Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, January 26, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/317/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5410203786
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5410203786.4

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci žalobcov: v 1/ rade Oravské múzeum Pavla
Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne, so sídlom v Dolnom Kubíne, Hviezdoslavovo nám. 7, IČO:
36 145 106, v 2/ rade Žilinský samosprávny kraj, so sídlom v Žiline, Úrad samosprávneho kraja Žilina,
Komenského 48, IČO: 37 808 427, za ktorý koná Oravské múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v
Dolnom Kubíne, so sídlom v Dolnom Kubíne, Hviezdoslavovo nám. 7, IČO: 36 145 106, žalobcovia 1/,

2/ právne zastúpení JUDr. Petrom Machajom, advokátom, so sídlom v H. V., C. XX, proti žalovaným: v
1/ rade Mgr. H. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. T., I. Q. X, v 2/ rade Mgr. Q. Y., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom I. T., I. Q. X a v 3/ rade Mgr. T. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. T., I. Q. X, v konaní o
zaplatenie sumy 11.276,42 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných v 1/ až 3/ rade proti rozsudku
Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 5C/125/2010-501 zo dňa 11. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku I., ktorým žalovaným 1/ až 3/ uložil povinnosť spoločne a

nerozdielne zaplatiť žalobcovi v 2/ rade sumu 11.276,42 eur spolu s 9 %-ným ročným úrokom z
omeškania zo sumy 3.285,69 eur za obdobie od 27.01.2010 až do jej zaplatenia, zo sumy 2.688,75
eur za obdobie od 18.02.2011 až do jej zaplatenia, s 8,5 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy
5.301,98 eur za obdobie od 22.02.2013 až do jej zaplatenia, to všetko do 30-tich dní od právoplatnosti
rozsudku, z r u š u j ea v zrušenom rozsahu mu vec v r a c i a na ďalšie konanie.

Rozsudku okresného súdu vo výroku II., ktorým vo zvyšnej časti žalobu žalobcu v 2/ rade voči žalovaným
zamietol a vo výroku III., ktorým súd žalobu žalobcu v 1/ rade voči žalovaným zamietol, s a n e
d o t ý k a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd I. uložil žalovaným 1/ až 3/ povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcovi 2/ 11.276,42 eur spolu s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.285,69 eur

za obdobie od 27.01.2010 až do jej zaplatenia, zo sumy 2.688,75 eur za obdobie od 18.02.2011 až do jej
zaplatenia, s 8,5 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 5.301,98 eur za obdobie od 22.02.2013
až do jej zaplatenia, to všetko do 30-tich dní od právoplatnosti rozsudku, II. vo zvyšnej časti žalobu
žalobcu 2/ voči žalovaným zamietol, III. žalobu žalobcu 1/ voči žalovaným zamietol. O trovách tohto
konania rozhodol, že o nich bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Rozhodnutie okresného súdu sa opiera o ust. § 451 ods. 1, 2, § 456 veta prvá, § 458 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. S poukazom na tieto ustanovenia súd došiel k záveru, že žalovaní tým, že za rozhodné
obdobie rokov 2008 až 2012 užívali bez právneho dôvodu predmetné priestory na Oravskom hrade,
za čo doposiaľ neposkytli vlastníkovi týchto priestorov žiadnu náhradu, došlo z ich strany týmto ich
neoprávneným užívaním na úkor vlastníka k bezdôvodnému obohateniu. Toto bezdôvodné obohatenie
si voči žalovaným v čase vyhlásenia rozsudku uplatňovali spoločne a nerozdielne obaja žalobcovia,

keď žalobca 1/ je súčasne označený z titulu správy majetku aj za subjekt oprávnený konať v mene
žalobcu 2/ ako vlastníka objektu Oravského hradu. Podľa názoru súdu z týchto subjektov aktívne vecnelegitimovaným vo vzťahu k uplatnenému nároku je práve žalobca 2/, ktorý bol v rozhodnom období a
je aj v súčasnosti vlastníkom Oravského hradu, v ktorom žalovaní užívali predmetné priestory a ktorý
ho do vlastníctva nadobudol prechodom z vlastníctva štátu. Preto je daný základ uplatneného nároku

práve vo vzťahu k žalobcovi 2/. Vo vzťahu k žalobcovi 1/ musel súd žalobu pre nedostatok jeho aktívnej
vecnej legitimácie ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Súd sa ďalej zaoberal oprávnenosťou
výšky tohto nároku vo vzťahu k žalobcovi v 2/ rade.

Uplatnený nárok v celkovej výške žalovanej istiny 11.276,42 eur uplatnený za obdobie r. 2008 až 2012

predstavuje jednak ročnú náhradu za užívanie predmetných miestností (súboru miestností) žalovanými
(ďalej len „náhrada“) a úhradu nákladov za žalovanými spotrebovanú elektrickú energiu v súvislosti s
užívaním uvedených priestorov za jednotlivé roky (ďalej len „energia“), a to nasledovne:
1/ za rok 2008 náhrada 1.145,99 eur + energia 838,70 eur;
2/ za rok 2009 náhrada 1.467,27 eur + energia 205,36 eur;
3/ za rok 2010 náhrada 1.467,27 eur + energia 1.221,48 eur;

4/ za rok 2011 náhrada 1.467,27 eur + energia 1.406,16 eur;
5/ za rok 2012 náhrada 1.467,27 eur + energia 589,65 eur.

Úhrady + energia za roky 2008 a 2009 (spolu aj s rokom 2007, ktorý však nie je predmetom konania)
bola žalobcom 1/, ktorý je súčasne správcom majetku žalobcu 2/, fakturovaná faktúrou č. 2010006 z

12.01.2010, splatnou 26.01.2010, znejúcou na celkovú sumu 6.131,03 eur (č. l. 3). Táto bola doručená
žalovanému 1/ 18.01.2010 (č. l. 4). Pokiaľ ide o sporné roky 2008 a 2009, za rok 2008 ňou bola
žalovanému 1/ vyúčtovaná práve žalovaná náhrada 1.145,99 eur a za energiu 467,07 eur, t. j. menej o
371,63 eur než je žalovaná suma (po zmene žaloby).

