa stotožňuje so záverom žalovanej, ktorá poukázala na tú skutočnosť, že žalobkyňa nepreukázala,
že v dôsledku reportáží žalovanej sa žalobkyni mal zhoršiť zdravotný stav. Je pravda, že dňa
XX.XX.XXXX na pojednávaní predložila k nahliadnutiu súdu lekárske potvrdenie ohľadne svojich
zdravotných problémoch zo dňa XX.XX.XXXX, z čoho možno jednoznačne usúdiť, že zdravotné
problémy u žalobkyne sa prejavovali už pred uverejnením predmetných reportáží, pričom zhoršený
zdravotný stav žalobkyne mohlo rovnako, ak nie viac, ovplyvniť aj jej trestné stíhanie.

K vyjadreniam žalovanej k výpovediam svedkov navrhnutých žalobkyňou, výpovede ktoré označila
žalovaná za účelové, bez vypovedacej hodnoty a sprostredkované, nepriame, bez riadnych dôkazov,
ktorými nie je možné preukázať zásahy do osobnostných práv žalobkyne, súd uvádza, že z výpovedí
svedkov podľa názoru súdu vyplýva, že títo bez problémov vypovedali na pojednávaní aj o trestnom
stíhaní žalobkyne, ale aj o tom, akým spôsobom reportáže registrovali, ako tieto na nich resp. na ich
najbližšie okolie vplývali. Je pravda, že ich výpoveď mohla byť len sprostredkovaná, všetko však išlo

buď o vysokoškolsky vzdelaných ľudí, právnikov alebo o ľudí, ktorí s právom prichádzajú do styku a ktorí
si tak vedeli na rozdiel od mnohých jednoduchých ľudí, ktorí právu rozumejú len málo, urobiť úsudok o
odvysielaných reportážach, pričom všetci svedkovia sa vyjadrovali v tom zmysle, že podľa nich reportáže
objektívne neboli a hoci sa na vzájomnom vzťahu medzi jednotlivými svedkami a žalobkyňou v podstate
nič nezmenilo, z výpovede viacerých svedkov mal súd zistené, že viacerí z kolegov, osôb pracujúcich
na KS BB, resp. osôb, s ktorými sa žalobkyňa v minulosti stretávala v súvislosti s výkonom funkcie
sudcu, sa začali po odvysielaných reportážach k žalobkyni správať rezervovane, žalobkyňu nepozývali
ani na spoločné akcie /kapustnica, rozlúčka s bývalým predsedom W., Y.. V./. Je naozaj pravda,
ako tvrdí žalovaná, že výpovede svedkov, ktorých navrhla žalobkyňa mohli byť čiastočne ovplyvnené
skutočnosťou, že išlo o ľudí žalobkyni blízkych, ľudí s ktorými v minulosti prichádzala do kontaktu na KS
BB, že títo ľudia mali vedomosť o tom, že už pred odvysielaním reportáží bola žalobkyňa trestne stíhaná
a z ich výpovedí bolo zrejmé, že aj ďalšie kauzy, ktoré v minulosti žalobkyňa rozhodovala jej na psychike
nijako nepridávali, v dôsledku nich mala dokonca problémy s vtedajším predsedom KS BB, Y.. X., istý čas
mala takisto kvôli obave o svoje zdravie a zdravie svojho syna pridelenú aj policajnú ochranu a takisto,
že na vzájomnom vzťahu medzi žalobkyňou a jej najbližšími sa po odvysielaní reportáží nezmenilo v
podstate nič, avšak okrem najbližších rodinných príslušníkov žalobkyne a ľudí, s ktorými v minulosti
prichádzala do styku v súvislosti s výkonom funkcie sudcu, reportáže vnímala aj široká právnická obec, s
ktorou v minulosti žalobkyňa do styku neprichádzala, ktorá k reportážam nemusela zaujať jednoznačné
stanovisko a taktiež veľká väčšina obyčajných ľudí, bez právnickeho vzdelania, ktorí cez rôzne iné kauzy
a médiami sústavne prezentovaný len negatívny obraz o slovenskej justícii, z ktorých podstatná časť
ľudí nemá ani len predstavu, čo práca sudcu obnáša, si pri akejkoľvek odprezentovanej negatívnej
informácie o sudcovi tohto ihneď spájajú s korupciou.

