Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/6/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3513205372
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3513205372.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľky: Ing. C. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX/
XX, XXX XX L. pod L., zastúpená JUDr. V. F., advokátom so sídlom M. R. Y. XXX/XX, XXX XX H.
proti odporcovi: E. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX/XX, XXX XX L. pod L., zastúpený JUDr. Z.
L., advokátkou so sídlom v L., F. XX/B, o vylúčenie odporcu z užívania nehnuteľnosti, na odvolanie
navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 24. septembra 2013 č.

k. 10C/219/2013-76 takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu v napadnutej časti výroku o trovách prvostupňového konania p o t v r d
z u j e .

Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 45,42 eur, k
rukám právnej zástupkyne odporcu, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zastavil konanie. Navrhovateľke vrátil súdny poplatok vo výške
92,87 eur, po právoplatnosti uznesenia, cestou Daňového úradu V.. Navrhovateľku zaviazal nahradiť
trovy konania vo výške 33 eur titulom zaplateného súdneho poplatku a trovy právneho zastúpenia vo
výške 208,33 eur k rukám právnej zástupkyne odporcu, všetko do troch dní od dňa právoplatnosti
uznesenia. V uznesení konštatoval, že navrhovateľka sa podaným návrhom doručeným súdu dňa

30.05.2013 domáhala voči odporcovi nariadenia predbežného opatrenia, ktorým by súd uložil odporcovi
povinnosť, aby do právoplatného skončenia vo veci samej sa zdržal užívania a nevstupoval na
nehnuteľnosti: rodinný dom na ulici G. č. XXX/XX v L. pod L., súp. č. XXX, orientačné číslo XX,
nachádzajúceho sa na pozemku s parc. č. XXXX/X - výmera 204 m2 - zastavané plochy a nádvoria,
garáže - súp. č. XXXX, nachádzajúcej sa na pozemku s parc. č. XXXX/X - výmera 45 m2 - zastavané
plochy a nádvoria, C-KN parc. XXX/X - výmera 1100 m2 - trvalé trávnaté porasty, C-KN parc. XXXX/X

- výmera 204 m2 - zastavané plochy a nádvoria, C-KN parc. č. XXXX/X - výmera 45 m2 - zastavané
plochy a nádvoria, C-KN parcely XXXX/X - výmera 12 m2 - trvalé trávnaté porasty, C-KN parcely
XXXX/X - výmera 6 m2 - trvalé trávnaté porasty, C-KN parcely XXXX/X - výmera 98 m2 - zastavané
plochy a nádvoria, C-KN parcely XXXX/X - výmera 34 m2 - trvale trávnaté porasty, zapísané v katastri
nehnuteľností na LV číslo XXXX pre okres H., obec L. pod L., katastrálne územie L. pod L., Správa
katastra H. a ďalej žiadala, aby súd vylúčil odporcu z užívania vyššie uvedených nehnuteľností.

Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 31.05.2013 č. k. 10C/219/2013-16 bolo
návrhu navrhovateľky na nariadenie predbežného opatrenia vyhovené. V dôsledku odvolania odporcu
Krajský súd Trenčín uznesením zo dňa 27.06.2013 č. k. 4Co/362/2013-47 napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Následne
právny zástupca navrhovateľky z dôvodu mimosúdneho doriešenia sporu, podaním zo dňa 23.09.2013
vzal návrh v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť. Vzhľadom na dispozičné oprávnenie

navrhovateľa súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 96 ods. 1, 2, 3 O.s.p. konanie zastavil. O
súdnom poplatku rozhodol podľa § 11 ods. 3, 4 Zák. č. 71/1992 Zb.. O trovách konania rozhodol podľa§ 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. tak, že navrhovateľku, ktorá zavinila po procesnej stránke zastavenie
konania späťvzatím návrhu, zaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov konania, spočívajúcu v zaplatenom
súdnom poplatku v sume 33 eur a v trovách právneho zastúpenia v sume 208,33 eur.

