Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 17, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoE/88/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110228214
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2110228214.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Advocate, s.r.o., so sídlom
tamtiež,IČO:36865141,protipovinnému:U.Z.,nar.XX.XX.XXXX,bytomJ.,G.XXX/XX,prevymoženie
824,42 Eur s príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania 224,25 Eur a trov exekúcie, o vedenej
súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, pod zn. EX 14961/10, o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Trnava, zo dňa 3.9.2013, č. k. 12Er/827/2010-13, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd v prvom výroku exekúciu zastavil a v druhom výroku povolil
odklad exekúcie vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod sp. zn. EX 14961/10 do

právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie č.k. 12Er/827/2010-13.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 56 ods. 2, § 57
ods. 2, § 61, § 196, § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 40 písm. a), § 45 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako aj § 52
1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 4, 5 § 54 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka, § 87 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku, ale i smernicou Rady č. 93/13/EHS z 5 apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, pričom dôvodil aj judikatúrou NS SR vo veci 3Cdo/164/1996, uzneseniami Ústavného súdu
SR č.k. II. ÚS 498/2010 a stanoviskom Súdneho dvora vo veci Panon GSM Zrt. proti Erszébet Sustikné
Györfi.

Vecne prvostupňový súd argumentoval tým, že po preštudovaní spisového materiálu má súd za to,
že v tomto exekučnom konaní existuje taký dôvod pre zastavenie exekúcie, na ktorý je súd povinný
prihliadať ex offo a v záujme eliminácie rizika súvisiaceho s ust. § 61 Exekučného poriadku, t.j. rizika

nenávratného poškodenia majetkových práv povinného, musí takúto exekúciu čo najskôr v celom
rozsahu zastaviť. Akékoľvek iné úkony predlžujúce vedenie exekúcie by boli s ohľadom na uvedené
neúčelné a ich realizácia by len potvrdzovala oprávnenosť exekúcie, ktorá je už v tomto momente
neprípustná a navyše, naďalej neoprávnene poškodzuje majetkové práva povinného. Neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých bod 17. obsahuje
rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými

stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy, s jej porušením, ukončením alebo
neplatnosťou budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v
rozhodcovskom konaní, pričom výber jednej z alternatív spočíva na žalobcovi - takúto alternatívnu
rozhodcovskú doložku možno posúdiť ako rozhodcovskú doložku výlučnú, nakoľko je zrejmé, že vprípade sporu bude žalujúcou stranou takmer vždy veriteľ (najmä pokiaľ ide o jej neplnenie), ktorý
si pochopiteľne vyberie rozhodcovský súd. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti
tohto dojednania je teda najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne

dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy
ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Tunajší súd navyše zastáva názor, že už
samotná forma zmluvných dojednaní, t.j. drobný, ťažko čitateľný, husto popísaný text už sama o
sebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte
obsiahnutými. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si bol spotrebiteľ vedomý všetkých dôsledkov,

ktoré so sebou nesie „dohodnuté“ znenie rozhodcovskej doložky. Dojednanie rozhodcovskej doložky a
následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi
bola odopretá ochrana, ktorú mu zaručujú kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka vykladané
v súlade so smernicou č. 93/13/EHS. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na
absolútneneplatnomzmluvnomdojednaní,jenesporné,žerozhodcovskýrozsudokakocelokbolvydaný
v rozpore so zákonom a nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by

oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Prvostupňový súd dospel k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka, ktorá je dohodnutá
v rámci všeobecných obchodných podmienok ako v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve,
resp. v jej zmluvných dojednaniach tvoriacich jej súčasť, a ktorá je individuálne nedojednaná vylučujúc
súd inak príslušný, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) a § 53 ods. 5

Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2008, a je teda absolútne neplatná.

Prvostupňový súd v časti odkladu exekúcie odôvodnil svoje rozhodnutie v tom zmysle, že odklad
exekúcie ako prejav zásady ochrany a obrany povinného a tretích osôb predstavuje procesný úkon
exekučného súdu, ktorým sa zabraňuje bezprostrednému vykonaniu exekúcie. Základným účelom
odkladu exekúcie v Exekučnom konaní v zmysle § 56 Exekučného poriadku je ochrana povinného,

pričom však musia byť rešpektované aj základné práva oprávneného, t.j. toho, voči komu takéto
rozhodnutie smeruje. V zmysle zásady hospodárnosti, ako aj so zreteľom na ustanovenie § 61
Exekučného poriadku, v ktorom je vyjadrená zásada zákazu restitutio in integrum statu quo antem
(navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené), a s ohľadom na zistený a preukázaný
skutkový stav a ustálenú rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov, súd musí prihliadnuť na skutočnosť,