Súd sa stotožňuje aj so závermi žalovanej v tom, že žalobkyňou oslovení účastníci konania pri
pojednávaní ich káuz nezniesli voči žalobkyni, ako zákonnej sudkyni, námietku zaujatosti, súhlasili, aby
vec prejednávala žalobkyňa napriek tomu, že je trestne stíhaná a že jej preto bol pozastavený výkon
funkcie sudcu. Súd však v tejto súvislosti dáva za pravdu aj žalobkyni, a síce, že k vyššie uvedeným
poučeniam účastníkov, ktoré pre ňu určite príjemné neboli, sa rozhodla až v čase po odvysielaní
reportáží o jej osobe žalovanou v roku 2009, a teda tento jej počin treba dať do súvisu nie so samotným
jej trestným stíhaním, ale s odvysielanými reportážami.

Pokiaľ ide o porušenie, resp. neporušenie princípu prezumpcie neviny u žalobkyne, v súvislosti s
odvysielanými reportážami žalovanou, je naozaj pravda, ako tvrdí žalovaná, že k porušeniu princípu
prezumpcie neviny nemôže dôjsť samotným zverejnením tváre, mena a obydlia dotknutej osoby a
že tento princíp deklaruje nemožnosť o zadržanom, o osobe vo väzbe, obvinenom, obžalovanom či
neprávoplatne odsúdenom informovať ako o páchateľovi trestného činu, ale len ako o osobe podozrivej
zo spáchania trestného činu. Či však bol tento princíp vo vysielaní žalovanej dodržaný, podľa názoru
súdu závisí aj od toho, akým spôsobom a v akých súvislostiach žalovaná meno, fotografiu a obydlie
žalobkyne zverejnila. Súd je toho názoru, že pokiaľ nešlo len o samotnú spravodajskú informáciu, ale
k tejto bol podaný aj komentár, ktorý mal naznačiť súvislosti s tým, že žalobkyňa trestný čin spáchala /
vyjadrenia žalovanej: „obžalovaná sudkyňa môže pokojne spávať", „za zateplenie domu nemusí zaplatiť
ani cent"/ nemožno podľa názoru súdu o dodržaní princípu prezumpcie neviny u žalovanej hovoriť. Z
predmetných reportáží vysielaných žalovanou je zrejmé že sa žalovaná nevyjadrovala len k aktuálnemu
štádiu trestného stíhania žalobkyne, ale svojimi nekorektnými a necitlivými komentármi vo vzťahu k
žalobkyni veľmi výrazne a intenzívne ovplyvňovala aj verejnú mienku /reportáže boli vysielané v období
dvoch mesiacov sedemkrát, vysielali sa v hlavných TV správach pri vysokej diváckej sledovanosti,
vysielané boli hneď na začiatku správ a trvali pomerne dlho/.

Súd takisto nesúhlasí s tvrdeniami žalovanej, že dom vo vlastníctve žalobkyne, ktorý v reportážach
zverejnili nie je jej bydliskom a ani sa v ňom nezdržuje, že tento dom je vyobrazený tak, že nie je
spôsobilý všeobecnej identifikácie jeho polohy, a že v zmysle § 34 ods. 7 zák. č. 385/2000 Z.z. o
sudcoch a prísediacich, bez súhlasu sudcu nemožno zverejňovať len jeho bydlisko. Podľa názoru súdu,
žalovanou v reportáži zverejnená fotografia domu žalobkyne bola spôsobilá identifikácie jeho polohy z
dôvodu, že kto reportáže vzhliadol, vedel, že žalobkyňa pôsobí na W. súde v X. X. a teda je predpoklasd,
že i tento dom sa v X. X. nachádza. Samotný dom bol v reportážach ukázaný z viacerých strán, reportáže
boli dlhý čas, až po nariadenie predbežného opatrenia tunajším súdom, zverejnené aj na internete a teda

