Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 17, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoE/76/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5607206665
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5607206665.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom,
advokátom, so sídlom Y. XX, XXX XX P. a spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova
4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: Q. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX,
XXX XX L., v konaní o vymoženie sumy 462,06 Eur s príslušenstvom, ktorá exekúcia je vedená na

Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom O. XX, XXX XX P., pod sp.zn.
EX 3114/2007, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš
č. k. 3Er/684/2007-38 zo dňa 29. januára 2014, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 3Er/684/2007-38 zo dňa 29. januára
2014 potvrdzuje.

Návrh oprávneného na prerušenie odvolacieho konania zamieta.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že v medzi účastníkmi nebola dodržaná písomná forma
rozhodcovskej zmluvy, ako to predpokladá ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Rozhodcovská

doložka nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami (chýba podpis dlžníka aj
veriteľa), ale len vo všeobecných podmienkach. Na základe uvedeného dospel súd prvého stupňa k
záveru o neexistencii platne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky) a následne o
neexistencie exekučného titulu, na podklade ktorého má byť vedená exekúcia. Súdnemu exekútorovi
nebola priznaná náhrada trov exekúcie z dôvodu ich neuplatnenia.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal predmetné

rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Odvolateľ namietal, že súd a/ rozhodol nad rámec zverenej právomoci, b/ nepodal sa návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, c/ súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť
konať pred súdom, d/ nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, e/
rozhodnutie prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/641/2011 zo dňa 30.11.2012, ktoré sa zaoberalo možnosťami

preskúmavania rozhodcovského rozhodnutia.Tiež tvrdil, že tu boli porušené princípy kontradiktórnosti konania, pričom predovšetkým poukázal na
rozsudok z 21.02.2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktoria Csipai, kde
Súdny dvor EÚ zdôrazňoval potrebu oboznamovať účastníkov o právnych dôvodoch, na ktorých chce

založiť svoje rozhodnutie. Ďalej upriamil pozornosť na niektoré rozhodnutia európskych súdov, z ktorých
možno vyvodiť, že dodávateľom vopred predformulovaná rozhodcovská zmluva je neškodná, pretože
týmto spôsobom sa neprimerane nezvýhodňuje zmluvný partner. Rozhodcovské súdnictvo je totiž
súdna právomoc v širšom zmysle, predstavuje tiež sporové rozhodnutie prostredníctvom neutrálne tretej
strany. Uvedené rozhodnutia tiež zdôrazňovali princíp právnej istoty. Navyše samotné podriadenie sa

rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach. Súd nemôže vylúčiť aplikáciu zmluvnej podmienky, ak spotrebiteľ, potom čo je súdom
upozornený, nemá zámer dovolávať sa takéhoto vylúčenia.

K dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci uviedol, že všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť

vykonať právo pre veriteľa, teda manévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol
exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal
súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je
súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku, a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo

v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať
stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje
rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie žalovaného - dlžníka tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom
mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Ochranu práva, pre ktorú existovala

právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu cesta aplikácie ust. § 40 a
nasl. zákona o rozhodcovskom konaní), ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou
zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok
už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej
účel je odlišný. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného

procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom
exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý
súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej
veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom oprávneného (žalobcom v
rozhodcovskom konaní) na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v

rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípu právnej istoty. Je
povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad, vykladať
právny predpis spôsobom ústavne konformným. Odvolateľ ďalej uviedol, že ak ustanovenie § 41
zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa

po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami
rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového
obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. Právna úprava, ktorá
umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, opatrení alebo iných
zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne

určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám) uplatnením mimoriadnych opravných
prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy (ku ktorým treba zaradiť aj protest prokurátora), je
v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov
právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23. septembra 2009). Zákon o rozhodcovskom konaní
zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak
platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné, pričom
je tým založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu, a to vrátane účinkov,
ktoré na jeho základe nastali. Pokiaľ by bola táto lehota spochybnená, rovnako ako účinky rozhodnutia

samotného, neexistovala by žiadna istota ani limit, či už vecný, ale najmä časový, ktorý by bránil
povinnému domáhať sa kedykoľvek ochrany pred plnením súdom uloženej povinnosti s poukazom na
vady rozhodnutia, jeho neplatnosť alebo neúčinnosť, alebo neexistenciu takéhoto exekučného titulu.Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských
súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Oprávnený poukázal aj na ust. § 7 ods. l
O.s.p., ktoré vylučuje právomoc všeobecného súdu vždy vtedy, ak prejednávanie a rozhodovanie sporu,

ktorý vyplýva z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov,
podľa zákona prislúcha inému orgánu. Všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním,
či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou
to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie
uvedené tvrdenia, nakoľko odporca (povinný) mohol podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku

príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu
zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Exekučný súd
musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom
prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Zdôraznil, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či
meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.

