Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/281/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2609206021
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2609206021.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: EOS KSI Slovensko, s. r. o., Bratislava, Pajštúnska
5, zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti povinnému: K. K.,
nar. XX. O. XXXX, bytom C.-I., C. XXX, o 379,37 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora:
JUDr. Rudolf Krutý, Bratislava, Záhradnícka 60, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu
Senica z 20. augusta 2012 č. k. 3Er/517/2009-18 v znení opravného uznesenia rovnakého súdu z 25.

novembra 2013 č. k. 3Er/517/2009-45, EX 2272/2009u takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekučného konania m e
n í tak, že zastavuje exekúciu.

V časti trov exekúcie napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému ani súdnemu exekútorovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie (správne z dôvodov uvedených

neskôr mal zastaviť „exekúciu“ - pozn. odvolacieho súdu); exekútorovi potom nepriznal náhradu trov
exekúcie. Rozhodol tak inak potom, čo exekútorovi bolo (ešte 21. augusta 2009) udelené poverenie
na vykonanie exekúcie a takéto svoje uznesenie odôvodnil (v časti zastavenia „exekučného konania“)
právne ustanoveniami § 57 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); § 45 ods. 1 a 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež „ZoRK“); § 52

ods. 1, § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom do
31. decembra 2007) a § 2 písm. a/ a b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (platného
a účinného v čase uzavretia zmluvy povinného s právnou predchodkyňou oprávnenej - spoločnosťou
QUATRO, a.s., Kežmarok, Hlavné námestie 12; ďalej len „ZoSÚ“ a „predchodkyňa“); ako aj citáciami
z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD“) vo veci C-76/10 a odvolaním sa na čl.
6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vecne

mal za to, že tu šlo nepochybne o spotrebiteľský vzťah na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
v ktorom rozhodcovskú doložku pojatú do tzv. formulárovej zmluvy predchodkyne oprávnenej bolo
treba považovať za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v
neprospech spotrebiteľa a takto aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou,
ak podstatou príslušného dojednania (z čl. VIII písm. o/ Všeobecných obchodných podmienok
pôžičky poskytovanej predchodkyňou oprávnenej) bolo nanútenie záujmu dodávateľky (poskytovateľky

spotrebiteľského úveru) riešiť spory vzniknuté zo zmluvy účastníkov pred rozhodcovským súdom a to
tým skôr, ak povinný (v pozícii dlžníka z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku
osobitne nevyjednal a možnosť eliminovať takéto pre neho nevýhodné ustanovenie zo zmluvy tiež
nemal. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa tak priečila dobrým mravom, čo platilo aj o výkone právz takejto doložky; dôvodil napokon okresný súd, ktorý rozhodnutie o trovách exekúcie odôvodnil právne
ust. § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 E. p. a vecne neuplatnením si exekútorom požiadavky na náhradu
trov exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na jeho zrušenie (uznesenia)
a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V zhode s väčšinou dosiaľ tunajšiemu súdu
predložených jej odvolaní v obdobných veciach i tu súdu prvého stupňa vytýkala prekročenie ním
oprávnení priznávaných mu právom (keďže tu exekučnému súdu neprislúcha konať ako súd vyššej
inštancie a preskúmavať exekučný titul, predstavovaný rozhodcovským rozsudkom) a tiež nesprávnosť

právneho posúdenia ním veci, majúc najmä za to, že ani z dostupnej judikatúry SD vo veciach
ochrany spotrebiteľa nemožno vyvodiť oprávnenie exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa
(predstavovanú nepodaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku práve pre popretie platnosti
rozhodcovskej doložky). Ani vyhodnotenie vzťahu účastníkov ako vzťahu spadajúceho pod ustanovenia
O. z. o spotrebiteľských zmluvách (§§ 52 - 54) podľa nej (odvolateľky) neobstojí, ak tu tzv. úverová
zmluva podľa úpravy platnej v čase jej uzavretia (a to až do 31. decembra 2007) nepatrila do výpočtu

v ust. § 52 ods. 1 O. z. a mala sa tak riadiť len ZoSÚ a inak Obchodným zákonníkom (zákonom č.
513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež „Obch. z.“), pričom ani z dôvodovej správy
k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ O. z. nemožno potom vyvodiť neplatnosť rozhodcovskej doložky ako celku;
dôvodilo sa napokon odvolaním.

