Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, March 31, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/412/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214704
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214704.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25,IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu
škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Martin

č. k. 10C/239/2012-54 zo dňa 10. júna 2013 takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zastavil konanie a postúpil vec Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „MS SR“). Vychádzal z úvahy, že v súdenej veci je daná tzv. delená
právomoc (§ 8 O.s.p.), nakoľko časovo následnej právomoci súdu rozhodovať spor (§ 7 ods. 1 O.s.p.)

obligatórne predchádza právomoc iného orgánu na predbežné prerokovanie uplatneného nároku na
náhradu škody. V prípade nesplnenia predmetnej zákonnej podmienky (predbežného prerokovania) nie
je podľa záverov okresného súdu založená jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť.
V tejto spojitosti prvostupňový súd konštatoval, že navrhovateľ predložil len sprievodný list opatrený
prezenčnou pečiatkou MS SR, z ktorého vyplynulo, že každá jednotlivá žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody pozostáva zo 6 strán a jej prílohou je plnomocenstvo. Súčasťou

sprievodného listu bol zoznam žiadostí o predbežné prerokovanie, ktorý pozostával zo 197 strán. V
jednotlivých spisoch okresného súdu, na ktoré navrhovateľ vo svojich podaniach odkazuje, sa tiež
žiadosť o predbežné prerokovanie uplatňovaného nároku nenachádzala.
Nakoľko navrhovateľ nedoložil kópiu podanej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody, okresný súd nemohol preskúmať, či sa predmetnou žalobou navrhovateľ domáha totožného
nároku, aký uplatnil voči MS SR. Z rovnakého dôvodu nemohol následne ustáliť, či súdu vznikla

právomoc na prejednanie sporu. Zdôraznil, že v sporovom konaní dôkazné bremeno zaťažuje prioritne
navrhovateľa, čo platí aj ohľadne preukázania predbežného prerokovania nároku a tým preukázania
základnej procesnej podmienky konania - právomoci súdu. Zároveň túto povinnosť nie je možné
prenášať na odporcu.
Z opísaných skutočností okresný súd vyvodil neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom a
nadväzne z dôvodu neodstrániteľného nedostatku podmienok konania (nedostatku právomoci) konanie

zastavil (§ 104 ods. 1 O.s.p.) a vec postúpil orgánu príslušnému na predbežné prerokovanie nároku -
MS SR. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá
právo na ich náhradu.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Nesúhlasil so záverom o nepreukázaní predbežného

prerokovania nároku na náhradu škody. Predmetnú podmienku konania považoval za splnenú
predložením zoznamu jednotlivých žiadostí, ktorý zoznam MS SR potvrdilo. Zopakoval, že odporcanikdy nenamietal okolnosť, že by navrhovateľ v tejto konkrétnej veci nepodal žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. Vytýkal okresnému súdu, že napriek viacnásobnému označeniu
dôkazu, ktorý v konaní žiadal vykonať (oboznámenie sa s príslušným spisom MS SR), tento dôkaz

nevykonal a jeho procesný návrh odignoroval bez kvalifikovaného odôvodnenia. Tvrdil, že hoci jeden
dôkaz predložil a druhý označil, súd k svojmu záveru nedospel s určitosťou, ale len na základe
pochybností.
Odvolateľ s poukazom na koncepciu nezávislosti a objektívnej nestrannosti sudcu zároveň namietal, že
vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v navrhovateľom označených

skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v
očiach verejnosti nemožno konajúceho sudcu považovať za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu
bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach a je tiež v rozpore s príslušnou judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu
pre ľudské práva.
Navrhovateľ poukazoval i na procesné pochybenia okresného súdu, keďže konečné meritórne

rozhodnutie neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy preto, že „súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.“
Okresný súd tiež ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu, v dôsledku čoho sa navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu. Rovnako sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, preto došlo k „degradácii zásady

kontradiktórnosti“.
Vo vzťahu k výroku o trovách konania poukázal na (ne)účelnosť použitia motorového vozidla s enormnou
spotrebou pohonných látok.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) napadnuté uznesenie zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/, ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd sa nezaoberal (z hľadiska rozsahu významnou) časťou odvolacej argumentácie
navrhovateľa, nakoľko nekorešponduje s obsahom napadnutého rozhodnutia. Nie je totiž možné
preskúmavaťprocesnésituácie(namietanéodvolateľom),kuktorýmvkonanípredsúdomprvéhostupňa
vôbec nedošlo. V tomto kontexte sú všetky námietky o porušení práva na kontradiktórne konanie, o
nemožnosti reagovať na tvrdenia protistrany a navrhovať dôkazy, o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania atď. úplne bezpredmetné.

Nenáležitoujeajnámietkaorozhodovanívecivylúčenýmsudcom.Odhliadnucodokolnosti,ževsúdenej
veci žiadne rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti (ako to uvádza odvolateľ) voči zákonnému
sudcovi neexistuje, subjektívny pocit navrhovateľa nie je v tomto smere určujúci. Podstatné skutočnosti

odôvodňujúce irelevanciu tvrdenia o konaní „vylúčeného sudcu“ sú jednak explicitné vylúčenie podania
námietky zaujatosti samotným navrhovateľom a zároveň vyjadrenie zákonného sudcu, ktorý sa vo
veci necítil byť zaujatý. Nadväzne v tomto štádiu konania nie je daný právny dôvod na posudzovanie
(ne)zaujatosti konajúceho sudcu nadriadeným súdom.
Je potrebné zdôrazniť, že rozhodnutia iných krajských súdov nie sú v súdenej veci záväzné (§ 135, § 226

O.s.p.)azároveňväčšiačasťnadriadenýchsúdov(zhodneakokonajúciodvolacísúd)nevidelidôvodpre
vylúčenie sudcu v okolnosti, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca
vykonáva funkciu. Takéto konštatovanie vyplýva i z aktuálnej judikačnej činnosti Najvyššieho súdu SR.
Samotná skutočnosť, že predmetom konania je údajný nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca
vykonáva funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci a ani k účastníkovi. Osobitosť vzťahu sudcu k štátu

umožňuje sudcovi konať a rozhodovať nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach, teda aj vo veciach
týkajúcich sa štátu, s ktorým tento vzťah po dobu výkonu sudcovskej funkcie má, ako aj vo veciach
týkajúcich sa súdu, na ktorom aktuálne vykonáva svoju funkciu (bližšie napr. uznesenia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Nc 54/2012, 1Nc 16/2012).

Vo vzťahu k samotnému vecnému posúdeniu napadnutého rozhodnutia odvolací súd východiskovo
uvádza, že sa nestotožňuje so záverom okresného súdu o existencii delenej právomoci v súdenej veci
(bližšie tiež Bureš/Drápal/Krčmář a kolektív, Občanský soudní řád, C.H.Beck, 2006, s. 23). Legitimáciou
na autoritatívne rozhodnutie o nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupomdisponuje výlučne všeobecný súd. Inštitút predbežného prerokovania (ako to naznačuje už jeho názov)
znamená v podstate len možnosť zodpovednostného subjektu uznať nárok voči nemu uplatňovaný.
Takúto možnosť má ktorýkoľvek subjekt občianskoprávnych vzťahov s tým rozdielom, že v danom

prípade došlo k inštitucionalizácii tejto možnosti zákonnou formou. Uvedenému nasvedčuje aj úprava
§ 16 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého, ak poškodený na výzvu príslušného orgánu
neodstráni nedostatky žiadosti o predbežné prerokovanie, príslušný orgán na takúto žiadosť neprihliada,
čo sa však nijako nedotýka práva poškodeného domáhať sa (za splnenia ostatných podmienok)
uspokojenia nároku alebo jeho časti na súde.

Nadväzne nie je možné hovoriť ani o neodstrániteľnej povahe nedostatku takejto podmienky konania -
predbežného prerokovania.

Procesno-právny rámec dovoľoval niekoľko alternatív postupu (prvostupňového) súdu; výzva na
odstránenie vady návrhu, prerušenie konania, zastavenie konania spolu s
postúpením veci orgánu príslušnému na predbežné prerokovanie. V uvedených intenciách okresný súd

vyzval navrhovateľa na preukázanie podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a na základe
následne ustálených procesných zistení vydal napadnuté uznesenie. Hoci, s poukazom na sporový
charakter súdenej veci, zásadu rovnosti účastníkov a dôkazné bremeno zaťažujúce navrhovateľa, nebol
neadekvátnym záver okresného súdu o nepreukázaní predbežného prerokovania, odvolací súd sa s
jeho procesným rozhodnutím (aktuálne už) nestotožnil.

Predovšetkým je nutné zdôrazniť skutočnosť odvolaciemu súdu známu z jeho rozhodovacej činnosti,
v zmysle ktorej odporca nespochybňoval/nenamietal podanie žiadosti o predbežné prerokovanie, „len“
uvedené nepovažoval za úplné/riadne predbežné uplatnenie nároku. Konštatované sa v konkrétnostiach
vzťahuje i na prejednávaný prípad. Z podkladov predložených navrhovateľom totiž jednoznačným
spôsobom nevyplýva, že si (predbežne) u navrhovateľa uplatnil práve v tomto konaní posudzovaný

nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Je pritom nesporné, že databázu návrhov na
predbežné prerokovania vytvoril sám navrhovateľ. Vzhľadom na plynutie času a (najmä) vyššie citované
ustanovenie § 16 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. je však momentálne potrebné mať za to, že neúplná
žiadosť o predbežné prerokovanie nebráni meritórnemu prejednaniu daného nároku pred súdom.
Odvolací súd (i v záujme jednotnosti a predvídateľnosti postupu a rozhodovania súdov) zohľadnil tiež

skutočnosť, že prvostupňový súd/zákonný sudca v iných totožných veciach o uplatňovaných nárokoch
vecne rozhodol.

Opísané východiská, úvahy a závery vo svojom súhrne viedli odvolací súd ku konštatovaniu nepresnosti
vo vymedzení právneho základu rozhodnutia okresného súdu (tzv. delená právomoc) a v konečnom

dôsledku k odňatiu možnosti konať pred súdom (hoci vzhľadom na postúpenie veci MS SR a už známe
stanoviská odporcu i navrhovateľa v podstate len k „čiastočnému oddialeniu“ konania pred súdom).
Nadväzne krajský súd napadnuté uznesenia zrušil a vec vrátil na ďalšie (štandardné meritórne) konanie.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.