Za rok 2009 bola žalovanému 1/ vyúčtovaná úhrada v žalovanej výške 1.467,27 eur + za energiu 530,39
eur, t. j. o 325,03 eur viac než je žalované.

Úhrady + energia za rok 2010 boli žalovanému 1/ vyúčtované faktúrou č. 2011007 z 03.02.2011 znejúcou
na sumu 2.833,04 eur, splatnou 17.02.2011 (č. l. 60), ktorá bola žalovanému 1/ doručená 16.02.2011

(č. l. 61). Ňou bola účtovaná náhrada v žalovanej výške 1.467,27 eur a za energiu 1.365,77 eur, t. j. o
144,29 eur viac než je žalované.

Za rok 2011 bolo žalovanému 1/ fakturovaných 3.036,07 eur faktúrou č. 2013008 zo 07.02.2013,
splatnou 14.02.2013 (č. l. 321), a to úhrada v žalovanej výške 1.467,27 eur a za energiu 1.568,80 eur,

t. j. o 162,64 eur viac než je žalované.

Napokon za rok 2012 bolo fakturovaných celkom 2.154,20 eur faktúrou č. 2013009 zo 07.02.2013,
splatnou 14.02.2013 (č. l. 322), a to úhrada v žalovanej výške 1.467,27 eur a za energiu 686,93 eur, t.
j. o 97,28 eur viac než je žalované.

Faktúry za r. 2011 a 2012 boli doručené žalovaným na pojednávaní 20.02.2013.

Pokiaľ ide o výšku úhrad, pri jej určení žalobcovia vychádzali za r. 2008 z ročnej úhrady 400,- Sk (13,28
eur) x počet m2 užívaných žalovanými 86,31 m2, do ktorej ale nebola zahŕňaná tiež žalovanými užívaná

chodba - miestnosť č. 311 o výmere 4,26 m2 (400,- Sk x 86,31 m2 = 34.524,- Sk, čo je 1.145,99
eur). Pri jej stanovení žalobcovia vychádzali zo sadzobníka cien obce Oravský Podzámok platného od
01.02.2008 (č. l. 8), podľa ktorého základná sadzba za prenájom nebytových priestorov (vo vlastníctve
obce) v danej lokalite -centre obce (od parkoviska a pošty po st. cintorín) je do 400,- Sk/m2 (v prípade,
ak by šlo o prenájom na podnikateľské účely, tak by sa uvedená základná sadzba zvyšovala o 50 % a

pri vyššom vybavení až o 100 %).

Za každý z rokov 2009 až 2013 žalobcovia pri určení výšky ročnej náhrady 1.467,27 eur vychádzali opäť
zo sadzobníka cien obce Oravský Podzámok, podľa ktorého (ročná) sadzba za nebytové priestory ako
v pamiatkovej zóne a rovnako aj za ostatné nebytové priestory predstavuje 17,- eur (17,- eur x 86,31

m2 = 1.467,27 eur).

V súvislosti s určením výšky primeranej náhrady súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s
podstatným obsahom viacerých listinných dôkazných prostriedkov vyžiadaných či už súdom alebopredložených zástupcom žalobcov. Okrem už zmienených sadzobníkov cien obce Oravský Podzámok,
je to ďalej správa tejto obce z 23.10.2013 (č. l. 404), z ktorej vyplýva, že táto obec nevlastní nájomné
byty. Zo správ mesta Dolný Kubín z 28.10.2013 a 10.01.2014 (č. l. 403 a 488, nachádzajúceho sa cca

10 km od tejto obce, vyplývajú ceny mesačného nájomného za 1 m2 v prípade sociálneho bývania v
jednotlivých zariadeniach s účinnosťou od 01.03.2012 a v období r. 2008 až do 01.03.2012). Z týchto
dokladov vyplýva, že v období rokov 2008 až 2012 sa nájomné v sociálnych bytoch po prerátaní na
ročnú bázu pohybovalo v závislosti na konkrétnom bytovom dome v rozmedzí od 8,28 eur/m2 (len v
jednom bytovom dome Mládežnícka 348/2 v prímestskej časti mesta Kňažej a tak tomu bolo aj za prvé

dva mesiace r. 2012) do 21,84 eur/m2, pričom v 4 zvyšných bytových domoch so sociálnymi bytmi (t.
j. vyjmúc domu na ul. Mládežnícka) sa toto ročné nájomné pohybovalo v rozmedzí 17,4 eur/m2 do už
uvedených 21,84 eur/m2. Za prvé dva mesiace r. 2012 to bolo v týchto 4 bytových domoch nájomné po
prerátaní na ročnú bázu v rozmedzí 17,4 eur/m2 do 19,92 eur/m2. Od 01.03.2012 nájomné bývanie v
sociálnych bytoch je na ul. Mládežníckej naďalej 8,28 eur/m2 a v ostatných zariadeniach, kde je nájomné
bývanie, je to v rozmedzí 18,24 eur/m2 do 19,92 eur/m2, pričom v prípade bytov osobitného určenia to

bolo v rozmedzí 17,76 eur/m2 do 19,92 eur/m2. Žalobcom 2/ požadovaná náhrada sa teda pohybuje
v uvedenom rozmedzí.

Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia za užívanie veci bez právneho dôvodu by výška primeranej
náhrady mala predstavovať sumu, za ktorú možno za okolností existujúcich v danom čase a mieste

takútovecprenajaťnaúčel,naktorýtakátovecslúži,resp.jevyužívanásubjektom,ktorýjuneoprávnene
užíva. Mala by teda zodpovedať možnému úžitku, ktorý by mohol byť dosiahnutý jej užívaním v čase,
kedy ju užíval bezdôvodne sa obohacujúci subjekt, ak by takéto užívanie z jeho strany nebolo.

Súd pri skúmaní oprávnenosti výšky žalobou uplatňovanej náhrady zohľadnil aj špecifickosť a

jedinečnosť žalovanými užívaného priestoru (súboru miestností), neporovnateľného s inými priestormi
(bytovými a nebytovými) v danej a ani v širšej lokalite, ktoré nepredstavujú byt v právnom zmysle slova,
ale boli využívané na uspokojovanie bytových potrieb žalovaných, keď na jednej strane ide o pomerne
veľké a veľmi atraktívne priestory (pre určitý typ ľudí hlavne majúcich vzťah k histórii), nachádzajúce sa
priamo v národnej kultúrnej pamiatke, ktorá je viac rokov najnavštevovanejším hradom na Slovensku,

ale na strane druhej nespôsobilé poskytnúť až taký komfort bývania, aký väčšinou poskytujú nájomné
byty prvej kategórie, najmä pokiaľ ide o prístup (pomerne strmý prístup vstupu do hradu, neexistencia
výťahov, vyššie náklady na vykurovanie...).

Zohľadniac všetky vyššie uvedené faktory, súd považuje žalobou uplatnenú výšku náhrad za jednotlivé

roky užívania predmetného súboru miestností za takú, ktorá s určitosťou podľa názoru súdu nepresahuje
možnú výšku bezdôvodného obohatenia žalovaných na úkor žalobcu 2/ za roky 2008 až 2012,
teda nepresahujúcu výšku primeranej peňažnej náhrady prináležiacej žalobcovi 2/ za užívanie týchto
priestorov žalovanými s poukazom na § 458 ods. 1 OZ. Preto súd v tejto časti žalovanej istiny žalobe
vyhovel.

Žalobcovia žalobou uplatnený nárok ohľadne energie modifikovali v poslednej zmene žaloby súdom
pripustenej s ohľadom na závery znaleckého posudku č. 01/2013 znalca Ing. Mariána Luckého, CSc.
z 18.02.2013 (č. l. 323 a nasl.), v ktorom tento urobil odhad spotreby energie žalovanými za sporné
obdobie, ktorý si dali vypracovať po súdom vykonanom znaleckom dokazovaní znalcom Ing. Naništom.

Zo znaleckého posudku znalca Ing. Radoslava Naništu č. 207/2012 (č. l. 146 a nasl.) a z následnej
výpovede tohto znalca totiž vyplynulo, že podružný merač elektriny (dvojsadzbový elektromer typ
ET 426 LD7 12132 výrobné číslo 7945560, ktorý mal podľa žalobcov merať množstvo žalovanými
spotrebovanej energie) nezabezpečoval meranie spotreby elektrickej energie výlučne v žalovanými
užívanom priestore, keďže meral aj odber energie, ktorou sú napájané svetelné obvody v miestnosti

č. 301, 302 a 303 (chodbička pred WC + WC + osvetlenie v depozite Chmelík). Súčasne však týmto
elektromerom nebol meraný všetok odber energie v priestoroch, ktoré výlučne užívali žalovaní, nakoľko
nemeral odber elektrickej energie z jednej fázy, ktorá išla mimo neho a na túto fázu boli v daných
priestoroch zapojené dve zásuvky v spálni a jedna zásuvka v obývačke a tiež chladnička v chodbe. Z
výpovede znalca Ing. Naništu tiež vyplynulo, že pri rozúčtovaní spotreby energie žalovaným zo strany

žalujúcich vo fakturovaných cenách je cena za 1 kWh určite nižšia, ako je sadzba SSE pre domácnosti.

Ďalej súd poukázal na závery znaleckého posudku znalca Ing. Mariána Luckého, CSc., preto súd priznal
za roky 2008 a 2012 žalobcovi 2/ voči žalovaným žalobou (po jej zmene) uplatňované náhrady zaspotrebovanú elektrickú energiu, ako sú tieto uvedené v odôvodnení rozsudku. Žalobe čo do jej istiny
súd vyhovel v plnom rozsahu.

Zároveň súd s poukazom na § 517 ods. 2 OZ, aplikovaný na daný vzťah s poukazom na § 492 a § 563 OZ
v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 01.02.2013 (so zreteľom
na prechodné ustanovenie § 10c tohto nariadenia v aktuálne účinnom znení) priznal žalobcovi 2/ voči
žalovaným aj príslušenstvo v podobe uplatnených úrokov z omeškania, a to v nasledovnom rozsahu:
Z uplatnenej a priznanej sumy ako náhrady a za energiu za r. 2008 vo výške 1.984,69 eur (náhrada

1.145,99 eur + energia 838,70 eur) priznal úroky z omeškania zo sumy 1.613,06 eur (sumy, ktorá
bola fakturovaná faktúrou č. 2010006 z 12.01.2010, splatnou 26.01.2010, doručenou žalovanému 1/
18.01.2010) počnúc dňom od 27.01.2010 (dňom nasledujúcim po splatnosti uvedenej faktúry) až do
jej zaplatenia a zo zvyšnej sumy 371,63 eur, ktorá sa stala predmetom konania až po zmene žaloby
uznesením č. k. 5C/125/2010-346, priznal úroky z omeškania až odo dňa 22.02.2013, vychádzajúc z
toho, že návrh na zmenu žaloby „rozširujúci“ pôvodne uplatnenú náhradu za energiu o uvedenú sumu,

bol žalovaným doručený až na pojednávaní 20.02.2013, ktorý deň možno považovať za uplatnenie
bezdôvodného obohatenia, s vydaním ktorého sa žalovaní dostali do omeškania až počnúc uvedeným
dňom, nakoľko s poukazom na § 563 OZ nastala splatnosť ich záväzku vydať bezdôvodné obohatenie v
tejto sume dňa 21.02.2013. S ohľadom na čas vzniku bezdôvodného obohatenia priznal úroky zo sumy
1.613,06 eur za vyššie uvedené obdobie v žalovanej výške 9 % ročne a zo zvyšných 371,63 eur vo výške

8,5 % ročne, vychádzajúc z vtedajšej výšky sadzby ECB pre hlavné refinančné operácie (predstavujúcej
základnú úrokovú sadzbu ECB) zvýšenej o 8 percentuálnych bodov.