Povinný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú
vec (zastavenia exekúcie, na ktorom bolo závislé aj rozhodnutie o jej trovách) a to bez pojednávania
(pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto
veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za

správne a námietky voči nemu zo strany oprávnenej tak logicky za nedôvodné.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod (a to napriek presne opačnému názoru oprávnenej),
pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním
zvolenéhopostupuatýmto(okresnýmsúdom)pojatejajdoodôvodnenianapadnutéhouznesenia.Práve
pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých

dôvodov (objektívnu z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho
nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie
správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. §
219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko tu však bol zároveň i relatívne rovnako podrobne vyargumentovaný
nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi (v odvolaní) a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa aj s tzv.

odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu však napokon v každej odvolacím súdom prejednávanej
veci vynímajúc z toho len prípady paušálneho opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký
tu ale nešlo bez ohľadu na skutočnosť, že so všetkými námietkami obdobnými tým z prejednávanej veci
sa tunajší súd už v minulosti stretol), potrebné sa javí doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto :

Prijať nemožno už tú námietku z odvolania, či presnejšie až dve takéto námietky, podstatou ktorej (-ých)

je, že 1. dosiaľ známymi rozhodnutiami SD v tzv. spotrebiteľských veciach nemožno obhájiť nahrádzanie
nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej exekúcie)
„vložením sa“ do problému exekučným súdom a že 2. skúmanie platnosti rozhodcovskej doložky a teda
i právnej bezvadnosti exekučného titulu reprezentovaného rozhodcovským rozsudkom bez iniciovania
konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku je postupom bez opory v zákone.

Je tu totiž už ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu), ktoré zakotvuje
nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to,že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného
vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho
k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže obrazné posvätenie

exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to,
že „odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade
nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností), v súhrne
predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie
exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie

žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z
pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo
titul).

Z už uvedeného vyplýva nedôvodnosť tzv. odvolacích námietok oprávnenej procesného rázu, keďže tu
stále treba trvať na ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a síce, že exekučný súd nemôže
rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto

je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde právne významným
je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma
žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul
predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že
konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť vynímajúc z toho možnosť podania žaloby o

zrušenierozhodcovskéhorozsudku-zaoberaťnajskôrvštádiuudeľovaniapovereniaexekútorovi);môže
mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Hoci v tejto súvislosti
zásadne nemožno namietať proti tomu, že z pohľadu „dopracovania sa“ k vymoženiu pohľadávky môže
ísť o rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide naopak o rozdiel zásadný.
Prijatie opačného názoru (sformulovateľného na jednej strane i tak, že exekučný súd by bez žaloby

o zrušenie rozhodcovského rozsudku tento nemal skúmať prakticky inak než po stránke formálnych
náležitostí a na druhej strane tak, žeby v prípade zistenia okolností uvedených v ust. § 45 ods. 1 ZoRK
mal mať možnosť len zastaviť exekúciu) by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu
pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne),
alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť donucované

najskôrdoudeľovaniapoverení(atýmajklegitimizovaniuexekučnéhovymáhaniapohľadávkyvkaždom
jednom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie. Obe takéto možnosti
však tunajší odvolací súd už v minulosti odmietol s tým, že záujem na zhora podsunutom výklade zjavne
odporujelogike,keďžezákonnosťtitulu,akoajnávrhučižiadostisúichatribúty,ktorétusú(alebonaopak
nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé

nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná
možnosťou zastavenia exekúcie z tu diskutovaného dôvodu je opodstatnenou a zároveň i náležitým
procesnýmnástrojomprávetam,kdeprávevdôsledkuurčitéhozlyhaniavčaserozhodovaniaopoverení
(v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ani v
prejednávanej veci (v ktorej šlo práve o takýto prípad) pritom od práve zopakovaného záveru tunajšieho

odvolacieho súdu, predstavujúceho výraz jeho konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) nebol dôvod
ustupovať (v tejto súv. por. napr. i oprávnenej zaiste známe uznesenie Krajského súdu v Trnave z 29.
februára 2012 č. k. 10CoE/223/2011-29, vydané v inej veci za účasti takejto účastníčky).

Správnou však nebola ani izolovaná interpretácia ustanovenia § 52 ods. 1 O. z. v znení platnom v čase
uzavretia tzv. úverovej zmluvy predchodkyne oprávnenej a povinného, ktorej cieľom bolo presvedčiť

o vymanení sa vzťahu z prejednávanej veci z rámca úpravy noriem spotrebiteľského práva v širšom
slova zmysle. Takáto interpretácia totiž opomínala to, na čo tunajší súd taktiež upozornil už vo svojej
skoršej rozhodovacej praxi z minulosti a síce, že úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje
znaky kompaktnosti (tu rozumej najmä jej sústredenia výlučne do jedného právneho predpisu či len
menšieho množstva takýchto predpisov). Odhliadajúc od toho, že oprávnená v tejto veci zrejme pre

paušálne použitie takmer vo všetkých obdobných veciach ňou uplatňovaných dôvodov pominula, že aj
v tomto prípade úpravu v ZoSÚ dopĺňal (namiesto až neskôr v príslušnom zmysle doplneného O. z.) aj
zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb.), ktorý v rámci svojho ustanovenia § 23a ods. 1
(nadobudnuvšieho účinnosť už 1. januára 2000 a v pôvodnom znení platiaceho do 24. novembra 2004)
do právneho poriadku Slovenskej republiky zaniesol pojem tzv. typovej (mimo akúkoľvek pochybnosť

však vždy spotrebiteľskej) zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerýchprípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; pričom
podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia typová zmluva nesmela obsahovať a/ neprimerané podmienky,
ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných

strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku
alebo na prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie
služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním
uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Práve toto (i v spojitosti s neskoršími pohybmi v právnej úprave) ale znamenalo, že už v čase uzavretia

zmluvyprávnejpredchodkyneoprávnenejapovinnéhozprejednávanejvecimuselobyťvylúčené,abysa
na takúto zmluvu nazeralo inak než na zmluvu spotrebiteľskú. I tie najmenšie pochybnosti v uvedenom
smere inak odstránila novelizácia zákona o ochrane spotrebiteľa vykonaná zákonom č. 616/2004 Z.
z., nahradzujúca s účinnosťou od 25. novembra 2004 skoršiu definíciu typovej zmluvy takou definíciou
spotrebiteľskej zmluvy, do ktorej už nepochybne spadali (vyjadrením expressis verbis, čiže výslovne) aj
zmluvy uzavreté podľa Obch. z. (čo napokon muselo viesť k tomu, že protivník spotrebiteľa v prípadnom

spore nemohol ťažiť z istý čas trvajúceho stručnejšieho výpočtu zmluvných typov v O. z., ak tu paralelne
existovala ďalšia úprava pojmovo zaraďujúca do rámca spotrebiteľských zmlúv aj zmluvy obdobné tej
z prejednávanej veci - keď navyše zmluvy o spotrebiteľských úveroch sú štandardne ponímané len ako
podmnožina spotrebiteľských zmlúv).

Takto ale samozrejme musela by byť celkom bez nádeje na úspech i prípadná obhajoba exekučného

titulu (rozhodcovského rozsudku) už len preto, že ak na neprijateľnosť treba usudzovať už v prípadoch
podoby doložky poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom,
nútiacej ho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci
rozhodcovského súdu, tým skôr to musí platiť aj u formulácií doložky obsahovo zhodných s tou v
prejednávanej veci - kde mala dokonca rozhodcovská doložka (citovaná inak už v rozhodcovskom

rozsudku majúcom tu poslúžiť za exekučný titul) charakter de facto výlučnej rozhodcovskej doložky (u
ktorej na neprijateľnosť a neplatnosť bolo by treba usúdiť z už uvedeného zhora ak nie pre nič iné, tak
za použitia právneho argumentu „a minori ad maius“ - od menšieho k väčšiemu).

Pri riadení sa opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku
ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej

doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul za
neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho však musel byť i ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská
doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie
rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania

ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom).
Pre nutnosť takéhoto nazerania na exekučný titul potom bez akéhokoľvek významu pre rozhodnutie
v tejto veci (teda irelevantnou) bola by i otázka dovolenosti plnenia priznaného exekučným titulom
(ktorý akoby tu ani nebol); pričom tu napokon odvolaciemu súdu uniká zmysel odvolacej námietky
snažiacej sa o obhájenie čo i len čiastočnej platnosti rozhodcovskej doložky, pretože tu jednak z

argumentácie oprávnenej nebolo zrejmé, aká časť doložky by podľa oprávnenej v takomto prípade
mala byť považovaná za platnú a ako by procesným postojom oprávnenej i prípadné prijatie takto
podsúvaného názoru malo pomôcť.

Napokon vo vzťahu k špecifickej argumentácii oprávnenej v tejto veci i za pomoci uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 sa žiada záverom uviesť,

že ani táto nemohla mať na závery priblížené vyššie žiaden vplyv, ak takýmto rozhodnutím vo veci tzv.
nebankovej spoločnosti odchylnej od oprávnenej z prejednávanej veci (ďalej tiež „iná skoršia vec“) boli
síce zrušené rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov, stalo sa tak však na základe mimoriadneho
dovolania generálneho prokurátora podnieteného povinným a z obsahu aj k odvolaniu pripojeného
rozhodnutia v inej skoršej veci je zjavné, že Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd v takejto veci

sa vôbec nezaoberal odvolaním vecne (ale odmietol odvolanie pre názor o jeho neprípustnosti) a jemupodriadený Okresný súd Žiar nad Hronom nezamietol žiadosť exekútora o poverenie, ale zamietol návrh
povinného na zastavenie exekúcie (z dôvodov, ktoré práve Najvyšší súd SR považoval za sporné).

Ak takto navzdory vade exekučného titulu na ujmu jeho vykonateľnosti došlo k udeleniu poverenia (hoci

sa tak stať nemalo), musí tu byť aj právny prostriedok spôsobilý eliminovať nežiadúce dôsledky takéhoto
skoršieho pochybenia exekučného súdu. Tým je práve zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. b/
a ods. 2 ZoRK v spojení s ust. § 57 ods. 2 E. p.

Jedinou (už vyššie naznačenou) výhradou odvolacieho súdu, týkajúcou sa výroku napadnutého
uznesenia, nemajúcou však vplyv na prípadný vecný úspech odvolania oprávnenej, tak bolo len
zastavenie exekučného konania namiesto správneho zastavenia exekúcie. V tomto prípade sa tak

evidentne stalo v dôsledku pomýlenia súdu prvého stupňa do istej miery zavádzajúcou úpravou v ZoRK,
ktorý do úpravy exekučného vymáhania pohľadávok priniesol nenáležité a koncepciu v E. p. zdanlivo
narušujúce narábanie s pojmami. Takáto nenáležitosť spočíva (ako na to upozornil tunajší súd už vo
svojom uznesení z 25. júla 2013 č. k. 10CoE/69/2013-40, vydanom v konaní Okresného súdu Senica sp.
zn. 5Er/658/2008) v narábaní v ust. § 45 ZoRK len s pojmom zastavenie exekučného konania, teda bez

rozlišovania, že E. p. takýto postup pozná iba do času udelenia poverenia súdnemu exekútorovi alebo v
prípade zistenia samým exekučným súdom akejkoľvek takej prekážky na ujmu ďalšieho behu konania,
ktorú možno vyhodnotiť za nedostatok podmienky konania. Obdobne ako u súdneho výkonu rozhodnutí
pritom platí, že kým konanie o výkon (tu exekučné konanie) možno zastaviť len do nariadenia výkonu
(tu rozumej do udelenia poverenia na vykonanie exekúcie), v neskoršom čase možno zastaviť iba výkon

(tu rozumej rozbehnutú a už prebiehajúcu exekúciu).

Ak by sa súd prvého stupňa riadil aj práve uvedeným a poskytol by tak korektný (najmä systematický)
výklad príslušného pojmu z ust. § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, nestalo by sa mu i to, že vo výroku jeho uznesenia
sa ocitol nepopierateľný rozpor oboch jeho viet (z ktorých prvá hovorila o zastavení exekučného konania
a druhá o trovách exekúcie).

Takýto rozpor šlo samozrejme odstrániť len právnou zmenou napadnutého uznesenia v časti zastavenia
exekučného konania spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto uznesenia odvolacieho súdu (podľa
§220O.s.p.prizachovanípodstatyrozhodnutia,tedajehofaktickompotvrdení)asúbežnýmpotvrdením
uznesenia v časti trov exekúcie podľa § 219 O. s. p. (kde proti záveru o nepožadovaní exekútorom
žiadnej náhrady nikto - vrátane jediného týmto dotknutého exekútora - nebrojil).

Pri takomto výsledku odvolacieho konania bola v ňom plne neúspešnou oprávnená (odvolateľka) a preto
právo na náhradu tu formálne vzniklo obom ďalším jeho účastníkom (povinnému reálne preto, lebo
bolo definitívne odvrátené riziko uloženia tzv. náhradovej povinnosti jemu a exekútorovi len formálne
pre otvorenie odvolaním aj možnosti vyporiadať sa s otázkou správnosti nepriznania mu náhrady trov
exekúcie). Pretože však týmto účastníkom v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli a

nebol tu ani návrh žiadneho z nich na priznanie náhrady, odvolací súd o tejto otázke rozhodol podľa §
251 ods. 4, § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. spôsobom uvedeným v tretej vete
výroku tohto svojho uznesenia.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.