že existuje reálna právna možnosť zastavenia exekúcie a preto súd na základe úvahy dospel k názoru,
že návrh na povolenie odkladu exekúcie je dôvodný.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený, ktorý sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa zrušil v celom rozsahu. Oprávnený poukázal na skutočnosť, že
uzatvorená zmluva o úvere obsahuje nevýhradnú rozhodcovskú doložku, a preto nemôže byť

považovaná za neprijateľnú, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich
práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len s tohto pohľadu
rozhodcovská zmluva nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Prijatie argumentácie prvostupňového súdu by znamenalo pre dodávateľa len
jediné, a to úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania. Pritom je zrejmé, že ustanovenia

§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysle zákonodarcu
zakázaťrozhodcovskékonanieúplne,aleibahoobmedziť.Totoustanovenienaviacvôbecneobmedzuje
dodávateľa. Je úplne nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a
to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Oprávnený zdôraznil, že v zmysle
smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné

právne predpisy. Ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného
právneho podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej
doložky plne v súlade a na základe Zákona a rozhodcovskom konaní. V súvislosti s odkladom exekúcie
oprávnený uviedol, že dikcia zákona v ust. § 56 ods. 2 stanovuje jediný prípad kedy môže konajúci súd
rozhodnúť o odklade exekúcie ex offo, a to vtedy, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená,

pričom oprávnený je toho názoru, že exekúcia prebieha v súlade so zákonom a neexistuje v danom
prípade zákonný dôvod na povolenie odkladu exekúcie. Oprávnený sa proti uzneseniu o zastavení
exekúcie odvolal a nestotožňuje sa s názorom prvostupňového súdu, že exekúcia bude právoplatne
zastavená.Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku),
proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s

§ 45 zák. č. 244/2002 Z.z. a § 56 ods. 7 Exekučného poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má
zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, v
dôsledku čoho bolo dôvodné vecne správne uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť.

Ako prvé odvolací súd skúmal, či je súd v exekučnom konaní oprávnený zaoberať sa obsahovou
stránkou rozhodcovského rozsudku.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd

zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase
vydania rozhodcovského rozsudku (ďalej len ZORK), tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal
právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných

predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.

V zmysle § 35 ZORK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má
pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZORK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon

rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia

proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva
dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné
prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,

že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom
nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.

Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné
riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou. V
právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité

okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí akoby materiálne právoplatné neboli. Napríklad v § 7 Trestného
poriadku, v § 21 ods. 2 Zákona o rodine alebo v § 135 ods. 1 O.s.p. Uvedené normy svedčia o tom, že
materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky.
Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí
zákonu, teda zákonodarcovi a súdu nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného

riešenia pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami,ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 1 Ústavy
SR).

Osobitnú výnimku účinkov materiálnej právoplatnosti možno vyvodiť teleologickou redukciou ust. §

159 O.s.p. vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom. Zákon totiž výslovne nerieši viazanosť
súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu týmto
právoplatným rozhodnutím. Ak by sa však ust. § 159 O.s.p. v týchto prípadoch aplikovalo doslovne,
potom by bolo prakticky vylúčené akékoľvek preskúmanie právoplatných rozhodnutí mimoriadnymi
opravnými prostriedkami. Takýto výklad by priamo znemožnil uplatnenie mimoriadnych opravných

prostriedkov a tým by vylúčil použitie ustanovení o dovolaní alebo o obnove konania v občianskom
súdnom konaní. Takéto dôsledky by ale viedli k zjavnej absurdite.

Vzhľadom na už cit. ust. 35 ZORK sa vyššie uvedený výklad v plnom rozsahu vzťahuje aj na
rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. I z účinkov materiálnej
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky, rovnako ako z účinkov materiálnej
právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ust. § 40 ZORK o žalobe na

zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ust. § 35 ZORK vykladané doslovne, potom by
súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v
zmysle § 35 ZORK v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by však bol zjavne proti zreteľne
vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 ZORK zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok
preskúmať v uvedenom rozsahu. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ust. § 35 ZORK v spojení s §

159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku
nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZORK.

Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ust. cit. § 45 ZORK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje
osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu. V zmysle vyššie uvedených
výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý

mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť
exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z
vád uvedených v § 45 ZORK. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle §
35 ZORK je tak potrebné na účely § 45 ZORK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému titulu. Exekučný súd je
teda pri postupe podľa § 45 ZORK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne

právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk
vyjadrených v § 45 ZORK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na
zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b)
ZORK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZORK potom

treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.

Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru
napokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZORK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku
obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu

bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné
i vzhľadom na to, že rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je
súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne
orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcim verejnou mocou (v
tomto smere odvolací súd poukazuje na argumenty v návrhu na zjednotenie výkladu adresovanému

občianskoprávnemu kolégiu Najvyššieho súdu SR z januára 2009 č. 34842/2009-10). V predmetnej veci
bolo exekučné konanie v štádiu, v ktorom bol síce podaný návrh na vykonanie exekúcie, ale súdny
exekútor ešte nebol súdom poverený jej vykonaním. Zákonodarca vo vyššie citovanom ust. § 44 ods.
2 veta tretia Exekučného poriadku zvýraznil zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie, keď uviedol, že ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu

so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.Je pravdou, že podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný
k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, tak exekučný súd konanie
zastaví a podľa Exekučného poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví.
Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok
aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore
s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku už predtým ako vydá
poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný argument proti

súdnemu prieskumu rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZORK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o
udelenie poverenia. Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd
napriek tomu vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym by bol postup
podľa ktorého by súd „vynechal“ rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia a pristúpil
priamo k zastaveniu exekučného konania podľa § 45 ZORK. Na druhej strane, aj po udelení poverenia

exekútorovi na vykonanie exekúcie, aj napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného konania,
resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj
v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa
exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZORK je i eurokonformný.

Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a
aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok“.

Európska komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že „pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku,
aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných
právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj
na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu
zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto

zásady“ (bod 33 pripomienok EK vo veci C-76/10).

Súdny dvor v uznesení vo veci C-76/10 (bod 51) uviedol, že z uvedeného predovšetkým vyplýva,
že „ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu preskúmať rozpor
rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať

aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď po tom,
ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri v tomto
zmysle rozsudky Pannon GSM, už citovaný, bod 32, ako aj Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný,
bod 53)“.

Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial

a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08
Asturcom Telekomunicaciones), uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza
z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie
k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol

ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6
ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to
vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú
zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi
nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/

EHS dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom
resp. dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásadSúdny dvor stanovil, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky.
Smernica č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený
výkonprávoplatnéhorozhodcovskéhorozsudkujepovinnýajbeznávrhuposúdiťneprimeranosťsankcie

obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne,
že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol touto podmienkou viazaný.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i
povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a ak túto otázku vyrieši
kladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť.

Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok.

Z obsahu spisu bolo zistené, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 9.12.2008 zmluvu o úvere, na základe
ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 464,71 Eur, ktorý sa tento zaviazal vrátiť spolu s

príslušnými poplatkami v dohodnutých 12 mesačných splátkach po 75,68 Eur počnúc dňom 12.1.2009.
Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere podľa dojednania sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru
obsiahnuté na druhej strane zmluvy v zmysle ktorých v čl. 17 zmluvné strany dohodli, že všetky spory
budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská
a.s. so sídlom v Bratislave ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde alebo

b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde
podľa O.s.p. Zmluvné strany zároveň dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o
rozhodnutie sporu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej doložky.

Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára

mal oprávnený už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom
povinný obsah tejto zmluvy v časti všeobecných podmienok žiadnym podstatným spôsobom nemohol
ovplyvniť ani neovplyvnil. Rozhodcovská doložka teda nesporne nebola individuálne dojednaná

Dňa 1.7.2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý ostatnom
znení má § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred

neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje ako každú
zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa
ods.3cit.ust.jepritomosoba,ktorápriuzatváraníaplneníspotrebiteľskejzmluvykonávrámcipredmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá

pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval
v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia

zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy
nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho
v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň
je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o

úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné
prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiťa uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi
spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z.
Keďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv

vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere
je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3
písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis

derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred
všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi
posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o
spotrebiteľských úveroch.

Berúc zreteľ na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania a požiadavku Európskej únie na

ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, bolo dôvodným prednostne
podrobiť kontrole rozhodcovskú doložku.