podľa názoru súdu nebolo obtiažne pre priemerného človeka zistiť si miesto, kde je tento dom postavený.
Z fotografie zverejnenej v reportážach bolo zrejmé, že ide o klasický sedlový dom určený na bývanie a len
ťažko možno predpokladať, že by tento dom žalobkyňa ako sudkyňa mohla užívať i na iný účel, ako na
bývanie /aj keď je naozaj otázne, či žalobkyňa t. č. v dome býva, skutočnosť ktorú nijako nepreukázala,
keď predtým sama sa vyjadrovala, že v dome z dôvodov svojej bezpečnosti nebýva/. Pokiaľ ide o
námietku žalovanej, že rodinný dom, ktorý žalovaná zobrazila vo vysielaní, nie je bydliskom žalobkyne,
súd je toho názoru, že v súlade s rozhodnutiami ESĽP, termín obydlie je nevyhnutné pre potreby ochrany
súkromného života osoby vykladať extenzívne. Žalobkyňa v priebehu celého konania poukazovala na
to, že predmetnú nehnuteľnosť využíva na niektoré spoločenské aktivity, táto nehnuteľnosť je priestorom
jej súkromného a rodinného života a jednoznačne slúži na bývanie.

Podľa názoru súdu, žalovaná v priebehu konania mala pochybnosti či, resp. v akom rozsahu zasiahla do
osobnostných práv žalobkyne, keď v priebehu konania zástupkyňa žalovanej /č.l. 328/ uviedla: „ ... B. sa
k uzatvoreniu súdneho zmieru. Suma, ktorú navrhovateľka v spore požaduje ako náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch akceptovať v žiadnom prípade nemôžeme", alebo „ z výpovedí žalobkyne a svedkov
vyplynulo, že nie je možné všetky negatívne následky žalobkyne spájať výlučne s odvysielanými
reportážami ..." alebo „súd preto nemôže mať za preukázané, že k údajnému zásahu do cti a dôstojnosti
žalobkyne došlo výlučne v dôsledku reportáží odvysielaných žalovaným." /č. l. 482/.

Pokiaľ ide o samotnú obžalobu, súd sa stotožnil s právnym názorom žalovanej, že táto bola prednesená
verejne, že ide o verejný dokument a že v súlade s § 115 ods. 6 Trestného poriadku sa skutočnosti
uvádzané v obžalobe považujú za odtajnené a že preto nemožno na obžalobu hľadieť ako na nezákonne
získaný dôkaz. Napriek vyššie uvedenému je však zarážajúce, ako tvrdila i žalobkyňa, že o obžalobe
sa nedozvedela zákonným spôsobom, jej doručením, ale prostredníctvom žalovanej v odvysielanej
reportáži, ktorá žalobu mala k dispozícií, resp. o nej vedela už v deň, kedy bola vypracovaná, čo bolo
asi mesiac predtým, ako bola doručená žalobkyni.

Zhodnotiac výsledky dokazovania dospel súd k právnemu záveru, že žalovaná zasiahla do
osobnostných práv žalobkyne na jej súkromie, vlastné meno, podobizeň, profesnú česť i ľudskú
dôstojnosť, keď odvysielaním siedmich reportáží v mesiacoch august a september 2009 porušila ust.
§ 11, § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ust. § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a
prísediacich, keď žalovaná opakovane, celkom 18 - krát uverejnila fotku s tvárou žalobkyne, 8 - krát
fotografiu s jej bydliskom a 34 - krát bolo vyslovené alebo zobrazené meno a priezvisko žalovanej.

Ako už bolo uvedené vyššie, žalovaná zverejňovala fotky tváre, bydlisko, ako aj celé meno žalobkyne a
to opakovane napriek tej skutočnosti, že mala vedomosť o zákonnom zákaze tieto fotografie zverejňovať
a o podanej žalobe zo strany žalobkyne na Okresnom súde v L. a Okresnom súde v O., no napriek tomu
žalovaná i naďalej pokračovala v zasahovaní do práva na ochranu osobnosti žalobkyne uverejnením
ďalších štyroch reportáží /XX.X.XXXX, XX.X.XXXX, XX.X.XXXX, XX.X.XXXX/. Žalovaná tak konala
napriek tomu,že nemala súhlas od žalobkyne na zverejnenie jej tváre, bydliska, mena, pretože akékoľvek
udelenie súhlasu z roku 2006 nemožno považovať za platné udelenie súhlasu na zverejňovanie tváre
a domu v roku 2009 a navyše za iným účelom.

Právo každej fyzickej osoby rozhodnúť sa, či informácie z jej súkromného života, intímnej a rodinnej sféry
budú zverejnené, je súčasťou práva na ochranu osobnosti v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka. Už
len samotným neoprávneným rozširovaním informácií zo súkromia žalobkyne žalovanou došlo k zásahu
do práva na súkromie, práva k podobizni a práva k menu žalobkyne. Pretože žalobkyni už v minulosti
bolo vyhrážané zabitím, zásah žalovanej do súkromia žalobkyne odvysielanými reportážami opätovne
mohli, a podľa názoru súdu aj vzbudili u samotnej žalobkyni, ale aj u jej rodiny opätovný strach o a život
žalobkyne, resp. o život jej syna.

Súd sa stotožňuje s právnym názorom žalobkyne, že okrem zásahu do práva na súkromie, na vlastnú
podobizeň a vlastné meno, zasiahla žalovaná odvysielaním reportáží aj do práva na profesnú a
občiansku česť a do práva na ľudskú dôstojnosť žalobkyne. Treba si uvedomiť tú skutočnosť, že

žalovaná v krátkom čase, v priebehu 40 dní, spolu v siedmich reportážach vysielaných v hlavnom
vysielacom čase žalovaného v TV novinách, pri širokej diváckej sledovanosti poskytla o žalobkyni, resp.
o jej trestnom stíhaní, resp. pozastavení funkcie sudcu nielen spravodajskú informáciu, ale informácie,
ktoré síce legálne získala, komentovala takým spôsobom, že to u priemerného diváka mohlo vzbudiť
pocit, že žalobkyňa je páchateľom trestného činu, resp. že je skorumpovaná. Svedčia o tom výrazy
„úplatkárska aféra", „máloktorý obžalovaný sudca má rovnaké šťastie", „Trestne stíhaná sudkyňa T. U.
má ďalší dôvod na radosť. Za údajný úplatok vo forme zateplenia svojho domu nemusí zaplatiť ani cent"
alebo „obvinená sudkyňa môže pokojne spávať". Aj podľa názoru súdu, v žiadnom prípade nejde o
objektívnu formu vyjadrovania sa k predmetnej téme a v reportážach je použité množstvo expresívnych
slov a týmto neustálym spájaním žalobkyne s trestnou činnosťou mohlo spôsobiť, a aj spôsobilo /
výpoveď žalobkyne a ňou navrhnutých svedkov/, že žalobkyňa je stigmatizovaná a v očiach kolegov ako
i širokej verejnosti bude aj v prípade, že neskôr bude oslobodená spod obžaloby, doživotne vnímaná ako
korupčná sudkyňa. V danom prípade podľa názoru súdu išlo zo strany žalovanej o kritiku neprimeranú,
ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu jej osobnosti. Práve tým, že v reportážach žalobkyni
nebol daný takmer žiaden priestor, pričom opätovne sa v nich aj keď vo všeobecnej rovine veľmi
kriticky vyjadroval bývalý minister spravodlivosti SR Y.. J. I. a priestor v nich okrem vtedajšej ministerky
spravodlivosti Y.. L., hovorkyne Špecializovaného trestného súdu v Pezinku ako i majiteľa spoločnosti, s
ktorou žalobkyňa je stále v civilnom spore, nedostal nikto ďalší, pôsobili značne nevyvážane a v súvislosti
s použitými sugestívnymi vyjadreniami a expresívnymi výrazmi vyzneli pre žalobkyňu jednoznačne
dehonestujúco. Je síce pravda, že informácie o žalobkyni boli ľahko prístupné z iných káuz, ako i v
súvislosti s jej trestným stíhaním, či pozastavením výkonu funkcie sudcu na internete, avšak práve
konaním žalovanej sa stala celá kauza žalobkyne široko medializovanou, čo potvrdil i sám redaktor
žalovanej, R. R., keď na pojednávaní výslovne uviedol: „Predmetnú kauzu otvorila až TV T.".

Žalovaná jednoznačne neurobila všetko pre to, aby sa skontaktovala so žalobkyňou za účelom
získania jej vyjadrenia k jednotlivým reportážam, čo je potvrdené výpoveďami žalobkyne, svedkyne
U. P., čestným prehlásením N. X., ako i svedeckými výpoveďami šéfredaktora a redaktora žalovanej,
pričom dôkazné bremeno ohľadne preukázania pravdivosti tvrdenia, že sa žalovaná snažila získať
vyjadrenie žalobkyne pre zachovanie objektívnosti spravodajstva, zaťažuje žalovanú. Pokiaľ ide o
tvrdenia žalovanej, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno priznať v súvislosti
s porušením ust. § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich, ale len v prípadoch
porušenia povinnosti ustanovených Občianskym zákonníkom, súd sa v tomto stotožňuje s názorom
žalobkyne, že z ust. § 13 Občianskeho zákonníka a z výkladu právnej úpravy ochrany osobnostných
práv v slovenskom právnom poriadku nie je možné dospieť k tomuto záveru, pretože ochrana osobnosti
je prvotne upravená vyšším ústavným právom, v článkoch 14, 15, 16, 19, 20 Ústavy SR. Následne
ust. § 11 až § 16 Občianskeho zákonníka rozvádza túto ochranu a stanovuje ďalšie charakteristiky
ochrany osobnosti, pričom i iné predpisy súkromného ako i verejného práva obsahujú úpravu ochrany
osobnostných práv jedincom, a teda i v prípade zásahu do práva na ochranu osobnosti stanovenej
podľa iných súkromnoprávnych predpisov než Občianskym zákonníkom, nemožno hovoriť o zásahu v
zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, pretože tento nie je viazaný len na porušenie práva na ochranu
osobnosti v intenciách Občianskeho zákonníka, ale i na porušenie práva na ochranu osobnosti podľa
iných právnych predpisov. Z toho vyplýva, že k zásahu do práva na ochranu osobnosti môže dôjsť nielen
porušením povinnosti stanovených v Občianskom zákonníku, ale i ostatných právnych predpisov /napr.
v rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 137/2008 zo dňa 18.2.2010/.

Podmienkou úspešného uplatnenia občianskoprávnej ochrany podľa § 13 Občianskeho zákonníka nie
je, aby spolu s neoprávneným zásahom došlo zároveň k zníženiu vážnosti postavenia postihnutej osoby
v spoločnosti. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov,
ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva uvedené v ust. § 11 Občianskeho
zákonníka /rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24.4.1978, sp. zn. 1Cz 32/78/.

Ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pripúšťa možnosť existencie rozmanitých dôvodov
so zreteľom na ktoré sa zadosťučinenie podľa ods. 1 nezdá postačujúce. Môže ísť aj o okolnosti
svedčiace o znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Pred
zaujatím záveru, že nie sú dané podmienky vyplývajúce z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, musí súd
vyriešiť otázku, či by v situácií, za ktorej došlo k zásahu do osobnosti fyzickej osoby pociťovala vzniknutú

nemajetkovú ujmu /vzhľadom na jej intenzitu, rozsah, trvanie/ ako závažnú každá iná fyzická osoba
nachádzajúca sa v danom mieste, čase a v osobnom, rodinnom a pracovnom postavení postihnutej
fyzickej osoby/. Zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka môže súd považovať
za postačujúce odvtedy, ak by zásah pre žiadnu inú fyzickú osobu v zrovnateľnej situácii neznamenal
spôsobenie závažnej nemajetkovej ujmy.

V každom prípade, k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne došlo opakovane
televíznym vysielaním žalovanej , a preto treba vychádzať z toho, že malo širokú publicitu /Najvyšší
súd SR, sp. zn. 1Co 15/97 z 24.6.1998, R45/2000/. Naviac, k zásahu došlo v hlavnom vysielacom čase
žalovanej, opakovane v krátkom čase spolu sedemkrát, pri vysokej diváckej sledovanosti /je všeobecne
známe, že práve TV T. sleduje na Slovensku najväčší počet divákov/, tento zásah trval aj napriek tomu,
že žalovaná vedela o tom, že žalobkyňa pre tieto zásahy zo strany žalovanej podala na ňu civilnú žalobu,
pričom predmetné reportáže boli i voľne dostupné v archíve relácií žalovanej na jej internetovej stránke.

Aj napriek zákonnému zákazu žalovaná zverejnila opakovane meno, priezvisko, podobizeň a obydlie
žalobkyne, čím ohrozila jej bezpečnosť /spomínaná kauza z minulosti, kvôli ktorej mala aj policajnú
ochranu/ a vystavila ju z dôvodu zníženia jej bezpečnosti opätovnému napätiu, stresu a strachu o zdravie
a zdravie rodiny, z dôvodu ktorého možno zásah do práva na ochranu osobnosti žalobkyne považovať
za rozsiahly. Opakovaným neoprávneným zverejnením celého mena žalobkyne, jej obydlia i tváre v
súvislosti s tým, ako žalovaná o trestnom stíhaní a o pozastavení funkcie sudcu u žalovanej informovala
širokú verejnosť, sa žalobkyňa stala jasne identifikovateľnou pre širokú verejnosť, pričom výrazne utrpela
profesná česť, dôstojnosť a vôbec dobré meno žalobkyne ako sudkyne, keď si ju spája s trestnou
činnosťou široký okruh verejnosti a známych aj napriek tomu, že nikdy nebola právoplatne odsúdená
za žiaden trestný čin. Nepriaznivú odozvu vyvolal zásah žalovanej aj v osobnom živote žalobkyne, keď
najmä jej syn pocítil dôsledky negatívne publicity svojej mamy v práci i v súkromí, situáciu ktorú prestal
zvládať /problémy s alkoholom/.

Je viac ako zrejmé, že zo strany žalovanej neboli splnené ani podmienky spravodajskej licencie /§ 12
ods. 3 Občianskeho zákonníka/, pretože žalovaná konala v rozpore s oprávnenými záujmami žalobkyne
a dokonca nemala ani súhlas na zverejnenie jej mena, priezviska, obydlia a podobizne. Reportáže v
niektorých častiach vyznievajú dokonca pre žalovanú až dehonestujúco a divákom vnucujú pocit, že
žalobkyňa je skorumpovaná, resp. vinná.

Intenzita, spôsob a trvanie zásahu vykonaného cez širokú medializáciu súkromia žalobkyne a jej
neustáleho spájania s trestnou činnosťou zapríčinilo, že porušenie základného práva žalobkyne na
ochranu jej osobnosti nie je možné napraviť a z týchto dôvodov je potrebné priznať žalobkyni voči
žalovanej okrem morálnej satisfakcie, ospravedlnenia /§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka/ aj
nemajetkovú ujmu v peniazoch /13 ods. 2 Občianskeho zákonníka/.

S prihliadnutím aj na to, že spravodajské informácie uvádzané v reportážach žalovanou o žalobkyni
boli pravdivé, boli čerpané z legálnych zdrojov, keď profesný, spoločenský aj rodinný život pred
odvysielanými reportážami ovplyvnila i skutočnosť, že žalobkyňa bola už v tom čase trestne stíhaná,
nepovažoval súd za primerané priznať žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v uplatnenej
výške 100.000 eur, ale vo výške 30.000 eur, preto v prevyšujúcej časti, pokiaľ išlo o nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 70.000 eur, súd v tejto časti návrh ako nedôvodný zamietol.

O náhrade trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je odvolanie prípustné v lehote 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne dvojmo.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p. v platnom znení).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.