Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 5, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3CoE/207/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714201925
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:6714201925.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Astrová 2/A, Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zast. verita, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karpatská 18,
IČO:35940875,protipovinnému:B.R.,bytomI.,O.XX,štátnyobčanSlovenskejrepubliky,ovymoženie
848,55 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo
dňa 28. mája 2014, č.k. 9Er/801/2014-31, takto dňa 05. februára 2015

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána
Gaspera, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 52 ods. 1-4, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, ako aj s poukazom na zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a Smernicu Rady

č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že
oprávnený sa návrhom, doručeným súdnemu exekútorovi dňa 04.02.2014, domáha vykonania exekúcie
proti povinnému na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM
ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s.,
sp.zn. IE-C/0112/0118, ktorý bol vydaný dňa 15.08.2013. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 31.10.2013 a vykonateľnosť dňa 04.11.2013. Súd prvého stupňa ďalej preskúmal zmluvu, ktorú

s povinným uzavrela O. banka, a.s. a obchodné podmienky pre úver O. banky, a.s. (verzia 1/2008)
účinné od 01.01.2008 (ďalej len ,,OP") a Všeobecné obchodné podmienky (ďalej len „VOP“) a dospel
k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a
vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným)
a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V danom prípade,
a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie

uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej
rozhodcovskej doložky podľa bodu 11.2 OP, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský
rozsudok. Preskúmaním čl. 11. bodu 11.2 OP a bodu 10.2.2 VOP vzhliadol súd prvého stupňa v takto
ustanovenomzmluvnomdojednanínekalúpodmienku.Malzato,ževdanomprípadebolavoľbariešenia
sporov v rozhodcovskom konaní jednostranná, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu
na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného

si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým, ako k uzatvoreniu zmluvy o úvere povinný
vôbec pristúpil. Nekalú povahu má aj samotné znenie rozhodcovskej doložky, podľa ktorej všetky
spory budú riešené rozhodcovským súdom. Daná zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná a
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd prvého stupňa videl v tom, že faktickým
subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadne spory riešiť, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený,

pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve,
ktorúoprávnenývrámcisvojejpodnikateľskejčinnostipoužívavprípadochuzatváraniazmlúvrovnakéhodruhu a neurčitého počtu. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky
hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých
zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu

uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach
a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom
základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky
odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať

za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na
vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský
rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené
skutočnosti,súdprvéhostupňazúradnejmocizamietolžiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie v celosti, nakoľko predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu
právomocirozhodcuvdanejvecikonať,atospoukazomnaneplatnosťrozhodcovskejdoložky,nemožno

považovať za spôsobilý exekučný titul.

Protiuzneseniusúduprvéhostupňapodalvzákonomstanovenejlehoteodvolanieoprávnený.Odvolanie
odôvodnil ustanoveniami § 205 ods. 2 písm. a), d), e) a f) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d), f) a h)
O.s.p. Namietal, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Oprávnený uviedol, že podľa ustanovení

§ 44 ods. 2, prvá a druhá veta Exekučného poriadku exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať
a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúcie nie je vecne
príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom
prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Oprávnený poukázal aj na uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4Cdo 159/2009 zo dňa 16.06.2009. Ďalej uviedol, že exekučný súd
je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach.
Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu podľa ustanovení § 159 O.s.p.
O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni

tomu, aby bola opätovne posúdená. Mal za to, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej
bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37,
má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35
ZoRK), podľa ustanovení § 159 O.s.p. doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním,

je právoplatný. Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány, len
čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Teda je tu prekážka res iudicata.
Uvedeným konaním súdu podľa názoru oprávneného dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 zákona
č. 460/1992 Z.z., Ústavy SR. V súvislosti s uvedeným poukázal aj na nález Ústavného súdu SR ÚS
2/2000. Oprávnený ďalej zdôraznil, že ako právny nástupca O. banky, a.s. bol povinný postupovať v

súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. V zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných
obchodných podmienok, O. a.s. postupovala v súlade s § 93 b) zákona o bankách, ktorý jej ukladá
povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi
daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol, je prejavom jeho osobnej
a zmluvnej slobody. A. zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom

konaní, avšak opomína tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh
rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj
napriek splneniu si zákonom stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením zákonnej povinnosti
dôvodí zamietnutie poverenia. Oprávnený mal za to, že exekučný súd nesprávne aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka a plne sa stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného súdu II. ÚS 499/2012.