Ak by sa súd nestotožnil s prezentovanou argumentáciu, oprávnený žiadal, aby všeobecný súd

postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl.
1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

K dôvodu, že sa nepodal návrh na začatie konania, podľa ktorého sa mal podať, odvolateľ uviedol, že

všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom
konaní tak, ako by upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského
súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom
konaní. Uvedené zákonné ustanovenie však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia
nedostatkov v rozhodcovskom konaní, a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Tvrdil, že exekučný

súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania realizovaného na podklade rozhodcovského
rozhodnutia len na návrh účastníka konania - § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní.

K dôvodu, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konať možnosť pred súdom, oprávnený poukázal
nafakt,žeexekučnýsúdmalvovecinariadiťpojednávanietak,akotopredpokladáustanovenie§57ods.
1 písm. k) Exekučného poriadku (obligatórne pojednávanie, resp. § 57 ods. 1 písm. a) až j) Exekučného

poriadku (fakultatívne pojednávanie). Súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo
rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení
účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania.
Porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo
na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený ďalej tvrdil, že zákaz

diskriminácie je nutné aplikovať aj na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva vlastniť majetok,
ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Oprávnený mal v konaní pred exekučným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Odlišné zaobchádzanie
s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným postavením ako podnikateľského subjektu, pretože
takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného

zaobchádzania. Okresný súd tiež porušil zásadu rovnosti zbraní, zásadu kontradiktórnosti súdneho
konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej úpravy. Oprávnený namietal, že nemal
možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
exekučnéhosúduojehoprávnompostavení. Postup,ktorýzvolilexekučnýsúdnavyšedávalnezákonne
povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného

došlo k zmareniu exekúcie. Bolo nutné pre objektívnosť posúdenia veci vypočuť oprávneného a
umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý
súdny proces a osobitne s dodržaním zásady rovnosti zbraní. Oprávnený ako účastník konania nebol
oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach.
Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo

vzťahu k meritu veci a dvojinštančnosti súdneho konania.

K dôvodu odvolania, že súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite
dokazovanie, uviedol, že vo veci exekučný súd nevykonával dokazovanie a k záverom dospel na
základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu veci. K dôvodu odvolania, že rozhodnutie
prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že exekučný súd

si podľa ľubovôle dôvody prieskumu exekučného titulu podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konanírozšíril aj na otázky, ktoré nie je oprávnený v exekučnom konaní riešiť. Napríklad skúmal dodržiavanie
ustanoveníoochraneprávspotrebiteľa,platnosťrozhodcovskejdoložky,tiežskúmal,čisarozhodcovská
zmluva vzťahovala aj na vec, ktorá bola rozhodcovským súdom prejednávaná. Okresný súd vo

svojom rozhodnutí uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu, je
neplatná pre rozpor s dobrými mravmi že jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný
súd je však v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len
to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu
rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek tejto argumentácii usúdil, že

exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, táto je platná. Účastníkom zmluvy
bola daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd. Nejde pritom o
fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že
v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na
ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné
dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len

spotrebiteľovi. Také zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický základ. Možnosť voľby účastníkmi
dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka. Nie je možné sa stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu
nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu značnú. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením

zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch.
Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o
úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V predmetnej zmluve o úvere nemusela byť
ako podstatná náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený
poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale

vo forme splátok. Predmetom úverov poskytovaných zo strany POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú
peňažné prostriedky, a nie tovar alebo služba; zmluvy o úvere zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o., nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o
spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na
ktoré je možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na

spotrebiteľa okrem jeho odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby). Rovnako odvolateľ poukázal
aj na neprimeranosť, resp. na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z
omeškania. Úrok z omeškania vo výške 0,25% denne mal sankčný charakter a účtoval sa len v prípade
porušenia zmluvných podmienok. Výška tohto úroku nie je neprimeraná, najmä z dôvodu neexistencie
iného zabezpečenia záväzku, či prítomnosti obchodného rizika oprávneného. Z judikatúry Najvyššieho

súdu SR navyše vyplýva nemožnosť obmedzenia výšky úrokovej sadzby v obchodných záväzkových
vzťahoch. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok, ktoré sú
súčasťou exekučného titulu, oprávnený uviedol, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka za dojedanie
záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať
odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa. Oprávnený bol toho názoru, že v

zmysle uvedeného ustanovenia si mohli dojednať odplatu - príslušný poplatok pozostávajúci z 1/3-
iny dohodnutého úroku a 2/3-ín z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so
všetkou administratívou s tým spojenou. Záverom uviedol, že súd vydal poverenie na
vykonanie exekúcie, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny

postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou § 45
zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu § 40 a nasl. tohto zákona len v spojení s revíziou
práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Postup exekučného súdu, ktorý
zastavil exekúciu bez návrhu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného konania, bol nesprávny. V odvolaní
oprávnený zároveň navrhol prerušiť odvolacie konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a predložiť