Z uplatnenej a priznanej náhrady za r. 2009 vo výške 1.672,63 eur (náhrada 1.467,27 eur + energia
205,36 eur), ktorá ešte vo väčšom rozsahu (pokiaľ ide o náhradu za energiu) bola tiež fakturovaná

faktúrou č. 2010006 z 12.01.2010, priznal úroky z omeškania v uplatnenej výške 9 % ročne, a to za
obdobie od 27.01.2010 až do jej zaplatenia.

Z uplatnenej a priznanej náhrady za r. 2010 vo výške 2.688,75 eur (náhrada 1.467,27 eur + energia
1.221,48 eur), ktorá ešte vo väčšom rozsahu (pokiaľ ide o náhradu za energiu) bola fakturovaná faktúrou

č. 2011007 z 03.02.2011 znejúcou na sumu 2.833,04 eur splatnou 17.02.2011, doručenou žalovanému
1/ 16.02.2011, priznal úroky z omeškania v uplatnenej výške 9 % ročne a za žalované obdobie od
18.02.2011 až do jej zaplatenia.
Z uplatnenej a priznanej náhrady za r. 2011 vo výške 2.873,43 eur (náhrada 1.467,27 eur + energia
1.406,16 eur), ktorá ešte vo väčšom rozsahu bola predmetom fakturácie faktúrou č. 2013008 zo

07.02.2013 znejúcou na sumu 3.036,07 eur splatnou 14.02.2013, doručenou všetkým žalovaným na
pojednávaní 20.02.2013, ktorý deň je dňom uplatnenia bezdôvodného obohatenia voči žalovaným, súd
priznal úroky z omeškania až počnúc dňom 22.02.2013, nakoľko s poukazom na § 563 OZ nastala
splatnosť ich záväzku vydať bezdôvodné obohatenie v tejto sume dňa 21.02.2013. S ohľadom na čas
vzniku bezdôvodného obohatenia priznal za uvedené obdobie úroky vo výške 8,5 % ročne (k 22.02.2013

bola základná úroková sadzba ECB 0,5 %, ktorá sa zvyšuje o 8 percentuálnych bodov).

Z uplatnenej a priznanej náhrady za r. 2012 vo výške 2.056,92 eur (1.467,27 eur + energia 589,65 eur),
ktorá bola ešte vo väčšom rozsahu pokiaľ ide o náhradu za energiu predmetom fakturácie faktúrou
č. 2013009 zo 07.02.2013 znejúcou na sumu 2.154,20 eur splatnou 14.02.2013, ktorá bola doručená

žalovaným taktiež na pojednávaní 20.02.2013, súd priznal, ako v prípade predchádzajúcej faktúry č.
2013008, 8,5 %-ný ročný úrok z omeškania za obdobie od 22.02.2013 až do jej zaplatenia.

Pokiaľ sa žalobca 2/ voči žalovaným domáhal priznania úrokov z omeškania vo väčšom rozsahu (vo
vyššej výške a za ďalšie obdobie než mu boli priznané), v tejto časti súd jeho žalobu ako nedôvodnú

zamietol.

Súd na zaplatenie priznanej pohľadávky s poukazom na § 511 ods. 1 OZ zaviazal všetkých žalovaných
spoločne a nerozdielne, nakoľko títo spoločne ako rodina bez právneho dôvodu užívali predmetné
priestory a toto ich užívanie za rozhodné obdobie bolo proti vôli ich vlastníka. To, že každý z nich tieto

priestory nevyužíval v rovnakej intenzite (zrejme najmä v pomere medzi žalovanými 1/ a 2/ na jednej
strane a žalovaným 3/ na strane druhej), podľa názoru súdu neodôvodňuje rozdelenie tohto ich záväzku
medzi nimi vo vzťahu k veriteľovi (rozdelenie vzájomného pomeru intenzity jeho využívania tým-ktorým
zo žalovaných vo vzťahu k ostatným, čo je ťažko zistiteľné až nezistiteľné a mohlo by z toho dôvodu byťlenpredmetomúvahysúdu-§136O.s.p.,pričomjevecousamotnýchžalovaných,akositentospoločný
záväzok medzi sebou navzájom vyporiadajú), ak súčasne nik iný tieto priestory v rozhodnom období
neužíval a nemal možnosť ich spoluužívať bez vôle niektorého zo žalovaných, a to ani ich vlastník,

prípadne správca.

S ohľadom na výšku žalobou priznaného nároku, súd s poukazom na § 160 ods. 1 časť vety prvej za
bodkočiarkou O. s. p. stanovil žalovaným dlhšiu, a to 30-dňovú lehotu na jeho zaplatenie.

Zároveň súd, postupujúc podľa § 151 ods. 3 O. s. p. s ohľadom na zložitosť veci pre väčší počet
účastníkov a časový rozsah obdobia, ktorého sa týka uplatnený nárok, rozhodol, že o trovách tohto
konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie žalovaní v 1/ až 3/ rade. Majú za to, že
napadnutý rozsudok trpí vadami. Súd prvého stupňa k nemu dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam. Rozhodnutie súdu prvého stupňa tiež vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Poukazujú na to, že podmienky plnenia ohľadom užívania predmetných
priestorov služobného bytu boli medzi zúčastnenými stranami dohodnuté pracovnou zmluvou zo dňa 11.
apríla 1984, dodatkom k platovému dekrétu zo dňa 29.12.1987, pracovnou náplňou pre funkciu vedúci
referent správy hradu, záznamom o prevzatí bytu, podmienkami užívania služobného bytu, ktoré určil

zamestnávateľ. Uvedené dokumenty sú zrejmým dôkazom existencie služobného bytu na Oravskom
hrade. Žiadne iné podmienky neboli medzi účastníkmi dohodnuté. V danom prípade zúčastnené
strany neuzavreli nájomnú zmluvu písomne v rámci jedného listinného dokumentu, ale urobili tak v
rámci niekoľkých listinných dokumentov. Na základe citovaných listinných dokumentov je zrejmé, že
predchodca žalobcu pridelil žalovanému 1/ služobný byt s naturálnym plnením. Odvolatelia sa zaoberajú

v odvolaní konaniami, ktoré prebiehali v súvisiacich veciach pod č. k. 6C/277/2002 a 7C/29/2001, ako aj
5C/1122/1998. Poukazujú na to, že žalovaní boli počas celej tejto doby prebiehajúcich konaní uvedení
do stavu právnej neistoty, počas ktorej sa úplne oprávnene domnievali, že im prináleží bytová náhrada
v zmysle ust. § 712 Občianskeho zákonníka, ako to vyplýva aj z rozhodnutia prvostupňového súdu
zo dňa 6. marca 2008 vo veci 5C/1122/1998, a teda konali v zmysle ust. § 712c ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Poukazujú na ust. § 710 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom žalobca 2/, ktorý je vo veci
aktívne legitimovaný, písomne nevypovedal podmienky nájmu služobného bytu s naturálnym plnením.
Žalovaní od roku 1995, keď žalobca 1/ vyhlásil organizačnú zmenu a následne v roku 1998 podal
žalobu o vypratanie služobného bytu, konajú v zmysle ust. § 712c ods. 1 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého nájomca nie je povinný sa vysťahovať z bytu a byt vypratať, kým nie je pre neho

zabezpečená zodpovedajúca bytová náhrada. Po zániku pracovného pomeru žalovaného 1/ bol žalobca
2/ povinný konať tak, ako mu to ukladajú citované zákonné ustanovenia. Žalobca však tak nekonal.
Žalobca v 2/ rade v rozpore so svojím štatútom nezabezpečoval a nechránil práva a záujmy svojich
obyvateľov. Z konania žalobcu 2/ od doby jeho vzniku v roku 2002 je zrejmé, že uvedený protiprávny
stav nielenže vyvolal, ale aj dlhodobo udržiaval. Konanie žalobcu 2/ je v príkrom rozpore s ust. § 3 ods.

1 Občianskeho zákonníka, lebo výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov
nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi. Dokumenty uvedené v bode 1 odvolania sú zrejmým dôkazom o tom, že žalovaný
1/ z titulu podmienky žalobcu bol nútený zdržovať sa na pracovisku v služobnom byte na Oravskom
hrade, a to každodenne v rozsahu 24 hodín v rámci dňa, pričom medzi účastníkmi boli ohľadom bytu

dohodnuté naturálne podmienky plnenia. Spôsobom, akým žalobca popiera existenciu služobného bytu
na Oravskom hrade, sa žalobca priznal, že od uzavretia zmluvy dňa 11.04.1984 podvádzal žalovaného
1/ s úmyslom poškodiť a jeho rodinu na právach. Do akej miery sa bezdôvodne obohatil, je zrejmé z
toho, že náklady za užívanie služobného bytu žalovanými v rokoch 1984 až 1995 nepresahovali 20.000,-
Sk za rok, ale potom, ako začal strážnu službu zabezpečovať cestou dodávateľskej firmy, ktorú neskôr

v roku 2000 nahradil piatimi novoprijatými zamestnancami, už jej cena nepoklesla pod 1.000.000,- Sk
za rok. Práve žalobca by mal predmet bezdôvodného obohatenia vydať. Žalovaný 1/ bol zo strany
žalobcu poškodený aj tým, že spôsobom, akým ho zamestnával, mu bola odňatá možnosť nadobudnúť
užívaný byt do vlastníctva za minimálnu finančnú hotovosť. Je bez pochybnosti, že žalovaný 1/ prišiel na
Oravský hrad pracovať a nie bývať. Podmienka bývania bola jednostranne presadená zo strany žalobcu

a ani neprejavil záujem o bývanie na Oravskom hrade za iných ako dohodnutých pracovnoprávnych
podmienok. Zo strany žalovaných nedošlo k žiadnemu bezdôvodnému obohateniu, ktoré vykazovalo ich
majetkový prospech. Tvrdenie, že by sa žalovaní zdržiavali na Oravskom hrade bez právneho dôvodu,
je nepravdivé, lebo tento právny dôvod je založený tak na právoplatnom rozhodnutí súdov vo veci6C/598/1995, ako aj na tom, že vo veci vypratania bolo súdmi právoplatne rozhodnuté až v roku 2013
a dovtedy teda chýbal právny dôvod na ich vypratanie sa. Žalovaní podali dovolanie proti uvedenému
právoplatnému rozhodnutiu, pričom najvyšší súd do dňa podania odvolania nerozhodol. Prvostupňový

súd si mal v odôvodnení napadnutého rozsudku zodpovedať otázky, prečo konania vo veci vypratania
trvali viac ako 15 rokov a kto mal záujem na tomto neúmerne dlhom konaní, čo ho zapríčinilo. Žalovaní
ďalej poukazujú na postup konania 5C/125/2010 a 7C/123/2010, ako aj 5C/1122/1998.

Vo vzťahu k žalovanej 2/ uvádzajú, že súd pripustil jej vstup do konania uznesením Okresného súdu

v Dolnom Kubíne 5C/125/2010-113 zo dňa 13. decembra 2011. Poukazuje na to, že je absurdné a
nemorálne, keď predchodca žalobcu a žalobca porušuje svoje vlastné zmluvné podmienky a popiera
predošlé zmluvy a dohody a domáha sa za to náhrady. Konanie 5C/125/2010 je dôsledkom organizačnej
zmeny, ktorú Oravské múzeum vyhlásilo v roku 1995. Od tohto obdobia začali byť zo strany Oravského
múzea a neskôr jeho zriaďovateľov produkované úkony, ktoré zasahovali do práv žalovaných. Táto
situácia pretrváva 19 rokov. Poukazujú na ust. § 3 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobca bol viackrát

upozornený na neúnosný stav veci a hoci vedel, že vo veci bytu na Oravskom hrade je kompetentný
jednať on a nie organizácia, ktorá je zriaďovateľom, vo veci nekonal. Napadnutý rozsudok vychádza z
rozsudkov Okresného súdu v Dolnom Kubíne č. 7C/123/2010-123 a potvrdzujúceho rozsudku Krajského
súdu v Žiline zo 14.02.2013 č. k. 9Co/414/2012-176 a z rozsudkov č. k. 7C/29/01 a rozsudkov v
konaní 6C/277/2002, a to na základe ich právoplatnosti, ale trpia vadami a sú zjavne nespravodlivé.

Žalovaní obhajujú elementárne právo na bývanie. Žalovaní sú fyzické osoby a ich postavenie sa nedá
porovnávať s mocensky aj finančne silnejšou stranou sporu - žalobcom, v ktorého štatúte je napísané,
že zabezpečuje a chráni práva a záujmy svojich obyvateľov. Žalovaní preto žiadajú, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a žalobu zamietol.

Žalovaný 3/ v riadnej odvolacej lehote doplnil dôvody odvolania. Poukazuje na skutočnosti, ktoré pred
Okresným súdom Dolný Kubín uviedol vo svojich výpovediach, podložil listinnými dôkazmi (nájomná
zmluva, platby za nájom), napriek tomu, že tak zo strany žalobcov ani žalovaných nezaznela ani jedna
námietka proti uvedeným skutočnostiam, ktoré podložil, že v prípade žalovaného 3/ je nutné brať zreteľ
na to, že do 24.08.2011 bol študentom - nezaopatreným dieťaťom a od 01.03.2012 do 28.02.2013 žil a

pracoval v F. F.. Okresný súd ním podané návrhy a dôkazy úplne odignoroval a zhrnul ich do formulácie
na konci rozsudku, ktorou naznačuje, že žalovaný 3/ sa má ohľadom plnenia žalobcom dohodnúť s
ostatnými žalovaný. Uvedený postup považuje za poškodzovanie svojich práv a žiada odvolací súd,
aby sa zaoberal uvedenou otázkou. Od roku 2006 do 24.08.2011 bol žalovaný 3/ študentom PrF
Univerzity Mateja Bela, čiže sa sústavne pripravoval na povolanie. Dĺžka jeho štúdia bola štandardných

5 rokov a štúdium ukončil pred 25. rokom života. Po ukončení štúdia sa dňa 31.08.2011 registroval na
Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Dolnom Kubíne. V zmysle § 9 a § 254 zákona č. 461/2003
Z. z. bol nezaopatrené dieťa, a teda býval ako dieťa u rodičov, ktorí mali zákonnú povinnosť sa oňho
po ekonomickej stránke starať. Má za to, že sa nemohol za toto obdobie dopustiť bezdôvodného
obohatenia. V období od 01.03.2012 do 28.02.2013 bol zamestnaný v trvalom pracovnom pomere v

advokátskej kancelárii JUDr. Ing. Bernarda Pekára, PhD. Vzhľadom na povahu zamestnania, ako aj
značnú vzdialenosť od miesta pobytu si musel nájsť nájomné bývanie v F. F., ktoré uhrádzal mesačne
z vlastných prostriedkov, o čom predložil listinné dôkazy. Je zrejmé, že aj keď bol jeho trvalý pobyt
zapísaný na adrese I. T. X, žil a býval v F. F. a rodičov chodil iba navštevovať. Trvalý pobyt si nemohol
nahlásiť, lebo bol vyžadovaný súhlas vlastníka nehnuteľnosti a v mieste jeho pobytu v F. F. mu nepovolili

zriadenie trvalého pobytu. Voči týmto jeho tvrdeniam a dôkazom vznesených na pojednávaniach nikto
neargumentovalaniichnepoprel.Všetkyjehotvrdeniasúoveriteľné.Žalovaný3/ďalejvzniesolnámietku
premlčania, pričom poukazuje na to, že bola vznesená ešte jeho právnym zástupcom, kde je zrejmé, že
nárok z bezdôvodného obohatenia akokoľvek je absurdný, uplatňovaný voči jeho osobe nie je možné
uplatniťviacako2rokyspätneodvstupudokonania.Žiadaodvolacísúd,abycelúvecstarostlivoposúdil.

Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu uvádzajú, že nedostatky, ktoré vytýkajú napadnutému rozsudku
odvolatelia, vytýkať nemožno, pretože okrem navrhovaných dôkazov stranami v tomto konaní súd si aj
sám vyžiadal listiny, ktoré jednoznačne preukázali tvrdený stav. V konaní bolo preukázané, že žalovaní
za žalované obdobie za užívanie priestorov a náhradu nákladov spojených s užívaním priestorov vôbec

neplatili a nemali ani záujem nejaké náklady platiť. V odvolaní sa opakujú tvrdenia o tom, že uvedené
priestoryužívajúpodľapráva,žežalovaný1/stálepracujenaúsekustrážnejslužby,žeimpatrínáhradné
ubytovanie. Tieto otázky však už boli riešené v iných veciach na okresnom súde a tieto veci sú pripojené
k veci a súd sa so všetkými vysporiadal a oboznámil na pojednávaniach. V odvolaní sa vôbec nezmienilio tom, prečo neplatia poplatky za užívanie uvedených miestností, a to aj napriek tomu, že tieto im boli
vyúčtované každoročne. Každý slušný občan v tejto republike, ak užíva cudziu nehnuteľnosť, tak platí
za užívanie nehnuteľnosti príslušný poplatok. V konaní bolo bez pochybností preukázané, že žalovaní

žijú v uvedenej nehnuteľnosti protiprávne a dlhodobo bez toho, že by prejavili záujem dohodnúť sa
na zaplatení úhrad za užívanie nehnuteľnosti. Žalobca v 2/ rade žiada priznať náhradu trov právneho
zastúpenia v odvolacom konaní.

Žalobca v 2/ rade vo vyjadrení k doplneniu dôvodov odvolania žalovaným v 3/ rade uvádza, že bolo

bez pochybnosti preukázané, že žalovaný v 3/ rade býval v miestnostiach na Oravskom hrade, a to od
narodenia až do jeho vypratania exekútorom, ktoré bolo uskutočnené dňa 14.01.2014. Jeho tvrdenie o
tom, že bol študentom a že prechodne býval na inom mieste, že bol nezaopatreným dieťaťom, nie sú
skutočnosťami, ktoré by mohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej. Tieto tvrdené skutočnosti nemohol
súd vziať do úvahy. Bolo preukázané, že žalovaní v 1/ až 3/ rade užívali priestory na Oravskom hrade, že
zaužívanietýchtopriestorovneplatiližiadnenáhrady,atoanizaužívanie,anizaspotrebovanúelektrickú

energiu. Týmto platbám sa vyhýbali a neboli ochotní nič platiť. Poukazuje na úpravu bezdôvodného
obohatenia v Občianskom zákonníku. Z uvedenej právnej úpravy vyplýva, že aj neplnoletá osoba sa
môže bezdôvodne obohatiť, môže získať majetkový prospech. Žalovaný 3/ bol v rozhodnom období
už plnoletý. Poukazuje na to, že žalovaný, ktorý si neplní povinnosti v súvislosti s užívaním priestorov
na bývanie a neplatí za služby spojené s užívaním takýchto priestorov a tento občan vytýka súdu, že

rozhodol v rozpore s dobrými mravmi, s týmto názorom nemožno súhlasiť. Žiada priznať náhradu trov
právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. (z ktorého dôvodu sa rozhodnutie krajského súdu nedotýka

odvolaním nenapadnutých výrokov II., ktorým okresný súd vo zvyšnej časti žalobu žalobcu 2/ voči
žalovaným zamietol a III., ktorým súd žalobu žalobcu 1/ voči žalovaným zamietol) a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu vo
výroku I. o povinnosti žalovaných 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 11.276,42
eur s príslušenstvom zrušil v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. a v zrušenom rozsahu vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

Odvolanie žalovaných je čiastočne dôvodné. Rozhodnutie okresného súdu je založené na nesprávnom
právnom posúdení veci.

Napriek zrušeniu rozsudku prvostupňového súdu pre nesprávne právne posúdenie krajský súd
konštatuje, že sa stotožnil s viacerými čiastkovými závermi okresného súdu a väčšina odvolacích
námietok žalovaných v 1/ až 3/ rade je nedôvodná.

Vychádzajúc zo skutkového stavu správne zisteného prvostupňovým súdom opierajúcim sa o vykonané

dôkazy, s ktorými sa krajský súd stotožňuje, možno konštatovať, že žalovaní v rozhodnom období rokov
2008 až 2012 užívali predmetné priestory na Oravskom hrade bez právneho dôvodu. Vlastníkovi týchto
priestorov neposkytovali žiadnu náhradu a na jeho úkor sa bezdôvodne obohatili. Základ nároku žalobcu
v 2/ rade voči žalovaným v 1/ až 3/ rade je daný.

Bezdôvodné obohatenie je právny vzťah, ktorý vzniká na základe objektívnej skutočnosti, a to
získaním bezdôvodného obohatenia na úkor niekoho iného. Na vznik záväzkového právneho vzťahu
bezdôvodného obohatenia sa nevyžaduje existencia zavinenia ani existencia protiprávneho úkonu.
Inštitút bezdôvodného obohatenia smeruje k odčerpaniu prostriedkov od osoby, ktorá ich získala
niektorou zo skutkových podstát uvedených v ust. § 451 a § 454 Občianskeho zákonníka. Ak niekto

užíva cudziu nehnuteľnosť bez platnej nájomnej zmluvy, spočíva jeho bezdôvodné obohatenie v tom, že
vykonával právo nájmu cudzej veci. Výška náhrady sa odvodzuje od prospechu, ktorý získal plnením bez
právnehodôvoduúčastník,ktorýmápovinnosťvydaťmajetkovýprospech.Majetkovýmvyjadrenímtohto
prospechu je potom peňažná suma, ktorá zodpovedá nájomnému vynakladanému obvykle na danom
mieste a čase za porovnateľné nehnuteľnosti. Bez pochybností je takýmto plnením aj cena odobratých

energií.

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že žalovaní (s výnimkou žalovaného v 3/ rade,
u ktorého bez pochybností nemožno konštatovať užívanie nehnuteľnosti po celé žalované obdobie)predmetné nehnuteľnosti využívali na bývanie, a to bez uzatvorenia nájomnej zmluvy alebo iného titulu,
ktorý by ich oprávňoval v nehnuteľnostiach bývať. Nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcu v 2/ rade tak
užívali bez právneho titulu. Obvyklé nájomné a cena odobratých energií tak predstavujú majetkový

prospech, o ktorý sa žalovaní v 1/ až 3/ rade na úkor vlastníka obohatili.

Väčšina odvolacích námietok žalovaných v 1/ až 3/ rade, ktorými namietajú neexistenciu právneho
vzťahu bezdôvodného obohatenia, je nedôvodná. Žalovaní v 1/ až 3/ rade nepreukázali právny titul na
užívanie nehnuteľnosti. Podstatná časť ich odvolania spochybňuje výsledky právoplatne skončených

konaní, ktoré medzi účastníkmi prebiehali v súvisiacich veciach, vo veciach otázky platnosti skončenia
pracovného pomeru - 7C/29/2001, konanie prebiehajúce pod sp. zn. 6C/277/2002 vo veci vydania
kľúča od vstupnej brány Oravského hradu, ako aj právoplatne skončené konanie sp. zn. 7C/123/2010 o
vypratanie. Výsledky týchto právoplatne skončených konaní sú pre súd, ako aj pre účastníkov záväzné
(§ 159 ods. 2 O. s. p., § 135 ods. 2 O. s. p.). Väčšina odvolacích námietok žalovaných v 1/ až 3/ rade
súvisí s týmito právoplatne skončenými konaniami a boli riešené ako prejudiciálne otázky v predmetných

konaniach. V zmysle vyššie uvedeného potom tieto odvolacie námietky nemajú relevanciu vo vzťahu
k napadnutému rozsudku.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd uzatvára, že sa stotožňuje s právnym posúdením veci vo vzťahu k
základu nároku, keď na strane žalovaných v 1/ až 3/ rade vznikol záväzok z bezdôvodného obohatenia

vo vzťahu k žalobcovi v 2/ rade, ktorému sú povinní bezdôvodné obohatenie vydať.

Okresný súd vykonal rozsiahle dokazovanie, pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia za
rozhodné obdobie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsiahle skutkové a právne
závery prvostupňového súdu ohľadne výšky bezdôvodného obohatenia, ktorá sa opiera o vykonané

dokazovanie aj s poukazom na závery znaleckého dokazovania. Odvolatelia zistenú výšku
bezdôvodného obohatenia nespochybnili žiadnou odvolacou námietkou. Krajský súd potom uzatvára,
že užívaním nehnuteľnosti zo strany žalovaných v 1/ až 3/ rade vznikol na ich strane majetkový prospech
vo výške 11.276,42 eur, ktorý sú povinní vydať žalobcovi v 2/ rade.

Prvostupňový súd však pochybil, pokiaľ ide o určenie rozsahu, v akom sa majú žalovaní v 1/ až 3/ rade
podieľať na úhrade bezdôvodného obohatenia žalobcovi v 2/ rade. V danom prípade určenie solidárnej
zodpovednosti žalovaných v 1/ až 3/ rade neobstojí a je založené na nesprávnom právnom posúdení
veci. Občiansky zákonník medzi ustanoveniami o bezdôvodnom obohatení neobsahuje ustanovenie
obdobné, napr. ust. § 438 ods. 1 o solidárnej zodpovednosti viacerých osôb. Odvolací súd sa domnieva,

že solidárnu povinnosť k vydaniu bezdôvodného obohatenia nemožno uložiť, pokiaľ nevyplýva z iného
ustanovenia zákona. V zásade je solidarita vylúčená (s výnimkou prípadov, ak vyplýva priamo zo
zákona), vychádzajúc z účelu a charakteru daného inštitútu, keď účelom bezdôvodného obohatenia je
odčerpať majetkový prospech skutočne získaný tým-ktorým účastníkom právneho vzťahu.

Vychádzajúc z uvedeného, potom solidarita plnenia obstojí medzi žalovanými v 1/ a v 2/ rade, ak sú
títo účastníci ku dňu vyhlásenia súdneho rozhodnutia manželia (táto skutočnosť nie je krajskému súdu
známa, bude na okresnom súde, aby túto skutočnosť preveril). Niet však zákonného dôvodu uložiť
povinnosť splniť spoločne a nerozdielne so žalovanými 1/ a 2/ žalovanému v 3/ rade, keď ich solidaritu
nezakladá žiadne zákonné ustanovenie.

Najmäpotomvovzťahukžalovanémuv3/rade(zapredpokladu,žežalovanív1/av2/radesúmanželia)
je potrebné skúmať rozsah, v akom sa žalovaný v 3/ rade podieľal na vzniku bezdôvodného obohatenia.

Hoci žalovaný v 3/ rade uvádza viaceré dôvody, pre ktoré nemal byť vo veci pasívne legitimovaný vôbec,

väčšina týchto odvolacích námietok je nedôvodných. Prípadná nezaopatrenosť žalovaného v 3/ rade po
určité časové obdobie a existencia vyživovacej povinnosti žalovaných v 1/, 2/ rade nie sú skutočnosti,
ktoré by boli v rozpore so vznikom právneho vzťahu bezdôvodného obohatenia. Z vykonaného
dokazovania je nepochybné, že aj žalovaný v 3/ rade nehnuteľnosť v určitých rozhodných časových
obdobiach obýval. Zároveň krajský súd však odporcovi dáva za pravdu, že právny vzťah bezdôvodného

obohatenia nemôže založiť samotná existencia trvalého pobytu v predmetnej nehnuteľnosti. Relevantná
je skutočnosť, či žalovaný v 3/ rade v rozhodnom období užíval predmetnú nehnuteľnosť na bývanie. V
tejto súvislosti sa okresný súd musí dôsledne vyporiadať s predloženými listinnými dôkazmi zo strany
žalovaného v 3/ rade, ktoré preukazujú, že vo vymedzenom časovom období si prenajímal nehnuteľnosťna bývanie v mieste jeho pracoviska, vzdialeného od miesta jeho trvalého bydliska. Vyhodnotenie
tejto skutočnosti bude relevantné pre určenie rozsahu podielu žalovaného v 3/ rade na bezdôvodnom
obohatení. Pri určení pomeru, akou sa budú podieľať na úhrade bezdôvodného obohatenia žalovaní v

1/ až 3/ rade, nie je vylúčená aplikácia ustanovenia § 136 O. s. p.

Prvostupňový súd z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia pri určení rozsahu, v akom sa žalovaní
v 1/ až 3/ rade budú podieľať na úhrade celkovej výšky bezdôvodného obohatenia, neustálil dostatočne
skutkový stav veci pre toto posúdenie. Odvolací súd preto, aj napriek správnym právnym záverom

okresného súdu o základe nároku a celkovej výške bezdôvodného obohatenia, musel pristúpiť k
zrušeniu napadnutého rozsudku v napadnutom rozsahu, t. j. vo výroku I. rozsudku a jeho vráteniu
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Žalovaný v 3/ rade vzniesol v odvolacom konaní aj premlčaciu námietku, majúc za to, že plnenia,
ktorých sa domáha voči nemu žalobca v 2/ rade a ktoré predchádzajú obdobiu 2 roky spätne od jeho

vstupu do konania, sú premlčané. Keďže odvolací súd zistil iné vyššie uvedené dôvody pre zrušenie
rozsudku prvostupňového súdu, z hľadiska eliminácie prekvapivosti súdneho rozhodnutia pre druhého
účastníka prenechal vyriešenie premlčacej námietky okresnému súdu, ktorý sa ňou bude zaoberať
pri vydávaní nového rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje prvostupňový súd aj na
vznesenie námietky premlčania počas prvostupňového konania (č. l. 212 spisu).

Prvostupňový súd vec opätovne prejedná a rozhodne, pričom vychádzajúc z vysloveného právneho
názoru odvolacieho súdu zameria svoje skutkové a právne závery na vyriešenie vznesenej námietky
premlčania, ako aj určenie rozsahu plnenia zo strany žalovaných v 1/ až 3/ rade. Zároveň rozhodne aj
o trovách prvostupňového a odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok prípustný nie je.