Proti uzneseniu v časti výroku o náhrade trov konania podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka
prostredníctvom právneho zástupcu, ktorá žiadala, aby odvolací súd uznesenie prvostupňového súdu
v napadnutej časti zmenil tak, že žiadnemu z účastníkov neprizná právo na náhradu trov konania.
V odvolaní poukázala na to, že po vydaní rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia odporca

dobrovoľne opustil spoločnú domácnosť vedenú s navrhovateľkou, napriek tejto skutočnosti sa však do
predmetnej nehnuteľnosti často vracal a domácnosť navrhovateľky pravidelne navštevoval. V dôsledku
častých návštev odporcu mala navrhovateľka dôvodný strach z toho, že fyzický útok odporcu na ňu
sa zopakuje, preto z tohto dôvodu s obavou o svoje zdravie ako i zdravie maloletých detí predmetnú
nehnuteľnosť opustila a spolu s deťmi sa nasťahovala do prenajatého rodinného domu v L. pod
L.. Keďže navrhovateľka dobrovoľne natrvalo opustila predmetné nehnuteľnosť, stalo sa konanie po

veci samej bezpredmetným, a preto navrhovateľka vzala späť svoj návrh na začatie konania zo dňa
30.05.2013. Pokiaľ súd v danej veci aplikoval ustanovenie § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. mala za
to, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že
súd mal zhodnotiť podanie navrhovateľky týkajúce sa späťvzatia návrhu v širších súvislostiach, keď
navrhovateľka opustila spoločnú domácnosť pre správanie sa odporcu, pretože dlhodobo pociťovala

dôvodnú obavu zo spolužitia s odporcom, a to i s ohľadom na najlepšie záujmy maloletých detí. Krok
vedúci k vysťahovaniu sa navrhovateľky z predmetnej nehnuteľnosti bol preto len vyústením sústavného
psychického nátlaku odporcu a tento procesný úkon navrhovateľky preto nie je správne vykladať v jej
neprospech a z tohto dôvodu navrhovateľku zaviazať k náhrade trov konania. Ďalej zdôraznila, že je v
súčasnostiživiteľkoudvochmaloletýchdetí,pričomsamazosvojhopríjmuzabezpečujeúhraduvšetkých

nákladov spojených s ich potrebami, odporca si neplní svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť a na úhrade
nákladov maloletých detí sa žiadnym spôsobom nepodieľa, preto sú splnené i podmienky ustanovenia
§ 150 O.s.p. pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania celkom alebo sčasti.

Odporca prostredníctvom právnej zástupkyne v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal, aby odvolací

súd uznesenie prvostupňového súdu v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil. Uviedol, že
skutočnosti uvádzané navrhovateľkou v odvolaní sa nezakladajú na pravde. Poukázal na to, že po
doručení uznesenia Krajského súdu v Trenčíne, ktorým krajský súd zmenil uznesenie prvostupňového
súdu o nariadení predbežného opatrenia tak, že návrh navrhovateľky zamietol a konštatoval v ňom, že
v danej veci vôbec nebolo preukázané fyzické alebo psychické násilie odporcu tak, ako toto konanie

prezentovala navrhovateľka v návrhu a už vôbec nie fyzické alebo psychické násilie odporcu voči
maloletým deťom, sa nasťahoval do spoločného rodinného domu a začal ho riadne užívať. Stalo sa
tak po 09.07.2013, t. j. po rozhodnutí odvolacieho súdu. Navrhovateľka sa po nasťahovaní odporcu
v júli 2013 odsťahovala zo spoločného rodinného domu, pár dní bývala u svojej matky, potom bola
spolu so svojim priateľom a deťmi na dovolenke v Tunise a následne, po návrate z dovolenky sa

nasťahovala do podnájmu v rodinnom dome v L. pod L.. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľka
sa z rodinného domu odsťahovala až po právoplatnosti uznesenia odvolacieho súdu a že návrh na
začatie konania vzala späť len jeden deň pred pojednávaním, a to vedomá si absolútnej nedôvodnosti
svojho návrhu, ktorú nedôvodnosť vyslovil i odvolací súd vo svojom uznesení. Skutočnosti, ktoré
navrhovateľka tvrdí vo svojom odvolaní, a to fyzický útok a neustály psychický nátlak odporcu na

navrhovateľku preukázaný nebol. Tiež sa nezakladá na pravde, že sa do spoločnej nehnuteľnosti
po nariadení predbežného opatrenia často vracal a domácnosť navrhovateľky pravidelne navštevoval
a jeho návštevy vzbudzovali u navrhovateľky dôvodný strach z fyzického útoku; pravda je taká, že
navrhovateľ dňom 31.05.2013, kedy mu bolo doručené uznesenie o nariadení predbežného opatrenia
až do doručenia uznesenia odvolacieho súdu domácnosť navrhovateľky nenavštevoval a nedopustil sa

žiadneho takého konania, ktoré opisuje navrhovateľka vo svojom odvolaní, pretože mu to zakazovalo
vykonateľné predbežné opatrenie. V skutočnosti sa navrhovateľka z rodinného domu odsťahovala až
po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia odvolacieho súdu, a to jednoznačne z dôvodu, aby mohla
žiť v spoločnej domácnosti s jej súčasným partnerom v dome, ktorý si prenajali. Pokiaľ ide o žiadosť
navrhovateľky na aplikáciu ustanovenia § 150 O.s.p. poukázal na to, že navrhovateľka v návrhu na

rozvod manželstva uviedla, že jej čistý priemerný mesačný príjem je vo výške 2000 eur, zatiaľ čo jeho
čistý príjem je 700 eur. Dôrazne sa ohradzuje aj voči nepravdivému tvrdeniu navrhovateľky, že si neplní
vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom.Krajský súd preskúmal vec v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. v napadnutej časti a zistil, že
uznesenie okresného súdu je potrebné v tejto časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je

potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu. Uznesenie okresného súdu vo výrokoch, ktorým
bolo konanie zastavené a rozhodnuté o vrátení súdneho poplatku, odvolací súd nepreskúmaval, nakoľko
v tejto časti rozhodnutie odvolaním napadnuté nebolo, a preto nadobudlo právoplatnosť (§ 206 O.s.p.).

V súvislosti so zastavením konania rozhoduje súd o náhrade trov v zásade podľa § 146 ods. 1 písm. c/

O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku. Ak však
bolo konanie zastavené v dôsledku späťvzatia návrhu, rozhoduje súd o náhrade trov podľa ods. 2 cit.
zákonného ustanovenia. Podľa prvej vety citovaného zákonného ustanovenia je povinný hradiť trovy
ten, kto zavinil zastavenie konania. Zastavenie konania sa pritom posudzuje len z procesného hľadiska,
pričom podľa doterajšej súdnej praxe v zásade platí, že zastavenie konania zavinil ten, kto vzal návrh
na začatie konania späť. Druhá veta citovaného zákonného ustanovenia upravuje postup pri náhrade

trov za situácie, ak bol návrh na začatie konania vzatý späť pre správanie sa odporcu, pričom návrh
bol podaný dôvodne.

V danej veci bolo konanie vo veci samej, t. j. konanie o vylúčenie odporcu z užívania nehnuteľností
zastavené v dôsledku späťvzatia návrhu navrhovateľkou jeden deň pred vytýčeným termínom

pojednávania vo veci samej. V zmysle citovaných zákonných ustanovení tak platí, že navrhovateľka by
mala odporcovi uhradiť trovy konania, nakoľko späťvzatím návrhu pred začatím pojednávania zavinila
zastavenie konania. Túto povinnosť by nemala navrhovateľka len za situácie predpokladanej druhou
vetou ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p., t. j. že by bol návrh na začatie konania vzatý späť pre správanie
sa odporcu, pričom by bolo preukázané, že návrh bol podaný dôvodne.

Odvolací súd sa preto zameral na zisťovanie, či boli splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 146
ods. 2 veta druhá O.s.p. a dospel k záveru, že takéto podmienky v danej veci splnené neboli. Tvrdenie
navrhovateľky o tom, že sa zo spoločného rodinného domu odsťahovala spolu s maloletými deťmi pre
obavu z fyzického a psychického násilia odporcu nebolo preukázané. Naopak zo spisu vyplýva, a to

z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27.06.2013 č. k. 4Co/362/2013-47, že vykonaným
dokazovaním nebolo preukázané, že by sa odporca dopúšťal takého konania voči navrhovateľke, ktoré
byspôsobovalotakéneznesiteľnéspolužitie,prektoréby navrhovateľkanemohlaspoločnýdompokojne
užívať bez strachu o svoju osobu, o svoj život a zdravie. Odvolací súd taktiež konštatoval, že už vôbec
nebolo preukázané fyzické alebo psychické násilie odporcu voči maloletým deťom, pochádzajúcim z

manželstva účastníkov. Odvolací súd tak v citovanom rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľka žiadnym
spôsobom neosvedčila existenciu takých skutočností, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť predbežné
opatrenie podľa § 76 ods. 1 písm. g/ O.s.p.. Pokiaľ sa potom navrhovateľka spolu s deťmi po rozhodnutí
odvolacieho súdu odsťahovala zo spoločného rodinného domu a vzala svoj návrh vo veci samej späť,
neurobila tak zjavne z dôvodu oprávnenej obavy o svoj život a zdravie, alebo z obavy o život a zdravie

maloletých detí, ale zrejme z dôvodu, že chcela zdieľať spoločnú domácnosť so svojim priateľom.
Neboli tak splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p., teda že by
navrhovateľka zobrala späť návrh na vylúčenie odporcu z užívania nehnuteľností, ktorý by bol podaný
dôvodne, a to pre správanie odporcu.

Súd prvého stupňa tak správne pri rozhodnutí o trovách prvostupňového konania aplikoval ustanovenie
§ 146 ods. 2 veta prvá O.s.p..

Pokiaľ ide o žiadosť navrhovateľky na aplikáciu výnimočného ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. pri
rozhodnutí o trovách konania, odvolací súd existenciu takýchto okolností v danej veci nezistil.

Podľa § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznala náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že v prípade, pokiaľ účastník má povinnosť platiť náhradu trov
ďalšiemu účastníkovi v zmysle ustanovenia § 142 až § 146 O.s.p., možno na zmiernenie dopadov
aplikovať ustanovenie § 150 O.s.p.. Predpokladom použitia tohto ustanovenia je, aby sa jednalo oprípady hodné osobitného zreteľa, pričom ide tak o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok, ako
aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Aj potom má byť však jeho použitie výnimočné,
pričom jeho použitie je odôvodnené tam, kde by strohá aplikácia ustanovenia o náhrade trov konania

mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducej tvrdosti.

V danom prípade odvolací súd dôvody hodné osobitného zreteľa pre použitie tohto výnimočného
ustanovenianevidel,keďzpripojenéhorozvodovéhorozsudkuúčastníkovkonania(sp.zn.9P/106/2013)
zistil, že súd pri určovaní výšky výživného na maloleté deti vychádzal z toho, že navrhovateľka dosahuje

príjem vo výške 1.983,17 eur mesačne. Aj keď súd v danom konaní vo svojom rozhodnutí konštatuje, že
navrhovateľka v čase rozhodovania prvostupňového súdu je nezamestnaná, evidovaná na úrade práce,
zároveňkonštatuje,žeposlednýpracovnýpomerskončiladohodouadoseptembra2014budeopätovne
zamestnaná s príjmom 2.900 eur brutto. U navrhovateľky preto nemožno konštatovať také dôvody, pre
ktoré by odvolací súd použil ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p., a to ani pre majetkové a sociálne pomery
navrhovateľky, ani pre okolnosti prípadu.

Preto odvolací súd uznesenie prvostupňového súdu v napadnutej časti potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.. Predmetom odvolania
boli trovy prvostupňového konania, t. j. suma 241,33 eur, z ktorej odmena za jeden úkon právnej služby

predstavuje sumu 21,58 eur. Odvolací súd priznal odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný
odmenu za jeden úkon právnej služby: vyjadrenie k odvolaniu v uvedenej sume 21,58 eur + režijný
paušál 7,81 eur + 20% DPH, spolu v sume 35,27 eur.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .