Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, November 24, 2014

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 3Er/1129/2002

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7102898009
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miron Čiževský
ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2014:7102898009.3

Uznesenie

Okresný súd Košice I v právnej veci vykonania exekúcie v prospech oprávneného: Allianz - Slovenská
poisťovňa, a. s, Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00 151 700, proti povinnému: SPOB, spol. s
r. o. Košice, so sídlom Sládkovičova 5, Košice, IČO: 31 669 395, o vymoženie 698,- € s prísl. a trov
exekúcie, vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Štefanom Barilikom, pod sp. zn. EX 162/2002, o
odvolaní oprávnenej proti výroku III. uznesenia zo dňa 19. 1. 2011, č. k. 3 Er 1129/2002-17, takto

r o z h o d o l :

Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 8. 3. 2002, doručeného exekútorovi
dňa 5. 4. 2002, exekučného titulu - platobného rozkazu okresného súdu Košice I zo dňa 20. 9. 2000 a
poverenia na vykonanie exekúcie č. XXXX XXXXXX * vydaného Okresným súdom Košice I dňa 25. 4.
2002, bol výkonom exekúcie v prospech oprávneného poverený súdny exekútor JUDr. Štefan Barilik.

Uznesenímzodňa19.1.2011,č.k.3Er1129/2002-17,OkresnýsúdKošiceIvyššímsúdnymúradníkom,
rozhodol o podnete exekútora na zastavenie exekúcie zo dňa 17. 12. 2009 tak, že exekúciu vyhlásil za
neprípustnú, zastavil ju a zaviazal oprávneného zaplatiť trovy exekúcie vo výške 43,46 € exekútorovi.

Proti výroku III. tohto uznesenia podala oprávnená včas odvolanie zo dňa 4. 2. 2011, doručené súdu

dňa 8. 2. 2011. Ako dôvod jeho podania uviedla, že sa navrhuje exekútorovi nepriznať trovy exekúcie
alebo eventuálne posúdiť účelnosť a duplicitu priznaných trov exekúcie. Oprávnená výslovne uviedla,
že odvolanie smeruje len voči výroku III. uznesenia, ktorým ju súd zaviazal uhradiť trovy exekúcie, s
ktorým nesúhlasí, nakoľko z existujúcej judikatúry súdov (uviedla napr. uznesenie Krajského súdu v
Prešove zo dňa 22. 4. 2009, sp. zn. 4 CoE 2/2009, Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 4. 9.
2009, sp. zn. 1 Er 2202/2000, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 1. 2005, II. ÚS

12/05) vyplýva, že exekútor nemá nárok na úhradu trov exekúcie v prípadoch, ak súd exekúciu zastaví z
dôvodu straty právnej subjektivity povinného. Ak súd uzná nárok exekútora na trovy exekúcie, namieta
ich výšku, nakoľko súd prvého stupňa priznal trovy za úkony, za ktoré si exekútor uplatnil trovy duplicitne,
konkrétne spísanie žiadosti o udelenie poverenia a získanie poverenia, nakoľko ide o jeden a ten istý
úkon, ďalej vydanie upovedomenia a doručenie upovedomenia z tohto istého dôvodu. Oprávnená preto
navrhuje, aby súd opätovne rozhodol o trovách exekúcie tak, že prihliadne na ňou uvedené dôvody.

Podľa ust. § 374 ods. 4 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len O. s. p.) v znení
neskorších predpisov, proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné
odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ,
môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého
stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie

podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebojustičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním
odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Podľa § 202 ods. 2 O. s. p., odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní
podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o
vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení, súd exekúciu zastaví, ak ju vyhlásil
za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa ust. § 57ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví, ak majetok povinného
nestačí ani na úhradu trov exekúcie,

Podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa ust. § 58 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. 11. 2013, proti výroku o náhrade
trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.

Podľaust.§196Exekučnéhoporiadku,zavýkonexekučnejčinnostipodľatohtozákonapatríexekútorovi
odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej
hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň
z pridanej hodnoty.

Podľa ust. § 200 ods. 5 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o
tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného,
súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Podľa ust. § 243b ods. 3 Exekučného poriadku, o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v
rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov
účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho
úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.

Napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, preto súd prvého stupňa postupoval podľa § 374
ods. 4 O. s. p. a skúmal, či proti výroku uznesenia o trovách exekúcie je prípustné odvolanie podľa
Exekučného poriadku. Po podaní odvolania bol prijatý zákon č. 299/2013 Z. z., ktorým sa zmenilo, okrem
iného, aj znenie ust. § 58 ods. 6 Exekučného poriadku. Podľa tohto znenia (účinného od 1. 11. 2013)

nie je prípustné odvolania voči výroku o trovách exekúcie. Podľa prechodného ustanovenia § 243b ods.
3 posledná veta Exekučného poriadku, nové znenie sa uplatní aj na prípady, ak ide o odvolanie podané
proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca. Nakoľko o odvolaní
oprávneného nebolo doposiaľ rozhodnuté, súd postupoval podľa citovaných ustanovení a obsadený
sudcom rozhodol ako súd prvého stupňa opätovne o trovách exekúcie. Nakoľko žiaden z účastníkov

exekučného konania nenapadol I. a II. výrok uznesenia, ktorým súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a
zastavil ju, sú oba tieto výroky právoplatné a vykonateľné a sú v súlade s § 159 ods. 2 O. s. p. záväzné
aj pre exekučný súd.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia zo dňa 19. 1. 2011 vyplýva, že súd exekúciu zastavil podľa §

57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, avšak ako uviedol vo svojich dôvodoch, nie pre nemajetnosť
povinného, ale pre stratu jeho právnej subjektivity. Iba vzhľadom na to, že výmaz z obchodného registra
považoval za analogickú situáciu ako nemajetnosť povinného, rozhodol o trovách exekúcie podľa § 203
ods. 2 Exekučného poriadku a zaviazal na ich úhradu oprávneného.

Po posúdení uvedených skutočností má súd za to, že tento postup bol nesprávny. Ust. § 203 ods. 2
Exekučného poriadku nie je možné aplikovať v prípadoch zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 psím.
g) Exekučného poriadku, nakoľko jednoznačne stanovuje, že platí iba za podmienky, že sa exekúcia
zastavila podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, t. j. pre nemajetnosť povinného. Analógiav tomto prípade neprichádza do úvahy, nakoľko analógiou sa má prekonať medzera v zákone, teda
ak právny predpis neupravuje, resp. nerieši situáciu, o ktorej rozhoduje súd. V danom prípade však
Exekučný poriadok upravoval tzv. nemajetnosť povinného, ako dôvod na zastavenie exekúcie, a preto

nebol dôvod, ak sa súd domnieval, že je povinný nemajetný, zastaviť exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm.
h) Exekučného poriadku. Súd však bez bližšieho zdôvodnenia postupoval tak, že exekúciu zastavil
podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Uvedené rozhodnutie, nakoľko sa voči nemu žiadny z
účastníkov neodvolal, nadobudlo právoplatnosť a súd pri rozhodovaní o odvolaní voči nadväzujúcemu
výroku o trovách exekúcie, musel túto skutočnosť rešpektovať a rozhodovať o trovách exekúcie s

prihliadnutím na to, že exekúcia bola zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Za
daných okolností preto neprichádza do úvahy aplikácia ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko
exekúcia nebola zastavená z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Z
tohto dôvodu súd ďalej posudzoval, či je možné zaviazať oprávneného k úhrade trov exekúcie podľa §
203 ods. 1 Exekučného poriadku.

Súd opakovane uvádza, že má možnosť a nie povinnosť, zaviazať na náhradu trov exekúcie
oprávneného. Predpokladom uloženia povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému v zmysle ust.
§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku je úvaha o tom, či oprávnený svojím konaním zavinil dôvod, pre
ktorý bola exekúcia zastavená, teda či spôsobil svojím konaním stratu právnej subjektivity povinného.
Uvedené zákonné ustanovenie nie je možné vykladať tak extenzívne, že oprávnený bude povinný

hradiť trovy každej zastavenej exekúcie, ak ich nebude môcť uhradiť povinný. Uvedenej problematike
sa vo svojej rozhodovacej činnosti venoval i Ústavný súd Slovenskej republiky, a preto v tejto
súvislosti súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu: nález Ústavného súdu III. ÚS 432/08-16, v
ktorom konštatoval, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú
uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom.

Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate
monopolným postavením pri výkone exekúcie. V uvedenom smere Ústavný súd poukázal na to, že riziko
s výkonom profesie je vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. K rovnakým záverom
Ústavný súd dospel tiež v uznesení sp. zn. III. ÚS 351//07-11 a v uznesení sp. zn. IV. ÚS 236//08-12.

V inom uznesení Ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 148/2010-11 zo dňa 22. 4. 2010, konštatuje, že § 203
Exekučného poriadku vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov
zastavenej exekúcie. Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúce
sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj to, že aj keby tu bolo
zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. (rovnako pozri uznesenie sp. zn. I. ÚS 256/08-17 zo dňa 7. 8. 2008).

V uznesení Ústavného súdu, sp. zn. II. ÚS 142/08-14 zo dňa 2. 4. 2008, konštatoval, že „ani v prípade, ak
by ústavný súd posudzoval tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl.
20 ods. 1 ústavy bez zreteľa na to, či súčasne došlo aj k porušeniu ústavnoprocesných práv sťažovateľa,
nemohol by dospieť k odlišnému záveru, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľovi

nesvedčila legitímna nádej na nadobudnutie odmeny prv, než mu táto bola priznaná všeobecným
súdom, ktorý jediný je povolaný o výške odmeny sťažovateľa rozhodnúť. Tento záver vyplýva z dikcie
§ 203 Exekučného poriadku, podľa ktorého v prípade, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd
uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Zákon neukladá povinnosť súdu uložiť oprávnenému
nahradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi v každom prípade, ale iba vtedy, ak oprávnený zavinil

dôvod zastavenia exekúcie. Sťažovateľ sa však mýli aj v tom, ak vo svojej sťažnosti tvrdí, že súdny
exekútor má nárok na zaplatenie odmeny v každom prípade s poukazom na to, že zákon nestanovuje
podľa názoru sťažovateľa žiadnu výnimku z tohto pravidla. Takouto výnimkou je totiž práve prípad
predpokladaný v § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Legitímna nádej súdneho exekútora nadobudnúť
náhradu trov exekučného konania takto vzniká až momentom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia

exekučného súdu o priznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi.“

Vprejednávanomprípadenemožnokonštatovaťzavinenieoprávnenéhonazastaveníexekúcie,nakoľko
ten si len uplatňoval svoje právo vyplývajúce z exekučného titulu. Ani pri náležitej opatrnosti v čase
začatia exekučného konania dňa 5. 4. 2002 (deň doručenia návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie

súdnemu exekútorovi), nemohol predvídať zánik povinného v roku 2004. K výmazu povinného došlo
viac ako dva roky po začatí exekučného konania, čo je dostatočný čas na to, aby súdny exekútor
zistil, či povinný disponuje majetkom, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného
a v prípade, že ním nedisponuje, podať podnet na zastavenie exekúcie z tohto dôvodu ešte predvýmazom povinného z obchodného registra. Z uvedeného je zrejmé, že oprávnený o takomto dôvode,
ktorý by mohol viesť k zastaveniu exekúcie, nemal v čase začatia exekučného konania vedomosť a s
poukazom na uplynulý čas od začatia exekučného konania až po výmaz povinného, nemohol ani pri

náležitej opatrnosti predpokladať, že exekúcia bude zastavená z dôvodu zániku povinného. Na základe
uvedeného vyplýva, že neboli splnené predpoklady stanovené zákonom na to, aby súd mohol zaviazať
na úhradu trov exekúcie oprávneného, teda zavinenie oprávneného, následkom ktorého by došlo k
zastavenie exekúcie, preto súd rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie.

Na záver pre porovnanie súd uvádza, že Ústavný súd Českej republiky vo svojom uznesení sp. zn. II.
ÚS 150/04 obdobne uviedol, že exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa podľa
Obchodného zákonníka, pričom má z úspešného vykonania exekúcie zisk (odmenu), ale súčasne nesie
riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude stačiť na uspokojenie oprávneného a trov
exekúcie. V stanovisku pléna zo dňa 12.9.2006, sp. zn. Pl. ÚS 23/06, Ústavný súd Českej republiky
skonštatoval, že je ústavne súladné také rozhodnutie súdu o trovách exekúcie, ktorým v prípade

zastavenia exekúcie pre nedostatok majetku na strane povinného za súčasného zistenia, že na strane
oprávneného nie je procesné zavinenie za zastavenie exekúcie, prizná exekútorovi náhradu trov proti
povinnému. V tomto stanovisku ústavný súd argumentoval rozhodnutím Van der Mussele proti Belgicku
s odôvodnením, že zapísaním do zoznamu exekútorov osoba dáva súhlas s vykonávaním funkcie
exekútora a s tým spojenými rizikami. V náleze zo dňa 9. 10. 2008, č. k. III. ÚS 1226/08, Ústavný

súd Českej republiky konštatoval, že riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude stačiť
na uspokojenie oprávneného a trov exekúcie nemožno bezdôvodne prenášať na oprávnenú osobu, čo
znamená, že to platí aj v prípade, ak povinný ako subjekt zanikol.

Na záver súd poukazuje aj na uznesenie Súdneho dvora vo veci C-456/07 Karol Mihal proti Daňovému

úradu Košice V z 21. mája 2008, ktorý vo výroku uviedol, že činnosť vykonávaná jednotlivcom, akou je
činnosť súdneho exekútora, nie je oslobodená od dane z pridanej hodnoty iba z dôvodu, že pozostáva
z uskutočňovania úkonov, ktoré patria do právomoci orgánov verejnej moci. Aj za predpokladu, že
súdny exekútor pri výkone svojej funkcie také úkony uskutočňuje, nevykonáva podľa právnej úpravy,
o ktorú ide vo veci samej, svoju činnosť v postavení orgánu spravujúceho sa verejným právom,

keďže nie je integrovaný do organizácie verejnej správy, ale vo forme nezávislej hospodárskej činnosti
uskutočňovanej v rámci slobodného povolania, a preto sa na neho nemôže vzťahovať oslobodenie
ustanovené v článku 4 ods. 5 prvom pododseku šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977
o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane
z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia.

Európsky súd pre ľudské práva taktiež v rozhodnutí, ktorým vyhlásil sťažnosť č. 31303/08 z 28. júna
2011, súdneho exekútora Karola Mihala za neprijateľnú, uviedol, že v prípadoch, v ktorých súdy
nároky sťažovateľa zamietli z dôvodu, že veritelia nemohli predvídať zastavenie konania a v ktorých
navyše ústavný súd poznamenal, že postavenie sťažovateľa ako súdneho exekútora ho postavilo do
privilegovanej pozície vzhľadom na právo vymáhať priznané nároky a táto výhoda prevážila náklady,

ktoré mu vznikli v predmetnom prípade/prípadoch, nebolo na exekútora uvalené bremeno, ktoré by bolo
nadmerné a neprimerané výhodám spojeným s jeho postavením súdneho exekútora (pozri citovaný
Van der Mussele, ods. 37). Pokiaľ ide o výhody, ktoré pre sťažovateľa vyplývali z jeho postavenia ako
súdneho exekútora, súd poznamenáva, že od 1. septembra 2005 vymáhanie priznaných nárokov na
Slovensku v zásade spadá do právomoci súdnych exekútorov podľa Exekučného poriadku. Do tejto

doby mohli byť priznané nároky rovnako vymáhané podľa O. s. p. Takáto úprava poskytuje sťažovateľovi
a ostatným súdnym exekútorom privilégium mať výlučné právo vymáhať priznané nároky v bežných
prípadoch za odmenu, náhradu výdavkov a náhradu za stratu času. Súd takisto zisťuje, že v zmysle
aplikovateľného zákona mal sťažovateľ možnosť žiadať preddavok na svoje výdavky od oprávnených
a žiadať o zastavenie exekučného konania, ak preddavok nebol zložený. Súd preto nezistil porušenie

jednotlivých článkov Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že
vnútroštátne súdy rozhodli o zastavení exekúcie z dôvodu zániku dlžníka tak, že exekútorovi nepriznal
trovy exekúcie.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia, súd rozhodol tak, ako je to
uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.