Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, February 4, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/319/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204274
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204274.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25,
zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanej:
Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Župné námestie 13, o 7.241,80 eur, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu
Trnava z 11. júna 2014 č. k. (27) 16C/128/2013-68 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť
Okresnému súdu Trnava súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu odvolania urobeného elektronickými
prostriedkami a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom v sume 3 eurá a to do 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalobkyni, aby do 10 dní od doručenia uznesenia
zaplatila v kolkoch alebo príkazom na úhradu súdny poplatok 23 eur a to v sume 20 eur za odvolanie
a v sume 3 eurá za vyhotovenie rovnopisu odvolania, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým
podpisom (ďalej tiež len „poplatok za vyhotovenie rovnopisu“), pričom takéto rozhodnutie (vyhotovené
len za pomoci zaužívanej predtlače vz. 4 O. s. p.) odôvodnil výlučne paušálnymi odkazmi na položky
č. 7a a 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona SNR č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „Z. s.
p.“ a „sadzobník“).

Toto uznesenie napadla žalobkyňa včasným odvolaním a navrhla ho jednoducho zrušiť, vytýkajúc
mu (a súdu prvého stupňa) absenciu jednej zo zákonom predpísaných náležitostí, predstavovanej
odôvodnením (čo bolo inak u poplatku za vyhotovenie rovnopisu jediným odvolacím dôvodom), ako
aj nesprávnosť právneho posúdenia veci, nakoľko tu zákon účinný v čase začatia konania uznesením
ukladanú poplatkovú povinnosť nepoznal, analogické rozširovanie úkonov podliehajúcich poplatkom aj
so zreteľom k príkazu z čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR neprichádza do úvahy a i na základe ust. § 18ca
Z. s. p. (ako jedného z prechodných ustanovení v takomto zákone) možno podľa predpisov účinných od
1. októbra 2012 (teda podľa Z. s. p. v znení zákona č. 286/2012 Z. z.) vyberať poplatky len v konaniach
začatých po takomto čase, o taký prípad tu ale (pre podanie žaloby a inak aj jej dôjdenie súdu ešte v
septembri 2012) taktiež nešlo.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania celú vec (poplatkovej povinnosti)
a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zo
zákonom ustanovených prípadov potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho
súdu a dospel k záveru, že okrem nevypravenia napadnutého uznesenia zákonu zodpovedajúcim
odôvodnením (čo však tunajší súd vo veciach poplatkov považuje za relevantný dôvod len vtedy, ak sú

tu naozaj pochybnosti o existencii poplatkovej povinnosti, pretože tu treba zvažovať aj faktor možného
ochromovania súdov množstvom identických podaní, produkovaných nezriedka jedným a tým istým
účastníkom) toto v časti poplatku za odvolanie nie je správnym ani pre dôvodne vytýkané nesprávne
posúdenie veci súdom prvého stupňa po právnej stránke.

Podľa § 4 ods. 1 písm. k/ Z. s. p. v znení platnom a účinnom do 30. septembra 2012 (teda aj v čase
začatia konania v prejednávanej veci dňom 27. septembra 2012 - pozn. odvolacieho súdu) od poplatku
je oslobodené (o. i.) súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

S účinnosťou od 1. októbra 2012 bolo práve odcitované ustanovenie zo zákona (i tu rozumej zo Z. s. p.)
vypustené a zároveň bol sadzobník doplnený tak, že v ňom bola za položku 7 vložená položka 7a, podľa
ktorej poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom je 20 eur (v tejto súv. por. čl. II body 3 a 14 a čl. VII zákona
č. 286/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony).

Podľa § 6 ods. 2 prvých dvoch viet Z. s. p. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa
tým konanie na jednom stupni a poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo
veci samej.

Podľa § 18ca Z. s. p. (inak ustanovenia nadpísaného marginálnou rubrikou „Prechodné ustanovenie
k úpravám účinným od 1. októbra 2012“ a do Z. s. p. vloženého práve zákonom č. 286/2012 Z. z., tu
por. i čl. II bod 12 takéhoto zákona) z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012.

Napokon podľa položky 20a sadzobníka poplatok za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh,
ktoré vytvoria súdny spis a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie
urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného
zákona je za každú stranu 0,10 eura, najmenej však 10 eur za podanie, ktoré je návrhom na začatie
konania s prílohami a najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami; pričom podľa poznámky č. 1
k takejto položke v prípade podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísaných zaručeným
elektronickým podpisom súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby žiadal
náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O. s. p. (keď inak tu je žiadúce doplniť tiež to, že táto položka
a aj pôvodná jediná poznámka k nej, dnes označená poradovým číslom 1, sa súčasťou sadzobníka a
aj Z. s. p. stali už s účinnosťou od 1. júla 2007, v tejto súv. por. tiež čl. II bod 33 a čl. IV zákona č.
273/2007 Z. z.).

V prejednávanej veci nemohlo byť absolútne žiadnej pochybnosti o tom, že konanie (ako celok) tu začalo
ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona, vyjadrujúceho úmysel tuzemského zákonodarcu opustiť u
konaní vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej tiež „konania o zodpovednostných nárokoch voči štátu“)
inštitút vecného oslobodenia od súdnych poplatkov. Pominúc faktor zmeny zákona aj v tomto prípade
uplatnením opakovane (zjavne však bezvýsledne) kritizovanej praxe pokútneho menenia viacerých
zákonov v rámci zákona primárne prijímaného za celkom iným účelom však pri posudzovaní legitimity
zámeru súdu prvého stupňa zaťažiť žalobkyňu poplatkovou povinnosťou za odvolanie bolo rozhodujúcim
to, že aj pri uzákoňovaní vypustenia ustanovenia, oslobodzujúceho od súdnych poplatkov konania o
zodpovednostných nárokoch voči štátu, bola príslušná úprava sprevádzaná štandardným prechodným
ustanovením, zakotvujúcim zjednodušene to, že po začatí hry sa jej pravidlá nemajú meniť. Z pohľadu
existencie či neexistencie poplatkovej povinnosti pritom význam mal len stav v čase začatia konania
(opäť rozumej ako celku), pretože opak (úmysel vyberať v konaniach začatých pred nadobudnutím
účinnosti diskutovanej právnej úpravy „aspoň“ poplatky za odvolacie konania, začaté až po nadobudnutí
účinnosti zákona č. 286/2012 Z. z.) mal byť vyjadrený presne a nedostatok takéhoto presného vyjadrenia
bolo treba vyložiť na ťarchu štátu (disponujúceho prostriedkami spôsobilými prípadný neželaný výklad
zmeniť a v tejto konkrétnej veci dokonca stojaceho na jednej strane sporu) a nie potenciálneho poplatníka
(ktorý je len „konzumentom“ právnych predpisov „produkovaných“ orgánmi štátu). To musí platiť tým

skôr, ak pomôcť si nejde ani pokusmi odvolávať sa na úpravu z taktiež vyššie citovaného § 6 ods. 2 Z.
s. p., použiteľného len v prípadoch ustanovenia poplatku za konanie (o aký prípad tu pre spoplatnenie
iba žaloby - na rozdiel od iných prípadov uvedených v položkách 5 písm. a/ - d/, 9a, 10 písm. e/ - h/
a 18a sadzobníka - nejde) a predpokladajúceho v odvolacom konaní vo veci samej (o aké by zhodou
okolností v tejto konkrétnej veci šlo) poplatky rovnakou sadzbou ako v konaní na súde prvého stupňa
(keďže takouto argumentáciou by aj v prejednávanej veci šlo dospieť iba k záveru o nulovej sadzbe
poplatku, čiže o jeho nevyrubiteľnosti).

Uloženie poplatkovej povinnosti za odvolanie preto nemohlo obstáť a odvolací súd by pri nespojení
rozhodnutia o takejto otázke s ďalšou (s otázkou poplatku za vyhotovenie rovnopisu) principiálne nemal
inú možnosť, než napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (práve uvedené nerešpektujúce) podľa §
221 ods. 1 písm. h/ aj i/ O. s. p. i s použitím ustanovenia § 12 ods. 3 Z. s. p. zrušiť (s nutnosťou suplovania
tým pasivity súdu prvého stupňa, ktorý by za vyššie opísaného stavu vecí a opäť nebyť spojenia do
napadnutého uznesenia rozhodnutí o dvoch otázkach aj podľa § 210a O. s. p. mal odvolanie vybaviť
tak, že mu plne vyhovie sám, ale tak neurobil).

Vo vzťahu k poplatkovej povinnosti za vyhotovenie rovnopisu však odvolateľka uplatnila jediný odvolací
dôvod spočívajúci v nepreskúmateľnosti rozhodnutia a o tom už bolo povedané, že v tzv. poplatkových
veciach obstojí len podporne, teda pri neexistencii poplatkovej povinnosti alebo prinajmenšom pri jej
prípadnej spornosti (kedy treba trvať na tom, aby aj súd prvého stupňa poskytol dostatok argumentov
na podporu svojho názoru o existencii takejto povinnosti a ak si takú povinnosť nesplní, aby takéto
jeho počínanie bolo po zásluhe „odmenené“ - tým, že rozhodnutie, ktoré dôvody neobsahuje, bude
zrušené). Súčasťou rozhodovacej praxe tunajšieho súdu, týkajúcej sa uvedeného problému, je totiž
i stále aktuálny záver (na ktorom ani v tejto konkrétnej veci nie je dôvod nič meniť), podľa ktorého
miera pohoršenia odvolacieho súdu nad pretrvávajúcou praxou 1. vyhotovovania (súdmi prvého stupňa)
uznesení o súdnych poplatkoch len za použitia zaužívaných chabých a argumentačne podvyživených
vzorov, resp. predtlačí a 2. spoliehania sa nimi (i tu rozumej súdmi prvého stupňa) na nechuť odvolacích
súdov opakovane sa zaoberať problémom s celkom jednoznačným riešením nemôže byť tým, čo by
pri porovnávaní takejto okolnosti s črtajúcim sa (resp. v mnohých prípadoch už aj reálne existujúcim)
nebezpečenstvom praktického ochromovania súdov hromadnými podaniami malo prevážiť. Ak potom i v
prejednávanej veci šlo o takto kvalifikovateľný prípad (pre všeobecne známe uplatňovanie žalobkyňou z
prejednávanej veci proti tej istej žalovanej celého množstva druhovo totožných nárokov, spočítateľných
v radoch tisícov a vyšších) a o existencii poplatkovej povinnosti za vyhotovenie súdom rovnopisu takého
podania, pri ktorom účastník využil zákonnú možnosť urobiť ho elektronickými prostriedkami (a podpísať
ho zaručeným elektronickým podpisom) nemohli byť žiadne pochybnosti, zo súhrnnej sumy poplatku
uloženej napadnutým uznesením suma 3 eurá bola vyrubená v súlade s právom. Obstáť v tomto prípade
pritom nemôže ani (v tejto konkrétnej veci inak neprítomná) snaha argumentovať za pomoci položky
č. 1 k položke 20a sadzobníka, nakoľko takáto argumentácia smeruje k zastretiu podstaty problému.
Tou je to, že účastníka rozhodnuvšieho sa využiť možnosť urobenia podania elektronicky samozrejme
nemožno za takéto počínanie sankcionovať, ak však dôsledkom takéhoto jeho počínania je prenos
povinnosti zabezpečiť konverziu elektronického podania na podanie v listinnej podobe (zo strany inak
na toto povinného účastníka na súd), diskutovaná (a aj vyššie citovaná) poznámka k príslušnej (taktiež
vyššie citovanej položke) sadzobníka hovorí výlučne o nemožnosti požadovania v takejto súvislosti
(súdom) vecných nákladov. Tým ale nemožno rozumieť nič viac a nič menej než to, že pri zabezpečovaní
konverzie elektronických podaní na listinné, teda pri zabezpečovaní tvorby fyzického súdneho spisu i
podkladov súcich na doručovanie účastníkom odchylným od toho, kto ich predložil len v elektronickej
podobe zákonodarca nahradil pravidlo práva súdu na úhradu vyčíslených aj preukázaných vecných
nákladov iným pravidlom práva na paušálnu náhradu takýchto nákladov, zahrnutú v poplatku za úkon
súdu (ktorý si účastník vyššie opísaným spôsobom vynútil).

Pri riadení sa aj týmito úvahami preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti poplatku za
vyhotovenie rovnopisu bolo predurčené na potvrdenie (podľa § 219 ods. 1 O. s. p.), ak však tu bola i
druhá (ešte skôr rozobratá) časť uznesenia súca na zrušenie; potrebu odchylného prístupu odvolacieho
súdu k obom častiam rozhodnutia v prvom stupni šlo vyjadriť právne len zmenou napadnutého uznesenia
podľa § 220 O. s. p. spôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia odvolacieho súdu.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.