Vzmysle§53ods.1Občianskehozákonníkavzneníúčinnomod1.1.2008spotrebiteľskézmluvynesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet

plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 2
tohto ustanovenia za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými mal
spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa
ods. 3 tohto ustanovenia ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca

demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami.
Výpočet táto novelizácia doplnila o písm. r) v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods.
5 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa

dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde
uplatní svoje právo.

Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá
vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná.
Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 účinnej od 21.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať

od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov
Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa
vyžaduje,abyvýkladvnútroštátnehoprávaboleurokonformný,tedaabysúdvykladalvnútroštátnenormy

vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem
inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumunež uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh

nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 účinnej od 21.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať

od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov
Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa
vyžaduje,abyvýkladvnútroštátnehoprávaboleurokonformný,tedaabysúdvykladalvnútroštátnenormy
vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem

inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka

o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu
neprijateľných podmienok (viď. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni

judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v
§ 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo
okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné
zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu
na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude

len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípadejerozhodcovskázmluvavyjadrenáibavpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnými
zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam

rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským

súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu

na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému
konaniu.

Cit. § 53 ods. 4 písm. r) OZ je potrebné vykladať tak, že rozhodcovskú doložku nie je možné akceptovať,

ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm.r) OZ nie je o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch,
ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. O doložku, ktorá vyžaduje,
aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide teda aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa

nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky
začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú
doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské
žaloby podávajú veritelia a to na vybraný rozhodcovský súd.

Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve
bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej
zmluvy vo všeobecných podmienkach ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.
Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený.

Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v dojednanej zmluve.
Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania resp. brániť sa pred
všeobecným súdom, čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý
súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom.

VobdobnejveciÚstavnýsúdSRvrozhodnutíIV.ÚS55/2011z24.2.2011zaujalstanovisko,žepokiaľsúd

vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je
neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým
mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a
nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno

považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv
sťažovateľa nedošlo.

Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie, odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná
účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná štátny alebo
rozhodcovský súd, podľa výberu žalobcu, čím v prípade podania žaloby dodávateľom núti spotrebiteľa

podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred rozhodcom fakticky vybraným dodávateľom a zbavuje ho
možnosti riešiť spor pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí
súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť,
aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný. Neprijateľnosť predmetnej zmluvnej

podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka za použitia jeho
eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i
Ústavného súdu SR.

Keďže predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom

medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich
zák. č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a
rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne
neúčinný nulitný ničotný, neschopný vyvolať právne následky - materiálne nevykonateľný. Exekučný
titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené podmienky § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
V neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia, je to dôvod na zastavenie exekučného konania
súdom aj bez návrhu v zmysle § 45 ods. 2 ZoRK podľa § 45 ods. 1 písm. b/, v spojení s § 40 ods.
1 písm. a/ analogicky. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva.Obdobne NS SR v rozsudku 3Cdo 146/2011 uzavrel, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie za exekučný titul označil rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.

Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom, na ktorú u je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný.

Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. marca
2012, podľa ktorého oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu.
Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné
subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) "vigilantibus

iura scripta sunt" ("práva patria bdelým" alebo "nech si každý stráži svoje práva" alebo "zákony sú
písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a
tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali
svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp "vigilantibus iura

sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere

konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa.

Vzhľadom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných

podmienok.

I keď sa oprávnený v odôvodnení svojho odvolania nevenoval osobitne výroku o povolení odkladu
exekúcie, ale rozhodnutie prvostupňového súdu napadol v celosti, tak sa odvolaciemu súdu žiada dodať:

Ochranu povinného v exekučnom konaní zabezpečuje aj inštitút odkladu exekúcie. Táto ochrana je buď
dočasná,alebosmerujektakejúpravepomerovoprávnenéhoapovinnéhopreddefinitívnymzastavením

exekúcie, ktoré zabráni vzniku bezdôvodného obohatenia oprávneného, alebo nárokov na náhradu
škody. Uznesenie súdu, ktorým sa povolí odklad, obsahuje aj dobu odkladu.

Odklad exekúcie môže byť spojený aj s tým, že možno dôvodne očakávať, že na základe zákonom
vymedzených skutočností dôjde k zastaveniu exekúcie. Rozhodnutie súdu o povolení odkladu exekúcie
je vykonateľné jeho doručením exekútorovi a exekútor upovedomí všetky dotknuté osoby - platiteľov

mzdy, banku alebo iných dlžníkov povinného o odklade exekúcie, keďže v exekúcii sa nepokračuje.

Nemožno spochybňovať právo súdu i v priebehu exekúcie rozhodnúť o vyhlásení exekúcie za
neprípustnú a túto zastaviť (§ 58 ods. 1 EP). Exekučný súd je totiž povinný v každej fáze konania skúmať
podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie exekúcie v prípade, že došlo k udeleniu poverenia,
hoci sa tak stať nemalo, je možnosťou exekučného súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Súd rozhodne

o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen vsúvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,
pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Prvostupňový súd sa preto správne zaoberal zákonnosťou exekučného titulu, hoci už bolo v predmetnej
veci vydané poverenie na vykonanie exekúcie. Základným predpokladom pre povolenie odkladu
exekúcie súdom ex offo, je existencia skutočnosti, pre ktorú možno očakávať, že exekúcia bude
zastavená.

Keďže z danej dôkaznej situácie bolo pravdepodobné zastavenie exekúcie, postup súdu prvého stupňa,
ktorý v súdenom prípade povolil odklad exekúcie je tiež správny. Prvostupňový súd rozhodol o povolení

odkladu exekúcie do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie. Toto rozhodnutie súdu prvého
stupňa umožňuje, aby až do právoplatnosti konečného rozhodnutia nebola exekúcia vykonávaná a
nedochádzalo tak vzniku bezdôvodného obohatenia na strane oprávneného, ktorý v predmetnej veci
predložil neúčinný exekučný titul, prípadne k vzniku škody na strane účastníkov konania, ako aj súdneho
exekútora.

Odklad exekúcie je procesným inštitútom, ktorý umožňuje zabrániť bezprostrednému vykonaniu
exekúcie. Po povolení odkladu exekúcie ex offo, nesmie súdny exekútor vykonať úkon bezprostredne
smerujúci k speňaženiu majetku povinného alebo k nútenému splneniu inej povinnosti, t. j. nemôže
vykonať dražbu, alebo vydať exekučný príkaz, nemôže vydávať nové príkazy na začatie exekúcie a
určovať ďalšie spôsoby vykonania exekúcie. Uznesenie o odklade exekúcie je účinné aj voči tretím

osobám, ktorým sa už doručil príkaz na začatie exekúcie, alebo exekučný príkaz. Exekučný poriadok
upravuje procesné dôsledky takéhoto povolenia odkladu exekúcie osobitne pri exekúcii zrážkami zo
mzdy a pri exekúcii prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Povolením odkladu exekúcie sa zabraňuje
bezprostrednej exekúcii majetku, to napr. znamená, že zrazené sumy budú stále deponované na účte,
len sa nevykoná ich výplata exekútorovi alebo oprávnenému. Osud zadržaných súm bude závisieť

od toho, či bude exekúcia zastavená (vyplatenie povinnému), alebo či bude odklad exekúcie zrušený
(vyplatenie oprávnenému).

V predmetnej veci bolo vysoko pravdepodobný predpoklad, že dôjde k zastaveniu exekúcie, preto bolo
dôvodným, aby prvostupňový súd rozhodol o odklade prebiehajúcej exekúcie ex offo a zabránil tak
ďalšiemu priamemu výkonu exekúcie, a tento odklad povolil správne až do právoplatnosti rozhodnutia

o zastavení exekúcie, pretože je tiež pravdepodobné, že voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa o
zastavení exekúcie podá oprávnený opravný prostriedok, teda je žiaduce, aby ani v priebehu prípadného
odvolacieho konania nebol majetok povinného postihovaný. Tento postup je správny aj s ohľadom na
zásadu zákazu obnovy skončeného exekučného konania upravenú v ustanovení § 36 ods. 5 EP. V
prípade, že by súd o odklade exekúcie nerozhodol, mohol by súdny exekútor pokračovať v priamom

výkone exekúcie, a to až do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie, čím by sa mohlo stať, že
exekúcia by sa skončila vymožením pohľadávky oprávneného a trov exekúcie ešte pred tým, ako by
bola samotná exekúcia pre nezákonnosť exekučného titulu právoplatne zastavená, čím by mohlo dôjsť k
bezdôvodnému obohateniu na strane oprávneného, prípadne i k vzniku inej škody na strane povinného.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa,

ktorým exekúciu zastavil a povolil je odklad, ako vo všetkých výrokoch vecne správne, s použitím ust.
§ 219 O.s.p. potvrdil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.