Poukázal aj na uznesenia Ústavného súdu SR, sp.zn. I. ÚS 17/01 z 19.04.2001, sp.zn. IV. ÚS 110/09
z 02.04.2009, sp.zn. III. ÚS 264/05 z 29.09.2005 a nálezy Ústavného súdu SR, sp.zn. II ÚS 244/09
z 29.09.2009, sp.zn. I. ÚS 390/08 z 23.04.2009, sp.zn. I. ÚS 335/06 z 30.10.2007. Mal tiež za to, že
exekučný súd v rozpore so zákonom posudzoval uzavretú rozhodcovskú doložku podľa ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že Občiansky zákonník v čase uzavretia predmetnej

zmluvy o úvere taxatívnym spôsobom vymedzoval, na ktoré zmluvné typy sa piata hlava vzťahuje.
Zmluva o úvere, ktorá je absolútnym obchodom, medzi nimi nebola. Súd porušil zákaz retroaktivity
a princíp právnej istoty tým, že na rozhodcovskú doložku aplikoval znenie, ktoré sa stalo účinné
neskôr, obzvlášť ak zákonodarca retroaktivitu nepripustil. V súvislosti s uvedeným poukázal na nálezyÚstavnéhosúduSR,sp.zn.III.ÚS20/2011z29.03.2011asp.zn.I.ÚS238/04z31.01.2005.Tieždôvodil,
že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušil § 153 ods.
1 O.s.p. pre právne závery v napadnutom uznesení a pre rozhodnutie vo veci absentovali akékoľvek

dôkazy. Oprávnený konštatoval, že súd prvého stupňa konštruoval nový skutkový stav bez účasti
oprávneného a odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Ďalej uviedol,
že exekučný súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie
skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v
nachádzacom konaní. Oprávnený sa nemal možnosť vyjadriť k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo

vytvorenému skutkovému stavu. Exekučný súd mu uprel právo byť účastným na takomto zisťovaní
skutkového stavu, čím zasiahol do jeho práva podľa čl. 48 odsek 2 Ústavy SR. Následne konštatoval
zrušenie účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Ani OSP, ani Exekučný poriadok,
ani ZoRK neposkytuje absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k
rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo
veci samej dokazovanie alebo napr. rozsudok zrušiť, či zmeniť jeho výrok. Oprávnený mal ďalej za

to, že pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je
možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento
nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy,
ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny a v žiadnom
prípade interpretačný. Taktiež, pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nie je

možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD, vzťahujúca sa rozhodcovské doložky
všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom, a teda
ani voči účastníkom tohto konania bezprostredne záväzná. Oprávnený konštatoval, že exekučné súdy
v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie vydajú aj zamietajú, čím súdy prvého stupňa
porušujú právnu istotu a legitímne očakávania, pričom poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov.

Bol toho názoru, že postupom exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania,
keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho nezákonne zvýhodňuje len na základe
jeho postavenia, pričom poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 23/2013-8. Oprávnený v
závere navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdnej
exekútorkyoudeleniepoverenianavykonanieexekúcievyhovie,alternatívne,abynapadnutéuznesenie

v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Krajský súd, ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania

podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť z týchto dôvodov:

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní z

úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom
(§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b).
Ak súd zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok

vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy,
ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. z úradnej povinnosti správne v danej veci posudzoval
rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý
je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť, resp. v danom prípade zamietnuť žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu so zákonom.

Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je
exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva

medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou
viazaná (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012, sp.zn. 6Cdo 105/2011).Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný

súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp.zn. 5Cdo
230/2011).

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá
neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu, odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. marca 2012,

sp.zn. 6Cdo 1/2012). Keďže nulitný (z pohľadu práva neúčinný) titul žiadnu prekážku následného
prejednania a tiež rozhodnutia veci všeobecným súdom nepredstavuje, odvolací súd námietku
oprávneného, týkajúcu sa existencie právoplatného rozhodcovského rozsudku a založenia ním údajnej
prekážky právoplatne rozsúdenej veci, odmietol.

Odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, ktorý predmetnú Zmluvu o úvere, uzatvorenú
medzi právnym predchodcom oprávneného (O. bankou, a.s.) a povinným 02.05.2008 považoval za
spotrebiteľskúzmluvupodľaustanovenia§52ods.1Občianskehozákonníkavzneníplatnomaúčinnom
v čase uzatvorenia zmluvy za správny. Uvedená zmluva (bez ohľadu na právnu formu) bola uzatvorená
medzi dodávateľom - právnym predchodcom oprávneného, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal

ako právnická osoba, v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, so spotrebiteľom - povinným, ako
fyzickou osobou nepodnikateľom, keď povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah
účastníkov aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka chrániace spotrebiteľa. V zmysle §
54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou

zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopredvzdaťsvojichpráv,ktorémutentozákonpriznáva,alebosiinakzhoršiťsvojezmluvnépostavenie.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní súd prvého stupňa správne vychádzal z ustanovení § 53 ods.

1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, s prihliadnutím aj na príslušnú smernicu Rady 93/13/
EHS a zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje
takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní
dospel súd prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže
spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa,

teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy).
Rozhodcovskú doložku podľa článku 3 bod 7 zmluvy o úvere v spojení s článkom 11.2 Obchodných
podmienok pre úver a v spojení s článkom 10.2.2 v II. časti Všeobecných obchodných podmienok,
je potrebné vyhodnotiť ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období.

Vtejtosúvislostiodvolacísúduvádza,žesmernicaRady93/13/EHSzodňa05.04.1993oneprimeraných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy
účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným
spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv

v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať
tak, že podnikateľ, ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy, nesmie zneužívať svoje silnejšie
postavenie dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových
zmluvných podmienok a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne,
a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov

na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je
potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.Za neprimeranú, je potrebné považovať aj rozhodcovskú doložku v danej veci, ktorá je súčasťou
všeobecnýchobchodnýchpodmienok,ktorépredkladaloprávnený(jehoprávnypredchodca)povinnému
na formulári, nebola individuálne dojednaná, keď spotrebiteľ (povinný) nemal reálnu možnosť jej obsah

ovplyvniť, resp. niektoré z ustanovení vylúčiť. V danom prípade veriteľ mohol na základe predmetnej
rozhodcovskejdoložkyvecpredložiťnaprejednaniearozhodnutierozhodcovskémuorgánu,ktorýsisám
zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ
ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na
všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne

sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej
zmluve,resp.všeobecnýchobchodnýchpodmienkach.Odvolacísúdzastávanázor,žeonekalúzmluvnú
podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a
štátnym všeobecným súdom ale, ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh
dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z
komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku

v celosti za neprijateľnú podmienku, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-240/98
až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C- 168/05).

Pokiaľ oprávnený poukázal v odvolaní na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001
Z.z. o bankách v príslušnom znení, boli banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh

na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd k tomu uvádza, že právny predchodca oprávneného
neuzatvoril s povinným osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnému osobitný návrh na jej
uzatvorenie a príslušné poučenie), ale rozhodcovská doložka bola začlenená do zmluvy a všeobecných
obchodných podmienok právneho predchodcu oprávneného. Povinný, ako spotrebiteľ, bol v postavení,
že buď zmluvu aj s príslušnými všeobecnými obchodnými podmienkami prijme ako celok a úver

dostane, alebo zmluvu ako celok odmietne a úver nedostane. Nebol tu vytvorený žiadny priestor pre
povinného ako spotrebiteľa na vyjadrenie nesúhlasu s riešením prípadných sporov v rozhodcovskom
konaní pred rozhodcovským súdom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že
stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, neznamená,
ževeriteľjeoprávnenývčleniťdosvojichzmlúvtakéznenierozhodcovskejdoložky,ktorézakladáznačnú

nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa (tak ako tomu
bolo v predmetnom prípade). Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj
príslušné zákonné normy chrániace spotrebiteľa.

Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech

spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória aj prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a
rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak je

takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v
takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011, sp.zn. IV. ÚS 55/2011).

Odvolací súd tiež nezistil v konaní okresného súdu rozpor s pravidlami, týkajúcimi sa práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ani neprípustné nahrádzanie
procesnej pasivity povinnej.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na

základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.

1 O.s.p. potvrdil.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.