Európskemusúdnemudvorunarozhodnutiepresneformulovanéotázky.Zároveňžiadalprerušilkonanie
podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. z dôvodu potreby vyriešenia otázky súladu § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Účastníci sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia §
214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje

aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými
v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 159 O.s.p. sa u rozsudkov rozlišuje formálna a materiálna právoplatnosť. Formálnu

právoplatnosť nadobúda rozsudok vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou
právoplatnosťou sa rozumie záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje
ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
však dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne
právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. nie je ním viazaný. Exekučný súd teda

môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 aj bez návrhu), či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo ak
odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia nemožno odvodzovať len zo samotného
výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti;
spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj

procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva
a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu má exekučný súd plné oprávnenie „vstúpiť“
do rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery. Takýto postup vyplýva aj z aktuálne ustálenej
judikatúry slovenských súdov, od ktorej sa odvolací súd nemohol odchýliť.

Spôsobilý exekučný titul je základnou podmienkou toho, aby mohol nútený výkon rozhodnutia riadne

prebehnúť. Pri zistení vád exekučného titulu, ktoré majú za následok jeho nevykonateľnosť, je exekučný
súdpovinnýnauvedenéokolnostiprihliadaťvktoromkoľvekštádiukonaniaazúradnejpovinnosti,nielen
vsúvislostisvydanímpoverenianavykonanieexekúcie.ZožiadnehoustanoveniaExekučnéhoporiadku
totiž nevyplýva možnosť preskúmavať exekučný titul len v konaní o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie. Práve naopak, formulácia ustanovení § 57 a § 58 Exekučného poriadku umožňuje súdu ex

offo v každej časti exekúcie urobiť úsudok o neprípustnosti exekúcie, k čomu došlo aj v aktuálnej veci.

Okresný súd správne použil príslušné zákonné ustanovenia a vyložil ich tak, že rozhodcovská
doložka nebola uzavretá vo forme vyžadovanej zákonom. Logicky a vyčerpávajúco vysvetlil dôvody
neplatnosti uvedenej doložky, z ktorého dôvodu odvolací súd na výklad uvedený v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia odkazuje. Dojednanie neplatnej rozhodcovskej doložky a následné konanie

pred rozhodcovským súdom viedlo k tomu, že predložený rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým
exekučným titulom. Argumentácia odvolateľa o tom, že tu nebolo dôvodné použiť ustanovenia
spotrebiteľského práva neobstoja, nakoľko na takýchto záveroch okresný súd svoje rozhodnutie
nezaložil. Odvolateľ navyše neprezentoval konkrétne výhrady k úsudku prvostupňového súdu, že
rozhodcovská doložka formulovaná len vo všeobecných obchodných podmienkach nespĺňa zákonné

kritériá, keďže nemá písomnú formu, a teda je neplatná. Aj napriek rozsiahlosti podaného odvolania,
námietky v ňom uvedené mali všeobecný charakter a odvolací súd nemal dôvod ich akceptovať.
Neplatnosť dojednanej rozhodcovskej doložky, ktorú skutočnosť mohol skúmať aj exekučný súd
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011), predstavuje tak závažný
nedostatok, ktorý musel nevyhnutne viesť k zastaveniu exekúcie.Pokiaľ ide o návrh odvolateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., tento
nepovažoval krajský súd za dôvodný.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej

otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno
vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o
vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke
týkajúcej sa výkladu úniového práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ predovšetkým
skutočnosť, či otázka práva EÚ týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie

daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý
je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho
platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v
tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu
dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej

potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku
akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Je zjavné, že súd prvého stupňa oprel svoje rozhodnutie o vnútroštátnu úpravu, pričom s jeho závermi
sa odvolací súd stotožnil spôsobom formulovaným vyššie. Kolíziu s normami práva Európskej únie
krajský súd nezistil, pretože tieto neboli ani v posudzovanej veci aplikované. Z tohto dôvodu mal za to,

že predpoklady pre položenie otázky Súdnemu dvoru EÚ splnené neboli, a preto návrh na prerušenie
konania zamietol.

Krajský súd rovnako nezistil dôvod, pre ktorý by mala byť vec predložená Ústavnému súdu SR na
rozhodnutie o súlade právnych predpisov. V predmetnej bola rozhodcovská zmluva zjavne uzavretá
neplatne, na ktorú skutočnosť nemohol exekučný súd neprihliadať.

Odvolateľ - oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s §
224 ods. 1 O. s. p. nemá právo na ich náhradu. Naproti tomu povinný a súdny exekútor si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnili (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a fakticky im v súvislosti s terajším
druhostupňovým konaním ani žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné .